Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 60/2018

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-77

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. júna 2018 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Jany Laššákovej

a sudcu Sergeja Kohuta prerokoval prijatú sťažnosť a

, , zastúpených advokátom JUDr. Ľubomírom

Schweighoferom, advokátska kancelária, Šafárikovo námestie 2, Bratislava, vo veci

namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3

, ako aj práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 11. novembra 2015 a takto

rozhodol:

1. Krajský súd v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. rozsudkom

z 11. novembra 2015 p o r u š i l základné právo a

na súdnu ochranu podľa , ako aj ich právo na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd.

2. Rozsudok Krajského súdu v Nitre č. k. -721 z 11. novembra 2015

z r u š u j e a vec v r a c i a Krajskému súdu v Nitre na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k.

-30 z 25. januára 2018 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť

a (ďalej len „sťažovatelia“) vo veci namietaného porušenia

základných práv podľa a 4, a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Nitre

(ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 11. novembra 2015.

2. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) prerokoval

ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovatelia v podaní z 19. apríla

2018 a krajský súd vo vyjadrení z 23. februára 2018 vyslovili súhlas, aby sa upustilo od

ústneho pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrení

nachádzajúcich sa v jeho spise.

3. Zo sťažnosti vyplýva, že na základe žaloby sťažovateľov ako žalobcov sa viedlo

konanie o určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby, ktorej predmetom boli nehnuteľnosti

vo vlastníctve sťažovateľov. Žalovanými v konaní boli spoločnosť

(ďalej len „žalovaná 1“), ako veriteľ, resp. záložný veriteľ, spoločnosť (ďalej

len „žalovaná 2“), ako dražobník a (ďalej len „žalovaná 3“) ako

vydražiteľ.

4. Sťažovatelia žalobu opierali o viaceré skutkové a právne okolnosti.

Predovšetkým išlo o to, že podľa ich presvedčenia neboli splnené podmienky

vyplývajúce z a , ako aj o dobrovoľných

dražbách a o doplnení o notároch

a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o dobrovoľných dražbách“).

Žalovaná 1 nebola oprávneným navrhovateľom dražby a neexistoval spôsobilý

predmet dražby, keďže nemožno viesť výkon záložného práva (ako aj nároku z neho

plynúceho) vzniknutého pred 1. januárom 2003 podľa zákona o dobrovoľných dražbách

(pozri nález ústavného súdu č. k. -30 z 8. decembra 2011). Ďalej ide o to, že

uznesením okresného súdu sp. zn. zo 14. júla 2011 bolo žalovanej 1 zakázané

nakladať s nehnuteľnosťami formou výkonu záložného práva vyplývajúceho zo zmluvy

o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam z 24. septembra 1992 až do právoplatného

skončenia konania vo veci samej vedeného okresným súdom pod sp. zn. .

Ďalšou prekážkou bolo premlčanie zabezpečenej pohľadávky a premlčanie práva domáhať

sa uspokojenia pohľadávky zo zálohu. Podľa sťažovateľov došlo tiež k zániku záväzku

z úverovej zmluvy č. 334023-3 z 24. septembra 1992 uzavretej medzi Slovenskou štátnou

sporiteľňou ako veriteľom a spoločnosťou , ako dlžníkom

z dôvodu odstúpenia od nej zo strany veriteľa a záložného veriteľa. V skutočnosti

neexistovala platná záložná zmluva, keďže jej text je nejasný a neurčitý, obsahuje chyby

v písaní, absentuje vážny a nespochybniteľný prejav vôle sťažovateľov byť viazaný týmto

právnym úkonom, je nezrozumiteľná, dopisovaná, opravovaná. Aj keby platne vznikla, je

nesporné, že zanikla z dôvodu zániku spoločnosti , ako dlžníka,

ako aj z dôvodu odstúpenia veriteľa od úverovej zmluvy, čím došlo k zániku záväzku

z úverovej zmluvy a k zániku záložnej zmluvy. Neexistuje ani zabezpečenie pohľadávky

veriteľa na vrátenie plnenia po odstúpení od úverovej zmluvy vo forme záložného práva.

Neexistuje riadne zabezpečenie záväzku na vrátenie plnenia po odstúpení od úverovej

zmluvy vo forme záložného práva k nehnuteľnostiam. Zo žiadneho ustanovenia úverovej

zmluvy nevyplýva, že záložným právom je zabezpečená pohľadávka veriteľa na vrátenie

úveru po odstúpení veriteľa od úverovej zmluvy. Napokon je neplatné aj postúpenie

pohľadávky. Žalovaná 1 nie je oprávneným nadobúdateľom pohľadávky vzniknutej

po odstúpení od úverovej zmluvy z dôvodu neplatného postúpenia pohľadávky, ale aj preto,

že zmluvami o postúpení pohľadávky nebola postupovaná pohľadávka na vrátenie plnenia

po odstúpení od úverovej zmluvy. Práva a povinnosti zo zrušeného právneho vzťahu

vzniknuté odstúpením od úverovej zmluvy nemožno platne postupovať.

Ďalej podľa sťažovateľov neboli splnené podmienky vyplývajúce z § 19 ods. 1

písm. c), d) a h) zákona o dobrovoľných dražbách.

Žalovaná 2 bola v zmysle uznesenia okresného súdu sp. zn. zo 14. júla

2011 povinná upustiť od vykonania dražby, keďže žalovanej 1 bolo týmto uznesením

zakázané nakladať s predmetom dražby. Pritom sťažovatelia a žalovaná 1 mali vedomosť

o predbežnom opatrení okresného súdu zo 14. júla 2011 ešte pred termínom dobrovoľnej

dražby. Žalovaná 1 a žalovaná 2 v čase konania dobrovoľnej dražby vedeli o prebiehajúcom

súdnom konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. o určenie, že záložné

právo nevzniklo, resp. zaniklo. Nedošlo ani k vykonaniu riadnej obhliadky nehnuteľností

pre účely ohodnotenia predmetu dražby, ale ani obhliadky pre účastníkov konania, aby sa

mohli s predmetom dražby oboznámiť.

Napokon sťažovatelia namietali neplatnosť dražby pre porušenie § 24 ods. 2 písm. b)

zákona o dobrovoľných dražbách.

Podľa sťažovateľov nedošlo k jednoznačnému stanoveniu všeobecnej ceny predmetu

dražby, keďže táto sa zvyšovala bez toho, aby to jednotliví znalci odborne zdôvodnili.

V zápisnici o priebehu dražby absentuje riadny popis predmetu dražby, najmä jeho

príslušenstva. Suma vymáhaná žalovanou 1 v rámci výkonu záložného práva je

niekoľkonásobne vyššia, pričom najnižšie podanie bolo urobené vo výške 90 000 €.

Uvedené navýšenie vymáhanej sumy je niekoľkonásobne vyššie, a to bez relevantného

zdôvodnenia.

Sťažovatelia tiež namietali, že výkonom dobrovoľnej dražby došlo k porušeniu

dobrých mravov, ako aj ich základného práva na vlastníctvo podľa .

5. Rozsudkom okresného súdu č. k. -639 z 12. novembra 2014 bola

žaloba sťažovateľov zamietnutá.

Podľa názoru okresného súdu nebolo možné prihliadnuť na námietku neplatného

postúpenia práv z úverovej zmluvy a zo zmluvy o zriadení záložného práva, a to

s poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 2. júna 2011 v konaní vedenom Krajským súdom v Bratislave pod

sp. zn. Z-2-38 Cb 741/95, ktorým bol pripustený vstup žalovanej 1 do konania namiesto

spoločnosti . Okresný súd nesúhlasil ani

s námietkou, podľa ktorej odstúpením od úverovej zmluvy zaniklo aj záložné právo, pretože

zánikom obligačného záväzku nezaniká záväzok zo záložného práva. V súvislosti

s námietkou, že žalovaná 1 nebola oprávnená navrhnúť vykonanie dobrovoľnej dražby,

keďže záložná zmluva bola uzatvorená 24. septembra 1992, a preto nemôžu byť vznik

záväzku a práva z neho vyplývajúce posudzované podľa zákona o dobrovoľných dražbách,

ale ani podľa právnych predpisov účinných po 1. januári 2003, okresný súd uviedol, že

s poukazom na upravujúci nepravú spätnú účinnosť

sa na daný prípad vzťahuje zákon o dobrovoľných dražbách, keďže pre iný režim právnej

aplikácie chýba racionálne odôvodnenie a do právneho poriadku by sa vnášala nerovnosť

odporujúca zásadám právneho štátu. V súvislosti s námietkou premlčania práva záložného

veriteľa domáhať sa uspokojenia zo zálohu okresný súd poukázal na konanie prebiehajúce

na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. Z-2-38 Cb 741/95, v ktorom sa Slovenská

sporiteľňa domáha proti žalovaným zaplatenia sumy 3 130 507,20 Sk s prísl. a strpenia

výkonu záložného práva k nehnuteľnostiam, z čoho vyplýva, že právo záložného veriteľa

domáhať sa uspokojenia zo zálohu premlčané nie je. K námietke predbežného opatrenia,

ktorým bolo žalovanej 1 uložené nenakladať s nehnuteľnosťami, okresný súd uvádza, že

k 19. júlu 2011 nebolo žalovanej 1 ako navrhovateľovi dražby, ale ani žalovanej 2 ako

dražobníkovi vykonateľným súdnym rozhodnutím zakázané s predmetom dražby nakladať,

a preto nebolo možné na túto námietku sťažovateľov prihliadnuť. Okresný súd neprihliadal

ani na námietky sťažovateľov týkajúce sa vád záložnej zmluvy, spôsobu výsluchu

sťažovateľov, výšky najnižšieho podania na dražbe a porušenia princípov spravodlivého

procesu.

6. Rozsudkom krajského súdu č. k. -721 z 11. novembra 2015 bol

rozsudok okresného súdu potvrdený.

Krajský súd v súvislosti s namietaným odklonom okresného súdu od rozhodovacej

praxe najvyššieho súdu a ústavného súdu poznamenal, že sťažovatelia odvolanie zdôvodnili

obsažným citovaním rozhodnutí sčasti vytrhnutých z kontextu a prispôsobených ich

názorom, ale necitovali jedno rozhodnutie publikované v zbierke súdnych rozhodnutí, ktoré

by za rovnakých okolností bolo záväzné pre rozhodovaciu činnosť súdu, a rovnako

necitovali uznesenie pléna ústavného súdu k danej problematike záväznej pre súdy, pretože

rozhodnutia sú záväzné len v danej konkrétnej veci.

7. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 22. februára 2017 bolo

dovolanie sťažovateľov proti rozsudku krajského súdu odmietnuté ako procesne neprípustné

bez toho, aby sa skúmala vecná správnosť rozsudku krajského súdu.

8. Ku skutkovému stavu tvoriacemu predmet konania pred všeobecnými súdmi

uvádzajú sťažovatelia tieto skutočnosti.

Dňa 19. júla 2011 vykonala žalovaná 2 ako dražobník na návrh žalovanej 1 ako

navrhovateľa dražby dobrovoľnú dražbu ako formu výkonu záložného práva vzniknutého na

základe zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam z 24. septembra 1992.

Záložná zmluva bola uzavretá podľa a nasl. v znení

účinnom pred 1. januárom 2003.

Záložným právom bola zabezpečená pohľadávka z úverovej zmluvy č. 334023-3

z 24. septembra 1992 uzavretej medzi Slovenskou štátnou sporiteľňou ako veriteľom

a spoločnosťou , ako dlžníkom.

Predmetom dražby boli nehnuteľnosti vo vlastníctve sťažovateľov nachádzajúce sa

v katastrálnom území , obec , zapísané v katastri nehnuteľností na

ako parc. č. (záhrady – 353 m²), parc. č. (zast. plochy

a nádvoria – 146 m²) a rodinný dom súp. č. postavený na parc. č. .

Vydražiteľom sa stala žalovaná 3, ktorá ponúkla najvyššie podanie vo výške

147 000 €.

Vykonanie dražby je osvedčené notárskou zápisnicou o priebehu dražby sp. zn.

N 613/2011, Nz 26485/2011, z 19. júla 2011.

V konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. o určenie, že záložné

právo nevzniklo, resp. zaniklo, bolo 14. júla 2011 vydané predbežné opatrenie, ktorým sa

žalovanej 1 uložilo nenakladať so spornými nehnuteľnosťami formou výkonu záložného

práva, teda nepredať ich spôsobom určeným v zmluve o zriadení záložného práva

k nehnuteľnostiam, a to až do skončenia konania vo veci samej.

9. Sťažovatelia svoju žalobu o vyslovenie neplatnosti dobrovoľnej dražby

vyvodzovali z viacerých skutkových a právnych okolností.

9.1 Prvý zásadný a kľúčový dôvod neplatnosti dražby sa týka nemožnosti

žalovanej 1 viesť výkon záložného práva vzniknutého podľa právnej úpravy účinnej

do 1. januára 2003 podľa zákona o dobrovoľných dražbách, ktorý nadobudol

účinnosť 1. januára 2003.

Podľa ustanoveniami tohto zákona sa spravujú aj

právne vzťahy vzniknuté pred 1. januárom 2003; vznik týchto právnych vzťahov, ako aj

nároky z nich vzniknuté pred 1. januárom 2003 sa však posudzujú podľa doterajších

predpisov, ak nie je ustanovené inak.

Novou právnou úpravou (zákonom o dobrovoľných dražbách) sa spravujú iba nároky

vzniknuté od 1. januára 2003. Jedným z týchto nárokov je aj nárok žalovanej 1 na

uspokojenie sa zo zálohu, avšak podľa názoru sťažovateľov je potrebné vychádzať

z momentu, keď takýto nárok vznikol, a nie keď bol uplatnený. V tomto prípade nárok

vznikol v roku 1995 po odstúpení veriteľa od úverovej zmluvy. Preto žalovaná 1 ako

záložný veriteľ sa môže domáhať uspokojenia zo zálohu iba takým spôsobom, akým sa ho

mohla domáhať v roku 1995. Ustanovenie neposkytuje

žalovanej 1 možnosť viesť výkon záložného práva podľa zákona o dobrovoľných dražbách.

Sťažovatelia poukázali na to, že s otázkou nepravej spätnej účinnosti zákona

o dobrovoľných dražbách a aplikáciou sa vyčerpávajúcim

spôsobom vysporiadal ústavný súd v náleze č. k. -30 z 8. decembra 2011.

Záložná zmluva uzavretá 24. septembra 1992 vychádzala z vtedy platného

a účinného a nasl. . Listom Slovenskej sporiteľne zo

4. decembra 1995 ako veriteľa došlo k odstúpeniu od úverovej zmluvy. Doručením prejavu

o odstúpení od zmluvy, ku ktorému došlo 7. decembra 1995, sa úverová zmluva zrušila

a týmto momentom vznikol veriteľovi (ktorý bol zároveň záložným veriteľom) nárok na

vrátenie poskytnutého plnenia z úverovej zmluvy, ale tiež nárok domáhať sa uspokojenia

tejto pohľadávky voči dlžníkovi zo zálohu v rámci výkonu záložného práva. Je preto

nesporné, že nárok veriteľa na vrátenie plnenia, a teda aj nárok záložného veriteľa domáhať

sa tohto nároku výkonom záložného práva zo zálohu vznikol v roku 1995, teda ešte pred

1. januárom 2003.

V zmysle s poukazom aj na až

pokiaľ bol záložným právom zabezpečený záväzok

z obchodnoprávneho vzťahu, mal záložný veriteľ popri možnosti domáhať sa na súde

uspokojenia zo zálohu, ak zabezpečená pohľadávka nie je riadne a včas splnená, aj

oprávnenie predať založenú nehnuteľnosť alebo iný záloh na verejnej dražbe za

predpokladu, že na takýto postup realizácie výkonu záložného práva záložcu alebo dlžníka

včas upozornil. Slovenská štátna sporiteľňa si v danom prípade zvolila vymáhanie

pohľadávky zo zálohu na súde v konaní vedenom Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn.

Z-2-38 Cb 741/95 a nepristúpila k predaju zálohu na verejnej dražbe podľa už citovaných

právnych predpisov. Žaloba bola podaná tak proti dlžníkovi z úverovej zmluvy, ako aj proti

záložcom zo záložnej zmluvy. Podanie žaloby o zaplatenie pohľadávky z úverovej zmluvy

je prejavom vôle veriteľa smerujúcim k uspokojeniu vlastnej splatnej pohľadávky výkonom

záložného práva. Je pritom nesporné, že tento jeho nárok vznikol v roku 1995 po odstúpení

od úverovej zmluvy. Nemožno súhlasiť so žalovanou 1, podľa ktorej veriteľovi vznikol

nárok na výkon záložného práva až od 1. januára 2003, teda účinnosťou zákona

o dobrovoľných dražbách. Týmto tvrdením sa popiera existencia vtedy platných a účinných

zákonných ustanovení, ako aj samotný nález ústavného súdu. Ak by platilo, že žalovaná 1

sa mohla domáhať uspokojenia iba výkonom záložného práva súdom priznanej pohľadávky,

nemala by žiaden význam úprava záložného práva v , resp.

v . Vychádzajúc z ,

s poukazom na nález ústavného súdu sp. zn. , vznik záložnej zmluvy, ako aj

nárok z nej vzniknutý, teda právo záložného veriteľa domáhať sa vrátenia plnenia

z úverovej zmluvy výkonom záložného práva zo zálohu, sa posudzujú podľa predpisov

platných a účinných v čase vzniku záložného práva, t. j. právnych predpisov platných

a účinných pred 1. januárom 2003. V konečnom dôsledku z toho vyplýva, že na výkon

záložného práva zo záložnej zmluvy nemožno aplikovať zákon o dobrovoľných dražbách.

Žalovaná 1 preto nepochybne nie je oprávneným navrhovateľom dražby a nehnuteľnosti nie

sú spôsobilým predmetom dražby. Navyše treba poznamenať, že zákon o dobrovoľných

dražbách nie je súčasťou , a preto naň nemožno aplikovať

.

V ďalšom sťažovatelia namietajú nesprávne právne posúdenie možnosti viesť výkon

záložného práva vzniknutého podľa právnej úpravy účinnej do 1. januára 2003, podľa

zákona o dobrovoľných dražbách zo strany všeobecných súdov a znova rozsiahlym

spôsobom poukazujú na svoje argumenty už predtým uvádzané, najmä na obsah nálezu

ústavného súdu sp. zn. . Zdôrazňujú pritom, že všeobecné súdy nijako

neodôvodnili odklon od tohto nálezu a nijako sa s nálezom nevysporiadali. Pritom podľa

je súd viazaný rozhodnutím ústavného súdu

týkajúcim sa základných ľudských práv a slobôd. Navyše najvyšší súd v rozhodnutí sp. zn.

v rozpore s právnym poriadkom a ústavne konformným výkladom zákona

uvádza, že s poukazom na sa na tam posudzovaný prípad

vzťahuje zákon o dobrovoľných dražbách. Ani odôvodnenie rozsudku krajského súdu nie je

dostačujúce, keďže sa ignorovali kľúčové argumenty sťažovateľov uvedené v odvolaní,

ktoré sa týkali neplatnosti dražby, najmä s tým súvisiaceho výkladu § 879e Občianskeho

zákonníka a nemožnosti záložného veriteľa domáhať sa uspokojenia zo zálohu podľa

zákona o dobrovoľných dražbách, ale tiež aj argumentácia týkajúca sa premlčania

pohľadávky a premlčania práva viesť výkon záložného práva, povinnosti navrhovateľa

dražby upustiť od dražby z dôvodu predbežného opatrenia a pod.

9.2 Druhý dôvod neplatnosti dražby sa týka neplatnosti postúpenia pohľadávky

z úverovej zmluvy.

Podľa sťažovateľov nedošlo k platnému postúpeniu pohľadávky z úverovej zmluvy.

Zo zmluvy o postúpení pohľadávok z 22. decembra 1999 uzavretej medzi Slovenskou

sporiteľňou ako postupcom a Slovenskou konsolidačnou ako postupníkom, zo zmluvy

o postúpení pohľadávok z 22. decembra 2004 uzavretej medzi Slovenskou konsolidačnou

a , ale ani zo zmluvy o postúpení pohľadávky

z 22. júna 2010 uzavretej medzi a žalovanou 1

nevyplýva, že predmetom postúpenia je aj pohľadávka Slovenskej sporiteľne na vrátenie

plnenia po odstúpení od úverovej zmluvy. Zároveň sú sťažovatelia presvedčení, že

pohľadávky zo zaniknutej zmluvy o úvere nie je možné platne postúpiť. Zo zmluvy

o postúpení pohľadávky z 22. júna 2010 vyplýva, že predmetom postúpenia je pohľadávka

vzniknutá na základe úverovej zmluvy, predmetom ktorej bolo poskytnutie strednodobého

úveru na investičný rozvoj vo výške 116 178,72 €. Zákon pre platnosť zmluvy o postúpení

pohľadávky vyžaduje okrem iného aj dostatočnú individualizáciu pohľadávky, čo nebolo

splnené, pretože zmluvy o postúpení pohľadávok odkazujú na prílohu č. 1, ktorá má

obsahovať taxatívny výpočet postupovaných pohľadávok a má byť neoddeliteľnou súčasťou

zmluvy. V takomto prípade príloha musí byť pevne spojená s originálom tak, aby nemohlo

dôjsť k jej zámene, resp. výmene, čo v danom prípade nebolo splnené. Žiadna zo zmlúv

o postúpení pohľadávok neobsahuje prílohu č. 1 s výpočtom postupovaných pohľadávok

ako neoddeliteľnú súčasť. Z dôvodu neplatného postúpenia pohľadávky žalovaná 1 podľa

názoru sťažovateľov nie je nositeľom práv záložného veriteľa, a preto nemohla platne

navrhnúť výkon záložného práva formou dobrovoľnej dražby. Poukaz okresného súdu na

rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. z 2. júna 2011 v konaní vedenom

Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. Z-2-38 Cb 741/95, ktorým bol pripustený vstup

žalovanej 1 do konania namiesto v zmysle § 92

ods. 2 , je nenáležitý, pretože pre účely rozhodnutia podľa

stačí preukázanie, že nastala (formálno-právna)

skutočnosť, ktorá môže mať podľa hmotného práva za následok prechod alebo prevod práv

a povinností. Súd však v tomto štádiu nie je oprávnený hodnotiť, či sú inak naplnené

predpoklady na takéto právne nástupníctvo z pohľadu hmotnoprávnej úpravy. To znamená,

že v tomto štádiu nie je úlohou súdu prechod alebo prevod práv a povinností posúdiť podľa

hmotného práva. Súd teda nemá v rámci rozhodnutia podľa § 92 ods. 2 a 3 Občianskeho

súdneho poriadku hodnotiť právne úkony z hľadiska ich platnosti, lebo by išlo o posúdenie

naplnenia predpokladov právneho nástupníctva z pohľadu hmotnoprávnej úpravy (sp. zn.

).

9.3 Tretí dôvod neplatnosti dražby sa týka námietky zániku záložného práva

z dôvodu zániku hlavného obligačného záväzku v dôsledku odstúpenia od úverovej

zmluvy.

Sťažovatelia poukazujú tiež na to, že odstúpením od úverovej zmluvy záväzkový

vzťah z úverovej zmluvy zanikol. Neexistencia úverového záväzku spôsobuje, že uzavretá

záložná zmluva nemôže viac zabezpečovať záväzok, ktorý už neexistuje. Súčasne

s odstúpením od úverovej zmluvy zaniká aj záväzok zo záložnej zmluvy. Znamená to, že

žalovaná 1 opiera svoje právo domáhať sa uspokojenia pohľadávky o neexistujúci

záväzkový vzťah. Podľa názoru sťažovateľov nemôže existovať záväzok zo zaniknutej

zmluvy. Odstúpením od zmluvy sa záväzok dlžníka na vrátenie finančných prostriedkov

z poskytnutého úveru zmenil na záväzok na vrátenie plnenia z titulu odstúpenia od úverovej

zmluvy, pričom tento nový záväzok nebol riadne zabezpečený záložným právom na základe

záložnej zmluvy.

9.4 Štvrtý dôvod neplatnosti dražby sa týka zániku možnosti žalovanej 1 ako

záložného veriteľa domáhať sa uspokojenia pohľadávky výkonom záložného práva

z dôvodu premlčania práva domáhať sa uspokojenia zo zálohu.

Sťažovatelia sú presvedčení, že došlo k premlčaniu pohľadávky z úverovej zmluvy,

ako aj k premlčaniu práva domáhať sa výkonu záložného práva, a to uplynutím tzv.

absolútnej premlčacej lehoty v zmysle , na plynutie

ktorej nemá vplyv prebiehajúce súdne konanie. V zmysle tohto ustanovenia sa predmetná

pohľadávka premlčala najneskôr uplynutím desaťročnej premlčacej doby, t. j. 8. decembra

2005. Je nesporné, že veriteľ nezačal s výkonom záložného práva v lehote desiatich rokov

od splatnosti pohľadávky, teda do 8. decembra 2005. Sťažovatelia aj v tejto súvislosti

poukazujú na nález ústavného súdu č. k. -30 z 8. decembra 2011.

Ani konanie vedené Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. Z-2-38 Cb 741/95 nemalo

za následok predĺženie premlčacej doby pohľadávky vyplývajúcej z úverovej zmluvy,

pretože uplatnenie pohľadávky na zaplatenie sumy 3 130 507,20 Sk z úverovej zmluvy nie

je uplatnením práva veriteľa domáhať sa výkonu záložného práva zo zálohu, a to aj

v prípade, ak sa alternatívnym petitom požadovalo určenie povinnosti záložcov strpieť

výkon záložného práva pre prípad neplnenia zo strany dlžníka.

9.5 Piaty dôvod neplatnosti dražby sa podľa sťažovateľov týka existencie

vykonateľného súdneho rozhodnutia, ktorým bolo veriteľovi zakázané s predmetom

dražby nakladať.

Uznesením okresného súdu sp. zn. zo 14. júla 2011 v spojení

s uznesením krajského súdu sp. zn. z 5. októbra 2011 bolo žalovanej 1

zakázané nakladať so spornými nehnuteľnosťami formou výkonu záložného práva tak, aby

ich nepredala spôsobom určeným v zmluve o zriadení záložného práva, resp. aby ich

nepredala na dražbe, a to až do právoplatného skončenia konania vedeného vo veci samej.

Z tohto dôvodu bola žalovaná 2 ako dražobník povinná upustiť od vykonania dražby.

K prijatému záveru všeobecných súdov, podľa ktorého predbežné opatrenie bolo žalovanej

1 doručené až niekoľko dní po vykonaní dražby, treba uviesť, že predbežné opatrenie bolo

vydané 14. júla 2011, a preto nie je pravdou, že ku dňu vykonania dražby 19. júla 2011

nebolo žalovanej 1 zakázané s predmetom dražby nakladať. Ku dňu vykonania dražby

existovalo predbežné opatrenie zakazujúce žalovanej 1 s predmetom dražby nakladať,

o čom vedeli pred termínom dobrovoľnej dražby tak sťažovatelia, ako aj žalovaná 1

a žalovaná 2, ktorým túto skutočnosť sťažovatelia 14. júla 2011, resp. 15. júla 2011

oznámili. Okrem toho žalovaná 1 mala v čase konania dobrovoľnej dražby vedomosť

o prebiehajúcom konaní vo veci samej (o určenie, že záložné právo nevzniklo, resp. zaniklo)

a o podaní návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, pretože do spisu nahliadla pred

nariadením predbežného opatrenia, ako aj po ňom. Aj z písomného podania žalovanej 1

z 11. júla 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. je zrejmé, že o návrhu na

nariadenie predbežného opatrenia vedela, pretože ho žiadala zamietnuť. Zo všetkých

okolností dražby vyplýva, že žalovaná 1 a žalovaná 2 urýchlene protiprávne vykonali

dražbu v úmysle nadobudnúť zisk ešte pred tým, ako bude doručené predbežné opatrenie

okresného súdu.

9.6 Šiesty dôvod neplatnosti dražby sa týka neplatnosti záložnej zmluvy.

Záložnú zmluvu považujú sťažovatelia za neplatnú aj preto, že obsahuje chyby

v písaní, je nepresná, neurčitá a trpí podstatnými vadami spočívajúcimi predovšetkým

v absencii riadnych podpisov záložcov na zmluve, ktoré spôsobujú jej neplatnosť. Príslušný

katastrálny úrad zamietol vklad obsahovo a významovo totožnej záložnej zmluvy

do katastra pre nesprávnu špecifikáciu, resp. chybné uvedenie parcelného čísla pozemkov,

ďalej pre nezrozumiteľnosť, dopisovanie a opravovanie. Sťažovatelia preto považujú

za nepochybné, že záložná zmluva nebola vkladu schopnou listinou a jej vklad bol

vykonaný v rozpore so zákonom. Trvajú na požiadavke, aby žalovaná 1 doložila do súdneho

spisu originál záložnej zmluvy a originál úverovej zmluvy.

9.7 Siedmy dôvod neplatnosti dražby sa týka všeobecnej ceny predmetu dražby,

ktorá nie je stanovená jednoznačne bez pochybností o jej správnosti, s absenciou

riadneho popisu predmetu dražby a výškou vymáhanej sumy v dražbe.

V notárskej zápisnici o priebehu dražby absentuje špecifikácia odboru znalca, ktorý

vypracoval znalecký posudok, a preto nie je zrejmé, či znalecký posudok vypracovala

kompetentná osoba. V znaleckom posudku Ing. z 21. júla 2010 bola všeobecná

hodnota predmetu dražby stanovená vo výške 96 600 € a v znaleckom posudku Ing.

z 12. mája 2011 už bola všeobecná hodnota predmetu dražby stanovená vo výške 108 000 €,

hoci k žiadnym zmenám ani k zhodnoteniu predmetu dražby v čase medzi vypracovaním

posudkov nedošlo. Všeobecná hodnota predmetu dražby sa zvyšovala bez toho, aby to ten-

ktorý znalec odborne zdôvodnil. Sťažovatelia preto namietali, že všeobecná cena predmetu

dražby nebola stanovená jednoznačne bez pochybností o jej správnosti. Nesplatená časť

úveru predstavovala sumu 2 245 000 Sk (74 520 €). Na zabezpečenie časti tejto pohľadávky

vo výške 1 082 500 Kčs bola uzavretá zmluva o zriadení záložného práva. Z ďalších listín

vyplýva, že sťažovatelia mali zabezpečovať pohľadávku veriteľa do výšky 1 052 500 Sk

(30 000 €). Pritom suma vymáhaná žalovanou 1 v rámci výkonu záložného práva je

niekoľkonásobne vyššia a najnižšie podanie bolo v zmysle zápisnice z dražby urobené

vo výške 90 000 €. Toto navýšenie vymáhanej sumy je niekoľkonásobné, a to bez

relevantného zdôvodnenia. Podľa názoru sťažovateľov je rozhodujúce, do akej výšky istiny

sa zabezpečovala pohľadávka záložným právom. Pritom výška pohľadávky vrátane výšky

najnižšieho podania sa sťažovateľov priamo dotýka, keďže vznikol hrubý nepomer medzi

povinnosťou sťažovateľov a nárokom žalovanej 1. Dosiaľ nie je jasná skutočná výška

pohľadávky žalovanej 1 a nie je zrejmé, zaplatenia akej sumy sa v konaní vedenom pod

sp. zn. Z-2-38 Cb 741/95 domáha.

9.8 Ôsmy dôvod neplatnosti dražby sa týka toho, že žalovaná 3 vydražila

nehnuteľnosti bez toho, aby tieto obhliadla.

V konaní bolo podľa sťažovateľov preukázané, že obhliadka nehnuteľností nebola

žalovanou 3, ale ani znalcom nikdy vykonaná. Žalovaná 2 potvrdila, že znalec videl

nehnuteľnosti len zvonku, a rovnako znalec nekontaktoval ani sťažovateľov. V zápisnici

o priebehu dražby absentuje popis a špecifikácia predmetu dražby a jeho príslušenstva.

Je pritom evidentné, že sa nevykonala ani obhliadka pre účely ohodnotenia predmetu

dražby, ale ani obhliadka pre účastníkov konania, aby sa mohli s predmetom dražby

oboznámiť. Okolnosti dražby jednoznačne naznačujú, že dražba bola fingovaná, o čom

svedčí aj postup notára, ktorý osvedčil priebeh dražby napriek tomu, že na jej vykonanie

nebol riadny a platný právny titul. Žalovaná 3 sa mohla s nehnuteľnosťami oboznámiť len

cez znalecký posudok, v ktorom absentuje riadny a úplný opis nehnuteľností, riadne a určité

ohodnotenie nehnuteľností vykonané len na základe písomných podkladov, pričom cena

nehnuteľností stúpala od posudku k posudku. Vzhľadom na uvedené považujú sťažovatelia

tvrdenia žalovanej 3, že pre rozhodnutie dražiť jej postačoval údajný poznatok o dispozícii

domu podľa iného, podobného domu, za špekulatívne, zvlášť ak zároveň tvrdí, že

nehnuteľnosti dražila preto, lebo v nich chce bývať. Samotní sťažovatelia neumožnili

prehliadku neznámym osobám z dôvodu existencie predbežného opatrenia, ktorým bolo

žalovanej 1 zakázané viesť výkon záložného práva. Pokiaľ preto sťažovatelia obhliadku

neumožnili, konali v súlade s existujúcim predbežným opatrením.

10. Vzhľadom na dosiaľ uvedené argumenty považujú sťažovatelia za nepochybné,

že konanie pred okresným súdom a krajským súdom, v ktorom sa tieto neriadili ustálenou

medzinárodnou a slovenskou judikatúrou, je postihnuté inou vadou podľa § 365 ods. 1

písm. d) , ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci. Okresný súd neprihliadol na všetko, čo vyšlo v konaní najavo, najmä na všetky

skutočnosti, dôkazy a právne závery svedčiace v prospech sťažovateľov. Všeobecné súdy

dospeli k nesprávnym skutkovým zisteniam majúcim za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci, čo nepriamo posúdil aj najvyšší súd. Vzhľadom na výrok, ako aj odôvodnenie

napadnutých rozsudkov sú sťažovatelia toho presvedčenia, že všeobecné súdy nevyhodnotili

všetky dôkazy rovnako z hľadiska ich pravdivosti, hodnovernosti a dôležitosti, pričom

neprihliadali na všetko, čo vyšlo v konaní najavo, nedali účastníkom konania rovnakú

možnosť vyjadriť sa k veci, ako aj k vykonaným dôkazom, nerešpektovali zásadu rovnosti

zbraní, a predovšetkým vec absolútne nesprávne právne posúdili. Rozsudky všeobecných

súdov sú navyše podľa sťažovateľov nepreskúmateľné, arbitrárne a vydané v zjavnom

rozpore so zákonom a ustálenou judikatúrou najvyššieho súdu a ústavného súdu. Podľa

názoru sťažovateľov sú namietané vady v konaní a rozhodnutiach všeobecných súdov

dôvodom na zrušenie rozhodnutí, pretože ich nie je možné považovať za správne a zákonné.

Krajský súd neakceptoval ani jednu námietku a argument sťažovateľov a jednostranne,

zaujato a účelovo prihliadal len na názory protistrán. Rozsudok krajského súdu preto treba

považovať za zmätočný, nepreskúmateľný a nepresvedčivý. Krajský súd a okresný súd

nezdôvodnili svoje právne závery zo všetkých zákonných hľadísk, ktoré prichádzali do

úvahy, čo je v rozpore so zákonom. Zároveň sa bezdôvodne a protiprávne odklonili od

rozhodovacej činnosti ústavného súdu. Podľa ustálenej judikatúry o postup odnímajúci

účastníkovi možnosť konať pred súdom ide tiež v prípade, keď rozhodnutie súdu nie je

preskúmateľné. Sťažovatelia zároveň namietajú, že aj uznesením najvyššieho súdu boli

porušené ich základné práva, predovšetkým právo na spravodlivé a zákonné rozhodnutie.

Najvyšší súd sa zaoberal len tým, či je v danom prípade daný niektorý z dovolacích

dôvodov, avšak podľa názoru sťažovateľov dospel k nesprávnemu právnemu záveru, podľa

ktorého nie je daný dovolací dôvod podľa (správne má

byť zrejme , pozn.). Z odôvodnenia uznesenia najvyššieho

súdu zároveň vyplýva, že sa absolútne nezaoberal vecnou stránkou napadnutých rozhodnutí,

nesprávnym postupom okresného súdu a krajského súdu, neskúmal právne posúdenie veci,

a to z dôvodu, že podľa jeho názoru tu nebol daný žiadny dovolací dôvod. V opačnom

prípade by sa zaoberal aj týmito otázkami. Tým, že najvyšší súd nesprávne vyhodnotil

neexistenciu dovolacieho dôvodu, odňal sťažovateľom zároveň možnosť, aby sa najvyšší

súd ako súčasť všeobecného súdnictva zaoberal vecnou stránkou, právnym posúdením, ako

aj všetkými námietkami sťažovateľov. Nemožnosť vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam,

neprihliadnutie na všetky uvádzané argumenty, absencia riadneho a náležitého odôvodnenia

rozhodnutia zo všetkých zákonných hľadísk a pod. sú jednoznačne vady preukazujúce

odňatie možnosti konať pred súdom, v dôsledku čoho najvyšší súd dospel k nesprávnemu

záveru, že žiadna z takýchto vád konania nenastala. Týmto postupom a rozhodnutiami

všeobecných súdov došlo opätovne k odňatiu možnosti sťažovateľov konať pred súdom

a k porušeniu ich základných práv a slobôd.

11. Sťažovatelia požadujú, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľov … a ... vlastniť

majetok garantované v článku 20 ods. 1, ods. 4 SR, právo na súdnu a inú právnu

ochranu garantované v článku 46 ods. 1, ods. 2 SR, právo na spravodlivý proces

podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru a právo na rovnosť účastníkov v konaní garantované

v článku 47 ods. 3 SR bolo porušené postupom a rozhodnutím Okresného súdu Nitra

zo dňa 12.11.2014, spis. zn. -639, postupom a rozhodnutím Krajského súdu

v Nitre zo dňa 11.11.2015, spis. zn. -721 a postupom a rozhodnutím

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 22.02.2017, spis. zn. .

Rozsudok Okresného súdu Nitra zo dňa 12.11.2014, spis. zn. -639,

rozsudok Krajského súdu v Nitre zo dňa 11.11.2015, spis. zn. -721

a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 22.02.2017, spis. zn.

sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.“

12. Z vyjadrenia predsedu krajského súdu z 23. februára 2018 doručeného ústavnému

súdu elektronicky toho istého dňa a poštou 1. marca 2018 vyplýva, že krajský súd sa

stotožnil so všetkými skutkovými a právnymi závermi okresného súdu, pričom využil § 219

ods. 2 a vypracoval tzv. skrátené rozhodnutie. Možnosť

vypracovania takéhoto rozhodnutia bola podmienená tým, že krajský súd sa v plnom

rozsahu stotožnil s dôvodmi rozhodnutia okresného súdu tak po skutkovej, ako aj po

právnej stránke. Krajský súd napriek tomu doplnil dôvody rozsudku, pre ktoré považoval

rozsudok okresného súdu za správny. Odôvodnenie rozsudku krajského súdu sa jasným

a zrozumiteľným spôsobom vysporiadalo so všetkými okolnosťami majúcimi podstatný

význam pre vec, pričom tieto dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozsudku.

Rozsudok nemožno považovať za nepreskúmateľný. Rovnako závery vyjadrené krajským

súdom nie sú zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a preto z ústavného hľadiska nie sú ani

neospravedlniteľné a neudržateľné. Rozsudok krajského súdu preto nemá za následok

tvrdené porušenie základných práv sťažovateľov.

13. Ústavný súd doručil sťažnosť, uznesenie č. k. -30 z 25. januára

2018 a vyjadrenie predsedu krajského súdu žalovanej 1, žalovanej 2 a žalovanej 3

s možnosťou vyjadriť sa vo veci samej, keďže rozhodnutím ústavného súdu vo veci samej

by mohli byť dotknuté na svojich právach.

13.1 Z vyjadrenia žalovanej 3 zo 4. mája 2018 doručeného ústavnému súdu 9. mája

2018 vyplýva, že ak je v tejto veci porušené ústavné právo, tak v prvom rade je porušené

ústavné právo žalovanej 3. Ako vlastníčka nehnuteľnosti nadobudnutej dražbou ju nemôže

už roky užívať, keďže je stále užívaná bez právneho dôvodu sťažovateľmi. Sťažovatelia

prostredníctvom ich právneho zástupcu žiadajú odpustenie nájmu za roky užívania

nehnuteľnosti patriacej žalovanej 3 s tým, že inak budú robiť problémy pri vyprataní

nehnuteľnosti. To považuje žalovaná 3 za vydieranie. Domnieva sa, že v priebehu

prvostupňového a odvolacieho konania sa produkoval už dostatok podaní právne

odôvodňujúcich jej stanovisko. Súčasne okresný súd a krajský súd podrobne zdôvodnili

svoje rozsudky (tak, ako to vyplýva aj z vyjadrenia krajského súdu). Sťažovateľom ide len

o predĺženie času, v ktorom môžu (zatiaľ bezplatne) nehnuteľnosť, ktorú žalovaná 3

nadobudla dražbou, užívať.

13.2 Žalovaná 1 a žalovaná 2 právo vyjadriť sa vo veci samej nevyužili.

II.

14. Z rozsudku okresného súdu č. k. -639 z 12. novembra 2014

vyplýva, že ním bola žaloba sťažovateľov zamietnutá s tým, že o trovách konania vrátane

trov štátu rozhodne súd do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Podľa názoru okresného súdu postúpenie pohľadávky bolo platné. Uvedenou

skutočnosťou sa zaoberal najvyšší súd vo svojom rozhodnutí sp. zn.

z 2. júna 2011, keď rozhodoval vo veci vedenej Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. Z-

2-38 Cb 741/95, a to tak, že pripustil, aby namiesto

vstúpila do konania žalovaná 1. Tento právny názor je pre okresný súd v tomto konaní

právne záväzný, v dôsledku čoho na námietku sťažovateľov, že nedošlo k platnému

postúpeniu práv a povinností z úverovej zmluvy a zmluvy o zriadení záložného práva

neprihliadol.

V úverovej zmluve bola dojednaná možnosť odstúpenia veriteľa od úverovej zmluvy

pre neuhradenie splátky. Predmetom tohto dojednania je teda úprava záväzkov, ktoré

dlžníkovi vzniknú odstúpením od zmluvy. Ten, komu boli prostriedky poskytnuté, musí ich

vrátiť aj v prípade, že sa od zmluvy odstúpilo a záväzok prostriedky vrátiť vzhľadom na

jeho povahu preto trvá aj po odstúpení od zmluvy. V zmluve o zriadení záložného práva sa

dohodlo, že záložným právom sa zabezpečuje záväzok z úveru vo výške 1 052 500 Kčs a aj

keď došlo k odstúpeniu od zmluvy, platí, že peňažné prostriedky boli poskytnuté, dlh

vznikol na základe úverovej zmluvy a splnenie povinnosti vzniknutej z úverovej zmluvy je

zabezpečené záložným právom. Záväzok dlžníka vrátiť poskytnuté prostriedky preto

nezanikol a nezanikol ani záväzok zo záložného práva. Aj v samotnom odstúpení od

úverovej zmluvy bolo uvedené, že odstúpením od zmluvy zanikajú všetky práva

a povinnosti zmluvných strán s výnimkou práv uvedených v § 351 ods. 1 Obchodného

zákonníka, podľa ktorého nedotknuté zostávajú tiež práva a povinnosti týkajúce sa

zabezpečenia pohľadávky z úveru.

Sťažovatelia ďalej namietali, že žalovaná 1 navrhla vykonanie dobrovoľnej dražby na

základe záložnej zmluvy z 24. septembra 1992, hoci na základe tejto zmluvy nebolo možné

dobrovoľnú dražbu vykonať, pretože vznik právneho vzťahu zo záložnej zmluvy nemôže

byť posudzovaný podľa zákona o dobrovoľných dražbách ani podľa právnych predpisov

platných po nadobudnutí účinnosti zákona o dobrovoľných dražbách, ale len podľa

právnych predpisov platných do 1. januára 2003. V tejto súvislosti sa okresný súd

stotožňuje s právnym názorom najvyššieho súdu vyjadreným v jeho rozhodnutí sp. zn.

z 25. apríla 2012. Vznik záložného práva na základe zmluvy o zriadení

záložného práva ako typického zabezpečovacieho inštitútu zaviedla v našich pomeroch

s účinnosťou od 1. januára 1992 právna úprava a novela

o dražbách mimo exekúcie v znení

neskorších predpisov sa nevzťahoval na nehnuteľné veci a zákon upravujúci aj dražby

nehnuteľností sa podstatne oneskoril a nadobudol účinnosť až 1. januára 2003. Ustanovenie

upravuje nepravú spätnú účinnosť a zákon

o dobrovoľných dražbách sa vzťahuje na daný prípad, keďže pre iný režim právnej aplikácie

chýba racionálne odôvodnenie a do právneho poriadku by sa vnášala nerovnosť odporujúca

zásadám právneho štátu. Žalovaná 1 preto bola oprávnená navrhnúť vykonanie dobrovoľnej

dražby napriek tomu, že zmluva bola uzavretá 24. septembra 1992.

Nebolo možné prihliadnuť na vznesenú námietku premlčania, keďže je nedôvodná.

K odstúpeniu od úverovej zmluvy došlo 4. decembra 1995 a už 27. decembra 1995 bola

na Krajskom súde v Bratislave podaná žaloba (okrem iného aj proti sťažovateľom ako

žalovaným) o zaplatenie sumy 3 130 507,20 Sk s prísl. a o strpenie výkonu záložného práva,

pričom konanie je vedené pod sp. zn. Z-2-38 Cb 741/95. Teda predmetom konania je nielen

zaplatenie dlžnej sumy, ale pre prípad nesplnenia platobnej povinnosti v lehote aj povinnosť

strpieť výkon záložného práva k nehnuteľnostiam.

Sťažovatelia tiež namietali, že napriek predbežnému opatreniu nariadenému 14. júla

2011, podľa ktorého žalovaná 1 nemala nakladať so spornými nehnuteľnosťami formou

výkonu záložného práva, došlo k dražobnému predaju. Uznesenie o nariadení predbežného

opatrenia bolo žalovanej 1, ktorej z neho plynula povinnosť, doručené 25. júla 2011,

avšak dražba sa uskutočnila už 19. júla 2011. Z listinných dôkazov je zrejmé, že predbežné

opatrenie bolo vydané vo štvrtok 14. júla 2011, expedované bolo „dňa 18.9.2011“ (správne

má byť zrejme „dňa 18.7.2011“, pozn.), teda v pondelok, a žalovaná 1 predbežné opatrenie

prevzala 25. júla 2011. Pritom návrh na vykonanie dražby žalovanej 1 adresovaný žalovanej

2 bol doručený už 9. marca 2011 a prvá výzva na poskytnutie súčinnosti bola sťažovateľom

doručená už 17. marca 2011, resp. 1. apríla 2011. V čase vykonávania dražby žalovanou 2

preto neexistoval dôvod na upustenie od dražby, keďže k 19. júlu 2011 žalovanej 1 ani

žalovanej 2 nebolo vykonateľným rozhodnutím zakázané s predmetom dražby nakladať.

Sťažovatelia neumožnili obhliadku nehnuteľností.

15. Z rozsudku krajského súdu č. k. -721 z 11. novembra 2015

vyplýva, že ním bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. -639

z 12. novembra 2014.

Podľa názoru krajského súdu námietka sťažovateľov, podľa ktorej došlo k odňatiu

ich možnosti konať pred súdom, je nedôvodná. Sťažovatelia túto vadu konania zdôvodnili

nevykonaním dokazovania originálom listín, nepreskúmateľnosťou rozhodnutia, jeho

nedostatočným zdôvodnením, postupom sudcu pri vykonávaní dokazovania, výsluchom

účastníkov konania a nerešpektovaním rozhodnutí ústavného súdu a najvyššieho súdu.

Pokiaľ sťažovatelia namietali odklon okresného súdu od rozhodovacej činnosti

najvyššieho súdu a ústavného súdu, poukázali pritom na konkrétne rozhodnutie. K tomu

treba poznamenať, že judikatúra najvyššieho súdu nie je formálne záväzná, ipso iure má

normatívnu silu, a to tak vo vertikálnej línii (voči súdom nižších stupňov), ako aj

v horizontálnej línii (medzi senátmi najvyššieho súdu navzájom). Jednotnou interpretáciou

zákona sa zabezpečuje jednota uplatnenia právnej úpravy v rovnakých prípadoch, zvyšuje sa

právna istota a subjektom práva sa umožňuje predvídať postup súdu, ktorý právna norma

ukladá alebo predvída. Predvídateľnosťou rozhodovania sa naplňuje materiálne chápanie

právneho štátu a vylučuje sa priestor pre prípadnú svojvôľu. Požiadavka, aby sa na určitú

právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď,

je neodmysliteľnou súčasťou princípu právnej istoty.

S poukazom na význam judikatúry najvyššieho súdu treba zdôrazniť rozdiel medzi

rozhodnutím, ktoré sa na podklade zákonom určenej procedúry navrhovania a schvaľovania

osobitným orgánom najvyššieho súdu stalo „judikátom“, teda rozhodnutím uverejneným

v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky (ďalej len

„zbierka“), a „bežným“ rozhodnutím (v zbierke nepublikovaným). Kým rozhodnutie

najvyššieho súdu nepublikované v zbierke vyjadruje názor väčšiny senátu najvyššieho súdu,

tak názor vyjadrený v rozhodnutí najvyššieho súdu publikovanom v zbierke (ako judikát) je

zároveň názorom relevantnej väčšiny členov kolégia najvyššieho súdu, ktorý bol

prezentovaný na rokovaní kolégia najvyššieho súdu a vyjadrený vo výsledku hlasovania

členov kolégia.

Sťažovatelia odvolanie zdôvodnili obsažným citovaním rozhodnutí, sčasti

vytrhnutých z kontextu, prispôsobených ich názorom, ale necitovali jedno rozhodnutie

publikované v zbierke, ktoré by za rovnakých okolností bolo záväzné pre rozhodovaciu

činnosť súdu, a rovnako necitovali uznesenie pléna ústavného súdu k danej problematike

záväznej pre súdy, pretože rozhodnutia týchto inštancií sú záväzné len v danej konkrétnej

veci.

Okresný súd sa vysporiadal so všetkými námietkami sťažovateľov uvádzanými

v priebehu konania a opätovne namietanými v odvolaní. Krajský súd sa stotožnil

so zisteným skutkovým stavom a právnym posúdením. K tomu treba dodať, že vykonaniu

dobrovoľnej dražby na návrh záložného veriteľa podľa zákona o dobrovoľných dražbách

nebráni súbežne prebiehajúce súdne konanie o uloženie povinnosti zaplatiť pohľadávku

zabezpečenú záložným právom. Pre vykonanie dobrovoľnej dražby nie je potrebný

exekučný titul.

Záložné právo v zmysle slúži na zabezpečenie

pohľadávky a jej príslušenstva. Umožňuje, aby veriteľ uspokojil svoju pohľadávku

z predmetu zálohu, ak pohľadávka, ktorá ním bola zabezpečená, nebude riadne a včas

splnená. Vznik a zánik záložného práva sa odvíja od vzniku alebo zániku zabezpečovanej

pohľadávky. Ak pohľadávka, ktorá bola zabezpečená záložným právom, zanikne, zaniká aj

záložné právo. V prípade prechodu alebo prevodu (aj postúpenia) pohľadávky záložné

právo prechádza na nadobúdateľa pohľadávky. Záložné právo ako právo akcesorické sleduje

pohľadávku, ktorú zabezpečuje.

Záložné právo plní predovšetkým zabezpečovaciu funkciu a vznikom záložného

práva sa zlepšuje právne postavenie záložného veriteľa a tiež predpoklad, že jeho riadne

a včas neuhradená pohľadávka zabezpečená záložným právom bude uspokojená bez ohľadu

na to, či túto pohľadávku bude chcieť alebo môcť uspokojiť dlžník. S touto zabezpečovacou

funkciou súvisí aj uhradzovacia funkcia záložného práva, lebo záložný veriteľ je oprávnený

docieliť aj proti vôli dlžníka uspokojenie pohľadávky zabezpečenej záložným právom

výťažkom zo zálohu.

Oprávneniu záložného veriteľa domáhať sa uspokojenia pohľadávky zabezpečenej

záložným právom výťažkom zo zálohu bol zákonom o dobrovoľných dražbách (účinným od

1. januára 2003) vytvorený nový inštitucionálny rámec.

Dražba nehnuteľností sa konala 19. júla 2011, a preto bolo potrebné aplikovať zákon

o dobrovoľných dražbách. Podľa názoru krajského súdu okresný súd v odôvodnení

rozsudku uviedol, ktoré dôkazy vykonal, aké skutočnosti z nich zistil, akými úvahami sa pri

hodnotení dôkazov riadil a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval. Prijaté závery,

na základe ktorých žalobu zamietol, vysvetlil logicky, zrozumiteľne a v dostatočnom

rozsahu.

III.

16. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže

zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv

a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,

obnovil stav pred porušením.

17. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

18. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

na oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle, nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok

vykonávajú ( v spojení s ). Reálne uplatnenie základného práva na

súdnu ochranu teda predpokladá, že účastníkovi súdneho konania sa táto ochrana

v zákonom predpokladanej kvalite poskytne (mutatis mutandis ,

, ).

19. Sťažovatelia uplatňujú celý rad argumentov tvrdenej neplatnosti dražby, pričom

sami považujú za zásadný a kľúčový dôvod neprípustnosť viesť výkon záložného práva

vzniknutého podľa právnej úpravy účinnej do 1. januára 2003 na základe zákona

o dobrovoľných dražbách, ktorý nadobudol účinnosť 1. januára 2003. V tejto súvislosti

poukazujú na nález ústavného súdu č. k. -30 z 8. decembra 2011.

20. Predseda krajského súdu považuje rozsudok krajského súdu vrátane jeho

odôvodnenia v spojení so závermi okresného súdu za dostatočný a presvedčivý, ktorý nejaví

známky arbitrárnosti či zjavnej neodôvodnenosti.

21. Žalovaná 3 je tiež presvedčená o správnosti argumentácie krajského súdu

a osobitne zdôrazňuje, že hoci vlastníctvo k nehnuteľnosti nadobudla dražbou, nemôže

nehnuteľnosť už roky užívať.

22. Z pohľadu ústavného súdu treba predovšetkým konštatovať, že okresný súd

nesúhlasil s názorom sťažovateľov, podľa ktorých vykonanie dobrovoľnej dražby

na základe záložnej zmluvy z 24. septembra 1992 nebolo možné, pretože vznik právneho

vzťahu zo záložnej zmluvy nemôže byť podľa sťažovateľov posudzovaný podľa zákona

o dobrovoľných dražbách, ale len podľa právnych predpisov platných do 1. januára 2003.

Okresný súd sa v tejto súvislosti stotožnil s právnym názorom najvyššieho súdu vyjadreným

v jeho rozsudku sp. zn. z 25. apríla 2012. Konštatoval, že vznik záložného

práva na základe zmluvy o zriadení záložného práva ako typického zabezpečovacieho

inštitútu zaviedla v našich pomeroch od 1. januára 1992 právna úprava Obchodného

o dražbách mimo

exekúcie v znení neskorších predpisov sa nevzťahoval na nehnuteľné veci a zákon

upravujúci aj dražby nehnuteľností sa podstatne oneskoril a nadobudol účinnosť až

1. januára 2003. Ustanovenie upravuje nepravú

spätnú účinnosť a zákon o dobrovoľných dražbách sa na daný prípad vzťahuje, keďže pre

iný režim právnej aplikácie chýba racionálne odôvodnenie, pričom by sa do právneho

poriadku vnášala nerovnosť odporujúca zásadám právneho štátu. Práve preto dospel

okresný súd k názoru o oprávnenosti vykonania dobrovoľnej dražby napriek tomu, že

zmluva o zriadení záložného práva bola uzavretá 24. septembra 1992. S týmto zásadným

právnym záverom okresného súdu sa krajský súd v plnom rozsahu stotožnil. Hoci

sťažovatelia v podanom odvolaní poukazovali na právne závery vyplývajúce z nálezu

ústavného súdu č. k. -30 z 8. decembra 2011, krajský súd na tieto závery

neprihliadol, resp. nevysvetlil, prečo ich nepovažoval v danom prípade za aplikovateľné.

23. Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 25. apríla 2012, na ktorý

ako na precedentný všeobecné súdy poukázali, možno zistiť, že predmetom skúmania

najvyššieho súdu bola otázka právneho posúdenia premlčania zabezpečenej pohľadávky.

Zároveň je pravdou aj to, že v závere rozsudku je uvedené, že „Dovolací súd považuje za

potrebné uviesť ešte niekoľko poznámok.“. Z nich vyplývajú práve tie závery, na ktoré sa

všeobecné súdy odvolávajú. Ide preto o názor najvyššieho súdu vyslovený mimo rámca,

resp. nad rámec konkrétne riešenej skutkovej a právnej problematiky, teda o záver obiter

dictum.

24. Ústavný súd v náleze č. k. -30 z 8. decembra 2011 (teda ešte pred

uvedeným dovolacím rozsudkom najvyššieho súdu) posudzoval inter alia otázku, či

zodpovedá ústavne konformnému výkladu názor odvolacieho súdu, podľa ktorého § 879e

je potrebné vykladať tak, že právo záložného veriteľa domáhať sa

uspokojenia zo zálohu treba posudzovať podľa predpisov účinných po 1. januári 2003 aj

v prípade, ak sa veriteľ prvý raz mohol domáhať uspokojenia zo zálohu už aj pred

31. decembrom 2002. Podľa záveru ústavného súdu

(podľa ktorého sa ustanoveniami tohto zákona spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred

1. januárom 2003 a vznik týchto právnych vzťahov, ako aj nároky z nich vzniknuté pred

1. januárom 2003 sa posudzujú podľa doterajších predpisov, ak nie je ustanovené inak)

nemožno vykladať tak, ako to urobil odvolací súd. Z citovaného ustanovenia je podľa

ústavného súdu zrejmé, že na základe právnych predpisov účinných do 31. decembra 2002

sa posudzuje nielen platnosť vzniku záložného práva, ale aj nároky, ktoré zo záložného

práva zriadeného pred 1. januárom 2003 vznikli pred 1. januárom 2003. Jedným z nárokov

záložného veriteľa je aj nárok domáhať sa uspokojenia zo zálohu, resp. z výťažku z jeho

predaja. Obsah tohto nároku, ktorý nepochybne vznikol pred 1. januárom 2003, sa nemohol

zmeniť zmenou právnych predpisov práve z dôvodu času jeho vzniku. Je v súlade

s princípom právnej istoty, aby sa spôsob uspokojenia záložného veriteľa zo zálohu riadil

počas celého trvania práva záložného veriteľa domáhať sa uspokojenia zo zálohu právnymi

predpismi účinnými v čase vzniku záložného práva. Pokiaľ dôjde k ich následnej zmene

do dňa vzniku práva záložného veriteľa domáhať sa splnenia zabezpečenej pohľadávky

zo zálohu, vplyv zmeny právnej úpravy na takéto nároky je vyjadrený v prechodnom

ustanovení . Bolo by z hľadiska rešpektovania

základných princípov právneho štátu neakceptovateľné pripustiť, aby sa nároky účastníkov

záložnej zmluvy, ktoré vznikli za predchádzajúcej právnej úpravy, riadili novou právnou

úpravou, ktorú v čase vzniku nároku poznať nemohli.

25. Vzhľadom na to, že konkrétne okolnosti teraz riešenej veci sú vo všetkých

rozhodujúcich ohľadoch obdobné ako v precedentnom prípade riešenom ústavným súdom

v minulosti, nevidí ústavný súd žiaden rozumný dôvod na to, aby sa od zásadného právneho

názoru vyjadreného v náleze vo veci sp. zn. odchýlil. Napokon treba v tejto

súvislosti dodať, že krajský súd sa ani len nepokúsil vysvetliť, prečo dospel k odlišnému

právnemu názoru.

26. Možno preto konštatovať, že došlo k porušeniu základného práva sťažovateľov

na súdnu ochranu podľa , ako aj ich práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

27. Vzhľadom na takýto zásadný záver ústavný súd už nevidí potrebu osobitne sa

zaoberať ďalšími námietkami uplatnenými v podanej sťažnosti, ale ani namietaným

porušením a 4 a .

28. Podľa prvej vety ak sa základné právo alebo

sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo

opatrenie zruší.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti

vyhovie, môže vec vrátiť na ďalšie konanie.

Na základe citovaných ustanovení ústavný súd zrušil rozsudok krajského súdu č. k.

-721 z 11. novembra 2015 a vec mu vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku

nálezu).

V ďalšom konaní bude krajský súd viazaný právnym názorom ústavného súdu.

29. Zo všetkých uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva

z výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. júna 2018