Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 303/2018
PDF · 94.15 KB
No categories available
II. ÚS 303/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. júna 2018
predbežne prerokoval sťažnosť , t. č. Ústav na výkon trestu odňatia
slobody, , vo veci namietaného porušenia jeho práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Nové Zámky sp. zn. 4 T 53/2016
z 2. novembra 2017 a rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. 1 To 6/2018 z 28. februára
2018 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako neprípustnú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. mája
2018 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného
porušenia jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Nové Zámky (ďalej len „okresný
súd“) sp. zn. 4 T 53/2016 z 2. novembra 2017 (ďalej aj „napadnutý rozsudok okresného
súdu“) a rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 To 6/2018
z 28. februára 2018 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“, spolu aj „napadnuté
rozhodnutia“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že napadnutým rozsudkom okresného súdu bol
sťažovateľ odsúdený pre zločin vydierania spolupáchateľstvom s
podľa § 20 a § 189 ods. 1 a 2 písm. b) Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1
písm. c) Trestného zákona, za čo mu bol podľa § 189 ods. 2 Trestného zákona s použitím
§ 47 ods. 2 Trestného zákona (podľa zásady „trikrát a dosť“) uložený trest odňatia slobody
v trvaní 25 rokov. Napadnutým rozsudkom krajského súdu bol rozsudok okresného súdu
potvrdený.
3. Sťažovateľ sa domnieva, že napadnutými rozhodnutiami boli porušené jeho
základné práva a slobody, najmä právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru,
a preto navrhuje, aby ich ústavný súd zrušil a prikázal okresnému súdu a krajskému súdu,
aby konali v súlade s čl. 6 dohovoru, a aby mu priznali náhradu trov konania a primerané
finančné zadosťučinenie v sume 15 000 €. Sťažovateľ zároveň žiada o ustanovenie advokáta
na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom.
II.
4. Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd
rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie
svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
5. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach,
na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
6. Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
7. Z čl. 127 ods. 1 ústavy pramení, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom ochranu základných
práv a slobôd poskytuje v zmysle ústavy primárne všeobecné súdnictvo („ak o ochrane
týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a ústavný súd až subsidiárne. Inými slovami,
ústavný súd poskytuje ochranu základným právam a slobodám iba vtedy, ak o ochrane
týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.
8. Ústavný súd v súčinnosti s okresným súdom zistil, že sťažovateľ podal proti
napadnutému rozsudku krajského súdu dovolanie, pričom okresný súd sťažovateľovi
ustanovil obhajcu pre dovolacie konanie a momentálne čaká na vypracovanie dovolania
ustanoveným obhajcom. O podanom dovolaní bude oprávnený rozhodnúť Najvyšší súd
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“). Možno teda uzavrieť, že právny poriadok
Slovenskej republiky poskytuje sťažovateľovi účinný právny prostriedok ochrany jeho
základných práv a slobôd, ktorý sťažovateľ využil (t. j. podal dovolanie). Inak povedané,
v tejto chvíli sa sťažnosť podaná ústavnému súdu javí byť predčasne podaná, keďže existuje
iný orgán verejnej moci (najvyšší súd) oprávnený poskytnúť ochranu základným právam
a slobodám sťažovateľa.
9. Ústavný súd uzatvára, že prijatím sťažnosti na ďalšie konanie by došlo k vzniku
ústavne neakceptovateľného stavu, keď by v zásade o rovnakej veci rozhodovali paralelne
viaceré orgány súdneho typu – najvyšší súd a ústavný súd (porov. mutatis mutandis
II. ÚS 1/08, II. ÚS 393/2014, III. ÚS 632/2014, IV. ÚS 146/08, IV. ÚS 420/2011). Išlo by
o taký stav, ktorý je v právnom štáte neaprobovateľný, pretože by mohol viesť k rozdielnym
rozhodnutiam v rovnakej veci, čo by malo negatívne (a len obťažne odstrániteľné) dôsledky
na právnu istotu, ktorá tvorí integrálnu súčasť princípov právneho štátu.
10. Ústavný súd na tomto mieste pripomína právny názor, ktorý opakovane vo svojej
judikatúre vyslovil (zdôrazňujúc pritom závery rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva
z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská v. Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, najmä
jeho body 51, 53, 54) a podľa ktorého, majúc na zreteli účel základného práva na súdnu
ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy, v prípade procesného rozhodnutia najvyššieho
súdu o dovolaní je sťažovateľovi lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu považovaná
za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (t. j.
napadnutému uzneseniu) odvolacieho súdu (porov. napr. III. ÚS 114/2010, I. ÚS 165/2010).
11. S ohľadom na už uvedené ústavný súd odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2
v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde pre neprípustnosť. Za daných okolností
ústavný súd sťažovateľovi neustanovoval advokáta na zastupovanie v konaní pred ústavným
súdom, pretože by to bolo neúčelné.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. júna 2018