Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 378/2017
PDF · 252.32 KB
No categories available
II. ÚS 378/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. júna 2018 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej, zo sudcu Lajosa Mészárosa a sudcu
Ladislava Orosza (sudca spravodajca) v konaní o sťažnosti obchodnej spoločnosti Rapid life
životná poisťovňa, a. s. v konkurze, Garbiarska 2, Košice, v mene ktorej koná správkyňa
konkurznej podstaty JUDr. Jana Závodská, Slovenskej jednoty 8, Košice, vo veci
namietaného porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 25 C 247/2009 za účasti
Okresného súdu Košice I takto
rozhodol:
1. Základné právo obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s.
v konkurze, na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a jej právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu
Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 25 C 247/2009 p o r u š e n é b o l i .
2. Obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s. v konkurze,
p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 1 500 € (slovom tisícpäťsto eur), ktoré jej j e
Okresný súd Košice I p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
nálezu.
3. Okresný súd Košice I j e p o v i n n ý uhradiť obchodnej spoločnosti Rapid life
životná poisťovňa, a. s. v konkurze, trovy konania v sume 374,81 € (slovom
tristosedemdesiatštyri eur a osemdesiatjeden centov) na účet jej právnej zástupkyne
Advokátskej kancelárie JUDr. Daniel Blyšťan s. r. o., Užhorodská 21, Košice, do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. apríla 2017
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., Garbiarska 2,
Košice (ďalej len „sťažovateľka“), pôvodne zastúpenej Advokátskou kanceláriou
JUDr. Daniel Blyšťan s. r. o., Užhorodská 21, Košice, v mene ktorej konal advokát
JUDr. Daniel Blyšťan, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného
súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 25 C 247/2009 (ďalej
aj „napadnuté konanie“).
Zo sťažnosti a z vyžiadaného spisu okresného súdu sp. zn. 25 C 247/2009 vyplýva,
že sťažovateľka 21. mája 2009 podala okresnému súdu žalobu o ochranu dobrej povesti
právnickej osoby proti spoločnosti Petit Press, a. s., Lazaretská 12, Bratislava (ďalej len
„žalovaná“), ako žalovanej, ktorou sa v súvislosti s článkom uverejneným 7. mája 2009
v denníku SME s názvom „Vo vláde boli praktiky súkromnej poisťovne“ domáhala uloženia
povinnosti žalovanej zdržať sa zásahov do dobrého mena sťažovateľky, uloženia povinnosti
zverejniť ospravedlnenie a tiež priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume
300 000 €.
Sťažovateľka v sťažnosti doručenej ústavnému súdu namieta porušenie jej
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
postupom okresného súdu v napadnutom konaní, pričom svoju sťažnosť odôvodňuje okrem
iného takto:
„... vo veci sa konalo viacero pojednávaní a to dňa 25. 10. 2012, dňa 28. 5. 2015,
dňa 15. 10. 2015, dňa 31. 3. 2016 a posledné pojednávanie dňa 29. 9. 2016 - ktoré bolo
odročené na neurčito.
Samotné prvé pojednávanie vo veci sa uskutočnilo až po vyše troch rokoch od
podania žaloby, pričom do dnešného dňa nie je vec právoplatne ukončená a posledné
pojednávanie bolo odročené na neurčito.
... Súdna ochrana v prípade neoprávneného zásahu do práv na dobrú povesť je
efektívna iba vtedy, ak je rýchla. V konaní o ochranu dobrej povesti je totiž viac ako
legitímne požadovať, aby bolo ukončené v čo najkratšom čase. V opačnom prípade sa
satisfakčné či preventívne účinky rozhodnutia vo veci samej míňajú svojmu účelu. Rýchlosť
súdneho konania je v sporoch o ochranu dobrej povesti obzvlášť významná, pretože
ospravedlnenie, zdržanie sa zásahov či náprava protiprávneho stavu s odstupom času
stráca na účinnosti.
... Okresný súd Košice I doposiaľ vo veci nerozhodol a sťažovateľ je takto už vyše
šesť a pol roka vystavený právnej neistote. Súd vo veci sťažovateľa koná neprimerane dlho.
... v tejto veci sa ešte v r. 2012 sťažovateľ sťažoval na postup súdu v tejto veci,
v ktorom okrem iného namietal aj nečinnosť súdu, avšak ani uvedená sťažnosť zjavne
nepriniesla žiadnu nápravu. Predseda súdu sa touto sťažnosťou ani nezaoberal, o čom
svedčí aj jeho odpoveď zo dňa 11. 12. 2012.
... Na základe vyššie uvedených skutočností je sťažovateľ toho názoru, že v danej veci
je ústavná sťažnosť oprávnená, došlo k zbytočným prieťahom v súdnom konaní a tým
k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Keďže súd
nekoná bez zbytočných prieťahov, sťažovateľ sa nevie domôcť súdnej ochrany už po dobu
vyše 6 rokov v tak závažnej veci, ako je ochrana jeho dobrej povesti.
... Sťažovateľ žiada aj finančnú satisfakciu v sume 5.000,- eur (päť tisíc eur).
Takto uplatnenú sumu primeraného finančného zadosťučinenia odôvodňuje
sťažovateľ tým, že sa dlhodobo nachádza v stave právnej neistoty, pričom táto právna
neistota mu spôsobuje nielen materiálnu, ale aj nemateriálnu ujmu. Počas vyše 6 rokov
trvania sporu sťažovateľ nedosiahol žiadnu súdnu ochranu pred zásahmi do svojej dobrej
povesti ( prevencia ), a už vôbec nedosiahol ani žiadnu satisfakciu a vzhľadom na to, že
súdne konanie trvá 6,5 roka bez toho, aby sa v ňom rozhodlo, tieto v dohľadnej dobe ani
nedosiahne.“
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný
súd nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základné právo sťažovateľa na prejednanie
jeho veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných hodnôt postupom Okresného súdu Košice I v súdnom konaní vedenom pod
sp. zn.: 25 C 247/2009 porušené bolo.
2. Okresnému súdu Košice I sa v súdnom konaní vedenom pod sp. zn.: 25 C
247/2009 prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.
3. Sťažovateľovi priznáva finančné zadosťučinenie v peniazoch vo výške 5.000,- eur,
ktoré je Okresný súd Košice I povinný vy platiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov odo dňa
právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov konanie titulom trov právneho zastúpenia za
dva úkony právnej služby v sume 374,81 €...“
Ešte pred predbežným prerokovaním sťažnosti ústavný súd vyzval okresný súd, aby
sa vyjadril k sťažnosti sťažovateľky. Na výzvu ústavného súdu reagoval predseda okresného
súdu, ktorý v prípise 1 SprV/269/2017 z 15. mája 2017 po chronologickom popise
dovtedajšieho priebehu napadnutého konania uviedol:
„Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, mám za to, že predmetné konanie javí znaky
zložitosti po právnej i skutkovej stránke. Súd sa musel oboznámiť s množstvom listinných
dôkazov a vypočuť viacerých svedkov.
Obdobie od začatia konania (21. 5. 2009) do nariadenia prvého pojednávania (7. 6.
2012) je poznačené obdobiami nečinnosti súdu, za obdobie 3 rokov súd vykonal iba
prípravu pojednávania podľa ust. § 114 Občianskeho súdneho poriadku a vyzval žalobcu
na zaplatenie súdneho poplatku. Aj napriek značnému pracovnému zaťaženiu súdneho
oddelenia 25C hodnotím toto obdobie za neprimerane dlhé. V ďalšom období už súd
postupoval plynulo a efektívne. Dňa 27. 4. 2017 súd vo veci vyhlásil rozsudok.
K celkovej dĺžke konania však prispela aj samotná žalobkyňa, ktorá dva dni pred
pojednávaním doručila súdu rozsiahle podanie vo veci, ktoré obsahovalo aj návrh na zmenu
žaloby. Keďže žalovaná strana sa o tomto podaní dozvedela až na pojednávaní dňa 7. 6.
2012, požiadala súd o odročenie pojednávania za účelom oboznámenia sa s jeho obsahom
a doručenia vyjadrenia k nemu.
Súd návrh na zmenu žaloby na pojednávaní dňa 25. 10. 2012 nepripustil.
Aj napriek skutočnosti, že proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie,
žalobkyňa dňa 9. 11. 2012 odvolanie doručila súdu. Spis bol dňa 20. 11. 2012 predložený
na rozhodnutie Krajskému súdu v Košiciach. Krajský súd uznesením č. k. 11 Co/381/2012-
202 zo 7. 12. 2012 odvolanie odmietol.
Žalobkyňa proti rozhodnutiu krajského súdu podala dovolanie. Dňa 20. 9. 2013 bol
spis predložený na rozhodnutie Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky. Najvyšší súd
uznesením č. k. 3 Cdo/304/2013-244 z 2. 12. 2014 dovolanie odmietol.
... Žalobkyňa za obdobie od 9. 11. 2012 do 22. 12. 2014, kedy súd nemohol
pokračovať v konaní, nakoľko nebola vyriešená otázka pripustenia zmeny žaloby, nesie plnú
zodpovednosť, a preto tento úsek nekonania vo veci nemôže ísť na ťarchu súdu.
Na základe vyššie uvedeného som dospel k názoru, že doterajším postupom súdu
došlo k prieťahom v konaní v období od 21. 5. 2009 do 7. 6. 2012, v neskoršom období
zbytočné prieťahy v konaní spôsobovala samotná žalobkyňa, preto navrhujem ústavnému
súdu túto skutočnosť zohľadniť pri rozhodovaní o sťažnosti a priznaní primeraného
finančného zadosťučinenia.“
Uznesením sp. zn. II. ÚS 378/2017 z 15. júna 2017 ústavný súd prijal sťažnosť
sťažovateľky na ďalšie konanie podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“).
II.
Z vyžiadaného spisu okresného súdu sp. zn. 25 C 247/2009 ústavný súd zistil
nasledujúci priebeh napadnutého konania:
1. Dňa 21. mája 2009 sťažovateľka podala okresnému súdu (ďalej v rámci
chronológie napadnutého konania aj „súd“) žalobu o ochranu dobrej povesti právnickej
osoby proti žalovanej.
2. Dňa 27. mája 2009 okresný súd uzneseniami poučil účastníkov konania o ich
procesných právach a povinnostiach.
3. Dňa 11. júna 2009 sa žalovaná vyjadrila k žalobe.
4. Dňa 3. augusta 2009 žalovaná podala ďalšie vyjadrenie vo veci.
5. Dňa 7. septembra 2011 súd vyzval sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku
z návrhu na začatie konania.
6. Dňa 19. októbra 2011 sťažovateľka zaplatila súdny poplatok z návrhu na začatie
konania.
7. Dňa 25. januára 2012 zákonná sudkyňa určila termín pojednávania na 7. jún 2012.
8. Dňa 5. júna 2012 sťažovateľka podala písomné vyjadrenie vo veci a navrhla
zmenu petitu žaloby.
9. Dňa 7. júna 2012 súd pojednávanie bez prejednania veci odročil na 25. október
2012 z dôvodu, že sťažovateľka v krátkom čase pred nariadeným termínom pojednávania
(5. októbra 2012) doručila súdu „pomerne rozsiahle podanie“, s ktorým sa do pojednávania
nemala možnosť oboznámiť ani žalovaná.
10. Dňa 11. júna 2012 žalovaná podala písomné vyjadrenie vo veci.
11. Dňa 25. septembra 2012 podala písomné vyjadrenie vo veci sťažovateľka.
12. Dňa 25. októbra 2012 bola vec prejednaná na pojednávaní, na ktorom súd
uznesením nepripustil zmenu žaloby. Pojednávanie bolo odročené na neurčito.
13. Dňa 29. októbra 2012 žalovaná predložila súdu listinné dôkazy.
14. Dňa 9. novembra 2012 podala sťažovateľka odvolanie proti uzneseniu
z 25. októbra 2012 o nepripustení zmeny žaloby.
15. Dňa 19. novembra 2012 okresný súd predložil spis Krajskému súdu v Košiciach
(ďalej len „krajský súd“) na rozhodnutie o odvolaní sťažovateľky z 9. novembra 2012.
16. Dňa 7. decembra 2012 krajský súd uznesením sp. zn. 11 Co 381/2012 odmietol
odvolanie sťažovateľky proti uzneseniu okresného súdu z 25. októbra 2012.
17. Dňa 9. januára 2013 krajský súd vrátil spis okresnému súdu.
18. Dňa 7. februára 2013 sťažovateľka podala proti uzneseniu krajského súdu
zo 7. decembra 2012 dovolanie.
19. Dňa 10. júna 2013 žalovaná podala vyjadrenie k dovolaniu sťažovateľky.
20. Dňa 28. júna 2013 sťažovateľka požiadala okresný súd, aby rozhodol aj o jej
návrhu na zmenu žaloby z 24. septembra 2012.
21. Dňa 19. augusta 2013 okresný súd oznámil sťažovateľke, že o jej návrhu
na zmenu žaloby z 24. septembra 2012 nebude rozhodovať, keďže obsah označeného
návrhu bol totožný s návrhom na zmenu žaloby z 5. júna 2012, o ktorom okresný súd už
rozhodol.
22. Dňa 20. septembra 2013 okresný súd predložil spis Najvyššiemu súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) na účel rozhodnutia o dovolaní sťažovateľky
zo 7. februára 2013.
23. Podaním doručeným najvyššiemu súdu 22. októbra 2014 okresný súd požiadal
najvyšší súd o oznámenie stavu dovolacieho konania, a to v súvislosti so skutočnosťou, že
sťažovateľka podala ústavnému súdu sťažnosť, v ktorej namietala porušenie svojich práv
uznesením okresného súdu z 25. októbra 2012, ktorým prvostupňový súd nepripustil zmenu
žaloby.
24. Dňa 22. decembra 2014, po rozhodnutí najvyššieho súdu z 2. decembra 2014,
ktorým dovolanie sťažovateľky odmietol, bol spis z najvyššieho súdu vrátený okresnému
súdu.
25. Dňa 22. januára 2015 okresný súd určil termín pojednávania vo veci na 28. máj
2015.
26. Dňa 28. mája 2015 bola vec prejednaná na pojednávaní, ktoré bolo odročené
na 15. október 2015.
27. Dňa 15. októbra 2015 okresný súd po predložení dôkazov účastníkmi konania
odročil pojednávanie na neurčito (okrem iného) s tým, že „v senáte 25 C sú veci do konca
roka 2015 vytermínované“ a „termín pojednávania bude vytýčený začiatkom roka 2016“.
28. Dňa 8. decembra 2015 okresný súd nariadil termín pojednávania na 31. marec
2016.
29. Dňa 31. marca 2016 bola vec prejednaná na pojednávaní, ktoré bolo odročené
na 29. september 2016.
30. Dňa 4. apríla 2016 žalovaná predložila súdu listinné dôkazy.
31. Dňa 29. septembra 2016 bola vec prejednaná na pojednávaní, ktoré bolo
odročené na neurčito s tým, že termín ďalšieho pojednávania bude nariadený začiatkom
roka 2017.
32. Dňa 11. novembra 2016 sťažovateľka podala návrh na vykonanie dokazovania.
33. Dňa 17. februára 2017 okresný súd nariadil termín pojednávania na 27. apríl
2017.
34. Dňa 27. apríla 2017 okresný súd po prejednaní veci na pojednávaní vyhlásil
rozsudok, ktorým žalobu sťažovateľky zamietol a žalovanej priznal nárok na náhradu trov
konania v plnej výške.
35. Podaním doručeným okresnému súdu 2. mája 2017 právny zástupca žalovanej
vyčíslil trovy jej právneho zastúpenia v konaní.
Pri príprave meritórneho prerokovania sťažnosti sťažovateľky ústavný súd zistil, že
proti rozsudku okresného súdu z 27. apríla 2017, ktorým bola žaloba sťažovateľky v celom
rozsahu zamietnutá, nebolo podané odvolanie a označený rozsudok nadobudol
právoplatnosť 21. augusta 2017.
Ústavný súd tiež zistil, že uznesením okresného súdu sp. zn. 31 K 28/20017
z 23. januára 2018, zverejneným v obchodnom vestníku 29. januára 2018, bol na majetok
sťažovateľky vyhlásený konkurz. Uznesením okresného súdu sp. zn. 31 K 28/20017
z 2. mája 2018 bola za správkyňu konkurznej podstaty sťažovateľky ustanovená JUDr. Jana
Závodská so sídlom kancelárie Slovenskej jednoty 8, Košice. Zistené skutočnosti ústavný
súd premietol do záhlavia tohto nálezu.
Po prijatí sťažnosti sťažovateľky na ďalšie konanie predseda okresného súdu
prípisom sp. zn. 1 Spr V/269/2017 z 20. júla 2017 a správkyňa konkurznej podstaty
sťažovateľky podaním z 1. júna 2018 ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa
vo veci konalo ústne pojednávanie. Ústavný súd preto v súlade s § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania, keďže dospel k záveru, že od neho
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
III.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľka sa v posudzovanej veci domáha vyslovenia porušenia svojho
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
postupom okresného súdu v napadnutom konaní.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.
Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru,
pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, pričom v obsahu týchto
práv neexistuje zásadná odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98), čo umožňuje preskúmať ich
namietané porušenie spoločne.
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza
zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza
osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde
sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty
dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným
spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím
súdu“ (IV. ÚS 221/04).
K základným povinnostiam súdu a sudcu patrí preto aj povinnosť zabezpečiť taký
procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli
ktorému sa účastník, resp. strana konania obrátila na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu a sudcu do 30. júna 2016 vyplývala z ustanovení zákona č. 99/1963
Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (najmä z § 6, § 100 ods. 1,
§ 117 ods. 1 a § 119 ods. 1) a s účinnosťou od 1. júla 2016 vyplýva zo zákona č. 160/2015
Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“), najmä
z jeho čl. 17 a § 157 ods. 1. Podľa čl. 17 CSP súd postupuje v konaní tak, aby vec bola čo
najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná hospodárne
a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb a podľa § 157
ods. 1 CSP súd postupuje v konaní tak, aby sa mohlo rozhodnúť rýchlo a hospodárne,
spravidla na jedinom pojednávaní s prihliadnutím na povahu konania.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (resp. čl. 6 ods. 1
dohovoru), ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02,
IV. ÚS 74/02, IV. ÚS 99/07) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická
zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup
samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd
v rámci prvého kritéria prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní
a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02, IV. ÚS 187/07). Podľa
uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľky.
1. Pokiaľ ide o kritérium, ktorým je právna a faktická zložitosť veci, ústavný súd
konštatuje, že hoci konanie o žalobe o ochranu dobrej povesti právnickej osoby patrí
k štandardnej súčasti rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, v okolnostiach konkrétneho
prípadu sa môže vyznačovať zvýšenou skutkovou a právnou náročnosťou. V posudzovanej
veci však podľa názoru ústavného súdu o takýto prípad nešlo. Predsedom okresného súdu
v jeho vyjadrení uvádzaná nevyhnutnosť oboznámenia sa „s množstvom listinných
dôkazov“ a vypočutia „viacerých svedkov“ sa totiž vzťahuje najmä na kvantitatívny aspekt
posudzovanej veci, ktorá sama osebe (bez zložitosti ako kvalitatívnej kategórie) nemohla
mať zásadnejší vplyv na plynulosť a efektívnosť postupu súdu v napadnutom konaní.
Zložitosť veci preto ústavný súd nepovažuje za skutočnosť, ktorá by podstatnou mierou
prispela k celkovej dĺžke napadnutého konania.
2. Správanie sťažovateľa ako účastníka konania (resp. strany sporu) je druhým
kritériom, ktoré ústavný súd uplatňuje pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred súdom došlo
k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (ako aj práva na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru). Ústavný súd po preskúmaní vyžiadaného
spisu okresného súdu konštatuje, že k celkovej dĺžke napadnutého konania prispelo aj
správanie sťažovateľky, ktorá svoje procesné oprávnenia nevyužívala vždy efektívne, ale
naopak, aj na úkor plynulosti postupu okresného súdu v napadnutom konaní [predloženie
rozsiahleho podania dva dni pred nariadeným termínom pojednávania, podanie odvolania
(a následne aj dovolania a sťažnosti ústavnému súdu) proti rozhodnutiu, proti ktorému
opravný prostriedok nebol prípustný]. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoj už
opakovane judikovaný právny názor, podľa ktorého uplatňovanie procesných oprávnení
stranami sporu im nemožno vytýkať, na druhej strane je však potrebné prihliadnuť na to, že
čas nevyhnutne potrebný na oboznámenie sa s procesnými návrhmi strán a na rozhodnutie
o nich nemožno v kontexte namietaných zbytočných prieťahov pričítať na vrub konajúcemu
súdu (napr. II. ÚS 640/2016, II. ÚS 419/2017).
3. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotí, či v napadnutom konaní
došlo k zbytočným prieťahom, je postup všeobecného súdu v napadnutom konaní. Ústavný
súd pritom vychádza zo svojej konštantnej judikatúry, v zmysle ktorej zbytočné prieťahy
v konaní môžu byť zapríčinené nielen samotnou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho
neefektívnou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej
neistoty (II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).
Z priebehu napadnutého konania popísaného v časti II tohto nálezu vyplýva, že ide
o konanie, ktoré je poznačené obdobím dlhodobej nečinnosti okresného súdu po začatí
konania (výzva sťažovateľke ako žalobkyni na zaplatenie súdneho poplatku z návrhu
na začatie konania po viac ako dvoch rokoch a prvé pojednávanie vo veci uskutočnené
po viac ako troch rokoch od začatia konania), keď okresný súd nevykonával relevantné
úkony priamo smerujúce k odstráneniu právnej neistoty strán preskúmavaného súdneho
konania, ako aj neefektívnou činnosťou okresného súdu, ktorý pojednávania opakovane
odročoval bez toho, aby jeho postup efektívne a urýchlene smeroval k meritórnemu
rozhodnutiu sporu.
Vychádzajúc z uvedených skutočností, ústavný súd dospel k záveru, že celkovú
dĺžku napadnutého konania (dosahujúcu takmer osem rokov) nemožno v kontexte všetkých
okolností prípadu považovať za primeranú, pričom rozhodujúci vplyv na celkovú dĺžku
konania malo obdobie dlhodobej nečinnosti okresného súdu, ako aj jeho následný
neefektívny a nesústredený postup v posudzovanej veci.
Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že základné právo sťažovateľky
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a jej právo
na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 25 C 247/2009 porušené boli (bod 1 výroku
tohto nálezu).
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak
porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
Keďže v čase rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti sťažovateľky bolo napadnuté
konanie (na základe rozsudku okresného súdu z 27. apríla 2017) už právoplatne skončené,
bolo už bez právneho dôvodu prikazovať okresnému súdu konať vo veci sťažovateľky bez
zbytočných prieťahov, a preto ústavný súd sťažnosti sťažovateľky v tejto časti nevyhovel
(bod 4 výroku tohto nálezu).
IV.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha. Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súd
rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo
alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od
právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.
Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného
základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý
vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz
na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. IV. ÚS 210/04).
Pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení ústavný súd vychádza zo
zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý
spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na
konkrétne okolnosti prípadu.
Sťažovateľka sa v posudzovanej veci z dôvodov citovaných v časti I tohto nálezu
domáha priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume 5 000 €.
Zohľadňujúc konkrétne okolnosti preskúmavanej veci, najmä celkovú dĺžku
napadnutého konania, dlhodobú nečinnosť okresného súdu a jeho neefektívny
a nesústredený postup v napadnutom konaní, ako aj zistený podiel sťažovateľky na
predlžení konania, ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade zodpovedá
požiadavkám spravodlivosti a primeranosti priznanie finančného zadosťučinenia
sťažovateľke v sume 1 500 € (bod 2 výroku tohto nálezu).
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby
úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Sťažovateľka si v sťažnosti uplatnila nárok na náhradu trov konania spojených s jej
právnym zastúpením v konaní pred ústavným súdom Advokátskou kanceláriou
JUDr. Daniel Blyšťan s. r. o. v celkovej sume 374,81 €, a to za dva úkony právnej služby
(prevzatie a príprava zastúpenia, podanie sťažnosti ústavnému súdu). Uplatnená náhrada
trov pozostáva z odmeny za každý úkon právnej služby vo výške 147,33 €, z režijného
paušálu za každý úkon vo výške 8,84 € a z 20 % DPH v sume 62,47 €.
Ústavný súd v zmysle § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol o úhrade trov
konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v súvislosti s jej právnym zastupovaním v konaní
pred ústavným súdom a priznal jej úhradu trov konania v sume vyčíslenej jej (vtedajšou)
právnou zástupkyňou v súlade s príslušnými ustanoveniami vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (bod 3 výroku tohto
nálezu).
Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej
zástupkyne sťažovateľky do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (§ 31a zákona
o ústavnom súde v spojení s § 263 CSP).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. júna 2018