Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 385/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. júna 2018 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov

Ladislava Orosza a Miroslava Duriša predbežne prerokoval sťažnosť Geodetického

a kartografického ústavu Bratislava, Chlumeckého 4, Bratislava, zastúpeného obchodnou

spoločnosťou Gritters a spol, s. r. o., Jakubovo námestie 19, Bratislava, v mene ktorej koná

advokát Mgr. Ján Gritters, ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1

a a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave

sp. zn. zo 16. novembra 2016, a takto

rozhodol:

Sťažnosť Geodetického a kartografického ústavu Bratislava o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

7. novembra 2017 doručená sťažnosť Geodetického a kartografického ústavu Bratislava,

Chlumeckého 4, Bratislava (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základných

práv podľa a (ďalej len „“)

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. zo 16. novembra 2016 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje na to, že je žalovaným v právnej veci žalobcu –

obchodnej spoločnosti , (ďalej len „žalobca“),

„o určenie platnosti zmluvy o nájme a o zaplatenie 1 218 176,10 EUR“ na základe žaloby,

ktorú žalobca doručil 28. júna 2016 Okresnému súdu Liptovský Mikuláš (ďalej len „okresný

súd“).

Okresný súd prípisom z 28. septembra 2016 upovedomil sťažovateľa o postúpení

predmetnej právnej veci miestne príslušnému Okresnému súdu Bratislava II.

Žalobca s postúpením veci podľa a Civilný

sporový poriadok v znení neskorších predpisov nesúhlasil a uviedol, že podľa § 88 ods. 1

písm. h) (ďalej len „OSP“) ide o výlučnú miestnu

príslušnosť, ak sa konanie týka práva k nehnuteľnosti. Z dôvodu nesúhlasu žalobcu

s postúpením veci predložil okresný súd vec krajskému súdu na rozhodnutie o miestnej

príslušnosti.

Krajský súd rozhodol napadnutým uznesením zo 16. novembra 2016 tak, že miestne

príslušným na prejednanie a rozhodnutie veci je okresný súd.

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že proti napadnutému uzneseniu krajského súdu

podal dovolanie, a poukazuje na tieto skutočnosti:

«31. Krajský súd v Napadnutom rozhodnutí uviedol poučenie o lehote na podanie

dovolania v nasledovnom znení: „Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné

dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia

rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej

inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného

uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolateľ musí byť

v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť

spísané advokátom ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach

podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v ako rozsahu sa toto rozhodnutie

napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho

sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( )“ (ďalej len „Poučenie“).

32. V súlade s Poučením Sťažovateľ podal v lehote uvedenej v Poučení dovolanie

proti Napadnutému rozhodnutiu. Najvyšší súd Slovenskej republiky o dovolaní rozhodol

Uznesením č. zo dňa 10. 08. 2017, ktoré bolo Sťažovateľovi doručené dňa

13. 09. 2017 („Uznesenie“) tak, že dovolanie odmietol ako procesne neprípustné podľa

. Podľa dovolací súd dovolanie odmietne, ak smeruje

proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.

33. Najvyšší súd Slovenskej republiky v odôvodnení Uznesenia konštatoval: „Proti

rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ).

V zmysle citovaného ustanovenia rozhodnutím odvolacieho súdu sa rozumie rozhodnutie,

vydané v konaní o odvolaní krajským súdom alebo Najvyšším súdom Slovenskej republiky

proti rozhodnutiu prvej inštancie. V danom prípade je dovolaním napadnuté uznesenie

o príslušnosti, je síce vydané krajským súdom, ale mimo rámca inštančného postupu, kedy

krajský súd nerozhodoval ani ako súd prvej inštancie ani ako odvolací súd, ale ako

súd nadriadený. Nejde preto o rozhodnutie o odvolaní proti rozhodnutiu súdu prvej

inštancie v rámci prípustného riadneho opravného prostriedku. Proti takémuto rozhodnutiu

neexistujú žiadne opravné prostriedky.“

34. Vzhľadom na Uznesenie Najvyššieho súdu je zrejmé, že Krajský súd uviedol

v Napadnutom rozhodnutí nesprávne poučenie o opravnom prostriedku v rozpore s § 220

ods. 1 . Sťažovateľ sa týmto nesprávnym Poučením Krajského súdu riadil a v lehote

uvedenej v Poučení podal dovolanie proti Napadnutému rozhodnutiu.

35. Výlučne v dôsledku a z dôvodu Nesprávneho Poučenia Krajského súdu

Sťažovateľ nepodal ústavnú sťažnosť proti Napadnutému rozhodnutiu v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti Napadnutého rozhodnutia, nakoľko sa riadil Poučením

Krajského súdu a využil v lehote opravný prostriedok uvedený v Poučení.

36. Sťažovateľ proti Napadnutému rozhodnutiu podáva sťažnosť v lehote dvoch

mesiacov od Uznesenia Najvyššieho súdu, ktorým Najvyšší súd konštatoval neprípustnosť

dovolania proti Napadnutému rozhodnutiu.»

Následne sťažovateľ v sťažnosti spochybňuje právny záver krajského súdu

v napadnutom uznesení, podľa ktorého v predmetnej veci je miestne príslušným okresný

súd, keďže ide o „konanie týkajúce sa nájomného práva k nehnuteľnosti nachádzajúceho

sa v obvode Okresného súdu Liptovský Mikuláš“. V tejto súvislosti sťažovateľ v sťažnosti

uvádza:

«Žalobca, obchodná spoločnosť .. navrhuje, aby súd

po vykonanom dokazovaní vyniesol nasledovný rozsudok:

I. „Súd určuje, že zmluva o nájme uzatvorená dňa 17. 12. 2008 medzi

navrhovateľom, ako prenajímateľom a odporcom ako nájomcom v znení jej Dodatku č. 1

zo dňa 01. 06. 2009, Dodatku č. 2 zo dňa 31. 03. 2010, Dodatku č. 3 zo dňa 13. 09. 2010

a Dodatku č. 4 zo dňa 21. 12. 2010 je platná“ (ďalej aj „Výrok 1“) II. Odporca je povinný

zaplatiť navrhovateľovi: (i) Istinu vo výške 1.218.176, 10 EUR (ii) Úrok z omeškania

vo výške...“ (ďalej spolu aj „Výrok 2“)

57. Sťažovateľ má za to, že v danom prípade sa konanie nemôže týkať nájomného

práva k nehnuteľnosti, ako to uvádza Krajský súd v Bratislave v Napadnutom rozhodnutí

s tým, že uvedená skutočnosť vyplýva zo samotného žalobného návrhu (buď je zmluva

absolútne neplatným právnym úkonom ako tvrdí Sťažovateľ a teda nájomný vzťah nikdy

nevznikol, alebo bola platným právnym úkonom ako tvrdí Žalobca, ale odstúpením od nej

Zmluva o nájme zanikla a teda by v takomto prípade zanikol aj nájomný vzťah) ku dňu jeho

podania.

58. Samotný návrh na začatie konania ohľadne Výroku 1 (Zmluva o nájme je platná)

nespĺňa náležitosti vzhľadom k tomu, že podľa daného ustanovenia,

návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právny

vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem. V danom prípade

sa Žalobca nedomáha určenia tohto, či je tu právny vzťah alebo právo, ale domáha

sa určenia platnosti právneho úkonu a ešte aj takého právneho úkonu, ktorý je buď

absolútne neplatný, alebo v prípade ak je platný, tak na základe úkonu Žalobcu

(odstúpenia) zanikol.

59. Aj v prípade, ak by sa Žalobca domáhal určenia toho, či tu právny vzťah alebo

právo je tak, ako to ustanovuje , i v takomto prípade by takáto žaloba

v zmysle judikatúry (viď vyššie uvedené rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky)

nebola opodstatnená, pretože v danom prípade je možné sa domáhať ochrany žalobou

na plnenie (čo je konanie o „Výroku 2“) a zároveň nemožno zásadne určiť existenciu

(prípadne neexistenciu) právneho vzťahu alebo práva za dobu minulú (teda toho, že medzi

Žalobcom a Sťažovateľom ako žalovaným bol nájomný vzťah).

60. Skúmanie miestnej príslušnosti súdom podľa nášho názoru neznamená

rozhodnutie na základe toho, ako prípadný žalobný návrh označí žalobca, ale skúmanie

podania ako takého na základe skutočností vyplývajúcich z daného podania. Opačný postup

by podľa nášho názoru mohol viesť k účelovému a v zmysle príslušnej judikatúry vopred

neodpodstatnenému konaniu s dôsledkom porušenia a ...

61. Podľa Sťažovateľa v danom prípade ide o žalobný návrh na plnenie... a teda

miestne príslušným súdom je... Okresný súd Bratislava II.

... súd sa mal vysporiadať v odôvodnení z akého dôvodu a na základe akej úvahy mal

za osvedčené, že ide o konanie týkajúce sa nájomného práva k nehnuteľnosti. Skúmanie

miestnej príslušnosti súdom vykonané Krajským súdom len na základe toho, ako žalobný

návrh označil Žalobca a nie na základe podania ako takého na základe skutočností z neho

vyplývajúcich, považuje Sťažovateľ za ústavne neakceptovateľné Sťažovateľ má za to,

že tento záver Krajského súdu je svojvoľný, zjavne neodôvodnený a vyplýva z neho taká

aplikácia príslušných ustanovení , ktorá je popretím ich podstaty a zmyslu.»

Na základe tejto argumentácie sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jeho

sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jeho základných

práv zaručených v a a práva zaručeného v

dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu, napadnuté uznesenie krajského súdu

zruší a vec vráti krajskému súdu na ďalšie konanie a zároveň mu prizná úhradu trov konania

pred ústavným súdom.

Dňa 31. mája 2018 bolo ústavnému súdu doručené podanie žalobcu označené ako

„Podnet na odmietnutie návrhu (ústavnej sťažnosti)“, v ktorom žalobca – vychádzajúc

zo zistenia, že sťažovateľ podal sťažnosť podľa – navrhuje,

aby ústavný súd túto sťažnosť sťažovateľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú. V podaní

uvádza súhrn skutkových okolností týkajúcich sa rozhodovania všeobecných súdov

o miestnej príslušnosti vo veci žaloby, ktorou si uplatnil špecifikované nároky voči

sťažovateľovi.

Skutočnosti týkajúce sa priebehu napadnutého konania a rozhodovania všeobecných

súdov o miestnej príslušnosti v podaní žalobcu korešpondovali s tým, ako sťažovateľ opísal

priebeh napadnutého konania a rozhodovanie o miestnej príslušnosti. Ústavný súd zohľadnil

skutočnosti uvedené v podaní žalobcu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti. Vzhľadom

na všeobecný charakter skutočností uvedených v podaní, ktoré sa týkali v zásade

len priebehu napadnutého konania, podanie žalobcu nedoručoval sťažovateľovi

na vyjadrenie.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa č. 127 ods. 1 o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či spĺňa zákonom predpísané

náležitosti a či nie sú dôvody na jeho odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy,

ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané

niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané

oneskorene môže ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu

štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého

ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (,

, ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Z argumentácie sťažovateľa v sťažnosti vyplýva, že namieta porušenie označených

práv napadnutým uznesením krajského súdu zo 16. novembra 2016, pričom považuje

za arbitrárny a zjavne neodôvodnený právny záver o tom, že v predmetnej veci ide

o rozhodovanie o nájomnom práve týkajúcom sa nehnuteľnosti v územnom obvode

okresného súdu. Krajský súd pri rozhodovaní o miestnej príslušnosti v napadnutom

uznesení zo 16. novembra 2016 uviedol:

„4. Krajský súd v Bratislave ako súd nadriadený prejednal vec v zmysle

a dospel k záveru, že miestne príslušným na prejednanie a rozhodnutie veci je Okresný súd

Liptovský Mikuláš, na ktorý bol podaný návrh.

5. Podľa konanie začaté do 30. júna 2016 na vecne, miestne,

kauzálne a funkčne príslušnom súde podľa predpisov účinných do 30. júna 2016 dokončí

súd, na ktorom sa konanie začalo.

6. Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že žalobca podal žalobu na Okresnom súde

Liptovský Mikuláš dňa 28. 06. 2016 t. j. za účinnosti .

V žalobe sa žalobca domáha určenia platnosti zmluvy o nájme, to znamená, že ide o

konanie týkajúce sa nájomného práva k nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v obvode

Okresného súdu Liptovský Mikuláš.

7. Podľa súd skúma miestnu príslušnosť iba na námietku žalovaného

uplatnenú najneskôr pri prvom procesnom úkone, ktorý mu patrí, výlučnú miestnu

príslušnosť skúma aj bez námietky na začiatku konania.

8. Krajský súd v Bratislave ako súd nadriadený podľa určil,

že miestne príslušným súdom je podľa Okresný súd Liptovský Mikuláš.“

Krajský súd v napadnutom uznesení vyslovil právny záver – podľa ktorého

v predmetnej veci ide o platnosť nájomnej zmluvy k nehnuteľnosti v územnom obvode

okresného súdu – preto je daná jeho výlučná miestna príslušnosť podľa § 88 ods. 1 písm. h)

. Tento právny záver zjavne vyplýva zo skutočností uvedených v žalobe – v jej petite,

prípadne v odôvodnení. To, že skutkové okolnosti uvedené v žalobe sťažovateľ inak právne

kvalifikuje, čím je podľa neho daná miestna príslušnosť Okresného súdu Bratislava II,

je bezpredmetná. V tejto fáze sporového konania ani krajský súd a ani okresný súd

nevykonávajú dokazovanie, vychádzajú len zo skutočností, ktoré zjavne vyplývajú

zo žaloby, prípadne z listinných dôkazov k žalobe priložených, a o miestne príslušnom súde

urobia záver na základe osvedčených skutočností. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia

krajského súdu vyplýva, že krajský súd pri určení miestne príslušného súdu postupoval

týmto spôsobom, svoj záver primerane odôvodnil, preto nie je arbitrárny ani zjavne

neodôvodnený a je ústavne udržateľný.

Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Nad rámec veci ústavný súd poukazuje na to, že sťažnosť sťažovateľa bolo možné

odmietnuť ako oneskorene podanú. Sťažovateľ totiž svojou sťažnosťou nenamieta porušenie

svojich práv rozhodnutím najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu, čo je v súlade s

ustálenou judikatúrou ústavného súdu (napr. , )

nevyhnutným predpokladom na aplikáciu ustálenej judikatúry ústavného súdu (na ktorú

sťažovateľ poukazuje, pozn.), v zmysle ktorej dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti

ústavnému súdu začne plynúť dňom doručenia rozhodnutia o mimoriadnom opravnom

prostriedku (dovolaní) sťažovateľovi a je považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k

predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, v prípade sťažovateľa vo vzťahu k

napadnutému uzneseniu krajského súdu (obdobne napr. , , IV.

ÚS 58/2011). Pri posudzovaní otázky dodržania lehoty na podanie sťažnosti ústavný súd

totiž musí vychádzať z doslovného znenia a z toho, že ak

sťažovateľ uplatnil mimoriadny opravný prostriedok − dovolanie, spôsobilý zabezpečiť

ochranu jeho práv, avšak najvyšší súd ho následne odmietol ako neprípustný, mal namietať

vo svojej sťažnosti aj postup dovolacieho súdu, resp. jeho rozhodnutie, čo však v danej veci

sťažovateľ neurobil. Za splnenia tejto podmienky, aj keby došlo k situácii, že ústavný súd

pochybenie v postupe a rozhodnutí dovolacieho súdu nezistí a porušenie práv sťažovateľa

nevysloví, mohol by aj napriek tomu súčasne preskúmať aj rozhodnutie odvolacieho súdu

(napadnuté uznesenie krajského súdu).

V tomto prípade sa však ústavný súd neriadil touto svojou judikatúrou, prihliadol

pritom na to, že formulácia poučenia o možnosti podať opravný prostriedok v napadnutom

uznesení bola nejednoznačná a pripúšťala výklad, že proti napadnutému zneseniu krajského

súdu je prípustné dovolanie. Na tomto základe ústavný súd preskúmal sťažnosť sťažovateľa

z toho hľadiska, či ju bolo možné považovať za zjavne neopodstatnenú, hoci touto

sťažnosťou sťažovateľ nenamietal porušenie označených práv aj uznesením najvyššieho

súdu sp. zn. z 10. augusta 2017, ktorým tento rozhodol o dovolaní

sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. júna 2018