Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 356/2018
PDF · 259.95 KB
No categories available
II. ÚS 356/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. júla 2018
predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného
advokátskou kanceláriou agner & partners, s. r. o., Špitálska 10, Bratislava, v mene ktorej
koná advokát JUDr. Lukáš Garčár, vo veci namietaného porušenia čl. 13 ods. 1, čl. 26
ods. 1 a 2, čl. 35 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sžfk 18/2017 a jeho uznesením
z 21. marca 2018 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. júna
2018 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie
čl. 13 ods. 1, čl. 26 ods. 1 a 2, čl. 35 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“), ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sžfk 18/2017 a jeho uznesením z 21. marca
2018. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 19. júna 2018.
2. Zo sťažnosti vyplýva, že Úrad pre reguláciu sieťových odvetví (ďalej len
„URSO“) vydal sťažovateľovi potvrdenie o pôvode elektriny z obnoviteľných zdrojov
energie č. 2035/2012/PoP-OZE z 20. septembra 2013 podľa § 7 ods. 2 a 3 zákona
č. 309/2009 Z. z. o podpore obnoviteľných zdrojov energie a vysoko účinnej kombinovanej
výroby a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon č. 309/2009 Z. z.“) pre rok 2012 pre zariadenie sťažovateľa ako výrobcu elektriny
využívajúce technológiu výroby elektriny zo slnečnej energie s celkovým inštalovaným
výkonom 0,00988 MW, s uvedením do prevádzky 2. júla 2012, nachádzajúce sa na streche
hospodárskej budovy súp. č. 664 v katastrálnom území na pozemku parc.
č. , s predpokladaným množstvom vyrobenej elektriny za kalendárny rok 11,31 MWh
bez investičnej pomoci zo štátneho rozpočtu.
3. Po vydaní potvrdenia sťažovateľ požiadal podľa § 12b ods. 1 zákona č. 309/2009
Z. z. o vykonanie zmeny tohto potvrdenia z dôvodu, že je v ňom nesprávny dátum uvedenia
zariadenia výrobcu elektriny do prevádzky k 2. júlu 2012 s tým, aby bol uvedený správny
dátum, a to 27. júna 2012.
4. URSO v oznámení z 29. novembra 2013 uviedol, že zmenu potvrdenia nevykoná,
pretože nebolo preukázané, že by potvrdenie bolo vydané na základe nesprávne alebo
nepravdivo stanovených údajov. Námietky sťažovateľa považoval za neopodstatnené.
5. Uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) z 8. apríla 2014 bolo
konanie o žalobe sťažovateľa smerujúcej proti rozhodnutiu URSO zastavené z dôvodu, že
nesprávnosť dátumu vykonania funkčnej skúšky v potvrdení o pôvode elektriny, ktoré je
podkladom pre rozhodnutie v cenovom konaní, bude možné preskúmať až v cenovom
konaní.
6. Na základe odvolania sťažovateľa uznesením najvyššieho súdu sp. zn.
3 Sžf 57/2014 z 25. mája 2016 bolo uznesenie krajského súdu zrušené a vec mu bola
vrátená na ďalšie konanie. Podľa názoru najvyššieho súdu boli splnené podmienky na súdny
prieskum postupu URSO, pretože sťažovateľ konkretizoval svoje subjektívne právo, ktoré
by mohlo byť postupom URSO dotknuté. Ide o následné finančné nároky sťažovateľa
odvodené od termínu zapojenia do distribučnej sústavy, pričom URSO, ale ani krajský súd
sa s uplatnenými námietkami sťažovateľa týkajúcimi sa určenia termínu uvedenia zariadenia
do prevádzky riadne nevysporiadali a neuviedli, v čom spočíva ich neopodstatnenosť.
Následne krajský súd v zmysle záverov najvyššieho súdu vyžiadal od URSO
prevádzkový poriadok upravujúci spôsob a podmienky vykonania posudzovanej funkčnej
skúšky pripojenia zariadenia výrobcu elektriny do sústavy Stredoslovenskej energetiky –
Distribúcie, a. s. (ďalej len „prevádzkovateľ sústavy“). Predmetný prevádzkový poriadok
schválený 6. decembra 2010 bol vo forme fotokópie predložený krajskému súdu.
7. Rozsudkom krajského súdu č. k. 20 S 18/2014-196 z 10. januára 2017 bolo
zrušené rozhodnutie URSO č. 491/2014/BA z 9. januára 2014 a vec bola vrátená URSO
na ďalšie konanie.
8. Proti rozsudku krajského súdu podal URSO kasačnú sťažnosť, v ktorej požadoval,
aby najvyšší súd rozsudok krajského súdu zmenil a žalobu sťažovateľa v celom rozsahu
zamietol, prípadne ho zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.
9. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžfk 18/2017 z 21. marca 2018, doručeným
právnemu zástupcovi sťažovateľa 19. apríla 2018, bol rozsudok krajského súdu zrušený
a konanie bolo zastavené. Najvyšší súd dospel k záveru, že odpadol dôvod na pokračovanie
v konaní, pretože iným rozsudkom najvyššieho súdu už bola posúdená a vyriešená právna
otázka, ktorá bola predmetom aj tohto konania, pričom rozhodnutie URSO č. 491/2014/BA
z 9. januára 2014 nemá dopad na žiadne iné právo sťažovateľa deklarované v žalobe, len
na právo na zákonné určenie termínu uvedenia zariadenia na výrobu elektrickej energie
do prevádzky a na nároky, ktoré z toho vyplývajú. Zároveň konštatoval, že keďže v inom
rozhodnutí najvyššieho súdu bola URSO uložená povinnosť vysporiadať sa s námietkami
sťažovateľa vyplývajúcimi aj zo žaloby v tomto konaní, právne úvahy prezentované
v rozhodnutí URSO č. 491/2014/BA z 9. januára 2014 v tom dôsledku stratili právny
význam, pričom toto rozhodnutie nemá vplyv na žiaden iný právny záujem žalobcu.
Je v záujme naplnenia zásady hospodárnosti konania, aby konanie bolo za tohto stavu
zastavené. Uznesenie najvyššieho súdu sa stalo právoplatným 19. apríla 2018.
10. Podľa názoru sťažovateľa uznesenie najvyššieho súdu je v rozpore s ústavou
a dohovorom. Najvyšší súd nerozhodol tak, aby poskytol rozumné vysvetlenie
a odôvodnenie všetkých pre vec rozhodujúcich skutočností. Uznesenie najvyššieho súdu
odporuje tiež ústavne zakotveným princípom súdneho konania, pretože sťažovateľovi bola
odňatá možnosť konať pred súdom. Uvedené závery vychádzajú z nesprávneho právneho
posúdenia veci, sú arbitrárne, formalistické a nepreskúmateľné, sú v rozpore s princípom
právnej istoty a nezohľadňujú právne relevantnú argumentáciu sťažovateľa.
11. Najvyšší súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že odpadol dôvod
na pokračovanie v konaní, pretože iným jeho rozsudkom bola posúdená a vyriešená právna
otázka, ktorá bola predmetom aj tohto konania.
12. Podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd jednoznačne pochybil, lebo hoci na jednej
strane prihliadol na závery vyslovené v obdobnom konaní týkajúcom sa tých istých
účastníkov (rozsudok sp. zn. 3 Sžf 57/2015 z 22. marca 2017), ale na druhej strane poprel
sťažovateľove práva tým, že rozhodol o zrušení rozsudku krajského súdu a o zastavení
konania, pričom sám prejudikoval, že takýto postup nemá dopad na žiadne iné právo
sťažovateľa deklarované v žalobe. Rozsudok krajského súdu pritom rozhodol o žalobe tak,
že rozhodnutie URSO zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
13. Krajský súd v rozsudku č. k. 20 S 18/2014-196 z 10. januára 2017 URSO uložil,
aby opätovne posúdil časový moment uvedenia zariadenia sťažovateľa ako výrobcu
elektriny do prevádzky aj s prihliadnutím na skutočnosť, že v roku 2012 nebol
prevádzkovateľom sústavy vydaný prevádzkový poriadok, ktorý by v zmysle § 5 ods. 14
zákona č. 309/2009 Z. z. určil spôsob a podmienky vykonania funkčnej skúšky. Uložil
URSO prihliadnuť pritom aj na vývoj judikatúry, či už najvyššieho súdu alebo ústavného
súdu, v danej otázke (nálezy ústavného súdu č. k. I. ÚS 373/2015-33 z 25. novembra 2015
a č. k. II. ÚS 274/2015-57 zo 16. decembra 2015).
14. Sťažovateľ zdôrazňuje, že hoci § 5 ods. 14 zákona č. 309/2009 Z. z. je jasný
a zrozumiteľný, povinnosť v ňom uložená nebola splnená, keďže prevádzkový poriadok
spôsob a podmienky vykonania funkčnej skúšky neupravil, a preto ani nebolo možné
požadovať od sťažovateľa splnenie iných než zákonom uvedených požiadaviek na úspešné
vykonanie funkčnej skúšky. Z rovnakého dôvodu neobstojí ani názor, podľa ktorého
neexistencia úpravy v prevádzkovom poriadku ešte neznamená, že by si prevádzkovateľ
sústavy spôsob a podmienky vykonania skúšok nemohol sám určiť. Ak by sa definícia
podmienok vykonania funkčných skúšok nachádzala v akomkoľvek inom dokumente ako
v platnom prevádzkovom poriadku, vzhľadom na § 5 ods. 14 zákona č. 309/2009 Z. z. by
neboli tieto podmienky záväzné a právne vynútiteľné.
15. Sťažovateľ poukazuje ďalej aj na skutočnosť, že od 27. júna 2012 bolo jeho
zariadenie reálne pripojené do distribučnej sústavy a dodávalo elektrickú energiu. S týmto
argumentom sa URSO, ale ani najvyšší súd vôbec nezaoberali. Pripustenie svojvoľného,
nezdôvodňovaného, tendenčného a bez zákonných podmienok upraveného odďaľovania
dátumu uvedenia zariadenia do prevádzky má za následok nižšiu garantovanú cenu
vyrobenej energie.
16. Najvyšší súd rozhodol o kasačnej sťažnosti URSO v zmysle § 462 ods. 1
Správneho súdneho poriadku. Toto ustanovenie upravuje ďalšie formy meritórneho
rozhodnutia kasačného súdu. Kasačný súd je oprávnený zrušiť rozhodnutie krajského súdu,
ak dospeje k záveru o dôvodnosti kasačnej sťažnosti. Napriek tomu najvyšší súd podľa
sťažovateľa nezdôvodnil, v čom považoval kasačnú sťažnosť podanú URSO za dôvodnú.
URSO v kasačnej sťažnosti žiadal, aby najvyšší súd rozsudok krajského súdu zmenil
a žalobu v celom rozsahu zamietol, prípadne ho zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
URSO v podanej kasačnej sťažnosti pritom zotrval na rovnakej argumentačnej línii ako
v priebehu správneho konania. Sťažovateľ mu opäť oponoval, že jeho právny názor týkajúci
sa ustálenia času úspešného vykonania funkčnej skúšky zariadenia sťažovateľa na výrobu
elektriny z obnoviteľných zdrojov energie neobstojí. Táto argumentačná línia URSO bola
vyhodnotená ako nesprávna v množstve súdnych rozhodnutí týkajúcich sa obdobných
prípadov. V nadväznosti na už spomínané nálezy ústavného súdu všeobecné súdy vo svojej
rozhodovacej praxi priznali na určenie rozhodného času uvedenia zariadenia na výrobu
elektrickej energie do prevádzky právnu relevanciu dátumu faktického vykonania funkčnej
skúšky uvedeného v bode 12 protokolu o funkčnej skúške pripojenia zariadenia výrobcu
elektriny do sústavy prevádzkovateľa sústavy.
17. Sťažovateľ je toho názoru, že v dôsledku uznesenia najvyššieho súdu, ktorý
rozsudok krajského súdu zrušil a konanie zastavil, zostalo rozhodnutie URSO ako
individuálny správny akt nedotknuté, a teda zároveň právoplatné. Rozhodnutie URSO má
priamy vplyv na stanovenie pevnej ceny elektriny pre rok 2012 v súvislosti so stanovením
doplatku v zmysle vyhlášky Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 225/2011 Z. z., ktorou
sa ustanovuje cenová regulácia v elektroenergetike v znení neskorších predpisov (ďalej len
„vyhláška č. 255/2011 Z. z.“). Cena elektriny pre zariadenie výrobcu elektriny uvedené
do prevádzky od 1. júla 2012 do 31. decembra 2012 bola vo výške 119,11 €/MWh, kým
cena elektriny v prípade zariadenia uvedeného do prevádzky v čase od 1. januára 2012
do 30. júna 2012 bola vo výške 194,54 €/MWh.
18. Sťažovateľ požaduje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:
„I. Základné právo Sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu vyplývajúce z článku
46 ods. 1 Ústavy SR, čl. 13 ods. 1 Ústavy SR, právo na slobodu podnikania zaručeného
podľa čl. 35 ods. 1 Ústavy SR a právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa
článku 6 odsek 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo
na slobodu prejavu podľa čl. 26 ods. 1 a ods. 2 Ústavy SR uznesením Najvyššiemu súdu
Slovenskej republiky č.k. 3Sžfk/18/2017 zo dňa 21.03.2018 porušené boli.
II. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. 3Sžfk/18/2017 zo dňa
21.03.2018 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
III. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania
na účet jeho právneho zástupcu do 15 dní od doručenia tohto rozhodnutia právnemu
zástupcovi sťažovateľa.“
II.
19. Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžfk 18/2017 z 21. marca 2018 vyplýva,
že ním bol rozsudok krajského súdu č. k. 20 S 18/2014-196 z 10. januára 2017 zrušený
a konanie o žalobe sťažovateľa bolo zastavené.
Podľa konštatovania najvyššieho súdu predmetom súdneho prieskumu v rozsahu
žaloby bolo posúdenie základnej otázky, či zariadenie sťažovateľa na výrobu elektriny
z obnoviteľných zdrojov bolo uvedené do prevádzky po 1. júli 2012 (keď pre cenu elektriny
platil § 11a ods. 1 písm. b) vyhlášky č. 255/2011 Z. z.) alebo pred 1. júlom 2012 (keď pre
cenu elektriny platil § 11 ods. 1 písm. b) vyhlášky č. 255/2011 Z. z.) a či je správny právny
názor URSO vyslovený v rozhodnutí č. 491/2014/BA z 9. januára 2014, že čas uvedenia
zariadenia do prevádzky bol určený v súlade s § 2 ods. 3 písm. e) zákona č. 309/2009 Z. z.,
a preto nebol dôvod na zmenu potvrdenia č. 2035/2012/PoP-OZE z 20. septembra 2013
a týmto dňom bol dátum 2. júl 2012 uvedený v bode 13 protokolu o funkčnej skúške.
Podľa ďalšieho konštatovania najvyššieho súdu tento skúmaním vlastnej
rozhodovacej činnosti zistil, že základná právna otázka, ktorá bola predmetom súdneho
prieskumu v tomto konaní, bola vyhodnotená a zodpovedaná v rozsudku najvyššieho súdu
sp. zn. 3 Sžf 57/2015 z 22. marca 2017, a to v nadväzujúcom cenovom konaní týkajúcom sa
tých istých účastníkov konania. V predmetnom cenovom konaní krajský súd na základe
žaloby sťažovateľa skúmal rozhodnutie Regulačnej rady URSO č. 37/19965/14/RR
z 24. septembra 2014, ktorým bolo zamietnuté odvolanie sťažovateľa a potvrdené
prvostupňové rozhodnutie č. 2012/2012/E-OZ z 15. mája 2014 a ktorým bola schválená pre
rok 2012 pevná cena elektriny pre stanovenie doplatku vo výške 119,11 €/MWh.
Predmetom aj tohto konania bolo posúdenie základnej otázky, či zariadenie sťažovateľa
na výrobu elektriny vyrobenej z obnoviteľných zdrojov energie bolo uvedené do prevádzky
po 1. júli 2012, keď pre cenu elektriny platil § 11a ods. 1 písm. b) vyhlášky č. 255/2011
Z. z., alebo pred 1. júlom 2012, keď pre cenu elektriny platil § 11 ods. 1 písm. b) vyhlášky
Podľa názoru najvyššieho súdu zákon č. 309/2009 Z. z. v § 2 ods. 3 písm. e) uvádza
legálnu definíciu času uvedenia zariadenia výrobcu elektriny do prevádzky. Týmto je
dátum, keď bolo na základe právoplatného kolaudačného rozhodnutia povolené trvalé
užívanie zariadenia výrobcu elektriny alebo keď bola úspešne vykonaná funkčná skúška
pripojenia zariadenia výrobcu elektriny do sústavy, a to podľa toho, ktorý dátum nastane
neskôr. Bolo preto potrebné zo strany správnych orgánov posúdiť, či funkčná skúška bola
v danom prípade úspešne vykonaná do 30. júna 2012, alebo až po tomto dátume.
20. V rozsudku sp. zn. 3 Sžf 57/2015 z 22. marca 2017 najvyšší súd zodpovedal
základnú právnu otázku, ktorá je aj predmetom tohto konania. K danej problematike
uviedol: «Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom č. k. I. ÚS 373/2015-33 zo dňa
25.11.2015 rozhodol, že základné právo žalobcu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2
Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 13 ods. 1 písm. a/ a čl. 2 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky bolo porušené rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 3Sžf/43/2014 z 28.01.2015. Predmetný rozsudok Najvyššieho súdu SR zrušil a vec
vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie. Záväzný právny názor na výklad a aplikáciu bol
uvedený v bode 22 odôvodnenia nálezu: „... relevantnou skutočnosťou pre určenie ceny
elektriny vyrobenej z obnoviteľných zdrojov energie je čas uvedenia zariadenia na výrobu
el. energie do prevádzky, pričom podľa § 2 ods. 3 písm. e) zákona o podpore OZE
zariadenie na výrobu el. energie sa považuje za uvedené do prevádzky dňom úspešného
vykonania funkčnej skúšky pripojenia tohto zariadenia výrobcu elektriny do distribučnej
sústavy, ktorej (rozumej funkčnej skúšky) spôsob a podmienky vykonania má byť podľa § 5
ods. 14 zákona o podpore OZE určený v prevádzkovom poriadku prevádzkovateľa
distribučnej sústavy. Súčasne z dikcie druhej vety § 5 ods. 14 zákona o podpore OZE
vyplýva, že funkčná skúška je úspešne vykonaná, ak zariadenie výrobcu elektriny spĺňa
technické podmienky na pripojenie do distribučnej sústavy, o čom vydá prevádzkovateľ
distribučnej sústavy výrobcovi elektriny doklad o úspešnom vykonaní funkčnej skúšky do 10
dní odo dňa jej vykonania.“
Ústavný súd SR v bode 27 poukázal na to, že najvyšší súd sa v napadnutom rozsudku
nevysporiadal s dopadom nezákonného postupu distribútora siete, ktorý podmienky
a spôsob vykonania funkčnej skúšky nestanovil explicitne vo svojom prevádzkovom
poriadku v záujme právnej istoty neurčitého počtu prevádzkovateľov zariadení na výrobu
elektrickej energie z obnoviteľných zdrojov pre účely ich jednotnej aplikácie vo všetkých
obdobných prípadoch, ale túto nezákonnosť konvalidoval subjektívnym výkladom, ktorý
nemal oporu v jasných ustanoveniach zákona o podpore OZE a vyhlášky o cenovej
regulácii. Týmto spôsobom bolo prenesené znášanie rizika nejednotnej aplikácie a výkladu
dotknutých zákonných ustanovení ad hoc na výrobcov elektrickej energie z obnoviteľných
zdrojov.
Vzhľadom na uvedený právny názor ústavného súdu, najvyšší súd konštatuje, že je
potrebné zrušiť rozhodnutie žalovaného a vec mu vrátiť na ďalšie konanie s tým, že sa
žalovaný vysporiada s námietkami, na ktoré poukázal Ústavný súd SR v náleze. Je potrebné
posúdiť, aký vplyv mala absencia prevádzkového poriadku na posúdenie podmienok
a spôsobu vykonania funkčnej skúšky, tiež rozdielne posudzovanie relevantnosti riadku 12
a 13 protokolu o funkčnej skúške a najmä skutočnosti, že zariadenie na výrobu elektrickej
energie sa fakticky používalo a dodávalo elektrickú energiu do distribučnej siete už od
27.06.2012.»
21. Na základe uvedeného bolo potrebné dospieť k záveru, že odpadol dôvod
na pokračovanie v konaní, pretože iným rozsudkom najvyššieho súdu už bola posúdená
a vyriešená právna otázka, ktorá bola predmetom aj tohto konania, pričom rozhodnutie
URSO č. 491/2014/BA z 9. januára 2014 nemá dopad na žiadne iné právo sťažovateľa
deklarované v žalobe, len na právo na zákonné určenie termínu uvedenia zariadenia
na výrobu elektrickej energie do prevádzky a na nároky, ktoré z toho vyplývajú (tieto boli aj
predmetom konania vo veci vedenej pod sp. zn. 3 Sžf 57/2015).
22. Keďže v inom rozhodnutí najvyššieho súdu bola URSO uložená povinnosť
vysporiadať sa s námietkami sťažovateľa vyplývajúcimi aj zo žaloby v tomto konaní,
právne úvahy prezentované v rozhodnutí URSO č. 491/2014/BA z 9. januára 2014 v tom
dôsledku stratili právny význam, pričom toto rozhodnutie nemá vplyv na žiaden iný právny
záujem žalobcu. Najvyšší súd dospel k záveru, že je v záujme naplnenia zásady
hospodárnosti konania daný dôvod na zastavenie konania v súlade s § 99 písm. g) v spojení
s § 452 Správneho súdneho poriadku.
III.
23. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
24. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
25. Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
26. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho
základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho
rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne
z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten,
pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho
prijatí na ďalšie konanie (m. m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
27. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
28. Sťažovateľ je presvedčený, že najvyšší súd neposkytol rozumné vysvetlenie
a odôvodnenie všetkých pre vec rozhodujúcich skutočností. Hoci na jednej strane prihliadol
na závery vyslovené v obdobnom konaní týkajúcom sa tých istých účastníkov (sp. zn.
3 Sžf 57/2015), ale na druhej strane poprel sťažovateľove práva zrušením rozsudku
krajského súdu a zastavením konania, hoci rozsudkom krajského súdu bolo rozhodnutie
URSO zrušené. Najvyšší súd rozhodol o kasačnej sťažnosti URSO v zmysle § 462 ods. 1
Správneho súdneho poriadku, teda preto, že kasačnú sťažnosť považoval za dôvodnú.
Napriek tomu nevysvetlil, prečo ju považoval za dôvodnú. Tým, že najvyšší súd rozsudok
krajského súdu zrušil a konanie o žalobe sťažovateľa zastavil, zostalo právoplatné
rozhodnutie URSO ako individuálny právny akt nedotknuté. Toto rozhodnutie má pritom
priamy vplyv na stanovenie pevnej ceny elektriny pre rok 2012 v súvislosti so stanovením
doplatku v zmysle vyhlášky č. 225/2011 Z. z.
29. Z pohľadu ústavného súdu treba predovšetkým konštatovať, že najvyšší súd sa
vo svojom uznesení sp. zn. 3 Sžfk 18/2017 z 21. marca 2018 vecnou opodstatnenosťou,
resp. neopodstatnenosťou žaloby sťažovateľa vôbec nezaoberal a túto nijako nehodnotil.
Vychádzal totiž z toho, že na meritórne otázky, ktoré sťažovateľ v žalobe nastolil, dal už
odpoveď v inom prieskumnom konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sžf 57/2015.
30. Ďalej sa javí pre posúdenie veci ako podstatné, že v danom prípade došlo k tej
špecifickej procesnej situácii, keď sťažovateľ žalobou v rámci správneho súdnictva napadol
už potvrdenie URSO o pôvode elektriny z obnoviteľných zdrojov energie a následne podal
žalobu aj proti neskoršiemu rozhodnutiu Regulačnej rady URSO, ktorým sa stanovila pevná
cena elektriny pre stanovenie doplatku vo výške 119,11 €/MWh.
31. Súdne prieskumné konanie týkajúce sa potvrdenia URSO o pôvode elektriny
z obnoviteľných zdrojov energie skončilo v dôsledku uznesenia najvyššieho súdu
zastavením tohto konania, čo z formálno-právneho hľadiska znamená, že toto právoplatné
potvrdenie URSO zostalo nedotknuté, teda stále existuje v právoplatnej podobe. Keďže jeho
závery (na rozdiel od záverov krajského súdu vyslovených v jeho najvyšším súdom
zrušenom rozsudku č. k. 20 S 18/2014-196 z 10. januára 2017) sú pre sťažovateľa
nevýhodné, pretože znamenajú vo svojich dôsledkoch nižšiu cenu elektriny, trvá sťažovateľ
na tom, že súdne prieskumné konanie malo skončiť meritórnym rozhodnutím, čo sa však
v dôsledku zrušenia rozsudku krajského súdu a zastavenia konania nestalo.
32. Medzi účastníkmi konania je nesporné, že o žalobe sťažovateľa smerujúcej proti
právoplatnému rozhodnutiu o schválení pevnej ceny elektriny pre stanovenie doplatku
vo výške 119,11 €/MWh (ktoré bolo vydané následne po vydaní potvrdenia URSO
o pôvode elektriny z obnoviteľných zdrojov energie) bolo právoplatne rozhodnuté
rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžf 57/2015 z 22. marca 2017, a to v prospech
sťažovateľa. Bolo ním totiž zrušené rozhodnutie Regulačnej rady URSO, ktorým sa
schválila pevná cena elektriny vo výške 119,11 €/MWh. Najvyšší súd sa v tomto rozsudku
v plnej miere vysporiadal s tými meritórnymi námietkami sťažovateľa, ktoré uplatnil už
v konaní o preskúmanie potvrdenia URSO a ktoré tvoria základ aj jeho sťažnosti podanej
ústavnému súdu. Treba dodať, že najvyšší súd sa v tomto rozsudku, čo sa týka merita veci,
priklonil k právnemu záveru zastávanému sťažovateľom, ktorý vedie k možnej konklúzii
o stanovení sťažovateľom požadovanej vyššej ceny.
33. Práve vzhľadom na vyriešenie všetkých rozhodujúcich meritórnych otázok
nastolených sťažovateľom, ku ktorému došlo zo strany najvyššieho súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 3 Sžf 57/2015, bol najvyšší súd v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sžfk 18/2017
toho názoru, že právne úvahy prezentované v rozhodnutí URSO č. 491/2014/BA
z 9. januára 2014 stratili právny význam a v zmysle zásady hospodárnosti konania bol preto
daný dôvod na zastavenie konania o žalobe sťažovateľa.
34. Ústavný súd je toho názoru, že tento záver najvyššieho súdu je dostatočne
presvedčivý, nejaví známky arbitrárnosti či zjavnej neodôvodnenosti a v nijakom prípade
nemôže znamenať porušenie označených práv sťažovateľa. Pretrvávajúca formálna
existencia právoplatného potvrdenia URSO (ktorého závery sú v neprospech sťažovateľa)
nemá žiadny vplyv na finančné nároky sťažovateľa, keďže vo vzťahu k týmto zaujal
najvyšší súd v inom konaní jednoznačné stanovisko v jeho prospech.
35. Sťažovateľ napokon spochybňuje správnosť procesnoprávneho postupu
najvyššieho súdu, ktorý (podľa názoru sťažovateľa) rozsudok krajského súdu zrušil
s poukazom na § 462 ods. 1 Správneho súdneho poriadku, pričom neuviedol, v čom
považoval kasačnú sťažnosť URSO za dôvodnú, hoci toto zákonné ustanovenie umožňuje
zrušiť rozhodnutie krajského súdu v prípade dôvodnosti kasačnej sťažnosti.
36. Ústavný súd k tomu uvádza, že najvyšší súd postupoval podľa § 452 ods. 1, resp.
§ 99 písm. g) Správneho súdneho poriadku. Podľa § 452 ods. 1 Správneho súdneho
poriadku na konanie na kasačnom súde sa primerane použijú ustanovenia druhej časti tohto
zákona, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa § 99 písm. g) Správneho súdneho poriadku
správny súd konanie uznesením zastaví, ak odpadol dôvod na pokračovanie v konaní
a nejde o prípady ustanovené v písmenách c) a d).
37. Vzhľadom na správny záver najvyššieho súdu, podľa ktorého dôvod na
pokračovanie v konaní odpadol, treba súhlasiť s tým, že konanie o žalobe sťažovateľa bolo
zastavené. Takýto postup v rámci kasačného konania by však nebol možný bez súčasného
zrušenia kasačnou sťažnosťou napadnutého právoplatného rozsudku krajského súdu.
Najvyšší súd (zrejme per analogiam legis) rozhodol preto o zrušení rozsudku krajského
súdu podľa § 462 ods. 1 Správneho súdneho poriadku. Osobitné ustanovenie, ktoré by
umožňovalo kasačnému súdu zrušiť právoplatný rozsudok krajského súdu aj z iných
dôvodov než tých, ktoré sú uvedené v § 462 Správneho súdneho poriadku, totiž neexistuje.
38. Nezávisle od dosiaľ uvedených úvah treba napokon konštatovať, že hoci
sťažovateľ (podľa znenia petitu sťažnosti) namieta aj porušenie základného práva na
slobodu prejavu podľa čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy, zo skutkového stavu uvedeného v sťažnosti
nevyplýva ani len náznak o možnosti porušenia tohto základného práva, pričom sťažovateľ
sa ani len nepokúsil vysvetliť, v čom konkrétne by malo spočívať ním tvrdené porušenie
jeho základného práva na slobodu prejavu.
39. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. júla 2018