Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 356/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-32

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. júla 2018

predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného

advokátskou kanceláriou agner & partners, s. r. o., Špitálska 10, Bratislava, v mene ktorej

koná advokát JUDr. Lukáš Garčár, vo veci namietaného porušenia čl. 13 ods. 1, čl. 26

ods. 1 a 2, a , ako aj

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 21. marca 2018 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. júna

2018 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie

, a 2, a

(ďalej len „ústava“), ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 21. marca

2018. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 19. júna 2018.

2. Zo sťažnosti vyplýva, že Úrad pre reguláciu sieťových odvetví (ďalej len

„URSO“) vydal sťažovateľovi potvrdenie o pôvode elektriny z obnoviteľných zdrojov

energie č. 2035/2012/PoP-OZE z 20. septembra 2013 podľa § 7 ods. 2 a 3 zákona

č. o podpore obnoviteľných zdrojov energie a vysoko účinnej kombinovanej

výroby a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“) pre rok 2012 pre zariadenie sťažovateľa ako výrobcu elektriny

využívajúce technológiu výroby elektriny zo slnečnej energie s celkovým inštalovaným

výkonom 0,00988 MW, s uvedením do prevádzky 2. júla 2012, nachádzajúce sa na streche

hospodárskej budovy súp. č. 664 v katastrálnom území na pozemku parc.

č. , s predpokladaným množstvom vyrobenej elektriny za kalendárny rok 11,31 MWh

bez investičnej pomoci zo štátneho rozpočtu.

3. Po vydaní potvrdenia sťažovateľ požiadal podľa

Z. z. o vykonanie zmeny tohto potvrdenia z dôvodu, že je v ňom nesprávny dátum uvedenia

zariadenia výrobcu elektriny do prevádzky k 2. júlu 2012 s tým, aby bol uvedený správny

dátum, a to 27. júna 2012.

4. URSO v oznámení z 29. novembra 2013 uviedol, že zmenu potvrdenia nevykoná,

pretože nebolo preukázané, že by potvrdenie bolo vydané na základe nesprávne alebo

nepravdivo stanovených údajov. Námietky sťažovateľa považoval za neopodstatnené.

5. Uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) z 8. apríla 2014 bolo

konanie o žalobe sťažovateľa smerujúcej proti rozhodnutiu URSO zastavené z dôvodu, že

nesprávnosť dátumu vykonania funkčnej skúšky v potvrdení o pôvode elektriny, ktoré je

podkladom pre rozhodnutie v cenovom konaní, bude možné preskúmať až v cenovom

konaní.

6. Na základe odvolania sťažovateľa uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 25. mája 2016 bolo uznesenie krajského súdu zrušené a vec mu bola

vrátená na ďalšie konanie. Podľa názoru najvyššieho súdu boli splnené podmienky na súdny

prieskum postupu URSO, pretože sťažovateľ konkretizoval svoje subjektívne právo, ktoré

by mohlo byť postupom URSO dotknuté. Ide o následné finančné nároky sťažovateľa

odvodené od termínu zapojenia do distribučnej sústavy, pričom URSO, ale ani krajský súd

sa s uplatnenými námietkami sťažovateľa týkajúcimi sa určenia termínu uvedenia zariadenia

do prevádzky riadne nevysporiadali a neuviedli, v čom spočíva ich neopodstatnenosť.

Následne krajský súd v zmysle záverov najvyššieho súdu vyžiadal od URSO

prevádzkový poriadok upravujúci spôsob a podmienky vykonania posudzovanej funkčnej

skúšky pripojenia zariadenia výrobcu elektriny do sústavy Stredoslovenskej energetiky –

Distribúcie, a. s. (ďalej len „prevádzkovateľ sústavy“). Predmetný prevádzkový poriadok

schválený 6. decembra 2010 bol vo forme fotokópie predložený krajskému súdu.

7. Rozsudkom krajského súdu č. k. -196 z 10. januára 2017 bolo

zrušené rozhodnutie URSO č. 491/2014/BA z 9. januára 2014 a vec bola vrátená URSO

na ďalšie konanie.

8. Proti rozsudku krajského súdu podal URSO kasačnú sťažnosť, v ktorej požadoval,

aby najvyšší súd rozsudok krajského súdu zmenil a žalobu sťažovateľa v celom rozsahu

zamietol, prípadne ho zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

9. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 21. marca 2018, doručeným

právnemu zástupcovi sťažovateľa 19. apríla 2018, bol rozsudok krajského súdu zrušený

a konanie bolo zastavené. Najvyšší súd dospel k záveru, že odpadol dôvod na pokračovanie

v konaní, pretože iným rozsudkom najvyššieho súdu už bola posúdená a vyriešená právna

otázka, ktorá bola predmetom aj tohto konania, pričom rozhodnutie URSO č. 491/2014/BA

z 9. januára 2014 nemá dopad na žiadne iné právo sťažovateľa deklarované v žalobe, len

na právo na zákonné určenie termínu uvedenia zariadenia na výrobu elektrickej energie

do prevádzky a na nároky, ktoré z toho vyplývajú. Zároveň konštatoval, že keďže v inom

rozhodnutí najvyššieho súdu bola URSO uložená povinnosť vysporiadať sa s námietkami

sťažovateľa vyplývajúcimi aj zo žaloby v tomto konaní, právne úvahy prezentované

v rozhodnutí URSO č. 491/2014/BA z 9. januára 2014 v tom dôsledku stratili právny

význam, pričom toto rozhodnutie nemá vplyv na žiaden iný právny záujem žalobcu.

Je v záujme naplnenia zásady hospodárnosti konania, aby konanie bolo za tohto stavu

zastavené. Uznesenie najvyššieho súdu sa stalo právoplatným 19. apríla 2018.

10. Podľa názoru sťažovateľa uznesenie najvyššieho súdu je v rozpore s

a dohovorom. Najvyšší súd nerozhodol tak, aby poskytol rozumné vysvetlenie

a odôvodnenie všetkých pre vec rozhodujúcich skutočností. Uznesenie najvyššieho súdu

odporuje tiež ústavne zakotveným princípom súdneho konania, pretože sťažovateľovi bola

odňatá možnosť konať pred súdom. Uvedené závery vychádzajú z nesprávneho právneho

posúdenia veci, sú arbitrárne, formalistické a nepreskúmateľné, sú v rozpore s princípom

právnej istoty a nezohľadňujú právne relevantnú argumentáciu sťažovateľa.

11. Najvyšší súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že odpadol dôvod

na pokračovanie v konaní, pretože iným jeho rozsudkom bola posúdená a vyriešená právna

otázka, ktorá bola predmetom aj tohto konania.

12. Podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd jednoznačne pochybil, lebo hoci na jednej

strane prihliadol na závery vyslovené v obdobnom konaní týkajúcom sa tých istých

účastníkov (rozsudok sp. zn. z 22. marca 2017), ale na druhej strane poprel

sťažovateľove práva tým, že rozhodol o zrušení rozsudku krajského súdu a o zastavení

konania, pričom sám prejudikoval, že takýto postup nemá dopad na žiadne iné právo

sťažovateľa deklarované v žalobe. Rozsudok krajského súdu pritom rozhodol o žalobe tak,

že rozhodnutie URSO zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

13. Krajský súd v rozsudku č. k. -196 z 10. januára 2017 URSO uložil,

aby opätovne posúdil časový moment uvedenia zariadenia sťažovateľa ako výrobcu

elektriny do prevádzky aj s prihliadnutím na skutočnosť, že v roku 2012 nebol

prevádzkovateľom sústavy vydaný prevádzkový poriadok, ktorý by v zmysle § 5 ods. 14

určil spôsob a podmienky vykonania funkčnej skúšky. Uložil

URSO prihliadnuť pritom aj na vývoj judikatúry, či už najvyššieho súdu alebo ústavného

súdu, v danej otázke (nálezy ústavného súdu č. k. -33 z 25. novembra 2015

a č. k. -57 zo 16. decembra 2015).

14. Sťažovateľ zdôrazňuje, že hoci je jasný

a zrozumiteľný, povinnosť v ňom uložená nebola splnená, keďže prevádzkový poriadok

spôsob a podmienky vykonania funkčnej skúšky neupravil, a preto ani nebolo možné

požadovať od sťažovateľa splnenie iných než zákonom uvedených požiadaviek na úspešné

vykonanie funkčnej skúšky. Z rovnakého dôvodu neobstojí ani názor, podľa ktorého

neexistencia úpravy v prevádzkovom poriadku ešte neznamená, že by si prevádzkovateľ

sústavy spôsob a podmienky vykonania skúšok nemohol sám určiť. Ak by sa definícia

podmienok vykonania funkčných skúšok nachádzala v akomkoľvek inom dokumente ako

v platnom prevádzkovom poriadku, vzhľadom na by

neboli tieto podmienky záväzné a právne vynútiteľné.

15. Sťažovateľ poukazuje ďalej aj na skutočnosť, že od 27. júna 2012 bolo jeho

zariadenie reálne pripojené do distribučnej sústavy a dodávalo elektrickú energiu. S týmto

argumentom sa URSO, ale ani najvyšší súd vôbec nezaoberali. Pripustenie svojvoľného,

nezdôvodňovaného, tendenčného a bez zákonných podmienok upraveného odďaľovania

dátumu uvedenia zariadenia do prevádzky má za následok nižšiu garantovanú cenu

vyrobenej energie.

16. Najvyšší súd rozhodol o kasačnej sťažnosti URSO v zmysle § 462 ods. 1

. Toto ustanovenie upravuje ďalšie formy meritórneho

rozhodnutia kasačného súdu. Kasačný súd je oprávnený zrušiť rozhodnutie krajského súdu,

ak dospeje k záveru o dôvodnosti kasačnej sťažnosti. Napriek tomu najvyšší súd podľa

sťažovateľa nezdôvodnil, v čom považoval kasačnú sťažnosť podanú URSO za dôvodnú.

URSO v kasačnej sťažnosti žiadal, aby najvyšší súd rozsudok krajského súdu zmenil

a žalobu v celom rozsahu zamietol, prípadne ho zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

URSO v podanej kasačnej sťažnosti pritom zotrval na rovnakej argumentačnej línii ako

v priebehu správneho konania. Sťažovateľ mu opäť oponoval, že jeho právny názor týkajúci

sa ustálenia času úspešného vykonania funkčnej skúšky zariadenia sťažovateľa na výrobu

elektriny z obnoviteľných zdrojov energie neobstojí. Táto argumentačná línia URSO bola

vyhodnotená ako nesprávna v množstve súdnych rozhodnutí týkajúcich sa obdobných

prípadov. V nadväznosti na už spomínané nálezy ústavného súdu všeobecné súdy vo svojej

rozhodovacej praxi priznali na určenie rozhodného času uvedenia zariadenia na výrobu

elektrickej energie do prevádzky právnu relevanciu dátumu faktického vykonania funkčnej

skúšky uvedeného v bode 12 protokolu o funkčnej skúške pripojenia zariadenia výrobcu

elektriny do sústavy prevádzkovateľa sústavy.

17. Sťažovateľ je toho názoru, že v dôsledku uznesenia najvyššieho súdu, ktorý

rozsudok krajského súdu zrušil a konanie zastavil, zostalo rozhodnutie URSO ako

individuálny správny akt nedotknuté, a teda zároveň právoplatné. Rozhodnutie URSO má

priamy vplyv na stanovenie pevnej ceny elektriny pre rok 2012 v súvislosti so stanovením

doplatku v zmysle vyhlášky Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. , ktorou

sa ustanovuje cenová regulácia v elektroenergetike v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“). Cena elektriny pre zariadenie výrobcu elektriny uvedené

do prevádzky od 1. júla 2012 do 31. decembra 2012 bola vo výške 119,11 €/MWh, kým

cena elektriny v prípade zariadenia uvedeného do prevádzky v čase od 1. januára 2012

do 30. júna 2012 bola vo výške 194,54 €/MWh.

18. Sťažovateľ požaduje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„I. Základné právo Sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu vyplývajúce z článku

46 ods. 1 SR, SR, právo na slobodu podnikania zaručeného

podľa SR a právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa

článku 6 odsek 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo

na slobodu prejavu podľa a ods. 2 SR uznesením Najvyššiemu súdu

Slovenskej republiky č.k. zo dňa 21.03.2018 porušené boli.

II. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. zo dňa

21.03.2018 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

III. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania

na účet jeho právneho zástupcu do 15 dní od doručenia tohto rozhodnutia právnemu

zástupcovi sťažovateľa.“

II.

19. Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 21. marca 2018 vyplýva,

že ním bol rozsudok krajského súdu č. k. -196 z 10. januára 2017 zrušený

a konanie o žalobe sťažovateľa bolo zastavené.

Podľa konštatovania najvyššieho súdu predmetom súdneho prieskumu v rozsahu

žaloby bolo posúdenie základnej otázky, či zariadenie sťažovateľa na výrobu elektriny

z obnoviteľných zdrojov bolo uvedené do prevádzky po 1. júli 2012 (keď pre cenu elektriny

platil vyhlášky č. ) alebo pred 1. júlom 2012 (keď pre

cenu elektriny platil vyhlášky č. ) a či je správny právny

názor URSO vyslovený v rozhodnutí č. 491/2014/BA z 9. januára 2014, že čas uvedenia

zariadenia do prevádzky bol určený v súlade s ,

a preto nebol dôvod na zmenu potvrdenia č. 2035/2012/PoP-OZE z 20. septembra 2013

a týmto dňom bol dátum 2. júl 2012 uvedený v bode 13 protokolu o funkčnej skúške.

Podľa ďalšieho konštatovania najvyššieho súdu tento skúmaním vlastnej

rozhodovacej činnosti zistil, že základná právna otázka, ktorá bola predmetom súdneho

prieskumu v tomto konaní, bola vyhodnotená a zodpovedaná v rozsudku najvyššieho súdu

sp. zn. z 22. marca 2017, a to v nadväzujúcom cenovom konaní týkajúcom sa

tých istých účastníkov konania. V predmetnom cenovom konaní krajský súd na základe

žaloby sťažovateľa skúmal rozhodnutie Regulačnej rady URSO č. 37/19965/14/RR

z 24. septembra 2014, ktorým bolo zamietnuté odvolanie sťažovateľa a potvrdené

prvostupňové rozhodnutie č. 2012/2012/E-OZ z 15. mája 2014 a ktorým bola schválená pre

rok 2012 pevná cena elektriny pre stanovenie doplatku vo výške 119,11 €/MWh.

Predmetom aj tohto konania bolo posúdenie základnej otázky, či zariadenie sťažovateľa

na výrobu elektriny vyrobenej z obnoviteľných zdrojov energie bolo uvedené do prevádzky

po 1. júli 2012, keď pre cenu elektriny platil § 11a ods. 1 písm. b) vyhlášky č. 255/2011

Z. z., alebo pred 1. júlom 2012, keď pre cenu elektriny platil § 11 ods. 1 písm. b) vyhlášky

č.

Podľa názoru najvyššieho súdu v uvádza

legálnu definíciu času uvedenia zariadenia výrobcu elektriny do prevádzky. Týmto je

dátum, keď bolo na základe právoplatného kolaudačného rozhodnutia povolené trvalé

užívanie zariadenia výrobcu elektriny alebo keď bola úspešne vykonaná funkčná skúška

pripojenia zariadenia výrobcu elektriny do sústavy, a to podľa toho, ktorý dátum nastane

neskôr. Bolo preto potrebné zo strany správnych orgánov posúdiť, či funkčná skúška bola

v danom prípade úspešne vykonaná do 30. júna 2012, alebo až po tomto dátume.

20. V rozsudku sp. zn. z 22. marca 2017 najvyšší súd zodpovedal

základnú právnu otázku, ktorá je aj predmetom tohto konania. K danej problematike

uviedol: «Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom č. k. -33 zo dňa

25.11.2015 rozhodol, že základné právo žalobcu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2

v spojení s a

Slovenskej republiky bolo porušené rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 28.01.2015. Predmetný rozsudok Najvyššieho súdu SR zrušil a vec

vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie. Záväzný právny názor na výklad a aplikáciu bol

uvedený v bode 22 odôvodnenia nálezu: „... relevantnou skutočnosťou pre určenie ceny

elektriny vyrobenej z obnoviteľných zdrojov energie je čas uvedenia zariadenia na výrobu

el. energie do prevádzky, pričom podľa zákona o podpore

zariadenie na výrobu el. energie sa považuje za uvedené do prevádzky dňom úspešného

vykonania funkčnej skúšky pripojenia tohto zariadenia výrobcu elektriny do distribučnej

sústavy, ktorej (rozumej funkčnej skúšky) spôsob a podmienky vykonania má byť podľa § 5

ods. 14 zákona o podpore určený v prevádzkovom poriadku prevádzkovateľa

distribučnej sústavy. Súčasne z dikcie druhej vety zákona o podpore

vyplýva, že funkčná skúška je úspešne vykonaná, ak zariadenie výrobcu elektriny spĺňa

technické podmienky na pripojenie do distribučnej sústavy, o čom vydá prevádzkovateľ

distribučnej sústavy výrobcovi elektriny doklad o úspešnom vykonaní funkčnej skúšky do 10

dní odo dňa jej vykonania.“

Ústavný súd SR v bode 27 poukázal na to, že najvyšší súd sa v napadnutom rozsudku

nevysporiadal s dopadom nezákonného postupu distribútora siete, ktorý podmienky

a spôsob vykonania funkčnej skúšky nestanovil explicitne vo svojom prevádzkovom

poriadku v záujme právnej istoty neurčitého počtu prevádzkovateľov zariadení na výrobu

elektrickej energie z obnoviteľných zdrojov pre účely ich jednotnej aplikácie vo všetkých

obdobných prípadoch, ale túto nezákonnosť konvalidoval subjektívnym výkladom, ktorý

nemal oporu v jasných ustanoveniach zákona o podpore a vyhlášky o cenovej

regulácii. Týmto spôsobom bolo prenesené znášanie rizika nejednotnej aplikácie a výkladu

dotknutých zákonných ustanovení ad hoc na výrobcov elektrickej energie z obnoviteľných

zdrojov.

Vzhľadom na uvedený právny názor ústavného súdu, najvyšší súd konštatuje, že je

potrebné zrušiť rozhodnutie žalovaného a vec mu vrátiť na ďalšie konanie s tým, že sa

žalovaný vysporiada s námietkami, na ktoré poukázal Ústavný súd SR v náleze. Je potrebné

posúdiť, aký vplyv mala absencia prevádzkového poriadku na posúdenie podmienok

a spôsobu vykonania funkčnej skúšky, tiež rozdielne posudzovanie relevantnosti riadku 12

a 13 protokolu o funkčnej skúške a najmä skutočnosti, že zariadenie na výrobu elektrickej

energie sa fakticky používalo a dodávalo elektrickú energiu do distribučnej siete už od

27.06.2012.»

21. Na základe uvedeného bolo potrebné dospieť k záveru, že odpadol dôvod

na pokračovanie v konaní, pretože iným rozsudkom najvyššieho súdu už bola posúdená

a vyriešená právna otázka, ktorá bola predmetom aj tohto konania, pričom rozhodnutie

URSO č. 491/2014/BA z 9. januára 2014 nemá dopad na žiadne iné právo sťažovateľa

deklarované v žalobe, len na právo na zákonné určenie termínu uvedenia zariadenia

na výrobu elektrickej energie do prevádzky a na nároky, ktoré z toho vyplývajú (tieto boli aj

predmetom konania vo veci vedenej pod sp. zn. ).

22. Keďže v inom rozhodnutí najvyššieho súdu bola URSO uložená povinnosť

vysporiadať sa s námietkami sťažovateľa vyplývajúcimi aj zo žaloby v tomto konaní,

právne úvahy prezentované v rozhodnutí URSO č. 491/2014/BA z 9. januára 2014 v tom

dôsledku stratili právny význam, pričom toto rozhodnutie nemá vplyv na žiaden iný právny

záujem žalobcu. Najvyšší súd dospel k záveru, že je v záujme naplnenia zásady

hospodárnosti konania daný dôvod na zastavenie konania v súlade s § 99 písm. g) v spojení

s .

III.

23. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

24. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

25. Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

26. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho

rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne

z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten,

pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho

prijatí na ďalšie konanie (m. m. , , ).

27. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

28. Sťažovateľ je presvedčený, že najvyšší súd neposkytol rozumné vysvetlenie

a odôvodnenie všetkých pre vec rozhodujúcich skutočností. Hoci na jednej strane prihliadol

na závery vyslovené v obdobnom konaní týkajúcom sa tých istých účastníkov (sp. zn.

), ale na druhej strane poprel sťažovateľove práva zrušením rozsudku

krajského súdu a zastavením konania, hoci rozsudkom krajského súdu bolo rozhodnutie

URSO zrušené. Najvyšší súd rozhodol o kasačnej sťažnosti URSO v zmysle § 462 ods. 1

, teda preto, že kasačnú sťažnosť považoval za dôvodnú.

Napriek tomu nevysvetlil, prečo ju považoval za dôvodnú. Tým, že najvyšší súd rozsudok

krajského súdu zrušil a konanie o žalobe sťažovateľa zastavil, zostalo právoplatné

rozhodnutie URSO ako individuálny právny akt nedotknuté. Toto rozhodnutie má pritom

priamy vplyv na stanovenie pevnej ceny elektriny pre rok 2012 v súvislosti so stanovením

doplatku v zmysle vyhlášky č.

29. Z pohľadu ústavného súdu treba predovšetkým konštatovať, že najvyšší súd sa

vo svojom uznesení sp. zn. z 21. marca 2018 vecnou opodstatnenosťou,

resp. neopodstatnenosťou žaloby sťažovateľa vôbec nezaoberal a túto nijako nehodnotil.

Vychádzal totiž z toho, že na meritórne otázky, ktoré sťažovateľ v žalobe nastolil, dal už

odpoveď v inom prieskumnom konaní vedenom pod sp. zn. .

30. Ďalej sa javí pre posúdenie veci ako podstatné, že v danom prípade došlo k tej

špecifickej procesnej situácii, keď sťažovateľ žalobou v rámci správneho súdnictva napadol

už potvrdenie URSO o pôvode elektriny z obnoviteľných zdrojov energie a následne podal

žalobu aj proti neskoršiemu rozhodnutiu Regulačnej rady URSO, ktorým sa stanovila pevná

cena elektriny pre stanovenie doplatku vo výške 119,11 €/MWh.

31. Súdne prieskumné konanie týkajúce sa potvrdenia URSO o pôvode elektriny

z obnoviteľných zdrojov energie skončilo v dôsledku uznesenia najvyššieho súdu

zastavením tohto konania, čo z formálno-právneho hľadiska znamená, že toto právoplatné

potvrdenie URSO zostalo nedotknuté, teda stále existuje v právoplatnej podobe. Keďže jeho

závery (na rozdiel od záverov krajského súdu vyslovených v jeho najvyšším súdom

zrušenom rozsudku č. k. -196 z 10. januára 2017) sú pre sťažovateľa

nevýhodné, pretože znamenajú vo svojich dôsledkoch nižšiu cenu elektriny, trvá sťažovateľ

na tom, že súdne prieskumné konanie malo skončiť meritórnym rozhodnutím, čo sa však

v dôsledku zrušenia rozsudku krajského súdu a zastavenia konania nestalo.

32. Medzi účastníkmi konania je nesporné, že o žalobe sťažovateľa smerujúcej proti

právoplatnému rozhodnutiu o schválení pevnej ceny elektriny pre stanovenie doplatku

vo výške 119,11 €/MWh (ktoré bolo vydané následne po vydaní potvrdenia URSO

o pôvode elektriny z obnoviteľných zdrojov energie) bolo právoplatne rozhodnuté

rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 22. marca 2017, a to v prospech

sťažovateľa. Bolo ním totiž zrušené rozhodnutie Regulačnej rady URSO, ktorým sa

schválila pevná cena elektriny vo výške 119,11 €/MWh. Najvyšší súd sa v tomto rozsudku

v plnej miere vysporiadal s tými meritórnymi námietkami sťažovateľa, ktoré uplatnil už

v konaní o preskúmanie potvrdenia URSO a ktoré tvoria základ aj jeho sťažnosti podanej

ústavnému súdu. Treba dodať, že najvyšší súd sa v tomto rozsudku, čo sa týka merita veci,

priklonil k právnemu záveru zastávanému sťažovateľom, ktorý vedie k možnej konklúzii

o stanovení sťažovateľom požadovanej vyššej ceny.

33. Práve vzhľadom na vyriešenie všetkých rozhodujúcich meritórnych otázok

nastolených sťažovateľom, ku ktorému došlo zo strany najvyššieho súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. , bol najvyšší súd v konaní vedenom pod sp. zn.

toho názoru, že právne úvahy prezentované v rozhodnutí URSO č. 491/2014/BA

z 9. januára 2014 stratili právny význam a v zmysle zásady hospodárnosti konania bol preto

daný dôvod na zastavenie konania o žalobe sťažovateľa.

34. Ústavný súd je toho názoru, že tento záver najvyššieho súdu je dostatočne

presvedčivý, nejaví známky arbitrárnosti či zjavnej neodôvodnenosti a v nijakom prípade

nemôže znamenať porušenie označených práv sťažovateľa. Pretrvávajúca formálna

existencia právoplatného potvrdenia URSO (ktorého závery sú v neprospech sťažovateľa)

nemá žiadny vplyv na finančné nároky sťažovateľa, keďže vo vzťahu k týmto zaujal

najvyšší súd v inom konaní jednoznačné stanovisko v jeho prospech.

35. Sťažovateľ napokon spochybňuje správnosť procesnoprávneho postupu

najvyššieho súdu, ktorý (podľa názoru sťažovateľa) rozsudok krajského súdu zrušil

s poukazom na , pričom neuviedol, v čom

považoval kasačnú sťažnosť URSO za dôvodnú, hoci toto zákonné ustanovenie umožňuje

zrušiť rozhodnutie krajského súdu v prípade dôvodnosti kasačnej sťažnosti.

36. Ústavný súd k tomu uvádza, že najvyšší súd postupoval podľa § 452 ods. 1, resp.

. Podľa Správneho súdneho

poriadku na konanie na kasačnom súde sa primerane použijú ustanovenia druhej časti tohto

zákona, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa

správny súd konanie uznesením zastaví, ak odpadol dôvod na pokračovanie v konaní

a nejde o prípady ustanovené v písmenách c) a d).

37. Vzhľadom na správny záver najvyššieho súdu, podľa ktorého dôvod na

pokračovanie v konaní odpadol, treba súhlasiť s tým, že konanie o žalobe sťažovateľa bolo

zastavené. Takýto postup v rámci kasačného konania by však nebol možný bez súčasného

zrušenia kasačnou sťažnosťou napadnutého právoplatného rozsudku krajského súdu.

Najvyšší súd (zrejme per analogiam legis) rozhodol preto o zrušení rozsudku krajského

súdu podľa . Osobitné ustanovenie, ktoré by

umožňovalo kasačnému súdu zrušiť právoplatný rozsudok krajského súdu aj z iných

dôvodov než tých, ktoré sú uvedené v , totiž neexistuje.

38. Nezávisle od dosiaľ uvedených úvah treba napokon konštatovať, že hoci

sťažovateľ (podľa znenia petitu sťažnosti) namieta aj porušenie základného práva na

slobodu prejavu podľa a 2 , zo skutkového stavu uvedeného v sťažnosti

nevyplýva ani len náznak o možnosti porušenia tohto základného práva, pričom sťažovateľ

sa ani len nepokúsil vysvetliť, v čom konkrétne by malo spočívať ním tvrdené porušenie

jeho základného práva na slobodu prejavu.

39. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2

tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. júla 2018