Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 238/2018
PDF · 262.78 KB
No categories available
IV. ÚS 238/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. júla 2018 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa), zo sudcu
Ladislava Orosza a sudcu Miroslava Duriša prerokoval prijatú sťažnosť
, zastúpeného advokátkou JUDr. Tatianou Vorobelovou,
Bajzova 2, Košice, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom
pod sp. zn. 7 C 109/2013 a takto
rozhodol:
1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie
jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom
pod sp. zn. 7 C 109/2013 p o r u š e n é b o l i .
2. Okresnému súdu Bratislava I p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.
7 C 109/2013 konal bez zbytočných prieťahov.
3. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 2 000 €
(slovom dvetisíc eur), ktoré mu j e Okresný súd Bratislava I p o v i n n ý vyplatiť
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Bratislava I j e p o v i n n ý uhradiť
trovy konania v sume 312,34 € (slovom tristodvanásť eur a tridsaťštyri centov) na účet jeho
právnej zástupkyne JUDr. Tatiany Vorobelovej, Bajzova 2, Košice, do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
20. septembra 2017 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“),
ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej
len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 109/2013 (ďalej len „napadnuté
konanie“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že 29. mája 2013 sa na základe žaloby podanej
sťažovateľom začalo na okresnom súde konanie o náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov proti
žalovanej – Slovenská republika (ďalej len „žalovaná“).
Sťažovateľ namieta dĺžku napadnutého konania, pretože je toho názoru:
„... že v prípade ako je konanie o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
orgánu verejnej moci, by mali vnútroštátne orgány venovať osobitnú pozornosť
potencionálnym dôsledkom, ktorá má neprimeraná dĺžka konania na osobné pomery
poškodeného. Je predsa povinnosťou štátu, prostredníctvom práve tohto orgánu verejnej
moci, ktorý mi škodu spôsobil, odčiniť skôr spôsobenú krivdu a nahradiť škodu.“
Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd
vydal tento nález:
„Základné právo podľa článku 48 ods. 2 Ústavy SR na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov a prerokovanie záležitostí v primeranej lehote podľa čl. 6
Dohovoru sťažovateľa , nar. , bytom ,
v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I. pod sp. zn. 7 C/109/2013 porušené bolo.
Ústavný súd priznáva sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie v sume
5 000 €, ktoré je porušovateľ Okresný súd Bratislava I. povinný zaplatiť sťažovateľovi
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
Porušovateľ Okresný súd Bratislava I. je povinný sťažovateľovi zaplatiť trovy
právneho zastúpenia za dva úkony právnej pomoci a rež. paušál na účet právnej zástupkyne
JUDr. Tatiany Vorobelovej do 30 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
Ústavný súd uznesením č. k. IV. ÚS 238/2018-12 z 5. apríla 2018 prijal podľa § 25
ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného
súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa, ktorou namieta
porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný
súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 109/2013 (ďalej len „napadnuté konanie“),
na ďalšie konanie.
Predsedníčka okresného súdu sa k prijatej sťažnosti sťažovateľa vyjadrila prípisom
sp. zn. 1 SprV 234/2018 z 15. mája 2018, v ktorom poukázala na to, že „... I keď tunajší súd
nekonal vo veci bezodkladne, ako je zrejmé z priloženého prehľadu procesných úkonov
zo dňa 18. 05. 2018, mám zato, že zodpovednosť za celkovú sťažovateľom namietanú dĺžku
konania možno pričítať najmä sťažovateľovi.
Ako je zrejmé i z vyššie uvedeného, k celkovej dĺžke konania prispel samotný
sťažovateľ tým, že z dôvodov spočívajúcich na jeho strane došlo dvakrát k odročeniu
termínu pojednávania, ale najmä tým, že v žalobe určil nesprávne orgán konajúci v mene
štátu, ktorý nedostatok súd musel v priebehu konania odstraňovať. Nesprávne určenie
orgánu konajúceho v mene štátu zo strany žalobcu malo za následok aj potrebu opätovne
doručovať žalobu novému orgánu konajúcemu za štát, ako aj opätovne vykonať úkony
smerujúce k príprave pojednávania zo strany súdu. Napokon k predĺženiu konania zo strany
sťažovateľa prispelo aj to, že žaloba bola neúplná v časti označenia titulu, z ktorého
si žalobca uplatnil náhradu škody voči štátu - aj túto vadu súd musel v konaní odstraňovať.
Jedno z pojednávaní muselo byť odročené pre odstávku distribúcie elektrickej energie,
pričom súd o tejto odstávke nemal v čase vytýčenia pojednávania vedomosť, dozvedel
sa o nej krátko pred nariadeným pojednávaním. Toto predĺženie konania nemožno
podľa môjho názoru pričítať na vrub konajúceho súdu, keď' ďalší termín pojednávania bol
vytýčený bez zbytočného odkladu.
K celkovej dĺžke konania prispela nepochybne i skutočnosť, že v konaní dvakrát
došlo k zmene zákonného sudcu a teda vec bola od začiatku konania doposiaľ pridelená
na prejednanie trom zákonným sudcom...“.
Z prílohy pripojenej k vyjadreniu predsedníčky okresného súdu vyplýva nasledujúci
chronologický prehľad úkonov vykonaných v napadnutom konaní:
„- 29. 05. 2013 – žaloba doručená tunajšiemu súdu. doplnená v listinnej podobe
dňa 03.06.2013, vec bola pridelená na konanie a rozhodnutie sudkyni JUDr. Tatiane
Redenkovičovej;
- 20. 08. 2013 – súd uznesením č.k. 7 C 109/2013-28 vyzval žalovaného na
vyjadrenie k žalobe, žalovaný sa vyjadril dňa;
- 20. 08. 2013 – súd vyzval sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku za žalobu;
- 23. 08. 2013 – súd požiadal Okresný súd Rožňava o zapožičanie spisu
sp. zn. 1 T 1/2008;
- 06. 11. 2013 – účinnosťou Dodatku č. 17 k Rozvrhu práce Okresného súdu
Bratislava I na rok 2013 došlo k zmene zákonného sudcu, zákonnou sudkyňou vo veci sa
stala Mgr. Mgr. Miriam Plavčáková;
- 11. 12. 2013 – bolo súdu doručené vyjadrenie žalovaného k žalobe vrátane
námietky, že súd koná za štát s nesprávne určeným orgánom
- 21. 05. 2014 – súd zasielal sťažovateľovi podanie žalovaného zo dňa 05. 12. 2013
a vyzval sťažovateľa, aby špecifikoval nezákonné rozhodnutie, na základe ktorého si svoj
nárok uplatňuje;
- 21. 05. 2014 – súd oznámil Okresnej prokuratúre Bratislava I, že na tunajšom súde
bolo začaté konanie vo veci zodpovednosti za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci
pri výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom;
- 19. 6. 2014 bolo súdu doručené doplnenie žaloby na základe predchádzajúcej výzvy
súdu
- 30. 07. 2014 – súd zasielal žalovanému vyjadrenie sťažovateľa zo dňa 16. 06. 2014;
- 22. 10. 2014 – súd vo veci vytýčil termín pojednávania na deň 12. 01. 2015
a stranám sporu zasielal predvolanie na pojednávanie;
- 12. 01. 2015 – vo veci sa konalo pojednávanie, pojednávanie bolo odročené
na deň 05. 03. 2015 za účelom doplnenia dokazovania; súčasne vyzval žalovaného,
aby v lehote 1 mesiaca preukázal, že nie je oprávnený konať v mene žalovaného v súlade
s právnym názorom súdu vysloveným na pojednávaní
- 12. 2. 2015 žalovaný doručil súdu podanie, v ktorom uviedol ďalšie skutočnosti
potrebné na určenie orgánu konajúceho v mene štátu
- 02. 03. 2015 – súd zrušil termín pojednávania 05. 03. 2015, stranám sporu
doručoval oznámenie o zrušení termínu pojednávania z dôvodu potreby posúdenia, ktorý
orgán je v danej veci oprávnený konať v mene štátu v nadväznosti na vyjadrenie žalovaného
zo dňa 12. 2. 2015,
- 04. 03. 2015 – súd vyzval sťažovateľa, aby špecifikoval orgán, ktorý je v danom
prípade konať v mene SR a zasielal mu podanie žalovaného zo dňa 06. 02. 2015; sťažovateľ
reagoval podaním zo dňa 02. 04. 2015;
- 04. 03. 2015 – súd vyzval žalovaného, aby s poukazom na jeho vyjadrenie zo dňa
06. 02. 2015 špecifikoval záväzné pokyny dozorujúceho prokurátora, v súlade s ktorým
konal vyšetrovateľ policajného zboru v dotknutej trestnej veci;
- 31. 03. 2015 – žalovaný reagoval na predchádzajúcu výzvu súdu;
- 2. 4. 2015 bolo súdu doručené vyjadrenie žalobcu
- 27. 10. 2015 – súd uznesením č. k. 7 C 109/2013-88 rozhodol, že na strane
žalovaného bude v konaní pokračovať so Slovenskou republikou, v mene ktorej koná
Generálna prokuratúra SR; súčasne dal zákonný sudca pokyn na doručenie žaloby
príslušnému orgánu konajúcemu za štát s výzvou, aby sa žalovaný k žalobe vyjadril v lehote
15 dní
- 13. 02. 2017 – súd doručoval žalovanému – SR – Generálna prokuratúra SR, výzvu
na vyjadrenie k návrhu spolu s kópiou časti spisu;
- 10. 03. 2017 – súd zasielal vyjadrenie žalovaného zo dňa 01. 03. 2017
sťažovateľovi na vyjadrenie;
- 19. 04. 2017 – súd oznámil žalovanému, že má možnosť v lehote 20 dní vyjadriť sa
k podaniu žalobcu zo dňa 10. 04. 2017, ktoré mu zaslal sťažovateľ;
- 14. 06. 2017 – súd zasielal stanovisko sťažovateľa zo dňa 07. 04. 2017 s prílohami
žalovanému s oznámením, že má možnosť sa k nemu vyjadriť v lehote 15 dní a uviesť ďalšie
skutočnosti a označiť dôkazy na svoju obranu s tým, že na neskôr predložené a označené
skutočnosti a dôkazy súd nemusí prihliadať;
- 11. 07. 2017 – súd zasielal vyjadrenie žalovaného zo dňa 03. 07. 2017
sťažovateľovi s oznámením, že má možnosť sa k priloženému podaniu vyjadriť v lehote 20
dní;
- 26. 09. 2017 – súd vytýčil termín pojednávania na deň 06. 11. 2017 a stranám
sporu zasielal predvolanie na termín pojednávania;
- 17. 10. 2017 – súd odročil termín pojednávania na deň 05. 02. 2018 z dôvodu
žiadosti právnej zástupkyne sťažovateľa, súd upovedomil strany sporu a právnu zástupkyňu
sťažovateľa vyzval na preukázanie tvrdených dôvodov odročenie pojednávania;
- účinnosťou Dodatku č. 9 k Rozvrhu práce Okresného súdu Bratislava I na rok 2017
došlo k zmene zákonného sudcu, zákonnou sudkyňou vo veci sa stala JUDr. Silvia
Rovňánková;
- 30. 01. 2018 – súd stranám sporu oznámil zrušenie termínu pojednávania z dôvodu
zmeny zákonnej sudkyne s tým, že strany budú na nový termín pojednávania písomne
predvolané;
- 09. 03. 2018 – súd vytýčil termín pojednávania vo veci na termín 13. 04. 2018
a stranám sporu zasielal predvolanie na termín pojednávania;
- 04. 04. 2018 – súd zrušil termín pojednávania na žiadosť právnej zástupkyne
sťažovateľa z dôvodu kolízie s hlavným pojednávaním na Krajskom súde v Košiciach
a zrušenie termínu oznámil straním sporu s tým, nový termín pojednávania im bude
oznámený;
- 09. 04. 2018 – súd vytýčil termín pojednávania vo veci na termín 14. 05. 2018
a stranám sporu zasielal predvolanie na termín pojednávania;
- 07. 05. 2018 – súd zmenil termín pojednávania na deň 18. 06. 2018 z dôvodu
plánovaného prerušenia dodávky elektrického prúdu v budove súdu dňa 14. 05. 2018.“
Ústavný súd zo zapožičaného súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 7 C 109/2013
zistil, že pojednávanie nariadené na 18. jún 2017 sa uskutočnilo, pričom účastníci konania
predniesli ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania a z uvedeného dôvodu okresný súd
odročil pojednávanie na 5. november 2018.
Sťažovateľ sa podaním z 25. mája 2018 vyjadril k vyjadreniu predsedníčky
okresného súdu a uviedol: „2. Žaloba z mojej strany ako žalobcu bola skutkovo a právne
zdôvodnená. K žalobe boli priložené a označené dôkazy na preukázanie mojich tvrdení,
navrhol som pripojiť trestný spis. Žalobu o náhradu škody som podal proti štátu a správne,
v súlade so zákonom č. 513/2004 Z. z., som označil žalovaného Slovenská republika. Nie je
pravdivé tvrdenie porušovateľa, že som nesprávne označil žalovaného, pretože označenie
ústredného orgánu je za účelom právneho zastupovania v súdnom spore, čo nie je pre mňa
až tak podstatné. Pred podaním žaloby som sa obrátil dňa 18. 10. 2012 s riadne
zdôvodnenou žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody
na Ministerstvo vnútra SR a žiadosť som podložil dokladmi.
3. V čase, keď som podával žiadosť, som vychádzal už z ustáleného právneho názoru
v praxi, že príslušným ústredným orgánom bolo Ministerstvo vnútra SR, ako aj to, že nebola
ohraničená výška nemajetkovej ujmy. V čase podania žaloby už bola účinná novela zákona
č. 412/2012 Z. z., a preto, ktorý ústredný orgán je príslušný na zastupovanie Slovenskej
republiky, si mal vyriešiť súd pred nariadením pojednávania, prípadne Ministerstvo vnútra
SR malo postúpiť moju žiadosť o predbežné prerokovanie na Generálnu prokuratúru SR
a medzi sebou, ako odborné orgány, si mali vyriešiť otázku právneho zastupovania
Slovenskej republiky, a nie tým zaťažovať občana. Záver porušovateľa, že ja som nesprávne
označil žalovaného, že ja som spôsoboval zbytočné prieťahy, nevychádza zo skutočného
stavu veci, je síce jeho obranou, ale na úkor, sťažovateľa.
4. Dňa 21. 5. 2014 ma porušovateľ vyzval na doručenie kópie nezákonného
rozhodnutia súdu, kto ho vydal, sp. zn. a dátum jeho vydania. Odpovedal som vyjadrením
z 16. 6. 2014 s podporou ustálenej súdnej praxe tak, že uznesenie o vznesení obvinenia
z 24. 4. 2007 vykazuje všetky znaky nezákonného rozhodnutia, a rovnako ako zrušenie
právoplatného uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť má v tomto zmysle
aj oslobodenie spod obžaloby (pričom to bolo zreteľné z právneho zdôvodnenia žaloby).
5. Po tom, čo súd predbežne na pojednávaní dňa 12. 5. 2015 oznámil procesným
stranám, že som podal na nepríslušnom orgáne verejnej moci, obrátil som sa so žiadosťou
o predbežné prejednanie nároku na náhradu škody na Generálnu prokuratúru SR dňa
5. 3. 2015. V žiadosti o predbežné prerokovanie som uplatnil nemajetkovú ujmu vo výške
8 000€ (doposiaľ si to žalovaný nevšimol) v zmysle novely zákona, žiadosť som zdôvodnil,
podporil dokladmi. Dňa 27. 10. 2015 vydal porušovateľ uznesenie, podľa ktorého bude
pokračovať v konaní so Slovenskou republikou v mene ktorej koná Generálna prokuratúra
SR.
6. Za žalovaného sa vyjadrila dňa 2. 3. 2017 Generálna prokuratúra, vyjadrenie
mi bolo doručené, opätovne som zaujal písomné rozsiahle stanovisko s podporou
judikatúry. V súdnom spore som doposiaľ bol aktívny, podal som skutkovo a právne
zdôvodnenú žalobu, predložil som doklady, na ktoré som sa odvolával, označil som dôkazy,
podal som vyjadrenie, podal som stanovisko a tak som reagoval na stanoviská žalovaného
bez ohľadu či to bol Ministerstvo vnútra alebo Generálna prokuratúra, pre mňa to boli
vyjadrenia žalovaného Slovenská republika. Nové skutočnosti, nové dôkazy sa
už predmetnom súdnom konaní neuvádzajú, sú to právne názory žalovaného, smerujúce
k preskúmavaniu rozsudku v trestnom konaní a k tomu, že som si škodu zavinil sám
(pozn. nebol som vo väzbe, nedomáham sa odškodnenia väzby) ako tvrdí prokurátor...“
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov.
Sťažovateľ zároveň namieta aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý
má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.
Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu
pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť
(napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07, IV. ÚS 90/2010).
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza
zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza
osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde
sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty
dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným
spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím
súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).
Základnou povinnosťou súdu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom
konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu vyplývala do 30. júna 2016 z § 6 zákona č. 99/1963 Zb.
Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), ktorý súdom
prikazoval, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana
ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len
čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola
čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá. V súčasnosti od 1. júla 2016 tieto povinnosti
vychádzajú zo zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len „CSP“), najmä z čl. 17 CSP, podľa ktorého súd postupuje v konaní tak,
aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom,
koná hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní mohlo dôjsť k zbytočným prieťahom,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02,
IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická
zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup
samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.
Predmetom konania na okresnom súde je rozhodovanie o náhrade škody podľa
zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. V súvislosti s rozhodovaním
o takýchto návrhoch sa spravidla aplikujú zásady, ktoré sú platné aj pri uplatnení všeobecnej
zodpovednosti za škodu, prípadne za bezdôvodné obohatenie podľa Občianskeho
zákonníka. Možno konštatovať, že početnosťou zrejme nejde o každodennú agendu
všeobecných súdov, avšak z právneho hľadiska uvedený nárok tvorí bežnú náplň práce
všeobecného súdu prvého stupňa a zo sťažnosti nevyplýva, že ide o vec, ktorá je fakticky
zložitá. Ústavný súd však poukazuje na to, že napadnuté konanie má pre sťažovateľa
osobitný význam, preto by si vyžadovalo zo strany okresného súdu starostlivejší prístup
na jeho odškodnenie zo strany štátu.
Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či v napadnutom konaní
mohlo dôjsť k zbytočným prieťahom, bolo správanie sťažovateľa ako účastníka tohto
súdneho konania.
Ústavný súd vzhľadom na uvedené preskúmal správanie sťažovateľa v napadnutom
konaní a konštatuje, že správanie sťažovateľa výrazným spôsobom neprispelo k predĺženiu
napadnutého konania. Je pravdou, že pojednávania nariadené na 6. november 2017
a 13. apríl 2018 boli zrušené na žiadosť právnej zástupkyne sťažovateľa, nejde však
o skutočnosti, ktoré by zásadnou mierou ovplyvnili doterajšiu celkovú dĺžku napadnutého
konania.
Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo
k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup okresného súdu v napadnutom konaní.
Sťažovateľ v žalobe označil ako žalovanú Slovenskú republiku, pričom ustálenie
orgánu, ktorý bude v napadnutom konaní zastupovať žalovanú, nemôže ísť na ťarchu
sťažovateľa. Okresnému súdu trvalo viac ako dva roky, kým dospel k záveru, kto bude
konať za žalovanú. Okresný súd uznesením sp. zn. 7 C 109/2013 z 27. októbra 2015
rozhodol, že na strane žalovanej bude v konaní pokračovať so Slovenskou republikou,
v mene ktorej koná Generálna prokuratúra Slovenskej republiky.
V období od 29. mája 2013, keď sťažovateľ doručil okresnému súdu žalobu,
do vydania uznesenia z 27. októbra 2015, okresný súd nariadil iba jedno pojednávanie
na 12. január 2015, ktoré bolo odročené práve v dôsledku potreby určenia orgánu
konajúceho za žalovanú.
Z chronológie úkonov okresného súdu vykonaných v napadnutom konaní vyplýva,
že obdobie od 27. októbra 2015, keď súd uznesením rozhodol o orgáne, ktorý bude konať
v mene žalovanej, do 13. februára 2017, keď okresný súd doručoval Generálnej prokuratúre
Slovenskej republike výzvu na vyjadrenie sa k návrhu, je poznačené neodôvodnenou
nečinnosťou okresného súdu.
Uvedená nečinnosť okresného súdu v uvedenom období v celkovom trvaní
16 mesiacov viedla k vzniku zbytočných prieťahov v konaní a k jeho výraznému predĺženiu.
Takýto postup okresného súdu nemožno v žiadnom prípade označiť za postup, ktorý by bol
v súlade s § 100 ods. 1 prvej vety OSP, resp. v súlade s čl. 17 CSP, v zmysle ktorých súd
postupuje v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Zo zapožičaného súdneho spisu napadnutého konania vyplýva, že okresný súd zrušil
pojednávanie nariadené na 5. február 2018 z dôvodu zmeny zákonnej sudkyne. Z prípisu
predsedníčky okresného súdu z 15. mája 2018 vyplýva, že „k celkovej dĺžke konania
prispela nepochybne i skutočnosť, že v napadnutom konaní došlo dvakrát k zmene
zákonného sudcu a teda vec bola od začiatku konania doposiaľ pridelená na prejednanie
trom zákonným sudcom“.
V tejto súvislosti ústavný súd upriamuje pozornosť na svoju ustálenú judikatúru
(napr. II. ÚS 48/96, II. ÚS 52/99 alebo III. ÚS 17/02), podľa ktorej nadmerné množstvo
vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika
nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších
pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej
neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé
konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní. Personálne obsadenie súdu, jeho
organizácia, vysoký počet vecí v príslušnom oddelení, ako i optimalizácia súdnictva nie sú
dôvodmi, pre ktoré by malo byť ospravedlnené, tolerované a ústavne udržateľné
porušovanie základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd po komplexnom posúdení všetkých okolností daného prípadu
(z hľadiska skutkovej a právnej náročnosti veci, správania sťažovateľa, postupu okresného
súdu, zohľadňujúc pritom charakter a význam predmetu namietaného konania
pre sťažovateľa a jeho celkovú dĺžku) s poukazom na to, že okresný súd v napadnutom
konaní meritórne nerozhodol ani po piatich rokoch od podania žaloby, dospel k záveru,
že porušil základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd preto rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1
výrokovej časti tohto nálezu.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie základných práv podľa odseku 1 vzniklo
nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil,
vo veci konal.
Vzhľadom na skutočnosť, že napadnuté konanie nebolo v čase rozhodovania
ústavného súdu ešte právoplatne skončené, ústavný súd podľa čl. 127 ods. 2 ústavy prikázal
okresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 109/2013 konal bez zbytočných
prieťahov (bod 2 výroku tohto nálezu).
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
Sťažovateľ sa domáha priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume
5 000 €, pričom v sťažnosti uvádza: „... Neprimeraná dĺžka konania mi spôsobuje pocit
krivdy, právnej neistoty a bezmocnosti, môj pocit krivdy sa znásobuje práve tým, že som bol
nespravodlivo trestne stíhaný a až po štyroch rokoch som dosiahol oslobodenie spod
obžaloby, žiadam len náhradu výdavkov v súvislosti s trestným konaním a nemajetkovú
ujmu som znížil po zásadnej zmene zák. č. 514/2003. Očakával som rýchle vyriešenie môjho
súdneho sporu a ochotu štátu odčiniť krivdu, ktorú mi spôsobil.
21/ Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti a skutočnosť, že nečinnosťou Okresného
súdu Bratislava I. v súdenej veci, najmä zbytočnými prieťahmi v konaní, postupom súdu,
ktoré neboli efektívne a plynulé, čo malo doposiaľ za následok neprimeranú dĺžku konania,
bolo porušené moje základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v
zmysle čl.48 ods. 2 Ústavy č.460/1992 Zb. a na prerokovanie záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, žiadam Ústavný súd
SR, aby mi priznal primerané finančné zadosťučinenie vo výške 5 000 €...“
Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného
práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje
nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho
porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04). Podľa názoru ústavného súdu v tomto
prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného
zadosťučinenia ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym
súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru
priznáva so zreteľom na okolnosti prípadu.
S prihliadnutím na celkovú doterajšiu dĺžku konania okresného súdu vedeného
pod sp. zn. 7 C 109/2013, berúc do úvahy konkrétne okolnosti daného prípadu, považoval
ústavný súd priznanie sumy 2 000 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56
ods. 4 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,
aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej
mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2016,
ktorá bola 884 €, keďže ide o úkony právnej služby vykonané v roku 2017.
Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia
a podanie sťažnosti) v súlade s § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“),
a to 2 x 147,33 €, t. j. spolu 294,66 € a režijný paušál 2 x 8,84 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky),
čo spolu predstavuje sumu 312,34 €.
Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej
zástupkyne sťažovateľa v lehote uvedenej v bode 4 výroku tohto nálezu.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto
rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. júla 2018