Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 238/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-36

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. júla 2018 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa), zo sudcu

Ladislava Orosza a sudcu Miroslava Duriša prerokoval prijatú sťažnosť

, zastúpeného advokátkou JUDr. Tatianou Vorobelovou,

Bajzova 2, Košice, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2

a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom

pod sp. zn. a takto

rozhodol:

1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a právo na prejednanie

jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom

pod sp. zn. p o r u š e n é b o l i .

2. Okresnému súdu Bratislava I p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.

konal bez zbytočných prieťahov.

3. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 2 000 €

(slovom dvetisíc eur), ktoré mu j e Okresný súd Bratislava I p o v i n n ý vyplatiť

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava I j e p o v i n n ý uhradiť

trovy konania v sume 312,34 € (slovom tristodvanásť eur a tridsaťštyri centov) na účet jeho

právnej zástupkyne JUDr. Tatiany Vorobelovej, Bajzova 2, Košice, do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

20. septembra 2017 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“),

ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej

len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej len „napadnuté

konanie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že 29. mája 2013 sa na základe žaloby podanej

sťažovateľom začalo na okresnom súde konanie o náhradu škody spôsobenej nezákonným

rozhodnutím podľa o zodpovednosti za škodu spôsobenú

pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov proti

žalovanej – Slovenská republika (ďalej len „žalovaná“).

Sťažovateľ namieta dĺžku napadnutého konania, pretože je toho názoru:

„... že v prípade ako je konanie o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím

orgánu verejnej moci, by mali vnútroštátne orgány venovať osobitnú pozornosť

potencionálnym dôsledkom, ktorá má neprimeraná dĺžka konania na osobné pomery

poškodeného. Je predsa povinnosťou štátu, prostredníctvom práve tohto orgánu verejnej

moci, ktorý mi škodu spôsobil, odčiniť skôr spôsobenú krivdu a nahradiť škodu.“

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd

vydal tento nález:

„Základné právo podľa článku 48 ods. 2 SR na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov a prerokovanie záležitostí v primeranej lehote podľa čl. 6

Dohovoru sťažovateľa , nar. , bytom ,

v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I. pod sp. zn. porušené bolo.

Ústavný súd priznáva sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie v sume

5 000 €, ktoré je porušovateľ Okresný súd Bratislava I. povinný zaplatiť sťažovateľovi

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Porušovateľ Okresný súd Bratislava I. je povinný sťažovateľovi zaplatiť trovy

právneho zastúpenia za dva úkony právnej pomoci a rež. paušál na účet právnej zástupkyne

JUDr. Tatiany Vorobelovej do 30 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Ústavný súd uznesením č. k. -12 z 5. apríla 2018 prijal podľa § 25

ods. 3 o organizácii Ústavného

súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) sťažnosť sťažovateľa, ktorou namieta

porušenie svojho základného práva podľa (ďalej

len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný

súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej len „napadnuté konanie“),

na ďalšie konanie.

Predsedníčka okresného súdu sa k prijatej sťažnosti sťažovateľa vyjadrila prípisom

sp. zn. z 15. mája 2018, v ktorom poukázala na to, že „... I keď tunajší súd

nekonal vo veci bezodkladne, ako je zrejmé z priloženého prehľadu procesných úkonov

zo dňa 18. 05. 2018, mám zato, že zodpovednosť za celkovú sťažovateľom namietanú dĺžku

konania možno pričítať najmä sťažovateľovi.

Ako je zrejmé i z vyššie uvedeného, k celkovej dĺžke konania prispel samotný

sťažovateľ tým, že z dôvodov spočívajúcich na jeho strane došlo dvakrát k odročeniu

termínu pojednávania, ale najmä tým, že v žalobe určil nesprávne orgán konajúci v mene

štátu, ktorý nedostatok súd musel v priebehu konania odstraňovať. Nesprávne určenie

orgánu konajúceho v mene štátu zo strany žalobcu malo za následok aj potrebu opätovne

doručovať žalobu novému orgánu konajúcemu za štát, ako aj opätovne vykonať úkony

smerujúce k príprave pojednávania zo strany súdu. Napokon k predĺženiu konania zo strany

sťažovateľa prispelo aj to, že žaloba bola neúplná v časti označenia titulu, z ktorého

si žalobca uplatnil náhradu škody voči štátu - aj túto vadu súd musel v konaní odstraňovať.

Jedno z pojednávaní muselo byť odročené pre odstávku distribúcie elektrickej energie,

pričom súd o tejto odstávke nemal v čase vytýčenia pojednávania vedomosť, dozvedel

sa o nej krátko pred nariadeným pojednávaním. Toto predĺženie konania nemožno

podľa môjho názoru pričítať na vrub konajúceho súdu, keď' ďalší termín pojednávania bol

vytýčený bez zbytočného odkladu.

K celkovej dĺžke konania prispela nepochybne i skutočnosť, že v konaní dvakrát

došlo k zmene zákonného sudcu a teda vec bola od začiatku konania doposiaľ pridelená

na prejednanie trom zákonným sudcom...“.

Z prílohy pripojenej k vyjadreniu predsedníčky okresného súdu vyplýva nasledujúci

chronologický prehľad úkonov vykonaných v napadnutom konaní:

„- 29. 05. 2013 – žaloba doručená tunajšiemu súdu. doplnená v listinnej podobe

dňa 03.06.2013, vec bola pridelená na konanie a rozhodnutie sudkyni JUDr. Tatiane

Redenkovičovej;

- 20. 08. 2013 – súd uznesením č.k. -28 vyzval žalovaného na

vyjadrenie k žalobe, žalovaný sa vyjadril dňa;

- 20. 08. 2013 – súd vyzval sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku za žalobu;

- 23. 08. 2013 – súd požiadal Okresný súd Rožňava o zapožičanie spisu

sp. zn. ;

- 06. 11. 2013 – účinnosťou Dodatku č. 17 k Rozvrhu práce Okresného súdu

Bratislava I na rok 2013 došlo k zmene zákonného sudcu, zákonnou sudkyňou vo veci sa

stala Mgr. Mgr. Miriam Plavčáková;

- 11. 12. 2013 – bolo súdu doručené vyjadrenie žalovaného k žalobe vrátane

námietky, že súd koná za štát s nesprávne určeným orgánom

- 21. 05. 2014 – súd zasielal sťažovateľovi podanie žalovaného zo dňa 05. 12. 2013

a vyzval sťažovateľa, aby špecifikoval nezákonné rozhodnutie, na základe ktorého si svoj

nárok uplatňuje;

- 21. 05. 2014 – súd oznámil Okresnej prokuratúre Bratislava I, že na tunajšom súde

bolo začaté konanie vo veci zodpovednosti za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci

pri výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom;

- 19. 6. 2014 bolo súdu doručené doplnenie žaloby na základe predchádzajúcej výzvy

súdu

- 30. 07. 2014 – súd zasielal žalovanému vyjadrenie sťažovateľa zo dňa 16. 06. 2014;

- 22. 10. 2014 – súd vo veci vytýčil termín pojednávania na deň 12. 01. 2015

a stranám sporu zasielal predvolanie na pojednávanie;

- 12. 01. 2015 – vo veci sa konalo pojednávanie, pojednávanie bolo odročené

na deň 05. 03. 2015 za účelom doplnenia dokazovania; súčasne vyzval žalovaného,

aby v lehote 1 mesiaca preukázal, že nie je oprávnený konať v mene žalovaného v súlade

s právnym názorom súdu vysloveným na pojednávaní

- 12. 2. 2015 žalovaný doručil súdu podanie, v ktorom uviedol ďalšie skutočnosti

potrebné na určenie orgánu konajúceho v mene štátu

- 02. 03. 2015 – súd zrušil termín pojednávania 05. 03. 2015, stranám sporu

doručoval oznámenie o zrušení termínu pojednávania z dôvodu potreby posúdenia, ktorý

orgán je v danej veci oprávnený konať v mene štátu v nadväznosti na vyjadrenie žalovaného

zo dňa 12. 2. 2015,

- 04. 03. 2015 – súd vyzval sťažovateľa, aby špecifikoval orgán, ktorý je v danom

prípade konať v mene SR a zasielal mu podanie žalovaného zo dňa 06. 02. 2015; sťažovateľ

reagoval podaním zo dňa 02. 04. 2015;

- 04. 03. 2015 – súd vyzval žalovaného, aby s poukazom na jeho vyjadrenie zo dňa

06. 02. 2015 špecifikoval záväzné pokyny dozorujúceho prokurátora, v súlade s ktorým

konal vyšetrovateľ policajného zboru v dotknutej trestnej veci;

- 31. 03. 2015 – žalovaný reagoval na predchádzajúcu výzvu súdu;

- 2. 4. 2015 bolo súdu doručené vyjadrenie žalobcu

- 27. 10. 2015 – súd uznesením č. k. -88 rozhodol, že na strane

žalovaného bude v konaní pokračovať so Slovenskou republikou, v mene ktorej koná

Generálna prokuratúra SR; súčasne dal zákonný sudca pokyn na doručenie žaloby

príslušnému orgánu konajúcemu za štát s výzvou, aby sa žalovaný k žalobe vyjadril v lehote

15 dní

- 13. 02. 2017 – súd doručoval žalovanému – SR – Generálna prokuratúra SR, výzvu

na vyjadrenie k návrhu spolu s kópiou časti spisu;

- 10. 03. 2017 – súd zasielal vyjadrenie žalovaného zo dňa 01. 03. 2017

sťažovateľovi na vyjadrenie;

- 19. 04. 2017 – súd oznámil žalovanému, že má možnosť v lehote 20 dní vyjadriť sa

k podaniu žalobcu zo dňa 10. 04. 2017, ktoré mu zaslal sťažovateľ;

- 14. 06. 2017 – súd zasielal stanovisko sťažovateľa zo dňa 07. 04. 2017 s prílohami

žalovanému s oznámením, že má možnosť sa k nemu vyjadriť v lehote 15 dní a uviesť ďalšie

skutočnosti a označiť dôkazy na svoju obranu s tým, že na neskôr predložené a označené

skutočnosti a dôkazy súd nemusí prihliadať;

- 11. 07. 2017 – súd zasielal vyjadrenie žalovaného zo dňa 03. 07. 2017

sťažovateľovi s oznámením, že má možnosť sa k priloženému podaniu vyjadriť v lehote 20

dní;

- 26. 09. 2017 – súd vytýčil termín pojednávania na deň 06. 11. 2017 a stranám

sporu zasielal predvolanie na termín pojednávania;

- 17. 10. 2017 – súd odročil termín pojednávania na deň 05. 02. 2018 z dôvodu

žiadosti právnej zástupkyne sťažovateľa, súd upovedomil strany sporu a právnu zástupkyňu

sťažovateľa vyzval na preukázanie tvrdených dôvodov odročenie pojednávania;

- účinnosťou Dodatku č. 9 k Rozvrhu práce Okresného súdu Bratislava I na rok 2017

došlo k zmene zákonného sudcu, zákonnou sudkyňou vo veci sa stala JUDr. Silvia

Rovňánková;

- 30. 01. 2018 – súd stranám sporu oznámil zrušenie termínu pojednávania z dôvodu

zmeny zákonnej sudkyne s tým, že strany budú na nový termín pojednávania písomne

predvolané;

- 09. 03. 2018 – súd vytýčil termín pojednávania vo veci na termín 13. 04. 2018

a stranám sporu zasielal predvolanie na termín pojednávania;

- 04. 04. 2018 – súd zrušil termín pojednávania na žiadosť právnej zástupkyne

sťažovateľa z dôvodu kolízie s hlavným pojednávaním na Krajskom súde v Košiciach

a zrušenie termínu oznámil straním sporu s tým, nový termín pojednávania im bude

oznámený;

- 09. 04. 2018 – súd vytýčil termín pojednávania vo veci na termín 14. 05. 2018

a stranám sporu zasielal predvolanie na termín pojednávania;

- 07. 05. 2018 – súd zmenil termín pojednávania na deň 18. 06. 2018 z dôvodu

plánovaného prerušenia dodávky elektrického prúdu v budove súdu dňa 14. 05. 2018.“

Ústavný súd zo zapožičaného súdneho spisu okresného súdu sp. zn.

zistil, že pojednávanie nariadené na 18. jún 2017 sa uskutočnilo, pričom účastníci konania

predniesli ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania a z uvedeného dôvodu okresný súd

odročil pojednávanie na 5. november 2018.

Sťažovateľ sa podaním z 25. mája 2018 vyjadril k vyjadreniu predsedníčky

okresného súdu a uviedol: „2. Žaloba z mojej strany ako žalobcu bola skutkovo a právne

zdôvodnená. K žalobe boli priložené a označené dôkazy na preukázanie mojich tvrdení,

navrhol som pripojiť trestný spis. Žalobu o náhradu škody som podal proti štátu a správne,

v súlade so , som označil žalovaného Slovenská republika. Nie je

pravdivé tvrdenie porušovateľa, že som nesprávne označil žalovaného, pretože označenie

ústredného orgánu je za účelom právneho zastupovania v súdnom spore, čo nie je pre mňa

až tak podstatné. Pred podaním žaloby som sa obrátil dňa 18. 10. 2012 s riadne

zdôvodnenou žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody

na Ministerstvo vnútra SR a žiadosť som podložil dokladmi.

3. V čase, keď som podával žiadosť, som vychádzal už z ustáleného právneho názoru

v praxi, že príslušným ústredným orgánom bolo Ministerstvo vnútra SR, ako aj to, že nebola

ohraničená výška nemajetkovej ujmy. V čase podania žaloby už bola účinná novela zákona

č. , a preto, ktorý ústredný orgán je príslušný na zastupovanie Slovenskej

republiky, si mal vyriešiť súd pred nariadením pojednávania, prípadne Ministerstvo vnútra

SR malo postúpiť moju žiadosť o predbežné prerokovanie na Generálnu prokuratúru SR

a medzi sebou, ako odborné orgány, si mali vyriešiť otázku právneho zastupovania

Slovenskej republiky, a nie tým zaťažovať občana. Záver porušovateľa, že ja som nesprávne

označil žalovaného, že ja som spôsoboval zbytočné prieťahy, nevychádza zo skutočného

stavu veci, je síce jeho obranou, ale na úkor, sťažovateľa.

4. Dňa 21. 5. 2014 ma porušovateľ vyzval na doručenie kópie nezákonného

rozhodnutia súdu, kto ho vydal, sp. zn. a dátum jeho vydania. Odpovedal som vyjadrením

z 16. 6. 2014 s podporou ustálenej súdnej praxe tak, že uznesenie o vznesení obvinenia

z 24. 4. 2007 vykazuje všetky znaky nezákonného rozhodnutia, a rovnako ako zrušenie

právoplatného uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť má v tomto zmysle

aj oslobodenie spod obžaloby (pričom to bolo zreteľné z právneho zdôvodnenia žaloby).

5. Po tom, čo súd predbežne na pojednávaní dňa 12. 5. 2015 oznámil procesným

stranám, že som podal na nepríslušnom orgáne verejnej moci, obrátil som sa so žiadosťou

o predbežné prejednanie nároku na náhradu škody na Generálnu prokuratúru SR dňa

5. 3. 2015. V žiadosti o predbežné prerokovanie som uplatnil nemajetkovú ujmu vo výške

8 000€ (doposiaľ si to žalovaný nevšimol) v zmysle novely zákona, žiadosť som zdôvodnil,

podporil dokladmi. Dňa 27. 10. 2015 vydal porušovateľ uznesenie, podľa ktorého bude

pokračovať v konaní so Slovenskou republikou v mene ktorej koná Generálna prokuratúra

SR.

6. Za žalovaného sa vyjadrila dňa 2. 3. 2017 Generálna prokuratúra, vyjadrenie

mi bolo doručené, opätovne som zaujal písomné rozsiahle stanovisko s podporou

judikatúry. V súdnom spore som doposiaľ bol aktívny, podal som skutkovo a právne

zdôvodnenú žalobu, predložil som doklady, na ktoré som sa odvolával, označil som dôkazy,

podal som vyjadrenie, podal som stanovisko a tak som reagoval na stanoviská žalovaného

bez ohľadu či to bol Ministerstvo vnútra alebo Generálna prokuratúra, pre mňa to boli

vyjadrenia žalovaného Slovenská republika. Nové skutočnosti, nové dôkazy sa

už predmetnom súdnom konaní neuvádzajú, sú to právne názory žalovaného, smerujúce

k preskúmavaniu rozsudku v trestnom konaní a k tomu, že som si škodu zavinil sám

(pozn. nebol som vo väzbe, nedomáham sa odškodnenia väzby) ako tvrdí prokurátor...“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva

podľa , podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne

prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľ zároveň namieta aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý

má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov garantovaného v osvojil judikatúru Európskeho súdu

pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť

(napr. , , , ).

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa (čo platí, aj pokiaľ ide o dohovoru) vychádza

zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza

osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde

sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty

dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným

spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím

súdu (m. m. ).

Základnou povinnosťou súdu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom

konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania

obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu vyplývala do 30. júna 2016 z

v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), ktorý súdom

prikazoval, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana

ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z prvej vety , podľa ktorej len

čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola

čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá. V súčasnosti od 1. júla 2016 tieto povinnosti

vychádzajú zo v znení neskorších

predpisov (ďalej len „CSP“), najmä z , podľa ktorého súd postupuje v konaní tak,

aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom,

koná hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní mohlo dôjsť k zbytočným prieťahom,

a tým aj k porušeniu základného práva podľa a práva podľa

dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (,

, ) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická

zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup

samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

Predmetom konania na okresnom súde je rozhodovanie o náhrade škody podľa

o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci

a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. V súvislosti s rozhodovaním

o takýchto návrhoch sa spravidla aplikujú zásady, ktoré sú platné aj pri uplatnení všeobecnej

zodpovednosti za škodu, prípadne za bezdôvodné obohatenie podľa Občianskeho

zákonníka. Možno konštatovať, že početnosťou zrejme nejde o každodennú agendu

všeobecných súdov, avšak z právneho hľadiska uvedený nárok tvorí bežnú náplň práce

všeobecného súdu prvého stupňa a zo sťažnosti nevyplýva, že ide o vec, ktorá je fakticky

zložitá. Ústavný súd však poukazuje na to, že napadnuté konanie má pre sťažovateľa

osobitný význam, preto by si vyžadovalo zo strany okresného súdu starostlivejší prístup

na jeho odškodnenie zo strany štátu.

Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či v napadnutom konaní

mohlo dôjsť k zbytočným prieťahom, bolo správanie sťažovateľa ako účastníka tohto

súdneho konania.

Ústavný súd vzhľadom na uvedené preskúmal správanie sťažovateľa v napadnutom

konaní a konštatuje, že správanie sťažovateľa výrazným spôsobom neprispelo k predĺženiu

napadnutého konania. Je pravdou, že pojednávania nariadené na 6. november 2017

a 13. apríl 2018 boli zrušené na žiadosť právnej zástupkyne sťažovateľa, nejde však

o skutočnosti, ktoré by zásadnou mierou ovplyvnili doterajšiu celkovú dĺžku napadnutého

konania.

Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo

k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup okresného súdu v napadnutom konaní.

Sťažovateľ v žalobe označil ako žalovanú Slovenskú republiku, pričom ustálenie

orgánu, ktorý bude v napadnutom konaní zastupovať žalovanú, nemôže ísť na ťarchu

sťažovateľa. Okresnému súdu trvalo viac ako dva roky, kým dospel k záveru, kto bude

konať za žalovanú. Okresný súd uznesením sp. zn. z 27. októbra 2015

rozhodol, že na strane žalovanej bude v konaní pokračovať so Slovenskou republikou,

v mene ktorej koná Generálna prokuratúra Slovenskej republiky.

V období od 29. mája 2013, keď sťažovateľ doručil okresnému súdu žalobu,

do vydania uznesenia z 27. októbra 2015, okresný súd nariadil iba jedno pojednávanie

na 12. január 2015, ktoré bolo odročené práve v dôsledku potreby určenia orgánu

konajúceho za žalovanú.

Z chronológie úkonov okresného súdu vykonaných v napadnutom konaní vyplýva,

že obdobie od 27. októbra 2015, keď súd uznesením rozhodol o orgáne, ktorý bude konať

v mene žalovanej, do 13. februára 2017, keď okresný súd doručoval Generálnej prokuratúre

Slovenskej republike výzvu na vyjadrenie sa k návrhu, je poznačené neodôvodnenou

nečinnosťou okresného súdu.

Uvedená nečinnosť okresného súdu v uvedenom období v celkovom trvaní

16 mesiacov viedla k vzniku zbytočných prieťahov v konaní a k jeho výraznému predĺženiu.

Takýto postup okresného súdu nemožno v žiadnom prípade označiť za postup, ktorý by bol

v súlade s prvej vety , resp. v súlade s , v zmysle ktorých súd

postupuje v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Zo zapožičaného súdneho spisu napadnutého konania vyplýva, že okresný súd zrušil

pojednávanie nariadené na 5. február 2018 z dôvodu zmeny zákonnej sudkyne. Z prípisu

predsedníčky okresného súdu z 15. mája 2018 vyplýva, že „k celkovej dĺžke konania

prispela nepochybne i skutočnosť, že v napadnutom konaní došlo dvakrát k zmene

zákonného sudcu a teda vec bola od začiatku konania doposiaľ pridelená na prejednanie

trom zákonným sudcom“.

V tejto súvislosti ústavný súd upriamuje pozornosť na svoju ustálenú judikatúru

(napr. , alebo ), podľa ktorej nadmerné množstvo

vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika

nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších

pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej

neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé

konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní. Personálne obsadenie súdu, jeho

organizácia, vysoký počet vecí v príslušnom oddelení, ako i optimalizácia súdnictva nie sú

dôvodmi, pre ktoré by malo byť ospravedlnené, tolerované a ústavne udržateľné

porušovanie základného práva sťažovateľa podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd po komplexnom posúdení všetkých okolností daného prípadu

(z hľadiska skutkovej a právnej náročnosti veci, správania sťažovateľa, postupu okresného

súdu, zohľadňujúc pritom charakter a význam predmetu namietaného konania

pre sťažovateľa a jeho celkovú dĺžku) s poukazom na to, že okresný súd v napadnutom

konaní meritórne nerozhodol ani po piatich rokoch od podania žaloby, dospel k záveru,

že porušil základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd preto rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1

výrokovej časti tohto nálezu.

Podľa ak porušenie základných práv podľa odseku 1 vzniklo

nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil,

vo veci konal.

Vzhľadom na skutočnosť, že napadnuté konanie nebolo v čase rozhodovania

ústavného súdu ešte právoplatne skončené, ústavný súd podľa prikázal

okresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. konal bez zbytočných

prieťahov (bod 2 výroku tohto nálezu).

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha. Podľa ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu.

Sťažovateľ sa domáha priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume

5 000 €, pričom v sťažnosti uvádza: „... Neprimeraná dĺžka konania mi spôsobuje pocit

krivdy, právnej neistoty a bezmocnosti, môj pocit krivdy sa znásobuje práve tým, že som bol

nespravodlivo trestne stíhaný a až po štyroch rokoch som dosiahol oslobodenie spod

obžaloby, žiadam len náhradu výdavkov v súvislosti s trestným konaním a nemajetkovú

ujmu som znížil po zásadnej zmene . Očakával som rýchle vyriešenie môjho

súdneho sporu a ochotu štátu odčiniť krivdu, ktorú mi spôsobil.

21/ Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti a skutočnosť, že nečinnosťou Okresného

súdu Bratislava I. v súdenej veci, najmä zbytočnými prieťahmi v konaní, postupom súdu,

ktoré neboli efektívne a plynulé, čo malo doposiaľ za následok neprimeranú dĺžku konania,

bolo porušené moje základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v

zmysle č. a na prerokovanie záležitosti v primeranej lehote

podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, žiadam Ústavný súd

SR, aby mi priznal primerané finančné zadosťučinenie vo výške 5 000 €...“

Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného

práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje

nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho

porušovania základného práva (). Podľa názoru ústavného súdu v tomto

prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného

zadosťučinenia ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym

súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru

priznáva so zreteľom na okolnosti prípadu.

S prihliadnutím na celkovú doterajšiu dĺžku konania okresného súdu vedeného

pod sp. zn. , berúc do úvahy konkrétne okolnosti daného prípadu, považoval

ústavný súd priznanie sumy 2 000 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56

ods. 4 .

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,

aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej

mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2016,

ktorá bola 884 €, keďže ide o úkony právnej služby vykonané v roku 2017.

Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia

a podanie sťažnosti) v súlade s § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“),

a to 2 x 147,33 €, t. j. spolu 294,66 € a režijný paušál 2 x 8,84 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky),

čo spolu predstavuje sumu 312,34 €.

Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej

zástupkyne sťažovateľa v lehote uvedenej v bode 4 výroku tohto nálezu.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto

rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. júla 2018