Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 409/2018
PDF · 310.95 KB
No categories available
IV. ÚS 409/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. júla 2018 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Miroslava Duriša (sudca
spravodajca) a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti
BENCONT COLLECTION, a. s., Vajnorská 100/A, Bratislava, zastúpenej spoločnosťou
Advokátska kancelária JUDr. Veronika Kubriková, PhD., s. r. o., Martinčekova 13,
Bratislava, v mene ktorej koná konateľka a advokátka JUDr. Veronika Kubriková, PhD.,
vo veci namietaného porušenia jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4
Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným
dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 37 Ek 52/2017 z 21. augusta 2017
a uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 37 Ek 52/2017 zo 7. decembra 2017
a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti BENCONT COLLECTION, a. s., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)
bola 7. februára 2018 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti BENCONT
COLLECTION, a. s., Vajnorská 100/A, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej
spoločnosťou Advokátska kancelária JUDr. Veronika Kubriková, PhD., s. r. o.,
Martinčekova 13, Bratislava, v mene ktorej koná konateľka a advokátka JUDr. Veronika
Kubriková, PhD., vo veci namietaného porušenia jej základného práva vlastniť majetok
podľa čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva vyjadriť sa ku všetkým
vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len
„okresný súd“) sp. zn. 37 Ek 52/2017 z 21. augusta 2017 a uznesením okresného súdu
sp. zn. 37 Ek 52/2017 zo 7. decembra 2017.
2. Z obsahu podanej sťažnosti a jej príloh vyplýva: «pôvodný veriteľ a právny
predchodca Sťažovateľky, Poštová banka, a.s. sa návrhom na vykonanie exekúcie
doručeným súdu dňa 12.7.2017 domáhala od povinnej , ,
(ďalej len „Povinný“ alebo „Povinná“)
vymoženia sumy 6.873,89 EUR s prísl. na základe exekučného titulu - rozhodcovského
rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri Rozhodcovská a mediačná, a. s.,
so sídlom Dunajská 15, Bratislava 811 08, sp. zn. IA-A/1214/0442 zo dňa 07.03.2016...
Vyšší súdny úradník Okresného súdu Banská Bystrica uznesením zo dňa 21. augusta
2017, sp. zn. 37Ek/52/2017 prvou výrokovou vetou rozhodol, že súd návrh Poštovej banky,
a. s. ako (pôvodného veriteľa a oprávneného) na vykonanie exekúcie podľa § 53 ods. 3
písm. f) bod 1 EP zamieta. Druhou výrokovou vetou rozhodol, že súd oprávnenému trovy
exekučného konania nepriznáva.
V Prvostupňovom rozhodnutí vyšší súdny úradník poukázal na § 2 ods. 1 zákona
č. 335/2014 Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní a o zmene a doplnení niektorých
zákonov, na § 52 a nasl. zákona č. 40/1964 Zb., Občiansky Zákonník v znení účinnom ku
dňu uzavretia Zmluvy o úvere a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa
21. 03. 2013, sp. zn. 6 Cdo 217/2012. Prvostupňové rozhodnutie odôvodnil tým, že
rozhodcovská doložka nebola uzavretá vo forme osobitne vyjednanej samostatnej listiny,
bola poňatá do textu všeobecných obchodných podmienok, ktoré tvorili súčasť Zmluvy
o úvere, čoho následkom bolo, že Povinná nemohla ovplyvniť obsah rozhodcovskej doložky
a mohla ju odmietnuť len tak, že by spolu s ňou odmietla aj samotnú Zmluvu o úvere. Vyšší
súdny úradník ďalej nepovažoval za splnenú podmienku povinnosti Poštovej banky, a.s.
jasne a zrozumiteľne informovať Povinnú, čo znamená riešenie sporov v rozhodcovskom
konaní. Na základe uvedeného vyšší súdny úradník dospel k záveru, že ak Poštová
banka, a.s. podá žalobu na (vybranom) rozhodcovskom súde, takéto znenie je neprijateľnou
a neplatnou zmluvnou podmienkou, ktoré v neprospech spotrebiteľa spôsobuje značnú
nerovnováhu v jeho právach a povinnostiach, lebo od Povinnej fakticky vyžaduje, aby sa
podriadila výlučne rozhodcovskému konaniu.
Proti Prvostupňovému rozhodnutiu pôvodný veriteľ a oprávnený Poštová banka, a.s.
prostredníctvom právneho zástupcu v zákonom stanovenej lehote podala sťažnosť ako
riadny opravný prostriedok a žiadala, aby Porušovateľ napadnuté Prvostupňové
rozhodnutie v celom rozsahu zmenil tak, že návrhu na vykonanie exekúcie vyhovie a poverí
súdneho exekútora na vykonanie exekúcie. Svoju sťažnosť odôvodnila tým, že exekučný súd
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, a že oprávnenému sa postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom.
O sťažnosti Poštovej banky, a.s. ako oprávneného proti Prvostupňovému rozhodnutiu
vydanému vyšším súdnym úradníkom rozhodol sudca Porušovateľa, ktorý sťažnosť voči
Prvostupňovému rozhodnutiu zamietol vydaním Uznesenia Okresného súdu Banská
Bystrica zo dňa 7. decembra 2017, sp. zn. 37Ek/52/2017.
Porušovateľ Napadnuté rozhodnutie odôvodnil tým, že vzhľadom na to, že
exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok a rozhodcovská doložka, ktorá založila
právomoc rozhodcovského súdu sa nachádzala v Zmluve o úvere v článku 3.6, ako i v
obchodných podmienkach pre úver v článku 11.2., Porušovateľ nemal preukázané, že
rozhodcovská zmluva bola uzavretá vo forme osobitnej zmluvy. Táto rozhodcovská doložka
mala spôsobiť značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech Povinnej tým, že znemožnila Povinnej zvoliť iný spôsob rozhodovania
prípadného sporu než v rozhodcovskom konaní, aj keď žiadne dôkazy pre tento záver
vykonané neboli.
Rovnaké dôvody, pre ktoré v tejto sťažnosti Sťažovateľka napáda Napadnuté
rozhodnutie, sa v plnej miere týkajú aj Prvostupňového rozhodnutia...»
3. Podľa názoru sťažovateľky uznesením okresného súdu sp. zn. 37 Ek 52/2017
z 21. augusta 2017 vydaným súdnym úradníkom a uznesením okresného súdu
sp. zn. 37 Ek 52/2017 zo 7. decembra 2017 bolo porušené jej základné právo vlastniť
majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy, základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy, základné právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2
ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu, že
„napadnuté rozhodnutie, ako aj Prvostupňové rozhodnutie napĺňa niektoré z vyššie
uvedených základných znakov arbitrárnosti rozhodnutia súdu, a to najmä, no nie výlučne,
vo vzťahu k bodu I. nesúlad právnych záverov s vykonanými skutkovými a právnymi
zisteniami, a vo vzťahu k bodu IV. hodnotenia dôkazov vykonaných bez akceptovateľného
racionálneho základu tak, že z nich pri interpretácii nevyplývajú prijaté skutkové závery.
Tieto znaky arbitrárnosti sa týkajú tak Prvostupňového rozhodnutia, ako aj Napadnutého
rozhodnutia vydaného Porušovateľom, ktorý neodstránil svojvoľný postup a výklad súdu
v Prvostupňovom rozhodnutí.“.
4. Sťažovateľka v petite podanej sťažnosti navrhla, aby ústavný súd po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„I. Základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd, základné právo sťažovateľky vyjadriť sa ku všetkým
vykonávaným dôkazom a právo na spravodlivý proces podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základné
právo sťažovateľky vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky
bolo porušené uznesením Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 7. decembra 2017, sp. zn.
37Ek/52/2017, v spojení s uznesením Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 21. augusta
2017, sp. zn. 37Ek/52/2017.
II. Uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 7. decembra 2017, sp. zn.
37Ek/52/2017 zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Banská Bystrica na ďalšie konanie.
III. Sťažovateľke priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v konaní pred
Ústavným súdom Slovenskej republiky vo vyčíslenej výške, ktoré je Okresný súd Banská
Bystrica povinný uhradiť sťažovateľke do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
5. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
8. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.
9. Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho
práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za
primeranú náhradu.
10. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
11. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
12. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
13. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
14. Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva vlastniť
majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
uznesením okresného súdu sp. zn. 37 Ek 52/2017 z 21. augusta 2017 vydaným súdnym
úradníkom a uznesením okresného súdu sp. zn. 37 Ek 52/2017 zo 7. decembra 2017.
II.1 K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20
ods. 1 a 4 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2
ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením
okresného súdu sp. zn. 37 Ek 52/2017 z 21. augusta 2017 vydaným súdnym úradníkom
15. Pokiaľ ide o uznesenie okresného súdu sp. zn. 37 Ek 52/2017 z 21. augusta 2017
vydané súdnym úradníkom, preskúmaniu ústavnosti tohto rozhodnutia ústavným súdom
bráni princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého ústavný súd
rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie
svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd (III. ÚS 5/05).
16. Takýmto súdom bol okresný súd, ktorý napadnuté uznesenie okresného súdu sp.
zn. 37 Ek 52/2017 z 21. augusta 2017 vydané súdnym úradníkom preskúmal na základe
sťažnosti podanej právnym predchodcom sťažovateľky. Okresný súd rozhodol uznesením
sp. zn. 37 Ek 52/2017 zo 7. decembra 2017, ktorým sťažnosť zamietol.
17. V časti, v ktorej sťažovateľka namietala porušenie jej základného práva vlastniť
majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
uznesením okresného súdu sp. zn. 37 Ek 52/2017 z 21. augusta 2017 vydaným súdnym
úradníkom, ústavný súd sťažnosť odmietol pre nedostatok svojej právomoci
na jej prerokovanie.
II.2 K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20
ods. 1 a 4 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2
ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením
okresného súdu sp. zn. 37 Ek 52/2017 zo 7. decembra 2017
18. Sťažovateľka v tejto časti sťažnosti predovšetkým namieta, že okresný súd podľa
jej názoru rozhodol arbitrárne, napadnuté uznesenie neodôvodnil dostatočným spôsobom
a nezaoberal sa všetkými námietkami právneho predchodcu sťažovateľky uvedenými
v sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 37 Ek 52/2017 z 21. augusta 2017
vydanému súdnym úradníkom. Taktiež nebola daná možnosť vyjadriť sa ku všetkým
vykonávaným dôkazom. V dôsledku toho malo dôjsť podľa sťažovateľky k porušeniu jej
základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy, základného práva na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva vyjadriť sa ku všetkým
vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu sp. zn. 37 Ek 52/2017
zo 7. decembra 2017.
19. Ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, v ktorej opakovane
uvádza, že k úlohám právneho štátu patrí aj vytvorenie právnych a faktických garancií na
uplatňovanie a ochranu základných práv a slobôd ich nositeľov, t. j. fyzických osôb
a právnických osôb. Ak je na uplatnenie alebo ochranu základného práva alebo slobody
potrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej moci, úloha štátu spočíva
v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní, ktoré sú dostupné bez akejkoľvek
diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní
musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich
imanentnou súčasťou sú procesné záruky základných práv a slobôd. Existenciou takýchto
konaní sa však nevyčerpávajú ústavné požiadavky späté s uplatňovaním základných práv
a slobôd. Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým
sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkých
zákonom ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu takých procesných postupov.
Ústavný súd z tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu takého postupu orgánu
verejnej moci (II. ÚS 9/00, II. ÚS 143/02). Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom
procese vylučuje svojvôľa v konaní a rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci.
Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých
dostupných zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto
rozhodnutie obsahuje aj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto objektívnych
postupov a ich využitia v súlade s procesnými predpismi.
20. Účelom čl. 46 ods. 1 ústavy je zaručiť každému prístup k súdnej ochrane, k súdu
alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné právo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy
umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov ustanovených zákonom
účastníkom súdneho konania. Ak osoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej
efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými
oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia vyplývajú.
21. Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie
svojich občianskych práv a záväzkov na súde. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo na
súd, do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl. 6
ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To všetko
v súhrne zakladá právo na spravodlivé prejednanie veci [rozhodnutie Európskeho súdu
pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) z 21. 2. 1975, séria A, č. 18, s. 18, § 36]. Právo na
spravodlivé prejednanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti
konania, právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia
a iné požiadavky spravodlivého procesu (III. ÚS 199/08).
22. Z judikatúry ESĽP, ktorú si osvojil aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“,
ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je absolútne a môže podliehať
rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení však nesmie obmedziť prístup jednotlivca
k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej
podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý
garantuje právo na spravodlivé súdne konanie len vtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď
existuje primeraný vzťah medzi použitými prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin
c. Francúzsko, 1998).
23. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02,
IV. ÚS 299/04, II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo
každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže
mať základ v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných
zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý
predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne
súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu
súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne
interpretovaná platná a účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).
24. Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo
účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).
25. Aj ESĽP vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy
odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý
argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť
podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie
vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného
prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý
je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však
ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve
na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29;
Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko
z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).
26. Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom
pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných
na poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy
ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1
ústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky
a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sa
možno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov,
ktoré toto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).
27. Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní
o namietanej veci aj okresný súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného
prerokovania sťažnosti posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne v takej miere,
ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto základe formulovať
záver, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.
28. Sťažovateľka v sťažnosti predovšetkým namieta, že okresný súd rozhodol
arbitrárne, keď uznesením sp. zn. 37 Ek 52/2017 zo 7. decembra 2017 zamietol sťažnosť
proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 37 Ek 52/2017 z 21. augusta 2017 vydanému
súdnym úradníkom. Podľa názoru sťažovateľky napadnuté rozhodnutie je arbitrárne.
Zo strany okresného súdu nebola daná možnosť vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným
dôkazom, najmä ku skutočnosti, že rozsudok rozhodcovského súdu bol vyhodnotený ako
ničotný akt. V dôsledku toho došlo k odňatiu možnosti konať pred súdom, porušeniu práva
na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie a k porušeniu princípu rovnosti zbraní.
29. V relevantnej časti odôvodnenia uznesenia sp. zn. 37 Ek 52/2017
zo 7. decembra 2017 okresný súd uviedol:
«... Vyššie citované ustanovenie § 53 ods. 1 Exekučného poriadku v znení účinnom
od 01. 04. 2017 súdu ukladá povinnosť ex offo preskúmavať návrh na vykonanie exekúcie
a jeho prílohy, a to vrátane exekučného titulu a spotrebiteľskej zmluvy a všetkých ďalších
zmluvných dokumentov súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou. Pokiaľ je exekučným
titulom rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskom spore, prirodzenou súčasťou tohto
preskúmavania je zisťovanie toho, či bola medzi zmluvnými stranami platne uzavretá
rozhodcovská zmluva. V opačnom prípade by zákonodarca nezveril súdu oprávnenie
zamietnuť návrh na vykonanie exekúcie, ktorá sa má vykonať na podklade rozhodcovského
rozhodnutia vydaného v spotrebiteľskom spore, z dôvodu, že spotrebiteľská rozhodcovská
zmluva nespĺňa podmienky podľa osobitných predpisov (§ 53 ods. 3 písm. f)
bod 1. Exekučného poriadku). V prípade neexistencie alebo neplatnosti rozhodcovskej
zmluvy, resp. doložky, rozhodcovský súd nemôže prejednať a rozhodnúť medzi účastníkmi
spor a vydať rozhodcovský rozsudok, ktorý by mal predstavovať exekučný titul.
Súd dáva za pravdu oprávnenému, keď tvrdí, že doručený rozhodcovský rozsudok,
ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37 zákona č. 244/2002 Z. z., má pre účastníkov
rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu, a teda že súd je
povinný nakladať s takýmto rozsudkom rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu.
Na druhej strane však aj z konštantnej rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky /napr. uznesenie sp. zn. 5 Cdo 16/2013 zo dňa 24. 10. 2013, sp. zn.
2 ECdo 106/2013 zo dňa 30. 01.2014 a sp. zn. 8 ECdo 3/2013 zo dňa 27. 11.2013/ vyplýva,
že súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných
predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd
okrem iného zaoberá tým, či rozhodnutie (iný titul) uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie
bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených
v príslušných právnych predpisoch ide o rozhodnutie (iný titul) vykonateľné tak po stránke
formálnej ako aj materiálnej. V nadväznosti na uvedené je potrebné poukázať aj na
ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v rozsudku z 27. 01. 1997
sp. zn. 3 Cdo 164/1996 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997
uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný
po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky
nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez
návrhu zastavená.“ Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný
titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť
otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. platnej)
rozhodcovskej zmluvy /viď napríklad uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 3 Cdo 122/2011 z 09. 02. 2012/. Najvyšší súd Slovenskej republiky taktiež v uznesení
sp. zn. 3 Cdo 146/2011 zo dňa 13. 10. 2011 /publikovanom pod R 46/2012/ vyslovil právny
názor, že pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd
s právomocou prejednať daný spor, nie je exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku
vyriešil rozhodcovský súd /viď napr. aj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 8 ECdo 3/2013 zo dňa 27. 11. 2013/. Len platná rozhodcovská doložka môže totiž
založiť právomoc na konanie rozhodcovského súdu v rozhodcovskom konaní. Pokiaľ
v určitej veci nedošlo k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať
rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok /porovnaj
R 46/2012/. Ak by exekučný súd akceptoval rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého
nebola daná právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval by vykonateľnosť rozhodnutia
vydaného tým, kto na to nemal právomoc. Vo svojej podstate by išlo o akceptáciu
„rozhodnutia“ nevykonateľného, majúceho účinky paaktu. Podľa názoru súdu sú uvedené
závery Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vzhľadom na príbuznosť právnej úpravy plne
použiteľné aj po novele Exekučného poriadku účinnej od 01.04. 2017.
Na základe vyššie uvedeného súd konštatuje, že aj v danej veci bol postup vyššieho
súdneho úradníka, ktorý skúmal, či bola rozhodcovská zmluva uzavretá v súlade
s osobitnými predpismi, opodstatnený a súladný so zákonom, a to bez ohľadu na skutočnosť,
že došiel k inému záveru, ako rozhodcovský súd. Keďže tento jeho postup nebol
preskúmavaním vecnej správnosti rozhodcovského rozsudku a nesmeroval k „zrušeniu“
tohto rozhodnutia, vyšší súdny úradník si ani „neuzurpoval právomoc v rámci exekučného
konania vstupovať do už ukončeného nachádzacieho konania“ tak, ako to tvrdí oprávnený.
Oprávnený ďalej v sťažnosti namieta konštruovanie nového skutkového stavu bez
účasti oprávneného a odňatie možnosti vyjadriť sa k vykonaným dôkazom a skutkovému
stavu, na základe ktorého vyšší súdny úradník dospel k odlišným právnym záverom ako
rozhodcovský súd v základnom konaní. Na tomto mieste súd opakovane poukazuje
na právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyjadrený v uznesení sp. zn.
3 Cdo 146/2011 zo dňa 13. 10. 2011 /publikovanom pod R 46/2012/, že pri riešení otázky, či
rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor, nie je
exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd. Pokiaľ teda Exekučný
poriadok uložil súdu zamietnuť návrh na vykonanie exekúcie v prípade, že sa má exekúcia
vykonať na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v spotrebiteľskom spore
a spotrebiteľská rozhodcovská zmluva nespĺňa podmienky podľa osobitných predpisov (§ 53
ods. 3 písm. i) bod I. Exekučného poriadku), vyšší súdny úradník bol povinný na základe
oprávneným predložených dôkazov skúmať rozhodcovskú zmluvu bez ohľadu na jej
posúdenie a z toho vyplývajúce posúdenie otázky právomoci rozhodcovským súdom. Vyšší
súdny úradník nevykonával iné dôkazy než tie, ktoré mu predložil samotný oprávnený
v zmysle § 48 ods. 4 písm. d) Exekučného poriadku, pričom oprávnený na základe vyššie
uvedenej výslovnej právnej úpravy mohol očakávať opätovné posúdenie tejto otázky.
Oprávnený mal možnosť vyjadriť sa k platnosti rozhodcovskej zmluvy a taktiež vyjadriť
svoje námietky k skutkovým zisteniam vyššieho súdneho úradníka vyvodeným z listinného
dôkazu predloženého oprávneným a k právnym záverom z toho vyplývajúcim aj v podanej
sťažnosti, pričom v danej veci oprávnený možnosť podať sťažnosť proti uzneseniu vyššieho
súdneho úradníka o zamietnutí návrhu na vykonanie exekúcie aj využil a v podanej
sťažnosti okrem iného vyjadril aj svoj nesúhlas s právnymi závermi vyššieho súdneho
úradníka o neplatnosti rozhodcovskej doložky /porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 7/2013 zo dňa 22. 01. 2014/. Oprávnený v podanej
sťažnosti však nenavrhol žiadne dôkazy na vyvrátenie skutkových zistení, ktoré vykonal
vyšší súdny úradník. Pokiaľ oprávnený tvrdí, že postupom vyššieho súdneho úradníka došlo
k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces, súd konštatuje, že do práva na spravodlivý
proces nepatrí súčasne aj právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho
právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov /IV. ÚS 252/04/ a rovnako
neznamená ani to, aby účastník konania bol pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo
rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi /I. ÚS 50/04/. Súd ďalej
konštatuje, že z napadnutého uznesenia nevyplýva, že by vyšší súdny úradník preskúmaval
súlad obsahu rozhodcovského rozsudku s hmotnoprávnou úpravou tak, ako to tvrdí
oprávnený. V danej veci taktiež súd nezistil namietaný rozpor postupu vyššieho súdneho
úradníka s ustanovením § 215 C. s. p. (bez konkretizácie, v čom má rozpor spočívať). Na
základe uvedeného má teda súd za to, že sťažnosť oprávneného v tomto smere nie dôvodná.
Sudca tiež považuje za správne právne hodnotenie vyššieho súdneho úradníka, že
vzťah, ktorý vznikol medzi oprávneným a povinnou je vzťahom spotrebiteľským.
Z predložených dôkazov nevyplýva, že povinný je podnikateľským subjektom a že by bol pri
uzatváraní zmluvy o úvere konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej
podnikateľskej činnosti, pričom oprávnený pri jej uzatváraní konal v rámci svojej
obchodnej činnosti a poskytol povinnému úver v rámci vykonávania svojej obchodnej
činnosti, túto finančnú službu prijal povinný ako spotrebiteľ, ktorý bol pri uzatváraní
zmluvy o úvere jednoznačne v pozícii slabšej zmluvnej strany a nemal možnosť osobitne
vyjednať zmluvné podmienky vzhľadom na vopred predtlačený text formulára. V danom
prípade neboli teda pochybnosti o spotrebiteľskom charaktere uzatvorenej zmluvy o úvere.
Následne po vyhodnotení právneho vzťahu medzi oprávneným a povinným ako
spotrebiteľského, vyšší súdny úradník postupoval správne, keď pristúpil k posudzovaniu
rozhodcovskej doložky z hľadiska, či bola individuálne dojednaná. Vyšší súdny úradník
svoje závery v tomto smere oprel o skutočnosť, že rozhodcovská doložka bola poňatá do
textu vopred pripravených všeobecných obchodných podmienok, ktoré tvorili súčasť zmluvy
o úvere, a nebola včlenená do formy osobitne vyjednanej samostatnej listiny...»
30. Na základe citovaného ústavný súd konštatuje, že okresný súd sa v napadnutom
uznesení sp. zn. 37 Ek 52/2017 zo 7. decembra 2017 zaoberal a ústavne akceptovateľným
spôsobom aj vysporiadal s relevantnými námietkami právneho predchodcu sťažovateľky
týkajúcimi sa skutočnosti, že pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za
exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň
povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. platnej)
rozhodcovskej zmluvy. Pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský
súd s právomocou prejednať daný spor, nie je exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku
vyriešil rozhodcovský súd.
31. Okresný súd sa s námietkami právneho predchodcu sťažovateľky uvedenými
v sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 37 Ek 52/2017 z 21. augusta 2017
vydanému súdnym úradníkom nestotožnil, a preto sťažnosť proti tomuto uzneseniu
zamietol. Napadnuté uznesenie okresného súdu sp. zn. 37 Ek 52/2017 zo 7. decembra 2017
nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať za zjavne neodôvodnené a ani za
arbitrárne, t. j. také, ktoré by bolo založené na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu
v zákone, resp. popierajú podstatu, zmysel a účel v napadnutom konaní aplikovaných
ustanovení právnych predpisov.
32. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutým uznesením
okresného súdu sp. zn. 37 Ek 52/2017 zo 7. decembra 2017 a základným právom vlastniť
majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy, základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, základným právom vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy a právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,
ktorých porušenie sťažovateľka namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe
ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol
dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol
sťažnosť sťažovateľky v časti, v ktorej namieta porušenie svojho základného práva vlastniť
majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
uznesením okresného súdu sp. zn. 37 Ek 52/2017 zo 7. decembra 2017, podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
33. K námietke nevysporiadania sa so všetkými skutočnosťami uvádzanými
v sťažnosti právneho predchodcu sťažovateľky proti uzneseniu okresného súdu sp. zn.
37 Ek 52/2017 z 21. augusta 2017 ústavný súd v súlade so svojou konštantnou judikatúrou
uvádza, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne
a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, preto postačuje na záver o tom, že
z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka konania na spravodlivé súdne konanie
(m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05).
34. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti neprichádzalo už do úvahy rozhodovať
o ďalších návrhoch sťažovateľky uplatnených v petite sťažnosti (zrušenie uznesenia
okresného súdu sp. zn. 37 Ek 52/2017 zo 7. decembra 2017, vrátenie veci na ďalšie konanie
a priznanie náhrady trov konania).
35. Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku
tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. júla 2018