Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 409/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. júla 2018 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Miroslava Duriša (sudca

spravodajca) a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti

BENCONT COLLECTION, a. s., Vajnorská 100/A, Bratislava, zastúpenej spoločnosťou

Advokátska kancelária JUDr. Veronika Kubriková, PhD., s. r. o., Martinčekova 13,

Bratislava, v mene ktorej koná konateľka a advokátka JUDr. Veronika Kubriková, PhD.,

vo veci namietaného porušenia jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4

, základného práva na súdnu ochranu podľa

, základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným

dôkazom podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. z 21. augusta 2017

a uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. zo 7. decembra 2017

a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti BENCONT COLLECTION, a. s., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)

bola 7. februára 2018 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti BENCONT

COLLECTION, a. s., Vajnorská 100/A, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej

spoločnosťou Advokátska kancelária JUDr. Veronika Kubriková, PhD., s. r. o.,

Martinčekova 13, Bratislava, v mene ktorej koná konateľka a advokátka JUDr. Veronika

Kubriková, PhD., vo veci namietaného porušenia jej základného práva vlastniť majetok

podľa a 4 (ďalej len „“), základného práva

na súdnu ochranu podľa , základného práva vyjadriť sa ku všetkým

vykonávaným dôkazom podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len

„okresný súd“) sp. zn. z 21. augusta 2017 a uznesením okresného súdu

sp. zn. zo 7. decembra 2017.

2. Z obsahu podanej sťažnosti a jej príloh vyplýva: «pôvodný veriteľ a právny

predchodca Sťažovateľky, Poštová banka, a.s. sa návrhom na vykonanie exekúcie

doručeným súdu dňa 12.7.2017 domáhala od povinnej , ,

(ďalej len „Povinný“ alebo „Povinná“)

vymoženia sumy 6.873,89 EUR s prísl. na základe exekučného titulu - rozhodcovského

rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri Rozhodcovská a mediačná, a. s.,

so sídlom Dunajská 15, Bratislava 811 08, sp. zn. zo dňa 07.03.2016...

Vyšší súdny úradník Okresného súdu Banská Bystrica uznesením zo dňa 21. augusta

2017, sp. zn. prvou výrokovou vetou rozhodol, že súd návrh Poštovej banky,

a. s. ako (pôvodného veriteľa a oprávneného) na vykonanie exekúcie podľa § 53 ods. 3

písm. f) bod 1 EP zamieta. Druhou výrokovou vetou rozhodol, že súd oprávnenému trovy

exekučného konania nepriznáva.

V Prvostupňovom rozhodnutí vyšší súdny úradník poukázal na § 2 ods. 1 zákona

č. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní a o zmene a doplnení niektorých

zákonov, na a nasl. , v znení účinnom ku

dňu uzavretia Zmluvy o úvere a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa

21. 03. 2013, sp. zn. . Prvostupňové rozhodnutie odôvodnil tým, že

rozhodcovská doložka nebola uzavretá vo forme osobitne vyjednanej samostatnej listiny,

bola poňatá do textu všeobecných obchodných podmienok, ktoré tvorili súčasť Zmluvy

o úvere, čoho následkom bolo, že Povinná nemohla ovplyvniť obsah rozhodcovskej doložky

a mohla ju odmietnuť len tak, že by spolu s ňou odmietla aj samotnú Zmluvu o úvere. Vyšší

súdny úradník ďalej nepovažoval za splnenú podmienku povinnosti Poštovej banky, a.s.

jasne a zrozumiteľne informovať Povinnú, čo znamená riešenie sporov v rozhodcovskom

konaní. Na základe uvedeného vyšší súdny úradník dospel k záveru, že ak Poštová

banka, a.s. podá žalobu na (vybranom) rozhodcovskom súde, takéto znenie je neprijateľnou

a neplatnou zmluvnou podmienkou, ktoré v neprospech spotrebiteľa spôsobuje značnú

nerovnováhu v jeho právach a povinnostiach, lebo od Povinnej fakticky vyžaduje, aby sa

podriadila výlučne rozhodcovskému konaniu.

Proti Prvostupňovému rozhodnutiu pôvodný veriteľ a oprávnený Poštová banka, a.s.

prostredníctvom právneho zástupcu v zákonom stanovenej lehote podala sťažnosť ako

riadny opravný prostriedok a žiadala, aby Porušovateľ napadnuté Prvostupňové

rozhodnutie v celom rozsahu zmenil tak, že návrhu na vykonanie exekúcie vyhovie a poverí

súdneho exekútora na vykonanie exekúcie. Svoju sťažnosť odôvodnila tým, že exekučný súd

dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie

vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, a že oprávnenému sa postupom súdu

odňala možnosť konať pred súdom.

O sťažnosti Poštovej banky, a.s. ako oprávneného proti Prvostupňovému rozhodnutiu

vydanému vyšším súdnym úradníkom rozhodol sudca Porušovateľa, ktorý sťažnosť voči

Prvostupňovému rozhodnutiu zamietol vydaním Uznesenia Okresného súdu Banská

Bystrica zo dňa 7. decembra 2017, sp. zn. .

Porušovateľ Napadnuté rozhodnutie odôvodnil tým, že vzhľadom na to, že

exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok a rozhodcovská doložka, ktorá založila

právomoc rozhodcovského súdu sa nachádzala v Zmluve o úvere v článku 3.6, ako i v

obchodných podmienkach pre úver v článku 11.2., Porušovateľ nemal preukázané, že

rozhodcovská zmluva bola uzavretá vo forme osobitnej zmluvy. Táto rozhodcovská doložka

mala spôsobiť značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v

neprospech Povinnej tým, že znemožnila Povinnej zvoliť iný spôsob rozhodovania

prípadného sporu než v rozhodcovskom konaní, aj keď žiadne dôkazy pre tento záver

vykonané neboli.

Rovnaké dôvody, pre ktoré v tejto sťažnosti Sťažovateľka napáda Napadnuté

rozhodnutie, sa v plnej miere týkajú aj Prvostupňového rozhodnutia...»

3. Podľa názoru sťažovateľky uznesením okresného súdu sp. zn.

z 21. augusta 2017 vydaným súdnym úradníkom a uznesením okresného súdu

sp. zn. zo 7. decembra 2017 bolo porušené jej základné právo vlastniť

majetok podľa a 4 , základné právo na súdnu ochranu podľa

, základné právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru z dôvodu, že

„napadnuté rozhodnutie, ako aj Prvostupňové rozhodnutie napĺňa niektoré z vyššie

uvedených základných znakov arbitrárnosti rozhodnutia súdu, a to najmä, no nie výlučne,

vo vzťahu k bodu I. nesúlad právnych záverov s vykonanými skutkovými a právnymi

zisteniami, a vo vzťahu k bodu IV. hodnotenia dôkazov vykonaných bez akceptovateľného

racionálneho základu tak, že z nich pri interpretácii nevyplývajú prijaté skutkové závery.

Tieto znaky arbitrárnosti sa týkajú tak Prvostupňového rozhodnutia, ako aj Napadnutého

rozhodnutia vydaného Porušovateľom, ktorý neodstránil svojvoľný postup a výklad súdu

v Prvostupňovom rozhodnutí.“.

4. Sťažovateľka v petite podanej sťažnosti navrhla, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„I. Základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie

podľa a Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd, základné právo sťažovateľky vyjadriť sa ku všetkým

vykonávaným dôkazom a právo na spravodlivý proces podľa Slovenskej

republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základné

právo sťažovateľky vlastniť majetok podľa a ods. 4

bolo porušené uznesením Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 7. decembra 2017, sp. zn.

, v spojení s uznesením Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 21. augusta

2017, sp. zn. .

II. Uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 7. decembra 2017, sp. zn.

zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Banská Bystrica na ďalšie konanie.

III. Sťažovateľke priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v konaní pred

Ústavným súdom Slovenskej republiky vo vyčíslenej výške, ktoré je Okresný súd Banská

Bystrica povinný uhradiť sťažovateľke do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

5. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

8. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

9. Podľa vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho

práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za

primeranú náhradu.

10. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

11. Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

12. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

13. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

14. Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva vlastniť

majetok podľa a 4 , základného práva na súdnu ochranu podľa

ods. 1 , základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

uznesením okresného súdu sp. zn. z 21. augusta 2017 vydaným súdnym

úradníkom a uznesením okresného súdu sp. zn. zo 7. decembra 2017.

II.1 K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20

ods. 1 a 4 , základného práva na súdnu ochranu podľa ,

základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru uznesením

okresného súdu sp. zn. z 21. augusta 2017 vydaným súdnym úradníkom

15. Pokiaľ ide o uznesenie okresného súdu sp. zn. z 21. augusta 2017

vydané súdnym úradníkom, preskúmaniu ústavnosti tohto rozhodnutia ústavným súdom

bráni princíp subsidiarity zakotvený v , podľa ktorého ústavný súd

rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd ().

16. Takýmto súdom bol okresný súd, ktorý napadnuté uznesenie okresného súdu sp.

zn. z 21. augusta 2017 vydané súdnym úradníkom preskúmal na základe

sťažnosti podanej právnym predchodcom sťažovateľky. Okresný súd rozhodol uznesením

sp. zn. zo 7. decembra 2017, ktorým sťažnosť zamietol.

17. V časti, v ktorej sťažovateľka namietala porušenie jej základného práva vlastniť

majetok podľa a 4 , základného práva na súdnu ochranu podľa

ods. 1 , základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

uznesením okresného súdu sp. zn. z 21. augusta 2017 vydaným súdnym

úradníkom, ústavný súd sťažnosť odmietol pre nedostatok svojej právomoci

na jej prerokovanie.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20

ods. 1 a 4 , základného práva na súdnu ochranu podľa ,

základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru uznesením

okresného súdu sp. zn. zo 7. decembra 2017

18. Sťažovateľka v tejto časti sťažnosti predovšetkým namieta, že okresný súd podľa

jej názoru rozhodol arbitrárne, napadnuté uznesenie neodôvodnil dostatočným spôsobom

a nezaoberal sa všetkými námietkami právneho predchodcu sťažovateľky uvedenými

v sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. z 21. augusta 2017

vydanému súdnym úradníkom. Taktiež nebola daná možnosť vyjadriť sa ku všetkým

vykonávaným dôkazom. V dôsledku toho malo dôjsť podľa sťažovateľky k porušeniu jej

základného práva vlastniť majetok podľa a 4 , základného práva na

súdnu ochranu podľa , základného práva vyjadriť sa ku všetkým

vykonávaným dôkazom podľa a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu sp. zn.

zo 7. decembra 2017.

19. Ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, v ktorej opakovane

uvádza, že k úlohám právneho štátu patrí aj vytvorenie právnych a faktických garancií na

uplatňovanie a ochranu základných práv a slobôd ich nositeľov, t. j. fyzických osôb

a právnických osôb. Ak je na uplatnenie alebo ochranu základného práva alebo slobody

potrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej moci, úloha štátu spočíva

v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní, ktoré sú dostupné bez akejkoľvek

diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní

musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich

imanentnou súčasťou sú procesné záruky základných práv a slobôd. Existenciou takýchto

konaní sa však nevyčerpávajú ústavné požiadavky späté s uplatňovaním základných práv

a slobôd. Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým

sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkých

zákonom ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu takých procesných postupov.

Ústavný súd z tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu takého postupu orgánu

verejnej moci (, ). Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom

procese vylučuje svojvôľa v konaní a rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci.

Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých

dostupných zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto

rozhodnutie obsahuje aj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto objektívnych

postupov a ich využitia v súlade s procesnými predpismi.

20. Účelom je zaručiť každému prístup k súdnej ochrane, k súdu

alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné právo zaručené

umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov ustanovených zákonom

účastníkom súdneho konania. Ak osoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej

efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými

oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia vyplývajú.

21. Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie

svojich občianskych práv a záväzkov na súde. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo na

súd, do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl. 6

ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To všetko

v súhrne zakladá právo na spravodlivé prejednanie veci [rozhodnutie Európskeho súdu

pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) z 21. 2. 1975, séria A, č. 18, s. 18, § 36]. Právo na

spravodlivé prejednanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti

konania, právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia

a iné požiadavky spravodlivého procesu ().

22. Z judikatúry ESĽP, ktorú si osvojil aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“,

ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je absolútne a môže podliehať

rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení však nesmie obmedziť prístup jednotlivca

k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej

podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý

garantuje právo na spravodlivé súdne konanie len vtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď

existuje primeraný vzťah medzi použitými prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin

c. Francúzsko, 1998).

23. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. ,

, ) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo

každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže

mať základ v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý

predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne

súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu

súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne

interpretovaná platná a účinná právna norma ().

24. Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces ().

25. Aj ESĽP vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy

odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý

argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť

podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie

vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného

prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý

je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však

ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve

na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29;

Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko

z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

26. Ústavný súd poukazuje na to, že je primárnym východiskom

pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných

na poskytovanie právnej ochrany garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy

( až ). V súvislosti so základným právom podľa

treba mať zároveň na zreteli aj , podľa ktorého podmienky

a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. , podľa ktorého sa

možno domáhať práv uvedených okrem iného v len v medziach zákonov,

ktoré toto ustanovenie vykonávajú ().

27. Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní

o namietanej veci aj okresný súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného

prerokovania sťažnosti posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne v takej miere,

ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto základe formulovať

záver, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

28. Sťažovateľka v sťažnosti predovšetkým namieta, že okresný súd rozhodol

arbitrárne, keď uznesením sp. zn. zo 7. decembra 2017 zamietol sťažnosť

proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. z 21. augusta 2017 vydanému

súdnym úradníkom. Podľa názoru sťažovateľky napadnuté rozhodnutie je arbitrárne.

Zo strany okresného súdu nebola daná možnosť vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným

dôkazom, najmä ku skutočnosti, že rozsudok rozhodcovského súdu bol vyhodnotený ako

ničotný akt. V dôsledku toho došlo k odňatiu možnosti konať pred súdom, porušeniu práva

na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie a k porušeniu princípu rovnosti zbraní.

29. V relevantnej časti odôvodnenia uznesenia sp. zn.

zo 7. decembra 2017 okresný súd uviedol:

«... Vyššie citované ustanovenie § 53 ods. 1 Exekučného poriadku v znení účinnom

od 01. 04. 2017 súdu ukladá povinnosť ex offo preskúmavať návrh na vykonanie exekúcie

a jeho prílohy, a to vrátane exekučného titulu a spotrebiteľskej zmluvy a všetkých ďalších

zmluvných dokumentov súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou. Pokiaľ je exekučným

titulom rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskom spore, prirodzenou súčasťou tohto

preskúmavania je zisťovanie toho, či bola medzi zmluvnými stranami platne uzavretá

rozhodcovská zmluva. V opačnom prípade by zákonodarca nezveril súdu oprávnenie

zamietnuť návrh na vykonanie exekúcie, ktorá sa má vykonať na podklade rozhodcovského

rozhodnutia vydaného v spotrebiteľskom spore, z dôvodu, že spotrebiteľská rozhodcovská

zmluva nespĺňa podmienky podľa osobitných predpisov (§ 53 ods. 3 písm. f)

bod 1. Exekučného poriadku). V prípade neexistencie alebo neplatnosti rozhodcovskej

zmluvy, resp. doložky, rozhodcovský súd nemôže prejednať a rozhodnúť medzi účastníkmi

spor a vydať rozhodcovský rozsudok, ktorý by mal predstavovať exekučný titul.

Súd dáva za pravdu oprávnenému, keď tvrdí, že doručený rozhodcovský rozsudok,

ktorý už nemožno preskúmať podľa , má pre účastníkov

rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu, a teda že súd je

povinný nakladať s takýmto rozsudkom rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu.

Na druhej strane však aj z konštantnej rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky /napr. uznesenie sp. zn. zo dňa 24. 10. 2013, sp. zn.

zo dňa 30. 01.2014 a sp. zn. zo dňa 27. 11.2013/ vyplýva,

že súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných

predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd

okrem iného zaoberá tým, či rozhodnutie (iný titul) uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie

bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených

v príslušných právnych predpisoch ide o rozhodnutie (iný titul) vykonateľné tak po stránke

formálnej ako aj materiálnej. V nadväznosti na uvedené je potrebné poukázať aj na

ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v rozsudku z 27. 01. 1997

sp. zn. publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997

uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný

po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky

nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez

návrhu zastavená.“ Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný

titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť

otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. platnej)

rozhodcovskej zmluvy /viď napríklad uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 09. 02. 2012/. Najvyšší súd Slovenskej republiky taktiež v uznesení

sp. zn. zo dňa 13. 10. 2011 /publikovanom pod R 46/2012/ vyslovil právny

názor, že pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd

s právomocou prejednať daný spor, nie je exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku

vyriešil rozhodcovský súd /viď napr. aj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. zo dňa 27. 11. 2013/. Len platná rozhodcovská doložka môže totiž

založiť právomoc na konanie rozhodcovského súdu v rozhodcovskom konaní. Pokiaľ

v určitej veci nedošlo k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať

rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok /porovnaj

R 46/2012/. Ak by exekučný súd akceptoval rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého

nebola daná právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval by vykonateľnosť rozhodnutia

vydaného tým, kto na to nemal právomoc. Vo svojej podstate by išlo o akceptáciu

„rozhodnutia“ nevykonateľného, majúceho účinky paaktu. Podľa názoru súdu sú uvedené

závery Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vzhľadom na príbuznosť právnej úpravy plne

použiteľné aj po novele Exekučného poriadku účinnej od 01.04. 2017.

Na základe vyššie uvedeného súd konštatuje, že aj v danej veci bol postup vyššieho

súdneho úradníka, ktorý skúmal, či bola rozhodcovská zmluva uzavretá v súlade

s osobitnými predpismi, opodstatnený a súladný so zákonom, a to bez ohľadu na skutočnosť,

že došiel k inému záveru, ako rozhodcovský súd. Keďže tento jeho postup nebol

preskúmavaním vecnej správnosti rozhodcovského rozsudku a nesmeroval k „zrušeniu“

tohto rozhodnutia, vyšší súdny úradník si ani „neuzurpoval právomoc v rámci exekučného

konania vstupovať do už ukončeného nachádzacieho konania“ tak, ako to tvrdí oprávnený.

Oprávnený ďalej v sťažnosti namieta konštruovanie nového skutkového stavu bez

účasti oprávneného a odňatie možnosti vyjadriť sa k vykonaným dôkazom a skutkovému

stavu, na základe ktorého vyšší súdny úradník dospel k odlišným právnym záverom ako

rozhodcovský súd v základnom konaní. Na tomto mieste súd opakovane poukazuje

na právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyjadrený v uznesení sp. zn.

zo dňa 13. 10. 2011 /publikovanom pod R 46/2012/, že pri riešení otázky, či

rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor, nie je

exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd. Pokiaľ teda Exekučný

poriadok uložil súdu zamietnuť návrh na vykonanie exekúcie v prípade, že sa má exekúcia

vykonať na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v spotrebiteľskom spore

a spotrebiteľská rozhodcovská zmluva nespĺňa podmienky podľa osobitných predpisov (§ 53

ods. 3 písm. i) bod I. Exekučného poriadku), vyšší súdny úradník bol povinný na základe

oprávneným predložených dôkazov skúmať rozhodcovskú zmluvu bez ohľadu na jej

posúdenie a z toho vyplývajúce posúdenie otázky právomoci rozhodcovským súdom. Vyšší

súdny úradník nevykonával iné dôkazy než tie, ktoré mu predložil samotný oprávnený

v zmysle § 48 ods. 4 písm. d) Exekučného poriadku, pričom oprávnený na základe vyššie

uvedenej výslovnej právnej úpravy mohol očakávať opätovné posúdenie tejto otázky.

Oprávnený mal možnosť vyjadriť sa k platnosti rozhodcovskej zmluvy a taktiež vyjadriť

svoje námietky k skutkovým zisteniam vyššieho súdneho úradníka vyvodeným z listinného

dôkazu predloženého oprávneným a k právnym záverom z toho vyplývajúcim aj v podanej

sťažnosti, pričom v danej veci oprávnený možnosť podať sťažnosť proti uzneseniu vyššieho

súdneho úradníka o zamietnutí návrhu na vykonanie exekúcie aj využil a v podanej

sťažnosti okrem iného vyjadril aj svoj nesúhlas s právnymi závermi vyššieho súdneho

úradníka o neplatnosti rozhodcovskej doložky /porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 22. 01. 2014/. Oprávnený v podanej

sťažnosti však nenavrhol žiadne dôkazy na vyvrátenie skutkových zistení, ktoré vykonal

vyšší súdny úradník. Pokiaľ oprávnený tvrdí, že postupom vyššieho súdneho úradníka došlo

k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces, súd konštatuje, že do práva na spravodlivý

proces nepatrí súčasne aj právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho

právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov /IV. ÚS a rovnako

neznamená ani to, aby účastník konania bol pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo

rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi /I. ÚS 50/04/. Súd ďalej

konštatuje, že z napadnutého uznesenia nevyplýva, že by vyšší súdny úradník preskúmaval

súlad obsahu rozhodcovského rozsudku s hmotnoprávnou úpravou tak, ako to tvrdí

oprávnený. V danej veci taktiež súd nezistil namietaný rozpor postupu vyššieho súdneho

úradníka s ustanovením (bez konkretizácie, v čom má rozpor spočívať). Na

základe uvedeného má teda súd za to, že sťažnosť oprávneného v tomto smere nie dôvodná.

Sudca tiež považuje za správne právne hodnotenie vyššieho súdneho úradníka, že

vzťah, ktorý vznikol medzi oprávneným a povinnou je vzťahom spotrebiteľským.

Z predložených dôkazov nevyplýva, že povinný je podnikateľským subjektom a že by bol pri

uzatváraní zmluvy o úvere konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej

podnikateľskej činnosti, pričom oprávnený pri jej uzatváraní konal v rámci svojej

obchodnej činnosti a poskytol povinnému úver v rámci vykonávania svojej obchodnej

činnosti, túto finančnú službu prijal povinný ako spotrebiteľ, ktorý bol pri uzatváraní

zmluvy o úvere jednoznačne v pozícii slabšej zmluvnej strany a nemal možnosť osobitne

vyjednať zmluvné podmienky vzhľadom na vopred predtlačený text formulára. V danom

prípade neboli teda pochybnosti o spotrebiteľskom charaktere uzatvorenej zmluvy o úvere.

Následne po vyhodnotení právneho vzťahu medzi oprávneným a povinným ako

spotrebiteľského, vyšší súdny úradník postupoval správne, keď pristúpil k posudzovaniu

rozhodcovskej doložky z hľadiska, či bola individuálne dojednaná. Vyšší súdny úradník

svoje závery v tomto smere oprel o skutočnosť, že rozhodcovská doložka bola poňatá do

textu vopred pripravených všeobecných obchodných podmienok, ktoré tvorili súčasť zmluvy

o úvere, a nebola včlenená do formy osobitne vyjednanej samostatnej listiny...»

30. Na základe citovaného ústavný súd konštatuje, že okresný súd sa v napadnutom

uznesení sp. zn. zo 7. decembra 2017 zaoberal a ústavne akceptovateľným

spôsobom aj vysporiadal s relevantnými námietkami právneho predchodcu sťažovateľky

týkajúcimi sa skutočnosti, že pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za

exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň

povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. platnej)

rozhodcovskej zmluvy. Pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský

súd s právomocou prejednať daný spor, nie je exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku

vyriešil rozhodcovský súd.

31. Okresný súd sa s námietkami právneho predchodcu sťažovateľky uvedenými

v sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. z 21. augusta 2017

vydanému súdnym úradníkom nestotožnil, a preto sťažnosť proti tomuto uzneseniu

zamietol. Napadnuté uznesenie okresného súdu sp. zn. zo 7. decembra 2017

nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať za zjavne neodôvodnené a ani za

arbitrárne, t. j. také, ktoré by bolo založené na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu

v zákone, resp. popierajú podstatu, zmysel a účel v napadnutom konaní aplikovaných

ustanovení právnych predpisov.

32. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutým uznesením

okresného súdu sp. zn. zo 7. decembra 2017 a základným právom vlastniť

majetok podľa a 4 , základným právom na súdnu ochranu podľa

ods. 1 , základným právom vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa

a právom na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru,

ktorých porušenie sťažovateľka namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe

ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol

dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol

sťažnosť sťažovateľky v časti, v ktorej namieta porušenie svojho základného práva vlastniť

majetok podľa a 4 , základného práva na súdnu ochranu podľa

ods. 1 , základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

uznesením okresného súdu sp. zn. zo 7. decembra 2017, podľa § 25 ods. 2

ako zjavne neopodstatnenú.

33. K námietke nevysporiadania sa so všetkými skutočnosťami uvádzanými

v sťažnosti právneho predchodcu sťažovateľky proti uzneseniu okresného súdu sp. zn.

z 21. augusta 2017 ústavný súd v súlade so svojou konštantnou judikatúrou

uvádza, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom

konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu

uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne

a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, preto postačuje na záver o tom, že

z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka konania na spravodlivé súdne konanie

(m. m. , ).

34. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti neprichádzalo už do úvahy rozhodovať

o ďalších návrhoch sťažovateľky uplatnených v petite sťažnosti (zrušenie uznesenia

okresného súdu sp. zn. zo 7. decembra 2017, vrátenie veci na ďalšie konanie

a priznanie náhrady trov konania).

35. Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku

tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. júla 2018