Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 688/2016
PDF · 289.47 KB
No categories available
I. ÚS 688/2016
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. júla 2018 v senáte
zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a sudcov Petra Brňáka a Milana Ľalíka
prerokoval prijatú sťažnosť spoločnosti
, zastúpenej advokátom ,
, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa
čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu
v Bratislave č. k. 8 Co 407/2015-454 z 28. januára 2016 a takto
rozhodol:
1. Základné právo spoločnosti vlastniť
majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základné právo na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Krajského súdu v Bratislave č. k. 8 Co 407/2015-454 z 28. januára vo výroku, ktorým bolo
potvrdené uznesenie Okresného súdu Bratislava I č. k. 10 C 94/2011-445 z 2. marca 2015
o povinnosti zaplatiť súdny poplatok, p o r u š e n é b o l i .
2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 8 Co 407/2015-454
z 28. januára vo výroku, ktorým bolo potvrdené uznesenie Okresného súdu
Bratislava I č. k. 10 C 94/2011-445 z 2. marca 2015 o povinnosti zaplatiť súdny poplatok,
z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.
3. Spoločnosti p r i z n á v a náhradu trov
konania v sume 363,79 € (tristošesťdesiattri eur a sedemdesiatdeväť centov), ktorú j e
Krajský súd v Bratislave p o v i n n ý zaplatiť na účet advokáta
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“)
č. k. I. ÚS 688/2016-12 z 9. novembra 2016 bola na ďalšie konanie prijatá sťažnosť
spoločnosti (ďalej
len ,,sťažovateľka“), zastúpenej advokátom ,
, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“) uznesením
Krajského súdu v Bratislave č. k. 8 Co 407/2015-454 z 28. januára 2016 (ďalej len ,,krajský
súd“ a ,,uznesenie krajského súdu“). Súčasne bola odložená vykonateľnosť napadnutého
uznesenia krajského súdu.
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil, že v súdenej veci bola
predmetom konania pôvodne poddlžnícka žaloba podaná 6. mája 2011, v konaní o ktorej
boli pôvodní navrhovatelia oslobodení od súdneho poplatku podľa § 4 ods. 2 písm. j)
zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis
z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o súdnych poplatkoch“).
Žalobou sa spoločnosť (ďalej aj ,,pôvodný navrhovateľ v 1. rade“),
ktorá bola oprávneným v exekučnom konaní vedenom proti spoločnosti
(ďalej aj ,,pôvodný navrhovateľ v 2. rade“), proti spoločnosti
(ďalej aj ,,odporca“), domáhali zaplatenia sumy 4 281 151,07 € s prísl. V priebehu konania
na okresnom súde bol na navrhovateľa v 2. rade vyhlásený konkurz, v dôsledku čoho bolo
zastavené exekučné konanie, ktoré bolo predpokladom uplatnenia poddlžníckej žaloby.
Sťažovateľka do konania vstúpila po tom, ako na základe zmluvy o predaji o podniku
uzavretej so správcom navrhovateľa v 2. rade ako úpadcu nadobudla aj pohľadávku proti
odporcovi, ktorá bola predmetom konania. Zmena účastníkov, kde sťažovateľka vstúpila
do konania na miesto pôvodnej navrhovateľky v 2. rade, bola pripustená uznesením
krajského súdu č. k. 6 Co 227/2013-276 zo 17. júna 2013 a zámena účastníkov, kde
sťažovateľka vstúpila do konania aj na miesto pôvodnej navrhovateľky v 1. rade, bola
pripustená uznesením okresného súdu č. k. 10 C 94/2011-384 zo 16. júna 2014.
3. Žaloba sťažovateľky bola zamietnutá právoplatným rozsudkom okresného
súdu z 9. septembra 2014. Následným uznesením Okresného súdu Bratislava I
č. k. 10 C 94/2011-445 z 2. marca 2015 (ďalej aj ,,okresný súd“ a ,,uznesenie okresného
súdu“) tento zaviazal sťažovateľku zaplatiť na účet súdu súdny poplatok v sume
16 596,50 € do troch dní od právoplatnosti uznesenia. Konštatoval pritom, že sťažovateľka
ako neúspešný účastník konania má povinnosť zaplatiť súdny poplatok, keďže v spore bola
neúspešná a na jeho úhradu nebola vyzvaná. Na odvolanie sťažovateľky krajský súd
uznesením napadnutým touto sťažnosťou (i) nepriznal sťažovateľke oslobodenie
od súdnych poplatkov a (ii) uznesenie okresného súdu vo výroku o povinnosti zaplatiť
súdny poplatok potvrdil. Záver o povinnosti sťažovateľky zaplatiť súdny poplatok krajský
súd odôvodnil tým, že vstup sťažovateľky do konania nemal za následok jej vstup
do postavenia navrhovateľa v konaní o poddlžníckej žalobe, ale mal účinky podania návrhu
priamo proti odporcovi, v dôsledku čoho jej vstupom do konania (16. júna 2014) vznikla
poplatková povinnosť a právo vyrubiť poplatok nezaniklo ani uplynutím zákonnej trojročnej
lehoty podľa § 13 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch.
4. Sťažovateľka v sťažnosti rozsiahlo namieta závery všeobecných súdov
a v podstatnom uviedla:
,,... súdy ustálili, že podanie návrhu na zmenu účastníka konania na strane
navrhovateľa, resp. pripustenie vstupu sťažovateľky na miesto pôvodného navrhovateľa má
vo vzťahu k vzniku poplatkovej povinnosti rovnaké účinky ako podanie návrhu vo veci
samej.
Takýto záver však nemá oporu v žiadnom ustanovení zákona o súdnych poplatkoch ...
Navyše pokiaľ súd uloží poplatkovú povinnosť účastníkovi, ktorý nepodal žiaden návrh
(návrh na zmenu účastníkov konania na strane žalobcu podával pôvodný žalobca), takýto
postup zákonom neprípustným spôsobom rozširuje poplatkovú povinnosť aj za úkony
účastníkov konania, ktoré nie sú v zmysle zákona o súdnych poplatkoch spoplatnené...
V súdenom prípade bol návrh doručený súdu 6.5.2011 a týmto momentom vznikla
poplatková povinnosť... poplatok bol splatný v roku 2011 a lehota na jeho vyrubenie
uplynula 31. decembra 2014. Napadnuté uznesenie o povinnosti zaplatiť súdny poplatok
bolo vydané dňa 2.3.2015, teda po uplynutí 3 ročnej lehoty na jeho vyrubenie...
Pri vyrubovaní súdneho poplatku sa analógia legis nepripúšťa, pretože to vylučuje
čl. 59 ods. 2 ústavy, podľa ktorého dane a poplatky možno ukladať len zákonom alebo
na základe zákona a neplatí ani § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého
občianskoprávne vzťahy, pokiaľ nie sú osobitne upravené ani týmto ani iným zákonom, sa
spravujú ustanoveniami tohto zákona, ktoré upravujú vzťahy obsahom aj účelom im
najbližšie.
Vzhľadom na skutočnosť, že poplatková povinnosť nie je upravená v Občianskom
zákonníku, nie je možné použiť analógiu legis. To znamená, že nie je možné odkázať
na podobné použitie inej normy na daný prípad, nakoľko pri vstupe iného navrhovateľa
do konania, ktorý nespĺňa podmienky pre oslobodenie, zákon takúto situáciu nerieši.
Z uvedeného dôvodu je povinnosťou súdu prísne rešpektovať vznik poplatkovej povinnosti,
ktorým je deň podania žaloby. V zákone o súdnych poplatkoch neexistuje úprava, že by
navrhovateľovi vznikla povinnosť zaplatenia súdneho poplatku z návrhu dňom vstupu
do konania...
Porušovateľ a súd prvého stupňa nesprávne, bez toho, aby na to existovali zákonné
predpoklady, v súdenom prípade vzhliadli naplnenie podmienok pre vznik poplatkovej
povinnosti na strane sťažovateľa, o poplatkovej povinnosti rozhodli po uplynutí trojročnej
lehoty na jeho vyrubenie...
Napadnuté uznesenie vybočuje z doterajšej rozhodovacej činnosti tak porušovateľa,
ako aj ostatných súdov a je celkom zjavne arbitrárne.“
5. V petite sťažnosti v rozsahu jej prijatia na ďalšie konanie sťažovateľka navrhuje
ústavnému súdu, aby nálezom vyslovil porušenie označených práv napadnutým uznesením
krajského súdu, toto zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie. Súčasne žiada priznať aj náhradu
trov konania pred ústavným súdom.
II.
6. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval krajský súd, aby sa
k prijatej sťažnosti vyjadril a oznámil, či trvá na ústnom pojednávaní pred ústavným súdom.
Predseda krajského súdu vo vyjadrení doručenom ústavnému súdu 28. decembra 2016
v podstatnom uviedol:
,,Predsedníčka senátu 8Co k veci poukázala na odôvodnenie rozhodnutia
odvolacieho súdu, v ktorom sú bližšie uvedené dôvody, pre ktoré tento odvolací súd dospel
k svojmu právnemu záveru.
Preto predsedníčka senátu 8Co na námietky sťažovateľa uvádzané v sťažnosti
považovala za nadbytočné reagovať nad rámec záverov vyslovených už v napadnutom
rozhodnutí.“
Predseda krajského súdu vo vyjadrení zároveň uviedol, že netrvá na tom, aby sa
vo veci konalo ústne pojednávanie.
7. Sťažovateľka zastúpená advokátom vo vyjadrení doručenom ústavnému súdu
17. januára 2017 uviedla, že súhlasí s tým, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania
v tejto veci.
8. Keďže účastníci konania oznámili, že netrvajú na ústnom pojednávaní, a ústavný
súd dospel k záveru, že od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci,
boli splnené podmienky pre upustenie od ústneho pojednávania podľa § 30 ods. 2 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a sťažnosť bola prejednaná a rozhodnutá
na neverejnom zasadnutí senátu ústavného súdu.
9. Po podrobnom posúdení sťažnosti, uznesenia krajského súdu a vyjadrenia
k sťažnosti dospel ústavný súd na neverejnom zasadnutí senátu k záveru, že sťažnosť
sťažovateľky je dôvodná.
III.
10. Ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy).
Je teda garantom ústavnosti a súdnym orgánom, ktorý je povinný chrániť dodržiavanie
a rešpektovanie ústavy všetkými orgánmi verejnej moci, vrátane všeobecných súdov.
Generálna interpretačná a realizačná klauzula ustanovuje, že výklad a uplatňovanie
ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí
byť v súlade s ústavou (čl. 152 ods. 4 ústavy). Výklad každej právnej normy (právneho
predpisu) musí byť konformný s ústavou ako základným zákonom štátu s najvyššou
právnou silou. V prípade, že vec pripúšťa rôzny výklad, orgán aplikujúci právo je
v konkrétnej veci povinný uprednostniť ústavne konformný výklad, čo platí aj pri
interpretácii právnych noriem z oblasti poplatkového práva patriaceho do verejného práva
a majúceho podklad aj v samotnej ústave.
11. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok.
Podľa čl. 59 ods. 2 ústavy dane a poplatky možno ukladať zákonom alebo na základe
zákona.
12. Pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov, ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že mu
neprislúcha hodnotiť správnosť skutkových záverov či právneho posúdenia veci
všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom, nadriadeným súdom a ani
ochrancom zákonnosti. Súdna moc je v Slovenskej republike rozdelená medzi všeobecné
súdy a ústavný súd, čo vyplýva aj z vnútornej štruktúry ústavy (siedma hlava má dva
oddiely, kde prvý upravuje ústavné súdnictvo a druhý všeobecné súdnictvo). Pri uplatňovaní
svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti ústavný súd nemôže
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého
procesu na zákonnej úrovni. Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti pre
porušenie základného práva na súdnu ochranu (práva na spravodlivé súdne konanie)
rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie
zákonných predpisov s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne
odôvodnené, či nie sú arbitrárne alebo svojvoľné s priamym dopadom na niektoré
zo základných práv a slobôd (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).
13. Podstatnou sťažnostnou námietkou, ktorá bola určujúca pre prijatie sťažnosti
na ďalšie konanie, bola argumentácia, že vyrubenie súdneho poplatku v konaní, do ktorého
sťažovateľka vstúpila na miesto pôvodných navrhovateľov, ktorí boli oslobodení
od súdneho poplatku, nemalo z vecného ani časového hľadiska oporu v zákone o súdnych
poplatkoch a analógia pri vyrubení súdneho poplatku je neprípustná.
14. Pre účely posúdenia ústavnej súladnosti napadnutého uznesenia krajského súdu
sa ústavný súd oboznámil s jeho písomným odôvodnením, kde tento v podstatnom uviedol:
,,Navrhovateľ vo svojom odvolaní požiadal o priznanie oslobodenia od súdnych
poplatkov, avšak svoje majetkové pomery žiadnym spôsobom nekonkretizoval ani
nezdokladoval a neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti týkajúce sa jeho majetkových
pomerov. Všeobecné konštatovanie, že jeho majetkové pomery a finančná situácia sú
dlhodobo nepriaznivé a neumožňujú mu uhradiť súdny poplatok v stanovenej výške, ktorými
odôvodnil svoju žiadosť, nie je dostatočné pre posúdenie splnenia zákonných podmienok
pre priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov navrhovateľovi. Vzhľadom na to, že
navrhovateľ, ktorého ako žiadateľa o oslobodenie od súdnych poplatkov zaťažuje dôkazné
bremeno... nepreukázal existenciu zákonom stanovených podmienok pre priznanie
oslobodenia od súdnych poplatkov, a teda, že je osobou, ktorej je potrebné priznať
oslobodenie od súdnych poplatkov, posúdil odvolací súd jeho návrh ako nedôvodný.
Odvolací súd ďalej dospel k záveru, že súd prvého stupňa správne rozhodol, keď
uložil navrhovateľovi povinnosť zaplatiť súdny poplatok za návrh a nie sú dôvodné
námietky, že tento poplatok mu vyrubil po uplynutí zákonom stanovenej lehoty uvedenej
v § 13 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb.
V prejednávanej veci sa poddlžníckou žalobou, v konaní, o ktorej je navrhovateľ
v zmysle § 4 ods. 2 písm. j) cit. zákona oslobodený od súdnych poplatkov, domáhal pôvodný
navrhovateľ v 1. rade spoločnosť proti odporcovi zaplatenia žalovanej
istiny návrhom doručeným 6.5.2011, ktorým sa zároveň pôvodný navrhovateľ v 2. rade,
spoločnosť domáhal proti odporcovi zaplatenia úroku z omeškania.
V priebehu konania došlo k vyhláseniu konkurzu na majetok pôvodného
navrhovateľa v 2. rade a vzhľadom na to, že na základe Zmluvy o predaji podniku uzavretej
12.4.2013 medzi , správcom úpadcu ako
predávajúcim a spoločnosťou ako kupujúcim, prešla na spoločnosť
okrem iného aj pohľadávka úpadcu (pôvodný navrhovateľ v 2. rade)
voči dlžníkovi - odporcovi, pripustil Krajský súd v Bratislave uznesením zo 17.6.2013
č. k. 6Co/227/2013-276 zmenu účastníkov konania na strane navrhovateľa v 2. rade,
na základe ktorej z konania vystúpil , správca konkurznej podstaty
úpadcu v konkurze a na jeho miesto ako navrhovateľ v 2. rade
vstúpila spoločnosť – terajší navrhovateľ...
Spoločnosť t.j. terajší navrhovateľ vstúpil do konania aj
na miesto navrhovateľa v 1. rade, keď súd prvého stupňa vyhovel návrhu navrhovateľa
v 1. rade na zámenu účastníkov konania na strane navrhovateľa v 1. rade uznesením
zo 16.6.2014 č. k. 10C/94/2011-384, a to z dôvodu, že Zmluvou o predaji podniku získal aj
pohľadávku uplatňovanú z titulu poddlžníckej žaloby...
Vyhovením návrhu navrhovateľa v 1. rade na zámenu účastníkov na strane
navrhovateľa v 1. rade vstúpila spoločnosť ., t.j. terajší navrhovateľ
do konania aj na miesto navrhovateľa v 1. rade, ale nie do jeho postavenia navrhovateľa
v konaní o poddlžníckej žalobe, pretože došlo k uplatneniu pohľadávky terajšieho
navrhovateľa ako veriteľa voči odporcovi ako jeho priamemu dlžníkovi, teda nie titulom
poddlžníckej žaloby, a preto vstup terajšieho navrhovateľa do konania a uplatnenie
pohľadávky, získanej od pôvodného navrhovateľa proti odporcovi, priamo žalobou proti
dlžníkovi, má účinky podania návrhu proti odporcovi, ale nie v konaní o poddlžníckej
žalobe, v dôsledku čoho jeho vstupom do konania mu vznikla v zmysle § 5 ods. 1 písm. a),
§ 8 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. poplatková povinnosť za podanie návrhu.
Tomuto záveru nasvedčuje aj skutočnosť, že pokiaľ by na základe návrhu
navrhovateľa v 1. rade nedošlo k zámene navrhovateľa v 1. rade, a teda k vstupu terajšieho
navrhovateľa na miesto pôvodného navrhovateľa v 1. rade do konania, musel by si terajší
navrhovateľ svoju pohľadávku proti odporcovi ako dlžníkovi uplatniť samostatnou žalobou,
resp. rozšírením pôvodného návrhu, ktorým sa pôvodný navrhovateľ v 2. rade domáhal
proti odporcovi len úrokov z omeškania, avšak v obidvoch prípadoch by mu taktiež vznikla
poplatková povinnosť za návrh.
Vzhľadom na to, že terajší navrhovateľ, ktorý si uplatnil svoju pohľadávku ako
veriteľ proti odporcovi ako dlžníkovi, vstúpil do konania na miesto navrhovateľa v 1. rade,
ktorý sa pôvodne domáhal zaplatenia žalovanej istiny proti odporcovi poddlžníckou
žalobou, a to pripustením jeho vstupu do konania uznesením súdu prvého stupňa
zo 16.6.2014 na základe návrhu na zámenu navrhovateľa v 1. rade podaného 18.2.2014
a súd prvého stupňa vyrubil navrhovateľovi súdny poplatok za návrh uznesením z 2.3.2015,
vyrubil tento súdny poplatok v lehote uvedenej v § 13 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb., v ktorej
súd má možnosť tento poplatok vyrubiť aj v prípade, ak nevyzval poplatníka na zaplatenie
súdneho poplatku v zmysle § 10 ods. 1 cit. zákona, a preto odvolací súd posúdil ako
nedôvodné námietky navrhovateľa, že súd prvého stupňa nedodržal postup podľa § 10
ods. 1 cit. zákona, keď táto skutočnosť nemá vplyv na vecnú správnosť rozhodnutia, ktorým
súd prvého stupňa vyrubil súdny poplatok, keď tento poplatok vyrubil v zákonom stanovenej
lehote.“
15. Ústavnoprávne východiská ukladania súdnych poplatkov (resp. daní a poplatkov
všeobecne) nachádzame v čl. 59 ods. 2 ústavy, ktorý ustanovuje, že tieto, ako verejnoprávne
platobné povinnosti možno ukladať len zákonom alebo na základe zákona. Ústavou
vyžadovaný zákonný podklad ukladania súdnych poplatkov je konkretizáciou všeobecnej
ústavnej normy obsiahnutej v čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy, ktorá tiež vyžaduje zákonný
podklad pre ukladanie povinností.
16. Ústavný súd vo všeobecnosti konštatuje, že dane a poplatky predstavujú ústavne
aprobované obmedzenie práva vlastniť majetok, pričom ich prostredníctvom sú
zabezpečované príjmy štátneho rozpočtu, ktoré sú nevyhnutným predpokladom na to, aby
štát mohol efektívnym spôsobom plniť svoje úlohy. Základný pojmový rozdiel medzi nimi
spočíva v tom, že kým zmyslom daní je alokácia peňažných prostriedkov na plnenie
verejných úloh verejnoprávnych subjektov bez toho, aby tomu zodpovedalo ekvivalentné
protiplnenie, v prípade poplatkov je peňažná platba chápaná ako istý ekvivalent činnosti
orgánu štátu alebo iného verejnoprávneho subjektu. Uvedené rozlíšenie však nemení nič
na tom, že vo vzťahu k ustanoveniu daní, poplatkov, odvodov či iných obdobných
povinností sa uplatnia v zásade rovnaké ústavnoprávne požiadavky.
17. K ustanoveniu daní a poplatkov môže v zmysle čl. 59 ústavy dôjsť len zákonom
alebo na základe zákona. Len zákon môže vymedziť konkrétne náležitosti predmetného
právneho vzťahu, v rámci ktorého vzniká na strane štátu právny nárok na daň či poplatok
a na strane jednotlivca určitá tomu zodpovedajúca povinnosť. V tejto súvislosti pritom
nemožno opomenúť, že zákonodarca má široké uváženie v tom, akým spôsobom tieto
povinnosti vymedzí, či už ide napr. o určenie predmetu, výšky či poplatníka poplatku.
Samotný už uvedený základný účel daňovej či poplatkovej povinnosti ho v tomto smere
žiadnym spôsobom neobmedzuje (m. m. PL. ÚS 109/2011). Úvaha zákonodarcu však
nemôže byť bezhraničná, pričom jej medze možno vyvodiť z niektorých ústavných noriem,
ktoré musia byť rešpektované i v oblasti daní a poplatkov. Zo zásady právneho štátu, ktorej
normatívne vyjadrenie je obsiahnuté v čl. 1 ods. 1 ústavy, vyplýva totiž tiež požiadavka, aby
bola daňová či poplatková povinnosť vymedzená jasne a určito (I. ÚS 464/2010).
18. Uloženie poplatkovej povinnosti v občianskoprávnych veciach nemožno samo
osebe považovať za rozporné s právom na prístup k súdu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy alebo
čl. 6 ods. 1 dohovoru (napr. I. ÚS 176/03, I. ÚS 45/09, I. ÚS 464/2010, porovnaj tiež
napr. rozsudok ESĽP Tolstoy-Miloslavsky proti Spojenému kráľovstvu, § 61 a nasl.,
rozsudok ESĽP z 19. 6. 2001 vo veci sťažnosti č. 28249/95 – Kreuz proti Poľsku, § 54).
V tomto smere predstavujú súdne poplatky všeobecne akceptovateľný zásah, pričom
z hľadiska naplňovania uvedenej funkcie štátu sledujú spravidla dva základné, hoci nie
výlučné ciele. Prvý je fiskálny a jeho podstatou je aspoň čiastočná náhrada výdavkov, ktoré
na strane štátu v súvislosti s konkrétnym súdnym konaním vznikli. Tým druhým je
zamedzenie preťaženia súdov v dôsledku podávania zjavne neúspešných žalôb a z toho
plynúcich negatívnych dôsledkov pre účastníkov súdnych konaní (porovnaj rozsudok ESĽP
z 12. 7. 2007 vo veci sťažnosti č. 68490/01 – Stankov proti Bulharsku, § 57).
19. Požiadavka určitosti má v prípade ukladania a vyrubovania súdnych poplatkov
zásadný význam. Ich ustanovením totiž dochádza vždy prinajmenšom k zásahu
do vlastníckeho práva poplatníka, a to na účel zabezpečenia príjmov štátneho rozpočtu,
ktorý je natoľko všeobecný, že je ním možné odôvodniť povinnosť platiť poplatok
u rôznych subjektov a v rôznych výškach. Práve z dôvodu, že podstatné a ostatné náležitosti
nemožno vyvodiť, ale len autoritatívne ustanoviť zákonodarcom, nie je predstaviteľné, aby
o nich rozhodoval správny orgán alebo súd. Musel by totiž rozhodovať na základe uváženia,
ktorého hlavným kritériom by bola účelnosť z hľadiska vlastných preferencií. Takýto druh
rozhodovania pritom nielenže nenáleží súdom vo všeobecnosti, ale v prípade predmetnej
matérie ho výslovne vylučuje aj čl. 59 ods. 2 ústavy, podľa ktorého je Národná rada
Slovenskej republiky jediným orgánom oprávneným originárne ustanoviť zákonom dane
a poplatky (porovnaj PL. ÚS 109/2011).
20. Procesná situácia sťažovateľky v konaní pred všeobecnými súdmi bola
determinovaná tým, že sťažovateľka návrh na začatie konania nepodala, ale vstúpila do skôr
začatého konania na miesto pôvodných navrhovateľov v 1. a 2. rade. Na navrhovateľa
v 1. rade sa pritom v čase podania návrhu na začatie konania vzťahovalo osobné
oslobodenie od súdnych poplatkov.
21. Podľa § 1 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch účinného v rozhodnom čase súdne
poplatky (ďalej len „poplatky“) sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa
vykonávajú na návrh a za úkony orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry (ďalej len
„poplatkový úkon“) uvedené v sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku za výpis z registra
trestov (ďalej len „sadzobník“), ktorý tvorí prílohu tohto zákona.
Podľa § 2 ods. 1 písm. a) zákona o súdnych poplatkoch poplatníkom je navrhovateľ
poplatkového úkonu, ak je podľa sadzobníka ustanovený poplatok z návrhu.
Podľa § 4 ods. 2 písm. j) zákona o súdnych poplatkoch od poplatku je oslobodený
navrhovateľ v konaní o poddlžníckej žalobe.
Podľa § 5 ods. 1 písm. a) zákona o súdnych poplatkoch poplatková povinnosť vzniká
podaním návrhu, odvolania a dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu,
ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ a dovolateľ.
Podľa § 8 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch poplatok za podanie návrhu alebo
žiadosti, poplatok za uplatnenie námietky zaujatosti v konkurznom konaní alebo
reštrukturalizačnom konaní podľa osobitného predpisu a poplatok za konanie o dedičstve je
splatný vznikom poplatkovej povinnosti.
Podľa § 13 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch poplatok alebo doplatok poplatku
nemožno vyrubiť po uplynutí troch rokov od konca kalendárneho roka, v ktorom sa stal
splatným.
Podľa položky 1 v časti I prílohy zákona o súdnych poplatkoch (Sadzobníka súdnych
poplatkov) je súdny poplatok z návrhu na začatie konania ustanovený z ceny (z úhrady)
predmetu konania alebo z hodnoty predmetu sporu ustanovený v sadzbe 6 %, najmenej
16,50 eur, najviac 16 596,50 eur v obchodných veciach najviac 33 193,50 eur.
22. Rešpektujúc už uvedené ústavnoprávne východiská ukladania súdnych poplatkov,
je prima facie zjavné, že sťažovateľkou napadnuté uznesenie krajského súdu v teste jeho
ústavnej udržateľnosti nemôže obstáť z viacerých dôvodov. Krajský súd napadnuté
uznesenie vo výroku, ktorým potvrdil uznesenie súdu prvej inštancie (v čase jeho
rozhodovania súdu prvého stupňa, pozn.) o povinnosti sťažovateľky zaplatiť súdny
poplatok, odôvodnil ustanoveniami § 5 ods. 1 písm. a) a § 8 ods. 1 zákona o súdnych
poplatkoch. Konkrétne krajský súd uviedol, že vstup sťažovateľky do prebiehajúceho
konania má účinky podania návrhu na začatie konania, a z odôvodnenia jeho uznesenia
implicitne vyplýva, že podľa názoru krajského súdu až od vstupu do konania plynie
trojročná prekluzívna lehota na vyrubenie súdneho poplatku. Sťažovateľke bol pritom
vyrubený poplatok podľa položky 1 v časti I prílohy zákona o súdnych poplatkoch, teda
súdny poplatok z návrhu na začatie konania.
23. Z citovaných ustanovení zákona o súdnych poplatkoch v ich vzájomných
súvislostiach vyplýva, že poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu, a poplatok
za podanie návrhu je splatný vznikom poplatkovej povinnosti. Sťažovateľke bol pritom
vyrubený poplatok podľa položky 1 v časti I prílohy zákona o súdnych poplatkoch, teda
súdny poplatok z návrhu na začatie konania. Zo žiadneho ustanovenia zákona o súdnych
poplatkov naopak nevyplýva, že návrhom sa rozumie aj návrh na zámenu účastníkov,
a rovnako zo žiadneho ustanovenia zákona o súdnych poplatkov nevyplýva, že by bola
ustanovená poplatková povinnosť za vstup do skôr začatého konania.
24. Sťažovateľka v súdenej veci nepodala návrh na začatie konania, teda poplatková
povinnosť z návrhu na začatie konania jej nemohla vzniknúť [§ 2 ods. 1 písm. a), § 5 ods. 1
písm. a) v spojení s položkou 1 v časti I prílohy zákona o súdnych poplatkoch]. Navyše,
v čase vzniku poplatkovej povinnosti a splatnosti poplatku [§ 5 ods. 1 písm. a), § 8 ods. 1
zákona o súdnych poplatkoch] sťažovateľka nebola účastníkom konania v procesnom
postavení navrhovateľa, keďže týmto sa stala až v rokoch 2013, resp. 2014. Extenzívny
výklad krajského súdu, ktorý dospel k záveru, že vstup do konania má účinky podania
návrhu na začatie konania, preto, vychádzajúc z ústavnoprávnych súvislostí (čl. 152 ods. 4
ústavy a závery uvedené v bodoch 16 až 19 tohto nálezu), nie je ústavne udržateľný.
Vo svojej podstate totiž krajský súd dotváral zákon o súdnych poplatkoch, keď svoje
rozhodnutie o vzniku poplatkovej povinnosti založil na neexistujúcom zákonnom
ustanovení. Vyrubenie súdneho poplatku bez zákonného podkladu (čl. 59 ods. 2 ústavy) je
pritom zjavne protiústavné.
25. Napadnuté uznesenie krajského súdu je z rovnakých dôvodov ústavne
neobhájiteľné aj pokiaľ ide o výklad § 13 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch, podľa
ktorého poplatok alebo doplatok poplatku nemožno vyrubiť po uplynutí troch rokov
od konca kalendárneho roka, v ktorom sa stal splatným. V súdenej veci nie je sporné, že
poplatková povinnosť aj splatnosť poplatku nastali podaním návrhu na začatie konania
(6. mája 2011), pričom zákonné oslobodenie pôvodného navrhovateľa v 1. rade
od poplatkovej povinnosti na tomto závere nič nemení. Opäť možno konštatovať, že
citovaný § 13 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch, ale ani žiadne iné ustanovenie tohto
zákona, neviaže začatie plynutia prekluzívnej lehoty na vyrubenie súdneho poplatku
od momentu vstupu do konania. Krajský súd však aj v tejto otázke dotváral zákon, keď
v otázke začatia plynutia prekluzívnej lehoty na vyrubenie poplatku vychádzal
z neexistujúceho ustanovenia.
26. Ústavný súd na tomto mieste pripomína, že analógia vo veciach daní a poplatkov
v neprospech povinných subjektov týchto platieb nie je ústavne prípustná, keďže by tým
priamo odporovala ústavnému princípu zákonnosti ukladania daní a poplatkov (čl. 59 ods. 2
ústavy). Ukladanie súdnych poplatkov, ktoré samo osebe predstavuje zásah do práva
účastníka na súdnu ochranu (na spravodlivý proces), sa môže realizovať iba v zákonom
jasne, určite a zrozumiteľne stanovenom rozsahu a obsahu; potreba reštriktívneho
výkladového prístupu v súvislosti s ukladaním povinnosti platiť súdny poplatok vyplýva už
zo samotnej povahy ústavnej možnosti ukladať poplatky. Aj keď nejde o daňovú, ale
o poplatkovú povinnosť, možno v tejto súvislosti poukázať na aplikovateľný
záver Najvyššieho správneho súdu Českej republiky, ktorý vyslovil v rozsudku
sp. zn. 2 Afs 24/2005:
,,Krajský soud přitom neopomene dbát některých základních principů daňového
práva (a veřejného práva obecně), které jsou v daných souvislostech relevantní, zejména
principu legální licence a enumerativnosti státních pretenzí, principu právní jistoty
a principu předvídatelnosti právní regulace, z nichž plyne zákaz analogie v neprospěch
daňového subjektu a zásada, že v případě, že daňový zákon z důvodu své nejasnosti,
nesrozumitelnosti či nepřesnosti nebo „mezery v zákoně“ umožňuje vícero rovnocenně
přesvědčivých výkladů, je nutno použít takový z nich, který je vůči daňovému subjektu
mírnější (neboť je věcí státu, aby formuloval své daňové zákony natolik jednoznačně,
srozumitelně, přesně a úplně, aby minimalizoval výkladové nejasnosti; v opačném případě
by se jednalo o nepřípustnou libovůli zákonodárce).“
27. Z uvedených dôvodov ústavný súd týmto výrokom 1 tohto nálezu vyslovil
porušenie základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jej
práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu
vo výroku, ktorým bolo potvrdené uznesenie okresného súdu o povinnosti zaplatiť súdny
poplatok. Keďže je nepochybné, že vyrubenie súdneho poplatku, resp. uloženie
neexistujúcej poplatkovej povinnosti by bez uznesenia ústavného súdu o odklade
vykonateľnosti uznesenia krajského súdu malo priamy dopad na majetok sťažovateľky
a predstavovalo by odňatie majetku bez zákonnej opory, ústavný súd vyslovil aj porušenie
základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.
28. Pokiaľ ide o výrok uznesenia krajského súdu, ktorým tento nepriznal
sťažovateľke oslobodenie od súdnych poplatkov, v tejto časti ústavný súd sťažnosti
nevyhovel (výrok 4 nálezu). Ani samotná sťažovateľka totiž v sťažnosti neidentifikovala
zásadné skutočnosti, pre ktoré by tento výrok nemal byť ústavne konformný, a z dôvodov
uznesenia krajského súdu vo vzťahu k tomuto výroku vyplýva, že samotná sťažovateľka
nepreukázala splnenie podmienok pre priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov.
29. Druhým výrokom tohto nálezu ústavný súd zrušil uznesenie krajského súdu
vo výroku, ktorým bolo potvrdené uznesenie okresného súdu o povinnosti sťažovateľky
zaplatiť súdny poplatok a vrátil mu vec na ďalšie konanie [čl. 127 ods. 2 ústavy, § 56 ods. 3
písm. b) zákona o ústavnom súde], v ktorom tento opätovne rozhodne o odvolaní
sťažovateľky. V ďalšom konaní bude krajský súd viazaný vysloveným právnym názorom
ústavného súdu (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde).
IV.
30. Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov konania sťažovateľky
(výrok 3 nálezu). S poukazom na § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde a vyhlášku
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb jej bola priznaná náhrada trov konania pred
ústavným súdom v sume 363,79 € (2 úkony právnej pomoci po 143 €, t. j. prevzatie
a príprava zastúpenia, sťažnosť podaná ústavnému súdu, 2 x paušálna náhrada hotových
výdavkov po 8,58 €, daň z pridanej hodnoty 60,63 €), ktorú je krajský súd povinný zaplatiť
na účet advokáta do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. júla 2018