Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 688/2016

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. júla 2018 v senáte

zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a sudcov Petra Brňáka a Milana Ľalíka

prerokoval prijatú sťažnosť spoločnosti

, zastúpenej advokátom ,

, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa

a a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu

v Bratislave č. k. -454 z 28. januára 2016 a takto

rozhodol:

1. Základné právo spoločnosti vlastniť

majetok podľa , základné právo na súdnu ochranu

podľa a právo na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Krajského súdu v Bratislave č. k. -454 z 28. januára vo výroku, ktorým bolo

potvrdené uznesenie Okresného súdu Bratislava I č. k. -445 z 2. marca 2015

o povinnosti zaplatiť súdny poplatok, p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. -454

z 28. januára vo výroku, ktorým bolo potvrdené uznesenie Okresného súdu

Bratislava I č. k. -445 z 2. marca 2015 o povinnosti zaplatiť súdny poplatok,

z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Spoločnosti p r i z n á v a náhradu trov

konania v sume 363,79 € (tristošesťdesiattri eur a sedemdesiatdeväť centov), ktorú j e

Krajský súd v Bratislave p o v i n n ý zaplatiť na účet advokáta

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“)

č. k. -12 z 9. novembra 2016 bola na ďalšie konanie prijatá sťažnosť

spoločnosti (ďalej

len ,,sťažovateľka“), zastúpenej advokátom ,

, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 (ďalej len ,a“) a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“) uznesením

Krajského súdu v Bratislave č. k. -454 z 28. januára 2016 (ďalej len ,,krajský

súd“ a ,,uznesenie krajského súdu“). Súčasne bola odložená vykonateľnosť napadnutého

uznesenia krajského súdu.

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil, že v súdenej veci bola

predmetom konania pôvodne poddlžnícka žaloba podaná 6. mája 2011, v konaní o ktorej

boli pôvodní navrhovatelia oslobodení od súdneho poplatku podľa § 4 ods. 2 písm. j)

o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis

z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,“).

Žalobou sa spoločnosť (ďalej aj ,,pôvodný navrhovateľ v 1. rade“),

ktorá bola oprávneným v exekučnom konaní vedenom proti spoločnosti

(ďalej aj ,,pôvodný navrhovateľ v 2. rade“), proti spoločnosti

(ďalej aj ,,odporca“), domáhali zaplatenia sumy 4 281 151,07 € s prísl. V priebehu konania

na okresnom súde bol na navrhovateľa v 2. rade vyhlásený konkurz, v dôsledku čoho bolo

zastavené exekučné konanie, ktoré bolo predpokladom uplatnenia poddlžníckej žaloby.

Sťažovateľka do konania vstúpila po tom, ako na základe zmluvy o predaji o podniku

uzavretej so správcom navrhovateľa v 2. rade ako úpadcu nadobudla aj pohľadávku proti

odporcovi, ktorá bola predmetom konania. Zmena účastníkov, kde sťažovateľka vstúpila

do konania na miesto pôvodnej navrhovateľky v 2. rade, bola pripustená uznesením

krajského súdu č. k. -276 zo 17. júna 2013 a zámena účastníkov, kde

sťažovateľka vstúpila do konania aj na miesto pôvodnej navrhovateľky v 1. rade, bola

pripustená uznesením okresného súdu č. k. -384 zo 16. júna 2014.

3. Žaloba sťažovateľky bola zamietnutá právoplatným rozsudkom okresného

súdu z 9. septembra 2014. Následným uznesením Okresného súdu Bratislava I

č. k. -445 z 2. marca 2015 (ďalej aj ,,okresný súd“ a ,,uznesenie okresného

súdu“) tento zaviazal sťažovateľku zaplatiť na účet súdu súdny poplatok v sume

16 596,50 € do troch dní od právoplatnosti uznesenia. Konštatoval pritom, že sťažovateľka

ako neúspešný účastník konania má povinnosť zaplatiť súdny poplatok, keďže v spore bola

neúspešná a na jeho úhradu nebola vyzvaná. Na odvolanie sťažovateľky krajský súd

uznesením napadnutým touto sťažnosťou (i) nepriznal sťažovateľke oslobodenie

od súdnych poplatkov a (ii) uznesenie okresného súdu vo výroku o povinnosti zaplatiť

súdny poplatok potvrdil. Záver o povinnosti sťažovateľky zaplatiť súdny poplatok krajský

súd odôvodnil tým, že vstup sťažovateľky do konania nemal za následok jej vstup

do postavenia navrhovateľa v konaní o poddlžníckej žalobe, ale mal účinky podania návrhu

priamo proti odporcovi, v dôsledku čoho jej vstupom do konania (16. júna 2014) vznikla

poplatková povinnosť a právo vyrubiť poplatok nezaniklo ani uplynutím zákonnej trojročnej

lehoty podľa .

4. Sťažovateľka v sťažnosti rozsiahlo namieta závery všeobecných súdov

a v podstatnom uviedla:

,,... súdy ustálili, že podanie návrhu na zmenu účastníka konania na strane

navrhovateľa, resp. pripustenie vstupu sťažovateľky na miesto pôvodného navrhovateľa má

vo vzťahu k vzniku poplatkovej povinnosti rovnaké účinky ako podanie návrhu vo veci

samej.

Takýto záver však nemá oporu v žiadnom ustanovení ...

Navyše pokiaľ súd uloží poplatkovú povinnosť účastníkovi, ktorý nepodal žiaden návrh

(návrh na zmenu účastníkov konania na strane žalobcu podával pôvodný žalobca), takýto

postup zákonom neprípustným spôsobom rozširuje poplatkovú povinnosť aj za úkony

účastníkov konania, ktoré nie sú v zmysle spoplatnené...

V súdenom prípade bol návrh doručený súdu 6.5.2011 a týmto momentom vznikla

poplatková povinnosť... poplatok bol splatný v roku 2011 a lehota na jeho vyrubenie

uplynula 31. decembra 2014. Napadnuté uznesenie o povinnosti zaplatiť súdny poplatok

bolo vydané dňa 2.3.2015, teda po uplynutí 3 ročnej lehoty na jeho vyrubenie...

Pri vyrubovaní súdneho poplatku sa analógia legis nepripúšťa, pretože to vylučuje

, podľa ktorého dane a poplatky možno ukladať len zákonom alebo

na základe zákona a neplatí ani , podľa ktorého

občianskoprávne vzťahy, pokiaľ nie sú osobitne upravené ani týmto ani iným zákonom, sa

spravujú ustanoveniami tohto zákona, ktoré upravujú vzťahy obsahom aj účelom im

najbližšie.

Vzhľadom na skutočnosť, že poplatková povinnosť nie je upravená v Občianskom

zákonníku, nie je možné použiť analógiu legis. To znamená, že nie je možné odkázať

na podobné použitie inej normy na daný prípad, nakoľko pri vstupe iného navrhovateľa

do konania, ktorý nespĺňa podmienky pre oslobodenie, zákon takúto situáciu nerieši.

Z uvedeného dôvodu je povinnosťou súdu prísne rešpektovať vznik poplatkovej povinnosti,

ktorým je deň podania žaloby. V neexistuje úprava, že by

navrhovateľovi vznikla povinnosť zaplatenia súdneho poplatku z návrhu dňom vstupu

do konania...

Porušovateľ a súd prvého stupňa nesprávne, bez toho, aby na to existovali zákonné

predpoklady, v súdenom prípade vzhliadli naplnenie podmienok pre vznik poplatkovej

povinnosti na strane sťažovateľa, o poplatkovej povinnosti rozhodli po uplynutí trojročnej

lehoty na jeho vyrubenie...

Napadnuté uznesenie vybočuje z doterajšej rozhodovacej činnosti tak porušovateľa,

ako aj ostatných súdov a je celkom zjavne arbitrárne.“

5. V petite sťažnosti v rozsahu jej prijatia na ďalšie konanie sťažovateľka navrhuje

ústavnému súdu, aby nálezom vyslovil porušenie označených práv napadnutým uznesením

krajského súdu, toto zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie. Súčasne žiada priznať aj náhradu

trov konania pred ústavným súdom.

II.

6. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval krajský súd, aby sa

k prijatej sťažnosti vyjadril a oznámil, či trvá na ústnom pojednávaní pred ústavným súdom.

Predseda krajského súdu vo vyjadrení doručenom ústavnému súdu 28. decembra 2016

v podstatnom uviedol:

,,Predsedníčka senátu 8Co k veci poukázala na odôvodnenie rozhodnutia

odvolacieho súdu, v ktorom sú bližšie uvedené dôvody, pre ktoré tento odvolací súd dospel

k svojmu právnemu záveru.

Preto predsedníčka senátu 8Co na námietky sťažovateľa uvádzané v sťažnosti

považovala za nadbytočné reagovať nad rámec záverov vyslovených už v napadnutom

rozhodnutí.“

Predseda krajského súdu vo vyjadrení zároveň uviedol, že netrvá na tom, aby sa

vo veci konalo ústne pojednávanie.

7. Sťažovateľka zastúpená advokátom vo vyjadrení doručenom ústavnému súdu

17. januára 2017 uviedla, že súhlasí s tým, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania

v tejto veci.

8. Keďže účastníci konania oznámili, že netrvajú na ústnom pojednávaní, a ústavný

súd dospel k záveru, že od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci,

boli splnené podmienky pre upustenie od ústneho pojednávania podľa § 30 ods. 2 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) a sťažnosť bola prejednaná a rozhodnutá

na neverejnom zasadnutí senátu ústavného súdu.

9. Po podrobnom posúdení sťažnosti, uznesenia krajského súdu a vyjadrenia

k sťažnosti dospel ústavný súd na neverejnom zasadnutí senátu k záveru, že sťažnosť

sťažovateľky je dôvodná.

III.

10. Ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti ( ).

Je teda garantom ústavnosti a súdnym orgánom, ktorý je povinný chrániť dodržiavanie

a rešpektovanie všetkými orgánmi verejnej moci, vrátane všeobecných súdov.

Generálna interpretačná a realizačná klauzula ustanovuje, že výklad a uplatňovanie

ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí

byť v súlade s ( ). Výklad každej právnej normy (právneho

predpisu) musí byť konformný s ako základným zákonom štátu s najvyššou

právnou silou. V prípade, že vec pripúšťa rôzny výklad, orgán aplikujúci právo je

v konkrétnej veci povinný uprednostniť ústavne konformný výklad, čo platí aj pri

interpretácii právnych noriem z oblasti poplatkového práva patriaceho do verejného práva

a majúceho podklad aj v samotnej ústave.

11. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa každý má právo vlastniť majetok.

Podľa dane a poplatky možno ukladať zákonom alebo na základe

zákona.

12. Pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov, ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že mu

neprislúcha hodnotiť správnosť skutkových záverov či právneho posúdenia veci

všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom, nadriadeným súdom a ani

ochrancom zákonnosti. Súdna moc je v Slovenskej republike rozdelená medzi všeobecné

súdy a ústavný súd, čo vyplýva aj z vnútornej štruktúry (siedma hlava má dva

oddiely, kde prvý upravuje ústavné súdnictvo a druhý všeobecné súdnictvo). Pri uplatňovaní

svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti ústavný súd nemôže

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého

procesu na zákonnej úrovni. Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti pre

porušenie základného práva na súdnu ochranu (práva na spravodlivé súdne konanie)

rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie

zákonných predpisov s alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne

odôvodnené, či nie sú arbitrárne alebo svojvoľné s priamym dopadom na niektoré

zo základných práv a slobôd (napr. , , ).

13. Podstatnou sťažnostnou námietkou, ktorá bola určujúca pre prijatie sťažnosti

na ďalšie konanie, bola argumentácia, že vyrubenie súdneho poplatku v konaní, do ktorého

sťažovateľka vstúpila na miesto pôvodných navrhovateľov, ktorí boli oslobodení

od súdneho poplatku, nemalo z vecného ani časového hľadiska oporu v zákone o súdnych

poplatkoch a analógia pri vyrubení súdneho poplatku je neprípustná.

14. Pre účely posúdenia ústavnej súladnosti napadnutého uznesenia krajského súdu

sa ústavný súd oboznámil s jeho písomným odôvodnením, kde tento v podstatnom uviedol:

,,Navrhovateľ vo svojom odvolaní požiadal o priznanie oslobodenia od súdnych

poplatkov, avšak svoje majetkové pomery žiadnym spôsobom nekonkretizoval ani

nezdokladoval a neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti týkajúce sa jeho majetkových

pomerov. Všeobecné konštatovanie, že jeho majetkové pomery a finančná situácia sú

dlhodobo nepriaznivé a neumožňujú mu uhradiť súdny poplatok v stanovenej výške, ktorými

odôvodnil svoju žiadosť, nie je dostatočné pre posúdenie splnenia zákonných podmienok

pre priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov navrhovateľovi. Vzhľadom na to, že

navrhovateľ, ktorého ako žiadateľa o oslobodenie od súdnych poplatkov zaťažuje dôkazné

bremeno... nepreukázal existenciu zákonom stanovených podmienok pre priznanie

oslobodenia od súdnych poplatkov, a teda, že je osobou, ktorej je potrebné priznať

oslobodenie od súdnych poplatkov, posúdil odvolací súd jeho návrh ako nedôvodný.

Odvolací súd ďalej dospel k záveru, že súd prvého stupňa správne rozhodol, keď

uložil navrhovateľovi povinnosť zaplatiť súdny poplatok za návrh a nie sú dôvodné

námietky, že tento poplatok mu vyrubil po uplynutí zákonom stanovenej lehoty uvedenej

v

V prejednávanej veci sa poddlžníckou žalobou, v konaní, o ktorej je navrhovateľ

v zmysle § 4 ods. 2 písm. j) cit. zákona oslobodený od súdnych poplatkov, domáhal pôvodný

navrhovateľ v 1. rade spoločnosť proti odporcovi zaplatenia žalovanej

istiny návrhom doručeným 6.5.2011, ktorým sa zároveň pôvodný navrhovateľ v 2. rade,

spoločnosť domáhal proti odporcovi zaplatenia úroku z omeškania.

V priebehu konania došlo k vyhláseniu konkurzu na majetok pôvodného

navrhovateľa v 2. rade a vzhľadom na to, že na základe Zmluvy o predaji podniku uzavretej

12.4.2013 medzi , správcom úpadcu ako

predávajúcim a spoločnosťou ako kupujúcim, prešla na spoločnosť

okrem iného aj pohľadávka úpadcu (pôvodný navrhovateľ v 2. rade)

voči dlžníkovi - odporcovi, pripustil Krajský súd v Bratislave uznesením zo 17.6.2013

č. k. -276 zmenu účastníkov konania na strane navrhovateľa v 2. rade,

na základe ktorej z konania vystúpil , správca konkurznej podstaty

úpadcu v konkurze a na jeho miesto ako navrhovateľ v 2. rade

vstúpila spoločnosť – terajší navrhovateľ...

Spoločnosť t.j. terajší navrhovateľ vstúpil do konania aj

na miesto navrhovateľa v 1. rade, keď súd prvého stupňa vyhovel návrhu navrhovateľa

v 1. rade na zámenu účastníkov konania na strane navrhovateľa v 1. rade uznesením

zo 16.6.2014 č. k. -384, a to z dôvodu, že Zmluvou o predaji podniku získal aj

pohľadávku uplatňovanú z titulu poddlžníckej žaloby...

Vyhovením návrhu navrhovateľa v 1. rade na zámenu účastníkov na strane

navrhovateľa v 1. rade vstúpila spoločnosť ., t.j. terajší navrhovateľ

do konania aj na miesto navrhovateľa v 1. rade, ale nie do jeho postavenia navrhovateľa

v konaní o poddlžníckej žalobe, pretože došlo k uplatneniu pohľadávky terajšieho

navrhovateľa ako veriteľa voči odporcovi ako jeho priamemu dlžníkovi, teda nie titulom

poddlžníckej žaloby, a preto vstup terajšieho navrhovateľa do konania a uplatnenie

pohľadávky, získanej od pôvodného navrhovateľa proti odporcovi, priamo žalobou proti

dlžníkovi, má účinky podania návrhu proti odporcovi, ale nie v konaní o poddlžníckej

žalobe, v dôsledku čoho jeho vstupom do konania mu vznikla v zmysle § 5 ods. 1 písm. a),

poplatková povinnosť za podanie návrhu.

Tomuto záveru nasvedčuje aj skutočnosť, že pokiaľ by na základe návrhu

navrhovateľa v 1. rade nedošlo k zámene navrhovateľa v 1. rade, a teda k vstupu terajšieho

navrhovateľa na miesto pôvodného navrhovateľa v 1. rade do konania, musel by si terajší

navrhovateľ svoju pohľadávku proti odporcovi ako dlžníkovi uplatniť samostatnou žalobou,

resp. rozšírením pôvodného návrhu, ktorým sa pôvodný navrhovateľ v 2. rade domáhal

proti odporcovi len úrokov z omeškania, avšak v obidvoch prípadoch by mu taktiež vznikla

poplatková povinnosť za návrh.

Vzhľadom na to, že terajší navrhovateľ, ktorý si uplatnil svoju pohľadávku ako

veriteľ proti odporcovi ako dlžníkovi, vstúpil do konania na miesto navrhovateľa v 1. rade,

ktorý sa pôvodne domáhal zaplatenia žalovanej istiny proti odporcovi poddlžníckou

žalobou, a to pripustením jeho vstupu do konania uznesením súdu prvého stupňa

zo 16.6.2014 na základe návrhu na zámenu navrhovateľa v 1. rade podaného 18.2.2014

a súd prvého stupňa vyrubil navrhovateľovi súdny poplatok za návrh uznesením z 2.3.2015,

vyrubil tento súdny poplatok v lehote uvedenej v , v ktorej

súd má možnosť tento poplatok vyrubiť aj v prípade, ak nevyzval poplatníka na zaplatenie

súdneho poplatku v zmysle § 10 ods. 1 cit. zákona, a preto odvolací súd posúdil ako

nedôvodné námietky navrhovateľa, že súd prvého stupňa nedodržal postup podľa § 10

ods. 1 cit. zákona, keď táto skutočnosť nemá vplyv na vecnú správnosť rozhodnutia, ktorým

súd prvého stupňa vyrubil súdny poplatok, keď tento poplatok vyrubil v zákonom stanovenej

lehote.“

15. Ústavnoprávne východiská ukladania súdnych poplatkov (resp. daní a poplatkov

všeobecne) nachádzame v , ktorý ustanovuje, že tieto, ako verejnoprávne

platobné povinnosti možno ukladať len zákonom alebo na základe zákona.

vyžadovaný zákonný podklad ukladania súdnych poplatkov je konkretizáciou všeobecnej

ústavnej normy obsiahnutej v , ktorá tiež vyžaduje zákonný

podklad pre ukladanie povinností.

16. Ústavný súd vo všeobecnosti konštatuje, že dane a poplatky predstavujú ústavne

aprobované obmedzenie práva vlastniť majetok, pričom ich prostredníctvom sú

zabezpečované príjmy štátneho rozpočtu, ktoré sú nevyhnutným predpokladom na to, aby

štát mohol efektívnym spôsobom plniť svoje úlohy. Základný pojmový rozdiel medzi nimi

spočíva v tom, že kým zmyslom daní je alokácia peňažných prostriedkov na plnenie

verejných úloh verejnoprávnych subjektov bez toho, aby tomu zodpovedalo ekvivalentné

protiplnenie, v prípade poplatkov je peňažná platba chápaná ako istý ekvivalent činnosti

orgánu štátu alebo iného verejnoprávneho subjektu. Uvedené rozlíšenie však nemení nič

na tom, že vo vzťahu k ustanoveniu daní, poplatkov, odvodov či iných obdobných

povinností sa uplatnia v zásade rovnaké ústavnoprávne požiadavky.

17. K ustanoveniu daní a poplatkov môže v zmysle dôjsť len zákonom

alebo na základe zákona. Len zákon môže vymedziť konkrétne náležitosti predmetného

právneho vzťahu, v rámci ktorého vzniká na strane štátu právny nárok na daň či poplatok

a na strane jednotlivca určitá tomu zodpovedajúca povinnosť. V tejto súvislosti pritom

nemožno opomenúť, že zákonodarca má široké uváženie v tom, akým spôsobom tieto

povinnosti vymedzí, či už ide napr. o určenie predmetu, výšky či poplatníka poplatku.

Samotný už uvedený základný účel daňovej či poplatkovej povinnosti ho v tomto smere

žiadnym spôsobom neobmedzuje (m. m. ). Úvaha zákonodarcu však

nemôže byť bezhraničná, pričom jej medze možno vyvodiť z niektorých ústavných noriem,

ktoré musia byť rešpektované i v oblasti daní a poplatkov. Zo zásady právneho štátu, ktorej

normatívne vyjadrenie je obsiahnuté v , vyplýva totiž tiež požiadavka, aby

bola daňová či poplatková povinnosť vymedzená jasne a určito ().

18. Uloženie poplatkovej povinnosti v občianskoprávnych veciach nemožno samo

osebe považovať za rozporné s právom na prístup k súdu v zmysle alebo

čl. 6 ods. 1 dohovoru (napr. , , , porovnaj tiež

napr. rozsudok ESĽP Tolstoy-Miloslavsky proti Spojenému kráľovstvu, § 61 a nasl.,

rozsudok ESĽP z 19. 6. 2001 vo veci sťažnosti č. 28249/95 – Kreuz proti Poľsku, § 54).

V tomto smere predstavujú súdne poplatky všeobecne akceptovateľný zásah, pričom

z hľadiska naplňovania uvedenej funkcie štátu sledujú spravidla dva základné, hoci nie

výlučné ciele. Prvý je fiskálny a jeho podstatou je aspoň čiastočná náhrada výdavkov, ktoré

na strane štátu v súvislosti s konkrétnym súdnym konaním vznikli. Tým druhým je

zamedzenie preťaženia súdov v dôsledku podávania zjavne neúspešných žalôb a z toho

plynúcich negatívnych dôsledkov pre účastníkov súdnych konaní (porovnaj rozsudok ESĽP

z 12. 7. 2007 vo veci sťažnosti č. 68490/01 – Stankov proti Bulharsku, § 57).

19. Požiadavka určitosti má v prípade ukladania a vyrubovania súdnych poplatkov

zásadný význam. Ich ustanovením totiž dochádza vždy prinajmenšom k zásahu

do vlastníckeho práva poplatníka, a to na účel zabezpečenia príjmov štátneho rozpočtu,

ktorý je natoľko všeobecný, že je ním možné odôvodniť povinnosť platiť poplatok

u rôznych subjektov a v rôznych výškach. Práve z dôvodu, že podstatné a ostatné náležitosti

nemožno vyvodiť, ale len autoritatívne ustanoviť zákonodarcom, nie je predstaviteľné, aby

o nich rozhodoval správny orgán alebo súd. Musel by totiž rozhodovať na základe uváženia,

ktorého hlavným kritériom by bola účelnosť z hľadiska vlastných preferencií. Takýto druh

rozhodovania pritom nielenže nenáleží súdom vo všeobecnosti, ale v prípade predmetnej

matérie ho výslovne vylučuje aj , podľa ktorého je Národná rada

Slovenskej republiky jediným orgánom oprávneným originárne ustanoviť zákonom dane

a poplatky (porovnaj ).

20. Procesná situácia sťažovateľky v konaní pred všeobecnými súdmi bola

determinovaná tým, že sťažovateľka návrh na začatie konania nepodala, ale vstúpila do skôr

začatého konania na miesto pôvodných navrhovateľov v 1. a 2. rade. Na navrhovateľa

v 1. rade sa pritom v čase podania návrhu na začatie konania vzťahovalo osobné

oslobodenie od súdnych poplatkov.

21. Podľa účinného v rozhodnom čase súdne

poplatky (ďalej len „poplatky“) sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa

vykonávajú na návrh a za úkony orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry (ďalej len

„poplatkový úkon“) uvedené v sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku za výpis z registra

trestov (ďalej len „sadzobník“), ktorý tvorí prílohu tohto zákona.

Podľa poplatníkom je navrhovateľ

poplatkového úkonu, ak je podľa sadzobníka ustanovený poplatok z návrhu.

Podľa od poplatku je oslobodený

navrhovateľ v konaní o poddlžníckej žalobe.

Podľa poplatková povinnosť vzniká

podaním návrhu, odvolania a dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu,

ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ a dovolateľ.

Podľa poplatok za podanie návrhu alebo

žiadosti, poplatok za uplatnenie námietky zaujatosti v konkurznom konaní alebo

reštrukturalizačnom konaní podľa osobitného predpisu a poplatok za konanie o dedičstve je

splatný vznikom poplatkovej povinnosti.

Podľa poplatok alebo doplatok poplatku

nemožno vyrubiť po uplynutí troch rokov od konca kalendárneho roka, v ktorom sa stal

splatným.

Podľa položky 1 v časti I prílohy (Sadzobníka súdnych

poplatkov) je súdny poplatok z návrhu na začatie konania ustanovený z ceny (z úhrady)

predmetu konania alebo z hodnoty predmetu sporu ustanovený v sadzbe 6 %, najmenej

16,50 eur, najviac 16 596,50 eur v obchodných veciach najviac 33 193,50 eur.

22. Rešpektujúc už uvedené ústavnoprávne východiská ukladania súdnych poplatkov,

je prima facie zjavné, že sťažovateľkou napadnuté uznesenie krajského súdu v teste jeho

ústavnej udržateľnosti nemôže obstáť z viacerých dôvodov. Krajský súd napadnuté

uznesenie vo výroku, ktorým potvrdil uznesenie súdu prvej inštancie (v čase jeho

rozhodovania súdu prvého stupňa, pozn.) o povinnosti sťažovateľky zaplatiť súdny

poplatok, odôvodnil ustanoveniami § 5 ods. 1 písm. a) a § 8 ods. 1 zákona o súdnych

poplatkoch. Konkrétne krajský súd uviedol, že vstup sťažovateľky do prebiehajúceho

konania má účinky podania návrhu na začatie konania, a z odôvodnenia jeho uznesenia

implicitne vyplýva, že podľa názoru krajského súdu až od vstupu do konania plynie

trojročná prekluzívna lehota na vyrubenie súdneho poplatku. Sťažovateľke bol pritom

vyrubený poplatok podľa položky 1 v časti I prílohy , teda

súdny poplatok z návrhu na začatie konania.

23. Z citovaných ustanovení v ich vzájomných

súvislostiach vyplýva, že poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu, a poplatok

za podanie návrhu je splatný vznikom poplatkovej povinnosti. Sťažovateľke bol pritom

vyrubený poplatok podľa položky 1 v časti I prílohy , teda

súdny poplatok z návrhu na začatie konania. Zo žiadneho ustanovenia zákona o súdnych

poplatkov naopak nevyplýva, že návrhom sa rozumie aj návrh na zámenu účastníkov,

a rovnako zo žiadneho ustanovenia zákona o súdnych poplatkov nevyplýva, že by bola

ustanovená poplatková povinnosť za vstup do skôr začatého konania.

24. Sťažovateľka v súdenej veci nepodala návrh na začatie konania, teda poplatková

povinnosť z návrhu na začatie konania jej nemohla vzniknúť [§ 2 ods. 1 písm. a), § 5 ods. 1

písm. a) v spojení s položkou 1 v časti I prílohy ]. Navyše,

v čase vzniku poplatkovej povinnosti a splatnosti poplatku [§ 5 ods. 1 písm. a), § 8 ods. 1

] sťažovateľka nebola účastníkom konania v procesnom

postavení navrhovateľa, keďže týmto sa stala až v rokoch 2013, resp. 2014. Extenzívny

výklad krajského súdu, ktorý dospel k záveru, že vstup do konania má účinky podania

návrhu na začatie konania, preto, vychádzajúc z ústavnoprávnych súvislostí (čl. 152 ods. 4

a závery uvedené v bodoch 16 až 19 tohto nálezu), nie je ústavne udržateľný.

Vo svojej podstate totiž krajský súd dotváral , keď svoje

rozhodnutie o vzniku poplatkovej povinnosti založil na neexistujúcom zákonnom

ustanovení. Vyrubenie súdneho poplatku bez zákonného podkladu ( ) je

pritom zjavne protiústavné.

25. Napadnuté uznesenie krajského súdu je z rovnakých dôvodov ústavne

neobhájiteľné aj pokiaľ ide o výklad , podľa

ktorého poplatok alebo doplatok poplatku nemožno vyrubiť po uplynutí troch rokov

od konca kalendárneho roka, v ktorom sa stal splatným. V súdenej veci nie je sporné, že

poplatková povinnosť aj splatnosť poplatku nastali podaním návrhu na začatie konania

(6. mája 2011), pričom zákonné oslobodenie pôvodného navrhovateľa v 1. rade

od poplatkovej povinnosti na tomto závere nič nemení. Opäť možno konštatovať, že

citovaný , ale ani žiadne iné ustanovenie tohto

zákona, neviaže začatie plynutia prekluzívnej lehoty na vyrubenie súdneho poplatku

od momentu vstupu do konania. Krajský súd však aj v tejto otázke dotváral zákon, keď

v otázke začatia plynutia prekluzívnej lehoty na vyrubenie poplatku vychádzal

z neexistujúceho ustanovenia.

26. Ústavný súd na tomto mieste pripomína, že analógia vo veciach daní a poplatkov

v neprospech povinných subjektov týchto platieb nie je ústavne prípustná, keďže by tým

priamo odporovala ústavnému princípu zákonnosti ukladania daní a poplatkov (čl. 59 ods. 2

). Ukladanie súdnych poplatkov, ktoré samo osebe predstavuje zásah do práva

účastníka na súdnu ochranu (na spravodlivý proces), sa môže realizovať iba v zákonom

jasne, určite a zrozumiteľne stanovenom rozsahu a obsahu; potreba reštriktívneho

výkladového prístupu v súvislosti s ukladaním povinnosti platiť súdny poplatok vyplýva už

zo samotnej povahy ústavnej možnosti ukladať poplatky. Aj keď nejde o daňovú, ale

o poplatkovú povinnosť, možno v tejto súvislosti poukázať na aplikovateľný

záver Najvyššieho správneho súdu Českej republiky, ktorý vyslovil v rozsudku

sp. zn. :

,,Krajský soud přitom neopomene dbát některých základních principů daňového

práva (a veřejného práva obecně), které jsou v daných souvislostech relevantní, zejména

principu legální licence a enumerativnosti státních pretenzí, principu právní jistoty

a principu předvídatelnosti právní regulace, z nichž plyne zákaz analogie v neprospěch

daňového subjektu a zásada, že v případě, že daňový zákon z důvodu své nejasnosti,

nesrozumitelnosti či nepřesnosti nebo „mezery v zákoně“ umožňuje vícero rovnocenně

přesvědčivých výkladů, je nutno použít takový z nich, který je vůči daňovému subjektu

mírnější (neboť je věcí státu, aby formuloval své daňové zákony natolik jednoznačně,

srozumitelně, přesně a úplně, aby minimalizoval výkladové nejasnosti; v opačném případě

by se jednalo o nepřípustnou libovůli zákonodárce).“

27. Z uvedených dôvodov ústavný súd týmto výrokom 1 tohto nálezu vyslovil

porušenie základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa a jej

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu

vo výroku, ktorým bolo potvrdené uznesenie okresného súdu o povinnosti zaplatiť súdny

poplatok. Keďže je nepochybné, že vyrubenie súdneho poplatku, resp. uloženie

neexistujúcej poplatkovej povinnosti by bez uznesenia ústavného súdu o odklade

vykonateľnosti uznesenia krajského súdu malo priamy dopad na majetok sťažovateľky

a predstavovalo by odňatie majetku bez zákonnej opory, ústavný súd vyslovil aj porušenie

základného práva vlastniť majetok podľa .

28. Pokiaľ ide o výrok uznesenia krajského súdu, ktorým tento nepriznal

sťažovateľke oslobodenie od súdnych poplatkov, v tejto časti ústavný súd sťažnosti

nevyhovel (výrok 4 nálezu). Ani samotná sťažovateľka totiž v sťažnosti neidentifikovala

zásadné skutočnosti, pre ktoré by tento výrok nemal byť ústavne konformný, a z dôvodov

uznesenia krajského súdu vo vzťahu k tomuto výroku vyplýva, že samotná sťažovateľka

nepreukázala splnenie podmienok pre priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov.

29. Druhým výrokom tohto nálezu ústavný súd zrušil uznesenie krajského súdu

vo výroku, ktorým bolo potvrdené uznesenie okresného súdu o povinnosti sťažovateľky

zaplatiť súdny poplatok a vrátil mu vec na ďalšie konanie [ ,

písm. b) ], v ktorom tento opätovne rozhodne o odvolaní

sťažovateľky. V ďalšom konaní bude krajský súd viazaný vysloveným právnym názorom

ústavného súdu ( ).

IV.

30. Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov konania sťažovateľky

(výrok 3 nálezu). S poukazom na a vyhlášku

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb jej bola priznaná náhrada trov konania pred

ústavným súdom v sume 363,79 € (2 úkony právnej pomoci po 143 €, t. j. prevzatie

a príprava zastúpenia, sťažnosť podaná ústavnému súdu, 2 x paušálna náhrada hotových

výdavkov po 8,58 €, daň z pridanej hodnoty 60,63 €), ktorú je krajský súd povinný zaplatiť

na účet advokáta do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. júla 2018