Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 277/2018
PDF · 210.49 KB
No categories available
I. ÚS 277/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. augusta 2018
predbežne prerokoval sťažnosť , ,
zastúpeného advokátkou , , vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 17 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práv podľa čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 2 Tpo 112/2017
z 11. decembra 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
21. februára 2018 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal
porušenie základného práva podľa čl. 17 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len
„krajský súd“) sp. zn. 2 Tpo 112/2017 z 11. decembra 2017 (ďalej len „uznesenie krajského
súdu“).
2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že uznesením povereného príslušníka Okresného
riaditeľstva Policajného zboru Partizánske, Obvodného oddelenia Policajného zboru
Partizánske pod ČVS ORP-389/PE-PE-2017 z 1. decembra 2017 bolo začaté trestné stíhanie
vo veci podľa § 199 ods. 1 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) a uznesením toho istého orgánu
pod ČVS ORP-389/PE-PE-2017 z 1. decembra 2017 bolo podľa § 206 ods. 1 Trestného
poriadku vznesené obvinenie sťažovateľovi pre prečin nebezpečného vyhrážania
podľa § 360 ods. 1 a 2 písm. a), b) a písm. d) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon
v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) s poukazom na § 138 písm. a)
Trestného zákona, § 139 ods. 1 písm. c) Trestného zákona v spojení s § 127 ods. 5
Trestného zákona a s poukazom na § 140 písm. b) Trestného zákona v súbehu s prečinom
výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Trestného zákona, ktorého sa mal dopustiť
na skutkovom základe tam uvedenom.
3. Okresný súd Partizánske (ďalej len „okresný súd“) rozhodol svojím uznesením
sp. zn. 2 Tp 38/2017 zo 4. decembra 2017 o väzbe sťažovateľa podľa § 71 ods. 1 písm. c)
Trestného poriadku a zároveň nenahradil väzbu dohľadom probačného a mediačného
úradníka. Uznesenie okresného súdu nenadobudlo právoplatnosť, pretože ho ihneď po jeho
vyhlásení napadol sťažnosťou sťažovateľ. Krajský súd po tom, ako mu bola vec predložená
ako nadriadenému súdu, 11. decembra 2017 rozhodoval na neverejnom zasadnutí o podanej
sťažnosti, pričom podľa § 192 ods. 1 Trestného poriadku preskúmal správnosť výrokov
napadnutého uznesenia, ako aj konanie týmto výrokom predchádzajúce a dospel k záveru,
že sťažnosť sťažovateľa nie je dôvodná.
4. Podľa názoru sťažovateľa napadnutým uznesením krajského došlo k porušeniu
jeho označených základných práv, pričom poukázal na chronológiu postupu všeobecných
súdov v jeho veci, keď
- 4. decembra 2017 bol spis zaslaný krajskému súdu na rozhodnutie o podanej
žiadosti, ktorý ho prevzal 6. decembra 2017 a nariadil termín neverejného zasadnutia
na 11. december 2017 o 8.45 h,
- 11. decembra 2017 o 8.48 h pracovníčka krajského súdu telefonicky preverovala, či
okresnému súdu bolo doručené písomné odôvodnenie sťažnosti sťažovateľa, keďže krajský
súd rozhodoval o podanej sťažnosti,
- zápisnica o neverejnom zasadnutí na krajskom súde bola skončená a podpísaná
11. decembra 2017 o 9.00 h,
- okresný súd prevzal odôvodnenie sťažnosti 11. decembra 2017 o 9.06 h.
Sťažovateľ tak namieta predčasné a neodôvodnené postúpenie jeho trestného spisu
z okresného súdu na krajský súd a bez akéhokoľvek upozornenia o tejto skutočnosti sa
domnieva, že podanie opravného prostriedku priamo do zápisnice nie je právne relevantný
dôvod na okamžité postúpenie trestného spisu na súd vyššej inštancie. Daný procesný
postup okresného súdu mal podľa jeho názoru za následok, že krajskému súdu nebolo
doručené odôvodnenie sťažnosti zo strany sťažovateľa a jeho sťažnosť bola degradovaná na
čisto formálny prostriedok nápravy, keď v napadnutom uznesení skonštatoval, že sťažnosť
do rozhodnutia krajského súdu nebola bližšie odôvodnená.
5. Na podporu svojej argumentácie sťažovateľ v sťažnosti ďalej poukazuje
na doterajšiu judikatúru ústavného súdu (napr. sp. zn. II. ÚS 18/2013), v ktorej už uviedol,
že súdne konanie v súvislosti s rozhodovaním o zákonnosti väzby musí poskytovať určité
garancie procesnej povahy vyjadrené v čl. 6 ods. 1 dohovoru. So zreteľom na to, že čl. 6
ods. 1 dohovoru sa nevzťahuje na konanie a rozhodovanie o väzbe, procesné záruky
uvedené v odseku 1 nemožno bez ďalšieho uplatniť aj v prípade v čl. 5 ods. 4 dohovoru.
Z doterajšej judikatúry vyplýva, že určité základné procesné záruky sa musia poskytovať
aj v konaní podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru, i keď nemusia byť nutne rovnaké, ako tie, ktoré
vyplývajú z čl. 6 ods. 1 dohovoru pri rozhodovaní vo veci samej. V každom prípade musí
mať osoba vo väzbe možnosť predložiť argumenty a dôvody proti svojmu ponechaniu
vo väzbe. Vždy musí byť zaručená kontradiktórnosť konania a rovnosť zbraní (de Wilde
c. Belgicko, Trzaska c. Poľsko a ďalšie).
6. V petite sťažnosti sťažovateľ žiadal vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil
porušenie označených základných práv podľa ústavy a dohovoru uznesením krajského súdu,
zrušil napádané uznesenie krajského súdu, vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie
a priznal mu primerané zadosťučinenie vo výške 5 000 € a náhradu trov konania.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy
ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody
podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
8. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
9. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
10. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu
možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec
dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným
právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej
reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05).
Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je teda absencia priamej
súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane
a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane
druhej.
11. Článok 17 ods. 1 ústavy zaručuje osobnú slobodu. Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru
každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom, má právo podať návrh
na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho pozbavenia slobody
a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote
prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...
12. Dohovor v čl. 5 a ústava v čl. 17 sa svojím obsahom týkajú osobnej slobody
jednotlivca. Rozdielom v znení týchto článkov je použitá terminológia, keď čl. 5 dohovoru
výslovne priznáva právo či nárok súvisiaci s osobnou slobodou, zatiaľ čo čl. 17 ústavy
takéto termíny nepoužíva, ale ustanovuje jasné limity pre štát v prípade zásahov do osobnej
slobody jednotlivca.
13. Základné právo podľa čl. 17 ods. 2 ústavy vo svojom znení odkazuje na zákon,
a preto pri posudzovaní otázky jeho rešpektovania alebo porušenia musí brať ústavný súd
do úvahy zákonnú úpravu a jej aplikáciu príslušným orgánom, pričom v prípade zistenia
závažného porušenia zákonnosti ide aj o porušenie ústavnosti (III. ÚS 48/00). Príslušná
zákonná úprava obsiahnutá predovšetkým v Trestnom poriadku je tak integrálnou súčasťou
ústavného rámca zaručenej osobnej slobody (II. ÚS 55/98). Aj čl. 5 ods. 1 dohovoru
vyžaduje, aby k pozbaveniu osobnej slobody došlo „v súlade s konaním ustanoveným
zákonom“ a každé dohovorom prípustné pozbavenie osobnej slobody [čl. 5 ods. 1 písm. a)
až f)] musí byť „zákonné“. Dohovor tu teda priamo odkazuje na vnútroštátne právo, a preto
rešpektovanie tohto práva je integrálnou súčasťou záväzkov zmluvných štátov (Lukanov
v. Bulharsko z 20. 3. 1997, § 43). Každé pozbavenie osobnej slobody zároveň musí byť
v súlade s účelom čl. 5 dohovoru, ktorým je ochrana jednotlivca pred svojvôľou (Morsink
v. Holandsko z 11. 5. 2004).
14. Podľa § 71 ods. 1 Trestného poriadku obvinený môže byť vzatý do väzby len
vtedy, ako doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté
trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento
skutok spáchal obvinený, a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva
dôvodná obava, že
a) ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, najmä
ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, ak nemá stále bydlisko alebo ak mu hrozí vysoký
trest,
b) bude pôsobiť na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť
objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie, alebo
c) bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo
vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.
15. Podľa § 72 ods. 2 Trestného poriadku konať a rozhodovať možno len o väzbe
osoby, proti ktorej bolo vznesené obvinenie. Odôvodnenie rozhodnutia o väzbe obsahuje
aj uvedenie skutkových okolností, o ktoré sa výrok rozhodnutia o väzbe opiera. O väzbe
koná a rozhoduje súd a v prípravnom konaní na návrh prokurátora sudca pre prípravné
konanie, ktorý nie je pri vymedzení dôvodov väzby návrhom prokurátora viazaný.
O sťažnosti proti rozhodnutiu súdu alebo sudcu pre prípravné konanie o väzbe koná
a rozhoduje nadriadený súd. Pred rozhodnutím o väzbe musí byť obvinený vypočutý; o čase
a mieste výsluchu sa vhodným spôsobom upovedomí prokurátor, obvinený a jeho obhajca,
ak je dosiahnuteľný. Predseda senátu alebo sudca pre prípravné konanie vypočuje
obvineného a potom umožní prísediacim alebo sudcom, prokurátorovi a obhajcovi položiť
obvinenému otázky týkajúce sa rozhodnutia o väzbe; bez výsluchu obvineného možno
rozhodnúť o väzbe len vtedy, ak obvinený výslovne požiadal, aby sa konalo v jeho
neprítomnosti alebo ak zdravotný stav obvineného neumožňuje jeho výsluch...
Podľa § 192 ods. 1 Trestného poriadku pri rozhodovaní o sťažnosti preskúma
nadriadený orgán správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým sťažovateľ podal
sťažnosť, a konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia...
16. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že právomoc ústavného
súdu vo vzťahu k rozhodovaniu všeobecných súdov vo väzobných veciach je daná len
na preskúmanie dôvodu a spôsobu obmedzenia osobnej slobody, t. j. či proti osobe, ktorá
sa berie do väzby, bolo vznesené obvinenie, rozhodnutie o väzbe sa odôvodnilo
aj skutkovými okolnosťami, o väzbe rozhodoval súd, obvinený bol vzatý do väzby
pre konkrétne skutočnosti, resp. že osoba bola vzatá a držaná vo väzbe len na čas dovolený
zákonom, resp. konkrétnym rozhodnutím väzobného súdu o predĺžení väzby. Do obsahu
právomoci ústavného súdu nepatrí preskúmať postup, ako aj správnosť skutkových
a právnych záverov všeobecných súdov, ktorý viedol k záveru o existencii zákonného
dôvodu na vzatie do väzby. Tento postup skúma opravný súd v riadnom inštančnom
postupe, ktorý je funkčne uspôsobený na preskúmanie obsahu trestného spisu, súvisiacich
listín, podaní obvineného a prípadne aj ďalších dôkazov osvedčujúcich použitie takéhoto
zabezpečovacieho prostriedku, akým je väzba v trestnom konaní (II. ÚS 76/02). Skutkové
a právne závery všeobecného súdu by mohli byť predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 542/2012
a tam citovaná judikatúra).
17. Ústavný súd pripomína, že jeho úlohou ako nezávislého súdneho orgánu ochrany
ústavnosti (čl. 124 ústavy) nie je konať ako súd tretej alebo štvrtej inštancie, ale jeho úlohou
je preskúmať zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, s ústavou
alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 165/02).
18. Krajský súd odôvodnil napadnuté uznesenie v podstatnom takto: „V prvom rade
krajský súd uvádza, že sudca pre prípravné konanie postupoval pri rozhodovaní vecne
správne a v súlade s ustanoveniami Trestného poriadku upravujúcimi rozhodovanie o väzbe
pred súdom, v tam uvedených zákonných lehotách a v tomto smere nezistil žiadne
pochybenie. Vo veci bolo riadne začaté trestné stíhanie a obvinenému vznesené obvinenie,
pričom pred rozhodovaním o väzbe bol v prítomnosti obhajkyne vypočutý a mohol sa
vyjadriť k návrhu prokurátora. Pokiaľ ide o splnenie materiálnych podmienok väzby krajský
súd konštatoval, že doteraz zistené skutočnosti a zadovážené dôkazy nasvedčujú podozreniu,
že skutok, pre ktorý mu bolo vznesené obvinenie, bol spáchaný, tento vykazuje znaky
prečinu nebezpečného vyhrážania... Uvedenému v súčasnom štádiu konania nasvedčujú
výpovede poškodenej..., ktorá tak po začatí trestného stíhania, ako aj po vznesení obvinenia
opakovane podrobne popísala konanie obvineného, tohto usvedčuje zo spáchania skutku
tak, ako je uvedený v uznesení o vznesení obvinenia, pričom táto jej výpoveď je nepriamo
podporená i výpoveďou jej otca, svedka..., ako aj ďalšími listinnými dôkazmi zadováženými
do trestného spisu. Preto krajský súd v súlade s názorom sudcu pre prípravné konanie
dospel k záveru, že v prejednávanom prípade je v súčasnosti daná dôvodnosť trestného
stíhania a sú splnené materiálne podmienky väzby v zmysle ustanovenia § 71 ods. 1 Tr. por.
Aj pokiaľ ide o samotné dôvody väzby v zmysle § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por., tieto sú
podľa názoru krajského súdu v tomto štádiu konania prítomné. Dôvodnosť väzby v zmysle
citovaného ustanovenia ako správne uviedol súd prvého stupňa vyplýva najmä
zo skutočnosti, že agresívne správanie obvineného voči poškodenej má stupňujúcu
tendenciu, pričom rozchod s poškodenou a správa o umelom prerušení tehotenstva
poškodenej sú skutočnosti, s ktorými sa obvinený podľa doposiaľ zabezpečených dôkazov
nedokázal vyrovnať a je zrejmé, že k poškodenej prechováva negatívny postoj a samotný
priebeh skutku, tak ako ho popísala poškodená naznačuje podozreniu, že obvinený môže
konať voči nej z pomsty, kedy v súčasnosti nedokáže svoje správanie voči poškodenej
kontrolovať a uchýlil sa k hrozbám smrťou poškodenej so zbraňou a fyzickému napadnutiu
poškodenej. Z uvedených dôvodov sa správanie obvineného javí ako nevypočítateľné
a nepredvídateľné a je teda nepochybne daný dôvod väzby v zmysle § 71 ods. 1 písm. c)
Tr. por. Uvedené skutočnosti aj podľa názoru krajského súdu s prihliadnutím na povahu
a okolnosti prípadu a osobu obvineného, odôvodňujú nielen väzbu v zmysle § 71 ods. 1
písm. c) Tr. por., ale aj správny záver sudcu pre prípravné konanie, že za súčasného stavu
ani nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka, s prípadným
uložením primeraných povinností a obmedzení, nemožno v tomto konkrétnom prípade
považovať za dostatočné opatrenia na nahradenie väzby a prijať ich, pričom jeho väzba je v
súčasnom počiatočnom štádiu konania adekvátnym zabezpečovacím opatrením.“
19. Ústavný súd po ústavnom prieskume napadnutého rozhodnutia krajského súdu
konštatuje, že z jeho odôvodnenia vo vzťahu k zákonom predpokladanému ponechaniu
sťažovateľa vo výkone väzby nevyplýva nič, čo by signalizovalo arbitrárny alebo zjavne
neopodstatnený výklad relevantnej zákonnej úpravy vo veci konajúcimi súdmi vrátane
úpravy práva na slobodu a bezpečnosť garantovaného ústavou a dohovorom.
20. K námietke sťažovateľa o porušení práva na rovnosť zbraní ústavný súd uvádza,
že väzba ako zásadný zaisťovací inštitút predstavuje výrazný zásah do základného práva
jednotlivca na osobnú slobodu, a preto neodmysliteľnou procesnou zárukou pri takomto
zásahu musí byť právo dotknutej osoby „osobne sa vyjadriť“ k dôvodom a okolnostiam
ďalšieho zotrvania vo väzbe (III. ÚS 84/06). Na druhej strane ústavný súd vo svojej
doterajšej judikatúre formuloval tiež právny názor, podľa ktorého nemožno ani judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ,,ESĽP“) vykladať tak bezmedzne, že by z nej
vyplývala povinnosť všeobecného súdu a zvlášť druhostupňového súdu rozhodovať
o väzbe, resp. jej ďalšom trvaní vždy po vypočutí obvineného bez ohľadu na konkrétne
okolnosti prípadu (IV. ÚS 45/08). V kontexte sťažovateľom vytýkaného postupu krajského
súdu ústavný súd konštatuje, že k porušeniu základných práv sťažovateľa v dvojinštančnom
súdnom konaní, v ktorom všeobecné súdy rozhodovali o jeho vzatí do väzby, by mohlo
dôjsť v prípade, ak by nebol vôbec vypočutý. Porušeniu práv sťažovateľa však nezodpovedá
stav, keď v konaní pred prvoinštančným súdom bol za prítomnosti svojho zvoleného
obhajcu vypočutý, mal možnosť predniesť všetky svoje argumenty, námietky nielen
k trestnej činnosti mu kladenej za vinu, ale aj voči svojmu zadržaniu vrátane ponúknutia
prostriedkov nahradenia väzby, o ktorých súd v prvostupňovom konaní aj rozhodol, resp. sa
nimi ústavne súladným spôsobom aj vysporiadal.
21. Pre posúdenie sťažovateľovej námietky je rozhodná aj tá skutočnosť,
že sťažovateľ podal sťažnosť priamo do zápisnice a mal možnosť ju priamo aj zdôvodniť.
Zo zákona nevyplýva povinnosť krajského súdu ako odvolacieho súdu čakať tri alebo viac
dní na písomné odôvodnenie sťažnosti, aktivita je na strane sťažovateľa, ktorý si musí
chrániť svoje práva. Napokon ústavnému súdu neunikla ani tá skutočnosť, že sťažovateľom
priložená listina, ktorú v sťažnosti pomenúva ako odôvodnenie sťažnosti proti rozhodnutiu
okresného súdu o vzatí do väzy a ktorá bola podaná na poštovú prepravu 7. januára 2018,
je označená ako „žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu podľa § 79 Trestného poriadku“
a bola adresovaná Okresnej prokuratúre Partizánske. Ak ústavný súd vychádza
z predložených listín, tak uvedenú listinu ani nemožno považovať ako písomné
odôvodnenie sťažnosti, ale ako samostatný procesný inštitút a aj z toho pohľadu sa javí
sťažnosť sťažovateľa ako neodôvodnená.
22. Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd poznamenáva, že konania všeobecných súdov, ktorými sa
rozhoduje o väzbe, nie sú konaniami o trestnom obvinení a ani konaniami o občianskych
právach alebo záväzkoch, ako to vyžaduje citovaný článok dohovoru. Väzobným konaním
podľa názoru ústavného súdu nemôže dôjsť k porušeniu práva zaručeného v čl. 6 ods. 1
dohovoru aj z dôvodu, že túto oblasť ochrany práv upravuje vo svojich ustanoveniach čl. 5
dohovoru. Ústavný súd v tomto smere poukazuje aj na stabilnú rozhodovaciu prax ESĽP,
podľa ktorej osobnú slobodu chráni čl. 5 dohovoru (napr. rozsudok ESĽP de Wilde at al
v. Belgicko z 18. 6. 1971, AČ 12, § 65, § 67, § 71 – § 77 etc.). Článok 6 dohovoru teda
upravuje právo na spravodlivý proces, a zásadne sa teda nevzťahuje na konanie o väzbe,
pre ktoré platí špeciálna, pokiaľ ide o procesné záruky poskytované osobe nachádzajúcej sa
vo väzbe, v zásade špeciálna prísnejšia právna úprava obsiahnutá v čl. 5 dohovoru
upravujúcom právo na slobodu a bezpečnosť (m. m. II. ÚS 15/05). V tejto súvislosti ústavný
súd uvádza, že sťažovateľom namietané porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru nemá príčinné
uplatnenie vo väzobných veciach.
23. Naostatok ústavný súd konštatuje, že súd nezistil žiadne ústavnoprávne vady
napadnutého uznesenia krajského súdu, a preto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
sťažnosť odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
24. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené
vo výroku tohto uznesenia.
25. Keďže sťažnosť bola odmietnutá pre jej zjavnú neopodstatnenosť, ústavný súd
nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa, ktoré sú viazané na skutočnosť,
že sťažnosti bude vyhovené.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. augusta 2018