Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 424/2018
PDF · 154.02 KB
No categories available
II. ÚS 424/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. septembra 2018
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Binopol s. r. o., Terasy 6, Žilina,
právne zastúpenej advokátom Mgr. Karolom Haťapkom, Drieňová 34, Bratislava, vo veci
namietaného porušenia čl. 2 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva
podľa čl. 30 Ústavy Slovenskej republiky rozhodnutím Finančného riaditeľstva Slovenskej
republiky č. 1100301/1/99019/2015/5094 zo 6. marca 2015 a rozhodnutím Daňového úradu
Banská Bystrica č. 9614401/5/4834253/2014/Tre z 21. novembra 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti Binopol s. r. o. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júla 2018
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Binopol s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“,
v citovanom texte len „sťažovateľ“), ktorou namietala porušenie čl. 2 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a jej základného práva podľa čl. 30 ústavy
rozhodnutím Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej len „finančné
riaditeľstvo“) č. 1100301/1/99019/2015/5094 zo 6. marca 2015 (ďalej len „napadnuté
rozhodnutie finančného riaditeľstva“) a rozhodnutím Daňového úradu Banská Bystrica
(ďalej len „daňový úrad“) č. 9614401/5/4834253/2014/Tre z 21. novembra 2015 (ďalej len
„napadnuté rozhodnutie daňového úradu“).
2. Zo sťažnosti vyplýva, že daňový úrad ako správca dane svojím napadnutým
rozhodnutím určil sťažovateľke ako platiteľke dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie
obdobie november 2013 rozdiel dane z pridanej hodnoty v sume 7 500 €, čím nepriznal
nadmerný odpočet v sume 59,55 € a vyrubil sťažovateľke daň v sume 7 440,45 €.
Proti napadnutému rozhodnutiu daňového úradu podala sťažovateľka odvolanie,
o ktorom finančné riaditeľstvo rozhodlo napadnutým rozhodnutím tak, že rozhodnutie
daňového úradu potvrdilo.
3. Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že proti napadnutým rozhodnutiam daňového
úradu a finančného riaditeľstva podala „... žalobu na príslušný Krajský súd v Žiline..., ktorý
Rozsudkom zo dňa 16.12.2015, sp. zn.: 21S/87/2015, žalobu zamietol a Sťažovateľovi
náhradu trov konania nepriznal.“.
Sťažovateľka proti rozsudku Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 21 S 87/2015 zo 16. decembra 2015 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) podala
odvolanie na Najvyššom súde Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý
rozhodol rozsudkom sp. zn. 2 Sžf 35/2016 z 28. marca 2018 tak, že rozsudok súdu prvého
stupňa potvrdil.
4. Sťažovateľka v sťažnosti uviedla: „K uvedenému odôvodneniu Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky Sťažovateľ uvádza, že je absolútne neprijateľné, aby to, že daňový
subjekt, absolútne odlišný od Sťažovateľa, odmietal spolupracovať s Daňovým úradom
Banská Bystrica ako správcom dane, to, že bol neidentifikovateľný, nepreberal poštu
a na adrese sídla sa nezdržiaval, pôsobilo na ťarchu Sťažovateľa, t. j. na splnenie
podmienok nároku Sťažovateľa na odpočet dane z pridanej hodnoty. Sťažovateľ totiž
v dôsledku uvedeného správania obchodnej spoločnosti..., ktoré sa dialo bez akejkoľvek
ingerencie a možnosti Sťažovateľa ho ovplyvniť, nemal reálnu šancu splniť všetky údajné
podmienky nároku na odpočet dane z pridanej hodnoty, ktoré vyžadoval Daňový úrad
Banská Bystrica ako správca dane, hoci táto podmienka nie je žiadnym zákonným
predpisom správcovi dane stanovená.“
5. Sťažovateľka v sťažnosti ďalej tvrdí: „... je správca dane povinný vykonať úkony
pri správe daní aj z vlastného podnetu, ak sú splnené zákonné podmienky pre vznik alebo
existenciu daňovej pohľadávky, a to aj vtedy, ak daňový subjekt nesplnil riadne alebo vôbec
svoje povinnosti, má Sťažovateľ za to, že i Daňový úrad Banská Bystrica ako správca dane
si pred vydaním svojho rozhodnutia mohol túto konkrétnu osobu predvolať na podanie
vysvetlenia a nepostačovalo na splnenie všetkých zákonných povinností Daňového úradu
Banská Bystrica ako správcu dane len strohé miestne zisťovanie na adrese sídla obchodnej
spoločnosti... pričom nečinnosť tejto spoločnosti bola, celkom zjavne v rozpore so zákonom,
pričítaná na ťarchu Sťažovateľa, ktorým postupom bol Sťažovateľ nepochybne ukrátený
na svojich právach. Nemožno na podklade uvedeného súhlasiť s tvrdením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, že Daňový úrad Banská Bystrica ako správca dane hľadal
v predmetnej daňovej kontrole dôkazy preukazujúce oprávnenosť odpočítania dane
v prospech Sťažovateľa ako kontrolovaného daňového subjektu.
Sťažovateľ trvá na svojich tvrdeniach, že postup Daňového úradu Banská Bystrica
ako správcu dane, ako aj Orgánu verejnej správy, ktorý potvrdil rozhodnutie Daňového
úradu Banská Bystrica, bol nezákonný, kedy tieto označené orgány nedodržali
identifikované zákonné povinnosti a ukrátili tak Sťažovateľa na jeho základnom práve
na dobrú správu vecí verejných, ktoré vyplýva z Čl. 30 Ústavy SR a na jeho základnom
práve vyplývajúcom z Čl. 2 odsek 3 Ústavy Slovenskej republiky, teda byť nútený len na
také konanie, ktoré zákon ukladá.“
6. Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnosti rozhodol nálezom:
„Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovuje, že Rozhodnutím Finančného riaditeľstva
Slovenskej republiky... zo dňa 06.03.2015, č. 1100301/1/99019/2015/5094, boli porušené
základné práva Sťažovateľa - obchodnej spoločnosti Binopol s.r.o... podľa čl. 2 odsek 3
Ústavy Slovenskej republiky byť nútený len na konanie, ktoré zákon ukladá a podľa čl. 30
Ústavy Slovenskej republiky na dobrú správu verejných vecí. Ústavný súd ruší
rozhodnutie Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky... zo dňa 06.03.2015,
č. 1100301/1/99019/2015/5094 spolu s Rozhodnutím Daňového úradu Banská Bystrica,
zo dňa 21.11.2015, č. 9614401/5/4834253/2014/Tre.“
II.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
9. Podľa čl. 2 ods. 3 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej
medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
10. Podľa čl. 30 ústavy občania majú právo zúčastňovať sa na správe verejných vecí
priamo alebo slobodnou voľbou svojich zástupcov.
III.
11. Podľa názoru ústavného súdu nie je daná jeho právomoc na konanie
a rozhodnutie o sťažnosti. Sťažovateľka zastúpená v konaní pred ústavným súdom
kvalifikovaným advokátom smeruje svoju sťažnosť proti rozhodnutiam daňového úradu
a finančného riaditeľstva.
12. Ako to z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, právomoc ústavného súdu
poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,
keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.
Proti napadnutému rozhodnutiu daňového úradu bolo prípustné odvolanie ako riadny
opravný prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľky
vo vzťahu k rozhodnutiu daňového úradu malo finančné riaditeľstvo v rámci odvolacieho
konania, čo vylučuje právomoc ústavného súdu.
Proti napadnutému rozhodnutiu finančného riaditeľstva bola prípustná žaloba
v zmysle piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku, v dôsledku čoho
právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľky vo vzťahu k rozhodnutiu
finančného riaditeľstva mal krajský súd, čo tiež vylučuje právomoc ústavného súdu.
Napokon proti rozsudku krajského súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný
prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľky
vo vzťahu k rozsudku krajského súdu mal najvyšší súd v rámci odvolacieho konania,
čo takisto vylučuje právomoc ústavného súdu. Treba tiež poznamenať, že sťažovateľka
všetky označené možnosti nápravy dotknutých práv aj využila.
13. Podľa § 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhom
na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť
ústavného súdu petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti, v ktorej
sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 1
zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom
z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany, znamená, že ústavný súd môže
rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľka domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu
k tomu subjektu, ktorého označila za porušovateľa svojich práv (m. m. II. ÚS 19/05,
IV. ÚS 415/09, II. ÚS 660/2016). To zvlášť platí vtedy, ak je sťažovateľka zastúpená
kvalifikovaným právnym zástupcom.
14. Sťažovateľka svoj sťažnostný petit sformulovala tak, že jednoznačne označila
základné právo, ktorého porušenie navrhuje ústavnému súdu vysloviť. Je ním základné
právo podľa: „... čl. 2 odsek 3 Ústavy Slovenskej republiky byť nútený len na konanie, ktoré
zákon ukladá a podľa čl. 30 Ústavy Slovenskej republiky na dobrú správu verejných vecí.“.
15. Ústavný súd už judikoval, že zmyslom a účelom jeho právomoci podľa čl. 127
ods. 1 ústavy je poskytovanie účinnej ochrany tam uvedeným základným právam
a slobodám fyzických osôb a právnických osôb. Primárne teda v konaní o tzv.
individuálnych ústavných sťažnostiach nejde o konštatovanie ústavne relevantných
pochybení orgánov verejnej moci spätých s porušením konkrétneho článku ústavy.
Prirodzene, ak ústavný súd má poskytovať ochranu základným právam a slobodám
sťažovateľa, nevyhnutne musí autoritatívne výrokom svojho rozhodnutia označiť ústavný
článok garantujúci konkrétne základné právo alebo slobodu, ktoré bolo porušené, a tým
súčasne rozhodnúť o rozpore konania orgánu verejnej moci s predmetným ústavným
článkom. Nemožno však o každom článku ústavy povedať, že by priamo priznával určité
základné právo alebo slobodu adresátovi výkonu verejnej moci (m. m. II. ÚS 588/2016,
16. Na podklade uvedených záverov možno vyhodnotiť istú mieru vnútornej
rozpornosti sťažnostného petitu, ktorým je ústavný súd viazaný. Článok 2 ods. 3 ústavy totiž
fyzickej osobe alebo právnickej osobe negarantuje podľa druhej hlavy ústavy základné
práva či slobody.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom alebo rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom alebo rozhodnutím súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne výnimočne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie
(m. m. III. ÚS 138/02, I. ÚS 140/03, I. ÚS 127/03).
17. Napokon ústavný súd poznamenáva, že situácia by bola odlišná, keby bola
sťažovateľka označila za porušovateľa označených základných práv najvyšší súd.
V takomto prípade by neboli pochybnosti ani o právomoci ústavného súdu, ale
pravdepodobne ani o dodržaní zákonnej dvojmesačnej lehoty.
18. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia. Keďže ústavný súd
sťažnosť sťažovateľky ako celok odmietol, o ďalších nárokoch v nej uplatnených
nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. septembra 2018