Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 424/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. septembra 2018

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Binopol s. r. o., Terasy 6, Žilina,

právne zastúpenej advokátom Mgr. Karolom Haťapkom, Drieňová 34, Bratislava, vo veci

namietaného porušenia a základného práva

podľa rozhodnutím Finančného riaditeľstva Slovenskej

republiky č. 1100301/1/99019/2015/5094 zo 6. marca 2015 a rozhodnutím Daňového úradu

Banská Bystrica č. 9614401/5/4834253/2014/Tre z 21. novembra 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Binopol s. r. o. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júla 2018

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Binopol s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“,

v citovanom texte len „sťažovateľ“), ktorou namietala porušenie

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a jej základného práva podľa

rozhodnutím Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej len „finančné

riaditeľstvo“) č. 1100301/1/99019/2015/5094 zo 6. marca 2015 (ďalej len „napadnuté

rozhodnutie finančného riaditeľstva“) a rozhodnutím Daňového úradu Banská Bystrica

(ďalej len „daňový úrad“) č. 9614401/5/4834253/2014/Tre z 21. novembra 2015 (ďalej len

„napadnuté rozhodnutie daňového úradu“).

2. Zo sťažnosti vyplýva, že daňový úrad ako správca dane svojím napadnutým

rozhodnutím určil sťažovateľke ako platiteľke dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie

obdobie november 2013 rozdiel dane z pridanej hodnoty v sume 7 500 €, čím nepriznal

nadmerný odpočet v sume 59,55 € a vyrubil sťažovateľke daň v sume 7 440,45 €.

Proti napadnutému rozhodnutiu daňového úradu podala sťažovateľka odvolanie,

o ktorom finančné riaditeľstvo rozhodlo napadnutým rozhodnutím tak, že rozhodnutie

daňového úradu potvrdilo.

3. Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že proti napadnutým rozhodnutiam daňového

úradu a finančného riaditeľstva podala „... žalobu na príslušný Krajský súd v Žiline..., ktorý

Rozsudkom zo dňa 16.12.2015, sp. zn.: , žalobu zamietol a Sťažovateľovi

náhradu trov konania nepriznal.“.

Sťažovateľka proti rozsudku Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. zo 16. decembra 2015 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) podala

odvolanie na Najvyššom súde Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý

rozhodol rozsudkom sp. zn. z 28. marca 2018 tak, že rozsudok súdu prvého

stupňa potvrdil.

4. Sťažovateľka v sťažnosti uviedla: „K uvedenému odôvodneniu Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky Sťažovateľ uvádza, že je absolútne neprijateľné, aby to, že daňový

subjekt, absolútne odlišný od Sťažovateľa, odmietal spolupracovať s Daňovým úradom

Banská Bystrica ako správcom dane, to, že bol neidentifikovateľný, nepreberal poštu

a na adrese sídla sa nezdržiaval, pôsobilo na ťarchu Sťažovateľa, t. j. na splnenie

podmienok nároku Sťažovateľa na odpočet dane z pridanej hodnoty. Sťažovateľ totiž

v dôsledku uvedeného správania obchodnej spoločnosti..., ktoré sa dialo bez akejkoľvek

ingerencie a možnosti Sťažovateľa ho ovplyvniť, nemal reálnu šancu splniť všetky údajné

podmienky nároku na odpočet dane z pridanej hodnoty, ktoré vyžadoval Daňový úrad

Banská Bystrica ako správca dane, hoci táto podmienka nie je žiadnym zákonným

predpisom správcovi dane stanovená.“

5. Sťažovateľka v sťažnosti ďalej tvrdí: „... je správca dane povinný vykonať úkony

pri správe daní aj z vlastného podnetu, ak sú splnené zákonné podmienky pre vznik alebo

existenciu daňovej pohľadávky, a to aj vtedy, ak daňový subjekt nesplnil riadne alebo vôbec

svoje povinnosti, má Sťažovateľ za to, že i Daňový úrad Banská Bystrica ako správca dane

si pred vydaním svojho rozhodnutia mohol túto konkrétnu osobu predvolať na podanie

vysvetlenia a nepostačovalo na splnenie všetkých zákonných povinností Daňového úradu

Banská Bystrica ako správcu dane len strohé miestne zisťovanie na adrese sídla obchodnej

spoločnosti... pričom nečinnosť tejto spoločnosti bola, celkom zjavne v rozpore so zákonom,

pričítaná na ťarchu Sťažovateľa, ktorým postupom bol Sťažovateľ nepochybne ukrátený

na svojich právach. Nemožno na podklade uvedeného súhlasiť s tvrdením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky, že Daňový úrad Banská Bystrica ako správca dane hľadal

v predmetnej daňovej kontrole dôkazy preukazujúce oprávnenosť odpočítania dane

v prospech Sťažovateľa ako kontrolovaného daňového subjektu.

Sťažovateľ trvá na svojich tvrdeniach, že postup Daňového úradu Banská Bystrica

ako správcu dane, ako aj Orgánu verejnej správy, ktorý potvrdil rozhodnutie Daňového

úradu Banská Bystrica, bol nezákonný, kedy tieto označené orgány nedodržali

identifikované zákonné povinnosti a ukrátili tak Sťažovateľa na jeho základnom práve

na dobrú správu vecí verejných, ktoré vyplýva z Čl. 30 SR a na jeho základnom

práve vyplývajúcom z Čl. 2 odsek 3 , teda byť nútený len na

také konanie, ktoré zákon ukladá.“

6. Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnosti rozhodol nálezom:

„Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovuje, že Rozhodnutím Finančného riaditeľstva

Slovenskej republiky... zo dňa 06.03.2015, č. 1100301/1/99019/2015/5094, boli porušené

základné práva Sťažovateľa - obchodnej spoločnosti Binopol s.r.o... podľa čl. 2 odsek 3

byť nútený len na konanie, ktoré zákon ukladá a podľa

na dobrú správu verejných vecí. Ústavný súd ruší

rozhodnutie Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky... zo dňa 06.03.2015,

č. 1100301/1/99019/2015/5094 spolu s Rozhodnutím Daňového úradu Banská Bystrica,

zo dňa 21.11.2015, č. 9614401/5/4834253/2014/Tre.“

II.

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

9. Podľa štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej

medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

10. Podľa občania majú právo zúčastňovať sa na správe verejných vecí

priamo alebo slobodnou voľbou svojich zástupcov.

III.

11. Podľa názoru ústavného súdu nie je daná jeho právomoc na konanie

a rozhodnutie o sťažnosti. Sťažovateľka zastúpená v konaní pred ústavným súdom

kvalifikovaným advokátom smeruje svoju sťažnosť proti rozhodnutiam daňového úradu

a finančného riaditeľstva.

12. Ako to z citovaného vyplýva, právomoc ústavného súdu

poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,

keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Proti napadnutému rozhodnutiu daňového úradu bolo prípustné odvolanie ako riadny

opravný prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľky

vo vzťahu k rozhodnutiu daňového úradu malo finančné riaditeľstvo v rámci odvolacieho

konania, čo vylučuje právomoc ústavného súdu.

Proti napadnutému rozhodnutiu finančného riaditeľstva bola prípustná žaloba

v zmysle piatej časti druhej hlavy , v dôsledku čoho

právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľky vo vzťahu k rozhodnutiu

finančného riaditeľstva mal krajský súd, čo tiež vylučuje právomoc ústavného súdu.

Napokon proti rozsudku krajského súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný

prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľky

vo vzťahu k rozsudku krajského súdu mal najvyšší súd v rámci odvolacieho konania,

čo takisto vylučuje právomoc ústavného súdu. Treba tiež poznamenať, že sťažovateľka

všetky označené možnosti nápravy dotknutých práv aj využila.

13. Podľa ústavný súd je viazaný návrhom

na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť

ústavného súdu petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti, v ktorej

sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 1

), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom

z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany, znamená, že ústavný súd môže

rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľka domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu

k tomu subjektu, ktorého označila za porušovateľa svojich práv (m. m. ,

, ). To zvlášť platí vtedy, ak je sťažovateľka zastúpená

kvalifikovaným právnym zástupcom.

14. Sťažovateľka svoj sťažnostný petit sformulovala tak, že jednoznačne označila

základné právo, ktorého porušenie navrhuje ústavnému súdu vysloviť. Je ním základné

právo podľa: „... byť nútený len na konanie, ktoré

zákon ukladá a podľa na dobrú správu verejných vecí.“.

15. Ústavný súd už judikoval, že zmyslom a účelom jeho právomoci podľa čl. 127

ods. 1 je poskytovanie účinnej ochrany tam uvedeným základným právam

a slobodám fyzických osôb a právnických osôb. Primárne teda v konaní o tzv.

individuálnych ústavných sťažnostiach nejde o konštatovanie ústavne relevantných

pochybení orgánov verejnej moci spätých s porušením konkrétneho článku .

Prirodzene, ak ústavný súd má poskytovať ochranu základným právam a slobodám

sťažovateľa, nevyhnutne musí autoritatívne výrokom svojho rozhodnutia označiť ústavný

článok garantujúci konkrétne základné právo alebo slobodu, ktoré bolo porušené, a tým

súčasne rozhodnúť o rozpore konania orgánu verejnej moci s predmetným ústavným

článkom. Nemožno však o každom článku povedať, že by priamo priznával určité

základné právo alebo slobodu adresátovi výkonu verejnej moci (m. m. ,

).

16. Na podklade uvedených záverov možno vyhodnotiť istú mieru vnútornej

rozpornosti sťažnostného petitu, ktorým je ústavný súd viazaný. Článok 2 ods. 3 totiž

fyzickej osobe alebo právnickej osobe negarantuje podľa druhej hlavy základné

práva či slobody.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom alebo rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom alebo rozhodnutím súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne výnimočne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie

(m. m. , , ).

17. Napokon ústavný súd poznamenáva, že situácia by bola odlišná, keby bola

sťažovateľka označila za porušovateľa označených základných práv najvyšší súd.

V takomto prípade by neboli pochybnosti ani o právomoci ústavného súdu, ale

pravdepodobne ani o dodržaní zákonnej dvojmesačnej lehoty.

18. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2

tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia. Keďže ústavný súd

sťažnosť sťažovateľky ako celok odmietol, o ďalších nárokoch v nej uplatnených

nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. septembra 2018