Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 6 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (11)III. ÚS 358/2018
PDF · 240.89 KB
No categories available
III. ÚS 358/2018
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. septembra
2018 predbežne prerokoval sťažnosť ,
, toho času v Ústave na výkon trestu odňatia slobody Leopoldov, zastúpeného
, advokátska kancelária, ,
vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1
a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. a), čl. 6 ods. 1
a 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu
Nové Zámky sp. zn. 4 T 178/2014 z 2. februára 2017, uznesením Krajského súdu v Nitre
sp. zn. 4 To 17/2017 z 29. júna 2017, uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 3 Tdo 86/2017 z 23. mája 2018, rozsudkom Okresného súdu Nové Zámky
sp. zn. 4 T 140/2015 z 26. septembra 2017 a rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn.
1 To 7/2018 z 15. mája 2018 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. augusta
2018 doručená sťažnosť , , toho času
v Ústave na výkon trestu odňatia slobody Leopoldov (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného
, advokátska kancelária, ,
vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1
a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 1
písm. a), čl. 6 ods. 1 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Nové Zámky (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.
4 T 178/2014 z 2. februára 2017, uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský
súd“) sp. zn. 4 To 17/2017 z 29. júna 2017, uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Tdo 86/2017 z 23. mája 2018, rozsudkom
okresného súdu sp. zn. 4 T 140/2015 z 26. septembra 2017 a rozsudkom krajského súdu
sp. zn. 1 To 7/2018 z 15. mája 2018.
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného
súdu sp. zn. 4 T 178/2014 z 2. februára 2017 uznaný vinným zo spáchania obzvlášť
závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo
prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c), d) a ods. 2
písm. c) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len
„Trestný zákon“). O odvolaní, ktoré sťažovateľ podal proti prvostupňovému rozsudku,
rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 4 To 17/2017 z 29. júna 2017, ktorým odvolanie
sťažovateľa ako nedôvodné zamietol. Dovolanie sťažovateľa uplatnené proti uvedenému
druhostupňovému rozhodnutiu bolo uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tdo 86/2017
z 23. mája 2018 podľa § 382 písm. c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) odmietnuté. Rozsudkom okresného
súdu sp. zn. 4 T 140/2015 z 26. septembra 2017 v spojení s rozsudkom krajského súdu
sp. zn. 1 To 7/2018 z 15. mája 2018 bol zrušený výrok o treste rozsudku okresného súdu
sp. zn. 4 T 178/2014 z 2. februára 2017 právoplatného v spojení s uznesením krajského súdu
sp. zn. 4 To 17/2017 z 29. júna 2017, keďže bol sťažovateľovi uložený v zmysle ustanovení
§ 41 ods. 2 Trestného zákona súhrnný trest odňatia slobody.
3. Sťažovateľ v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu v prvom rade prezentuje
námietku, že v predmetnom trestnom konaní „Závažným spôsobom boli porušené
ustanovenia o konaní, ktoré prechádzalo vydaniu napadnutých rozhodnutí, čo spôsobilo, že
výrok o vine obžalovaného (a v nadväznosti na túto skutočnosť aj ostatné výroky
napadnutého rozsudku) sú nezákonné.“. Sťažovateľ v nadväznosti na uvedené uvádza
konkrétne tvrdenie, a to: «Opakovane v tomto konaní zásadne namietam zákonnosť
vznesenia obvinenia mojej osobe pre skutok „distribúcie“, t .j. predaja alebo bezodplatného
poskytovania pervitínu iným osobám, lebo pre tento skutok nebolo začaté trestné stíhanie
postupom podľa § 199 odsek 1 Trestného poriadku. Toto pochybenie orgánov prípravného
konania má za následok, že uznesenie o vznesení obvinenia v zmysle § 206 ods. 1 Trestného
poriadku je v tejto časti nezákonné a preto sú procesne nepoužiteľné všetky dôkazy, ktoré
boli v tomto smere vykonané v celom doterajšom trestnom konaní a nemôžu byť ani
podkladom na uznanie viny za predaj, resp. akékoľvek poskytovanie pervitínu iným osobám
v zmysle ustanovenia § 173 odsek 1 písmeno c) Trestného zákona. Obžaloba na obvineného
môže byť podaná iba za skutok, za ktorý bolo zákonným spôsobom začaté trestné stíhanie
a následne vznesené obvinenie.»
4. V nasledujúcom bode sťažnosti sa sťažovateľ sústreďuje na ďalšie argumentáciu,
v ktorej okrem iného uvádza: „Súdy sa v napadnutých rozhodnutiach náležite
nevysporiadali so zásadným argumentom mojej obhajoby o procesnej nepoužiteľnosti
dôkazu - výsluchu svedkyne v prípravnom konaní a vôbec nereagovali
na moju zásadnú námietku o procesnej nepoužiteľnosti dôkazu - výsluchu
v prípravnom konaní, rovnako ani s krajským súdom nariadeným vykonaním dôkazu -
opätovným výsluchom svedka , ktorý odmietol vypovedať a napriek tomu
rozporuplné výpovede uvedených svedkov výlučne z prípravného konania považovali
za dôkazy o mojej vine. Rovnako súdy v odôvodnení rozhodnutí neuviedli akými úvahami sa
spravovali pri hodnotení vykonaných dôkazov, keď moju vinu založili výlučne
na rozporuplných a súčasne dvoch procesne nepoužiteľných výpovedí svedkov
z prípravného konania, ktorí však na hlavnom pojednávaní dostatočne odôvodnili prečo je
pravdivá ich výpoveď na hlavnom pojednávaní. Takéto odôvodnenie výroku rozsudku je
preto v rozpore s ustanovením § 168 odsek 1 Trestného poriadku, pričom následne odvolací
súd a aj súd dovolací vyslovili len toľko, že považujú odôvodnenia súdov nižšieho stupňa
za dostatočné a na ne poukazujú a len v krátkosti sa venovali jednotlivým bodom odvolania
a dovolania. Čo považujem za nedostatočné, pričom som toho názoru, že zrejme
nepochopili niektoré argumenty uvádzané obhajobou.“
5. Sťažovateľ v rámci argumentačnej línie sťažnosti ďalej dôvodí: «Hodnotiac obsah
výpovedí vyššie uvedených svedkov, ktoré sú procesné použiteľné, ani jeden z nich ma
neusvedčuje zo spáchania skutku, za ktorý ma súdy uznali vinným. V tomto trestnom konaní,
orgány činné v trestnom konaní a ani súdy nezabezpečili ani jeden objektívny dôkaz o tom,
že som zadovažoval, prechovával a predával psychotropnú látku pervitín. Orgánmi
prípravného konania nebola zaistená ani len vzorka omamnej alebo psychotropnej látky,
o ktorej by bolo možné konštatovať, že sa jedná o pervitín, alebo iné narkotikum. V trestnom
konaní ani jeden zo zákonne vykonaných dôkazov nepotvrdil, že by som vôbec prišiel
do kontaktu s nejakou omamnou alebo psychotropnou látkou alebo inou zakázanou látkou,
a už vôbec nie s pervitínom resp. s metamfetamínom. O tom svedčia výsledky vykonanej
domovej prehliadky a prehliadky iných priestorov, pri ktorých sa nenašli ani v byte, ani
vo vchode do obydlia v mieste trvalého bydliska obžalovaného, ani vo vozidlách
používaných obžalovaným, žiadne stopy po droge alebo akejkoľvek zakázanej látke V tejto
súvislosti poukazujeme aj na to, že služobný pes nezachytil žiadnu pachovú stopu
a z výpovede svedka na hlavnom pojednávaní, ktorý bol v predmetnej veci
psovodom vyplýva, že nemal žiadnu takú vec, že by pes nebol označil nejakú drogu, ktorá by
sa zistila následnou fyzickou kontrolou. Z Hlásenia o použití služobného psa na špeciálne
pachové práce z 20.05.2014 vyplýva, že „služobný pes vylúčil prítomnosť omamných
a psychotropných látok“ a to v byte, v nebytových priestoroch ako i vo všetkých
prehliadnutých vozidlách (str. 276 a str. 277 spisu). Zo zápisníc o vykonaní domovej
prehliadky a prehliadky troch osobných motorových vozidiel vyplýva, že nebola pri nich
nájdená žiadna vec, súvisiaca s prípadnou drogovou činnosťou. Až groteskne vyznieva
svojvoľná a hypotetická argumentácia prvostupňového súdu, že hoci sa pri vykonaní
prehliadok nenašla žiadna droga, nemožno to vylúčiť, pričom súd tento záver vyvodil
z odpovede svedka, ktorý bol psovodom, že pes to po „vyvetraní nemusel zachytiť“. Preto,
aby mohla byť pachová stopa vôbec použitá ako dôkaz, výlučne však podporný v spojení
s inými dôkazmi, musela by preukazovať prítomnosť omamných a psychotropných látok
v objektoch, v ktorých pes túto stopu zachytil. Preto túto ničím nepodloženú a neobhájiteľnú
úvahu súdu, majúcu charakter domnienky, považujem za iracionálnu, výlučne špekulatívnu
myšlienkovú konštrukciu, ktorá nemá oporu v žiadnom dôkaze a je v rozpore s primárnymi
zásadami logiky a trestného práva. Skutočnosť, že by som prišiel do kontaktu s nejakou
zakázanou látkou, vylúčili aj výsledky skúmania odobratého biologického materiálu
a odobraté stery z mojich rúk, ktoré boli všetky negatívne.»
6. Sťažovateľ je toho názoru, že „všeobecné súdy nesprávne aplikovali právo,
rozhodnutia nie sú dostatočne odôvodnené, nesú znaky arbitrárnosti vyusťujúce
do porušenia vyššie uvedených základných práv a slobôd“.
7. Na základe všetkých uvedených skutočností sťažovateľ žiada, aby ústavný súd
rozhodol o jeho sťažnosti nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho základných práv
podľa čl. 17 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 1
písm. a), čl. 6 ods. 1 a 3 dohovoru rozsudkom okresného súdu sp. zn. 4 T 178/2014
z 2. februára 2017, uznesením krajského súdu sp. zn. 4 To 17/2017 z 29. júna 2017,
uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tdo 86/2017 z 23. mája 2018, rozsudkom okresného
súdu sp. zn. 4 T 140/2015 z 26. septembra 2017 a rozsudkom krajského súdu sp. zn. 1 To
7/2018 z 15. mája 2018, označené rozhodnutia zrušil a vrátil vec sťažovateľa na nové
konanie a rozhodnutie a priznal mu tiež náhradu trov právneho zastúpenia.
II.
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje
na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní
každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti
predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
9. Právomoc ústavného súdu vyplývajúca z čl. 127 ods. 1 ústavy je vo vzťahu
k všeobecným súdom limitovaná princípom subsidiarity, podľa ktorého poskytuje ústavný
súd v konaní podľa čl. 127 ústavy ochranu základným právam alebo slobodám fyzických
osôb a právnických osôb za podmienky, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd. Vo vzťahu k časti sťažnosti týkajúcej namietaného porušenia označených článkov
ústavy a dohovoru rozsudkom okresného súdu sp. zn. 4 T 178/2014 z 2. februára 2017
ústavný súd zistil existenciu procesnej prekážky uvedenej v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde, a síce nedostatok právomoci. Vo vzťahu k predmetnému rozsudku okresného súdu
sťažovateľ disponoval opravným prostriedkom (odvolaním), ktorý aj využil. Poskytnutie
ochrany v danom prípade potenciálneho porušenia dotknutých článkov ústavy a dohovoru
spadalo do právomoci nadriadeného súdu, teda krajského súdu, čo vylučuje právomoc
ústavného súdu. Ústavný súd vzhľadom na uvedené sťažnosť v tejto časti odmietol
pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie v zmysle § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde.
10. Sťažovateľ v dôvodoch sťažnosti adresovanej ústavnému súdu v podstate
kopíruje námietky, ktoré prezentoval v uplatnenom odvolaní a následne aj v podanom
dovolaní. Porušenie svojich označených práv opiera o námietku nezákonnosti vykonaných
dôkazov, čo zdôvodňuje tvrdením o nedostatkoch uznesenia o začatí trestného stíhania,
ktoré podľa jeho názoru v časti vymedzenia skutku nekorešponduje s následne vydaným
uznesením o vznesení obvinenia, ako aj tvrdením o procesných defektoch niektorých
svedeckých výpovedí, o ktoré konajúce súdy opreli záver o jeho vine. V neposlednom rade
sťažovateľ namieta vyhodnotenie súdmi vykonaných dôkazov, ktoré podľa neho jeho vinu,
a teda spáchanie skutku nijako nepotvrdili. Skutkové závery, z ktorých konajúce súdy
vyvodili právny záver o vine sťažovateľa, tak vníma ako neobhájiteľné a arbitrárne.
11. Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojich označených základných práv
zaručených ústavou a práv zaručených dohovorom uznesením krajského súdu sp. zn.
4 To 17/2017 z 29. júna 2017, ktorým bolo zamietnuté jeho odvolanie, ako aj uznesením
najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tdo 86/2017 z 23. mája 2018, ktorým dovolací súd odmietol ním
podané dovolanie.
12. Riadiac sa zásadou materiálnej ochrany ústavnosti judikatúra ústavného súdu
reflektujúca na rozhodovaciu činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri rozsudok
z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99,
a jeho body 51, 53, 54) v prípade procesného rozhodnutia dovolacieho súdu o odmietnutí
dovolania pre jeho neprípustnosť zároveň garantuje zachovanie lehoty na podanie sťažnosti
ústavnému súdu aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu
druhostupňového súdu (podobne III. ÚS 114/2010). V zmysle uvedeného preto ústavný súd
pristúpil k preskúmaniu námietok sťažovateľa uplatnených aj vo vzťahu k označenému
rozhodnutiu krajského súdu, ktoré bolo napadnuté dovolaním sťažovateľa a dovolacím
súdom posúdené ako neprípustné.
13. Ústavný súd už v úvode upriamuje pozornosť na svoju ustálenú judikatúru,
v zmysle ktorej nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať skutkové a právne
názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu,
s výnimkou ich arbitrárnosti alebo zjavnej neodôvodnenosti majúcej za následok porušenie
základného práva (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).
14. Ústavný súd sa oboznámil s obsahom odôvodnení oboch namietaných
rozhodnutí, aby posúdil zlučiteľnosť obsahu predmetných rozhodnutí, ako aj
zlučiteľnosť výkonu právomocí oboch vo veci konajúcich súdov so sťažovateľom
namietanými článkami ústavy a dohovoru.
15. Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zdôraznil, že si v celom rozsahu
osvojil skutkové a právne závery rozhodnutia okresného súdu a na tieto v podrobnostiach
odkázal. Okresný súd v prvostupňovom rozsudku reagoval na námietky sťažovateľa
o nedostatkoch uznesenia o začatí trestného stíhania, kde uviedol: „Obrana obžalovaného
spočívajúca v tom, že za predaj drog nebolo začaté trestné stíhanie avšak mu bolo vznesené
obvinenie neobstojí, nakoľko uznesenie vyšetrovateľa PZ o začatí trestného stíhania zo dňa
13.03.2014 obsahuje, že si mal drogu zvanú pervitín zadovažovať aj za účelom ďalšej
distribúcie, čo možno považovať za účelom ďalšieho predaja alebo poskytovania iným
osobám či už za finančnú hodnotu alebo za inú protislužbu, prípadne bezodplatne.“
S prezentovanou argumentáciou okresného súdu sa stotožnil aj najvyšší súd, ktorý
v odôvodnení dovolacieho rozhodnutia prezentoval jazykový výklad podporujúci opísané
stanovisko okresného súdu. Konkrétne vysvetlil ekonomický význam pojmu distribúcia
takto: «Distribúcia je súbor operácii, ktorými sa produkt z oblasti výroby odovzdáva
k dispozícii spotrebiteľovi. Medzi klasické funkcie distribúcie patrí aj „predaj“
spotrebiteľom.» Súčasne zdôraznil, že „skutočne“ relevantné parametre pre posúdenie
zákonnosti vykonaných dôkazov, ktoré z pohľadu konformnosti s čl. 6 ods. 1 dohovoru
pertraktuje aj štrasburská judikatúra, ako sú zásady kontradiktórnosti, rovnosti strán a zbraní
a právo na obhajobu v posudzovanom prípade sťažovateľa, boli plne rešpektované.
16. Najvyšší súd sa v odôvodnení svojho uznesenia vyjadril aj k ďalším námietkam
sťažovateľa o použiteľnosti, resp. zákonnosti vykonania niektorých dôkazov. Najvyšší súd
v tomto smere dôvodil: „Obvinený v rámci dovolania namietal vykonanie niektorých
dôkazov, resp. ich použiteľnosť – výsluch svedkyne z dôvodu, že
obhajca obvineného nebol o výsluchu riadne a včas vyšetrovateľom upovedomený. Na túto
námietku dal presvedčivú odpoveď už prvostupňový súd, ktorý uviedol, že obhajca sa
výsluchu 2. septembra 2014 zúčastnil, a ak chcel položiť ešte ďalšie otázky, mohol žiadať
zopakovanie úkonu. Najvyšší súd dodáva, že obvinený ani obhajca počas celého
prípravného konania nežiadali zopakovanie tohto úkonu, úkon akceptovali.“
17. K námietkam sťažovateľa o arbitrárnosti vyhodnotenia vykonaných dôkazov
krajský súd v namietanom uznesení uviedol: „Súd prvého stupňa podľa § 278 odsek 2
Trestného poriadku pri rozhodovaní napadnutým rozsudkom o vine obžalovaného mohol
na tieto skutočnosti prihliadať , pretože boli prebraté na hlavnom pojednávaní a opierajú
sa o dôkazy, ktoré boli na hlavnom pojednávaní vykonané (a to zvlášť prečítaním zápisníc
o skorších výpovediach týchto svedkov učinených v prípravnom konaní). Odvolací súd
považuje za potrebné ešte v súvislosti s námietkami obhajoby uviesť, že pri trestnom postihu
tzv. drogovej trestnej činnosti nie je vždy nevyhnutným, aby jediným, či rozhodujúcim
dôkazom o takejto trestnej činnosti bolo zaistenie drogy páchateľovi. Dôkazné prostriedky
vymenúva Trestný poriadok v ustanovení § 119 ods. 2, pričom tieto dôkazné prostriedky
považuje Trestný poriadok za rovnocenné a teda aj tzv. drogovú trestnú činnosť možno
dokazovať napríklad výpoveďou obžalovaného, či svedkov, to platí aj v posudzovanej
trestnej veci (viď výpovede svedkov, na ktoré už bolo vyššie poukázané).“ K predmetným
námietkam sťažovateľa sa vyjadril aj najvyšší súd, ktorý v odôvodnení svojho rozhodnutia
argumentoval: „Podľa §278 ods. 2 Trestného poriadku súd môže pri svojom rozhodnutí
prihliadať len na skutočnosti, ktoré boli vykonané na hlavnom pojednávaní. Z rozhodnutí
prvostupňového a odvolacieho súdu (ktoré tvoria jeden celok) jednoznačne vyplýva, že súdy
opreli svoje rozhodnutia o dôkazy, ktoré boli vykonané na jednotlivých hlavných
pojednávaniach za prítomnosti obžalovaného a jeho obhajcov. Na hlavnom pojednávaní
platí zásada bezprostrednosti, priamosti a ústnosti (s určitými zákonnými výnimkami). Čo
sa týka použiteľnosti svedeckých výpovedi z prípravného konania v súdnom konaní resp.
teda celkovo ich významu z pohľadu rozhodovania súdu, je potrebné poznamenať, že
zápisnice o takýchto výsluchoch môžu byť pri splnení zákonných podmienok v priebehu
súdneho konania čítané ako náhrada výpovede svedka na pojednávaní, pričom pokiaľ sa
súd i obe strany – prokurátor a obžalovaný – zhodnú, že osobný výsluch svedka na
pojednávaní nie je potrebný, môže byť takto čítaná opäť aj nekontradiktórne vykonaná
kľúčová svedecká výpoveď, podstatná pre rozhodnutie o vine (v ostatných prípadoch musí
byť podmienka kontradiktórnosti splnená, ak by malo byť rozhodnutie výlučne alebo
v rozhodujúcej miere založené na dotknutej výpovedi). Druhou alternatívou je možnosť také
výpovede predložiť na odstránenie rozporov oproti skoršej vo veci vykonanej svedeckej
výpovedi z dôvodu, že bol medzi výpoveďami rozpor oproti prípravnému konaniu (výpoveď
svedka prečítaná na hlavnom pojednávaní 3. septembra 2015 podľa §
264 ods. 1 Trestného poriadku, výpoveď svedka prečítaná na hlavnom
pojednávaní 16. apríla 2015, výpoveď svedka prečítaná na hlavnom
pojednávaní 23. apríla 2015 ). Pre vydanie rozhodnutia nie je podstatné, koľko dôkazov je
vykonaných, ale aká je ich dôkazná sila (argumenta ponderantur, non numerantur).“
18. Ústavný súd je toho názoru, že sťažovateľovi bola v odôvodnení rozhodnutia
krajského súdu a súčasne rozhodnutia okresného súdu, na ktoré sa odvolací súd ako
na vecne správne odvolal, ako aj v odôvodnení dovolacieho rozhodnutia poskytnutá
primeraná odpoveď na všetky jeho zásadné námietky prednesené v uplatnených opravných
prostriedkoch. Podľa neho sa konajúce súdy s týmito zásadnými námietkami sťažovateľa
vznesenými v odvolacom konaní, ako aj dovolacom konaní náležite vysporiadali.
Sťažovateľovi bol v prvom rade predostretý jasný a logický gramatický výklad príslušnej
skutkovej podstaty stíhaného trestného činu, na základe ktorého bola potvrdená
kompatibilita uznesenia o začatí trestného stíhania s uznesením o vznesení obvinenia, a teda
správny procesný postup zabezpečujúci zákonné mantinely vedeného trestného konania.
Ústavný súd hodnotí prezentovaný výklad ako absolútne vyčerpávajúci a súčasne logický,
nezakladajúci žiadne pochybnosti o jeho správnosti.
19. V odôvodnení namietaných rozhodnutí bola podľa mienky ústavného súdu
primerane zodpovedaná aj námietka sťažovateľa, v ktorej predostieral tvrdenie o porušení
jeho práva na obhajobu v prípade konkrétneho výsluchu svedka, tým že mu orgány činné
v trestnom konaní podľa jeho vyjadrenia nevytvorili primerané podmienky k príprave
na označený výsluch. Ústavný súd rovnako ako krajský súd a najvyšší súd vníma takto
prezentovanú námietku sťažovateľa ako neopodstatnenú. Sťažovateľ totiž namieta fakt, že
nemal dostatočný časový priestor na prípravu obhajoby iba v abstraktnej rovine, bez toho
aby bližšie špecifikoval, s akými konkrétnymi relevantnými skutočnosťami chcel, resp.
potenciálne mohol v priebehu výsluchu označeného svedka efektívne konfrontovať. Ako
nemej dôležitú ústavný súd hodnotí aj argumentáciu konajúcich súdov, ktoré poukazovali
na to, že sťažovateľ mal aj po vykonaní výsluchu stále zachovaný priestor svoje právo
na obhajobu realizovať a prípadne žiadať o zopakovanie daného výsluchu, čo však neurobil.
Podľa názoru ústavného súdu nie je za takýchto okolností možné urobiť v prípade
predmetnej svedeckej výpovede záver o zmarení práva sťažovateľa na obhajobu.
20. Rovnako zrozumiteľnú podobu má podľa názoru ústavného súdu aj súdmi
prezentovaný výklad príslušných ustanovení Trestného poriadku, konkrétne ustanovení
§ 278 ods. 2 a § 264 Trestného poriadku, zakotvujúcich uplatnenie zásad bezprostrednosti
a ústnosti (§ 18 a § 19 Trestného poriadku) na hlavnom pojednávaní, prostredníctvom
ktorého bola opodstatnenosť argumentácie sťažovateľa o procesných defektoch
a nepoužiteľnosti niektorých svedeckých výpovedí vyvrátená. Bolo mu náležite vysvetlené,
že ustanovenia § 264 Trestného poriadku, ktoré boli v jeho prípade aplikované, upravujú
špeciálny prípad realizácie zásady bezprostrednosti a ústnosti na hlavnom pojednávaní,
ktorý počíta a súčasne umožňuje využitie výpovede z prípravného konania v prípadoch, keď
sa svedok pri svojej výpovedi na hlavnom pojednávaní odchýli v podstatných bodoch
od svojej skoršej výpovede. Inými slovami, v prípadoch, keď svedok na hlavnom
pojednávaní podstatne zmení svoju výpoveď v porovnaní s výpoveďou z prípravného
konania, nestáva sa výpoveď z prípravného konania v dôsledku takejto okolnosti nulitnou.
Trestný poriadok umožňuje takúto výpoveď využiť a subsumovať ju do procesu hodnotenia
vykonaných dôkazov, a to spôsobom a za podmienok uvedených v predmetných
ustanoveniach, ktoré vytvárajú podmienky pre správne zhodnotenie výpovede svedka
v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov (§ 2 ods. 12 Trestného poriadku). Ústavný
súd je toho názoru, že konajúce súdy v odôvodnení svojich rozhodnutí v súlade so zásadou
voľného hodnotenia dôkazov náležite a logicky zdôvodnili, prečo označené výpovede
z prípravného konania vzhľadom na ich spontánnosť a vzájomnú súladnosť považovali
za presvedčivé a relevantné, na základe čoho im na rozdiel od výpovedi na hlavnom
pojednávaní priznali relevantnú výpovednosť a zásadnú dôkaznú silu.
21. Vzhľadom na zistenia uvedené v predchádzajúcich bodoch odôvodnenia tohto
uznesenia nemá ústavný súd žiaden dôvod a ani oprávnenie na prehodnocovanie záverov
sťažovateľom namietaných rozhodnutí krajského súdu a najvyššieho súdu. Samotná
skutočnosť, že si konajúce súdy neosvojili sťažovateľom prezentované vyhodnotenie
sumáru vykonaných dôkazov, v žiadnom prípade nemôže viesť k záveru o porušení
označených práv sťažovateľa garantovaných ústavou a dohovorom. V kontexte uvedeného
sa tak jeho námietka o porušení jeho označených práv zaručených ústavou a dohovorom
uznesením krajského súdu sp. zn. 4 To 17/2017 z 29. júna 2017 a uznesením najvyššieho
súdu sp. zn. 3 Tdo 86/2017 z 23. mája 2018 javí ako zjavne neopodstatnená.
22. Pokiaľ ide o námietky porušenia označených práv sťažovateľa, ktoré uplatnil
proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 4 T 140/2015 z 26. septembra 2017 a rozsudku
krajského súdu sp. zn. 1 To 7/2018 z 15. mája 2018, predmetnú časť sťažnosti ústavný súd
odmietol ako zjavne neopodstatnenú vzhľadom na nedostatok príčinnej súvislosti medzi
obsahom sťažnostných námietok a obsahom namietaných rozhodnutí, keďže tieto
rozhodnutia sa týkali iba uloženia súhrnného trestu a s otázkami zodpovednosti za stíhaný
trestný čin, ktoré tvoria meritum sťažnosti adresovanej ústavnému súdu, nijako nesúvisia.
23. Vychádzajúc z uvedených záverov, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
rozhodol o sťažnosti sťažovateľa tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. septembra 2018