Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 358/2018

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-64

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. septembra

2018 predbežne prerokoval sťažnosť ,

, toho času v Ústave na výkon trestu odňatia slobody Leopoldov, zastúpeného

, advokátska kancelária, ,

vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1

a a práv podľa ,

a 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu

Nové Zámky sp. zn. z 2. februára 2017, uznesením Krajského súdu v Nitre

sp. zn. z 29. júna 2017, uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 23. mája 2018, rozsudkom Okresného súdu Nové Zámky

sp. zn. z 26. septembra 2017 a rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn.

z 15. mája 2018 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. augusta

2018 doručená sťažnosť , , toho času

v Ústave na výkon trestu odňatia slobody Leopoldov (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného

, advokátska kancelária, ,

vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1

a (ďalej len „“) a práv podľa

písm. a), čl. 6 ods. 1 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Nové Zámky (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 2. februára 2017, uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský

súd“) sp. zn. z 29. júna 2017, uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 23. mája 2018, rozsudkom

okresného súdu sp. zn. z 26. septembra 2017 a rozsudkom krajského súdu

sp. zn. z 15. mája 2018.

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného

súdu sp. zn. z 2. februára 2017 uznaný vinným zo spáchania obzvlášť

závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo

prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c), d) a ods. 2

písm. c) v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“). O odvolaní, ktoré sťažovateľ podal proti prvostupňovému rozsudku,

rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. z 29. júna 2017, ktorým odvolanie

sťažovateľa ako nedôvodné zamietol. Dovolanie sťažovateľa uplatnené proti uvedenému

druhostupňovému rozhodnutiu bolo uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 23. mája 2018 podľa v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) odmietnuté. Rozsudkom okresného

súdu sp. zn. z 26. septembra 2017 v spojení s rozsudkom krajského súdu

sp. zn. z 15. mája 2018 bol zrušený výrok o treste rozsudku okresného súdu

sp. zn. z 2. februára 2017 právoplatného v spojení s uznesením krajského súdu

sp. zn. z 29. júna 2017, keďže bol sťažovateľovi uložený v zmysle ustanovení

súhrnný trest odňatia slobody.

3. Sťažovateľ v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu v prvom rade prezentuje

námietku, že v predmetnom trestnom konaní „Závažným spôsobom boli porušené

ustanovenia o konaní, ktoré prechádzalo vydaniu napadnutých rozhodnutí, čo spôsobilo, že

výrok o vine obžalovaného (a v nadväznosti na túto skutočnosť aj ostatné výroky

napadnutého rozsudku) sú nezákonné.“. Sťažovateľ v nadväznosti na uvedené uvádza

konkrétne tvrdenie, a to: «Opakovane v tomto konaní zásadne namietam zákonnosť

vznesenia obvinenia mojej osobe pre skutok „distribúcie“, t .j. predaja alebo bezodplatného

poskytovania pervitínu iným osobám, lebo pre tento skutok nebolo začaté trestné stíhanie

postupom podľa . Toto pochybenie orgánov prípravného

konania má za následok, že uznesenie o vznesení obvinenia v zmysle § 206 ods. 1 Trestného

poriadku je v tejto časti nezákonné a preto sú procesne nepoužiteľné všetky dôkazy, ktoré

boli v tomto smere vykonané v celom doterajšom trestnom konaní a nemôžu byť ani

podkladom na uznanie viny za predaj, resp. akékoľvek poskytovanie pervitínu iným osobám

v zmysle ustanovenia písmeno c) . Obžaloba na obvineného

môže byť podaná iba za skutok, za ktorý bolo zákonným spôsobom začaté trestné stíhanie

a následne vznesené obvinenie.»

4. V nasledujúcom bode sťažnosti sa sťažovateľ sústreďuje na ďalšie argumentáciu,

v ktorej okrem iného uvádza: „Súdy sa v napadnutých rozhodnutiach náležite

nevysporiadali so zásadným argumentom mojej obhajoby o procesnej nepoužiteľnosti

dôkazu - výsluchu svedkyne v prípravnom konaní a vôbec nereagovali

na moju zásadnú námietku o procesnej nepoužiteľnosti dôkazu - výsluchu

v prípravnom konaní, rovnako ani s krajským súdom nariadeným vykonaním dôkazu -

opätovným výsluchom svedka , ktorý odmietol vypovedať a napriek tomu

rozporuplné výpovede uvedených svedkov výlučne z prípravného konania považovali

za dôkazy o mojej vine. Rovnako súdy v odôvodnení rozhodnutí neuviedli akými úvahami sa

spravovali pri hodnotení vykonaných dôkazov, keď moju vinu založili výlučne

na rozporuplných a súčasne dvoch procesne nepoužiteľných výpovedí svedkov

z prípravného konania, ktorí však na hlavnom pojednávaní dostatočne odôvodnili prečo je

pravdivá ich výpoveď na hlavnom pojednávaní. Takéto odôvodnenie výroku rozsudku je

preto v rozpore s ustanovením , pričom následne odvolací

súd a aj súd dovolací vyslovili len toľko, že považujú odôvodnenia súdov nižšieho stupňa

za dostatočné a na ne poukazujú a len v krátkosti sa venovali jednotlivým bodom odvolania

a dovolania. Čo považujem za nedostatočné, pričom som toho názoru, že zrejme

nepochopili niektoré argumenty uvádzané obhajobou.“

5. Sťažovateľ v rámci argumentačnej línie sťažnosti ďalej dôvodí: «Hodnotiac obsah

výpovedí vyššie uvedených svedkov, ktoré sú procesné použiteľné, ani jeden z nich ma

neusvedčuje zo spáchania skutku, za ktorý ma súdy uznali vinným. V tomto trestnom konaní,

orgány činné v trestnom konaní a ani súdy nezabezpečili ani jeden objektívny dôkaz o tom,

že som zadovažoval, prechovával a predával psychotropnú látku pervitín. Orgánmi

prípravného konania nebola zaistená ani len vzorka omamnej alebo psychotropnej látky,

o ktorej by bolo možné konštatovať, že sa jedná o pervitín, alebo iné narkotikum. V trestnom

konaní ani jeden zo zákonne vykonaných dôkazov nepotvrdil, že by som vôbec prišiel

do kontaktu s nejakou omamnou alebo psychotropnou látkou alebo inou zakázanou látkou,

a už vôbec nie s pervitínom resp. s metamfetamínom. O tom svedčia výsledky vykonanej

domovej prehliadky a prehliadky iných priestorov, pri ktorých sa nenašli ani v byte, ani

vo vchode do obydlia v mieste trvalého bydliska obžalovaného, ani vo vozidlách

používaných obžalovaným, žiadne stopy po droge alebo akejkoľvek zakázanej látke V tejto

súvislosti poukazujeme aj na to, že služobný pes nezachytil žiadnu pachovú stopu

a z výpovede svedka na hlavnom pojednávaní, ktorý bol v predmetnej veci

psovodom vyplýva, že nemal žiadnu takú vec, že by pes nebol označil nejakú drogu, ktorá by

sa zistila následnou fyzickou kontrolou. Z Hlásenia o použití služobného psa na špeciálne

pachové práce z 20.05.2014 vyplýva, že „služobný pes vylúčil prítomnosť omamných

a psychotropných látok“ a to v byte, v nebytových priestoroch ako i vo všetkých

prehliadnutých vozidlách (str. 276 a str. 277 spisu). Zo zápisníc o vykonaní domovej

prehliadky a prehliadky troch osobných motorových vozidiel vyplýva, že nebola pri nich

nájdená žiadna vec, súvisiaca s prípadnou drogovou činnosťou. Až groteskne vyznieva

svojvoľná a hypotetická argumentácia prvostupňového súdu, že hoci sa pri vykonaní

prehliadok nenašla žiadna droga, nemožno to vylúčiť, pričom súd tento záver vyvodil

z odpovede svedka, ktorý bol psovodom, že pes to po „vyvetraní nemusel zachytiť“. Preto,

aby mohla byť pachová stopa vôbec použitá ako dôkaz, výlučne však podporný v spojení

s inými dôkazmi, musela by preukazovať prítomnosť omamných a psychotropných látok

v objektoch, v ktorých pes túto stopu zachytil. Preto túto ničím nepodloženú a neobhájiteľnú

úvahu súdu, majúcu charakter domnienky, považujem za iracionálnu, výlučne špekulatívnu

myšlienkovú konštrukciu, ktorá nemá oporu v žiadnom dôkaze a je v rozpore s primárnymi

zásadami logiky a trestného práva. Skutočnosť, že by som prišiel do kontaktu s nejakou

zakázanou látkou, vylúčili aj výsledky skúmania odobratého biologického materiálu

a odobraté stery z mojich rúk, ktoré boli všetky negatívne.»

6. Sťažovateľ je toho názoru, že „všeobecné súdy nesprávne aplikovali právo,

rozhodnutia nie sú dostatočne odôvodnené, nesú znaky arbitrárnosti vyusťujúce

do porušenia vyššie uvedených základných práv a slobôd“.

7. Na základe všetkých uvedených skutočností sťažovateľ žiada, aby ústavný súd

rozhodol o jeho sťažnosti nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho základných práv

podľa a 2, a a práv podľa

písm. a), čl. 6 ods. 1 a 3 dohovoru rozsudkom okresného súdu sp. zn.

z 2. februára 2017, uznesením krajského súdu sp. zn. z 29. júna 2017,

uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 23. mája 2018, rozsudkom okresného

súdu sp. zn. z 26. septembra 2017 a rozsudkom krajského súdu sp. zn. 1 To

7/2018 z 15. mája 2018, označené rozhodnutia zrušil a vrátil vec sťažovateľa na nové

konanie a rozhodnutie a priznal mu tiež náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

8. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) každý návrh predbežne prerokuje

na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní

každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti

predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9. Právomoc ústavného súdu vyplývajúca z je vo vzťahu

k všeobecným súdom limitovaná princípom subsidiarity, podľa ktorého poskytuje ústavný

súd v konaní podľa ochranu základným právam alebo slobodám fyzických

osôb a právnických osôb za podmienky, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd. Vo vzťahu k časti sťažnosti týkajúcej namietaného porušenia označených článkov

a dohovoru rozsudkom okresného súdu sp. zn. z 2. februára 2017

ústavný súd zistil existenciu procesnej prekážky uvedenej v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde, a síce nedostatok právomoci. Vo vzťahu k predmetnému rozsudku okresného súdu

sťažovateľ disponoval opravným prostriedkom (odvolaním), ktorý aj využil. Poskytnutie

ochrany v danom prípade potenciálneho porušenia dotknutých článkov a dohovoru

spadalo do právomoci nadriadeného súdu, teda krajského súdu, čo vylučuje právomoc

ústavného súdu. Ústavný súd vzhľadom na uvedené sťažnosť v tejto časti odmietol

pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie v zmysle § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

10. Sťažovateľ v dôvodoch sťažnosti adresovanej ústavnému súdu v podstate

kopíruje námietky, ktoré prezentoval v uplatnenom odvolaní a následne aj v podanom

dovolaní. Porušenie svojich označených práv opiera o námietku nezákonnosti vykonaných

dôkazov, čo zdôvodňuje tvrdením o nedostatkoch uznesenia o začatí trestného stíhania,

ktoré podľa jeho názoru v časti vymedzenia skutku nekorešponduje s následne vydaným

uznesením o vznesení obvinenia, ako aj tvrdením o procesných defektoch niektorých

svedeckých výpovedí, o ktoré konajúce súdy opreli záver o jeho vine. V neposlednom rade

sťažovateľ namieta vyhodnotenie súdmi vykonaných dôkazov, ktoré podľa neho jeho vinu,

a teda spáchanie skutku nijako nepotvrdili. Skutkové závery, z ktorých konajúce súdy

vyvodili právny záver o vine sťažovateľa, tak vníma ako neobhájiteľné a arbitrárne.

11. Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojich označených základných práv

zaručených a práv zaručených dohovorom uznesením krajského súdu sp. zn.

z 29. júna 2017, ktorým bolo zamietnuté jeho odvolanie, ako aj uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 23. mája 2018, ktorým dovolací súd odmietol ním

podané dovolanie.

12. Riadiac sa zásadou materiálnej ochrany ústavnosti judikatúra ústavného súdu

reflektujúca na rozhodovaciu činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri rozsudok

z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99,

a jeho body 51, 53, 54) v prípade procesného rozhodnutia dovolacieho súdu o odmietnutí

dovolania pre jeho neprípustnosť zároveň garantuje zachovanie lehoty na podanie sťažnosti

ústavnému súdu aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu

druhostupňového súdu (podobne ). V zmysle uvedeného preto ústavný súd

pristúpil k preskúmaniu námietok sťažovateľa uplatnených aj vo vzťahu k označenému

rozhodnutiu krajského súdu, ktoré bolo napadnuté dovolaním sťažovateľa a dovolacím

súdom posúdené ako neprípustné.

13. Ústavný súd už v úvode upriamuje pozornosť na svoju ustálenú judikatúru,

v zmysle ktorej nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať skutkové a právne

názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu,

s výnimkou ich arbitrárnosti alebo zjavnej neodôvodnenosti majúcej za následok porušenie

základného práva (obdobne napr. , , ).

14. Ústavný súd sa oboznámil s obsahom odôvodnení oboch namietaných

rozhodnutí, aby posúdil zlučiteľnosť obsahu predmetných rozhodnutí, ako aj

zlučiteľnosť výkonu právomocí oboch vo veci konajúcich súdov so sťažovateľom

namietanými článkami a dohovoru.

15. Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zdôraznil, že si v celom rozsahu

osvojil skutkové a právne závery rozhodnutia okresného súdu a na tieto v podrobnostiach

odkázal. Okresný súd v prvostupňovom rozsudku reagoval na námietky sťažovateľa

o nedostatkoch uznesenia o začatí trestného stíhania, kde uviedol: „Obrana obžalovaného

spočívajúca v tom, že za predaj drog nebolo začaté trestné stíhanie avšak mu bolo vznesené

obvinenie neobstojí, nakoľko uznesenie vyšetrovateľa PZ o začatí trestného stíhania zo dňa

13.03.2014 obsahuje, že si mal drogu zvanú pervitín zadovažovať aj za účelom ďalšej

distribúcie, čo možno považovať za účelom ďalšieho predaja alebo poskytovania iným

osobám či už za finančnú hodnotu alebo za inú protislužbu, prípadne bezodplatne.“

S prezentovanou argumentáciou okresného súdu sa stotožnil aj najvyšší súd, ktorý

v odôvodnení dovolacieho rozhodnutia prezentoval jazykový výklad podporujúci opísané

stanovisko okresného súdu. Konkrétne vysvetlil ekonomický význam pojmu distribúcia

takto: «Distribúcia je súbor operácii, ktorými sa produkt z oblasti výroby odovzdáva

k dispozícii spotrebiteľovi. Medzi klasické funkcie distribúcie patrí aj „predaj“

spotrebiteľom.» Súčasne zdôraznil, že „skutočne“ relevantné parametre pre posúdenie

zákonnosti vykonaných dôkazov, ktoré z pohľadu konformnosti s čl. 6 ods. 1 dohovoru

pertraktuje aj štrasburská judikatúra, ako sú zásady kontradiktórnosti, rovnosti strán a zbraní

a právo na obhajobu v posudzovanom prípade sťažovateľa, boli plne rešpektované.

16. Najvyšší súd sa v odôvodnení svojho uznesenia vyjadril aj k ďalším námietkam

sťažovateľa o použiteľnosti, resp. zákonnosti vykonania niektorých dôkazov. Najvyšší súd

v tomto smere dôvodil: „Obvinený v rámci dovolania namietal vykonanie niektorých

dôkazov, resp. ich použiteľnosť – výsluch svedkyne z dôvodu, že

obhajca obvineného nebol o výsluchu riadne a včas vyšetrovateľom upovedomený. Na túto

námietku dal presvedčivú odpoveď už prvostupňový súd, ktorý uviedol, že obhajca sa

výsluchu 2. septembra 2014 zúčastnil, a ak chcel položiť ešte ďalšie otázky, mohol žiadať

zopakovanie úkonu. Najvyšší súd dodáva, že obvinený ani obhajca počas celého

prípravného konania nežiadali zopakovanie tohto úkonu, úkon akceptovali.“

17. K námietkam sťažovateľa o arbitrárnosti vyhodnotenia vykonaných dôkazov

krajský súd v namietanom uznesení uviedol: „Súd prvého stupňa podľa § 278 odsek 2

pri rozhodovaní napadnutým rozsudkom o vine obžalovaného mohol

na tieto skutočnosti prihliadať , pretože boli prebraté na hlavnom pojednávaní a opierajú

sa o dôkazy, ktoré boli na hlavnom pojednávaní vykonané (a to zvlášť prečítaním zápisníc

o skorších výpovediach týchto svedkov učinených v prípravnom konaní). Odvolací súd

považuje za potrebné ešte v súvislosti s námietkami obhajoby uviesť, že pri trestnom postihu

tzv. drogovej trestnej činnosti nie je vždy nevyhnutným, aby jediným, či rozhodujúcim

dôkazom o takejto trestnej činnosti bolo zaistenie drogy páchateľovi. Dôkazné prostriedky

vymenúva v ustanovení , pričom tieto dôkazné prostriedky

považuje za rovnocenné a teda aj tzv. drogovú trestnú činnosť možno

dokazovať napríklad výpoveďou obžalovaného, či svedkov, to platí aj v posudzovanej

trestnej veci (viď výpovede svedkov, na ktoré už bolo vyššie poukázané).“ K predmetným

námietkam sťažovateľa sa vyjadril aj najvyšší súd, ktorý v odôvodnení svojho rozhodnutia

argumentoval: „Podľa súd môže pri svojom rozhodnutí

prihliadať len na skutočnosti, ktoré boli vykonané na hlavnom pojednávaní. Z rozhodnutí

prvostupňového a odvolacieho súdu (ktoré tvoria jeden celok) jednoznačne vyplýva, že súdy

opreli svoje rozhodnutia o dôkazy, ktoré boli vykonané na jednotlivých hlavných

pojednávaniach za prítomnosti obžalovaného a jeho obhajcov. Na hlavnom pojednávaní

platí zásada bezprostrednosti, priamosti a ústnosti (s určitými zákonnými výnimkami). Čo

sa týka použiteľnosti svedeckých výpovedi z prípravného konania v súdnom konaní resp.

teda celkovo ich významu z pohľadu rozhodovania súdu, je potrebné poznamenať, že

zápisnice o takýchto výsluchoch môžu byť pri splnení zákonných podmienok v priebehu

súdneho konania čítané ako náhrada výpovede svedka na pojednávaní, pričom pokiaľ sa

súd i obe strany – prokurátor a obžalovaný – zhodnú, že osobný výsluch svedka na

pojednávaní nie je potrebný, môže byť takto čítaná opäť aj nekontradiktórne vykonaná

kľúčová svedecká výpoveď, podstatná pre rozhodnutie o vine (v ostatných prípadoch musí

byť podmienka kontradiktórnosti splnená, ak by malo byť rozhodnutie výlučne alebo

v rozhodujúcej miere založené na dotknutej výpovedi). Druhou alternatívou je možnosť také

výpovede predložiť na odstránenie rozporov oproti skoršej vo veci vykonanej svedeckej

výpovedi z dôvodu, že bol medzi výpoveďami rozpor oproti prípravnému konaniu (výpoveď

svedka prečítaná na hlavnom pojednávaní 3. septembra 2015 podľa §

264 ods. 1 , výpoveď svedka prečítaná na hlavnom

pojednávaní 16. apríla 2015, výpoveď svedka prečítaná na hlavnom

pojednávaní 23. apríla 2015 ). Pre vydanie rozhodnutia nie je podstatné, koľko dôkazov je

vykonaných, ale aká je ich dôkazná sila (argumenta ponderantur, non numerantur).“

18. Ústavný súd je toho názoru, že sťažovateľovi bola v odôvodnení rozhodnutia

krajského súdu a súčasne rozhodnutia okresného súdu, na ktoré sa odvolací súd ako

na vecne správne odvolal, ako aj v odôvodnení dovolacieho rozhodnutia poskytnutá

primeraná odpoveď na všetky jeho zásadné námietky prednesené v uplatnených opravných

prostriedkoch. Podľa neho sa konajúce súdy s týmito zásadnými námietkami sťažovateľa

vznesenými v odvolacom konaní, ako aj dovolacom konaní náležite vysporiadali.

Sťažovateľovi bol v prvom rade predostretý jasný a logický gramatický výklad príslušnej

skutkovej podstaty stíhaného trestného činu, na základe ktorého bola potvrdená

kompatibilita uznesenia o začatí trestného stíhania s uznesením o vznesení obvinenia, a teda

správny procesný postup zabezpečujúci zákonné mantinely vedeného trestného konania.

Ústavný súd hodnotí prezentovaný výklad ako absolútne vyčerpávajúci a súčasne logický,

nezakladajúci žiadne pochybnosti o jeho správnosti.

19. V odôvodnení namietaných rozhodnutí bola podľa mienky ústavného súdu

primerane zodpovedaná aj námietka sťažovateľa, v ktorej predostieral tvrdenie o porušení

jeho práva na obhajobu v prípade konkrétneho výsluchu svedka, tým že mu orgány činné

v trestnom konaní podľa jeho vyjadrenia nevytvorili primerané podmienky k príprave

na označený výsluch. Ústavný súd rovnako ako krajský súd a najvyšší súd vníma takto

prezentovanú námietku sťažovateľa ako neopodstatnenú. Sťažovateľ totiž namieta fakt, že

nemal dostatočný časový priestor na prípravu obhajoby iba v abstraktnej rovine, bez toho

aby bližšie špecifikoval, s akými konkrétnymi relevantnými skutočnosťami chcel, resp.

potenciálne mohol v priebehu výsluchu označeného svedka efektívne konfrontovať. Ako

nemej dôležitú ústavný súd hodnotí aj argumentáciu konajúcich súdov, ktoré poukazovali

na to, že sťažovateľ mal aj po vykonaní výsluchu stále zachovaný priestor svoje právo

na obhajobu realizovať a prípadne žiadať o zopakovanie daného výsluchu, čo však neurobil.

Podľa názoru ústavného súdu nie je za takýchto okolností možné urobiť v prípade

predmetnej svedeckej výpovede záver o zmarení práva sťažovateľa na obhajobu.

20. Rovnako zrozumiteľnú podobu má podľa názoru ústavného súdu aj súdmi

prezentovaný výklad príslušných ustanovení , konkrétne ustanovení

a , zakotvujúcich uplatnenie zásad bezprostrednosti

a ústnosti ( a ) na hlavnom pojednávaní, prostredníctvom

ktorého bola opodstatnenosť argumentácie sťažovateľa o procesných defektoch

a nepoužiteľnosti niektorých svedeckých výpovedí vyvrátená. Bolo mu náležite vysvetlené,

že ustanovenia , ktoré boli v jeho prípade aplikované, upravujú

špeciálny prípad realizácie zásady bezprostrednosti a ústnosti na hlavnom pojednávaní,

ktorý počíta a súčasne umožňuje využitie výpovede z prípravného konania v prípadoch, keď

sa svedok pri svojej výpovedi na hlavnom pojednávaní odchýli v podstatných bodoch

od svojej skoršej výpovede. Inými slovami, v prípadoch, keď svedok na hlavnom

pojednávaní podstatne zmení svoju výpoveď v porovnaní s výpoveďou z prípravného

konania, nestáva sa výpoveď z prípravného konania v dôsledku takejto okolnosti nulitnou.

umožňuje takúto výpoveď využiť a subsumovať ju do procesu hodnotenia

vykonaných dôkazov, a to spôsobom a za podmienok uvedených v predmetných

ustanoveniach, ktoré vytvárajú podmienky pre správne zhodnotenie výpovede svedka

v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov ( ). Ústavný

súd je toho názoru, že konajúce súdy v odôvodnení svojich rozhodnutí v súlade so zásadou

voľného hodnotenia dôkazov náležite a logicky zdôvodnili, prečo označené výpovede

z prípravného konania vzhľadom na ich spontánnosť a vzájomnú súladnosť považovali

za presvedčivé a relevantné, na základe čoho im na rozdiel od výpovedi na hlavnom

pojednávaní priznali relevantnú výpovednosť a zásadnú dôkaznú silu.

21. Vzhľadom na zistenia uvedené v predchádzajúcich bodoch odôvodnenia tohto

uznesenia nemá ústavný súd žiaden dôvod a ani oprávnenie na prehodnocovanie záverov

sťažovateľom namietaných rozhodnutí krajského súdu a najvyššieho súdu. Samotná

skutočnosť, že si konajúce súdy neosvojili sťažovateľom prezentované vyhodnotenie

sumáru vykonaných dôkazov, v žiadnom prípade nemôže viesť k záveru o porušení

označených práv sťažovateľa garantovaných a dohovorom. V kontexte uvedeného

sa tak jeho námietka o porušení jeho označených práv zaručených a dohovorom

uznesením krajského súdu sp. zn. z 29. júna 2017 a uznesením najvyššieho

súdu sp. zn. z 23. mája 2018 javí ako zjavne neopodstatnená.

22. Pokiaľ ide o námietky porušenia označených práv sťažovateľa, ktoré uplatnil

proti rozsudku okresného súdu sp. zn. z 26. septembra 2017 a rozsudku

krajského súdu sp. zn. z 15. mája 2018, predmetnú časť sťažnosti ústavný súd

odmietol ako zjavne neopodstatnenú vzhľadom na nedostatok príčinnej súvislosti medzi

obsahom sťažnostných námietok a obsahom namietaných rozhodnutí, keďže tieto

rozhodnutia sa týkali iba uloženia súhrnného trestu a s otázkami zodpovednosti za stíhaný

trestný čin, ktoré tvoria meritum sťažnosti adresovanej ústavnému súdu, nijako nesúvisia.

23. Vychádzajúc z uvedených záverov, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

rozhodol o sťažnosti sťažovateľa tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. septembra 2018