Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 492/2018
PDF · 239.43 KB
No categories available
IV. ÚS 492/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. septembra 2018
v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej, zo sudcu Miroslava Duriša
a sudcu Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť
, , ,
vo veci namietaného porušenia základných práv čl. 17 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. b), 2 a 4, čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. a), čl. 13 a čl. 17
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj porušenia čl. 141 ods. 1
a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresnej prokuratúry Žilina
v bližšie neoznačenom konaní, rozsudkom Okresného súdu Žilina sp. zn. 28 T 65/2013
z 10. júna 2014, uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 1 To 50/2014 z 5. augusta 2014
a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Tdo 16/2018 z 24. apríla
2018, ako aj postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. júla 2018
doručená sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia
základných práv podľa čl. 17 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. b), 2 a 4, čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. a), čl. 13 a čl. 17
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako
aj porušenia čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy postupom Okresnej prokuratúry Žilina
(ďalej len „okresná prokuratúra“) v bližšie neoznačenom konaní, rozsudkom Okresného
súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 28 T 65/2013 z 10. júna 2014 (ďalej
aj „napadnutý rozsudok“), uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 1 To 50/2014 z 5. augusta 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“)
a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.
4 Tdo 16/2018 z 24. apríla 2018 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“),
ako aj postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú
prepravu 19. júla 2018.
Zo sťažnosti vyplýva, že 6. decembra 2012 (ďalej len „ “)
podala proti sťažovateľovi trestné oznámenie, v ktorom ho obvinila, že týra ju, ako aj jej
maloleté deti. Vyšetrovateľ podľa sťažovateľa bez overenia si skutočností tvrdených
vzniesol proti nemu obvinenie pre trestný čin týrania blízkej osoby a zverenej
osoby podľa § 208 ods. 1 a 2 Trestného zákona za to, že od septembra 2009 do 6. decembra
2012 mal týrať a maloleté deti. Sťažovateľ ďalej uvádza, že keď sa dostavil
k vyšetrovateľovi na účely podania vysvetlenia, vyšetrovateľ mu dal podpísať prevzatie
uznesenia o vznesení obvinenia, ktoré mu aj prečítal; proti uzneseniu o vznesení obvinenia
sťažovateľ na mieste podal sťažnosť, ktorá bola ihneď zamietnutá, lebo „prokurátorka
sa šla zabávať a tak procesné úkony urobila s predstihom“.
Sťažovateľ argumentuje, že už v úvodnej časti vysvetlenia podávaného
vyšetrovateľovi uviedol, že sa týrania nemohol dopúšťať od septembra 2009, keďže
s začal žiť až od 1. septembra 2010. Do tej doby žila s manželom.
Sťažovateľ tvrdí, že vzhľadom na jeho vysvetľovanie vyšetrovateľ pripravené uznesenie
roztrhal a vyhotovil nové, doručenie ktorého dal sťažovateľovi podpísať. Zmenil v ňom
dobu týrania tak, že k nemu malo dochádzať od septembra 2010 do 6. decembra 2012.
Z textu novovytvoreného uznesenia obvinenia nevyplýval dôvod tejto zmeny, hoci zmena
bola v rozpore s obsahom trestného oznámenia . Proti uzneseniu o vznesení
obvinenia sa sťažovateľ ohradil, pričom uviedol, že nemal dôvod a jej maloleté
deti týrať.
Podľa sťažovateľa on sám v septembri 2010 navštívil kolíznu opatrovníčku
ustanovenú maloletým deťom a oznámil, že sú týrané, pričom túto skutočnosť mal potvrdiť
aj psychológ, ktorý v zastúpení podal trestné oznámenie prokurátorovi. Podľa
obsahu tohto trestného oznámenia mala obviniť zo svojho týrania, ako aj týrania
maloletých detí manžela. Potom, čo si vyšetrovateľ podľa argumentácie sťažovateľa overil
jeho tvrdenie, vzal mu uznesenie o vznesení obvinenia, poukazujúce na to, že v skutočnosti
týral a jej maloleté deti od septembra 2011 do 6. decembra 2012. Sťažovateľ,
poukazujúc na obsah trestného spisu týkajúceho sa trestného stíhania manžela ,
uvádza, že aj toto tvrdenie vyvrátil a prokurátor trestné stíhanie zastavil.
Dňa 19. marca 2012 sťažovateľ podľa svojho tvrdenia podal trestné oznámenie
na že zanedbáva starostlivosť o maloleté deti, pričom táto vec bola riešená
v priestupkovom konaní. Z úradného záznamu v priestupkovom spise má vyplývať,
že pije a nestará sa o maloleté deti, pričom podľa psychológa je alkoholička.
Sťažovateľ ďalej uvádza, že vyšetrovateľ ju následne začal stíhať pre krivé obvinenie voči
manželovi, ktoré bolo následne zastavené.
Sťažovateľ tvrdí, že bez toho, aby bol obvinený (hoci v skutočnosti bol poškodený),
bola na neho podaná protizákonná obžaloba a jeho odsúdenie predstavuje „bezprecedentný
prípad“. Podľa sťažovateľa je slovenská justícia zločineckou organizáciou vrátane
najvyššieho súdu a ústavného súdu.
Vo vzťahu k najvyššiemu súdu sťažovateľ uvádza, že jeho dovolanie odmietol
bez toho, aby sa vysporiadal s faktom, že vyšetrovateľ mu uznesenie o vznesení obvinenia
fyzicky nevydal (§ 206 ods. 1 Trestného poriadku), pričom argumentoval tým, že obvinený
môže uplatňovať iba námietky právneho charakteru, nie námietky skutkové a uznesenie
o vznesení obvinenia nemožno podľa dovolacieho súdu v konkrétnych okolnostiach
posudzovanej veci považovať za dôkaz. S uvedenými závermi najvyššieho súdu sťažovateľ
nesúhlasí a poukazuje na to, že neexistencia uznesenia o vznesení obvinenia vylučuje jeho
trestné stíhanie a odsúdenie. V závere svojej sťažnosti uvádza, že ak ústavný súd
nepreskúma jeho sťažnosť meritórne, bude to považovať za akt súhlasu s tým, že slovenská
justícia je „zločinecká organizácia s fašisticko-gestapáckymi praktikami“.
Sťažovateľ sa domáha, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:
„Okresná prokuratúra Žilina, Okresný súd Žilina, Krajský súd Žilina, Najvyšší súd
SR Bratislava porušili sťažovateľovo právo a slobodu podľa čl. 5 ods. 1 písm. b, ods. 2, 4,
čl. 6 ods. 1, 2, ods. 3 písm. a, čl. 13, čl. 17 Európskeho Dohovoru pre ľudské práva, čl. 17,
čl. 46 ods. 1, čl. 141 ods. 1, čl. 144 ods. 1 Ústavy SR, keď ho obžalovali a odsúdili bez
vznesenia obvinenia v postavení poškodeného.
Podľa § 56 ods. 2 ÚS, aby ústavný súd zrušil -
1) rozsudok 28 T/65/2013-880 Okresného súdu, Hviezdoslavova 28, 01059 Žilina
zo dňa 10. 6. 2014;
2) uznesenie 1 To/50/2014-927 Krajského súdu, Orolská 3, 01001 Žilina zo dňa
5. 8. 2014;
3) uznesenie 4 Tdo 16/2018 Najvyššieho súdu SR zo dňa 24. 4. 2018.
Podľa § 56 ods. 3 písm. d ÚS, aby ústavný súd prikázal Okresnému súdu Žilina,
aby obnovil osobnú slobodu sťažovateľa zaručenú čl. 17 Ústavy SR.
Podľa § 56 ods. 4 ÚS mi ústavný súd prizná za porušenie môjho práva a slobody
finančné zadosťučinenie, a to takto:
1) Okresná prokuratúra, Moyzesova 20, 01156 Žilina mi vyplatí 10 miliárd EUR;
2) Okresný súd, Hviezdoslavova 28, 01059 Žilina mi vyplatí 10 miliard EUR;
3) Krajský súd, Orolská 3, 01001 Žilina mi vyplatí 10 miliárd EUR;
4) Najvyšší súd SR, Župné námestie 13, 81490 Bratislava mi vyplatí 10 miliárd
EUR;“
Sťažovateľ napokon žiada, aby mu ústavný súd ustanovil právneho zástupcu v
konaní o jeho sťažnosti, keďže nemá dostatočné prostriedky na úhradu trov právneho
zastúpenia advokátom.
II.
V rámci predbežného prerokovania sťažnosti ústavný súd zistil nasledujúce
skutočnosti:
II.1 Krajský súd uznesením č. k. 1 To 50/2014-927 z 5. augusta 2014 zamietol
odvolanie sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 28 T 65/2013 z 10. júna 2014.
Podľa odôvodnenia označeného uznesenia bol sťažovateľ rozsudkom okresného súdu
uznaný za vinného zo zločinu týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1
písm. a) a b) a ods. 2 písm. d) Trestného zákona na skutkovom základe uvedenom
v rozsudku. Bol mu za to uložený trest odňatia slobody vo výmere 7 rokov a 6 mesiacov
so zaradením do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.
Podľa názoru krajského súdu vyjadreného v napadnutom uznesení nie sú žiadne
pochybnosti, že súdený skutok sa stal a že ho spáchal sťažovateľ, pričom okresný súd
vo svojom rozhodnutí veľmi výstižne a presvedčivo vysvetlil, na základe akých dôkazov
a zistení dospel k záveru o vine sťažovateľa. Dôvody rozsudku sú zrozumiteľné
a dostatočne logické.
Ani krajský súd sa nestotožnil s obhajobou sťažovateľa, podľa ktorej sa nedopustil
konania, ktoré sa mu kládlo za vinu, a podľa ktorej zo strany ide
o vykonštruované konanie. Vinu sťažovateľa krajský súd považoval za preukázanú
predovšetkým na základe priamych dôkazov (výpovedí , ako aj jej maloletých
detí v spojení s obrazovo-zvukovým záznamom). Práve svedkovia – poškodení podľa
krajského súdu presvedčivo usvedčili sťažovateľa. Tieto výpovede treba považovať
za logické, presvedčivé, zrozumiteľné, pravdivé a vierohodné. Podľa krajského súdu
je nesporné, že v prípravnom konaní, ako aj pred súdom detailne popísala
podstatné okolnosti spáchania súdeného skutku. Maloleté deti boli vypočuté v prípravnom
konaní 5. marca 2013. Vo vzťahu k týmto výpovediam odvolací súd zdôrazňuje, že zákon
nevylučuje, aby bola výpoveď svedka poškodeného, ktorý býva aj oznamovateľom
trestného činu, použitá ako usvedčujúci dôkaz. Ak má slúžiť výpoveď poškodeného
(svedka) ako jediný priamy dôkaz, bez ďalších podporných dôkazov, musí byť tento
dôkazný prostriedok jasný, logický, zrozumiteľný, presvedčivý, vierohodný a zároveň
nesmie byť inými dôkazmi spochybniteľný či dokonca vyvrátený. V posudzovanom prípade
nie sú podľa odvolacieho súdu výpovede poškodených jediným dôkazným prostriedkom
usvedčujúcim sťažovateľa, keďže sa logicky prepájajú na ďalšie dôkazy, a to najmä
na výsluchy opatrovníčky, svedkýň
, znalecký psychologický posudok a výsluch súdnej znalkyne ,
ako aj niektoré listinné dôkazy.
Vo vzťahu k obrane sťažovateľa, že síce bol v čase činu na mieste činu, ale sú inak
interpretované veci, ktoré sa mali stať, resp. nemali stať, odvolací súd vo svojom uznesení
uvádza, že sťažovateľ nepredložil vo veci konajúcemu okresnému súdu žiadne dôkazy,
ktoré by mohli výraznejšie spochybniť výpoveď štyroch priamych svedkov – poškodených.
Dôkaznú silu svedeckej výpovede neoslabilo podľa odvolacieho súdu ani
množstvo listinných dôkazov predkladaných sťažovateľom, ktorými sa snažil preukázať,
že sa nestará riadne o deti, zanedbáva starostlivosť o ne a v značnej miere požíva
alkoholické nápoje. Podľa krajského súdu ide len o subjektívne tvrdenia sťažovateľa.
II.2 Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Tdo 16/2018 z 24. apríla 2018 bolo
odmietnuté dovolanie sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 1 To 50/2014
z 5. augusta 2014. V označenom uznesení dovolacieho súdu sa uvádza, že sťažovateľ
prípustnosť dovolania vyvodzoval z ustanovení § 371 ods. 1 písm. c), g) a i) Trestného
poriadku.
Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu, podľa ktorého malo byť zásadným spôsobom
porušené právo na obhajobu (§ 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku) sťažovateľ
vo svojom dovolaní namietal, že nebol vykonaný žiaden z ním navrhovaných dôkazov,
pričom sa nestotožnil ani s hodnotením týchto dôkazov okresným súdom, podľa ktorého nie
sú relevantné pre rozhodnutie. K zásadnému porušeniu práva na obhajobu malo
podľa dovolania sťažovateľa dôjsť aj tým, že v čase zadržania bol ešte značne pod vplyvom
alkoholu, čím mu mala byť odňatá možnosť slobodne a vážne vykonávať úkony v trestnom
konaní a zvažovať ich procesné následky. Naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371
ods. 1 písm. g) Trestného poriadku (rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli
vykonané zákonným spôsobom) malo podľa dovolacej argumentácie sťažovateľa spočívať
v tom, že mu neboli „fyzicky odovzdané“ uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení
obvinenia. V súvislosti s dovolacím dôvodom podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného
poriadku (rozhodnutie má spočívať na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku)
sťažovateľ vo svojom dovolaní namietal, že mu nebolo preukázané spáchanie skutku,
pričom všeobecné súdy nemali uveriť výpovedi , ktorá je voči nemu zaujatá,
mali prihliadnuť na jej predchádzajúce traumatizujúce manželstvo, ako aj celý rad sťažností
podaných sťažovateľom na jej nedostatočnú starostlivosť o deti.
V reakcii na dovolacie námietky sťažovateľa sa najvyšší súd v napadnutom uznesení
najprv zaoberal jeho námietkou, že okresný súd nevykonal ani jeden ním navrhovaný dôkaz,
ktorú vyhodnotil ako neopodstatnenú, poukazujúc na skutočnosť, že okresný súd vykonal
dokazovanie celým radom listín, ktoré mu predložil sťažovateľ a vyhodnotil ich tak, že
sa vzťahujú k obdobiu pred začatím spolužitia sťažovateľa a , a preto nie sú
relevantné pre rozhodnutie vo veci samej. Najvyšší súd sa stotožnil aj s tým, ako okresný
súd objasnil vo svojom rozhodnutí, že odmietol vypočuť vyšetrovateľa, preto, že
skutočnosti, ktoré sa mali zisťovať výsluchom vyšetrovateľa, bolo možné zistiť inými skôr
vykonanými dôkazmi. Ak okresný súd odmietol vykonať niektoré dôkazy, tak svoj postup
racionálne zdôvodnil. Na tomto základe najvyšší súd dospel k záveru, že právo sťažovateľa
na obhajobu porušené nebolo. Sťažovateľ namietal aj to, že v čase zadržania bol
pod vplyvom alkoholu. Najvyšší súd v tejto súvislosti konštatoval, že k výsluchu
sťažovateľa došlo až o 3 hodiny neskôr, avšak v tom čase sa prostredníctvom dychovej
skúšky u neho už nezistila prítomnosť žiadneho alkoholu.
Dovolací súd vyhodnotil ako neopodstatnenú aj tú časť dovolacej argumentácie,
v rámci ktorej tvrdil, že mu nebolo „fyzicky odovzdané“ uznesenie o začatí trestného
stíhania a vznesení obvinenia, pričom v tejto súvislosti poukázal na skutočnosť, že
sťažovateľ prevzatie rovnopisu uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia
potvrdil 6. decembra 2012 vlastnoručným podpisom. Preukazuje to jeho podpis na poštovej
doručenke, pričom zároveň neboli zistené žiadne relevantné skutočnosti, ktoré by to
spochybňovali.
K namietanému nesprávnemu právnemu posúdeniu zisteného skutku najvyšší súd
vo svojom rozhodnutí uviedol, že sťažovateľ v skutočnosti námietky právneho charakteru
neuplatnil; poukazoval iba na skutkové námietky, ktorými zjavne vybočili z rámca tohto
dovolacieho dôvodu.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy, alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene ako aj návrhy zjavne
neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez
ústneho pojednávania.
III.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17 a čl. 46 ods. 1
ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. b), 2 a 4, čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. a), čl. 13 a čl. 17
dohovoru, ako aj k namietanému porušeniu čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy
postupom okresnej prokuratúry a napadnutým rozsudkom okresného súdu
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne, t. j. na princípe subsidiarity.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza
zo zásady, že ústava ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd
môže domôcť (a aj domáhal) využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy
pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku
právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
Proti namietaným pochybeniam v postupe a rozhodovaní okresného prokurátora
sa sťažovateľ mohol brániť v konaní pred okresným súdom a následne aj riadnym
opravným prostriedkom proti napadnutému rozsudku okresného súdu. Rovnako proti
napadnutému rozsudku okresného súdu mohol sťažovateľ podať odvolanie (čo aj využil), o
ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu
rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa vylučuje právomoc ústavného súdu. Ústavný súd preto
túto časť sťažnosti odmietol pre nedostatok svojej právomoci.
III.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17 a čl. 46 ods. 1
ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. b), ods. 2 a 4, čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. a), čl. 13
a čl. 17 dohovoru, ako aj k namietanému porušeniu čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy
napadnutým uznesením krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu
Pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti sa ústavný súd sústredil na
posúdenie, či nie je zjavne neopodstatnená Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde totiž vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež
posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu
o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď napadnutým postupom alebo napadnutým
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež
napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Ústavný súd považoval tiež za potrebné pripomenúť, že nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, a preto
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani
mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne
oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri
výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej ani preskúmavať, resp.
či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové
a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu
sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry
pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie
alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého
základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).
Sťažovateľ namieta predovšetkým to, že uznesenie o vznesení obvinenia mu nebolo
v skutočnosti fyzicky doručené, a preto jeho trestné stíhanie treba považovať za nezákonné.
Okrem toho trvá na tom, že na základe celého radu listinných dôkazov, ktoré v konaní
predložil, by sa dala spochybniť vierohodnosť a pravdovravnosť výpovede ,
čo by zakladalo dôvod na vyslovenie záveru o jeho nevine. Sťažovateľ sa v skutočnosti cíti
byť poškodeným, no napriek tomu sa s ním protiprávne nakladalo ako s obvineným.
V nadväznosti na námietky sťažovateľa ústavný súd zistil po preskúmaní spisovej
dokumentácie zistil, že námietku o fyzickom nedoručení uznesenia o vznesení obvinenia
sťažovateľ v odvolaní podanom proti napadnutému rozsudku okresného súdu neuplatnil
a uplatnil ju až v dovolacom konaní. Zároveň sťažovateľ na túto skutočnosť poukazoval
aj vo viacerých svojich podaniach predložených orgánom činným v trestnom konaní
a okresnému súdu, pričom fotokópie týchto podaní predložil ústavnému súdu ako dôkaz.
Najvyšší súd vyhodnotil tvrdenie sťažovateľa o fyzickom nedoručení uznesenia
o vznesení obvinenia ako nedôvodné, keďže sťažovateľ prevzatie uznesenia potvrdil
vlastnoručným podpisom na poštovej doručenke. V tejto súvislosti ústavný súd
poznamenáva, že sťažovateľ potvrdenie prevzatia uznesenia o vznesení obvinenie
vlastnoručným podpisom na doručenke nepopiera. Tvrdí však, že v skutočnosti mu
uznesenie fyzicky odovzdané nebolo, t. j. oproti nespochybnenému listinnému dôkazu,
ktorý preukazuje, že uznesenie o vznesení obvinenia bolo sťažovateľovi doručené, stavia
sťažovateľ vlastné, viackrát písomne opakované tvrdenie, podľa ktorého k doručeniu
uznesenia v skutočnosti nedošlo. Okrem vlastného opakovaného tvrdenia však žiaden iný
dôkaz na vyvrátenie obsahu doručenky ústavnému súdu ani všeobecným súdom nepredložil.
Za týchto okolností ústavný súd nemá dôvod spochybňovať záver najvyššieho súdu, že táto
námietka sťažovateľa bola existujúcim listinným dôkazom vyvrátená, a teda
je neopodstatnená.
Okrem toho najvyšší súd v napadnutom uznesení poznamenal, že uznesenie
o vznesení obvinenia nemožno považovať v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci
za dôkaz. Túto poznámku najvyššieho súdu treba dať do súvislosti so skutočnosťou,
že sťažovateľ túto námietku podradil pod dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g)
Trestného poriadku, teda že rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom
vykonané zákonným spôsobom. Ústavný súd k tomu poznamenáva, že najvyšší súd nebol
viazaný pri posudzovaní dôvodu dovolania subsumpciou, ktorú použil sťažovateľ, keďže
jeho povinnosťou bolo vychádzať z obsahového vymedzenia uplatneného dovolacieho
dôvodu. Aj keď sťažovateľ nim tvrdené fyzické nedoručenie uznesenia o vznesení
obvinenia vnímal ako dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku,
v skutočnosti by bolo správnejšie takto skutkovo vymedzený dovolací dôvod podradiť pod
ustanovenie § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, t. j. že bolo zásadným spôsobom
porušené právo na obhajobu.
Po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu a napadnutého uznesenia
najvyššieho súdu, ktorých relevantné časti sú popísané v časti II tohto uznesenia, v kontexte
so sťažnostnou argumentáciou sťažovateľa ústavný súd dospel k záveru, že medzi obsahom
napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov a obsahom sťažovateľom označených
základných práv garantovaných ústavou a práv zaručených dohovorom neexistuje taká
príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti reálne
mohol dospieť k záveru o ich porušení. Napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov
sú primerané odôvodnené a nemožno ich považovať za arbitrárne. Ústavný súd preto túto
časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. septembra 2018