Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 492/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. septembra 2018

v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej, zo sudcu Miroslava Duriša

a sudcu Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť

, , ,

vo veci namietaného porušenia základných práv a Slovenskej

republiky a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. b), 2 a 4, čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. a), čl. 13 a čl. 17

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj porušenia čl. 141 ods. 1

a postupom Okresnej prokuratúry Žilina

v bližšie neoznačenom konaní, rozsudkom Okresného súdu Žilina sp. zn.

z 10. júna 2014, uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. z 5. augusta 2014

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 24. apríla

2018, ako aj postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. júla 2018

doručená sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia

základných práv podľa a (ďalej len

„ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. b), 2 a 4, čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. a), čl. 13 a čl. 17

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako

aj porušenia a postupom Okresnej prokuratúry Žilina

(ďalej len „okresná prokuratúra“) v bližšie neoznačenom konaní, rozsudkom Okresného

súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 10. júna 2014 (ďalej

aj „napadnutý rozsudok“), uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 5. augusta 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“)

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 24. apríla 2018 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“),

ako aj postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú

prepravu 19. júla 2018.

Zo sťažnosti vyplýva, že 6. decembra 2012 (ďalej len „ “)

podala proti sťažovateľovi trestné oznámenie, v ktorom ho obvinila, že týra ju, ako aj jej

maloleté deti. Vyšetrovateľ podľa sťažovateľa bez overenia si skutočností tvrdených

vzniesol proti nemu obvinenie pre trestný čin týrania blízkej osoby a zverenej

osoby podľa a za to, že od septembra 2009 do 6. decembra

2012 mal týrať a maloleté deti. Sťažovateľ ďalej uvádza, že keď sa dostavil

k vyšetrovateľovi na účely podania vysvetlenia, vyšetrovateľ mu dal podpísať prevzatie

uznesenia o vznesení obvinenia, ktoré mu aj prečítal; proti uzneseniu o vznesení obvinenia

sťažovateľ na mieste podal sťažnosť, ktorá bola ihneď zamietnutá, lebo „prokurátorka

sa šla zabávať a tak procesné úkony urobila s predstihom“.

Sťažovateľ argumentuje, že už v úvodnej časti vysvetlenia podávaného

vyšetrovateľovi uviedol, že sa týrania nemohol dopúšťať od septembra 2009, keďže

s začal žiť až od 1. septembra 2010. Do tej doby žila s manželom.

Sťažovateľ tvrdí, že vzhľadom na jeho vysvetľovanie vyšetrovateľ pripravené uznesenie

roztrhal a vyhotovil nové, doručenie ktorého dal sťažovateľovi podpísať. Zmenil v ňom

dobu týrania tak, že k nemu malo dochádzať od septembra 2010 do 6. decembra 2012.

Z textu novovytvoreného uznesenia obvinenia nevyplýval dôvod tejto zmeny, hoci zmena

bola v rozpore s obsahom trestného oznámenia . Proti uzneseniu o vznesení

obvinenia sa sťažovateľ ohradil, pričom uviedol, že nemal dôvod a jej maloleté

deti týrať.

Podľa sťažovateľa on sám v septembri 2010 navštívil kolíznu opatrovníčku

ustanovenú maloletým deťom a oznámil, že sú týrané, pričom túto skutočnosť mal potvrdiť

aj psychológ, ktorý v zastúpení podal trestné oznámenie prokurátorovi. Podľa

obsahu tohto trestného oznámenia mala obviniť zo svojho týrania, ako aj týrania

maloletých detí manžela. Potom, čo si vyšetrovateľ podľa argumentácie sťažovateľa overil

jeho tvrdenie, vzal mu uznesenie o vznesení obvinenia, poukazujúce na to, že v skutočnosti

týral a jej maloleté deti od septembra 2011 do 6. decembra 2012. Sťažovateľ,

poukazujúc na obsah trestného spisu týkajúceho sa trestného stíhania manžela ,

uvádza, že aj toto tvrdenie vyvrátil a prokurátor trestné stíhanie zastavil.

Dňa 19. marca 2012 sťažovateľ podľa svojho tvrdenia podal trestné oznámenie

na že zanedbáva starostlivosť o maloleté deti, pričom táto vec bola riešená

v priestupkovom konaní. Z úradného záznamu v priestupkovom spise má vyplývať,

že pije a nestará sa o maloleté deti, pričom podľa psychológa je alkoholička.

Sťažovateľ ďalej uvádza, že vyšetrovateľ ju následne začal stíhať pre krivé obvinenie voči

manželovi, ktoré bolo následne zastavené.

Sťažovateľ tvrdí, že bez toho, aby bol obvinený (hoci v skutočnosti bol poškodený),

bola na neho podaná protizákonná obžaloba a jeho odsúdenie predstavuje „bezprecedentný

prípad“. Podľa sťažovateľa je slovenská justícia zločineckou organizáciou vrátane

najvyššieho súdu a ústavného súdu.

Vo vzťahu k najvyššiemu súdu sťažovateľ uvádza, že jeho dovolanie odmietol

bez toho, aby sa vysporiadal s faktom, že vyšetrovateľ mu uznesenie o vznesení obvinenia

fyzicky nevydal ( ), pričom argumentoval tým, že obvinený

môže uplatňovať iba námietky právneho charakteru, nie námietky skutkové a uznesenie

o vznesení obvinenia nemožno podľa dovolacieho súdu v konkrétnych okolnostiach

posudzovanej veci považovať za dôkaz. S uvedenými závermi najvyššieho súdu sťažovateľ

nesúhlasí a poukazuje na to, že neexistencia uznesenia o vznesení obvinenia vylučuje jeho

trestné stíhanie a odsúdenie. V závere svojej sťažnosti uvádza, že ak ústavný súd

nepreskúma jeho sťažnosť meritórne, bude to považovať za akt súhlasu s tým, že slovenská

justícia je „zločinecká organizácia s fašisticko-gestapáckymi praktikami“.

Sťažovateľ sa domáha, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„Okresná prokuratúra Žilina, Okresný súd Žilina, Krajský súd Žilina, Najvyšší súd

SR Bratislava porušili sťažovateľovo právo a slobodu podľa čl. 5 ods. 1 písm. b, ods. 2, 4,

čl. 6 ods. 1, 2, ods. 3 písm. a, čl. 13, čl. 17 Európskeho Dohovoru pre ľudské práva, čl. 17,

, , SR, keď ho obžalovali a odsúdili bez

vznesenia obvinenia v postavení poškodeného.

Podľa § 56 ods. 2 ÚS, aby ústavný súd zrušil -

1) rozsudok -880 Okresného súdu, Hviezdoslavova 28, 01059 Žilina

zo dňa 10. 6. 2014;

2) uznesenie -927 Krajského súdu, Orolská 3, 01001 Žilina zo dňa

5. 8. 2014;

3) uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 24. 4. 2018.

Podľa § 56 ods. 3 písm. d ÚS, aby ústavný súd prikázal Okresnému súdu Žilina,

aby obnovil osobnú slobodu sťažovateľa zaručenú SR.

Podľa § 56 ods. 4 ÚS mi ústavný súd prizná za porušenie môjho práva a slobody

finančné zadosťučinenie, a to takto:

1) Okresná prokuratúra, Moyzesova 20, 01156 Žilina mi vyplatí 10 miliárd EUR;

2) Okresný súd, Hviezdoslavova 28, 01059 Žilina mi vyplatí 10 miliard EUR;

3) Krajský súd, Orolská 3, 01001 Žilina mi vyplatí 10 miliárd EUR;

4) Najvyšší súd SR, Župné námestie 13, 81490 Bratislava mi vyplatí 10 miliárd

EUR;“

Sťažovateľ napokon žiada, aby mu ústavný súd ustanovil právneho zástupcu v

konaní o jeho sťažnosti, keďže nemá dostatočné prostriedky na úhradu trov právneho

zastúpenia advokátom.

II.

V rámci predbežného prerokovania sťažnosti ústavný súd zistil nasledujúce

skutočnosti:

II.1 Krajský súd uznesením č. k. -927 z 5. augusta 2014 zamietol

odvolanie sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu sp. zn. z 10. júna 2014.

Podľa odôvodnenia označeného uznesenia bol sťažovateľ rozsudkom okresného súdu

uznaný za vinného zo zločinu týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1

písm. a) a b) a ods. 2 písm. d) na skutkovom základe uvedenom

v rozsudku. Bol mu za to uložený trest odňatia slobody vo výmere 7 rokov a 6 mesiacov

so zaradením do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Podľa názoru krajského súdu vyjadreného v napadnutom uznesení nie sú žiadne

pochybnosti, že súdený skutok sa stal a že ho spáchal sťažovateľ, pričom okresný súd

vo svojom rozhodnutí veľmi výstižne a presvedčivo vysvetlil, na základe akých dôkazov

a zistení dospel k záveru o vine sťažovateľa. Dôvody rozsudku sú zrozumiteľné

a dostatočne logické.

Ani krajský súd sa nestotožnil s obhajobou sťažovateľa, podľa ktorej sa nedopustil

konania, ktoré sa mu kládlo za vinu, a podľa ktorej zo strany ide

o vykonštruované konanie. Vinu sťažovateľa krajský súd považoval za preukázanú

predovšetkým na základe priamych dôkazov (výpovedí , ako aj jej maloletých

detí v spojení s obrazovo-zvukovým záznamom). Práve svedkovia – poškodení podľa

krajského súdu presvedčivo usvedčili sťažovateľa. Tieto výpovede treba považovať

za logické, presvedčivé, zrozumiteľné, pravdivé a vierohodné. Podľa krajského súdu

je nesporné, že v prípravnom konaní, ako aj pred súdom detailne popísala

podstatné okolnosti spáchania súdeného skutku. Maloleté deti boli vypočuté v prípravnom

konaní 5. marca 2013. Vo vzťahu k týmto výpovediam odvolací súd zdôrazňuje, že zákon

nevylučuje, aby bola výpoveď svedka poškodeného, ktorý býva aj oznamovateľom

trestného činu, použitá ako usvedčujúci dôkaz. Ak má slúžiť výpoveď poškodeného

(svedka) ako jediný priamy dôkaz, bez ďalších podporných dôkazov, musí byť tento

dôkazný prostriedok jasný, logický, zrozumiteľný, presvedčivý, vierohodný a zároveň

nesmie byť inými dôkazmi spochybniteľný či dokonca vyvrátený. V posudzovanom prípade

nie sú podľa odvolacieho súdu výpovede poškodených jediným dôkazným prostriedkom

usvedčujúcim sťažovateľa, keďže sa logicky prepájajú na ďalšie dôkazy, a to najmä

na výsluchy opatrovníčky, svedkýň

, znalecký psychologický posudok a výsluch súdnej znalkyne ,

ako aj niektoré listinné dôkazy.

Vo vzťahu k obrane sťažovateľa, že síce bol v čase činu na mieste činu, ale sú inak

interpretované veci, ktoré sa mali stať, resp. nemali stať, odvolací súd vo svojom uznesení

uvádza, že sťažovateľ nepredložil vo veci konajúcemu okresnému súdu žiadne dôkazy,

ktoré by mohli výraznejšie spochybniť výpoveď štyroch priamych svedkov – poškodených.

Dôkaznú silu svedeckej výpovede neoslabilo podľa odvolacieho súdu ani

množstvo listinných dôkazov predkladaných sťažovateľom, ktorými sa snažil preukázať,

že sa nestará riadne o deti, zanedbáva starostlivosť o ne a v značnej miere požíva

alkoholické nápoje. Podľa krajského súdu ide len o subjektívne tvrdenia sťažovateľa.

II.2 Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 24. apríla 2018 bolo

odmietnuté dovolanie sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu sp. zn.

z 5. augusta 2014. V označenom uznesení dovolacieho súdu sa uvádza, že sťažovateľ

prípustnosť dovolania vyvodzoval z ustanovení § 371 ods. 1 písm. c), g) a i) Trestného

poriadku.

Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu, podľa ktorého malo byť zásadným spôsobom

porušené právo na obhajobu ( ) sťažovateľ

vo svojom dovolaní namietal, že nebol vykonaný žiaden z ním navrhovaných dôkazov,

pričom sa nestotožnil ani s hodnotením týchto dôkazov okresným súdom, podľa ktorého nie

sú relevantné pre rozhodnutie. K zásadnému porušeniu práva na obhajobu malo

podľa dovolania sťažovateľa dôjsť aj tým, že v čase zadržania bol ešte značne pod vplyvom

alkoholu, čím mu mala byť odňatá možnosť slobodne a vážne vykonávať úkony v trestnom

konaní a zvažovať ich procesné následky. Naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371

ods. 1 písm. g) (rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli

vykonané zákonným spôsobom) malo podľa dovolacej argumentácie sťažovateľa spočívať

v tom, že mu neboli „fyzicky odovzdané“ uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení

obvinenia. V súvislosti s dovolacím dôvodom podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného

poriadku (rozhodnutie má spočívať na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku)

sťažovateľ vo svojom dovolaní namietal, že mu nebolo preukázané spáchanie skutku,

pričom všeobecné súdy nemali uveriť výpovedi , ktorá je voči nemu zaujatá,

mali prihliadnuť na jej predchádzajúce traumatizujúce manželstvo, ako aj celý rad sťažností

podaných sťažovateľom na jej nedostatočnú starostlivosť o deti.

V reakcii na dovolacie námietky sťažovateľa sa najvyšší súd v napadnutom uznesení

najprv zaoberal jeho námietkou, že okresný súd nevykonal ani jeden ním navrhovaný dôkaz,

ktorú vyhodnotil ako neopodstatnenú, poukazujúc na skutočnosť, že okresný súd vykonal

dokazovanie celým radom listín, ktoré mu predložil sťažovateľ a vyhodnotil ich tak, že

sa vzťahujú k obdobiu pred začatím spolužitia sťažovateľa a , a preto nie sú

relevantné pre rozhodnutie vo veci samej. Najvyšší súd sa stotožnil aj s tým, ako okresný

súd objasnil vo svojom rozhodnutí, že odmietol vypočuť vyšetrovateľa, preto, že

skutočnosti, ktoré sa mali zisťovať výsluchom vyšetrovateľa, bolo možné zistiť inými skôr

vykonanými dôkazmi. Ak okresný súd odmietol vykonať niektoré dôkazy, tak svoj postup

racionálne zdôvodnil. Na tomto základe najvyšší súd dospel k záveru, že právo sťažovateľa

na obhajobu porušené nebolo. Sťažovateľ namietal aj to, že v čase zadržania bol

pod vplyvom alkoholu. Najvyšší súd v tejto súvislosti konštatoval, že k výsluchu

sťažovateľa došlo až o 3 hodiny neskôr, avšak v tom čase sa prostredníctvom dychovej

skúšky u neho už nezistila prítomnosť žiadneho alkoholu.

Dovolací súd vyhodnotil ako neopodstatnenú aj tú časť dovolacej argumentácie,

v rámci ktorej tvrdil, že mu nebolo „fyzicky odovzdané“ uznesenie o začatí trestného

stíhania a vznesení obvinenia, pričom v tejto súvislosti poukázal na skutočnosť, že

sťažovateľ prevzatie rovnopisu uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia

potvrdil 6. decembra 2012 vlastnoručným podpisom. Preukazuje to jeho podpis na poštovej

doručenke, pričom zároveň neboli zistené žiadne relevantné skutočnosti, ktoré by to

spochybňovali.

K namietanému nesprávnemu právnemu posúdeniu zisteného skutku najvyšší súd

vo svojom rozhodnutí uviedol, že sťažovateľ v skutočnosti námietky právneho charakteru

neuplatnil; poukazoval iba na skutkové námietky, ktorými zjavne vybočili z rámca tohto

dovolacieho dôvodu.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy, alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene ako aj návrhy zjavne

neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez

ústneho pojednávania.

III.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17 a čl. 46 ods. 1

a práv podľa , 2 a 4, , 2 a 3 písm. a), a

dohovoru, ako aj k namietanému porušeniu a

postupom okresnej prokuratúry a napadnutým rozsudkom okresného súdu

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne, t. j. na princípe subsidiarity.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza

zo zásady, že ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd

môže domôcť (a aj domáhal) využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy

pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku

právomoci na jej prerokovanie (m. m. ).

Proti namietaným pochybeniam v postupe a rozhodovaní okresného prokurátora

sa sťažovateľ mohol brániť v konaní pred okresným súdom a následne aj riadnym

opravným prostriedkom proti napadnutému rozsudku okresného súdu. Rovnako proti

napadnutému rozsudku okresného súdu mohol sťažovateľ podať odvolanie (čo aj využil), o

ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu

rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa vylučuje právomoc ústavného súdu. Ústavný súd preto

túto časť sťažnosti odmietol pre nedostatok svojej právomoci.

III.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17 a čl. 46 ods. 1

a práv podľa , ods. 2 a 4, , 2 a 3 písm. a),

a dohovoru, ako aj k namietanému porušeniu a

napadnutým uznesením krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu

Pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti sa ústavný súd sústredil na

posúdenie, či nie je zjavne neopodstatnená Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde totiž vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež

posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu

o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď napadnutým postupom alebo napadnutým

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež

napr. , , , ).

Ústavný súd považoval tiež za potrebné pripomenúť, že nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, a preto

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani

mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. , ). Preto nie je zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri

výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej ani preskúmavať, resp.

či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu

sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry

pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie

alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého

základného práva alebo slobody (m. m. , , atď.).

Sťažovateľ namieta predovšetkým to, že uznesenie o vznesení obvinenia mu nebolo

v skutočnosti fyzicky doručené, a preto jeho trestné stíhanie treba považovať za nezákonné.

Okrem toho trvá na tom, že na základe celého radu listinných dôkazov, ktoré v konaní

predložil, by sa dala spochybniť vierohodnosť a pravdovravnosť výpovede ,

čo by zakladalo dôvod na vyslovenie záveru o jeho nevine. Sťažovateľ sa v skutočnosti cíti

byť poškodeným, no napriek tomu sa s ním protiprávne nakladalo ako s obvineným.

V nadväznosti na námietky sťažovateľa ústavný súd zistil po preskúmaní spisovej

dokumentácie zistil, že námietku o fyzickom nedoručení uznesenia o vznesení obvinenia

sťažovateľ v odvolaní podanom proti napadnutému rozsudku okresného súdu neuplatnil

a uplatnil ju až v dovolacom konaní. Zároveň sťažovateľ na túto skutočnosť poukazoval

aj vo viacerých svojich podaniach predložených orgánom činným v trestnom konaní

a okresnému súdu, pričom fotokópie týchto podaní predložil ústavnému súdu ako dôkaz.

Najvyšší súd vyhodnotil tvrdenie sťažovateľa o fyzickom nedoručení uznesenia

o vznesení obvinenia ako nedôvodné, keďže sťažovateľ prevzatie uznesenia potvrdil

vlastnoručným podpisom na poštovej doručenke. V tejto súvislosti ústavný súd

poznamenáva, že sťažovateľ potvrdenie prevzatia uznesenia o vznesení obvinenie

vlastnoručným podpisom na doručenke nepopiera. Tvrdí však, že v skutočnosti mu

uznesenie fyzicky odovzdané nebolo, t. j. oproti nespochybnenému listinnému dôkazu,

ktorý preukazuje, že uznesenie o vznesení obvinenia bolo sťažovateľovi doručené, stavia

sťažovateľ vlastné, viackrát písomne opakované tvrdenie, podľa ktorého k doručeniu

uznesenia v skutočnosti nedošlo. Okrem vlastného opakovaného tvrdenia však žiaden iný

dôkaz na vyvrátenie obsahu doručenky ústavnému súdu ani všeobecným súdom nepredložil.

Za týchto okolností ústavný súd nemá dôvod spochybňovať záver najvyššieho súdu, že táto

námietka sťažovateľa bola existujúcim listinným dôkazom vyvrátená, a teda

je neopodstatnená.

Okrem toho najvyšší súd v napadnutom uznesení poznamenal, že uznesenie

o vznesení obvinenia nemožno považovať v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci

za dôkaz. Túto poznámku najvyššieho súdu treba dať do súvislosti so skutočnosťou,

že sťažovateľ túto námietku podradil pod dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g)

, teda že rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom

vykonané zákonným spôsobom. Ústavný súd k tomu poznamenáva, že najvyšší súd nebol

viazaný pri posudzovaní dôvodu dovolania subsumpciou, ktorú použil sťažovateľ, keďže

jeho povinnosťou bolo vychádzať z obsahového vymedzenia uplatneného dovolacieho

dôvodu. Aj keď sťažovateľ nim tvrdené fyzické nedoručenie uznesenia o vznesení

obvinenia vnímal ako dôvod dovolania podľa ,

v skutočnosti by bolo správnejšie takto skutkovo vymedzený dovolací dôvod podradiť pod

ustanovenie , t. j. že bolo zásadným spôsobom

porušené právo na obhajobu.

Po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu a napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu, ktorých relevantné časti sú popísané v časti II tohto uznesenia, v kontexte

so sťažnostnou argumentáciou sťažovateľa ústavný súd dospel k záveru, že medzi obsahom

napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov a obsahom sťažovateľom označených

základných práv garantovaných a práv zaručených dohovorom neexistuje taká

príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti reálne

mohol dospieť k záveru o ich porušení. Napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov

sú primerané odôvodnené a nemožno ich považovať za arbitrárne. Ústavný súd preto túto

časť sťažnosti odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. septembra 2018