Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 508/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. septembra 2018

v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa),

zo sudcov Ladislava Orosza a Miroslava Duriša predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej

spoločnosti Juh Invest, s. r. o., Štefánikova 30, Štúrovo, zastúpenej advokátkou

JUDr. Irenou Sopkovou, Hlavná 25, Košice, vo veci namietaného porušenia základných

práv podľa a podľa Listiny

základných práv a slobôd v spojení s porušením

uznesením Okresného súdu Trenčín sp. zn. z 10. mája 2018 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Juh Invest, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. júna 2018

doručená sťažnosť Juh Invest, s. r. o., Štefánikova 30, Štúrovo (ďalej len „sťažovateľ“),

vo veci namietaného porušenia základných práv podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej

len „listina“) v spojení s porušením uznesením Okresného súdu Trenčín

(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 10. mája 2018 (ďalej len „napadnuté

uznesenie“).

Sťažnosť sťažovateľa sa týka konkurzného konania sp. zn.

vedeného na majetok dlžníka – úpadcu obchodnej spoločnosti –

„v konkurze“ (ďalej len „úpadca“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ predložil v rámci ponukového konania

na speňaženie podniku úpadcu ako záujemca najvyššiu ponuku. Veriteľský výbor úpadcu

prijal 19. apríla 2018 uznesenie č. 1, ktorým vyslovil súhlas s predajom podniku úpadcu

víťaznému záujemcovi (sťažovateľovi, pozn.), ktorý na základe vyhodnotenia správcom

z 5. apríla 2018 s názvom „Oznámenie výsledku druhého kola ponukového konania

na speňaženie podniku úpadcu... a predloženie víťaznej ponuky, predložil v rámci

vyhláseného II. kola VPK zverejnenom v Obchodnom vestníku dňa 15. 3. 2018

pod č. OV 53/2018 K017493, najvyššiu ponuku.“.

Okresný súd uznesením z 2. mája 2018 pozastavil účinky uznesenia č. 1 prijatého

na zasadnutí veriteľského výboru konaného 19. apríla 2018 až do právoplatného

rozhodnutia súdu o návrhu nezabezpečených veriteľov na zrušenie dotknutého uznesenia.

Následne okresný súd napadnutým uznesením z 10. mája 2018 zrušil uznesenie

č. 1 prijaté na zasadnutí veriteľského výboru konaného 19. apríla 2018.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza:

„Súd skonštatoval vychádzajúc z obsahu konkurzného spisu... že zabezpečení

veritelia... a veriteľský výbor... uložili správcovi záväzný pokyn pri speňažovaní majetku

úpadcu. V zmysle tohto záväzného pokynu je jediným kritériom pre víťaznú ponuku

najvyššia ponúknutá cena, a to bez stanovenia minimálnej výšky ponuky pre ponukové

konanie.

Následne súd víťaznú ponuku – sťažovateľa na svojom zasadnutí 19. 4. 2018

vyhodnotil v súlade so záväzným pokynom ako najvyššiu a podľa rozhodnutia veriteľského

výboru schválil túto ponuku a súhlasil s predajom podniku sťažovateľovi.

V rozhodnutí súdu súd uvádza, že povinnosťou správcu ako aj príslušného orgánu

bolo zaoberať sa primeranosťou víťaznej ponuky, a to najmä v prípade veriteľského výboru,

ktorý predstavuje zástupcu nezabezpečených veriteľov a je zo zákona povinný konať

v spoločnom záujme všetkých nezabezpečených veriteľov. Pri posudzovaní primeranosti

víťaznej ponuky veriteľský výbor ako člen príslušného orgánu musí konať v spoločnom

záujme všetkých nezabezpečených veriteľov, pričom základnou zásadou speňažovania

majetku podliehajúceho konkurzu je v zmysle získanie čo najvyššieho

výťažku, v čo najkratšom čase s vynaložením čo najnižších nákladov. Tieto tri zložky musia

byť vo vzájomnej rovnováhe a je potrebné k nim pristupovať individuálne, v každom

konkrétnom prípade, na základe konkrétnych skutočností a okolností prípadu.

Podľa názoru súdu víťazná ponuka vo výške 51.500,- EUR nebola schválená

žiadnym z nezabezpečených veriteľov. Súd ďalej uviedol, že obchodná spoločnosť

so sídlom dňa 2. 5. 2018 doručila oznámenie zo dňa

30. 4. 2018, v ktorom uviedla, že ako záujemca v 2. kole ponúkla kúpnu cenu 52.255,- EUR,

pričom víťazná ponuka predstavovala sumu 51.500,- EUR, čo je o 3.000,- EUR vyššia

ponuka. Konateľ obchodnej spoločnosti so sídlom

na výsluchu dňa 9. 5. 2018 ako svedok uviedol, že je rozhodnutý v prípade,

že by ponukové konanie pokračovalo ponúknuť kúpnu cenu 65.000,- EUR. Súd mal preto

za to, že vzhľadom na doterajší vývoj záujmu o kúpu speňažovaného majetku a skutočnosť,

že sa jedná len o 2. kolo ponukového konania možno v prípade ďalšieho kola ponukového

konania odôvodnene predpokladať finančný efekt pre konkurznú podstatu,

a to s prihliadnutím na náklady 2. kola ponukového konania a zanedbateľné predĺženie

procesu speňažovania predmetného majetku.

Súčasne súd uviedol, že je si vedomý, že deklarovaný záujem spoločnosti

nie je riadnou ponukou v ponukovom konaní, je však z vyjadrenia

uvedenej spoločnosti zrejmý potenciál speňažovaného majetku na jeho vyšší výnos,

príp. pokračovania speňažovania majetku. K záväznému pokynu súd uviedol,

že záujemcovia o kúpu speňažovaného majetku nesmú konať špekulatívne a musia

rešpektovať tento záväzný pokyn a aj s poukazom na zistený záujem o predmetný majetok,

pretože záväzný pokyn nie je nastavený na licitovanie výšky kúpnej ceny, ale víťaznou

sa stáva najvyššia ponúknutá kúpna cena, teda záujemcovia musia zvážiť svoje finančné

možnosti, silu záujmu i možnosť ponuky vyššej kúpnej ceny, teda nie je miesto

na špekulatívne zvyšovanie kúpnej ceny o neopodstatnené sumu, resp. nie je miesto

na tvrdenie záujmu urobiť ponuky s vyššou kúpnou cenou po skončení konkurzného kola

ponukového konania so zistením, aké ponuky urobili ostatní záujemcovia.

Je zrejmé, že správca konal v súlade so záväzným pokynom príslušného orgánu

pri speňažovaní majetku. Veriteľský výbor na svojom zasadnutí dňa 19. 4. 2018 súhlasil

s predloženou najvyššou ponukou, uložil správcovi v súlade so záväzným pokynom pristúpiť

k speňaženiu majetku pre úspešného záujemcu.

Samotní veritelia ako aj správca sa vo svojom vyjadrení k návrhu nezabezpečeného

veriteľa vyjadrili tak, že ponuku obchodnej spoločnosti nemožno

považovať za riadnu ponuku, nakoľko táto nebola doručená v žiadnom kole ponukového

konania a súčasne úpadca nie je po vyhlásení konkurzu oprávnený nakladať s majetku,

keď toto oprávnenie prešlo na správcu. Správcovi žiadna ponuka ani oznámenie záujmu

o predmet ponukového konania nebola doručená.

Z toho je zrejmé, že je to práve porušovateľ, ktorý sám na jednej strane tvrdí,

že záväzný pokyn vydaný príslušným oprávneným orgánom je tým, čo je potrebné

rešpektovať a na druhej strane tvrdí, že každý záujemca, ktorý prejaví záujem o kúpu

majetku musí tento záväzný pokyn rešpektovať a nie špekulatívne vyčkávať na ponuky, ktoré

už boli doručené správcovi a podľa nich správca postupuje.

Nie je zrejmé, z akého zákonného ustanovenia porušovateľ vychádzal, ak sám

skonštatoval, že pre speňažovanie majetku platia zákonné ustanovenia , na ktoré

poukazujeme a ponuky musia byť doručované záujemcami v lehotách stanovených

správcom podľa záväzného pokynu a nie je možné akceptovať iba ponuky prednesené

domnelými záujemcami mimo ponukového konania. Takéto konštatovanie porušovateľa je

priamo v rozpore so , resp. ustanoveniami so speňažovaním majetku. Navyše je treba

uviesť, že obidvaja, tzv. záujemcovia, ktorých cituje porušovateľ vo svojom rozhodnutí sú

vlastník a konateľ úpadcu, a jeho zamestnanec, ktorý bol tiež ako konateľ v minulosti a má

snahu zapojiť sa do ponukového konania cez spoločnosť, ktorá nebola úspešná v riadnom

ponukovom konaní.

Na druhej strane vychádzajúc z premisy zákonnosti a spravodlivosti konkurzného

konania i práva vlastniť majetok s poukazom na právnu istotu, že súdy budú konať podľa

zákonov tejto republiky, sťažovateľ dospel k názoru, že tomu tak nie je. Postupoval podľa

pravidiel i zákonov konkurzného konania, ponúkol najvyššiu cenu speňažovaného majetku

v termínoch a lehotách stanovených na to oprávnenou osobou. Jeho ponuka bola riadne

schválená veriteľským výborom, no napriek tomu ostal v právnej neistote, keď sťažovateľ

nezákonným spôsobom do posledného formálneho nadobudnutia majetku, o ktorý prejavil

záujem, zaplatil za neho a mal spracovaný podnikateľský zámer k jeho ďalšiemu využitiu.“

Na základe tejto argumentácie sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie základných práv

podľa a podľa listiny v spojení s porušením

napadnutým uznesením okresného súdu z 10. mája 2018, napadnuté uznesenie okresného

súdu zruší a vec mu vráti na ďalšie konanie a prizná mu úhradu trov konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Podľa je ústavný súd viazaný návrhom

na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Ústavný súd

vo svojej judikatúre uvádza, že viazanosť návrhom na začatie konania sa prejavuje

vo viazanosti petitom, teda tou časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého

rozhodnutia sa domáha ( v spojení s požiadavkami

vyplývajúcimi z ), čím zároveň vymedzí rozsah a predmet

konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany.

Vzhľadom na to môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha

v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa

svojich práv. Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným

advokátom (m. m. , , , ).

Z konštantnej judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že tvrdenia o porušení iných

ustanovení alebo medzinárodnej zmluvy, ktoré sťažovateľ uvádza v texte sťažnosti

mimo petitu, je potrebné považovať iba za súčasť argumentácie sťažovateľa (,

, , ).

Postupujúc podľa uvedenej stabilnej judikatúry ústavný súd neprihliadol na námietku

porušenia práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorú sťažovateľ

uviedol len v odôvodnení sťažnosti.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu

štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého

ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (,

, ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam

(mutatis mutandis , , ).

Sťažovateľ k sťažnosti nepriložil napadnuté uznesenie okresného súdu a ani žiadne

ďalšie dôkazy, ktorými by preukazoval opodstatnenosť svojich námietok. Vzhľadom

na zastúpenie sťažovateľa kvalifikovaným právnym zástupcom, ústavný súd ho nevyzýval

na doplnenie sťažnosti a pri predbežnom prejednaní sťažnosti vychádzal z argumentácie

uvedenej v sťažnosti a z napadnutého uznesenia, ktoré si ústavný súd zaobstaral

z Obchodného vestníka.

Okresný súd napadnutým uznesením z 10. mája 2018 rozhodol o návrhu

nezabezpečených veriteľov tak, že zrušil „uznesenie č. 1 prijaté na zasadnutí veriteľského

výboru konanom dňa 19. 04. 2018, ktorým veriteľský výbor súhlasil s predajom podniku

úpadcu víťaznému záujemcovi (sťažovateľovi, pozn.), ktorý na základe vyhodnotenia

správcom zo dňa 05. 04. 2018 s názvom Oznámenie výsledku druhého kola ponukového

konania na speňaženie podniku úpadcu... a predloženie víťaznej ponuky, predložil v rámci

vyhláseného II. kola VPK zverejnenom v Obchodnom vestníku dňa 15. 03. 2018

pod č. OV 53/2018 K017493, najvyššiu ponuku“.

Napadnuté uznesenie okresného súdu neobsahuje odôvodnenie.

Zákonným základom napadnutého uznesenia okresného súdu je § 38 ods. 7 zákona

č. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze“).

Podľa § 38 ods. 7 zákona o konkurze každý veriteľ zistenej nezabezpečenej

pohľadávky sa môže do troch dní od zverejnenia uznesenia veriteľského výboru

v Obchodnom vestníku domáhať, aby súd zrušil uznesenie veriteľského výboru z dôvodu

jeho rozporu so spoločným záujmom nezabezpečených veriteľov. Ak je napadnuté

uznesenie veriteľského výboru v rozpore so spoločným záujmom nezabezpečených

veriteľov, súd napadnuté uznesenie veriteľského výboru do siedmich dní od doručenia

návrhu zruší, inak návrh v rovnakej lehote zamietne. Do rozhodnutia vo veci môže súd

aj bez návrhu účinky uznesenia veriteľského výboru pozastaviť.

Sťažovateľ nenamieta, že návrh podľa § 38 ods. 7 zákona o konkurze nebol podaný

oprávnenou osobou, t. j. veriteľom zistenej nezabezpečenej pohľadávky, a nenamieta

nedodržanie zákonnej lehoty na podanie návrhu na zrušenie uznesenia veriteľského výboru.

Namieta, že nebola splnená zákonná podmienka na zrušenie uznesenia veriteľského výboru,

t. j. rozpor uznesenia veriteľského výboru so spoločným záujmom nezabezpečených

veriteľov. V rámci argumentácie sťažovateľ poukazuje na to, že obchodná spoločnosť

mala uviesť, že ak by ponukové konanie pokračovalo,

bola by ochotná ponúknuť za podnik úpadcu 65 000 €. Sťažovateľ namieta, že takýto

prísľub nemožno považovať za ponuku, pričom tento záujemca sa mal zapojiť

do ponukového konania a dať záväznú ponuku. Okrem uvedeného však sťažovateľ uvádza,

že obchodná spoločnosť , „doručila oznámenie zo dňa 30. 4. 2018,

v ktorom uviedla, že ako záujemca v 2. kole ponúkla kúpnu cenu 52.255,- EUR, pričom

víťazná ponuka predstavovala sumu 51.500,- EUR...“. Z uvedeného tvrdenia takto vyplýva,

že v ponukovom konaní iný záujemca ako sťažovateľ predložil vyššiu ponuku

ako sťažovateľ, pritom ponuka sťažovateľa mala byť vyhodnotená ako najvyššia ponuka.

Priamo z argumentácie sťažovateľa takto vyplýva taká skutková okolnosť, ktorá indikuje

rozpor uznesenia veriteľského výboru so spoločným záujmom nezabezpečených veriteľov,

keďže sťažovateľ mal uspieť s ponukou, ktorá je nižšia ako ponuka iného záujemcu.

Sťažovateľ v sťažnosti takto neuviedol skutočnosti, ktoré by naznačovali možnosť

prijať záver o porušení základného práva sťažovateľa podľa

napadnutým uznesením okresného súdu z 10. mája 2018 po prijatí sťažnosti na ďalšie

konanie.

Sťažovateľ neuviedol v sťažnosti takú argumentáciu, ktorá by naznačovala možnú

príčinnú súvislosť medzi obsahom základného práva podľa čl. 38 ods. 2 listiny

a napadnutým uznesením okresného súdu. Napokon upravuje všeobecnú

právomoc prokuratúry Slovenskej republiky, pričom z argumentácie sťažovateľa nemožno

identifikovať príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením uvedeného článku

a napadnutým uznesením okresného súdu.

Na tomto základe ústavný súd sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní podľa

odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd

už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. septembra 2018