Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 337/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. septembra 2018

v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Miroslava Duriša

(sudca spravodajca) a Ladislava Orosza prerokoval sťažnosť Slovenskej sporiteľne, a. s.,

Tomášikova 48, Bratislava, zastúpenej advokátskou kanceláriou Roman Kvasnica

a partneri s. r. o., Žilinská cesta 130, Piešťany, v mene ktorej koná advokát a konateľ

JUDr. Roman Kvasnica, vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 48

ods. 2 a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom

pod sp. zn. za účasti Okresného súdu Čadca a takto

rozhodol:

1. Základné právo Slovenskej sporiteľne, a. s., na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a právo na prejednanie jej

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn.

p o r u š e n é b o l i .

2. Okresnému súdu Čadca p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.

konal bez zbytočných prieťahov.

3. Slovenskej sporiteľni, a. s., p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 700 €

(slovom sedemsto eur), ktoré j e jej Okresný súd Čadca p o v i n n ý zaplatiť do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Čadca j e p o v i n n ý uhradiť Slovenskej sporiteľni, a. s., trovy

konania v sume 390,50 € (slovom tristodeväťdesiat eur a päťdesiat centov) na účet

advokátskej kancelárie Roman Kvasnica a partneri s. r. o., Žilinská cesta 130, Piešťany,

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

16. januára 2018 doručená sťažnosť Slovenskej sporiteľne, a. s., Tomášikova 48, Bratislava

(ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátskou kanceláriou Roman Kvasnica a partneri

s. r. o., Žilinská cesta 130, Piešťany, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Roman

Kvasnica, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Čadca

(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej aj „napadnuté

konanie“).

2. Zo sťažnosti a z pripojených príloh vyplýva, že 9. marca 2015 sťažovateľka

podala súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie na podklade právoplatného

a vykonateľného exekučného titulu, na základe ktorého začalo exekučné konanie vedené

u exekútora pod sp. zn. EX 2242/15 a na okresnom súde pod sp. zn. .

3. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti poukazuje najmä na tieto skutočnosti:

«V priebehu Exekučného konania súdny exekútor vykonával

exekúciu, pričom za účelom vymoženia sťažovateľovej pohľadávky vydal i niekoľko

exekučných príkazov.

V dôsledku novely Exekučného poriadku () došlo k odkladu

vyššie uvedenej exekúcie, nakoľko v Exekučnom konaní sa vymáha voči fyzickým osobám

pohľadávka na podklade rozhodnutia súdu, ktorým bolo priznané právo zo zmenky.

V nadväznosti na túto novelu Exekučného poriadku sťažovateľ podľa § 243f

Exekučného poriadku doplnil dňa 11.01.2016 návrh na vykonanie exekúcie zo dňa

09.03.2015 o rozhodujúce skutočnosti týkajúce sa vlastného vzťahu s povinnými, t.j.

sťažovateľ ako oprávnený v Exekučnom konaní si splnil všetky povinnosti stanovené

Exekučným poriadkom.

Nakoľko Okresný súd Čadca ani po dobe dlhšej ako 2 mesiace nerozhodol

o pokračovaní alebo o zastavení Exekučného konania, t.j. nerozhodol podľa § 234f ods. 4

Exekučného poriadku alebo podľa § 234 ods. 6 Exekučného poriadku, sťažovateľ dňa

30.03.2016 zaslal Okresnému súdu Čadca žiadosť o rozhodnutie o pokračovaní

v exekučnom konaní, nakoľko vyššie uvedenú dobu sťažovateľ pokladal za dostatočne dlhú

na to, aby súd zistil či v Exekučnom konaní sú dané dôvody na zastavenie exekúcie podľa

§ 57 ods. 1 písm. m) Exekučného poriadku alebo nie.

Keďže i napriek vyššie uvedenej žiadosti zo dňa 30.03.2016 Okresný súd Čadca

nerozhodol o pokračovaní alebo o zastavení Exekučného konania, sťažovateľ dňa

17.06.2016, t.j. po dobe dlhšej ako 5 mesiacov odo dňa zaslania doplnenia návrhu na

vykonanie exekúcie podľa ustanovenia § 243f Exekučného poriadku zo dňa 11.01.2016,

zaslal Okresnému súdu Čadca opätovnú žiadosť o rozhodnutie o pokračovaní v exekučnom

konaní.

Vzhľadom k tomu, že od zaslania doplnenia návrhu na vykonanie exekúcie podľa

ustanovenia § 243f Exekučného poriadku zo dňa 11.01.2016 Okresnému súd Čadca

uplynula doba dlhšia ako 8 mesiacov a Okresný súd Čadca žiadnym spôsobom nereagoval

na sťažovateľove žiadosti z dní 30.03.2016 a 17.06.2016 a ani nevydal rozhodnutie, ktorý

by buď Exekučné konanie zastavil alebo rozhodol o pokračovaní v Exekučnom konaní,

sťažovateľ dňa 12.09.2016 zaslal do rúk predsedu Okresného súd Čadca, JUDr. Adriane

Pytliakovej PhD., sťažnosť podľa (ďalej ako „“),

nakoľko mal za to, že dochádza pri preskúmavaní či v Exekučnom konaní je alebo nie je

dôvod na zastavenie exekúcie a pri vydávaní rozhodnutia o zastavení alebo o pokračovaní

v Exekučnom konaní k zbytočným prieťahom v konaní zo strany Okresného súdu Čadca.

Dňa 14.10.2016 bol sťažovateľ upovedomený o spôsobe vybavenia vyššie uvedenej

sťažnosti, a to listom zo dňa 10.10.2016. V tomto liste predseda Okresného súdu Čadca

uviedol, že sťažnosť sťažovateľa považuje za dôvodnú, a to i napriek skutočnosti, že zákon

Okresnému súd Čadca nestanovil žiadnu lehotu, počas ktorej by bol súd povinný rozhodnúť

o pokračovaní alebo zastavení Exekučného konania. Predseda Okresného súdu Čadca

neuviedol aké opatrenia vykoná na zmenu tohto stavu, iba z toho listu vyplýva, že po podaní

sťažnosti si Okresný súd Čadca vyžiadal od Okresného súdu Žilina spis sp.zn.

, a to za účelom rozhodnutia o pokračovaní alebo zastavení Exekučného

konania.

Nakoľko odo dňa doručenia listu od predsedu Okresného súdu Čadca

zo dňa 10.10.2016. v ktorom bol sťažovateľ upovedomený o vybavení sťažnosti uplynula

doba dlhšia ako 11 mesiacov a Okresný súd Čadca nerozhodol o pokračovaní exekúcie,

dňa 26.09.2017 kontaktoval sťažovateľ Okresný súd Čadca za účelom zistenia stavu

konania. Pracovník Okresného súdu Čadca oznámil sťažovateľovi, že dňa 08.11.2016 im

bol z Okresného súdu Žilina postúpený spis sp.zn. , t.j. nič nebránilo tomu,

aby Okresný súd Čadca mohol vo veci rozhodnúť.

Dňa 27.10.2017 sťažovateľ bol nahliadnuť na Okresnom súde Čadca do spisu

vedeného pod sp.zn. za účelom zistenia dôvodu prieťahov v konaní. Z tohto

spisu bolo zistené, že Okresný súd Čadca nevykonal v konaní žiaden potrebný úkon

smerujúci k rozhodnutiu o pokračovaní/zastavení exekúcie, a to i napriek tomu, že od

08.11.2016 disponuje spisom zo základného konania, t.j. spisom z Okresného súdu Žilina

vedeného pod sp.zn. 19Zm/l 8/2014.»

4. Sťažovateľka sa domáha aj priznania finančného zadosťučinenia v sume 1 000 €

s týmto odôvodnením:

„V tejto sume sťažovateľ zohľadnil najmä dĺžku zbytočných prieťahov v konaní

a s nimi spojenú nemajetkovú ujmu sťažovateľa spočívajúcu v pocitoch právnej neistoty

a straty dôvery v efektívne poskytnutie súdnej ochrany v predmetnej veci, ďalej nemajetkovú

ujmu sťažovateľa spočívajúcu v prehlbovaní pocitu právnej neistoty ohľadom toho, či sa

bude v Exekučnom konaní pokračovať, a teda či bude môcť naďalej vymáhať svoju

pohľadávku zo zmenky, nakoľko počas nečinnosti Okresného súdu Čadca sťažovateľovi

uplynula lehota na podanie návrhu na obnovu konania.

Sťažovateľ má za to, že len vyslovenie porušenia jeho základného práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov ako aj práva na prejednanie veci v primeranej

lehote nebude dostatočným zadosťučinením ani opatrením a nebude tak dovŕšená ochrana

jeho porušených práv, nakoľko sťažovateľ poukázal na prieťahy v Exekučnom konaní,

v dôsledku ktorých došlo k porušeniu sťažovateľových práv, a to , ktorou sa

zároveň domáhal, aby Porušovateľ odstránil tieto prieťahy, avšak Porušovateľ nevykonal

opatrenia smerujúce k tomu, aby prestal porušovať sťažovateľove práva.“

5. Na základe tejto argumentácie sťažovateľka navrhuje ústavnému súdu, aby po

vykonaní dokazovania nálezom vyslovil porušenie jej základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov zaručeného a práva na prejednanie veci

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní vedenom na okresnom súde pod

sp. zn. , prikázal okresnému súdu konať bez zbytočných prieťahov, priznal

sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € a priznal jej náhradu trov

konania pred ústavným súdom vo výške 390,50 €.

6. Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k.

12 z 23. mája 2018 ju prijal na ďalšie konanie. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie

ústavný súd vyzval predsedníčku okresného súdu, aby sa vyjadrila k prijatej sťažnosti

a zároveň oznámila ústavnému súdu, či trvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne

pojednávanie.

7. Z vyjadrenia predsedníčky okresného súdu v prípise sp. zn. , ktorý

bol ústavnému súdu doručený 26. júna 2018, vyplýva, že predsedníčka okresného súdu sa

v celom rozsahu pridržiava obsahu vybavenia sťažnosti sp. zn. Spr 88/2016

z 10. októbra 2016, v ktorom popri prehľade úkonov vykonaných vo veci poukázala na

skutočnosť, že „Ustanovenie § 57 Exekučného poriadku neukladá exekučnému súdu

konkrétnu lehotu, v ktorej je povinný v takomto prípade rozhodnúť, teda exekúciu zastaviť

prípadne rozhodnúť o jej pokračovaní v konaní.“. Napriek tomu považovala sťažnosť

sťažovateľky za dôvodnú.

8. K vyjadreniu predsedníčky okresného súdu boli pripojené vyjadrenia vo veci

konajúcej sudkyne a vyššej súdnej úradníčky.

Z vyjadrenia sudkyne konajúcej vo veci vyplýva, že plynulé konanie vo veci

ovplyvnili dve zásadné okolnosti: „Jednak to, že exekučným titulom je zmenkový platobný

rozkaz Okresného súdu Žilina sp. zn. -12 zo dňa 13. 8. 2014, preto ide

o skutkovo zložitejšiu vec, keďže bolo potrebné posúdiť nielen zmenkový platobný rozkaz,

ale aj zmluvu o splátkovom úvere a jej súlad s právnymi predpismi a za tým účelom bolo

potrebné zabezpečiť aj spis Okresného súdu Žilina. Druhou podstatnou okolnosťou je

dlhodobá nadmerná zaťaženosť senátu z dôvodu veľkého množstva neskončených vecí a pre

nedostatočné personálne obsadenie súdu (opakované prerozdeľovanie spisov).“

Z vyjadrenia vyššej súdnej úradníčky vyplýva: „Vzhľadom na počet pridelenej

agendy, ktorú je potrebné priebežne vybavovať (k dnešnému dňu ide o 983 spisov), a to

nielen agendu exekučnú, ale i civilnú a dedičskú, taktiež čerpanie študijného voľna

(od 5.2.2018 do 8.3.2018), práceneschopnosť podpísanej vyššej súdnej úradníčky

(od 9.3.2018 do 15.4.2018) a zákonný nárok na čerpanie dovolenky, mám za to, že vec bola

vybavená v primeranom časovom úseku.“

9. Predsedníčka okresného súdu v uvedenom prípise zároveň oznámila ústavnému

súdu, že netrvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

10. Ústavný súd listom z 27. júna 2018 vyzval právneho zástupcu sťažovateľky na

zaujatie stanoviska k vyjadreniu okresného súdu, ak to považuje za potrebné, a požiadal ho

o oznámenie, či súhlasí s tým, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania vo veci.

11. Sťažovateľka prostredníctvom svojho právneho zástupcu vo svojom stanovisku

doručenom ústavnému súdu 24. júla 2018 okrem iného uviedla:

„Predsedníčka Okresného súdu Čadca vo Vyjadrení uvádza, že sa pridržiava

skutočností uvedených vo vybavení sťažnosti Spr. 88/2016. V tomto vybavení sťažnosti

predsedníčka Okresného súdu Čadca uviedla, že sťažnosť sťažovateľa na prieťahy v konaní

zo dňa 12.09.2016 považuje za dôvodnú, a to napriek skutočnosti, že Exekučný poriadok

nestanovoval súdu lehotu, počas ktorej mal rozhodnúť o pokračovaní v exekúcií alebo o jej

zastavení.

Zákonná sudkyňa vo Vyjadrení uvádza, že prieťahy v konaní boli spôsobené

zložitosťou veci ako i nedostatočným personálnym obsadením súdu a s tým spojeným

vysokým zaťaženým sudcov a ostatných pracovníkov súdu.

Súdna tajomníčka vo Vyjadrení uvádza, že v predmetnej veci bolo rozhodnuté dňa

08.06.2018 uznesením č.k. -28, pričom uvádza, že má za to. že vec bola

vybavená v primeranej lehote vzhľadom na zaťaženosť súdu, čerpanie študijného voľna, jej

práceneschopnosť a čerpanie dovolenky.

Sťažovateľ uvádza, že vo Vyjadrení chýba akákoľvek chronológia úkonov

vykonaných Okresným súdom vo veci vedenej pod sp.zn. , a teda nie je možné

pre sťažovateľa reálne zhodnotiť postup Okresného súdu Čadca v konaní.

Čo sa týka zložitosti veci (rozhodnutia o pokračovaní alebo zastavení exekúcie

v zmysle § 243f Exekučného poriadku) Sťažovateľ má za to. že toto rozhodnutie spočívajúce

v preskúmaní, či v základnom konaní bolo prihliadnuté na neprijateľná zmluvné podmienky,

na obmedzenie alebo neprípustnosť použitia zmenky, alebo na rozpor s dobrými mravmi

alebo so zákonom sa nevyznačuje vysokou mierou zložitosti, pričom Sťažovateľ má za to, že

po prijatí novely Exekučného poriadku () Porušovateľ musel

o obdobných veciach rozhodovať.

Istú chronológiu úkonov v tomto konaní obsahuje vybavenie sťažnosti SPR. 88/2016,

v ktorom sú uvedené tieto úkony:

1. dňa 13.01.2016 bolo Porušovateľovi doručené doplnenie návrhu na vykonanie

exekúcie,

2. dňa 15.01.2016 bol spis predložený vyššej súdnej úradníčke,

3. dňa 01.04.2016 bola Porušovateľovi doručená žiadosť o rozhodnutie

o pokračovaní v konaní,

4. dňa 18.04.2016 bola Porušovateľovi doručená urgencia zo strany súdneho

exekútora,

5. dňa 20.06.2016 bola Porušovateľovi doručená opätovná žiadosť o rozhodnutie

o pokračovaní v konaní,

6. dňa 10.10.2016 súdna úradníčka spis zreferovala za účelom rozhodnutia

o pokračovaní v konaní.

Zároveň dňa 27.10.2017 bol právny zástupca Sťažovateľa nahliadnuť do súdneho

spisu za účelom zistenia stavu konania, pričom zistil, že v novembri 2016 Okresný súd

Žilina postúpil bol Porušovateľovi spis zo základného konania, v ktorom bol vydaný

exekučný titul, a teda Porušovateľ od novembra 2016 mal k dispozícií všetky podklady pre

to, aby mohol rozhodnúť o pokračovaní, alebo zastavení exekúcie.

Sťažovateľ má za to, že je neadekvátne, aby Porušovateľ ospravedlňoval prieťahy

v konaní, ktoré boli na strane súdu minimálne od novembra 2016 (kedy mu bol postúpený

spis z Okresného súdu Žilina, ktorý bol potrebný na to, aby Porušovateľ mohol rozhodnúť)

vysokou zaťaženosťou súdu. Čo sa týka nadmernej zaťaženosti súdu, ktorou zákonná

sudkyňa ako i súdna tajomníčka ospravedlňujú nečinnosť Porušovateľa vo veci, Sťažovateľ

poukazuje na ustálenú judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky, podľa ktorej

nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že

Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov

alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej

právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé

konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní (, ,

).

Zároveň je absolútne neadekvátne, aby súdna tajomníčka, ktorej bola vec predložená

na vybavenie ospravedlňovala nečinnosť vo veci čerpaním dovolenky, študijného voľna,

alebo jej práceneschopnosťou. Zároveň tieto skutočnosti nemohli spôsobiť nečinnosť

Porušovateľa v trvaní niekoľkých rokov.

Sťažovateľ takisto poukazuje na skutočnosť, že nečinnosťou Porušovateľa bolo

zasiahnuté i do jeho práva podať návrh na obnovu konania podľa § 228 ods. 1 písm. g)

, v ktorom bol vydaný exekučný titul, nakoľko odo dňa

právoplatnosti exekučného titulu uplynula už doba dlhšia ako 3 roky, t.j. objektívna lehota

na podanie návrhu na obnovu konania. V prípade, ak by Porušovateľ konal plynulo

a svojím konaním nespôsoboval prieťahy v konaní, bolo v jeho možnostiach rozhodnúť

o pokračovaní/ zastavení exekúcie, pred plynutím objektívnej lehoty, ktorú mal Sťažovateľ

na podanie návrhu na obnovu konania, keďže táto uplynula dňa 24.10.2017.

V prípade, ak príslušný súd druhej inštancie potvrdí rozhodnutie Porušovateľa

o zastavení exekúcie, Sťažovateľova pohľadávka sa stane nevymáhateľnou.

I napriek tomu. že Porušovateľ dňa 08.06.2018 vydal uznesenie č.k.

29, ktorým exekúciu zastavil, Sťažovateľ nemal inú možnosť ako podať odvolanie proti

tomuto rozhodnutiu, nakoľko stratil inú šancu ako sa domôcť svojho majetkového práva

vyplývajúceho zo zmenky a exekučného titulu.

Postupom (nečinnosťou) Porušovateľa teda Porušovateľ hrubo zasiahol nielen do

jeho ústavného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ale odňal mu reálnu

možnosť domáhať sa obnovy konania, pričom toto právo podať návrh na obnovu konania,

v prípade, ak exekučné konanie bolo zastavené v nadväznosti na § 243f Exekučného

poriadku, bolo do pridané práve v dôsledku skutočností, že

došlo novelou exekučného poriadku () k takému zásahu do právnej

istoty oprávnených v exekučnom konaní, že zákonodarca, v prípade zastavenia exekúcie, dal

týmto oprávneným (veriteľom) možnosť, akou mohli docieliť, aby v konaní v ktorom bol

vydaný exekuční titul, mohlo byť prihliadnuté na neprijateľné zmluvné podmienky, na

obmedzenie alebo neprípustnosť použitia zmenky, alebo na rozpor s dobrými mravmi alebo

so zákonom.

Postupom Porušovateľa teda bolo zasiahnuté i do Sťažovateľovho ústavného práva

domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom

súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky (čl. 46

ods. 1 ).“

12. Právny zástupca sťažovateľky zároveň oznámil ústavnému súdu, že súhlasí s tým,

aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.

13. Vzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľky a predsedníčky

okresného súdu o tom, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie,

ústavný súd v súlade s

Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení

jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) upustil od

ústneho pojednávania, keďže dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie

objasnenie veci.

II.

14. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

15. Sťažovateľka sa svojou domáha vyslovenia porušenia svojho

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods.

2 postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. . Zároveň

namietala aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo, aby jeho

záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým

a nestranným súdom zriadeným zákonom.

16. Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1

dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, pričom

v obsahu týchto práv neexistuje zásadná odlišnosť (napr. ), čo umožňuje

preskúmať ich namietané porušenie spoločne.

17. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa (ako aj práva podľa dohovoru) vychádza

zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza

osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde

sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty

dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným

spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím

súdu“ ().

18. Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup

v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník

obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z čl. 2

ods. 1 v znení neskorších predpisov

(ďalej aj „CSP“), ako aj z , podľa ktorého súd postupuje tak, aby vec bola čo

najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná hospodárne

a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb.

19. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom

v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa (resp.

ods. 1 dohovoru), ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (,

, ) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická

zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup

samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd

v rámci prvého kritéria prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní

a jeho význam pre sťažovateľa (, , ). Podľa

uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľky.

20. Pokiaľ ide o kritérium, ktorým je právna a faktická zložitosť veci, ústavný súd

konštatuje, že hoci v procese rozhodovania o zastavení exekúcie vykonávanej na základe

zmenkového platobného rozkazu alebo pokračovaní v nej došlo k zmene legislatívy,

v dôsledku ktorej súdy preskúmavajú aj otázku, či vymáhaný nárok súvisí

so spotrebiteľskou zmluvou, či bolo prihliadnuté na neprijateľné zmluvné podmienky, či je

použitie zmeny prípustné a či nedošlo k rozporu s dobrými mravmi, nemožno dať za pravdu

sudkyni konajúcej vo veci, že ide o takú skutkovú zložitosť veci, ktorá by ospravedlnila

nekonanie okresného súdu a jeho prieťahy v období viac ako dvoch rokov. Navyše sú tieto

otázky, najmä pod vplyvom rozmáhajúcej sa európskej judikatúry, v poslednej dobe častou

súčasťou rozhodovacej činnosti okresných súdov. Ústavný súd nepovažuje danú vec za

skutkovo zložitú v takej miere, ktorá by ospravedlnila stav, v akom sa napadnuté konanie

nachádzalo v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu.

21. Správanie sťažovateľky ako strany sporu je druhým kritériom, ktoré sa uplatňuje

pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj

k porušeniu základného práva podľa a práva podľa

dohovoru. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka neprispela k prieťahom v predmetnom

konaní, naopak, aktívne sa zaujímala o priebeh konania vo veci, o čom svedčia jej urgencie

a sťažnosť na prieťahy v konaní adresované predsedníčke okresného súdu.

22. Napokon sa ústavný súd zaoberal hodnotením postupu okresného súdu

v napadnutom konaní, pričom vychádzal zo svojej ustálenej judikatúry, v zmysle ktorej

zbytočné prieťahy v konaní môžu byť zapríčinené nielen samotnou nečinnosťou

všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie

efektívne k odstráneniu právnej neistoty (, , ).

23. Z priebehu súdneho konania vyplýva, že napadnuté konanie začalo návrhom

sťažovateľky na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie doručeným okresnému súdu

16. marca 2015. Po vydaní poverenia (31. marca 2015) bolo súdnym exekútorom

realizovaných niekoľko úkonov. V dôsledku zmeny exekučnej legislatívy zákonom

č. , ktorým sa mení a dopĺňa

v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, v znení

neskorších predpisov a v zmysle § 243f zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)

a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov sťažovateľka doplnila

návrh na vykonanie exekúcie svojím podaním z 13. januára 2016. Po tomto období súd

nevykonal žiaden úkon až do 10. októbra 2016 (takmer 9 mesiacov od doplnenia návrhu na

vykonanie exekúcie), keď požiadal Okresný súd Žilina o zapožičanie spisu sp. zn.

. Vyžiadaný spis bol okresnému súdu doručený 7. novembra 2016. Od tohto

obdobia až do podania sťažnosti ústavnému súdu (16. január 2018) okresný súd okrem

lustrácie v registri obyvateľov a oboznámenia sa s uznesením č. k. -25

z dedičského konania nevykonal žiaden úkon. Uznesením z 8. júna 2018 rozhodol okresný

súd o zastavení exekúcie. Zo stanoviska sťažovateľky k vyjadreniu okresného súdu vyplýva,

že sa proti tomuto rozhodnutiu odvolala a že uvedené konanie nie je zatiaľ právoplatne

ukončené.

24.1 Povinnosť súdu a sudcu konať bez prieťahov podľa právnej úpravy účinnej do

30. júna 2016 vyplývala z (ďalej len „OSP“), ktorý súdu

prikazoval, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupoval tak, aby ochrana

ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z , podľa ktorého len čo sa konanie

začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie

prerokovaná a rozhodnutá, ako aj z , podľa ktorého bol sudca povinný

robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné

vykonanie dôkazov, a z , podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len

z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda

senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, v ktorý sa bude konať nové pojednávanie.

24.2 Povinnosť súdu a sudcu konať bez prieťahov podľa právnej úpravy účinnej

od 1. júla 2016 je expresis verbis zakotvená ako základný princíp civilného sporového

konania v , podľa ktorého súd postupuje v konaní tak, aby vec bola čo

najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná hospodárne

a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb. Tento základný

princíp konania je premietnutý do ďalších ustanovení

so zohľadnením osobitostí jednotlivých druhov konaní. Povinnosť súdu konať bez

prieťahov vyplýva napríklad z , podľa ktorého súd postupuje v konaní tak,

aby sa mohlo rozhodnúť rýchlo a hospodárne, spravidla na jedinom pojednávaní

s prihliadnutím na povahu konania, z o sudcovskej koncentrácii konania, ďalej

z – o predbežnom prejednaní sporu a následkoch neprítomnosti strán aj

z , podľa ktorého pojednávanie vedie súd tak, aby sa mohlo rozhodnúť

spravidla na jedinom pojednávaní s prihliadnutím na povahu konania a účel tohto zákona,

alebo prvej vety , podľa ktorej pojednávanie sa môže odročiť len

z dôležitých dôvodov.

24.3 V záujme hospodárnosti konania vzhľadom na už uvedené bolo zo strany

okresného súdu potrebné zabezpečiť takú prípravu spisu, aby mohol v primeranej dobe

rozhodnúť o pokračovaní alebo zastavení exekúcie. Jednotlivé úkony vykonávané

so značným časovým odstupom, ako aj ich obsah naznačujú neefektívnosť postupu

okresného súdu vo veci a nesústredenú činnosť, ktorá prispela k neukončeniu veci

v primeranej lehote.

24.4 V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že ústavný súd pri posudzovaní toho, či bolo

porušené právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, posudzoval

postup súdu, a nie to, či toto právo bolo porušené činnosťou (nečinnosťou) alebo postupom

konkrétneho sudcu konajúceho vo veci. Pri posudzovaní odôvodnenosti sťažnosti preto

nemožno prihliadnuť na to, že vyššia súdna úradníčka konajúca vo veci čerpala študijné

voľno, bola práceneschopná a čerpala dovolenku, a tiež na počet pridelenej agendy, ktorú

vybavuje. Podobne ústavný súd nemohol prihliadnuť na dlhodobú nadmernú zaťaženosť

senátu, na ktorú poukazovala sudkyňa konajúca vo veci. Prieťahy v konaní nemožno

ospravedlniť všeobecne známou preťaženosťou sudcov ani množstvom procesných úkonov

sudcu; je totiž vecou štátu, aby organizoval svoje súdnictvo tak, aby princípy súdnictva,

zakotvené v ústave i v dohovore boli rešpektované a prípadné nedostatky v tomto smere

nemôžu ísť na ťarchu občanov, ktorí od súdu právom očakávajú ochranu svojich práv

v primeranej dobe. Nedostatočné personálne obsadenie súdu a nadmerné množstvo vecí,

v ktorých sa musí zabezpečiť súdne konanie, by mohlo len dočasne ospravedlniť vzniknuté

prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa na tento účel prijali včas adekvátne opatrenia.

v čl. 48 ods. 2 zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali

príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie vecí bez zbytočných prieťahov, a tým

vykonanie spravodlivosti v primeranej lehote. Celkovú dĺžku súdneho konania v trvaní viac

ako tri roky vo veci tvoriacej bežnú súčasť rozhodovacej agendy všeobecných súdov

nemožno ospravedlniť zložitosťou danej veci a ani akýmikoľvek objektívnymi ťažkosťami

súdu ako takého. Aj pri existencii objektívnych ťažkostí nemožno prehliadnuť, že aj

jednotlivé nenáročné úkony súdu vykazovali prieťahy v konaní.

Ústavný súd zistil dlhšie obdobie nečinnosti okresného súdu, a to od 13. januára 2016

do 10. októbra 2016 a od 7. novembra 2016 do 16. januára 2018, resp. konštatoval, že

úkony, ktoré okresný súd vykonal v tomto období neviedli efektívne k odstráneniu

neprimerane dlhého konania (lustrácia v registri obyvateľov, oboznámenie sa s výsledkami

dedičského konania).

25. Ústavný súd najmä s prihliadnutím na zjavne neprimeranú celkovú dĺžku

konania, ako aj na zistený neefektívny a nesústredený postup okresného súdu dospel

k záveru, že v napadnutom konaní došlo k zbytočným prieťahom a uvedený stav nebol do

podania sťažnosti odstránený a naďalej trval. Na tomto základe ústavný súd rozhodol, že

postupom okresného súdu v napadnutom konaní bolo porušené základné právo

sťažovateľky podľa a právo podľa dohovoru (bod 1 výroku

tohto nálezu).

III.

26. Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný

zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd

môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

27. Vzhľadom na skutočnosť, že hoci napadnuté konanie bolo už v čase

rozhodovania ústavného súdu uznesením okresného súdu z 8. júna 2018 zastavené, nebolo

ešte právoplatne skončené, ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v napadnutom konaní

konal bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku tohto nálezu).

IV.

28. Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým

vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané

finančné zadosťučinenie.

29. Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha. Z vyplýva, že ak ústavný súd rozhodne

o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo

slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti

rozhodnutia ústavného súdu.

30. Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany

porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo

spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie

porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva

(m. m. napr. ).

31. Sťažovateľka sa domáha priznania finančného zadosťučinenia v sume 1 000 €

z dôvodov citovaných v časti I odôvodnenia tohto nálezu.

32. Pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení ústavný súd vychádza

zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý

spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na

konkrétne okolnosti prípadu.

33. Zohľadňujúc konkrétne okolnosti posudzovanej veci, najmä celkovú dĺžku

konania a zistenú neefektívnu a nesústredenú činnosť okresného súdu, dospel ústavný súd

k záveru, že v danom prípade bude priznanie finančného zadosťučinenia v sume 700 €

primerané konkrétnym okolnostiam prípadu (bod 3 výroku tohto nálezu).

V.

34. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

35. Ústavný súd v zmysle rozhodol o úhrade

trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v súvislosti s jej právnym zastupovaním.

36. Úhradu trov konania priznal ústavný súd sťažovateľke v uplatnenom rozsahu

za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti) vykonané

v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 13 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a) a c), § 16 ods. 3

vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách

a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov

(ďalej len „vyhláška“).

37. Tarifná odmena za jeden úkon právnej služby v roku 2018 predstavuje sumu

153,50 €. Za dva úkony tak prináleží suma 307 € a režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky)

za dva úkony v sume 18,42 €, čo spolu predstavuje sumu 325,42 €. Právny zástupca

sťažovateľky je platcom dane z pridanej hodnoty, a preto jej bola úhrada trov konania

zvýšená o sumu 65, 08 €. Celková priznaná odmena tak predstavuje sumu 390,50 €

(bod 4 výroku tohto nálezu).

38. Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho

zástupcu sťažovateľky do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (§ 31a zákona

o ústavnom súde v spojení s ).

39. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie

je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. septembra 2018