Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

PLz. ÚS 2/2018

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

PLz. -18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. septembra 2018

v pléne zloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jany Baricovej, Petra

Brňáka, Miroslava Duriša, Sergeja Kohuta, Jany Laššákovej, Milana Ľalíka, Mojmíra

Mamojku, Lajosa Mészárosa, Marianny Mochnáčovej, Ladislava Orosza a Rudolfa Tkáčika

podľa o organizácii

Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení

neskorších predpisov vo veci zjednotenia odchylného právneho názoru IV. senátu

Ústavného súdu Slovenskej republiky vysloveného v uznesení č. k. -13

zo 17. februára 2011, názoru I. senátu Ústavného súdu Slovenskej republiky vysloveného

v náleze č. k. -65 z 10. decembra 2014 a názoru I. senátu Ústavného súdu

Slovenskej republiky, ku ktorému dospel pri predbežnom prerokovaní sťažnosti

v konaní vedenom pod sp. zn. , prijal toto

s t a n o v i s k o :

Člena Súdnej rady Slovenskej republiky n i e j e m o ž n é odvolať v priebehu

jeho 5-ročného funkčného obdobia orgánom, ktorý ho na tento post nominoval, lebo len tak

sa zaručí jeho základné právo podľa a 4 .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Podľa (ďalej len „“) Ústavný súd

Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

2. Ústavnému súdu bola 18. augusta 2014 doručená sťažnosť

, (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou

JUDr. Tatianou Polkovou, advokátska kancelária, Gaštanová 3077/17, Žilina, vo veci

namietaného porušenia jej základných práv zaručených v a ,

v čl. 21 ods. 4 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“),

rozhodnutím prezidenta Slovenskej republiky (ďalej len „prezident“) č. 1249-2014-BA

zo 16. júna 2014 (ďalej len „rozhodnutie prezidenta“) o jej odvolaní z funkcie člena

Súdnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „súdna rada“) pred uplynutím funkčného

obdobia.

3. Sťažovateľka vo vzťahu k namietanému rozhodnutiu prezidenta v sťažnosti

v prvom rade zdôrazňuje, že v danom prípade absentuje ústavne tolerovateľný dôvod

využitia právomoci prezidenta odvolať člena súdnej rady pred uplynutím funkčného

obdobia, a uviedla, že pri absencii právnej úpravy dôvodov odvolania člena súdnej rady

v ústave možno za dôvod odvolania považovať len stratu jedného z predpokladov

ustanovených v a ods. 2 na to, aby sa kandidát mohol stať členom súdnej rady,

čo prezident v jej prípade nerešpektoval.

Podľa sťažovateľky súdna rada je «... nezávislým ústavným orgánom... jej postavenie

je voči iným ústavným orgánom rovnocenné. Z týchto dôvodov v sťažovateľkinej veci

nemôže platiť princíp „kto menuje, odvoláva“... Člen súdnej rady pri výkone svojej funkcie

neplní úlohy nominanta, ale úlohy a ciele nezávislej súdnej rady.» Sťažovateľka tiež

uviedla, že namietané rozhodnutie prezidenta trpí nedostatočným odôvodnením, keďže

odkazuje len na ustanovenie o Súdnej rade

Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o súdnej rade“), pričom podľa sťažovateľky „Neuvedenie

dôvodov odvolania dotknutej osoby z funkcie, ktorú zastáva, umožňuje orgánu verejnej

moci, aby tieto dôvody zostali skryté a utajené nielen pred verejnosťou, ale aj pred

akoukoľvek právnou kontrolou, ktorá by mohla preskúmať ich transparentnosť, zákonnosť,

cieľ a nevyhnutnosť.“.

4. Uznesením č. k. -14 z 13. mája 2015 bola sťažnosť sťažovateľky

prijatá na ďalšie konanie.

5. Konanie vedené pod sp. zn.

5.1 Uznesením č. k. -13 zo 17. februára 2011 bola z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti odmietnutá sťažnosť , , vo veci

namietaného porušenia základných práv podľa a ,

ods. 2 , ako aj práva podľa dohovoru v spojení s ,

a a ods. 3 , k porušeniu ktorých malo dôjsť v príčinnej súvislosti s uznesením

vlády Slovenskej republiky (ďalej len „vláda“) č. 37 z 19. januára 2011 o jeho odvolaní

z funkcie člena súdnej rady ešte pred uplynutím jeho funkčného obdobia.

Sťažnosť bola založená na identickej argumentácii ako sťažnosť sťažovateľky v konaní

sp. zn. .

5.2 V odôvodnení uznesenia č. k. -13 zo 17. februára 2011 ústavný

súd poukázal v prvom rade na skutočnosť, že v a a ani v

zákona o súdnej rade nie sú žiadnym spôsobom vymedzené dôvody, na základe ktorých by

vláda mohla uplatniť svoju právomoc, odvolať ňou vymenovaného člena súdnej rady

z funkcie, pričom vo svojom odôvodnení ďalej ústavný súd uviedol:

«K ústavným (verejným) funkciám, z ktorých možno ústavného činiteľa odvolať bez

toho, aby alebo zákon ustanovovali dôvody odvolania (popri funkciách členov

súdnej rady), patria funkcie predsedu a podpredsedov národnej rady, ako aj funkcie

predsedov výborov národnej rady (ďalej len „funkcionári národnej rady“). Rovnako ako

pri členoch súdnej rady a tiež

Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších

predpisov (ďalej len „rokovací poriadok“) len ustanovujú právomoc národnej rady voliť a

odvolávať (vo vzťahu k predsedom výborov národnej rady ustanovuje výslovne len

právomoc národnej rady voliť ich do tejto funkcie, pričom právomoc národnej rady odvolať

ich z tejto funkcie upravuje výslovne len rokovací poriadok, pozn.) týchto ústavných

činiteľov z ich ústavnej funkcie (pozri , a , resp.

§ 14 ods. 1, § 15 a § 16 rokovacieho poriadku)...

Vzťah funkcionárov národnej rady k národnej rade, ktorá ich do ústavných funkcií

volí a ktorá ich z nich môže aj predčasne odvolať, je založený na (politickej) dôvere, t. j.

na vzťahoch ústavno-politickej zodpovednosti. Z toho vyplýva, že národná rada môže

funkcionárov národnej rady z ich ústavných funkcií odvolať aj bez toho, aby svojím

konaním (opomenutím) porušili určitú právom ustanovenú povinnosť, t. j. k odvolaniu z

ústavnej funkcie postačuje aj strata (politickej) dôvery. Na porovnateľných základoch je

založené aj odvolávanie predsedu a ďalších členov vlády prezidentom s tým rozdielom, že

vzťah (politickej) dôvery je v ich prípade založený nie na ich priamom zodpovednostnom

vzťahu k prezidentovi, ktorý disponuje právomocou odvolať ich z funkcie, ale na ich

zodpovednostnom vzťahu k národnej rade (príp. aj k predsedovi vlády v prípade ďalších

členov vlády, pozn.), pričom prezident tento zodpovednostný vzťah len autorizuje

(sprostredkúva) svojím odvolacím aktom (rozhodnutím).

Podľa názoru ústavného súdu neexistujú racionálne argumenty na spochybňovanie

tvrdenia, že vzťah vlády (ale aj prezidenta, národnej rady a v zásade aj sudcov Slovenskej

republiky) k tým členom súdnej rady, ktorí patria do jej „kreačnej dispozície“, je založený

na porovnateľných vzťahoch ako vzťah funkcionárov národnej rady k národnej rade, ktorá

disponuje právomocou voliť a odvolávať ich z ich ústavnej funkcie, resp. na vzťahoch

predsedu a ďalších členov vlády k národnej rade (a v nadväznosti nato k prezidentovi), t. j.

aj v tomto prípade ide o vzťah, ktorý je založený na existencii (politickej) dôvery. Naopak,

v prospech tohto tvrdenia možno formulovať racionálne argumenty, ktoré možno vyvodiť

zo samotnej ústavnej konštrukcie súdnej rady, ako aj zo súvisiaceho ústavného textu.

V prvom rade ústavný súd nemá dôvod (a v zásade ani právo) spochybňovať

racionálny prístup ústavodarcu k vnútornej konštrukcii a upravujúceho

postavenie, zloženie, pôsobnosť a spôsob uznášania sa súdnej rady. Ak ústavodarca

na rozdiel od iných ústavných funkcií (pozri už uvedené) neustanovil dôvody, na základe

ktorých možno členov súdnej rady odvolať z ich funkcie, tak to neurobil z dôvodu

opomenutia (či pochybenia), ale na základe racionálnej úvahy zodpovedajúcej ústavnému

zloženiu súdnej rady pozostávajúceho zo zástupcov jednotlivých zložiek moci, resp.

ústavných orgánov, ktoré tieto zložky moci reprezentujú, ako aj z ustanoveného

spôsobu jej uznášania, ktorý predpokladá dosiahnutie konsenzu zástupcov jednotlivých

zložiek moci, resp. zástupcov ústavných orgánov, ktoré ich reprezentujú vo veciach

týkajúcich sa chodu súdnictva, t. j. vo veciach, ktoré zahrnul do pôsobnosti súdnej rady.

ustanovená vnútorná konštrukcia (zloženie) súdnej rady by totiž podľa

názoru ústavného súdu stratila svoje racionálne opodstatnenie, ak by členovia súdnej rady

po svojom ustanovení (zvolení, resp. vymenovaní) nemali žiadnu väzbu na tých, ktorí ich

do tejto funkcie ustanovili (zvolili, vymenovali). Tým by sa ak už nie znemožnila, tak aspoň

podstatným spôsobom sťažila možnosť tých, ktorým ústavodarca nie náhodou zveril

právomoc kreovať (voliť a vymenúvať) členov súdnej rady, t. j. sudcom Slovenskej

republiky, národnej rade, prezidentovi a vláde, prenášať na pôdu súdnej rady svoje

predstavy o fungovaní súdnictva a ovplyvňovať v primeranom rozsahu (v rozsahu

zodpovedajúcom počtu členov súdnej rady, ktorí sú v ich kreačnej dispozícii) jej

rozhodovanie. Vnútorná konštrukcia, resp. zloženie súdnej rady a spôsob jej uznášania

vychádzajú teda (logicky a vedome) z požiadavky zachovania vzťahu (politickej) dôvery

medzi členmi súdnej rady a subjektmi, ktoré ich do ich funkcií ustanovili, čomu musí

zodpovedať oprávnenie týchto subjektov odvolať ich z funkcie aj z dôvodu „straty dôvery“,

resp. aj z iného a ani zákonom neustanoveného dôvodu. Na tom nič nemení

skutočnosť, že súdna rada je začlenená do siedmej hlavy označenej nadpisom

„Súdna moc“, ani to, že do pôsobnosti súdnej rady patria veci týkajúce sa chodu súdnictva.

Ide o vyvážené ústavné riešenie, ktoré je akceptovateľné aj z hľadiska princípov

demokratického a právneho štátu, keďže je reálnym prejavom systému vzájomných bŕzd

a protiváh v rámci ustanoveného systému deľby moci, ktoré zároveň v plnom

rozsahu rešpektuje princíp nezávislosti sudcov a sudcovského rozhodovania. V tejto

súvislosti ústavný súd opätovne zdôrazňuje, že oprávnenie vlády (ale aj národnej rady,

prezidenta a sudcov Slovenskej republiky) odvolať členov súdnej rady, ktorí sú v jej

„kreačnej dispozícii“ aj z dôvodu straty dôvery, nenarušuje nezávislosť súdnej rady ako

ústavného orgánu vzhľadom na jej zloženie a spôsob uznášania sa.

... v kontexte s uvedenými právnymi závermi ústavný súd zastáva názor, že ústavná

konštrukcia ustanovovania a odvolávania členov súdnej rady v kontexte s ďalšími

ustanoveniami a , ako aj ústavnými princípmi umožňuje vláde odvolať člena

súdnej rady, ktorý sa nachádza v jej „kreačnej dispozícii“ aj z dôvodu straty dôvery...

... Nad ich rámec ale ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že v prípadoch, ak

ústavná konštrukcia odvolávania z určitej ústavnej funkcie nie je založená na taxatívnom

alebo aspoň demonštratívnom vymedzení ústavných (zákonných) dôvodov odvolania, tak

potom súčasťou obsahových náležitostí rozhodnutia o odvolaní nemusí byť (aj keď byť

môže) aj reálny dôvod (ktorým je spravidla strata dôvery), na základe ktorého príslušný

orgán verejnej moci ústavného činiteľa z jeho ústavnej funkcie odvolal. Tomuto záveru

zodpovedá v období po nadobudnutí účinnosti aj prevládajúca ústavná prax

odvolávania členov vlády, resp. funkcionárov národnej rady.»

5.3 Z uvedeného vyplýva, že v uznesení č. k. -13 zo 17. februára

2011 bol IV. senátom ústavného súdu ustálený právny záver, podľa ktorého oprávnenie

vlády [ale aj Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“), prezidenta

a sudcov Slovenskej republiky] odvolať členov súdnej rady, ktorí sú v jej „kreačnej

dispozícii“, aj z dôvodu straty dôvery nenarušuje nezávislosť súdnej rady ako ústavného

orgánu vzhľadom na konštrukciu spôsobu ustanovovania a odvolávania jej členov, ako aj

spôsobu jej rozhodovania v kontexte s ďalšími ustanoveniami a .

6. Konanie vedené pod sp. zn.

6.1 V podstatných bodoch k zhodným záverom ako IV. senát ústavného súdu

(pozri bod 5.3) musel dospieť aj I. senát ústavného súdu v náleze č. k. -65

z 10. decembra 2014, ktorým nevyhovel sťažnosti ,

, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa

a , namietaného porušenia , ako aj práva

podľa dohovoru v spojení s , a a ods. 3 ,

k porušeniu ktorých malo dôjsť v príčinnej súvislosti s uznesením vlády č. 37 z 19. januára

2011 o jeho odvolaní z funkcie člena súdnej rady ešte pred uplynutím jeho funkčného

obdobia. Sťažnosť bola založená na identickej argumentácii ako sťažnosť v konaní

vedenom pod sp. zn. .

6.2 Nálezu ústavného súdu č. k. -65 z 10. decembra 2014

predchádzalo zamietavé rozhodnutie pléna ústavného súdu č. k. PLz. -12

z 12. novembra 2014 prijaté plénom konajúcim v neúplnom zložení (neboli menovaní dvaja

chýbajúci sudcovia, pozn.), ktoré iba piatimi hlasmi podporilo právny názor vyjadrený

v rozhodnutí IV. senátu (pozri bod 5), ktorý bol odlišný od názoru väčšiny I. senátu

ústavného súdu, a teda keďže tento návrh nezískal potrebnú väčšinu hlasov (potrebných

7 hlasov, pozn.), bol uznesením č. k. PLz. -12 z 12. novembra 2014 zamietnutý

bez meritórneho rozhodnutia [druhá a tretia veta a zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“)].

6.3 V odôvodnení nálezu č. k. -65 z 10. decembra 2014 ústavný súd

uviedol, že nemôže súhlasiť s tvrdením sťažovateľa, podľa ktorého „Prístup k funkcii člena

súdnej rady a právo na jej vykonávanie počas celého funkčného obdobia sa nemôže pri

nezmenenej ústavnej úprave meniť len zmenou politického prostredia v moci zákonodarnej

a výkonnej.“. Naopak, v kontexte s uvedenými právnymi závermi ústavný súd zastáva

názor, že ústavná konštrukcia ustanovovania a odvolávania členov súdnej rady v kontexte

s ďalšími ustanoveniami a , ako aj ústavnými princípmi umožňuje vláde

odvolať člena súdnej rady, ktorý sa nachádza v jej „kreačnej dispozícii“ aj z dôvodu straty

dôvery, resp. v dôsledku zmeny «„politického prostredia v moci... výkonnej“,... ak ústavná

konštrukcia odvolávania z určitej ústavnej funkcie nie je založená na taxatívnom alebo

aspoň demonštratívnom vymedzení ústavných (zákonných) dôvodov odvolania, tak potom

súčasťou obsahových náležitostí rozhodnutia o odvolaní nemusí byť (aj keď byť môže) aj

reálny dôvod (ktorým je spravidla strata dôvery), na základe ktorého príslušný orgán

verejnej moci ústavného činiteľa z jeho ústavnej funkcie odvolal.».

6.4 K uvedenému nálezu č. k. -65 z 10. decembra 2014 pripojili svoje

odlišné stanoviská sudcovia Milan Ľalík a Peter Brňák.

II.

7. Podľa senát, ktorý v súvislosti so svojou

rozhodovacou činnosťou dospeje k právnemu názoru odchylnému od právneho názoru

vyjadreného už v rozhodnutí niektorého zo senátov, predloží plénu ústavného súdu návrh

na zjednotenie odchylných právnych názorov. Plénum ústavného súdu rozhodne

o zjednotení odchylných právnych názorov uznesením. Senát je v ďalšom konaní viazaný

uznesením pléna ústavného súdu.

8. Pri preskúmaní skutkovo obdobnej veci (ako sú veci uvedené v bodoch 5 a 6,

pozn.) vedenej ústavným súdom pod sp. zn. dospel I. senát ústavného súdu

už pri jej predbežnom prerokovaní k odlišným právnym záverom vo vzťahu k otázke

ústavne konformného výkladu a uplatnenia ustanovenia a

písm. c) zákona o súdnej rade, resp. v otázke možnosti odvolania člena súdnej rady pred

uplynutím funkčného (volebného) obdobia, na ktoré bol zvolený/vymenovaný, a preto túto

sťažnosť väčšinou hlasov prijal na ďalšie konanie.

9. V uznesení č. k. -13 zo 17. februára 2011 bol IV. senátom

ústavného súdu a obdobne v náleze č. k. -65 z 10. decembra 2014 I. senátom

ústavného súdu ustálený právny záver, podľa ktorého oprávnenie vlády [a obdobne aj

ďalších orgánov verejnej moci majúcich vo vzťahu k súdnej rade kreačnú právomoc –

Národná rada Slovenskej republiky (ďalej len „parlament“) a prezident] odvolať členov

súdnej rady, ktorí sú v jej „kreačnej dispozícii“ aj z dôvodu straty politickej dôvery,

nenarušuje nezávislosť súdnej rady ako ústavného orgánu vzhľadom na konštrukciu

spôsobu ustanovovania a odvolávania jej členov, ako aj vzhľadom na spôsob jej

rozhodovania v kontexte s ďalšími ustanoveniami .

10. Pri predbežnom prejednaní veci sp. zn. dospel I. senát ústavného

súdu k odlišnému právnemu záveru, a to na základe týchto právnych úvah:

11. Neexistencia dôvodov na odvolanie člena súdnej rady v ústave i v zákone

o súdnej rade neprezumuje a ani prezumovať nemôže existenciu akýchkoľvek dôvodov

na odvolanie člena súdnej rady kedykoľvek v priebehu mu určenej a garantovanej

5-ročnej doby (čl. 141a ods. 3), tak ako to konštatoval IV. senát ústavného súdu

v označenom rozhodnutí, pretože takýto zásah priamo ohrozuje jej nezávislosť, implicitne

vyplývajúcu pre ňu z celého druhého oddielu siedmej hlavy pri zabezpečovaní

postavenia súdnej moci vo vzťahu k iným orgánom štátu (). Práve posilnenie

inštitucionálnej nezávislosti súdnej moci od moci výkonnej a zákonodarnej bolo kľúčovým

argumentom pre zakotvenie súdnej rady do siedmej hlavy upravujúcej súdnu moc

ústavným , ktorým sa mení a dopĺňa

č. v znení neskorších predpisov a v zmysle dôvodovej správy ktorého

„Začlenenie Súdnej rady Slovenskej republiky do siedmej hlavy Slovenskej

republiky zvýrazňuje jej nezávislé postavenie od moci zákonodarnej, ako aj výkonnej a je

reálnym naplnením ústavnej zásady nezávislosti a oddelenia výkonu súdnej moci od iných

orgánov štátu. Zodpovedá tak požiadavke Odporúčania Rady Európy No R (94) 12 Výboru

ministrov členských štátov Rady Európy z 13. októbra 1994 na nezávislosť orgánu

zodpovedného za výber a služobný postup od vlády a štátnej správy.“. Dôvodová správa

k ústavnému tak plne podporuje záver, že na súdnu radu sa vzťahuje

záruka nezávislosti od výkonnej moci a zákonodarnej moci, táto záruka sa vzťahuje aj na jej

jednotlivých členov, ktorými je tvorená, keďže by nebolo možné hovoriť o nezávislom

rozhodovaní, resp. nezávislosti súdnej rady, ak by nebolo garantované, že jej jednotliví

členovia rozhodujú nezávisle, resp. sú nezávislí, neviazaní akýmkoľvek príkazom, a to ani

„politickým príkazom“ kreujúceho orgánu. Súdna rada je v ústavnom poriadku Slovenskej

republiky (porov. , bod 5) výlučne orgán sudcovskej legitimity, pretože takmer

všetky právomoci vykonáva iba voči samotným sudcom. Preto najdôležitejšou zárukou

nezávislosti členov súdnej rady je ich neodvolateľnosť počas celého výkonu tejto funkcie.

Ústavný súd v minulosti vo viac ako desiatich rozhodnutiach súdnu radu čiastkovo

rôznorodo definoval, pričom však v závislosti od predmetu prejednávanej veci v každom

zo svojich rozhodnutí kládol dôraz len na niektorý z jej aspektov, no v žiadnom zo svojich

rozhodnutí neponúkol komplexnú ústavnoprávnu charakteristiku súdnej rady.

Zmena nastala až rozhodnutím ústavného súdu sp. zn. z 18. novembra

2015, v rámci ktorého ústavný súd pristúpil aj ku komplexnému vymedzeniu postavenia

súdnej rady v ústavnom poriadku Slovenskej republiky, pričom vychádzajúc zo svojej

dovtedajšej judikatúry ústavnoprávne zadefinoval súdnu radu takto: „Súdna rada Slovenskej

republiky je osobitný nezávislý ústavný orgán súdnej moci garantujúci predovšetkým

nezávislé postavenie súdnej moci a sudcovskú legitimitu, zodpovedajúci za chod súdnictva,

správu súdnej moci a súdnictva, ako aj transparentnosť súdnictva, a tak by mal byť

plnohodnotným partnerom moci zákonodarnej a výkonnej.“

V rámci odôvodnenia citovaného nálezu pritom ústavný súd venoval osobitnú

pozornosť aj požiadavke nezávislosti súdnej rady a okrem iného konštatoval, že „základný

zámer zriadenia súdnej rady spočíval v posilnení inštitucionálnej nezávislosti súdnej moci

od výkonnej moci, ako aj od moci zákonodarnej. Je pritom zrejmé, že táto záruka

nezávislosti sa vzťahuje aj na jej jednotlivých členov, ktorými je tvorená, keďže nie je

objektívne možné zabezpečiť nezávislé postavenie súdnej rady ako celku bez toho, aby aj

jej jednotlivým členom bolo taktiež zabezpečené nezávislé postavenie.“.

12. Postavenie súdnej rady ako nezávislého ústavného orgánu je voči ostatným

ústavným orgánom rovnocenné bez existencie akejkoľvek hierarchickej podriadenosti či

nadradenosti voči prezidentovi, parlamentu či vláde, ktoré ju kreujú, a preto je ústavne

neudržateľný názor o nevyhnutnosti, aby súdna rada pre výkon jej zverených

kompetencií musela nevyhnutne požívať ich „politickú“ dôveru, resp. žeby jej členovia

museli vo vzťahu k orgánu, ktorý ich kreoval, dodržiavať prísnu „politickú disciplínu“, aby

tak tieto orgány „... prenášali na pôdu súdnej rady svoje predstavy o fungovaní súdnictva

a ovplyvňovať v primeranom rozsahu jej rozhodovanie...“, tak ako to uviedol vo svojom

rozhodnutí IV. senát ústavného súdu (pozri stranu 18 rozhodnutia, pozn.). Uvedené je nielen

v rozpore s princípom nezávislosti zákonodarnej, výkonnej a súdnej moci v štáte, ale je

v rozpore aj s princípom právnej istoty ako základným atribútom právneho štátu, štátu, kde

vládne právo, nie jednotlivci či politické strany alebo predstavy vládnucej moci

o základných fundamentoch fungovania spoločnosti, pretože ono bráni tomu, aby

spoločenskými vzťahmi zmietali vášne či osobné ambície jednotlivcov. Preto iba jasné,

precízne a zrozumiteľné právne normy, ktoré poskytujú svojim adresátom odpoveď

na otázku, s akými právnymi dôsledkami bude spojené určité ich správanie, sú zárukou ich

právnej istoty riadenia spoločenských vzťahov a základným pilierom právneho štátu.

Závery IV. senátu ústavného súdu sú v príkrom rozpore s právnou istotou osôb, ktoré sú

menované/volené do súdnej rady a ktorým právna úprava po splnení predpokladov na výkon

tejto funkcie garantuje nielen právo na 5-ročné funkčné obdobie, ale táto garancia dáva aj

záruku na právo v tejto funkcii počas celej tejto doby zotrvať, samozrejme, pri súčasnom

spĺňaní týchto predpokladov a pri súčasnej ústavnej i zákonnej absencii dôvodov na ich

odvolanie.

13.1 Aj orgány štátnej moci (vláda, parlament, prezident) sú viazané

a zákonmi a podľa imperatívu môžu konať iba tak a v takom rozsahu, ako

im to tento článok vymedzuje. Preto ak právna úprava mlčí o dôvodoch odvolania člena

súdnej rady, platí zásada, že neexistuje ani možnosť odvolať členov súdnej rady pred

uplynutím ich funkčného obdobia, a to ani len pre zmenu politického náhľadu menujúceho

subjektu k obdobiu svojho „predchodcu“, ktorý vymenoval člena súdnej rady na obdobie

5 rokov podľa a ods. 3 . Vzhľadom na to, že ide o ústavnú úpravu, jej medze

nemožno prekročiť, a to ani na základe zákona (m. m. ), ktorý však v tejto

otázke tiež mlčí.

13.2 O tom, že zákonodarca neumožňuje odvolať člena súdnej rady z hocijakých

dôvodov podľa § 26 ods. 1 písm. c) zákona o súdnej rade, svedčí aj právna úprava v iných

právnych predpisoch, napr. člena štátnej komisie pre voľbu a kontrolu financovania

politických strán je možné odvolať aj na základe rozhodnutia toho, kto ho do funkcie

delegoval [ o podmienkach výkonu volebného práva

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov]. Z tejto konštrukcie

vyplýva, že len zmena rozhodnutia postačuje na odvolanie z funkcie, čo prezumuje

existenciu dôvery. Právna úprava v zákone o súdnej rade je však iná vzhľadom

na postavenie, právomoci a kompetencie súdnej rady, ktoré ju od štátnej komisie výrazne

odlišujú. Teda zákonodarca rozlišuje medzi dvoma inštitúciami, a preto je aj interpretátor

povinný tieto právne normy vyložiť odlišne, v súlade s pravidlom lege distinguente.

14. V prípade predčasného odvolania člena súdnej rady orgánom štátnej moci

(vláda, parlament, prezident) ide o vec týkajúcu sa deľby moci v štáte a vzájomných bŕzd

a protiváh, teda nejde o prípad, keď orgán verejnej správy využíva svoju kompetenciu

súvisiacu so vzťahmi nadriadenosti a podriadenosti. Vzhľadom na to, že ide o vec dvoch

orgánov verejnej moci, je potrebné vykladať príslušný právny poriadok reštriktívne, z čoho

‒ vychádzajúc z ‒ okrem iného vyplýva, že„de lege lata“ neexistuje

právna úprava, ktorá by explicitne umožňovala národnej rade, vláde, prezidentovi odvolať

nimi menovaných členov súdnej rady z hocijakého dôvodu a navyše bez uvedenia dôvodu.

Práve zákaz svojvôle v rámci deľby moci realizuje znaky predvídateľnosti výkonu mocí

a spravodlivosť pri výkone práva. Pokus IV. senátu ústavného súdu dať neurčitej

a podpornej zákonnej úprave explicitný obsah je preto podľa názoru I. senátu ústavného

súdu ústavne neudržateľný. Priznanie orgánom kreujúcim členov súdnej rady ústavne

neakceptovanú právomoc slobodne, neobmedzene, bezdôvodne, a teda svojvoľne

odvolávať členov súdnej rady z ich funkcie pred uplynutím ich funkčného obdoba, by

znamenalo nielen absolútnu negáciu garantovaného ich funkčného obdobia.

Uvedené ustanovenie by sa tak stalo obsolétnym a bolo by to v rozpore s princípom

normatívnej sily každého ustanovenia presakujúceho skrz celý právny poriadok.

15. Pokiaľ IV. senát ústavného súdu v uznesení č. k. -13

zo 17. februára 2011 uvádza k postaveniu súdnej rady a jej členov ako analogický príklad

parlament a jeho funkcionárov (predsedu a podpredsedov), tento nemôže obstáť, pretože

nemá žiadny ústavný význam pre posúdenie danej veci, či už len z toho dôvodu, že

odvolávanie parlamentných funkcionárov sa deje v prostredí „intra“, a nie „extra“, ako aj

z dôvodu, že odvolaním parlamentného funkcionára tento neprestáva byť poslancom

parlamentu, čo však v prípade člena súdnej rady neplatí.

16. Rovnako závery IV. senátu sú neudržateľné aj vzhľadom na novelu

ústavným , ktorým sa mení a dopĺňa

č. v znení neskorších predpisov, ktorý posilnil súdnu radu a zaviedol voľbu

a odvolanie predsedu súdnej rady interne (iba) členmi súdnej rady, pretože by to znamenalo,

že v budúcnosti by orgán kreujúci súdnu radu (parlament, prezident, vláda) mohol

predčasne pred uplynutím funkčného obdobia zbaviť mandátu osobu zvolenú za predsedu

súdnej rady, ktorému dala dôveru väčšina samotných členov súdnej rady.

17. Pokiaľ ide o „dôveru“ zo strany národnej rady, vlády alebo prezidenta k osobe

nominovanej týmito štátnymi orgánmi za člena súdnej rady, táto tu má iste svoje miesto,

avšak vzhľadom na požiadavku nezávislosti súdnej rady a jej členov je význam tejto dôvery

k nominovanému členovi ohraničený len na fázu rozhodovania o vymenovaní osoby

za člena súdnej rady, avšak už nie aj na samotný výkon funkcie člena súdnej rady. Pokiaľ

ide o fázu rozhodovania o tom, ktorú osobu ten-ktorý štátny orgán nominuje za člena súdnej

rady, je samozrejmé, že štátny orgán pristúpi k nominácii takej osoby, ku ktorej má v čase

rozhodovania dôveru, resp. vo vzťahu ku ktorej verí, že pri nezávislom výkone funkcie

člena súdnej rady budú jej názory a postoje najbližšie názorom a postojom nominujúceho

štátneho orgánu. Vzhľadom na požiadavku nezávislosti súdnej rady a jej jednotlivých

členov však nominujúci štátny orgán nemôže od člena súdnej rady, ktorého nominoval,

v priebehu výkonu jeho funkcie člena súdnej rady vyžadovať (pod trvalou hrozbou

odvolania zo súdnej rady pre „stratu dôvery“), aby sa riadil jeho pokynmi a príkazmi, teda

aby bol len vykonávateľom vôle nominujúceho štátneho orgánu, teda len akýmsi delegátom,

ktorý verne tlmočí názory tých, kto ho deleguje. Ústavodarca počítal s tým, že aj napriek

štvorročným volebným cyklom národnej rady a na ne nadväzujúce zmeny zloženia

vlády budú členovia súdnej rady (vrátane členov nominovaných národnou radou, vládou

a prezidentom) vykonávať celé predpokladané 5-ročné funkčné obdobie, čím

prispejú k zabezpečeniu stability vývoja súdnictva, ako aj k zabezpečeniu všestrannosti

názorov na riešenie základných otázok súdnictva.

18. V intenciách ústavnej požiadavky nezávislej a nestrannej súdnej rady neobstojí

ani odôvodňujúci argument IV. senátu ústavného súdu, v zmysle ktorého predčasné

odvolanie (rozumej pred uplynutím 5-ročného funkčného obdobia, pozn.) člena súdnej rady

by nemalo ovplyvniť nezávislosť a nestrannosť súdnej rady, pretože by išlo len o jeden hlas

odstupujúceho člena a vzhľadom na spôsob uznášania sa súdnej rady by jej nestrannosť

mala byť zabezpečená hlasmi ostatných jej členov reprezentujúcich jednotlivé zložky moci,

resp. ústavných orgánov, ktoré tieto zložky reprezentujú. Uvedený názor sa snaží suplovať,

resp. prekričať imperatív ústavodarcu, ktorý proklamovaný záujem na nezávislom

a nestrannom rozhodovaní súdnej rady už poistil, resp. zabezpečil práve skrz zakotvenie

garantovaného 5-ročného funkčného obdobia súdnej rady, ktoré presahuje funkčné obdobie

parlamentu, a tým aj vlády, čo je dostatočnou zárukou nezávislosti a stability tohto

ústavného orgánu.

19. Článok 30 ods. 4 ustanovuje, že občania majú za rovnakých podmienok

prístup k voleným a iným verejným funkciám. Ako pritom v minulosti konštatoval aj

ústavný súd, toto právo svojou podstatou neznamená len právo na prístup k volenej alebo

inej verejnej funkcii, ale toto právo v sebe zahŕňa „aj právo volené a iné verejné funkcie

nerušene vykonávať, vrátane práva na ochranu pred protiprávnym zbavením funkcie“

(sp. zn. ).

Obdobne aj Ústavný súd Českej republiky vo vzťahu k ustanoveniu čl. 21 ods. 4

listiny, ktoré je obsahovo zhodné s ustanovením , napr. v náleze

sp. zn. vyslovil, že: «Ústavní soud konstatuje, že čl. 21 odst. 4 Listiny se

nevztahuje pouze na přístup k veřejné funkci ve smyslu vzniku funkce, ale zahrnuje i právo

na její nerušený výkon včetně práva na ochranu před protiprávním zbavením této funkce.

Účast na správě věcí veřejných, která je smyslem celého článku 21, se nevyčerpává pouhým

získáním funkce, nýbrž logicky trvá po celu dobu výkonu této funkce. Pokud je tedy tímto

článkem Listiny sledováno umožnit občanům správu veřejných záležitostí, musí být subjekt

vykonávající funkci nadán rovněž ochranou před libovůlí státu, která by mu mohla bránit

ve výkonu veřejné funkce. Samotné právo na přístup k veřejným funkcím by nemělo smysl,

pokud by neobsahovalo i ochranu v průběhu výkonu funkce.

V této souvislosti je možno poukázat též na závěry odborné nauky, dle níž „z tohoto

ustanovení (čl. 21 odst. 4 Listiny) lze dovodit základní právo se o takové funkce ucházet

(kandidovat) a v případě jejich nabytí je také nerušeně vykonávat, tzn. právo si takovou

funkci po stanovenou dobu podržet, pokud nenastanou podmínky pro ukončení jejího

výkonu (inkompatibilita).“ Srov. Filip, J.: Vybrané kapitoly ke studiu ústavního práva,

Masarykova univerzita, Brno, 2001, s. 145, ale aj Ľalík T.: K uzneseniu ústavného súdu

sp. zn. , alebo ako ústavný súd za roh nedovidí ?, Justičná revue č.

str. 971 a nasl.»

Je nepochybné, že funkcia člena súdnej rady je verejnou funkciou, a teda že

vo vzťahu k výkonu tejto funkcie prichádza do úvahy uplatnenie .

Zároveň na základe uvedených záverov ústavného súdu možno konštatovať, že vychádzajúc

z a vzhľadom na stav „de lege lata“ (nepočítajúci so žiadnymi

konkrétnymi dôvodmi odvolania člena súdnej rady) je v súčasnosti rozhodnutie národnej

rady, vlády alebo prezidenta o odvolaní člena súdnej rady potrebné považovať za svojvoľné,

a teda protiprávne.

Z uvedeného vyplýva, že zahŕňa aj právo na nerušený výkon

funkcie člena súdnej rady, a to vrátane práva na ochranu pred protiprávnym zbavením tejto

funkcie. Totiž, keďže cieľom tohto ustanovenia je umožniť občanom správu

verejných záležitostí, musí byť subjektu vykonávajúcemu verejnú funkciu (vrátane funkcie

člena súdnej rady) poskytnutá ochrana pred svojvôľou štátu, ktorá by mu mohla brániť

vo výkone verejnej funkcie (vrátane výkonu funkcie člena súdnej rady).

Ak teda v dôsledku svojvoľného rozhodnutia (odvolanie člena súdnej rady v rozpore

s ) štátneho orgánu (národná rada, vláda, prezident) je osobe

vykonávajúcej verejnú funkciu (člen súdnej rady) zabránené v ďalšom výkone tejto verejnej

funkcie (výkon funkcie člena súdnej rady), a teda ak je člen súdnej rady svojvoľne štátnym

orgánom zbavený tejto funkcie, dochádza tým vo vzťahu k tomuto členovi súdnej rady

k porušeniu práva na nerušený výkon verejnej funkcie podľa a 4 .

20. V súvislosti so skôr prijatými rozhodnutiami ústavného súdu, a to IV. senátu,

ale aj I. senátu ústavného súdu, je nutné podotknúť, že záväznosť rozhodnutia neznamená

jeho absolútnu nemennosť, a tak aj raz vyslovený právny názor ústavného súdu na právnu

normu ustanovenú vo všeobecne záväznom právnom predpise sa môže meniť bez toho, aby

zmena spôsobu vysvetlenia a uplatnenia právnej normy súdom nasledovala za zmenou

všeobecne záväzného právneho predpisu. Zásada lex posterior derogat legi priori má

uplatnenie aj vo vzťahu k súdnym rozhodnutiam, takže neskoršie rozhodnutie súdu môže

dostať prednosť pred riešením určitého typu situácií vyslovených v skoršom súdnom

rozhodnutí. V danom prípade legitímnym dôvodom pre zmenu rozhodovacej praxe je taká

zmena, pri ktorej sa zmena zaistí zabezpečením celého funkčného obdobia člena súdnej

rady meritórnym rozhodnutím pléna ústavného súdu.

21. Vzhľadom na skutočnosť, že I. senát ústavného súdu v súvislosti so svojou

rozhodovacou činnosťou vo veci sp. zn. dospel k právnemu názoru

odchylnému od právneho názoru vyjadrenému v uznesení č. k. -13

zo 17. februára 2011 a v náleze č. k. -65 z 10. decembra 2014, predložil vec

plénu ústavného súdu, aby rozhodlo o zjednotení odchylných právnych názorov podľa

. Plénum na neverejnom zasadnutí prijalo stanovisko, že člena

súdnej rady nie je možné odvolať v priebehu jeho 5-ročného funkčného obdobia orgánom,

ktorý ho na tento post nominoval, lebo len tak sa zaručí jeho základné právo podľa

a 4 .

22. Podľa k tomuto rozhodnutiu pripája odlišné

stanovisko sudkyňa Marianna Mochnáčová a sudca Ladislav Orosz.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. septembra 2018