Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 473/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu

26. septembra 2018 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti MARIOL KN

s. r. o., Družstevná 8, Komárno, zastúpenej advokátkou JUDr. Líviou Kňažikovou,

advokátska kancelária, Nám. M. R. Štefánika 6, Komárno, vo veci namietaného porušenia

základného práva na súdnu ochranu zaručeného ,

základného práva na rovnosť účastníkov konania zaručeného

Slovenskej republiky a základného práva vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom zaručeného

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky č. k. -199 z 29. marca 2018 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti MARIOL KN s. r. o. o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

13. augusta 2018 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti MARIOL KN s. r. o.,

Družstevná 8, Komárno (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia

základného práva na súdnu ochranu zaručeného

(ďalej len „ústava“), základného práva na rovnosť účastníkov konania zaručeného čl. 47

ods. 3 a základného práva vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom zaručeného

ods. 2 rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

č. k. -199 z 29. marca 2018, ktorou žiada vydať nález:

„Právo sťažovateľa – spoločnosti MARIOL KN s. r. o., so sídlom Družstevná 1177/8,

945 01 Komárno, IČO: 36 738 913 zapísanej v obchodnom registri Okresného súdu Nitra,

oddiel Sro., vlož. č. 42067/N, na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky, na rovnosť účastníkov konania podľa

a na spravodlivé súdne konanie zaručeného

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. marca 2018 v konaní vedenom

pod sp. zn. porušené bolo.

Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. marca 2018 v konaní vedenom

pod sp. zn. sa zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Spoločnosti MARIOL KN s. r. o., so sídlom Družstevná 1177/8, 945 01 Komárno,

IČO: 36 738 913 zapísanej v obchodnom registri Okresného súdu Nitra, oddiel Sro.,

vlož. č. 42067/N sa priznáva náhrada trov konania na trovách právneho zastupovania

v sume 390,50 €...“

2. Ako zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a z jej príloh vyplynulo, sťažovateľka

sa ako žalobkyňa v konaní vedenom na Krajskom súde v Trnave (ďalej len „krajský súd“)

pod sp. zn. domáhala proti Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky

ako žalovanému (ďalej len „žalovaný“) preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného

č. 1100305/1/229642/2014/5057 zo 16. mája 2014. Žalovaný týmto rozhodnutím potvrdil

rozhodnutie Daňového úradu Nitra, pobočky Komárno (ďalej len „správca dane“)

č. 9410402/5/4921585/13/Rig zo 4. novembra 2013, ktorým správca dane nepriznal

za zdaňovacie obdobie máj 2011 sťažovateľke nadmerný odpočet vo výške 72 191,46 €

a vyrubil jej vlastnú daňovú povinnosť na dani z pridanej hodnoty vo výške 25 112,13 €.

3. Správca dane rozhodnutie č. 9410402/5/4921585/13/Rig zo 4. novembra 2013

odôvodnil tým, že nebolo preukázané uskutočnenie intrakomunitárneho dodania tovaru

s oslobodením od dane [ o dani z pridanej hodnoty v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o dani z pridanej hodnoty“)] sťažovateľkou

ako dodávateľom pre spoločnosť , Maďarsko

(ďalej len „ “), ako odberateľa v zdaňovacom období máj 2011. Sťažovateľka

deklarovala oslobodenie dodania tovaru z tuzemska do iného členského štátu

nadobudnutého od spoločnosti , spoločnosti

identifikovanej pre daň v inom členskom štáte celkovo v hodnote 457 309,95 € za dodanie

tovaru – základový olej (basic oil MP 150/80) – na základe faktúr č. 20110136, 20110150,

20110157, 20110166. Maďarská daňová správa o spoločnosti uviedla,

že si dlhšie neplní povinnosti, čo mohlo byť známe aj sťažovateľke a mohla si preveriť,

či táto spoločnosť je hodnoverným partnerom a či je predpoklad, že ako nadobúdateľ tovar

mimo územia dodávateľského štátu prepraví, zdaní a odvedie daň. Maďarská daňová správa

zrušila 5. decembra 2011 spoločnosti registráciu k dani z pridanej hodnoty.

Začatie daňovej kontroly bolo sťažovateľke oznámené upovedomením z 3. augusta 2011

na 17. august 2011. Výzvou z 11. júla 2012 správca dane vyzval sťažovateľku

na predloženie dôkazov k výkonu daňovej kontroly vzhľadom na pochybnosti o uskutočnení

zdaniteľných obchodov, t. j. aby predložila doklady potvrdzujúce dodanie tovaru pre jej

odberateľa. Správca dane konštatoval, že daňovou kontrolou nebolo preukázané,

že odberateľ reálne nadobudol tovar v inom členskom štáte a stal sa jeho

vlastníkom. Na dodacích listoch k odberateľským faktúram chýbalo potvrdenie prevzatia

tovaru odberateľom, sťažovateľka nie je na nich uvedená, v časti „odberateľ“ je uvedený

a v časti údaje o dodávke tento údaj: , Slovakia.

Z odpovede Národnej diaľničnej spoločnosti bolo zrejmé, že niektoré vozidlá, ktorými mala

byť realizovaná preprava, síce boli zaregistrované v elektronickom mýtnom systéme,

ale v rozhodnom období neužívali vymedzené úseky ciest a neboli zachytené kontrolnými

bránami. Ani na základe CMR sťažovateľka nepreukázala, že tovar uvedený

na odberateľských faktúrach bol prepravený deklarovanými prepravami (spoločnosťou

), a teda že opustil územie tuzemska. Daňová kontrola u sťažovateľky začala

17. augusta 2011 a ukončená bola prerokovaním protokolu o jej výsledku 30. októbra 2013.

4. Krajský súd rozsudkom č. k. -144 z 21. apríla 2016 žalobu

sťažovateľky zamietol. Vo vzťahu k námietke trvania daňovej kontroly a nezákonnosti

ňou získaných dôkazov uviedol, že daňová kontrola bola riadne začatá

17. augusta 2011, prerušená bola v súlade so zákonom, dôvody prerušenia pominuli

25. apríla 2013 a ukončená bola 30. októbra 2013. Lehoty v dobe počínajúcej oznámením

prerušenia konania a končiacej oznámením odpadnutia dôvodov neplynuli, daňová kontrola

teda bola skončená zákonným spôsobom v predĺženej lehote 12 mesiacov. Za bezpredmetný

považoval krajský súd poukaz sťažovateľky na nemožnosť prerušenia daňovej kontroly

z dôvodu žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií s poukazom na to, že postup správcu

dane vo veci žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií nie je možné v zmysle výkladu

použitého sťažovateľkou považovať za konanie v zmysle § 25a ods. 1 zákona Slovenskej

národnej rady č. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných

finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o správe daní“).

Získavanie predmetných informácií nepochybne predstavovalo konanie o inej skutočnosti

rozhodujúcej na vydanie rozhodnutia. Krajský sud uviedol, že si je vedomý zásadnosti

záverov vyslovených ústavným súdom vo veci maximálnej doby trvania daňovej kontroly,

ale na druhej strane s prihliadnutím na konkrétne okolnosti trvania daňovej kontroly,

ako aj na zásadu primeranosti a účelu daňového konania považoval za preukázané, že dobu

prerušenia daňovej kontroly v prípade sťažovateľky nie je možné zahrnúť do doby trvania

daňovej kontroly a z tohto dôvodu skonštatovať jej nezákonnosť vzhľadom na prekročenie

lehoty jej trvania. Pokiaľ sťažovateľka namietala vyhodnotenie dokazovania správcom

dane, resp. žalovaným, krajský súd konštatoval, že žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí

vysporiadal s námietkami sťažovateľky. Krajský súd zdôraznil, že daňové konanie sa riadi

zásadou prejednávacou, nie vyšetrovacou, správny orgán zvažuje, ktoré z navrhovaných

dôkazov vykoná a ktoré vzhľadom na ich predpokladaný vplyv či nedostatočný význam

na rozhodovanie vo veci nie je dôvodné vykonávať. Sťažovateľka bola v situácii,

keď výsledky vykonaného dokazovania za zdaňovacie obdobie máj 2011 nepotvrdili

dôvodnosť uplatneného nároku na vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty.

Rozhodujúcou skutočnosťou bolo nesplnenie podmienok pre oslobodenie od dane,

keď v konaní predložené doklady boli nedostačujúce. Predložené prepravné doklady

neobsahovali zákonom požadované náležitosti. Nie je možné zohľadniť tvrdenie, že dodacie

listy dodávky zo spoločnosti , tvrdenému odberateľovi

sťažovateľky sú spôsobilé preukázať plnenie zo strany sťažovateľky. Za dostačujúci dôkaz

krajský súd nepovažoval ani finančné transakcie od tvrdeného odberateľa na účet

sťažovateľky, ktoré boli bez dostatočnej identifikácie. Tvrdené sporné dodania tovaru sa

nepodarilo dokázať ani prostredníctvom medzinárodného zisťovania informácií, pričom

nemožno opomenúť, že toto dokazovanie (ktoré bolo dôvodom prerušenia konania a podľa

sťažovateľky aj prekročenia najvyššej prípustnej doby trvania daňovej kontroly) bolo

vedené v záujme a v prospech sťažovateľky. Krajský súd zdôraznil ďalej to, že dôkazné

bremeno je na strane daňového subjektu, pričom v daňovom konaní je povinnosťou

daňového subjektu preukázať všetky tvrdené skutočnosti a správca dane tieto dôkazy

posudzuje. Znamená to, že pokiaľ správca dane získa oprávnené pochybnosti o tom, či bol

predmetný tovar dodaný, nie je povinný dokazovať jeho nedodanie, ale daňový subjekt musí

vedieť preukázať uskutočnenie zdaniteľného plnenia osobou uvedenou v predkladaných

faktúrach, pokiaľ si uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry. Krajský

súd tak považoval námietky sťažovateľky za nedôvodné, pretože v daňovom ani súdnom

konaní neuniesla dôkazné bremeno.

5. Sťažovateľka podala proti rozsudku krajského súdu odvolanie. Argumentovala

jednak nezákonným postupom správcu dane počas daňovej kontroly, najmä nezákonným

prerušením daňovej kontroly, ktorého dôsledkom bolo prekročenie zákonnej lehoty

na vykonanie daňovej kontroly, a jednak nedostatočným zistením a nesprávnym

vyhodnotením skutkového stavu daňovými orgánmi. Namietala, že krajský súd sa

dostatočne nezaoberal námietkou týkajúcou sa začiatku daňovej kontroly. Podľa v tom čase

platného a účinného znenia § 79 zákona o dani z pridanej hodnoty mal správca dane vrátiť

nadmerný odpočet do 30 dní od uplynutia lehoty na podanie daňového priznania

za zdaňovacie obdobie, v ktorom nadmerný odpočet vznikol, alebo v tejto lehote začať

u sťažovateľky daňovú kontrolu. Správca dane však začal daňovú kontrolu na zistenie

oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie máj 2011

až 17. augusta 2011, teda až po uplynutí stanovenej lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu.

Krajský súd neprihliadol ani na nedodržiavanie zákonom stanovených lehôt správcom dane,

ktorý nesprávne konanie prerušil a neúmerne ho predlžoval. Už len z tohto dôvodu bola

daňová kontrola nezákonná a protokol z nej je nezákonne získaný dôkaz. Krajský súd si

zamieňal pojmy daňová kontrola a daňové konanie a dostatočne sa v rámci súdneho

prieskumu nezákonne prekročenou lehotou na vykonanie daňovej kontroly nezaoberal.

V tejto súvislosti sťažovateľka poukázala na nález ústavného súdu sp. zn.

z 29. júna 2010 a niektoré rozhodnutia najvyššieho súdu (sp. zn. ,

, ). Sťažovateľka vyčítala krajskému súd i to, že sa bez riadneho

zákonného odôvodnenia nezaoberal a nevyjadril k ňou namietaným skutočnostiam o tom,

že daňové orgány nehodnotili správne, úplne, zrozumiteľne a určito všetky dôkazy, ktoré

boli podkladom pre vydanie preskúmavaných rozhodnutí. Rozhodnutie krajského súdu

považovala sťažovateľka za nepreskúmateľné a nedostatočne odôvodnené. Prejednávacia

zásada nebola vo vzťahu k sťažovateľke dodržaná, správca dane neprihliadal na skutočnosti

svedčiace v jej prospech a neprihliadol na ne ani krajský súd. Na sťažovateľku bolo uvalené

neprimerané dôkazné bremeno, keďže bolo jej povinnosťou preukázať také súvislosti

s obstarávacími procesmi, na ktoré jej zákon nedáva právne prostriedky. Krajský súd sa

bez riadneho odôvodnenia stotožnil s postupom žalovaného, pričom sťažovateľke tak bolo

odňaté právo na spravodlivý proces, keďže dôkazy svedčiace v jej prospech neboli

akceptované.

6. Najvyšší súd rozsudkom č. k. -199 z 29. marca 2018 rozsudok

krajského súdu ako vecne správny podľa potvrdil.

7. Rozsudok krajského súdu č. k. -144 z 21. apríla 2016 v spojení

s rozsudkom najvyššieho súdu č. k. -199 z 29. marca 2018 nadobudol

právoplatnosť 8. júna 2018.

8. Sťažovateľka sťažnosť na porušenie základného práva na súdnu ochranu

podľa , základného práva na rovnosť účastníkov konania zaručeného

a základného práva vyjadriť sa k vykonaným dôkazom zaručeného

rozsudkom najvyššieho súdu č. k. -199 z 29. marca 2018

odôvodnila tým, že najvyšší súd prihliadol len na dôkazy predložené žalovaným a odmietol

hodnotiť dôkazy v prospech sťažovateľky. Sťažovateľka zopakovala svoju argumentáciu

uvedenú v odvolaní proti rozsudku krajského súdu a zdôraznila, že daňová kontrola nebola

začatá v zákonnej lehote, v ktorej mal správca dane buď vrátiť uplatnený nadmerný

odpočet, alebo začať daňovú kontrolu. Pokiaľ bola daňová kontrola prerušovaná, resp. bola

predlžovaná lehota na jej vykonanie, sťažovateľka o tom nebola riadne vyrozumená

a o rozhodnutí žalovaného o predĺžení lehoty na vykonanie daňovej kontroly o šesť

mesiacov z 27. augusta 2012, ktoré bolo doručené správcovi dane 7. septembra 2012,

sa sťažovateľka dozvedela až 9. mája 2013, teda až po uplynutí lehoty na vykonanie

daňovej kontroly. Pokračovanie v daňovej kontrole bolo nezákonné s ohľadom na § 61

ods. 3 o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „daňový poriadok“). Ústavný

súd v náleze č. k. -57 konštatoval, že nerešpektovanie maximálnej dĺžky

trvania daňovej kontroly je porušením zásady primeranosti a zákonnosti v daňovom konaní.

Protokol z daňovej kontroly je preto tiež nezákonným dôkazom. Na túto skutočnosť bol

najvyšší súd povinný z úradnej povinnosti prihliadnuť. Pokiaľ najvyšší súd konštatoval,

že pre súd je rozhodujúci skutkový stav zistený v správnom konaní, avšak tento bol

najvyšším súdom iba opisne až šablónovito konštatovaný so záverom, že rozsiahle

dokazovanie potvrdilo záver o tom, že intrakomunitárny obchod sťažovateľka nevykonala,

lebo dodanie tovaru do iného členského štátu nepreukázala, ide o formalistický prístup

najvyššieho súdu. Najvyšší súd tak jednak nevzal do úvahy nezákonnosť daňovej kontroly

a jednak svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnil. Neuznal doklady sťažovateľky,

neprihliadol na postup správcu dane, ktorý odmietol vykonať dôkazy navrhované

sťažovateľkou na preukázanie oprávnenosti jej nároku na uplatnený nadmerný odpočet.

Najvyšší súd neprihliadol ani na porušenie princípu legality daňovými orgánmi, ktorý

v daňovom konaní znamená, že daňové orgány môžu konať iba to, čo im je zákonom

dovolené, a iba v rozsahu a spôsobom, ako im to zákon dovoľuje, a navyše nemôžu zákon

vykladať extenzívne. Hoci správca dane porušil § 79 zákona o dani z pridanej hodnoty, keď

sťažovateľke nepriznal v zákonnej lehote nárok na vrátenie nadmerného odpočtu, uplatnený

nadmerný odpočet jej nevrátil a nezákonne predĺžil daňovú kontrolu, najvyšší súd na to

neprihliadol a konanie správcu dane vyhodnotil ako konformné so všeobecne záväznými

právnymi predpismi.

II.

9. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

11. Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

12. Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 1

a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa

ods. 2 .

13. Sťažovateľka namieta porušenie týchto svojich základných práv:

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa všetci účastníci sú si v konaní pred súdmi, inými štátnymi

orgánmi alebo orgánmi verejnej správy rovní.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

14. Ako zo sťažnosti sťažovateľky vyplýva, k porušeniu týchto jej základných práv

malo dôjsť rozsudkom najvyššieho súdu č. k. -199 z 29. marca 2018

v dôsledku jeho nedostatočného odôvodnenia, arbitrárnosti a takou aplikáciou zákona o dani

z pridanej hodnoty, zákona o správe daní a daňového poriadku, ktorá poprela ich podstatu,

najmä pokiaľ ide o posúdenie dôkazného bremena v daňovom konaní a zákonnosť postupu

správcu dane.

15. Podľa § 15 ods. 17 zákona o správe daní správca dane ukončí daňovú kontrolu

do šiestich mesiacov odo dňa jej začatia. Orgán najbližšie nadriadený správcovi dane môže

lehotu uvedenú v prvej vete v zložitých prípadoch pred jej uplynutím primerane predĺžiť,

najviac však o šesť mesiacov.

Podľa § 15 ods. 18 zákona o správe daní ak správca dane nemôže daňovú kontrolu

ukončiť do šiestich mesiacov odo dňa jej začatia, a ak bola lehota predĺžená podľa

odseku 17, je povinný o tom s uvedením dôvodov písomne upovedomiť kontrolovaný

daňový subjekt.

Podľa § 25a ods. 1 zákona o správe daní správca dane môže konanie prerušiť, najmä

ak sa začalo konanie o predbežnej otázke (§ 26) alebo konanie o inej skutočnosti

rozhodujúcej na vydanie rozhodnutia.

Podľa § 25a ods. 2 zákona o správe daní správca dane môže konanie prerušiť

najdlhšie na dobu 30 dní, ak to z dôležitých dôvodov zhodne navrhnú účastníci konania.

Ak nie je ukončené konanie o predbežnej otázke alebo konanie o inej skutočnosti

rozhodujúcej na vydanie rozhodnutia, môže správca dane túto lehotu primerane predĺžiť,

najdlhšie však na čas, kým sa rozhodne o predbežnej otázke alebo o inej skutočnosti

rozhodujúcej na vydanie rozhodnutia.

Podľa § 25a ods. 4 zákona o správe daní správca dane pokračuje v konaní z vlastného

podnetu alebo na podnet účastníka konania, len čo pominuli prekážky, pre ktoré sa konanie

prerušilo, prípadne len čo uplynula lehota uvedená v odseku 2. Pokračovanie v konaní

správca dane písomne oznámi účastníkom konania.

Podľa § 25a ods. 5 zákona o správe daní ak je konanie prerušené, lehoty podľa tohto

zákona neplynú.

Podľa § 29 ods. 8 zákona o správe daní daňový subjekt preukazuje všetky

skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo

na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania,

ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov

vedených daňovým subjektom.

Podľa § 43 ods. 1 zákona o dani z pridanej hodnoty je oslobodené od dane dodanie

tovaru, ktorý je odoslaný alebo prepravený z tuzemska do iného členského štátu

predávajúcim alebo nadobúdateľom tovaru alebo na ich účet, ak nadobúdateľ je osobou

identifikovanou pre daň v inom členskom štáte.

Podľa § 43 ods. 5 zákona o dani z pridanej hodnoty je platiteľ povinný preukázať,

že sú splnené podmienky oslobodenia od dane podľa odsekov 1 až 4. Platiteľ je povinný

preukázať dodanie tovaru do iného členského štátu kópiou faktúry, a a) ak prepravu tovaru

zabezpečí dodávateľ alebo odberateľ inou osobou, prepravným dokladom alebo iným

dokladom o odoslaní, v ktorom je uvedené miesto určenia, b) ak prepravu tovaru vykoná

dodávateľ písomným potvrdením prijatia tovaru odberateľom alebo osobou ním poverenou,

c) ak prepravu tovaru vykoná odberateľ písomným vyhlásením odberateľa alebo ním

poverenej osoby, že tovar prepravil do iného členského štátu, d) inými dokladmi,

ako napríklad zmluvou o dodaní tovaru, dodacím listom, dokladom o prijatí platby za tovar.

16. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, a ).

17. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti

pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom

orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej

možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. , ,

).

18. Ústavný súd považuje za potrebné tiež pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne

závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Z rozdelenia súdnej moci v ústave

medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ,

, ).

19. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,

a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody. Ústavný súd poukazuje

i na skutočnosť, že nie je a ani nemôže byť súdom skutkovým, t. j. jeho úlohou nie je

nahrádzať činnosť všeobecných súdov.

20. Najvyšší súd sa v rozsudku č. k. -199 z 29. marca 2018

po odcitovaní § 2, § 3, § 15, § 29 ods. 8 zákona o správe daní, § 165, § 165b daňového

poriadku, , zákona o dani z pridanej hodnoty a ,

o účtovníctve v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o účtovníctve“) postupne

zaoberal jednotlivými odvolacími argumentmi sťažovateľky.

21. Pokiaľ sťažovateľka poukazovala na nezákonný postup daňovej kontroly,

jej prerušenie a celkovú dĺžku, najvyšší súd reagoval na jej argumentáciu takto:

«V súvislosti s námietkou žalobcu napádajúcou prerušenie výkonu daňovej kontroly

správcom dane, v nadväznosti na prekročenie zákonnej lehoty na jej vykonanie, odvolací

súd z obsahu administratívneho spisu zistil, že správca dane prerušil výkon daňovej

kontroly v súlade s § 25a zákona o správe daní v spojení s § 15 ods. 16 citovaného zákona,

podľa ktorého sa na výkon daňovej kontroly primerane použijú ustanovenia prvej časti

zákona o správe daní, do ktorej možno zaradiť aj inštitút prerušenia konania. Primeranosť

použitia tohto inštitútu neznamená, že správca dane nemôže vykonávať v súvislosti

s naplnením účelu správy daní úkony, ktoré sú pre správu daní potrebné a nevyhnutné

(§ 1a zákona o správe daní).

V tejto súvislosti nemožno prisvedčiť názoru žalobcu, že realizáciou medzinárodnej

výmeny informácií správca dane pokračoval vo výkone predmetnej daňovej kontroly,

následkom čoho lehota na jej vykonanie ďalej plynula. Prerušením daňovej kontroly

správca dane nevstupoval do súkromnej autonómie žalobcu, neuplatňoval voči nemu svoje

práva, ani nepožadoval od neho plnenie povinností vyplývajúce mu zo zákona pre účel

výkonu daňovej kontroly. Naopak, vzhľadom na dôvodné podozrenie o fiktívnosti žalobcom

deklarovaného intrakomunitárneho dodania tovaru do iného členského štátu EÚ podľa § 43

zákona o DPH, správca dane plnil svoje úlohy vyplývajúce mu zo zákona pre naplnenie

účelu správy daní, t. j. využitím medzinárodnej výmeny informácií overoval podklady

potrebné na správne a úplné určenie dane. Bola to legitímna činnosť správcu dane,

prostredníctvom ktorej sa mu do dispozície dostali informácie o odberateľovi žalobcu

a prepravcovi tovaru. Išlo o spontánnu výmenu informácií, uskutočnenú podľa článku 19

Nariadenia Rady (ES) č. 1798/2003 zo 7. októbra 2003 o administratívnej spolupráci

v oblasti dane z pridanej hodnoty (č. 904/2010 zo 7. októbra 2010 prepracované znenie,

ďalej len „Nariadenie Rady“).

Medzinárodná výmena daňových informácií v súvislosti s preverovaním

intrakomunitárnych obchodov bola realizovaná medzi daňovými orgánmi maďarskej

daňovej správy a daňovými orgánmi slovenskej daňovej správy spolupracujúcimi

na základe vyššie uvedeného Nariadenia Rady, ktoré je záväzné v celom rozsahu a priamo

uplatniteľné vo všetkých členských štátoch. Toto svojím obsahom napĺňa účel stanoviť

pravidlá a postupy umožňujúce príslušným daňovým orgánom členských štátov,

aby spolupracovali a navzájom si vymieňali akékoľvek informácie, ktoré môžu pomôcť

pri uskutočňovaní správneho výmeru DPH, kontrole riadneho uplatňovania DPH, najmä

pri transakciách v rámci Spoločenstva, a boji proti podvodom súvisiacim s DPH (článok 1

Nariadenia Rady).

Na základe obsahu administratívneho spisu je možné vyhodnotiť, že jednotlivé

procesné úkony zo strany správcu dane v rámci vykonávaného dokazovania prebiehali

v časovom slede bez zbytočných prieťahov, taktiež po ukončení prerušenia výkonu daňovej

kontroly. Zároveň je potrebné prihliadnuť na nevyhnutnosť preverenia skutočného dodania

tovaru registrovanému platiteľovi na DPH v inom členskom štáte EÚ.

Z vyššie uvedených dôvodov nemožno ako dôvodnú akceptovať námietku žalobcu

o nedodržaní zákonom stanovenej lehoty na vykonanie predmetnej daňovej kontroly, ktorá

je postavená na argumentácii nemožnosti prerušenia výkonu daňovej kontroly s účinkom

spočívania lehoty na jej vykonanie.»

22. Druhým zásadným odvolacím argumentom sťažovateľky bol jej poukaz

na nedostatočne zistený skutkový stav, posúdenie výsledkov vykonaného dokazovania

a otázku dôkazného bremena. Tu najvyšší súd uviedol, že „zásada objektívnej pravdy

ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť

dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového

subjektu ohľadne ním v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných

skutočností. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži na následnú verifikáciu skutočností

a dokladov predkladaných daňovým subjektom, keďže v rámci správy daní (§ 1a písm. c/

zákona o správe daní) a prostredníctvom inštitútu daňovej kontroly správca dane preveruje

základ dane alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane (§ 15 ods. 1

zákona o správe daní), v danom prípade nároku na vrátenie nadmerného odpočtu. Preto

je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým

spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery

vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím

na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane v priebehu

konania k dispozícii (§ 2 ods. 3 zákona o správe daní v spojení s § 29 ods. 1 a 2 citovaného

zákona). Z obsahu odôvodnenia preskúmavaných rozhodnutí vyplýva, že daňové orgány

oboch stupňov sa s návrhom žalobcu na doplnenie dokazovania vysporiadali a uviedli

dôvod, pre ktorý by ďalšie výsledky dokazovania vo svetle už získaných zistení nemali vplyv

na priaznivejšie vyhodnotenie skutkového stavu.

Ak v danom prípade rozhodujúcou skutočnosťou ovplyvňujúcou určenie žalobcom

priznanej dane bolo ním uvedené oslobodenie od DPH z dôvodu deklarovaného

uskutočnenia intrakomunitárneho obchodu dodaním tovaru dodávateľovi registrovanému

na DPH v Maďarskej republike, bolo v rámci preukazovania oprávnenosti jeho nároku

podstatnou skutočnosťou preveriť základné atribúty určujúce podmienky oslobodenia

od dane, ktorým je jednoznačne uskutočnenie prepravy deklarovaného tovaru do iného

členského štátu (§ 43 ods. 1, ods. 5 písm. a/, ods. 8 zákona o DPH). Túto je podľa zákona

o DPH povinný preukázať platiteľ dodávajúci tovar do iného členského štátu,

a to bez ohľadu na jeho dobromyseľnosť alebo prípadnú neobozretnosť pri výbere

spoľahlivých obchodných partnerov čo do osoby odberateľa v členskom štáte alebo

prepravcu tovaru.

Z preskúmavaných rozhodnutí daňových orgánov oboch stupňov vyplýva, že tieto

za rozhodujúcu skutočnosť v súvislosti s overením oprávnenosti uplatnenia oslobodenia

oddane v danom prípade považovali preverenie reálneho základu deklarovanej prepravy

predmetného tovaru, vyplývajúceho zo sporných faktúr vystavených žalobcom

pre odberateľa , Maďarsko, do iného členského štátu Európskej

únie. Správca dane ako podstatný dôkaz preveroval žalobcom predložené a obsahovo

neúplné prepravné doklady - nákladné listy, ktoré mali preukázať, že tovar bol prepravený

inou osobou, zo Slovenskej republiky do Maďarskej republiky.

Tento postup s prihliadnutím na dôkaznú povinnosť žalobcu vyplývajúcu mu

z ustanovenia § 43 ods. 5 zákona o DPH v spojení s § 29 ods. 8 zákona o správe daní,

ako podmienku oslobodenia od dane pri dodaní tovaru z tuzemska do iného členského štátu,

sa javí ako správny.

Zároveň možno na základe obsahu administratívneho spisu a odôvodnenia

preskúmavaných rozhodnutí konštatovať, že výsledky dokazovania zamerané na potvrdenie

reálneho základu medzinárodného náložného listu, dodacích listov preverených

u deklarovaného prepravcu tovaru, spochybnili vierohodnosť žalobcom predkladaných

listinných dokladov, požadovaných § 43 ods. 5 písm. a/ a písm. d/ zákona o DPH

na preukázanie uskutočnenia intrakomunitárneho obchodu oslobodeného od dane, nakoľko

ani na jednom nie je potvrdený príjem dodávaného tovaru kupujúcim.

Vzhľadom na okolnosti prípadu, ako i výsledky vykonaného dokazovania vyplývajúce

z obsahu administratívneho spisu, nemožno prisvedčiť obrane žalobcu spočívajúcej len

v poukaze na neprimeraný prenos dôkazného bremena na jeho osobu, či v dodatočne

uplatňovaných námietkach proti procesným pochybeniam. V danom prípade je spochybnené

predovšetkým samotné dodanie tovaru do členského štátu EÚ, ako podstatného atribútu

intrakomunitárneho obchodu oslobodeného od dane podľa § 43 zákona o DPH

a v nadväznosti na, aj právo na žalobcom uplatnený nadmerný odpočet za kontrolované

zdaňovacie obdobie.“.

23. Vo vzťahu k spôsobu vyhodnotenia výsledkov dokazovania najvyšší súd vyjadril

svoj názor, podľa ktorého „z administratívneho spisu vyplýva, že správca dane aplikujúc

zásadu voľného hodnotenia dôkazov podľa § 2 ods. 3 zákona o správe daní s prihliadnutím

na jeho povinnosť dbať, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej

povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, vykonal rozsiahle dokazovanie. Záver, ktorý správca

dane zo zistených skutkových okolností týkajúcich sa prepravy predmetného tovaru

na územie Maďarskej republiky urobil a žalovaný ustálil, zodpovedá zásadám logického

myslenia a správneho uváženia a je v súlade aj s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona

o DPH. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že žalobcovmu predloženému daňovému

dokladu vo svetle kontrolných zistení, absentuje reálny základ, čo oprávnene vzbudzuje

dosiaľ neodstránené pochybnosti o uskutočnení deklarovaných zdaniteľných plnení

do členského štátu, na základe ktorých žalobca v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie

máj 2011 uviedol dodanie tovaru oslobodené od dane podľa § 43 zákona o DPH,

ako i pochybnosti o vierohodnosti účtovnej evidencie vedenej žalobcom (§ 29 ods. 8 zákona

o správe daní).“.

24. Ďalej najvyšší súd v závere odôvodnenia svojho rozhodnutia k námietke

sťažovateľky napádajúcej nedoplnenie dokazovania v konaní pred krajským súdom uviedol,

že „v správnom súdnictve súdy preskúmavajú zákonnosť žalobou napadnutých správnych

rozhodnutí ako i postupov predchádzajúcich ich vydaniu, kedy je už skutkový stav známy

a vyplýva z obsahu administratívneho spisu a dokazovanie sa vykonáva len výnimočne.

Pre súd je v rámci správneho prieskumu zákonnosti napádaných rozhodnutí orgánov

verejnej správy rozhodujúci skutkový stav, ktorý bol zistený v správnom konaní, a teda bol

tu v čase vydania správneho rozhodnutia ( a ). Vo svetle výsledkov

vykonaného dokazovania odvolací súd hodnotí postup krajského súdu ako zákonný

a uvedenú námietku žalobcu ako nedôvodnú.“.

25. Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia rozsudku najvyššieho

súdu dospel k záveru, že najvyšší súd dal jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na otázku, z akých

dôvodov rozsudok krajského súdu potvrdil a z akých dôvodov ho považoval za vecne

správny. Odôvodnenie rozhodnutia najvyššieho súdu preto spĺňa všetky požiadavky

vyplývajúce zo základného práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces vo vzťahu

k odôvodneniu súdneho rozhodnutia.

26. Ústavný súd pripomína, že uznesením č. k. -13 z 23. januára 2018

odmietol ako zjavne neopodstatnené sťažnosti sťažovateľky smerujúce proti rozsudkom

najvyššieho súdu č. k. -83, č. k. -147 z 27. júla 2016 týkajúcim

sa daňovej kontroly na zistenie oprávnenosti nároku sťažovateľky na vrátenie nadmerného

odpočtu dane z pridanej hodnoty, a to za zdaňovacie obdobia marec 2011, júl a august 2011.

Aj v týchto sťažnostiach sťažovateľka namietala prerušenie daňových kontrol, ich trvanie,

resp. oneskorenosť ich začatia, ako aj pochybenia pri realizácii dokazovania a kritizovala

postoj správnych súdov k ňou tvrdenému porušeniu zákona o dani z pridanej hodnoty.

Ani v posudzovanej veci, a to aj so zohľadnením osobitostí skutkového stavu, nenachádza

ústavný súd dôvod odchýliť sa od názorov vyslovených v uznesení č. k. -13

z 23. januára 2018.

27. Ústavný súd považuje najskôr za potrebné uviesť, že právna úprava daňového

konania a oslobodenia od dane z pridanej hodnoty je založená na princípe, podľa ktorého

dôkazné bremeno o splnení podmienok pre oslobodenie od dane z pridanej hodnoty znáša

daňový subjekt, ktorý oslobodenie uplatňuje (napr. ), pričom oslobodenie

od dane z pridanej hodnoty pri vývoze sa nevzťahuje na tovar ako taký, t. j. na predmet

kúpnej zmluvy, ale na dodanie tovaru, teda daňovú transakciu medzi týmito subjektmi

aj s preukázaním dodania daňového plnenia nadobúdateľovi v inom členskom štáte.

V daňovom konaní je preto nutné skúmať nielen prechod práva nakladať s tovarom

ako vlastník z dodávateľa na odberateľa, ale zároveň aj fyzický pohyb tovaru.

28. Vo vzťahu k režimu dane z pridanej hodnoty priamo zákon predpisuje,

ako je potrebné preukazovať splnenie podmienok daňových nárokov platiteľa dane.

V prípade oslobodenia od dane pri dodaní tovaru z tuzemska do iného členského štátu

sú tieto dôkazy presne identifikované v § 43 ods. 5 zákona o dani z pridanej hodnoty.

Ich predložením teda platiteľ dane unesie dôkazné bremeno týkajúce sa tvrdenia o reálnom

uskutočnení dodania tovaru z tuzemska do iného členského štátu, pokiaľ obsahujú

náležitosti vyžadované osobitnými predpismi. Práve kvôli ich predpísanému obsahu

ich zákonodarca explicitne postavil do roly spôsobilého dôkazného prostriedku.

Ak náležitosti ich obsahu chýbajú, dochádza k podstatnému spochybneniu ich dôkaznej sily.

Reálne uskutočnenie dodania tovaru z tuzemska do iného členského štátu je pritom

základným predpokladom pre oslobodenie dodávateľa od dane. Aj keby všetky ďalšie

podmienky uvedené v § 43 zákona o dani z pridanej hodnoty boli splnené, ale k reálnemu

premiestneniu tovaru do iného členského štátu by nedošlo, nemožno oslobodenie od dane

priznať.

29. Aj v skoršej rozhodovacej praxi najvyššieho súdu sa ustálil názor, podľa ktorého

dôkazné bremeno o reálnom dodaní tovarov a služieb zaťažuje daňový subjekt; pričom

samotné preukázanie dodávok tovaru a služieb len faktúrami a iným listinným dôkazom

nie je postačujúce, pretože faktúra (resp. CMR) je relevantným dokladom, len ak je

nepochybné, že sú v nej uvedené údaje odrážajúce skutočne reálne plnenie; to, že určitý

doklad má všetky náležitosti účtovného dokladu a je zaúčtovaný v zmysle zákona

o účtovníctve, ešte nie je dôkazom o tom, že daňový subjekt je oprávnený uplatniť si

odpočítanie dane z tohto dokladu (rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.

z 26. marca 2015).

30. Ústavný súd opakovane vyslovil, že nepovažuje tento prísny prístup najvyššieho

súdu pri výklade zákona o dani z pridanej hodnoty za rozporný s účelom a zmyslom právnej

úpravy a ani za neprimerane formalistický. Intrakomunitárne dodávky tovaru sú

nepochybne z tohto hľadiska pre predávajúceho určitým rizikom, a to zvlášť vtedy,

ak ponechá prepravu tovaru do iného členského štátu na nadobúdateľa, a preto kladú

na predávajúceho zvýšené nároky, ktoré sa musia prejaviť i v spôsobe a rozsahu prijatých

opatrení v rámci kritéria ich rozumnej primeranosti. Je to však dôsledok slobody pohybu

tovaru, keď pri intrakomunitárnom nadobudnutí tovaru nie je pohyb tovaru cez hranice

štátov monitorovaný, a preto ani nie je možné vylúčiť riziko vzniku daňových podvodov.

31. Vo vzťahu k argumentácii sťažovateľky spochybňujúcej včasnosť začatia

daňovej kontroly, jej prerušenie a celkové trvanie poukazuje ústavný súd na odôvodnenia

rozhodnutí krajského súdu a najvyššieho súdu vo veci sťažovateľky, ako aj na rozhodnutie

ústavného súdu v predchádzajúcej veci sťažovateľky (). Daňové orgány sa

vo veci sťažovateľky neobmedzili iba na vyhodnocovanie dokladov predložených

sťažovateľkou z hľadiska ich obsahových náležitostí, ale realizovali aj ďalšie zisťovania

vrátane medzinárodnej výmeny informácií, ktorá potvrdila nekontaktnosť odberateľa.

Množstvo a charakter pochybností zistených daňovými orgánmi odôvodňujú

závery najvyššieho súdu, ktorý sa podľa názoru ústavného súdu dostatočným spôsobom

vysporiadal i s odvolacími námietkami sťažovateľky.

32. Ústavný súd vzhľadom na uvedené už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti

dospel k záveru, že postup najvyššieho súdu nemožno spochybniť z hľadiska požiadavky

účinnej ochrany základných práv sťažovateľky, ktorých porušenie tvrdí, a preto sťažnosť

sťažovateľky odmietol podľa z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

33. Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. septembra 2018