Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 456/2018
PDF · 420.27 KB
No categories available
II. ÚS 456/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. septembra
2018 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti ,
, právne zastúpenej advokátskou kanceláriou agner & partners, s. r. o.,
Špitálska 10, Bratislava, v mene ktorej koná advokát JUDr. Lukáš Garčár, vo veci
namietaného porušenia čl. 19 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu
v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cob 210/2015 a jeho rozsudkom zo 14. júna
2016 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.
3 Obdo 67/2017 a jeho uznesením z 12. júna 2018 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
11. septembra 2018 elektronicky doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti
(ďalej len „sťažovateľka“) vo veci namietaného porušenia čl. 19 ods. 1 a čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu
v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cob 210/2015 a jeho
rozsudkom zo 14. júna 2016 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Obdo 67/2017 a jeho uznesením z 12. júna
2018.
2. Zo sťažnosti vyplýva, že v právnej veci sťažovateľky ako žalobkyne proti
, (ďalej aj „žalovaný 1“),
obchodnej spoločnosti , s. r. o., (ďalej aj „žalovaná 2“), a
, (ďalej aj „žalovaný 3“, spolu aj
„žalovaní“), o ochranu proti neoprávneným zásahom do dobrej povesti a úhrade
primeraného finančného zadosťučinenia rozsudkom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len
„okresný súd“) č. k. 27 Cb 219/2007-437 z 11. mája 2015 bola žaloba sťažovateľky
vo vzťahu k žalovanej 2 a žalovanému 3 zamietnutá, pričom konanie proti žalovanému 1
bolo zastavené.
3. Rozsudkom krajského súdu č. k. 2 Cob 210/2015-480 zo 14. júna 2016 bol
rozsudok okresného súdu potvrdený.
4. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Obdo 67/2017 z 12. júna 2018, ktoré sa
stalo právoplatným 12. júla 2018 (správne má byť 11. júla 2018, lebo 12. júla 2018 sa stalo
vykonateľným, pozn.), bolo dovolanie sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu
odmietnuté.
5. Sťažovateľka napáda uznesenie najvyššieho súdu, rozsudok krajského súdu, ako aj
rozsudok okresného súdu, a to pre namietané porušenie jej označených práv podľa ústavy
a dohovoru.
6. Uznesenie najvyššieho súdu (ale aj rozsudok krajského súdu v spojení
s rozsudkom okresného súdu) je podľa sťažovateľky v rozpore s ustálenou rozhodovacou
praxou ústavného súdu týkajúcou sa posudzovania stretu práva na zachovanie dobrej
povesti právnickej osoby (resp. na ochranu osobnosti fyzickej osoby) a práva na slobodu
prejavu. Pri strete dvoch rovnocenných základných práv je totiž potrebné preskúmať
proporcionalitu zásahu do jedného z nich tzv. testom proporcionality a na jeho základe
dospieť k záveru, ktoré z týchto dvoch rovnocenných práv sa má uprednostniť.
7. V konaní vedenom všeobecnými súdmi bolo nepochybné, že v ňom ide
o zachovanie dobrej povesti sťažovateľky a dochádza pritom k stretu medzi týmto jej
právom a právom žalovaných na slobodu prejavu. Napriek skutočnosti, že sťažovateľka tak
v odvolaní, ako aj v dovolaní namietala, že v rozsudkoch okresného súdu a krajského súdu
absentuje test proporcionality (a tým aj náležité posúdenie a zdôvodnenie, prečo sa
uprednostnilo právo žalovaných na slobodu prejavu pred právom sťažovateľky
na zachovanie dobrej povesti), krajský súd sa s touto námietkou vôbec nevysporiadal.
Najvyšší súd v rozpore s ustálenou judikatúrou ústavného súdu konštatoval, že
z odôvodnenia rozsudku krajského súdu je zrejmé, prečo uprednostnil právo žalovaných na
slobodu prejavu pred právom sťažovateľky na zachovanie dobrej povesti (hoci nebol
vykonaný test proporcionality). Žiaden zo všeobecných súdov ani dodatočne test
proporcionality nevykonal. Nevykonaním testu proporcionality sa všeobecné súdy odklonili
od ustálenej rozhodovacej praxe ústavného súdu.
8. Podľa sťažovateľky najvyšší súd odmietol dovolanie na základe nesprávneho
právneho záveru, že toto nespĺňa atribúty prípustnosti dovolania. Sťažovateľka je toho
názoru, že uznesenie je ústavne neprípustné, pretože v skutočnosti zákonné podmienky
prípustnosti dovolania boli splnené. Rozsudky krajského súdu a okresného súdu neobsahujú
totiž dostatočné odôvodnenie, čo predstavuje taký nesprávny procesný postup, ktorý
znemožnil sťažovateľke ako strane konania uskutočňovať jej patriace procesné práva v takej
miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Okrem toho sa najvyšší súd
odklonil od vlastnej ustálenej rozhodovacej praxe a rozhodol v rozpore s ňou.
9. Najvyšší súd uvádza, že v odvolacom konaní bolo rozhodnuté krajským súdom
14. júna 2016, teda za účinnosti Civilného sporového poriadku. Tento záver najvyššieho
súdu je zjavne nesprávny, keďže Civilný sporový poriadok sa stal účinným 1. júla 2016,
z čoho vyplýva, že krajský súd rozhodol ešte za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku
(teda do 30. júna 2016). Sťažovateľka preto v podanom dovolaní správne odkazovala
na náležitosti riadneho odôvodnenia rozhodnutia podľa § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho
poriadku.
10. Najvyšší súd ďalej uviedol, že odôvodnenie rozsudku krajského súdu zodpovedá
zákonným požiadavkám a vyplýva z neho, prečo sa uprednostnilo právo žalovaných
na slobodu prejavu pred právom sťažovateľky na zachovanie dobrej povesti. Sťažovateľka
považuje tento názor za nesprávny. Najvyšší súd opomenul, že popri splnení formálnych
náležitostí podľa § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku rozhodnutie nesmie byť
arbitrárne a jeho odôvodnenie má byť ako celok presvedčivé. Presvedčivosť odôvodnenia
rozsudku krajského súdu vyžadovala detailné hodnotenie miery dôležitosti vzájomne si
kolidujúcich základných práv a vysporiadanie sa s výkladovými východiskami
vyplývajúcimi z judikatúry ústavného súdu, resp. Európskeho súdu pre ľudské práva.
11. Dovolaciu námietku sťažovateľky týkajúcu sa uplatneného „zdržovacieho
nároku“ považoval najvyšší súd rovnako za irelevantnú, lebo podľa neho nie je pravdou, že
by sa všeobecné súdy touto námietkou nezaoberali. Krajský súd konštatoval, že sa v konaní
nepreukázalo, že predmetné logo spĺňa kritériá autorského diela. Odhliadnuc od toho, že
tento názor je nesprávny (na poskytnutie autorsko-právnej ochrany postačuje už samotná
skutočnosť, že ide o dielo výtvarného umenia), toto konštatovanie najvyššieho súdu nič
nemení na tom, že rozsudok krajského súdu neobsahoval odôvodnenie zamietnutia
„zdržovacích nárokov“ sťažovateľky uvedených v žalobe (teda nielen vo vzťahu k logu
sťažovateľky, ale aj ku kľúčovým slovám „ “ a „ “ tvoriacim súčasť
obchodného mena sťažovateľky), čo zakladá dôvod prípustnosti dovolania podľa § 420
písm. f) Civilného sporového poriadku.
12. Najvyšší súd arbitrárne uviedol, že právny názor sťažovateľky o splnení dôvodu
prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a) Civilného sporového poriadku treba
považovať za nesprávny a právne irelevantný. Najvyšší súd sa týmto odklonil od vlastnej
ustálenej judikatúry v skutkovo obdobných veciach týkajúcich sa stretu práva na zachovanie
dobrej povesti a práva na slobodu prejavu, čím zasiahol do práva sťažovateľky na súdnu
ochranu a spravodlivé súdne konanie. V obdobnej veci (sp. zn. 6 Cdo 169/2011) takýto
dôvod prípustnosti dovolania uznal a poukázal tiež na potrebu vykonania testu
proporcionality pri strete týchto dvoch rovnocenných základných práv. Najvyšší súd síce
konštatoval, že sťažovateľka neuviedla konkrétne, od akej právnej otázky (od ktorej
záviselo rozhodnutie) sa krajský súd odklonil, no išlo o nesprávne posúdenie majúce
za následok nesprávne odmietnutie dovolania, čím sa sťažovateľke rovnako odoprelo jej
právo na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie. Z dovolania totiž zreteľne vyplýva,
že podľa názoru sťažovateľky rozsudok krajského súdu závisel od vyriešenia otázky právnej
sily práva na zachovanie dobrej povesti a práva na slobodu prejavu pri strete týchto dvoch
základných práv. Práve pri riešení tejto otázky sa krajský súd odklonil od ustálenej
rozhodovacej praxe najvyššieho súdu a ústavného súdu.
13. Sťažovateľka ďalej napáda aj rozsudok krajského súdu, ako aj rozsudok
okresného súdu, pretože aj tieto sú podľa nej v rozpore s jej označenými právami podľa
ústavy a dohovoru.
14. Sťažovateľka je presvedčená, že v prvostupňovom aj odvolacom konaní
preukázala neoprávnený zásah do svojej dobrej povesti konaním žalovaných a samotným
obsahom ich webových stránok. Rozsah a dôsledky tohto neoprávneného zásahu preukázala
viacerými dôkazmi (napr. čestnými vyhláseniami obchodných partnerov, emailovou
korešpondenciou s nimi a s potenciálnymi klientmi, ako aj svedeckými výpoveďami svojich
zamestnancov). Všetky tieto dôkazy preukazujú, že konaním žalovaných dochádza
k neoprávnenému zásahu do jej dobrej povesti. Toto konanie žalovaných je dlhodobé (viac
než 11 rokov), pričom žalovaní aktívne vyhľadávali obchodných partnerov sťažovateľky
a zasielali im výzvy na oboznámenie sa s obsahom ich webového sídla
˃.
15. Krajský súd a okresný súd podľa sťažovateľky nesprávne procesne postupovali,
keď nevykonali test proporcionality, na základe ktorého by bolo možné určiť, ktoré
z kolidujúcich si základných práv má dostať prednosť.
16. Zo sťažnosti tiež vyplýva, že porušenie práva sťažovateľky na súdnu ochranu
a na spravodlivé súdne konanie spočíva aj v tom, že hoci sa sťažovateľka žalobou domáhala
uloženia viacerých „zdržovacích nárokov“, krajský súd a okresný súd zamietnutie týchto
nárokov jednotlivo nezdôvodnili. Nedali teda odpoveď na to, prečo bol zamietnutý
„zdržovací nárok“ spočívajúci v uložení povinnosti odstrániť slová „ “ a „ “
z titulu (názvu) webového sídla ˂ ˃ a z kľúčových slov tohto webového
sídla, ako aj „zdržovací nárok“ spočívajúci v povinnosti zdržať sa takéhoto používania slov
„ “ a „ “ v budúcnosti. Rovnako nezdôvodnili, prečo boli zamietnuté
„zdržovacie nároky“ týkajúce sa internetovej stránky sociálnej siete Facebook „
“ (zdržanie sa zverejňovania nepravdivých údajov o sťažovateľke a jej službách,
zdržanie sa uverejňovania loga sťažovateľky). Krajský súd iba paušálne na základe
konštatovania, že tvrdenia na webovom sídle ˂ ˃ sú pravdivé,
uprednostnil slobodu prejavu žalovaných, a to bez toho, že by pri jednotlivých uplatnených
„zdržovacích nárokoch“ posúdil, či nemá byť uprednostnené právo sťažovateľky
na zachovanie dobrej povesti.
17. Jedným zo „zdržovacích nárokov“, ktorých uloženia sa sťažovateľka domáhala,
bol aj zákaz uverejňovať logo sťažovateľky na webovom sídle ˂ ˃ a na
internetovej stránke sociálnej siete Facebook „ “. Okresný súd sa k zamietnutiu
tohto „zdržovacieho nároku“ v odôvodnení vôbec nevyjadril. Napriek tomu krajský súd
konštatoval, že sa okresný súd vysporiadal so všetkými argumentmi sťažovateľky.
Ku konkrétnej námietke uviedol, že predmetné logo nespĺňa kritériá v zmysle zákona
č. 618/2003 Z. z. o autorskom práve a právach súvisiacich s autorským právom (autorský
zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „autorský zákon“). Ďalej krajský súd
uviedol, že logo sťažovateľky je zverejnené tak na jej internetovej stránke, ako aj
na všetkých jej dokladoch a prevádzkach, pričom žalovaná 2 toto logo použila len
na upozornenie potenciálnych zákazníkov na skúsenosti so sťažovateľkou a žiaden
obchodný účel za tým nebol. Podľa názoru sťažovateľky okresný súd nezdôvodnením
zamietnutia tohto „zdržovacieho nároku“ odňal sťažovateľke možnosť vyjadriť sa
v odvolaní k dôvodom zamietnutia tohto nároku, resp. tieto dôvody namietať. Tento
nedostatok riadneho a presvedčivého odôvodnenia rozsudku okresného súdu nebol
konvalidovaný ani odôvodnením rozhodnutia krajského súdu, ktorého argumentácia k tejto
námietke je zjavne arbitrárna. Predmetom autorského práva v zmysle § 7 ods. 1 písm. f)
autorského zákona je maľba, kresba, náčrt, ilustrácia, socha a iné dielo výtvarného umenia.
Pre poskytnutie autorsko-právnej ochrany je relevantné to, že ide o dielo výtvarného
umenia, a nie to, či dielo spĺňa alebo nespĺňa určité umelecké kritériá, resp. hodnoty.
Zo samotného vyobrazenia loga sťažovateľky, ktoré pozostáva z kresby slnka a morskej
vlny doplnenej štylizovaným nápisom , je zrejmé, že ide o dielo výtvarného
umenia. Skutočnosť, že ide o dielo, ktoré je predmetom autorsko-právnej ochrany, nebola
v konaní vedenom okresným súdom vôbec spochybnená. Nie je zrejmé, čo vôbec chcel
krajský súd vyjadriť tým, že sťažovateľka používa svoje logo na svojich dokladoch
a internetových stránkach, avšak je jej výhradným právom svoje logo používať. Tým, že ho
používa, nezanikajú jej práva k logu, ale ani jej právo domáhať sa ochrany proti
neoprávnenému používaniu jej loga ako diela výtvarného umenia. Rovnako nezmyselná je
aj argumentácia krajského súdu, podľa ktorej žalovaní nepoužili logo sťažovateľky na
obchodný účel. Ochrany proti neoprávnenému používaniu loga sťažovateľky ako
výtvarného diela sa možno domáhať bez ohľadu na to, či k takémuto neoprávnenému
použitiu došlo za obchodným alebo neobchodným účelom. Žiadne ustanovenie autorského
zákona neumožňuje tretej osobe bez potreby získania príslušného súhlasu vyhotoviť si
rozmnoženinu diela výtvarného umenia a sprístupniť ju verejnosti na webových stránkach
tak, ako to robia žalovaní.
18. Podľa sťažovateľky je nedostatkom riadneho a presvedčivého odôvodnenia
postihnutý rozsudok krajského súdu aj pokiaľ ide o zamietnutie „zdržovacích nárokov“
týkajúcich sa internetových stránok sociálnej siete Facebook „ “. Sťažovateľka
sa okrem „zdržovacích nárokov“ týkajúcich sa jej webového sídla domáhala aj uloženia
povinnosti zdržať sa zverejňovania nepravdivých údajov o nej a jej službách na stránke
sociálnej siete Facebook „ “, ako aj uloženia povinnosti zdržať sa uverejňovania
jej loga na tejto stránke. Z rozsudkov okresného súdu a krajského súdu nevyplývajú žiadne
dôvody, pre ktoré boli tieto „zdržovacie nároky“ zamietnuté. Odôvodnenie rozsudkov je
limitované len na „zdržovacie nároky“ týkajúce sa webového sídla ˂ ˃.
Z odôvodnenia rozsudkov okresného súdu a krajského súdu vyplýva, že zamietnutie
všetkých uplatnených „zdržovacích nárokov“ je založené výlučne na hodnotení obsahu
webového sídla ˃. Vôbec sa však neuvádza, ako boli vyhodnotené
dôkazy týkajúce sa internetových stránok sociálnej siete Facebook „ “, resp. či
sa vôbec brali do úvahy dôkazy týkajúce sa tejto sociálnej siete.
19. Riadne a presvedčivé odôvodnenie absentuje podľa presvedčenia sťažovateľky aj
v súvislosti so zamietnutím „zdržovacích nárokov“ týkajúcich sa používania slov
„ “ a „ “ v titule (názve) a kľúčových slovách webového sídla
˂ ˃ a iných webových sídiel. Žalovaní tvrdili, že webové sídlo
˂ ˃ je určené nielen na zverejňovanie informácií o sťažovateľke, ale aj
o iných subjektoch (cestovných kanceláriách). Tomuto tvrdeniu korešponduje skutočnosť,
že na tomto webovom sídle sú zverejnené aj negatívne príbehy (tvrdenia), ktoré sa týkajú
iných cestovných kancelárií (napr. , , ), ďalej sú tam
uvedené aj negatívne príbehy, pri ktorých sa vôbec nedá identifikovať, ktorej cestovnej
kancelárie by sa mali týkať. Napriek týmto skutočnostiam znie titulok (názov) webového
sídla ˂ ˃: „ – naša nevydarená dovolenka v Bulharsku“.
Ďalej v kľúčových slovách tohto webového sídla je zadaný kmeň obchodného mena
, pričom obchodné mená iných cestovných kancelárií (ani tých, ktorých sa týkajú
niektoré ďalšie príbehy) v kľúčových slovách nie sú uvedené. Automaticky [najmä vďaka
titulku (názvu) webového sídla] je tak celý negatívny obsah spájaný so sťažovateľkou, čo je
zjavným zásahom do jej dobrej povesti. Okresný súd a krajský súd vôbec neuviedli dôvody
zamietnutia tohto „zdržovacieho nároku“.
20. Z rozsudku krajského súdu podľa sťažovateľky nie je zrejmé, ktoré výroky
(príbehy) zverejnené na webovom sídle a internetovej stránke boli považované za skutkové
tvrdenia a ktoré za kritiku (hodnotiace úsudky). Krajský súd uvádza, že svedeckými
výpoveďami sa preukázalo, že tvrdenia na stránke ˂ ˃ sú pravdivé.
Svedkovia , , a sa však vyjadrovali len k štyrom
zverejneným príbehom. Nie je teda zrejmé, či za skutkové tvrdenia sa považovali len
výroky (príbehy) týkajúce sa týchto svedkov, alebo aj ostatné tvrdenia (príbehy), ktorých sa
svedecké výpovede netýkali, resp. či ostatný obsah sa považoval za hodnotiaci úsudok
(kritiku). Ak krajský súd považoval celý obsah príbehov (tvrdení) zverejnených
na webovom sídle a na internetovej stránke za skutkové tvrdenia, potom bolo dôkazné
bremeno preukázania ich pravdivosti na žalovaných. Žalovaní však navrhli vypočuť
uvedených svedkov len k štyrom príbehom. K ďalším žiadne dôkazy na preukázanie
pravdivosti nenavrhli.
21. Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnosti nálezom takto rozhodol:
„I. Základné práva spoločnosti s.r.o... (i) na súdnu a inú právnu ochranu
podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej Republiky, (ii) na spravodlivé súdne konanie
podľa článku 6 odsek 1 Dohovoru o ochrane práv a základných slobôd, (iii) na zachovanie
dobrej povesti podľa článku 19 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, uznesením Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Obdo/67/2017 zo dňa 12.06.2018 a rozsudkom
Krajského súdu v Bratislave č.k. 2Cob/210/2015-480 zo dňa 14.06.2016, porušené boli.
II. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Obdo/67/2017 zo dňa
12.06.2018 a rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 2Cob/210/2015-480 zo dňa
14.06.2016 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.
III. Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd v Bratislave sú povinní zaplatiť
Sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia pred Ústavným súdom Slovenskej
republiky vo výške 390,50 EUR (slovom tristodeväťdesiat eur päťdesiat centov) (1/6
výpočtového základu za 2 úkony právnej služby [prevzatie a príprava právneho zastúpenia,
ústavná sťažnosť], t.j. 2 x 153,50 EUR + 2 x 9,21 EUR [režijný paušál] + 20% DPH)
k rukám právneho zástupcu Sťažovateľa, advokátskej kancelárie agner & partners, s. r.
o., ..., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
II.
22. Z návrhu (žaloby) z 10. septembra 2007 adresovaného okresnému súdu ako návrh
na ochranu proti neoprávneným zásahom do dobrej povesti (s návrhom na vydanie
predbežného opatrenia) a podaného proti žalovaným vyplýva, že žalovaný 3 v období
od augusta 2006 do podania návrhu uverejňuje na elektronickom médiu – internetovej
stránke , ktorú zriadila žalovaná 2 ako registrátor pod značkou IBER-
a neskôr pod značkou ZUEN- a ktorú vlastní a spravuje žalovaný 1, nepravdivé
a pravdu skresľujúce údaje o sťažovateľke v súvislosti s jej podnikateľskou činnosťou, ktorú
vykonáva ako cestovná kancelária. Žalovaná 2 zriadila ako registrátor a vlastník pod
značkou IBER- ďalšie dve internetové stránky s názvom
a , kde neoprávnene a bez súhlasu sťažovateľky použila jej obchodné
meno – názov, ktorý používa ako právnická osoba. Týmto konaním, teda zriadením
internetovej stránky s názvom sťažovateľky, žalovaní spoločne neoprávnene použili jej
názov a neoprávnene zasahujú do dobrej povesti sťažovateľky ako právnickej osoby
písaním nepravdivých a pravdu skresľujúcich údajov o jej činnosti, a preto sa sťažovateľka
podľa § 19b Občianskeho zákonníka a § 12 Obchodného zákonníka domáha ochrany
svojich práv a požaduje nariadiť žalovaným zdržať sa takéhoto konania, odstrániť
nevyhovujúci stav a poskytnúť primerané zadosťučinenie v peniazoch. Ako dôkazy boli
k žalobe priložené texty preukazujúce neoprávnené používanie názvu a zasahovanie
do dobrej povesti sťažovateľky, a to v počte 9 listov. Sťažovateľka požaduje, aby
žalovaným bola rozsudkom uložená povinnosť zdržať sa uverejňovania nepravdivých
údajov o sťažovateľke, ktorými by poškodzovali jej meno a dobrú povesť. Okrem toho
žalovaný 3 má byť zaviazaný uverejniť v troch vybraných republikových denníkoch
ospravedlnenie v znení: „Ja, , trvale bytom
sa ospravedlňujem spoločníkom, konateľke a zamestnancom obchodnej spoločnosti
so sídlom v , ktorá prevádzkuje
za to, že som o ich činnosti uvádzal nepravdivé alebo pravdu
skresľujúce informácie a poškodzoval som tak ich dobré meno. Toto som robil za účelom
získať od spoločnosti s.r.o. obohatenie vo výške 100.000,- Sk.“ Napokon požaduje,
aby žalovaní boli solidárne zaviazaní zaplatiť jej náhradu nemajetkovej ujmy vo výške
1 000 000 Sk, ako aj náhradu trov konania. Podanie obsahuje tiež návrh na nariadenie
predbežného opatrenia, ktorým by sa žalovaným zakázalo do právoplatného rozhodnutia vo
veci samej uverejňovať akékoľvek informácie o sťažovateľke na stránkach internetu alebo
v iných médiách, či už obrazových, zvukových alebo tlačových.
23. Z podania z 13. júna 2013 označeného ako „Čiastočné späťvzatie návrhu na
začatie konania a zmena návrhu na začatie konania“ vo veci ochrany proti neoprávneným
zásahom do dobrej povesti vyplýva, že na základe výpisu z registra domén sťažovateľka
zistila, že žalovaný 1 už nie je držiteľom domény ˂na ktorej sú
zverejnené nepravdivé a pravdu skresľujúce informácie o sťažovateľke, ktoré poškodzujú
jej dobré meno. V čase spísania podania bola držiteľom tejto domény žalovaná 2, a teda nie
je dôvodné, aby bol žalovaný 1 ďalej účastníkom konania, a preto sťažovateľka berie návrh
na začatie konania vo vzťahu k žalovanému 1 späť. Na webovom sídle
˂ ˃ sú inaďalej sprístupňované nepravdivé informácie o sťažovateľke
a jej službách, ktoré poškodzujú jej dobré meno. Je tam dokonca odkaz na internetovú
stránku sociálnej siete Facebook, kde žalovaná 2 a žalovaný 3 pokračujú v zverejňovaní
nepravdivých a pravdu skresľujúcich informácií poškodzujúcich dobré meno sťažovateľky.
Sťažovateľka je presvedčená, že tieto elektronické médiá žalovaná 2 a žalovaný 3 úmyselne
využívajú na poškodzovanie dobrého mena sťažovateľky. Túto skutočnosť potvrdzuje
nielen nepravdivý obsah článkov uverejnených na tomto webovom sídle, ale napr. aj
inštruktážne informácie na webovom sídle ˂ ˃ „Aby sme mohli
zverejniť na internete váš príbeh potrebujeme aj nejaký kontakt, email, tel. alebo adresu.
Samozrejme tieto kontakty nebudeme na www uverejňovať. Potrebujeme to mať pre prípad,
že je nás obvinia z vymýšľania a ohovárania .“). Skutočnosť, že žalovaná 2
a žalovaný 3 konajú s úmyslom poškodzovať dobré meno sťažovateľky, potvrdzuje aj
titulok webového sídla „ – naša nevydarená dovolenka v Bulharsku“.
Úmyselné konanie potvrdzuje aj skutočnosť, že ako kľúčové slová webového sídla
˂ ˃sú na prvých dvoch miestach uvedené slová „ “ a „ “.
V dôsledku tejto skutočnosti sa po zadaní obchodného mena sťažovateľky do internetových
vyhľadávačov medzi prvými odkazmi na internetové stránky objaví odkaz na webové sídlo
˂Je zrejmé, že tieto kľúčové slová majú naviesť potenciálnych
zákazníkov, ktorí majú záujem o služby sťažovateľky a ktorí získavajú informácie
prostredníctvom internetu, na webové sídlo ˂ atým ich odradiť od
využívania služieb poskytovaných sťažovateľkou. Úmyselnosť konania potvrdzuje napokon
aj výzva zverejnená na internetovej stránke sociálnej siete Facebook „ “
(„Oklamala Vás a pokazila Vám dovolenku? Kontaktujte ma na ,
prípadne skype: “). Na tejto stránke je aj fotografia vstupu do
jednej z prevádzok sťažovateľky, ako aj jej logo, hoci sťažovateľka neudelila žalovanej 2
a žalovanému 3 súhlas na používanie jej loga, ktoré je okrem iného chránené aj ako autorské
dielo. Uvedené konanie je nielen neoprávneným používaním obchodného mena
sťažovateľky a poškodzovaním jej dobrej povesti, ale má aj znaky nekalosúťažného konania
v zmysle § 44 a nasl. Obchodného zákonníka. Toto konanie je totiž spôsobilé privodiť
sťažovateľke ujmu, keďže práve internet je v súčasnosti významným zdrojom informácií
o podnikateľoch a ich službách pre spotrebiteľov, čím ovplyvňuje ich správanie pri voľbe
poskytovateľov tovarov a služieb. Vzhľadom na aktuálne spôsoby poškodzovania dobrého
mena sťažovateľky v súlade s § 95 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku táto mení návrh
na začatie konania a žiada pripustiť túto zmenu petitu návrhu:
«Odporcovia v druhom a treťom rade sú povinní zdržať sa zverejňovania
nepravdivých údajov o navrhovateľovi a jeho službách na webovom sídle .sk
a na internetovej stránke sociálnej siete facebook „ “.
Odporcovia v druhom a treťom rade sú povinní odstrániť do troch dní od
právoplatnosti rozsudku z titulu webového sídla .sk slová „ “
a „ “.
Odporcovia v druhom a treťom rade sú povinní zdržať sa používania slov
„ “ a „ “ vo všetkých gramatických tvaroch v titule webového sídla
.sk ako aj akéhokoľvek iného webového sídla.
Odporcovia v druhom a treťom rade sú povinní odstrániť do troch dní od
právoplatnosti rozsudku z kľúčových slov webového sídla .sk slová „ “
a „ “.
Odporcovia v druhom a treťom rade sú povinní zdržať sa používania slov
„ “ a „ “ vo všetkých gramatických tvaroch ako kľúčových slov webového
sídla .sk ako aj akéhokoľvek iného webového sídla.
Odporcovia v druhom a treťom rade sú povinní zdržať sa uverejňovania loga
navrhovateľa na webovom sídle .sk a na internetovej stránke sociálnej siete
facebook „ “.
Odporcovia v druhom a treťom rade sú povinní strpieť na svoje nákady uverejnenie
nasledujúceho ospravedlnenia v troch celoštátnych denníkoch:
Spoločnosť s.r.o. so sídlom a
bytom sa ospravedlňujú spoločnosti s.r.o. so sídlom
za uverejnenie nepravdivých informácií o jej službách na
webovom sídle .sk a na internetovej stránke sociálnej siete facebook „
“, ktorými poškodili dobré meno spoločnosti s.r.o.
Odporcovia v druhom a treťom rade sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť
navrhovateľovi 9 958,16 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
Odporcovia v druhom a treťom rade sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť
navrhovateľovi náhradu trov konania vrátane trov právneho zastúpenia, ktoré navrhovateľ
vyčísli do troch dní od vyhlásenia rozsudku.»
24. Z rozsudku okresného súdu č. k. 27 Cb 219/2007-437 z 11. mája 2015 vyplýva,
že ním bolo zastavené konanie proti žalovanému 1 a proti žalovanej 2 a žalovanému 3 bola
žaloba zamietnutá.
Podľa konštatovania okresného súdu bola zmena žaloby v zmysle podania z 13. júna
2013 pripustená a návrh na nariadenie predbežného opatrenia bol zamietnutý. Podľa
ďalšieho konštatovania z písomného vyjadrenia právneho zástupcu sťažovateľky
doručeného okresnému súdu 24. augusta 2012 vyplýva, že počas obdobia február – máj
2007 bolo iba na doméne pridaných niekoľko príspevkov týkajúcich
sa sťažovateľky. Tieto zahŕňajú v sebe šírenie nepravdivých skutkových údajov
a neprimeranú kritiku voči sťažovateľke, ktorú vykresľujú ako ziskuchtivú kanceláriu
snažiacu sa predať zájazd za každú cenu, ako cestovnú kanceláriu, na ktorú je podaná
hromadná žaloba a ktorá dáva klientom za „zlaté jablká zhnité hrušky“.
Podľa názoru okresného súdu vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že
konaním žalovaných nedošlo k zásahu do dobrej povesti sťažovateľky, ale ani
k neoprávnenému použitiu jej názvu – obchodného mena. Nebolo možné stotožniť sa
s právnym názorom sťažovateľky, podľa ktorého zverejnením príbehov z dovoleniek
v Bulharsku je poškodzovaná jej dobrá povesť. Je potrebné poukázať na to, že klient
cestovnej kancelárie je v oveľa slabšom postavení ako cestovná kancelária. Je úplne
prirodzené, že sa klient pri výbere dovolenky nespolieha len na prezentáciu cestovnej
kancelárie, ale sám si pomocou internetu získava všetky dostupné informácie tak o vybranej
destinácii, ako aj o serióznosti tej-ktorej cestovnej kancelárie, a to predovšetkým na základe
skúseností a názorov skorších klientov.
Ak by súd vyhovel požiadavke sťažovateľky zakázať zverejňovanie akejkoľvek
informácie (bez ohľadu na to, či by poškodzovala dobré meno sťažovateľky, alebo nie),
zasiahol by do ústavného práva žalovaných podľa čl. 26 ods. 1, 2 a 4 ústavy (sloboda
prejavu a právo na informácie).
Z predložených listinných dôkazov (vytlačených príbehov klientov z webovej
stránky sk˃), ktoré zaznamenávajú postrehy a skúsenosti klientov na
dovolenkách, možno zistiť, že klienti sa „podelili“ so svojimi skúsenosťami (či už dobrými,
alebo negatívnymi) na ich dovolenkách. Je len prirodzené, že vzhľadom na fenomén
sociálnej siete účastníci zájazdov svoje postrehy, názory a skúsenosti zverejňujú.
Nebolo možné stotožniť sa ani s tvrdením sťažovateľky, podľa ktorého konaním
žalovanej 2 a žalovaného 3 jej vznikla značná majetková ujma v dôsledku rušenia
rezervácií, zájazdov a zvýšenia výdavkov na reklamu. Predložených päť emailových správ
(ktoré mali toto tvrdenie preukázať) hovorí o tom, že v mesiacoch jún – júl 2013 došlo
k nárastu rušenia rezervácií práve kvôli internetovým stránkam žalovanej 2 a žalovaného 3,
pričom sama sťažovateľka predložila približne 180 pozitívnych reakcií (poďakovaní
a uverejnených recenzií klientov na webovej stránke /˃).
Sťažovateľka preto nepreukázala tvrdenie, že jej vznikla škoda.
25. Z rozsudku krajského súdu č. k. 2 Cob 210/2015-480 zo 14. júna 2016 vyplýva,
že ním bol potvrdený rozsudok okresného súdu.
Podľa konštatovania krajského súdu sťažovateľka v podanom odvolaní uviedla, že
v prípade stretu práva na slobodu prejavu a práva na zachovanie dobrej povesti je potrebné
zohľadniť všetky rozhodujúce okolnosti daného prípadu a v súlade s princípom
proporcionality určiť, ktoré základné právo má byť uprednostnené. Okresný súd mal preto
skúmať, kto, o kom, čo, kde, kedy a ako uverejnil a na základe odpovedí na dané otázky
pomocou testu proporcionality určiť, ktoré základné právo malo byť uprednostnené. Podľa
sťažovateľky okresný súd neodôvodnil, prečo uprednostnil pred jej právom na zachovanie
dobrej povesti slobodu prejavu žalovaných. Ďalej z rozsudku nie je zrejmé, či obsah
príbehov zverejnených na webovom sídle a na internetovej stránke (pravdivosť ktorých
sťažovateľka namietala) považoval okresný súd za skutkové tvrdenia alebo za kritiku.
Žalovaní nepreukázali pravdivosť zverejnených príbehov, navrhli iba výpovede 4 svedkov,
ktorými sa však tvrdenia nepreukázali. Záver, podľa ktorého nebola poškodená dobrá
povesť sťažovateľky, preto nemá oporu vo vykonaných dôkazoch. Ďalej podľa
sťažovateľky nie je zrejmé, na základe akých dôkazov dospel okresný súd k záveru, že
neboli vždy poskytnuté také služby, aké boli prezentované pri výbere dovolenky, keďže
žalovaní v tomto smere nenavrhli žiadne dôkazy. Okresný súd v odôvodnení rozsudku
nevysvetlil, prečo nevyhovel žalobnej požiadavke zdržať sa používania slova tvoriaceho
obchodné meno sťažovateľky v titule a kľúčových slovách a odstrániť ho z webového sídla
a požadovanému zákazu uverejňovania loga sťažovateľky na webových stránkach. V tejto
časti je rozsudok nepreskúmateľný. Nevysporiadal sa ani s námietkou, že žalovaný 3 konal
nekalosúťažne.
Podľa názoru krajského súdu v danej veci dôkazné bremeno, že tvrdenia, ktoré na
webovej stránke uviedli žalovaní, sú pravdivé, zaťažovalo žalovaných. S poukazom na
vykonané dokazovanie (vrátane svedeckých výpovedí) možno konštatovať, že tvrdenia na
stránke sú pravdivé a žalovaní tak uniesli dôkazné bremeno.
Z výpovedí svedkov vyplynulo aj to, že práva zákazníkov, ktorí mali postavenie
spotrebiteľov, zo zmlúv o obstaraní zájazdu boli pri poskytovaní služieb zo strany
sťažovateľky porušené. Z konania nevyplynulo, že by cieľom zriadenia webovej stránky
bolo poškodenie dobrého mena sťažovateľky alebo profitovanie na jej úkor. K namietanému
použitiu loga sťažovateľky, ktoré je podľa nej autorským dielom, treba uviesť, že v konaní
nebolo preukázané, že by predmetné logo spĺňalo kritériá autorského diela v zmysle
autorského zákona. Logo sťažovateľky je zverejnené tak na jej internetovej stránke, ako aj
na všetkých jej dokladoch a prevádzkach. Žalovaná 2 toto logo použila len na upozornenie
potenciálnych zákazníkov na skúsenosti so sťažovateľkou a žiaden obchodný účel za tým
nebol. Z dokazovania rovnako vyplynulo, že nemohlo dôjsť k nekalosúťažnému konaniu
žalovaného 3, pretože sťažovateľka a žalovaný 3 nie sú konkurentmi na relevantnom trhu.
Skutočnosť, že žalovaná 2 zverejnila na stránke svoju negatívnu
skúsenosť so sťažovateľkou a zároveň poskytla priestor aj iným nespokojným zákazníkom,
aby sa podelili o svoje zážitky, nepredstavuje neoprávnený zásah do dobrej povesti
sťažovateľky. Krajský súd sa nestotožňuje ani s námietkou nedostatočného odôvodnenia
záveru o uprednostnení práva na slobodu prejavu žalovaných pred právom sťažovateľky na
zachovanie jej dobrej povesti.
26. Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Obdo 67/2017 z 12. júna 2018 vyplýva, že
ním bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu č. k.
2 Cob 210/2015-480 zo 14. júna 2016.
Podľa konštatovania najvyššieho súdu sťažovateľka prípustnosť dovolania oprela
o § 420 písm. f) a § 421 ods. 1 písm. a) Civilného sporového poriadku. Za nesprávny
procesný postup krajského súdu [§ 420 písm. f) Civilného sporového poriadku]
sťažovateľka označila nedostatočné odôvodnenie rozsudku spočívajúce v nevykonaní testu
proporcionality, ktorý by umožnil určiť prioritu medzi vzájomne si kolidujúcimi
základnými právami. Za porušenie procesného postupu označila aj to, že krajský súd
paušálne na základe konštatovania, že tvrdenia žalovaných sú pravdivé, uprednostnil ich
právo na slobodu prejavu. Za nedostatok rozhodnutia označila aj nedostatočné odôvodnenie
rozsudku vo vzťahu k zamietnutiu zákazu ďalšieho neoprávneného užívania loga
sťažovateľky. K tejto otázke sa krajský súd podľa sťažovateľky nevyjadril. Rovnako nebolo
odôvodnené ani zamietnutie požiadaviek týkajúcich sa internetových stránok sociálnej siete.
Nesprávny je aj záver o pravdivosti všetkých tvrdení uverejnených na webovom sídle,
keďže nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1
písm. a) Civilného sporového poriadku oprela sťažovateľka o tvrdenie, že krajský súd sa
odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu, pričom za takúto označil
uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 169/2011 z 26. júna 2013. Rovnako v rozpore
s ustálenou rozhodovacou praxou je podľa nej aj posúdenie otázky poskytnutia autorsko-
právnej ochrany. Napokon najvyšší súd konštatuje, že z obsahu spisu je zrejmé, že ide
o žalobu podanú za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku a že vec bola v odvolacom
konaní rozhodnutá rozsudkom krajského súdu č. k. 2 Cob 210/2015-480 zo 14. júna 2016,
teda už za účinnosti Civilného sporového poriadku (pozri bod 32 uznesenia najvyššieho
súdu).
Podľa názoru najvyššieho súdu z obsahu dovolania je zrejmé, že sťažovateľka za
nesprávny procesný postup znemožňujúci uskutočňovať jej procesné práva považuje stret
dvoch základných práv, a to práva na zachovanie dobrej povesti podľa čl. 19 ústavy a práva
na slobodu prejavu podľa čl. 26 ústavy. Za podstatnú z hľadiska prípustnosti dovolania
označila skutočnosť, že krajský súd nevykonal test proporcionality a nedal odpoveď na
otázku, na základe akého posúdenia určil, ktoré základné právo treba uprednostniť.
Podľa presvedčenia najvyššieho súdu z odôvodnenia rozsudku krajského súdu je
zrejmé, prečo a ako dospel k záveru o potrebe uprednostniť právo žalovaných na slobodu
prejavu pred právom sťažovateľky na zachovanie dobrej povesti. Svedeckými výpoveďami
sa preukázalo, že tvrdenia na stránke sú pravdivé, a preto žalovaní
uniesli dôkazné bremeno týkajúce sa pravdivosti uverejnených tvrdení. Z výpovedí svedkov
vyplynulo, že práva zákazníkov (ktorí mali postavenie spotrebiteľov) zo zmlúv o obstaraní
zájazdu boli pri poskytovaní služieb porušené. Z dokazovania nevyplynulo, že by cieľom
zriadenia webovej stránky bolo poškodenie dobrého mena sťažovateľky alebo profitovanie
na jej úkor. V danej veci sa okresný súd a krajský súd pri skúmaní stretu práva na
zachovanie dobrej povesti a práva na slobodu prejavu zásadou proporcionality zaoberali.
Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu je zjavné, že sa zaoberal námietkou
neoprávneného používania loga sťažovateľky, keď uviedol, že nebolo preukázané, aby logo
spĺňalo kritériá autorského diela v zmysle autorského zákona.
K prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a) Civilného sporového poriadku
(odvolací súd sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu) treba uviesť,
že sťažovateľka prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia vyvodila z nálezu ústavného
súdu sp. zn. II. ÚS 152/08 z 15. decembra 2009 a uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.
6 Cdo 169/2011 z 26. júna 2013, z ktorých vyplýva, že ak dôjde k stretu práva na
zachovanie dobrej povesti a práva na slobodu prejavu, súd musí skúmať otázku pomocou
testu proporcionality.
Pravdou je, že sťažovateľka konkrétne neuviedla, od akej právnej otázky
(od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie) sa krajský súd odklonil. Sťažovateľka
v odvolaní, ale ani v dovolaní túto právnu otázku neuviedla. Prípustnosť dovolania označila
§ 421 ods. 1 písm. a) Civilného sporového poriadku, poukázala na čl. 19 a čl. 26 ústavy,
na nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 152/08 z 15. decembra 2009 a na uznesenie
najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 169/2011 z 26. júna 2013, z ktorých je zrejmé iba to, čo sa
má pri strete práva na zachovanie dobrej povesti a práva na slobodu prejavu skúmať.
Konštatovanie v náleze ústavného súdu, na ktoré sa sťažovateľka odvoláva, nie je možné
považovať za právnu otázku stretu práva na zachovanie dobrej povesti a práva na slobodu
prejavu, od ktorej by záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu v zmysle § 421 ods. 1 písm. a)
Z citovaného nálezu ústavného súdu a uznesenia najvyššieho súdu je iba zrejmé, čo
majú súdy v prípade stretu uvedených práv skúmať, ale z týchto rozhodnutí nevyplýva
žiadna právna otázka. Sťažovateľka právnu otázku, od vyriešenia ktorej záviselo
rozhodnutie krajského súdu a v ktorej sa krajský súd odklonil od ustálenej rozhodovacej
praxe najvyššieho súdu, nešpecifikovala a bez formulácie tejto právnej otázky iba uviedla,
že krajský súd nesprávne a v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou najvyššieho súdu
posúdil aj právnu otázku poskytnutia autorsko-právnej ochrany logu sťažovateľky.
V súvislosti s logom však tak isto žiadnu právnu otázku neoznačila.
III.
27. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
28. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
29. Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že podľa obsahu sťažnosti táto smeruje
pre porušenie označených práv podľa ústavy a dohovoru tak proti postupu a rozhodnutiu
okresného súdu, ako aj krajského súdu a najvyššieho súdu. Napriek tomu (a v rozpore
s tým) z navrhovaného znenia nálezu (petitu) je zrejmé, že sa sťažnosťou v skutočnosti
napádajú iba postup a rozhodnutia krajského súdu a najvyššieho súdu, nie teda aj okresného
súdu. Za tohto stavu je pre ústavný súd rozhodujúci obsah navrhovaného znenia nálezu
(petit). Ústavný súd bude preto vychádzať v ďalšom z takého predmetu konania, ktorý je
vymedzený v petite.
30. Sťažnosť treba považovať v prevažujúcej časti za zjavne neopodstatnenú.
31. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho
základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho
rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne
z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri
predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho
prijatí na ďalšie konanie (m. m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
32. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu tento nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať
a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky.
Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým
prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
33. Jadrom sťažnosti je námietka, podľa ktorej žalovaní na webovej stránke, ako aj
na internetovej stránke uverejňovali také recenzie od klientov sťažovateľky ako cestovnej
kancelárie, v ktorých sa uvádzali nepravdivé skutočnosti a neoprávnená kritika na adresu jej
služieb, čím došlo k zásahu do jej práva na zachovanie dobrej povesti. Pritom všeobecné
súdy nerozlíšili, ktoré z týchto tvrdení považovali za skutkové tvrdenia a ktoré za
hodnotiace úsudky (kritiku). Najzávažnejšou vadou rozhodnutí všeobecných súdov je podľa
sťažovateľky tá skutočnosť, že uprednostnili základné právo žalovaných na slobodu prejavu
pred jej základným právom na zachovanie dobrej povesti bez toho, aby vykonali tzv. test
proporcionality. Pochybili napokon aj tým, že zamietnutie viacerých požadovaných výrokov
nebolo vôbec alebo dostatočne odôvodnené.
34. Z pohľadu ústavného súdu sa javí ako rozhodujúce, že zo sťažnosti si vôbec
nemožno utvoriť konkrétny a presný obraz o tom, ktoré „príbehy“ uverejnené na webovej
stránke a na internetovej stránke sťažovateľka vlastne napáda, ale najmä to, o ktoré
konkrétne (podľa jej názoru nepravdivé alebo prehnane kritické) pasáže má ísť.
Treba konštatovať, že tieto skutočnosti nie sú zistiteľné ani z listinných dôkazov,
ktoré mal ústavný súd k dispozícii. Konkretizácia výrokov, ktoré sťažovateľka považuje za
zásah do jej označených práv, nevyplýva zo žaloby, ale ani z jej podaní z 24. augusta 2012
a z 13. júna 2013 adresovaných okresnému súdu. Rovnako tieto okolnosti nevyplývajú ani
z rozhodnutí všeobecných súdov. Zistiteľné je totiž iba to, že sťažovateľka predložila
okresnému súdu vytlačené znenia niektorých uverejnených „príbehov“, ale neuviedla, ktoré
konkrétne pasáže podanou žalobou vlastne napáda. Postupovala tak, že len paušálne
a vo všeobecnej rovine tvrdila, že inkriminované „príbehy“ nie sú pravdivé, resp. sú
prehnane kritické. Neuviedla ani to, ktoré konkrétne pasáže považuje za skutkové tvrdenia
a ktoré za hodnotiace úsudky (kritiku). Na základe takéhoto paušálneho postupu dospela
k záveru, že žalovaní, ktorí niesli vo veci dôkazné bremeno preukázať pravdivosť
inkriminovaných tvrdení, resp. skutkovú oprávnenosť kritiky, toto dôkazné bremeno
neuniesli, prípadne ho uniesli iba čiastočne, keďže navrhli vykonať dôkazy, ktoré sa týkali
iba menšej časti uverejnených „príbehov“.
Za uvedeného stavu všeobecné súdy nemali možnosť posúdiť v rozsahu, v akom bol
predmet konania sťažovateľkou v žalobe vymedzený, a pri zvolenom spôsobe vymedzenia
predmetu konania, ktoré z uverejnených tvrdení bolo potrebné považovať za skutkové
tvrdenia a ktoré za hodnotiace úsudky (kritiku). Tým menej bolo možné urobiť tzv. test
proporcionality, teda vyhodnotiť, kto, o kom, čo, kde, kedy a ako uviedol (tvrdil), keďže zo
žaloby vôbec nevyplývalo, o ktoré konkrétne tvrdenia v nej vlastne ide.
35. Zamietnutie žaloby za tohto stavu považuje ústavný súd za správne, a to bez toho,
aby sa zaoberal konkrétnou argumentáciou všeobecných súdov. Na zamietnutie žaloby
postačovali totiž už tie skutočnosti, ktoré ústavný súd už uviedol.
36. Žaloba sťažovateľky bola v prevažnej časti (okrem výnimky, ktorá bude
uvedená ďalej) založená na tvrdení o nepravdivosti, resp. prehnanej kritike uverejnených
„príbehov“. Vychádzajúc zo záveru, podľa ktorého z podanej žaloby sa oprávnenosť tohto
základného tvrdenia nedala vôbec konštatovať, niet pochybností, že žaloba bola právom
zamietnutá aj vo vzťahu k požadovaným výrokom, podľa ktorých sa žalovaní mali zdržať
používania slov „ “ a „ “ v titule akéhokoľvek webového sídla, odstrániť
z kľúčových slov webového sídla tieto slová a zdržať sa používania týchto slov ako
kľúčových slov akéhokoľvek webového sídla, keďže tieto výroky mali byť súdom
vyslovené v reakcii na uverejňovanie nepravdivých a prehnane kritických „príbehov“.
Neobstojí preto sťažnostná námietka, podľa ktorej sa všeobecné súdy dostatočne (príp.
vôbec) nevysporiadali s dôvodmi, pre ktoré žalobu aj čo sa týka týchto výrokov zamietli.
37. Za právne osobitú považuje ústavný súd námietku smerujúcu proti zamietnutiu tej
časti žaloby, podľa ktorej sa žalovaní mali zdržať uverejňovania loga sťažovateľky na ich
webovom sídle a internetovej stránke, keďže podľa názoru sťažovateľky jej logo treba
považovať za výtvarné dielo požívajúce ochranu aj podľa autorského zákona, pričom k jeho
použitiu žalovaným súhlas nedala. Uvedená žalobná požiadavka bola uplatnená v podaní
z 13. júna 2013 označenom ako „Čiastočné späťvzatie návrhu na začatie konania a zmena
návrhu na začatie konania“.
38. Možno konštatovať, že požiadavku zakázať žalovaným používať svoje logo
uplatnila sťažovateľka z dvoch skutkových a právnych dôvodov. Vyjadrila jednak názor, že
uverejnenie loga je súčasťou jej dehonestácie nepravdivými a prehnane kritickými výrokmi,
ale okrem toho je aj porušením jej autorských práv. V prvom prípade by išlo o zásah do jej
práva na zachovanie dobrej povesti, kým v druhom prípade by to bol zásah do jej
autorských práv, ktorý nemá nič spoločné s tým, či uverejňované príbehy boli alebo neboli
pravdivé.
Vo vzťahu k prvej alternatíve namietajúcej porušenie práva na zachovanie dobrej
povesti platia úvahy už uvedené.
39. Naproti tomu námietku porušenia autorských práv sťažovateľky považuje
ústavný súd za neprípustnú.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,
aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku
nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.
40. Podľa názoru krajského súdu v konaní nebolo preukázané, že by logo
sťažovateľky spĺňalo kritériá autorského diela v zmysle autorského zákona.
41. Sťažovateľka je presvedčená, že toto právne posúdenie krajského súdu je zjavne
arbitrárne, a to vzhľadom na § 7 ods. 1 písm. f) autorského zákona. Pre poskytnutie
autorsko-právnej ochrany je podľa nej relevantné to, že ide o dielo výtvarného umenia, a nie
to, či dielo spĺňa alebo nespĺňa určité umelecké kritériá, resp. hodnoty.
42. V podanom dovolaní prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a)
Civilného sporového poriadku (odvolací súd sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu) odôvodnila sťažovateľka aj tvrdením, podľa ktorého posúdenie otázky
poskytnutia autorsko-právnej ochrany jej logu krajským súdom je v rozpore s ustálenou
rozhodovacou praxou. Najvyšší súd túto časť dovolania označil za nespôsobilú na vecné
preskúmanie, pretože sťažovateľka v dovolaní nešpecifikovala, ktoré rozhodnutie
(rozhodnutia) najvyššieho súdu má na mysli a nešpecifikovala právnu otázku, v ktorej sa
mal krajský súd odchýliť od rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Sťažovateľka tento
záver najvyššieho súdu v podanej sťažnosti nijako nespochybňuje, bráni sa totiž iba proti
záveru, podľa ktorého nebola dostatočne sformulovaná právna otázka, v ktorej sa mal
krajský súd odchýliť od praxe dovolacieho súdu v súvislosti s riešením vzájomnej kolízie
práva na zachovanie dobrej povesti a práva na slobodu prejavu.
43. Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľka síce formálne využila možnosť podať
dovolanie v súvislosti s nesprávnym právnym posúdením otázky autorsko-právnej ochrany
jej loga, avšak v skutočnosti (v materiálnom zmysle) túto možnosť nevyužila, pretože
dovolaciu námietku neuplatnila zákonom stanoveným postupom, čo bránilo najvyššiemu
súdu námietku meritórne (vecne) posúdiť. V konečnom dôsledku to treba brať tak, ako keby
dovolanie z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia otázky autorsko-právnej ochrany jej
loga odchyľujúceho sa od praxe dovolacieho súdu vôbec nepodala. Znamená to, že
nevyužila účinný prostriedok nápravy označeného práva v rámci všeobecného súdnictva, čo
zakladá neprípustnosť tejto časti sťažnosti. Treba dodať, že sťažovateľka ani len netvrdila
(tým menej preukazovala), že k nedostatočnej formulácii dôvodu prípustnosti dovolania
došlo z dôvodov hodných osobitného zreteľa, a preto ani neprichádzal do úvahy prípadný
postup ústavného súdu podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
44. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. septembra 2018