Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 456/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. septembra

2018 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti ,

, právne zastúpenej advokátskou kanceláriou agner & partners, s. r. o.,

Špitálska 10, Bratislava, v mene ktorej koná advokát JUDr. Lukáš Garčár, vo veci

namietaného porušenia a , ako aj

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu

v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom zo 14. júna

2016 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 12. júna 2018 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

11. septembra 2018 elektronicky doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti

(ďalej len „sťažovateľka“) vo veci namietaného porušenia čl. 19 ods. 1 a čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“), ako aj Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom zo 14. júna 2016 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 12. júna

2018.

2. Zo sťažnosti vyplýva, že v právnej veci sťažovateľky ako žalobkyne proti

, (ďalej aj „žalovaný 1“),

obchodnej spoločnosti , s. r. o., (ďalej aj „žalovaná 2“), a

, (ďalej aj „žalovaný 3“, spolu aj

„žalovaní“), o ochranu proti neoprávneným zásahom do dobrej povesti a úhrade

primeraného finančného zadosťučinenia rozsudkom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len

„okresný súd“) č. k. -437 z 11. mája 2015 bola žaloba sťažovateľky

vo vzťahu k žalovanej 2 a žalovanému 3 zamietnutá, pričom konanie proti žalovanému 1

bolo zastavené.

3. Rozsudkom krajského súdu č. k. -480 zo 14. júna 2016 bol

rozsudok okresného súdu potvrdený.

4. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 12. júna 2018, ktoré sa

stalo právoplatným 12. júla 2018 (správne má byť 11. júla 2018, lebo 12. júla 2018 sa stalo

vykonateľným, pozn.), bolo dovolanie sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu

odmietnuté.

5. Sťažovateľka napáda uznesenie najvyššieho súdu, rozsudok krajského súdu, ako aj

rozsudok okresného súdu, a to pre namietané porušenie jej označených práv podľa

a dohovoru.

6. Uznesenie najvyššieho súdu (ale aj rozsudok krajského súdu v spojení

s rozsudkom okresného súdu) je podľa sťažovateľky v rozpore s ustálenou rozhodovacou

praxou ústavného súdu týkajúcou sa posudzovania stretu práva na zachovanie dobrej

povesti právnickej osoby (resp. na ochranu osobnosti fyzickej osoby) a práva na slobodu

prejavu. Pri strete dvoch rovnocenných základných práv je totiž potrebné preskúmať

proporcionalitu zásahu do jedného z nich tzv. testom proporcionality a na jeho základe

dospieť k záveru, ktoré z týchto dvoch rovnocenných práv sa má uprednostniť.

7. V konaní vedenom všeobecnými súdmi bolo nepochybné, že v ňom ide

o zachovanie dobrej povesti sťažovateľky a dochádza pritom k stretu medzi týmto jej

právom a právom žalovaných na slobodu prejavu. Napriek skutočnosti, že sťažovateľka tak

v odvolaní, ako aj v dovolaní namietala, že v rozsudkoch okresného súdu a krajského súdu

absentuje test proporcionality (a tým aj náležité posúdenie a zdôvodnenie, prečo sa

uprednostnilo právo žalovaných na slobodu prejavu pred právom sťažovateľky

na zachovanie dobrej povesti), krajský súd sa s touto námietkou vôbec nevysporiadal.

Najvyšší súd v rozpore s ustálenou judikatúrou ústavného súdu konštatoval, že

z odôvodnenia rozsudku krajského súdu je zrejmé, prečo uprednostnil právo žalovaných na

slobodu prejavu pred právom sťažovateľky na zachovanie dobrej povesti (hoci nebol

vykonaný test proporcionality). Žiaden zo všeobecných súdov ani dodatočne test

proporcionality nevykonal. Nevykonaním testu proporcionality sa všeobecné súdy odklonili

od ustálenej rozhodovacej praxe ústavného súdu.

8. Podľa sťažovateľky najvyšší súd odmietol dovolanie na základe nesprávneho

právneho záveru, že toto nespĺňa atribúty prípustnosti dovolania. Sťažovateľka je toho

názoru, že uznesenie je ústavne neprípustné, pretože v skutočnosti zákonné podmienky

prípustnosti dovolania boli splnené. Rozsudky krajského súdu a okresného súdu neobsahujú

totiž dostatočné odôvodnenie, čo predstavuje taký nesprávny procesný postup, ktorý

znemožnil sťažovateľke ako strane konania uskutočňovať jej patriace procesné práva v takej

miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Okrem toho sa najvyšší súd

odklonil od vlastnej ustálenej rozhodovacej praxe a rozhodol v rozpore s ňou.

9. Najvyšší súd uvádza, že v odvolacom konaní bolo rozhodnuté krajským súdom

14. júna 2016, teda za účinnosti . Tento záver najvyššieho

súdu je zjavne nesprávny, keďže sa stal účinným 1. júla 2016,

z čoho vyplýva, že krajský súd rozhodol ešte za účinnosti

(teda do 30. júna 2016). Sťažovateľka preto v podanom dovolaní správne odkazovala

na náležitosti riadneho odôvodnenia rozhodnutia podľa § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho

poriadku.

10. Najvyšší súd ďalej uviedol, že odôvodnenie rozsudku krajského súdu zodpovedá

zákonným požiadavkám a vyplýva z neho, prečo sa uprednostnilo právo žalovaných

na slobodu prejavu pred právom sťažovateľky na zachovanie dobrej povesti. Sťažovateľka

považuje tento názor za nesprávny. Najvyšší súd opomenul, že popri splnení formálnych

náležitostí podľa rozhodnutie nesmie byť

arbitrárne a jeho odôvodnenie má byť ako celok presvedčivé. Presvedčivosť odôvodnenia

rozsudku krajského súdu vyžadovala detailné hodnotenie miery dôležitosti vzájomne si

kolidujúcich základných práv a vysporiadanie sa s výkladovými východiskami

vyplývajúcimi z judikatúry ústavného súdu, resp. Európskeho súdu pre ľudské práva.

11. Dovolaciu námietku sťažovateľky týkajúcu sa uplatneného „zdržovacieho

nároku“ považoval najvyšší súd rovnako za irelevantnú, lebo podľa neho nie je pravdou, že

by sa všeobecné súdy touto námietkou nezaoberali. Krajský súd konštatoval, že sa v konaní

nepreukázalo, že predmetné logo spĺňa kritériá autorského diela. Odhliadnuc od toho, že

tento názor je nesprávny (na poskytnutie autorsko-právnej ochrany postačuje už samotná

skutočnosť, že ide o dielo výtvarného umenia), toto konštatovanie najvyššieho súdu nič

nemení na tom, že rozsudok krajského súdu neobsahoval odôvodnenie zamietnutia

„zdržovacích nárokov“ sťažovateľky uvedených v žalobe (teda nielen vo vzťahu k logu

sťažovateľky, ale aj ku kľúčovým slovám „ “ a „ “ tvoriacim súčasť

obchodného mena sťažovateľky), čo zakladá dôvod prípustnosti dovolania podľa § 420

písm. f) .

12. Najvyšší súd arbitrárne uviedol, že právny názor sťažovateľky o splnení dôvodu

prípustnosti dovolania podľa treba

považovať za nesprávny a právne irelevantný. Najvyšší súd sa týmto odklonil od vlastnej

ustálenej judikatúry v skutkovo obdobných veciach týkajúcich sa stretu práva na zachovanie

dobrej povesti a práva na slobodu prejavu, čím zasiahol do práva sťažovateľky na súdnu

ochranu a spravodlivé súdne konanie. V obdobnej veci (sp. zn. ) takýto

dôvod prípustnosti dovolania uznal a poukázal tiež na potrebu vykonania testu

proporcionality pri strete týchto dvoch rovnocenných základných práv. Najvyšší súd síce

konštatoval, že sťažovateľka neuviedla konkrétne, od akej právnej otázky (od ktorej

záviselo rozhodnutie) sa krajský súd odklonil, no išlo o nesprávne posúdenie majúce

za následok nesprávne odmietnutie dovolania, čím sa sťažovateľke rovnako odoprelo jej

právo na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie. Z dovolania totiž zreteľne vyplýva,

že podľa názoru sťažovateľky rozsudok krajského súdu závisel od vyriešenia otázky právnej

sily práva na zachovanie dobrej povesti a práva na slobodu prejavu pri strete týchto dvoch

základných práv. Práve pri riešení tejto otázky sa krajský súd odklonil od ustálenej

rozhodovacej praxe najvyššieho súdu a ústavného súdu.

13. Sťažovateľka ďalej napáda aj rozsudok krajského súdu, ako aj rozsudok

okresného súdu, pretože aj tieto sú podľa nej v rozpore s jej označenými právami podľa

a dohovoru.

14. Sťažovateľka je presvedčená, že v prvostupňovom aj odvolacom konaní

preukázala neoprávnený zásah do svojej dobrej povesti konaním žalovaných a samotným

obsahom ich webových stránok. Rozsah a dôsledky tohto neoprávneného zásahu preukázala

viacerými dôkazmi (napr. čestnými vyhláseniami obchodných partnerov, emailovou

korešpondenciou s nimi a s potenciálnymi klientmi, ako aj svedeckými výpoveďami svojich

zamestnancov). Všetky tieto dôkazy preukazujú, že konaním žalovaných dochádza

k neoprávnenému zásahu do jej dobrej povesti. Toto konanie žalovaných je dlhodobé (viac

než 11 rokov), pričom žalovaní aktívne vyhľadávali obchodných partnerov sťažovateľky

a zasielali im výzvy na oboznámenie sa s obsahom ich webového sídla

˃.

15. Krajský súd a okresný súd podľa sťažovateľky nesprávne procesne postupovali,

keď nevykonali test proporcionality, na základe ktorého by bolo možné určiť, ktoré

z kolidujúcich si základných práv má dostať prednosť.

16. Zo sťažnosti tiež vyplýva, že porušenie práva sťažovateľky na súdnu ochranu

a na spravodlivé súdne konanie spočíva aj v tom, že hoci sa sťažovateľka žalobou domáhala

uloženia viacerých „zdržovacích nárokov“, krajský súd a okresný súd zamietnutie týchto

nárokov jednotlivo nezdôvodnili. Nedali teda odpoveď na to, prečo bol zamietnutý

„zdržovací nárok“ spočívajúci v uložení povinnosti odstrániť slová „ “ a „ “

z titulu (názvu) webového sídla ˂ ˃ a z kľúčových slov tohto webového

sídla, ako aj „zdržovací nárok“ spočívajúci v povinnosti zdržať sa takéhoto používania slov

„ “ a „ “ v budúcnosti. Rovnako nezdôvodnili, prečo boli zamietnuté

„zdržovacie nároky“ týkajúce sa internetovej stránky sociálnej siete Facebook „

“ (zdržanie sa zverejňovania nepravdivých údajov o sťažovateľke a jej službách,

zdržanie sa uverejňovania loga sťažovateľky). Krajský súd iba paušálne na základe

konštatovania, že tvrdenia na webovom sídle ˂ ˃ sú pravdivé,

uprednostnil slobodu prejavu žalovaných, a to bez toho, že by pri jednotlivých uplatnených

„zdržovacích nárokoch“ posúdil, či nemá byť uprednostnené právo sťažovateľky

na zachovanie dobrej povesti.

17. Jedným zo „zdržovacích nárokov“, ktorých uloženia sa sťažovateľka domáhala,

bol aj zákaz uverejňovať logo sťažovateľky na webovom sídle ˂ ˃ a na

internetovej stránke sociálnej siete Facebook „ “. Okresný súd sa k zamietnutiu

tohto „zdržovacieho nároku“ v odôvodnení vôbec nevyjadril. Napriek tomu krajský súd

konštatoval, že sa okresný súd vysporiadal so všetkými argumentmi sťažovateľky.

Ku konkrétnej námietke uviedol, že predmetné logo nespĺňa kritériá v zmysle zákona

č. o autorskom práve a právach súvisiacich s autorským právom (autorský

zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „autorský zákon“). Ďalej krajský súd

uviedol, že logo sťažovateľky je zverejnené tak na jej internetovej stránke, ako aj

na všetkých jej dokladoch a prevádzkach, pričom žalovaná 2 toto logo použila len

na upozornenie potenciálnych zákazníkov na skúsenosti so sťažovateľkou a žiaden

obchodný účel za tým nebol. Podľa názoru sťažovateľky okresný súd nezdôvodnením

zamietnutia tohto „zdržovacieho nároku“ odňal sťažovateľke možnosť vyjadriť sa

v odvolaní k dôvodom zamietnutia tohto nároku, resp. tieto dôvody namietať. Tento

nedostatok riadneho a presvedčivého odôvodnenia rozsudku okresného súdu nebol

konvalidovaný ani odôvodnením rozhodnutia krajského súdu, ktorého argumentácia k tejto

námietke je zjavne arbitrárna. Predmetom autorského práva v zmysle § 7 ods. 1 písm. f)

autorského zákona je maľba, kresba, náčrt, ilustrácia, socha a iné dielo výtvarného umenia.

Pre poskytnutie autorsko-právnej ochrany je relevantné to, že ide o dielo výtvarného

umenia, a nie to, či dielo spĺňa alebo nespĺňa určité umelecké kritériá, resp. hodnoty.

Zo samotného vyobrazenia loga sťažovateľky, ktoré pozostáva z kresby slnka a morskej

vlny doplnenej štylizovaným nápisom , je zrejmé, že ide o dielo výtvarného

umenia. Skutočnosť, že ide o dielo, ktoré je predmetom autorsko-právnej ochrany, nebola

v konaní vedenom okresným súdom vôbec spochybnená. Nie je zrejmé, čo vôbec chcel

krajský súd vyjadriť tým, že sťažovateľka používa svoje logo na svojich dokladoch

a internetových stránkach, avšak je jej výhradným právom svoje logo používať. Tým, že ho

používa, nezanikajú jej práva k logu, ale ani jej právo domáhať sa ochrany proti

neoprávnenému používaniu jej loga ako diela výtvarného umenia. Rovnako nezmyselná je

aj argumentácia krajského súdu, podľa ktorej žalovaní nepoužili logo sťažovateľky na

obchodný účel. Ochrany proti neoprávnenému používaniu loga sťažovateľky ako

výtvarného diela sa možno domáhať bez ohľadu na to, či k takémuto neoprávnenému

použitiu došlo za obchodným alebo neobchodným účelom. Žiadne ustanovenie autorského

zákona neumožňuje tretej osobe bez potreby získania príslušného súhlasu vyhotoviť si

rozmnoženinu diela výtvarného umenia a sprístupniť ju verejnosti na webových stránkach

tak, ako to robia žalovaní.

18. Podľa sťažovateľky je nedostatkom riadneho a presvedčivého odôvodnenia

postihnutý rozsudok krajského súdu aj pokiaľ ide o zamietnutie „zdržovacích nárokov“

týkajúcich sa internetových stránok sociálnej siete Facebook „ “. Sťažovateľka

sa okrem „zdržovacích nárokov“ týkajúcich sa jej webového sídla domáhala aj uloženia

povinnosti zdržať sa zverejňovania nepravdivých údajov o nej a jej službách na stránke

sociálnej siete Facebook „ “, ako aj uloženia povinnosti zdržať sa uverejňovania

jej loga na tejto stránke. Z rozsudkov okresného súdu a krajského súdu nevyplývajú žiadne

dôvody, pre ktoré boli tieto „zdržovacie nároky“ zamietnuté. Odôvodnenie rozsudkov je

limitované len na „zdržovacie nároky“ týkajúce sa webového sídla ˂ ˃.

Z odôvodnenia rozsudkov okresného súdu a krajského súdu vyplýva, že zamietnutie

všetkých uplatnených „zdržovacích nárokov“ je založené výlučne na hodnotení obsahu

webového sídla ˃. Vôbec sa však neuvádza, ako boli vyhodnotené

dôkazy týkajúce sa internetových stránok sociálnej siete Facebook „ “, resp. či

sa vôbec brali do úvahy dôkazy týkajúce sa tejto sociálnej siete.

19. Riadne a presvedčivé odôvodnenie absentuje podľa presvedčenia sťažovateľky aj

v súvislosti so zamietnutím „zdržovacích nárokov“ týkajúcich sa používania slov

„ “ a „ “ v titule (názve) a kľúčových slovách webového sídla

˂ ˃ a iných webových sídiel. Žalovaní tvrdili, že webové sídlo

˂ ˃ je určené nielen na zverejňovanie informácií o sťažovateľke, ale aj

o iných subjektoch (cestovných kanceláriách). Tomuto tvrdeniu korešponduje skutočnosť,

že na tomto webovom sídle sú zverejnené aj negatívne príbehy (tvrdenia), ktoré sa týkajú

iných cestovných kancelárií (napr. , , ), ďalej sú tam

uvedené aj negatívne príbehy, pri ktorých sa vôbec nedá identifikovať, ktorej cestovnej

kancelárie by sa mali týkať. Napriek týmto skutočnostiam znie titulok (názov) webového

sídla ˂ ˃: „ – naša nevydarená dovolenka v Bulharsku“.

Ďalej v kľúčových slovách tohto webového sídla je zadaný kmeň obchodného mena

, pričom obchodné mená iných cestovných kancelárií (ani tých, ktorých sa týkajú

niektoré ďalšie príbehy) v kľúčových slovách nie sú uvedené. Automaticky [najmä vďaka

titulku (názvu) webového sídla] je tak celý negatívny obsah spájaný so sťažovateľkou, čo je

zjavným zásahom do jej dobrej povesti. Okresný súd a krajský súd vôbec neuviedli dôvody

zamietnutia tohto „zdržovacieho nároku“.

20. Z rozsudku krajského súdu podľa sťažovateľky nie je zrejmé, ktoré výroky

(príbehy) zverejnené na webovom sídle a internetovej stránke boli považované za skutkové

tvrdenia a ktoré za kritiku (hodnotiace úsudky). Krajský súd uvádza, že svedeckými

výpoveďami sa preukázalo, že tvrdenia na stránke ˂ ˃ sú pravdivé.

Svedkovia , , a sa však vyjadrovali len k štyrom

zverejneným príbehom. Nie je teda zrejmé, či za skutkové tvrdenia sa považovali len

výroky (príbehy) týkajúce sa týchto svedkov, alebo aj ostatné tvrdenia (príbehy), ktorých sa

svedecké výpovede netýkali, resp. či ostatný obsah sa považoval za hodnotiaci úsudok

(kritiku). Ak krajský súd považoval celý obsah príbehov (tvrdení) zverejnených

na webovom sídle a na internetovej stránke za skutkové tvrdenia, potom bolo dôkazné

bremeno preukázania ich pravdivosti na žalovaných. Žalovaní však navrhli vypočuť

uvedených svedkov len k štyrom príbehom. K ďalším žiadne dôkazy na preukázanie

pravdivosti nenavrhli.

21. Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„I. Základné práva spoločnosti s.r.o... (i) na súdnu a inú právnu ochranu

podľa článku 46 ods. 1 , (ii) na spravodlivé súdne konanie

podľa článku 6 odsek 1 Dohovoru o ochrane práv a základných slobôd, (iii) na zachovanie

dobrej povesti podľa článku 19 ods. 1 , uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 12.06.2018 a rozsudkom

Krajského súdu v Bratislave č.k. -480 zo dňa 14.06.2016, porušené boli.

II. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

12.06.2018 a rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. -480 zo dňa

14.06.2016 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

III. Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd v Bratislave sú povinní zaplatiť

Sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia pred Ústavným súdom Slovenskej

republiky vo výške 390,50 EUR (slovom tristodeväťdesiat eur päťdesiat centov) (1/6

výpočtového základu za 2 úkony právnej služby [prevzatie a príprava právneho zastúpenia,

ústavná sťažnosť], t.j. 2 x 153,50 EUR + 2 x 9,21 EUR [režijný paušál] + 20% DPH)

k rukám právneho zástupcu Sťažovateľa, advokátskej kancelárie agner & partners, s. r.

o., ..., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

22. Z návrhu (žaloby) z 10. septembra 2007 adresovaného okresnému súdu ako návrh

na ochranu proti neoprávneným zásahom do dobrej povesti (s návrhom na vydanie

predbežného opatrenia) a podaného proti žalovaným vyplýva, že žalovaný 3 v období

od augusta 2006 do podania návrhu uverejňuje na elektronickom médiu – internetovej

stránke , ktorú zriadila žalovaná 2 ako registrátor pod značkou IBER-

a neskôr pod značkou ZUEN- a ktorú vlastní a spravuje žalovaný 1, nepravdivé

a pravdu skresľujúce údaje o sťažovateľke v súvislosti s jej podnikateľskou činnosťou, ktorú

vykonáva ako cestovná kancelária. Žalovaná 2 zriadila ako registrátor a vlastník pod

značkou IBER- ďalšie dve internetové stránky s názvom

a , kde neoprávnene a bez súhlasu sťažovateľky použila jej obchodné

meno – názov, ktorý používa ako právnická osoba. Týmto konaním, teda zriadením

internetovej stránky s názvom sťažovateľky, žalovaní spoločne neoprávnene použili jej

názov a neoprávnene zasahujú do dobrej povesti sťažovateľky ako právnickej osoby

písaním nepravdivých a pravdu skresľujúcich údajov o jej činnosti, a preto sa sťažovateľka

podľa a domáha ochrany

svojich práv a požaduje nariadiť žalovaným zdržať sa takéhoto konania, odstrániť

nevyhovujúci stav a poskytnúť primerané zadosťučinenie v peniazoch. Ako dôkazy boli

k žalobe priložené texty preukazujúce neoprávnené používanie názvu a zasahovanie

do dobrej povesti sťažovateľky, a to v počte 9 listov. Sťažovateľka požaduje, aby

žalovaným bola rozsudkom uložená povinnosť zdržať sa uverejňovania nepravdivých

údajov o sťažovateľke, ktorými by poškodzovali jej meno a dobrú povesť. Okrem toho

žalovaný 3 má byť zaviazaný uverejniť v troch vybraných republikových denníkoch

ospravedlnenie v znení: „Ja, , trvale bytom

sa ospravedlňujem spoločníkom, konateľke a zamestnancom obchodnej spoločnosti

so sídlom v , ktorá prevádzkuje

za to, že som o ich činnosti uvádzal nepravdivé alebo pravdu

skresľujúce informácie a poškodzoval som tak ich dobré meno. Toto som robil za účelom

získať od spoločnosti s.r.o. obohatenie vo výške 100.000,- Sk.“ Napokon požaduje,

aby žalovaní boli solidárne zaviazaní zaplatiť jej náhradu nemajetkovej ujmy vo výške

1 000 000 Sk, ako aj náhradu trov konania. Podanie obsahuje tiež návrh na nariadenie

predbežného opatrenia, ktorým by sa žalovaným zakázalo do právoplatného rozhodnutia vo

veci samej uverejňovať akékoľvek informácie o sťažovateľke na stránkach internetu alebo

v iných médiách, či už obrazových, zvukových alebo tlačových.

23. Z podania z 13. júna 2013 označeného ako „Čiastočné späťvzatie návrhu na

začatie konania a zmena návrhu na začatie konania“ vo veci ochrany proti neoprávneným

zásahom do dobrej povesti vyplýva, že na základe výpisu z registra domén sťažovateľka

zistila, že žalovaný 1 už nie je držiteľom domény ˂na ktorej sú

zverejnené nepravdivé a pravdu skresľujúce informácie o sťažovateľke, ktoré poškodzujú

jej dobré meno. V čase spísania podania bola držiteľom tejto domény žalovaná 2, a teda nie

je dôvodné, aby bol žalovaný 1 ďalej účastníkom konania, a preto sťažovateľka berie návrh

na začatie konania vo vzťahu k žalovanému 1 späť. Na webovom sídle

˂ ˃ sú inaďalej sprístupňované nepravdivé informácie o sťažovateľke

a jej službách, ktoré poškodzujú jej dobré meno. Je tam dokonca odkaz na internetovú

stránku sociálnej siete Facebook, kde žalovaná 2 a žalovaný 3 pokračujú v zverejňovaní

nepravdivých a pravdu skresľujúcich informácií poškodzujúcich dobré meno sťažovateľky.

Sťažovateľka je presvedčená, že tieto elektronické médiá žalovaná 2 a žalovaný 3 úmyselne

využívajú na poškodzovanie dobrého mena sťažovateľky. Túto skutočnosť potvrdzuje

nielen nepravdivý obsah článkov uverejnených na tomto webovom sídle, ale napr. aj

inštruktážne informácie na webovom sídle ˂ ˃ „Aby sme mohli

zverejniť na internete váš príbeh potrebujeme aj nejaký kontakt, email, tel. alebo adresu.

Samozrejme tieto kontakty nebudeme na www uverejňovať. Potrebujeme to mať pre prípad,

že je nás obvinia z vymýšľania a ohovárania .“). Skutočnosť, že žalovaná 2

a žalovaný 3 konajú s úmyslom poškodzovať dobré meno sťažovateľky, potvrdzuje aj

titulok webového sídla „ – naša nevydarená dovolenka v Bulharsku“.

Úmyselné konanie potvrdzuje aj skutočnosť, že ako kľúčové slová webového sídla

˂ ˃sú na prvých dvoch miestach uvedené slová „ “ a „ “.

V dôsledku tejto skutočnosti sa po zadaní obchodného mena sťažovateľky do internetových

vyhľadávačov medzi prvými odkazmi na internetové stránky objaví odkaz na webové sídlo

˂Je zrejmé, že tieto kľúčové slová majú naviesť potenciálnych

zákazníkov, ktorí majú záujem o služby sťažovateľky a ktorí získavajú informácie

prostredníctvom internetu, na webové sídlo ˂ atým ich odradiť od

využívania služieb poskytovaných sťažovateľkou. Úmyselnosť konania potvrdzuje napokon

aj výzva zverejnená na internetovej stránke sociálnej siete Facebook „ “

(„Oklamala Vás a pokazila Vám dovolenku? Kontaktujte ma na ,

prípadne skype: “). Na tejto stránke je aj fotografia vstupu do

jednej z prevádzok sťažovateľky, ako aj jej logo, hoci sťažovateľka neudelila žalovanej 2

a žalovanému 3 súhlas na používanie jej loga, ktoré je okrem iného chránené aj ako autorské

dielo. Uvedené konanie je nielen neoprávneným používaním obchodného mena

sťažovateľky a poškodzovaním jej dobrej povesti, ale má aj znaky nekalosúťažného konania

v zmysle a nasl. . Toto konanie je totiž spôsobilé privodiť

sťažovateľke ujmu, keďže práve internet je v súčasnosti významným zdrojom informácií

o podnikateľoch a ich službách pre spotrebiteľov, čím ovplyvňuje ich správanie pri voľbe

poskytovateľov tovarov a služieb. Vzhľadom na aktuálne spôsoby poškodzovania dobrého

mena sťažovateľky v súlade s táto mení návrh

na začatie konania a žiada pripustiť túto zmenu petitu návrhu:

«Odporcovia v druhom a treťom rade sú povinní zdržať sa zverejňovania

nepravdivých údajov o navrhovateľovi a jeho službách na webovom sídle .sk

a na internetovej stránke sociálnej siete facebook „ “.

Odporcovia v druhom a treťom rade sú povinní odstrániť do troch dní od

právoplatnosti rozsudku z titulu webového sídla .sk slová „ “

a „ “.

Odporcovia v druhom a treťom rade sú povinní zdržať sa používania slov

„ “ a „ “ vo všetkých gramatických tvaroch v titule webového sídla

.sk ako aj akéhokoľvek iného webového sídla.

Odporcovia v druhom a treťom rade sú povinní odstrániť do troch dní od

právoplatnosti rozsudku z kľúčových slov webového sídla .sk slová „ “

a „ “.

Odporcovia v druhom a treťom rade sú povinní zdržať sa používania slov

„ “ a „ “ vo všetkých gramatických tvaroch ako kľúčových slov webového

sídla .sk ako aj akéhokoľvek iného webového sídla.

Odporcovia v druhom a treťom rade sú povinní zdržať sa uverejňovania loga

navrhovateľa na webovom sídle .sk a na internetovej stránke sociálnej siete

facebook „ “.

Odporcovia v druhom a treťom rade sú povinní strpieť na svoje nákady uverejnenie

nasledujúceho ospravedlnenia v troch celoštátnych denníkoch:

Spoločnosť s.r.o. so sídlom a

bytom sa ospravedlňujú spoločnosti s.r.o. so sídlom

za uverejnenie nepravdivých informácií o jej službách na

webovom sídle .sk a na internetovej stránke sociálnej siete facebook „

“, ktorými poškodili dobré meno spoločnosti s.r.o.

Odporcovia v druhom a treťom rade sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť

navrhovateľovi 9 958,16 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

Odporcovia v druhom a treťom rade sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť

navrhovateľovi náhradu trov konania vrátane trov právneho zastúpenia, ktoré navrhovateľ

vyčísli do troch dní od vyhlásenia rozsudku.»

24. Z rozsudku okresného súdu č. k. -437 z 11. mája 2015 vyplýva,

že ním bolo zastavené konanie proti žalovanému 1 a proti žalovanej 2 a žalovanému 3 bola

žaloba zamietnutá.

Podľa konštatovania okresného súdu bola zmena žaloby v zmysle podania z 13. júna

2013 pripustená a návrh na nariadenie predbežného opatrenia bol zamietnutý. Podľa

ďalšieho konštatovania z písomného vyjadrenia právneho zástupcu sťažovateľky

doručeného okresnému súdu 24. augusta 2012 vyplýva, že počas obdobia február – máj

2007 bolo iba na doméne pridaných niekoľko príspevkov týkajúcich

sa sťažovateľky. Tieto zahŕňajú v sebe šírenie nepravdivých skutkových údajov

a neprimeranú kritiku voči sťažovateľke, ktorú vykresľujú ako ziskuchtivú kanceláriu

snažiacu sa predať zájazd za každú cenu, ako cestovnú kanceláriu, na ktorú je podaná

hromadná žaloba a ktorá dáva klientom za „zlaté jablká zhnité hrušky“.

Podľa názoru okresného súdu vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že

konaním žalovaných nedošlo k zásahu do dobrej povesti sťažovateľky, ale ani

k neoprávnenému použitiu jej názvu – obchodného mena. Nebolo možné stotožniť sa

s právnym názorom sťažovateľky, podľa ktorého zverejnením príbehov z dovoleniek

v Bulharsku je poškodzovaná jej dobrá povesť. Je potrebné poukázať na to, že klient

cestovnej kancelárie je v oveľa slabšom postavení ako cestovná kancelária. Je úplne

prirodzené, že sa klient pri výbere dovolenky nespolieha len na prezentáciu cestovnej

kancelárie, ale sám si pomocou internetu získava všetky dostupné informácie tak o vybranej

destinácii, ako aj o serióznosti tej-ktorej cestovnej kancelárie, a to predovšetkým na základe

skúseností a názorov skorších klientov.

Ak by súd vyhovel požiadavke sťažovateľky zakázať zverejňovanie akejkoľvek

informácie (bez ohľadu na to, či by poškodzovala dobré meno sťažovateľky, alebo nie),

zasiahol by do ústavného práva žalovaných podľa , 2 a 4 (sloboda

prejavu a právo na informácie).

Z predložených listinných dôkazov (vytlačených príbehov klientov z webovej

stránky sk˃), ktoré zaznamenávajú postrehy a skúsenosti klientov na

dovolenkách, možno zistiť, že klienti sa „podelili“ so svojimi skúsenosťami (či už dobrými,

alebo negatívnymi) na ich dovolenkách. Je len prirodzené, že vzhľadom na fenomén

sociálnej siete účastníci zájazdov svoje postrehy, názory a skúsenosti zverejňujú.

Nebolo možné stotožniť sa ani s tvrdením sťažovateľky, podľa ktorého konaním

žalovanej 2 a žalovaného 3 jej vznikla značná majetková ujma v dôsledku rušenia

rezervácií, zájazdov a zvýšenia výdavkov na reklamu. Predložených päť emailových správ

(ktoré mali toto tvrdenie preukázať) hovorí o tom, že v mesiacoch jún – júl 2013 došlo

k nárastu rušenia rezervácií práve kvôli internetovým stránkam žalovanej 2 a žalovaného 3,

pričom sama sťažovateľka predložila približne 180 pozitívnych reakcií (poďakovaní

a uverejnených recenzií klientov na webovej stránke /˃).

Sťažovateľka preto nepreukázala tvrdenie, že jej vznikla škoda.

25. Z rozsudku krajského súdu č. k. -480 zo 14. júna 2016 vyplýva,

že ním bol potvrdený rozsudok okresného súdu.

Podľa konštatovania krajského súdu sťažovateľka v podanom odvolaní uviedla, že

v prípade stretu práva na slobodu prejavu a práva na zachovanie dobrej povesti je potrebné

zohľadniť všetky rozhodujúce okolnosti daného prípadu a v súlade s princípom

proporcionality určiť, ktoré základné právo má byť uprednostnené. Okresný súd mal preto

skúmať, kto, o kom, čo, kde, kedy a ako uverejnil a na základe odpovedí na dané otázky

pomocou testu proporcionality určiť, ktoré základné právo malo byť uprednostnené. Podľa

sťažovateľky okresný súd neodôvodnil, prečo uprednostnil pred jej právom na zachovanie

dobrej povesti slobodu prejavu žalovaných. Ďalej z rozsudku nie je zrejmé, či obsah

príbehov zverejnených na webovom sídle a na internetovej stránke (pravdivosť ktorých

sťažovateľka namietala) považoval okresný súd za skutkové tvrdenia alebo za kritiku.

Žalovaní nepreukázali pravdivosť zverejnených príbehov, navrhli iba výpovede 4 svedkov,

ktorými sa však tvrdenia nepreukázali. Záver, podľa ktorého nebola poškodená dobrá

povesť sťažovateľky, preto nemá oporu vo vykonaných dôkazoch. Ďalej podľa

sťažovateľky nie je zrejmé, na základe akých dôkazov dospel okresný súd k záveru, že

neboli vždy poskytnuté také služby, aké boli prezentované pri výbere dovolenky, keďže

žalovaní v tomto smere nenavrhli žiadne dôkazy. Okresný súd v odôvodnení rozsudku

nevysvetlil, prečo nevyhovel žalobnej požiadavke zdržať sa používania slova tvoriaceho

obchodné meno sťažovateľky v titule a kľúčových slovách a odstrániť ho z webového sídla

a požadovanému zákazu uverejňovania loga sťažovateľky na webových stránkach. V tejto

časti je rozsudok nepreskúmateľný. Nevysporiadal sa ani s námietkou, že žalovaný 3 konal

nekalosúťažne.

Podľa názoru krajského súdu v danej veci dôkazné bremeno, že tvrdenia, ktoré na

webovej stránke uviedli žalovaní, sú pravdivé, zaťažovalo žalovaných. S poukazom na

vykonané dokazovanie (vrátane svedeckých výpovedí) možno konštatovať, že tvrdenia na

stránke sú pravdivé a žalovaní tak uniesli dôkazné bremeno.

Z výpovedí svedkov vyplynulo aj to, že práva zákazníkov, ktorí mali postavenie

spotrebiteľov, zo zmlúv o obstaraní zájazdu boli pri poskytovaní služieb zo strany

sťažovateľky porušené. Z konania nevyplynulo, že by cieľom zriadenia webovej stránky

bolo poškodenie dobrého mena sťažovateľky alebo profitovanie na jej úkor. K namietanému

použitiu loga sťažovateľky, ktoré je podľa nej autorským dielom, treba uviesť, že v konaní

nebolo preukázané, že by predmetné logo spĺňalo kritériá autorského diela v zmysle

autorského zákona. Logo sťažovateľky je zverejnené tak na jej internetovej stránke, ako aj

na všetkých jej dokladoch a prevádzkach. Žalovaná 2 toto logo použila len na upozornenie

potenciálnych zákazníkov na skúsenosti so sťažovateľkou a žiaden obchodný účel za tým

nebol. Z dokazovania rovnako vyplynulo, že nemohlo dôjsť k nekalosúťažnému konaniu

žalovaného 3, pretože sťažovateľka a žalovaný 3 nie sú konkurentmi na relevantnom trhu.

Skutočnosť, že žalovaná 2 zverejnila na stránke svoju negatívnu

skúsenosť so sťažovateľkou a zároveň poskytla priestor aj iným nespokojným zákazníkom,

aby sa podelili o svoje zážitky, nepredstavuje neoprávnený zásah do dobrej povesti

sťažovateľky. Krajský súd sa nestotožňuje ani s námietkou nedostatočného odôvodnenia

záveru o uprednostnení práva na slobodu prejavu žalovaných pred právom sťažovateľky na

zachovanie jej dobrej povesti.

26. Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 12. júna 2018 vyplýva, že

ním bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu č. k.

-480 zo 14. júna 2016.

Podľa konštatovania najvyššieho súdu sťažovateľka prípustnosť dovolania oprela

o a . Za nesprávny

procesný postup krajského súdu [ ]

sťažovateľka označila nedostatočné odôvodnenie rozsudku spočívajúce v nevykonaní testu

proporcionality, ktorý by umožnil určiť prioritu medzi vzájomne si kolidujúcimi

základnými právami. Za porušenie procesného postupu označila aj to, že krajský súd

paušálne na základe konštatovania, že tvrdenia žalovaných sú pravdivé, uprednostnil ich

právo na slobodu prejavu. Za nedostatok rozhodnutia označila aj nedostatočné odôvodnenie

rozsudku vo vzťahu k zamietnutiu zákazu ďalšieho neoprávneného užívania loga

sťažovateľky. K tejto otázke sa krajský súd podľa sťažovateľky nevyjadril. Rovnako nebolo

odôvodnené ani zamietnutie požiadaviek týkajúcich sa internetových stránok sociálnej siete.

Nesprávny je aj záver o pravdivosti všetkých tvrdení uverejnených na webovom sídle,

keďže nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1

písm. a) oprela sťažovateľka o tvrdenie, že krajský súd sa

odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu, pričom za takúto označil

uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 26. júna 2013. Rovnako v rozpore

s ustálenou rozhodovacou praxou je podľa nej aj posúdenie otázky poskytnutia autorsko-

právnej ochrany. Napokon najvyšší súd konštatuje, že z obsahu spisu je zrejmé, že ide

o žalobu podanú za účinnosti a že vec bola v odvolacom

konaní rozhodnutá rozsudkom krajského súdu č. k. -480 zo 14. júna 2016,

teda už za účinnosti (pozri bod 32 uznesenia najvyššieho

súdu).

Podľa názoru najvyššieho súdu z obsahu dovolania je zrejmé, že sťažovateľka za

nesprávny procesný postup znemožňujúci uskutočňovať jej procesné práva považuje stret

dvoch základných práv, a to práva na zachovanie dobrej povesti podľa a práva

na slobodu prejavu podľa . Za podstatnú z hľadiska prípustnosti dovolania

označila skutočnosť, že krajský súd nevykonal test proporcionality a nedal odpoveď na

otázku, na základe akého posúdenia určil, ktoré základné právo treba uprednostniť.

Podľa presvedčenia najvyššieho súdu z odôvodnenia rozsudku krajského súdu je

zrejmé, prečo a ako dospel k záveru o potrebe uprednostniť právo žalovaných na slobodu

prejavu pred právom sťažovateľky na zachovanie dobrej povesti. Svedeckými výpoveďami

sa preukázalo, že tvrdenia na stránke sú pravdivé, a preto žalovaní

uniesli dôkazné bremeno týkajúce sa pravdivosti uverejnených tvrdení. Z výpovedí svedkov

vyplynulo, že práva zákazníkov (ktorí mali postavenie spotrebiteľov) zo zmlúv o obstaraní

zájazdu boli pri poskytovaní služieb porušené. Z dokazovania nevyplynulo, že by cieľom

zriadenia webovej stránky bolo poškodenie dobrého mena sťažovateľky alebo profitovanie

na jej úkor. V danej veci sa okresný súd a krajský súd pri skúmaní stretu práva na

zachovanie dobrej povesti a práva na slobodu prejavu zásadou proporcionality zaoberali.

Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu je zjavné, že sa zaoberal námietkou

neoprávneného používania loga sťažovateľky, keď uviedol, že nebolo preukázané, aby logo

spĺňalo kritériá autorského diela v zmysle autorského zákona.

K prípustnosti dovolania podľa

(odvolací súd sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu) treba uviesť,

že sťažovateľka prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia vyvodila z nálezu ústavného

súdu sp. zn. z 15. decembra 2009 a uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.

z 26. júna 2013, z ktorých vyplýva, že ak dôjde k stretu práva na

zachovanie dobrej povesti a práva na slobodu prejavu, súd musí skúmať otázku pomocou

testu proporcionality.

Pravdou je, že sťažovateľka konkrétne neuviedla, od akej právnej otázky

(od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie) sa krajský súd odklonil. Sťažovateľka

v odvolaní, ale ani v dovolaní túto právnu otázku neuviedla. Prípustnosť dovolania označila

, poukázala na a ,

na nález ústavného súdu sp. zn. z 15. decembra 2009 a na uznesenie

najvyššieho súdu sp. zn. z 26. júna 2013, z ktorých je zrejmé iba to, čo sa

má pri strete práva na zachovanie dobrej povesti a práva na slobodu prejavu skúmať.

Konštatovanie v náleze ústavného súdu, na ktoré sa sťažovateľka odvoláva, nie je možné

považovať za právnu otázku stretu práva na zachovanie dobrej povesti a práva na slobodu

prejavu, od ktorej by záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu v zmysle § 421 ods. 1 písm. a)

.

Z citovaného nálezu ústavného súdu a uznesenia najvyššieho súdu je iba zrejmé, čo

majú súdy v prípade stretu uvedených práv skúmať, ale z týchto rozhodnutí nevyplýva

žiadna právna otázka. Sťažovateľka právnu otázku, od vyriešenia ktorej záviselo

rozhodnutie krajského súdu a v ktorej sa krajský súd odklonil od ustálenej rozhodovacej

praxe najvyššieho súdu, nešpecifikovala a bez formulácie tejto právnej otázky iba uviedla,

že krajský súd nesprávne a v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou najvyššieho súdu

posúdil aj právnu otázku poskytnutia autorsko-právnej ochrany logu sťažovateľky.

V súvislosti s logom však tak isto žiadnu právnu otázku neoznačila.

III.

27. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

28. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

29. Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že podľa obsahu sťažnosti táto smeruje

pre porušenie označených práv podľa a dohovoru tak proti postupu a rozhodnutiu

okresného súdu, ako aj krajského súdu a najvyššieho súdu. Napriek tomu (a v rozpore

s tým) z navrhovaného znenia nálezu (petitu) je zrejmé, že sa sťažnosťou v skutočnosti

napádajú iba postup a rozhodnutia krajského súdu a najvyššieho súdu, nie teda aj okresného

súdu. Za tohto stavu je pre ústavný súd rozhodujúci obsah navrhovaného znenia nálezu

(petit). Ústavný súd bude preto vychádzať v ďalšom z takého predmetu konania, ktorý je

vymedzený v petite.

30. Sťažnosť treba považovať v prevažujúcej časti za zjavne neopodstatnenú.

31. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho

rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne

z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri

predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho

prijatí na ďalšie konanie (m. m. , , ).

32. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu tento nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať

a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky.

Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým

prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

33. Jadrom sťažnosti je námietka, podľa ktorej žalovaní na webovej stránke, ako aj

na internetovej stránke uverejňovali také recenzie od klientov sťažovateľky ako cestovnej

kancelárie, v ktorých sa uvádzali nepravdivé skutočnosti a neoprávnená kritika na adresu jej

služieb, čím došlo k zásahu do jej práva na zachovanie dobrej povesti. Pritom všeobecné

súdy nerozlíšili, ktoré z týchto tvrdení považovali za skutkové tvrdenia a ktoré za

hodnotiace úsudky (kritiku). Najzávažnejšou vadou rozhodnutí všeobecných súdov je podľa

sťažovateľky tá skutočnosť, že uprednostnili základné právo žalovaných na slobodu prejavu

pred jej základným právom na zachovanie dobrej povesti bez toho, aby vykonali tzv. test

proporcionality. Pochybili napokon aj tým, že zamietnutie viacerých požadovaných výrokov

nebolo vôbec alebo dostatočne odôvodnené.

34. Z pohľadu ústavného súdu sa javí ako rozhodujúce, že zo sťažnosti si vôbec

nemožno utvoriť konkrétny a presný obraz o tom, ktoré „príbehy“ uverejnené na webovej

stránke a na internetovej stránke sťažovateľka vlastne napáda, ale najmä to, o ktoré

konkrétne (podľa jej názoru nepravdivé alebo prehnane kritické) pasáže má ísť.

Treba konštatovať, že tieto skutočnosti nie sú zistiteľné ani z listinných dôkazov,

ktoré mal ústavný súd k dispozícii. Konkretizácia výrokov, ktoré sťažovateľka považuje za

zásah do jej označených práv, nevyplýva zo žaloby, ale ani z jej podaní z 24. augusta 2012

a z 13. júna 2013 adresovaných okresnému súdu. Rovnako tieto okolnosti nevyplývajú ani

z rozhodnutí všeobecných súdov. Zistiteľné je totiž iba to, že sťažovateľka predložila

okresnému súdu vytlačené znenia niektorých uverejnených „príbehov“, ale neuviedla, ktoré

konkrétne pasáže podanou žalobou vlastne napáda. Postupovala tak, že len paušálne

a vo všeobecnej rovine tvrdila, že inkriminované „príbehy“ nie sú pravdivé, resp. sú

prehnane kritické. Neuviedla ani to, ktoré konkrétne pasáže považuje za skutkové tvrdenia

a ktoré za hodnotiace úsudky (kritiku). Na základe takéhoto paušálneho postupu dospela

k záveru, že žalovaní, ktorí niesli vo veci dôkazné bremeno preukázať pravdivosť

inkriminovaných tvrdení, resp. skutkovú oprávnenosť kritiky, toto dôkazné bremeno

neuniesli, prípadne ho uniesli iba čiastočne, keďže navrhli vykonať dôkazy, ktoré sa týkali

iba menšej časti uverejnených „príbehov“.

Za uvedeného stavu všeobecné súdy nemali možnosť posúdiť v rozsahu, v akom bol

predmet konania sťažovateľkou v žalobe vymedzený, a pri zvolenom spôsobe vymedzenia

predmetu konania, ktoré z uverejnených tvrdení bolo potrebné považovať za skutkové

tvrdenia a ktoré za hodnotiace úsudky (kritiku). Tým menej bolo možné urobiť tzv. test

proporcionality, teda vyhodnotiť, kto, o kom, čo, kde, kedy a ako uviedol (tvrdil), keďže zo

žaloby vôbec nevyplývalo, o ktoré konkrétne tvrdenia v nej vlastne ide.

35. Zamietnutie žaloby za tohto stavu považuje ústavný súd za správne, a to bez toho,

aby sa zaoberal konkrétnou argumentáciou všeobecných súdov. Na zamietnutie žaloby

postačovali totiž už tie skutočnosti, ktoré ústavný súd už uviedol.

36. Žaloba sťažovateľky bola v prevažnej časti (okrem výnimky, ktorá bude

uvedená ďalej) založená na tvrdení o nepravdivosti, resp. prehnanej kritike uverejnených

„príbehov“. Vychádzajúc zo záveru, podľa ktorého z podanej žaloby sa oprávnenosť tohto

základného tvrdenia nedala vôbec konštatovať, niet pochybností, že žaloba bola právom

zamietnutá aj vo vzťahu k požadovaným výrokom, podľa ktorých sa žalovaní mali zdržať

používania slov „ “ a „ “ v titule akéhokoľvek webového sídla, odstrániť

z kľúčových slov webového sídla tieto slová a zdržať sa používania týchto slov ako

kľúčových slov akéhokoľvek webového sídla, keďže tieto výroky mali byť súdom

vyslovené v reakcii na uverejňovanie nepravdivých a prehnane kritických „príbehov“.

Neobstojí preto sťažnostná námietka, podľa ktorej sa všeobecné súdy dostatočne (príp.

vôbec) nevysporiadali s dôvodmi, pre ktoré žalobu aj čo sa týka týchto výrokov zamietli.

37. Za právne osobitú považuje ústavný súd námietku smerujúcu proti zamietnutiu tej

časti žaloby, podľa ktorej sa žalovaní mali zdržať uverejňovania loga sťažovateľky na ich

webovom sídle a internetovej stránke, keďže podľa názoru sťažovateľky jej logo treba

považovať za výtvarné dielo požívajúce ochranu aj podľa autorského zákona, pričom k jeho

použitiu žalovaným súhlas nedala. Uvedená žalobná požiadavka bola uplatnená v podaní

z 13. júna 2013 označenom ako „Čiastočné späťvzatie návrhu na začatie konania a zmena

návrhu na začatie konania“.

38. Možno konštatovať, že požiadavku zakázať žalovaným používať svoje logo

uplatnila sťažovateľka z dvoch skutkových a právnych dôvodov. Vyjadrila jednak názor, že

uverejnenie loga je súčasťou jej dehonestácie nepravdivými a prehnane kritickými výrokmi,

ale okrem toho je aj porušením jej autorských práv. V prvom prípade by išlo o zásah do jej

práva na zachovanie dobrej povesti, kým v druhom prípade by to bol zásah do jej

autorských práv, ktorý nemá nič spoločné s tým, či uverejňované príbehy boli alebo neboli

pravdivé.

Vo vzťahu k prvej alternatíve namietajúcej porušenie práva na zachovanie dobrej

povesti platia úvahy už uvedené.

39. Naproti tomu námietku porušenia autorských práv sťažovateľky považuje

ústavný súd za neprípustnú.

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,

aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku

nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

40. Podľa názoru krajského súdu v konaní nebolo preukázané, že by logo

sťažovateľky spĺňalo kritériá autorského diela v zmysle autorského zákona.

41. Sťažovateľka je presvedčená, že toto právne posúdenie krajského súdu je zjavne

arbitrárne, a to vzhľadom na § 7 ods. 1 písm. f) autorského zákona. Pre poskytnutie

autorsko-právnej ochrany je podľa nej relevantné to, že ide o dielo výtvarného umenia, a nie

to, či dielo spĺňa alebo nespĺňa určité umelecké kritériá, resp. hodnoty.

42. V podanom dovolaní prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a)

(odvolací súd sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe

dovolacieho súdu) odôvodnila sťažovateľka aj tvrdením, podľa ktorého posúdenie otázky

poskytnutia autorsko-právnej ochrany jej logu krajským súdom je v rozpore s ustálenou

rozhodovacou praxou. Najvyšší súd túto časť dovolania označil za nespôsobilú na vecné

preskúmanie, pretože sťažovateľka v dovolaní nešpecifikovala, ktoré rozhodnutie

(rozhodnutia) najvyššieho súdu má na mysli a nešpecifikovala právnu otázku, v ktorej sa

mal krajský súd odchýliť od rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Sťažovateľka tento

záver najvyššieho súdu v podanej sťažnosti nijako nespochybňuje, bráni sa totiž iba proti

záveru, podľa ktorého nebola dostatočne sformulovaná právna otázka, v ktorej sa mal

krajský súd odchýliť od praxe dovolacieho súdu v súvislosti s riešením vzájomnej kolízie

práva na zachovanie dobrej povesti a práva na slobodu prejavu.

43. Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľka síce formálne využila možnosť podať

dovolanie v súvislosti s nesprávnym právnym posúdením otázky autorsko-právnej ochrany

jej loga, avšak v skutočnosti (v materiálnom zmysle) túto možnosť nevyužila, pretože

dovolaciu námietku neuplatnila zákonom stanoveným postupom, čo bránilo najvyššiemu

súdu námietku meritórne (vecne) posúdiť. V konečnom dôsledku to treba brať tak, ako keby

dovolanie z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia otázky autorsko-právnej ochrany jej

loga odchyľujúceho sa od praxe dovolacieho súdu vôbec nepodala. Znamená to, že

nevyužila účinný prostriedok nápravy označeného práva v rámci všeobecného súdnictva, čo

zakladá neprípustnosť tejto časti sťažnosti. Treba dodať, že sťažovateľka ani len netvrdila

(tým menej preukazovala), že k nedostatočnej formulácii dôvodu prípustnosti dovolania

došlo z dôvodov hodných osobitného zreteľa, a preto ani neprichádzal do úvahy prípadný

postup ústavného súdu podľa .

44. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2

tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. septembra 2018