Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 369/2018
PDF · 293.05 KB
No categories available
IV. ÚS 369/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. septembra 2018
v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Miroslava Duriša
(sudca spravodajca) a Ladislava Orosza prerokoval sťažnosť ,
, zastúpeného advokátskou kanceláriou JUDr. ANDREA
TAKÁTS ILČÍKOVÁ, s. r. o., Palisády 14, Bratislava, v mene ktorej koná advokátka
JUDr. Andrea Takáts Ilčíková, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa
čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu
Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 29 Cb 82/2007 za účasti Okresného súdu
Bratislava I a takto
rozhodol:
1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn.
29 Cb 82/2007 p o r u š e n é b o l i .
2. Okresnému súdu Bratislava I p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.
29 Cb 82/2007 konal bez zbytočných prieťahov.
3. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 3 000 €
(slovom tritisíc eur), ktoré j e mu Okresný súd Bratislava I p o v i n n ý vyplatiť do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Bratislava I j e p o v i n n ý uhradiť
trovy konania v sume 488,13 € (slovom štyristoosemdesiatosem eur a trinásť centov)
na účet jeho právneho zástupcu advokátskej kancelárie JUDr. ANDREA TAKÁTS
ILČÍKOVÁ, s. r. o., Palisády 14, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
27. januára 2018 doručená sťažnosť ,
(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátskou kanceláriou JUDr. ANDREA TAKÁTS
ILČÍKOVÁ, s. r. o., Palisády 14, Bratislava, v mene ktorej koná advokátka JUDr. Andrea
Takáts Ilčíková, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1
a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom
Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 29 Cb 82/2007 (ďalej aj „napadnuté konanie“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je v procesnom postavení
žalobcu stranou sporu o určenie neplatnosti ustanovenia vyúčtovacieho poriadku
žalovaného a o zaplatenie sumy 34 728,29 € s príslušenstvom. Žaloba bola podaná
29. júna 2007 na funkčne nepríslušnom Krajskom súde v Bratislave (ďalej len „krajský
súd“) a postúpená okresnému súdu 11. júla 2007.
3. Rozsudkom okresného súdu sp. zn. 29 Cb 82/2007 z 28. februára 2014 bola žaloba
zamietnutá a sťažovateľovi uložená povinnosť uhradiť trovy konania žalovanému. Krajský
súd v odvolacom konaní vedenom (od 28. augusta 2014 do 16. februára 2016, pozn.) pod
sp. zn. 3 Cob 247/2014 uznesením z 29. januára 2016 predmetný rozsudok okresného súdu
zrušil podľa § 221 ods. 1 písm. h) a f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)
a vec vrátil na ďalšie konanie z dôvodu, že odôvodnenie napadnutého rozsudku nespĺňa
náležitosti preskúmateľného rozsudku.
4. Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza:
„Napriek skutočnosti, že sťažovateľ sa na Okresný súd Bratislava I obrátil
s uplatnením jeho nároku už v roku 2007, do dnešného dňa, t. j. po viac ako desiatich
rokoch súdneho konania, nebolo v predmetnej právnej veci právoplatne rozhodnuté...
Predmetná právna vec je stále prejednávaná na súde prvého stupňa, pričom ostatné
pojednávanie, ktoré sa konalo dňa 01. 12. 2017, bolo opätovne, a podľa názoru sťažovateľa
aj nedôvodne, odročené opätovne na neurčito...
... sa sťažovateľ obrátil na Okresný súd Bratislava I so žalobou, ktorou sa domáhal
vyplatenia podielu z neidentifikovateľných príjmov aj za nosiče zvukových záznamov, ktoré
predával spolu s iným výrobkom (časopisom) a ktoré Slovgram odmietol zaradiť do
vyúčtovania pre vyplatenie podielu z neidentifikovateľných platieb.
Keďže sa jednalo o pravidelné vyplácanie podielu z neidentifikovateľných platieb na
ročnej báze, z dôvodu nepremlčania nárokov sťažovateľa, musel tento žiadať o rozšírenie
žaloby každý rok...
Pri každom rozšírení žaloby sa však vždy jednalo o totožný dôvod a základ rozšírenia
uplatňovaného nároku žalobcu, pričom jediným rozdielom boli odlišné vstupné číselné
údaje...
Prvé pojednávanie sa v predmetnej právnej veci konalo až dňa 12. 06. 2009, t. j.
2 roky po podaní žaloby. K prejednaniu merita veci na tomto pojednávaní však nedošlo
z dôvodu, že súd prvého stupňa nedoručil žalovanému podania navrhovateľa z 28. 05. 2008
a 14. 10. 2008. Žaloba však žalovanému doručená bola a bol z nej zaplatený aj súdny
poplatok, preto podľa názoru žalobcu bolo toto pojednávanie bez prejednania merita veci
odročené nedôvodne...
Ďalšie pojednávanie, ktoré sa konalo dňa 24. 09. 2009 bolo odročené na 09.11.2009
z dôvodu, že súd nevyzval žalobcu na zaplatenie súdneho poplatku za rozšírenie žaloby
z 28. 05. 2008 a 12. 05. 2009...
V tejto súvislosti podotýkame, že výzva na zaplatenie súdneho poplatku bola
žalobcovi doručená až 13. 05. 2010. Súdny poplatok za nárok uplatnený žalobou, však
zaplatený bol, a preto súd mohol a mal podľa názoru sťažovateľa pojednávať. Predmetné
pojednávanie bolo taktiež odročené z dôvodu, že súd prvého stupňa opätovne nezaslal
žalovanému podania žalobcu z 28. 05. 2008, 14. 10. 2008 a ani podanie z 27. 07. 2009...
Dňa 09. 11. 2009 bolo vo veci vytýčené ďalšie pojednávanie, ktoré však bolo súdom
zrušené.
Ďalšie pojednávanie sa napriek viacerým žiadostiam sťažovateľa o urýchlené
vytýčenie termínu pojednávania konalo až o ďalšie dva roky, dňa 21. 10. 2011. Na tomto
pojednávaní súd prvého stupňa pripustil zmenu petitu žaloby...
Nasledujúcim pojednávaním bolo až pojednávanie, ktoré sa konalo o ďalší rok, dňa
16. 11. 2012 a ktoré bolo opätovne bez prejednania merita veci odročené na neurčito, a to
na žiadosť žalovaného vzhľadom k čiastočnému späťvzatiu žaloby na pojednávaní
(v rozsahu 584,97 EUR)...
Ďalšie pojednávanie sa konalo až dňa 19. 04. 2013. Až na tomto pojednávaní,
6 rokov po podaní žaloby, došlo k ústnemu prednesu žaloby, výsluchu žalobcu a k ústnemu
vyjadreniu žalovaného...
Až takmer o rok neskôr sa konalo v predmetnej právnej veci ďalšie pojednávanie,
a to dňa 07. 02. 2014, ktoré už bolo odročené iba za účelom vyhlásenia rozsudku, k čomu
došlo dňa 28. 02. 2014.
Napriek 7 rokov trvajúcemu súdnemu konaniu na súde prvého stupňa, ktoré
evidentne po celú dobu viedlo k dokazovaniu konkrétnej výšky finančných nárokov
sťažovateľa... súd prvého stupňa prekvapivo po siedmich rokoch uzavrel súdny spor tak, že
nakoľko sťažovateľ nenapadol neplatnosť uznesenia valného zhromaždenia žalovaného,
ktorým bol schválený Vyúčtovací poriadok, obsahujúci sporné ustanovenie včas, v lehote
stanovenej podľa zák. č. 83/1990 Zb. o združeniach, žalobu zamieta a ďalšími argumentmi
strán sporu sa nezaoberá. Takto mohol súd prvého stupňa bez akéhokoľvek dokazovania
a rozsiahleho vyjadrovania sa strán sporu rozhodnúť po podaní žaloby hneď na prvom
možnom pojednávaní.
Celkom nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa mu v odvolacom
konaní vytkol Krajský súd v Bratislave...
Sťažovateľ má zato, že jedine vinou, nesprávnym a neefektívnym postupom súdu
prvého stupňa došlo k skutočne neúmerným prieťahom v konaní. Sťažovateľ a v prevažnej
miere aj žalovaný konali pred súdom prvého stupňa v riadnych lehotách, promptne
reagovali na vzájomné vyjadrenia, riadne sa dostavovali na pojednávania, pričom ich
pričinením nedošlo ku žiadnym zbytočným prieťahom v konaní.
Súd však... konal liknavo, bezdôvodne bez prejednania veci odročoval pojednávania
na neurčito, vytyčoval pojednávania s veľmi veľkými časovými odstupmi, často sa jednalo
o časový rozdiel medzi pojednávaniami v dĺžke jedného či dvoch rokov, pričom súd prvého
stupňa podľa názoru sťažovateľa odročoval pojednávania aj v prípadoch, kedy na to neboli
dané žiadne relevantné dôvody a kedy v merite veci mohol a mal konať... nedoručoval
vyjadrenia sťažovateľa žalovanému, oneskorene zasielal sťažovateľovi výzvy na zaplatenie
súdnych poplatkov... a nakoniec svoje rozhodnutie ani riadne neodôvodnil, z ktorého
dôvodu bolo nutné jeho rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie. Takmer po dvoch rokoch od vrátenia veci krajským súdom na súd prvého stupňa,
súd prvého stupňa vytýčil na deň 01. 12. 2017 pojednávanie, ktoré však opätovne odročil na
neurčito z dôvodu, že žalovaný nebol oboznámený s podaním sťažovateľa, ktoré bolo súdu
doručené už pol roka pred predmetným pojednávaním – podľa názoru sťažovateľa však
i bez ohľadu na nedoručenie podania... súd mohol vo veci konať...
Napriek nie úplne štandardnému predmetu daného súdneho sporu... i pokiaľ by sme
pripustili, že sa po právnej stránke jedná o zložitejšiu vec, je 10 ročná dĺžka súdneho
konania mimoriadne neprimeraná, nedôvodná a neakceptovateľná... Eminentným záujmom
sťažovateľa bolo nadobudnúť stav právnej istoty čo najskôr, nakoľko s každoročným
rozširovaním žaloby boli a neustále sú pre sťažovateľa spojené aj veľmi významné finančné
výdavky súvisiace s úhradou súdnych poplatkov a trov právneho zastúpenia...
Postup okresného súdu sa vyznačuje nielen nečinnosťou, ale aj neefektívnou
a nesústredenou činnosťou, ktorej dôsledkom boli nielen zbytočné prieťahy v jednotlivých
obdobiach konania, ale aj celková neprimeraná dĺžka doterajšieho konania a nesprávne
rozhodnutie vo veci samej. Skutočnosť, že až po takmer šiestich rokoch došlo
k pojednávaniu, na ktorom konečne došlo k meritórnemu prejednaniu veci a predneseniu
žaloby nie je za žiadnych okolností akceptovateľná. Všetky predchádzajúce pojednávania
boli totiž odročené bez prejednania veci, v zásade vždy z dôvodu pochybenia súdu...
Pri posudzovaní prieťahov v konaní spôsobených súdom nemožno prehliadať veľmi
dlhé časové odmlky medzi úkonmi súdu, ako napríklad viac ako 24 mesačnú dobu medzi
podaním žaloby a vytýčením prvého pojednávania, 24 mesačnú dobu medzi druhým a tretím
pojednávaním, 12 mesačnú dobu medzi tretím a štvrtým pojednávaním, 5 mesačnú dobu
medzi štvrtým a piatym pojednávaním, až na ktorom konečne po šiestich rokoch od podania
žaloby došlo k jej predneseniu pred súdom, pričom k ďalšiemu pojednávaniu došlo zas až
o ďalších 10 mesiacov.
Sťažovateľ týmto žiada o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume
10.000 EUR z dôvodov uvedených v tejto sťažnosti, poukazujúc najmä na dlhotrvajúcu
právnu neistotu s negatívnymi dopadmi súvisiacimi aj s ekonomickým postavením
sťažovateľa.
V dôsledku konzistentne neefektívneho a nesústredeného postupu okresného súdu
sťažovateľ stratil dôveru k súdu ako inštitúcii, ktorej hlavnou úlohou je ochrana zákonnosti,
a ktorá svojim postupom hrubo porušuje základný zákon štátu, resp. jedno zo základných
práv zakotvené v článku 48 ods. 2) Ústavy.“
5. Na základe uvedenej sťažnostnej argumentácie sťažovateľ navrhuje, aby ústavný
súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie nálezom vyslovil porušenie jeho základných
práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
okresného súdu v napadnutom konaní, prikázal okresnému súdu konať bez zbytočných
prieťahov, priznal sťažovateľovi finančné zadosťučinenie v sume 10 000 € a úhradu trov
konania v sume 325,42 €.
6. Pred predbežným prerokovaním veci sa po predchádzajúcej výzve ústavného súdu
k sťažnosti vyjadrila predsedníčka okresného súdu prípisom sp. zn. 1 SprV 284/2018
z 25. mája 2018, z ktorého vyplýva prehľad procesných úkonov vykonaných v napadnutom
konaní a toto vecné vyjadrenie:
„Žaloba na vyslovenie neplatnosti ustanovenia vyúčtovacieho poriadku žalovaného
a o zaplatenie sumy 34.728,29 Eur (1.046.224,50 Sk) s príslušenstvom bola z dôvodu
funkčnej príslušnosti postúpená Okresnému súdu Bratislava I z Krajského súdu v Bratislave
dňa 11.07.2007. Po preštudovaní spisového materiálu mám za to, že v predmetnom konaní
sp. zn. 29 Cb 82/2007 sa nejedná o vec, ktorá sa na tunajšom súde bežne prejednáva,
nakoľko sa týka vyslovenia neplatnosti ustanovenia vyúčtovacieho poriadku žalovaného -
SLOVGRAM, nezávislej spoločnosti výkonných umelcov a výrobcov zvukových a zvukovo-
obrazových záznamov a v tejto súvislosti uplatneného nároku na zaplatenie
sumy 34.728,29 Eur s príslušenstvom. Mám tiež za to, že ide o vec právne a skutkovo
zložitú, o čom svedčí aj skutočnosť, že súdu bolo predložených viacero niekoľkostranových
vyjadrení strán sporu s listinnými dôkazmi...
Dovolím si poukázať na skutočnosť, že spis sp. zn. 29 Cb 82/2007 sa nachádzal
v období od 28.08.2014 do 16.02.2016 na Krajskom súde v Bratislave za účelom
rozhodnutia o odvolaní žalobcu proti rozsudku zo dňa 28.02.2014. Strany sporu majú právo
využívať opravné prostriedky, avšak podľa môjho názoru predĺženie konania v dôsledku
uplatnenia procesných práv strán sporu nemožno pripisovať v neprospech tunajšieho súdu
(napr. III. ÚS 242/03, IV. ÚS 218/2004).
Zo súdneho spisu je tiež zrejmé, že k predĺženiu konania prispeli aj strany sporu.
Sťažovateľ najmä tým, že podal až päť návrhov na zmenu žaloby a trikrát vzal žalobný
návrh čiastočne späť. S tým súvisela povinnosť súdu rozhodnúť o uložení povinnosti
doplatiť súdny poplatok za rozšírenie žaloby, zaslať jednotlivé návrhy žalovanému, ktorý sa
k nim vyjadroval, ako aj povinnosť o návrhoch rozhodnúť, a to uzneseniami zo dňa
14.01.2011, zo dňa 21.10.2011. a zo dňa 14.01.2013. Okrem toho sa strany sporu k premetu
sporu opakovane a rozsiahlo vyjadrovali ako písomne, tak aj ústne na jednotlivých
pojednávaniach, ktoré sa vo veci konali. Len sťažovateľ podal vo veci sedem vyjadrení
k predmetu konania, pričom žalovaný sa k veci vyjadril až deväťkrát.
Ďalej poukazujem na skutočnosť, že pojednávanie vytýčené na deň 09.11.2009
nebolo zrušené bezdôvodne, ale vzhľadom na zmenu zákonného sudcu.“
7. Ústavný súd overil pravdivosť tvrdení okresného súdu o priebehu konania
porovnaním s predloženým spisovým materiálom a keďže rozsiahly prehľad procesných
úkonov mu zodpovedal, pre potreby ďalšieho konania z neho vychádzal.
8. Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval a uznesením sp. zn.
IV. ÚS 369/2018 z 20. júna 2018 ju prijal na ďalšie konanie v rozsahu namietaného
porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Vo zvyšnej časti sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
9. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval predsedníčku okresného
súdu, aby prípadne doplnila predchádzajúce vyjadrenie k sťažnosti a zároveň oznámila, či
trvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedníčka okresného súdu
v prípise sp. zn. 1 SprV 284/2018 z 30. júla 2018, doručenom ústavnému súdu 3. augusta
2018, oznámila, že netrvá na ústnom prejednaní sťažnosti sťažovateľa. Zároveň k svojmu
vyjadreniu pripojila vyjadrenie zákonnej sudkyne v danej veci, v ktorom zákonná sudkyňa
doplnila prehľad procesných úkonov a zároveň zhodnotila, že podľa jej názoru ide
o skutkovo aj právne zložitú vec, ktorá sa na okresnom súde bežne nepojednáva.
10. Následne ústavný súd vyzval právnu zástupkyňu sťažovateľa, aby sa vyjadrila, či
trvá na konaní ústneho pojednávania, a zároveň jej zaslal vyjadrenie predsedníčky
okresného súdu sp. zn. 1 SprV 284/2018 z 25. mája 2018, ako aj jeho doplnenie
z 30. júla 2018 na vedomie a prípadné zaujatie stanoviska.
11. Právna zástupkyňa sťažovateľa v podaní doručenom ústavnému súdu
3. augusta 2018 oznámila, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania a k veci
v podstatnom uviedla:
„... sťažovateľ uvádza, že prejednanie akokoľvek právne a skutkovo zložitej veci
nemôže podľa ustálenej rozhodovacej praxe trvať 10 a viac rokov, ako je to v prípade
namietaného súdneho konania. Takáto doba trvania súdneho sporu, nehovoriac o tom, že
predmetná právna vec nebola zatiaľ riadne rozhodnutá ani na súde prvej inštancie, je
celkom neakceptovateľná.
Podstatným v tomto smere je aj fakt, že napriek rozsiahlemu dokazovaniu, vedúcemu
k zisťovaniu konkrétnych výšok jednotlivých finančných nárokov sťažovateľa, t. j.
príslušných podielov z neidentifikovateľných platieb za príslušné kalendárne roky,
v konečnom dôsledku súd prvého stupňa zamietol žalobu sťažovateľa z dôvodu zmeškania
lehoty na napadnutie uznesenia Valného zhromaždenia žalovaného. Súd prvého stupňa sa
teda obmedzil iba na posudzovanie zachovania lehoty na napadnutie uznesenia Valného
zhromaždenia občianskeho združenia, čo rozhodne nemožno považovať za právne či
skutkovo zložitú vec. Pokiaľ by teda rozhodnutie súdu prvého stupňa malo byť po vecnej
a právnej stránke správne, rozhodne sa nejedná o vec právne a skutkovo zložitú, nakoľko
zmeškanie 30 dňovej lehoty na napadnutie uznesenia Valného zhromaždenia žalovaného
muselo byť súdu zjavné ihneď po oboznámení sa s predmetom sporu...
... skutočnosť, že predmetná právna vec bola aktuálne pridelená na prejednanie
a rozhodnutie už v poradí piatemu zákonnému sudcovi nemôže byť na ťarchu strany sporu.
Je vecou správnej a efektívnej organizácie rozvrhu práce, aby k tak častým zmenám
zákonných sudcov nedochádzalo. Strana sporu nemôže trpieť neúmernou dĺžkou súdneho
konania ani v prípade, ak ku zmenám zákonného sudcu dochádzalo z objektívnych dôvodov
vzhľadom na ukončenie alebo prerušenie výkonu funkcie príslušných zákonných sudcov na
Okresnom súde Bratislava I. I noví zákonní sudcovia mali konať tak, aby zabezpečili
kontinuitu a efektivitu súdneho konania, ktoré prevzali do svojej agendy.
... spis sa po dobu 1 a pol roka nachádzal na Krajskom súde v Bratislave - táto
skutočnosť je z pohľadu dĺžky trvania súdneho konania na súde prvej inštancie a výskytu
základných nedostatkov v samotnom rozhodnutí súdu prvého stupňa, pre ktoré bolo nutné
toto rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na nové prejednanie a rozhodnutie,
podľa názoru sťažovateľa celkom irelevantná. Navyše, čo sa týka dĺžky konania na
odvolacom súde, táto v zásade zodpovedala akceptovateľnému a bežnému štandardu
prejednania veci súdom druhej inštancie...
... pravidelné zmeny žaloby, spočívajúce v rozšírení nárokov sťažovateľa, boli dané
výlučne tým, že žalobca si musel každý rok voči žalovanému uplatňovať nárok za ďalší
kalendárny rok... nakoľko žalovaný kontinuálne, každoročne sťažovateľovi tento podiel
z neidentifikovateľných príjmov nevyplácal. Pokiaľ by si sťažovateľ jeho nárok voči
žalovanému na súde neuplatnil, tento nárok by sa premlčal. Rovnako, nakoľko sa jednalo
o nárok vychádzajúci z rovnakého právneho základu, ako nárok uplatnený žalobou,
uplatňoval si ho sťažovateľ v už začatom súdnom konaní a neinicioval nové žaloby, čo by
bolo nehospodárne a neefektívne.
Čo sa týka čiastočných späťvzatí žaloby... v nadväznosti na oznámenie presných
údajov k výpočtu podielu sťažovateľa z neidentifikovateľných príjmov, k čomu žalovaného
zaviazal súd, keďže žalovaný odmietol dobrovoľne tieto údaje žalobcovi oznámiť, z ktorého
dôvodu sťažovateľ vypočítal jeho nárok iba z údajov, ktoré mal k dispozícii...
Sťažovateľ však má zato, že všetky vyššie uvedené úpravy žaloby nemohli mať reálne
vplyv na dĺžku konania v intenciách, ako to uvádza Okresný súd Bratislava I, nehovoriac
o tom, že pokiaľ by Okresný súd Bratislava I konal efektívne, k toľkým zmenám žaloby
nemuselo dôjsť. Pokiaľ by súd prvého stupňa konal efektívne a dôsledne, pred každým
pojednávaním by boli stranám sporu doručené všetky potrebné písomnosti - t. j. písomné
podania, ako aj výzvy na zaplatenie súdnych poplatkov, a teda by nebol dôvod predmetné
pojednávania odročovať. Rovnako, vyššie spomenuté úpravy žaloby nijako nesúvisia
s neúmerne dlhými odmlkami medzi jednotlivými pojednávaniami, ako ich vytyčoval súd
prvej inštancie...“
12. Sťažovateľ si týmto podaním uplatnil aj právo na úhradu trov konania v rozsahu
troch úkonov právnej služby.
13. Vzhľadom na oznámenia právnej zástupkyne sťažovateľa a predsedníčky
okresného súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd
v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od
ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie
objasnenie veci.
II.
14. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
15. Predmetom konania pred ústavným súdom je rozhodovanie o tom, či postupom
okresného súdu v napadnutom konaní došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na
prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
16. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou
„Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie
stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného
súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa
rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným
rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie
právnej istoty inak, ako právoplatným rozhodnutím súdu.“ (IV. ÚS 221/04).
17. Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z čl. 2
ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov
(ďalej aj „CSP“ alebo „Civilný sporový poriadok“), ako aj z čl. 17 CSP, podľa ktorého súd
postupuje tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza
zbytočným prieťahom, koná hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania
strán sporu a iných osôb.
18. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom
v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd
v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, IV. ÚS 99/07)
zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd
rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3).
V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd v rámci prvého
kritéria prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam
pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02, IV. ÚS 187/07). Podľa uvedených kritérií
posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.
19. Pokiaľ ide o kritérium, ktorým je právna a faktická zložitosť veci, ústavný súd
súhlasí s názorom okresného súdu, že rozhodovanie o vyslovení neplatnosti ustanovenia
vyúčtovacieho poriadku žalovaného (nezávislej spoločnosti výkonných umelcov a výrobcov
zvukových a zvukovo-obrazových záznamov) a v tejto súvislosti uplatneného nároku na
zaplatenie nie je súčasťou bežnej rozhodovacej činnosti súdu a vyznačuje sa istou mierou
zložitosti. Na druhej strane ústavný súd konštatuje, že argument okresného súdu, ktorý
spočíval v tom, že zložitosť veci bola spôsobená aj doručením viacerých
„niekoľkostranových vyjadrení“, považuje za irelevantný.
20. Správanie sťažovateľa ako strany sporu je druhým kritériom, ktoré sa uplatňuje
pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj
k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru. Ústavný súd zohľadnil argument sťažovateľa, že vzhľadom na právny základ
žaloby spočívajúci v opakovanom plnení bolo z jeho strany nevyhnutné upravovať petit
v priebehu konania, čo nemožno považovať za taký príspevok k predĺženiu konania, ktorý
by bol na jeho ťarchu. Taktiež úprava petitu z dôvodu, že sťažovateľ ako žalobca
nedisponoval pred začatím konania potrebnými informáciami (od ktorých je závislá
žalovaná suma), ktorými disponuje len protistrana, nemôže byť zohľadňovaná na ťarchu
sťažovateľa. Ústavný súd teda konštatuje, že dĺžku napadnutého konania sťažovateľ svojím
správaním podstatnejšie neovplyvnil.
21. Napokon sa ústavný súd zaoberal hodnotením postupu okresného súdu
v napadnutom konaní, pričom vychádzal zo svojej ustálenej judikatúry, v zmysle ktorej
zbytočné prieťahy v konaní môžu byť zapríčinené nielen samotnou nečinnosťou
všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie
efektívne k odstráneniu právnej neistoty (II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).
22. Z priebehu súdneho konania vyplýva, že okresný súd po vykonaní 7 pojednávaní
vo veci prvýkrát meritórne rozhodol rozsudkom z 28. februára 2014, ktorý bol krajským
súdom v odvolacom konaní uznesením sp. zn. 3 Cob 247/2014 z 29. januára 2016 zrušený
a vrátený na ďalšie konanie podľa § 221 ods. 1 písm. h) a f) OSP z dôvodu nedostatočného
odôvodnenia napadnutého rozsudku, ktoré malo za následok jeho nepreskúmateľnosť.
Po vrátení veci okresnému súdu sa uskutočnilo jedno pojednávanie a účastníci konania
doručili okresnému súdu niekoľko vyjadrení. Okresný súd meritórne vo veci dosiaľ
nerozhodol.
23.1 Povinnosť súdu a sudcu konať bez prieťahov podľa právnej úpravy účinnej
do 30. júna 2016 vyplývala z § 6 OSP, ktorý súdu prikazoval, aby v súčinnosti so všetkými
účastníkmi konania postupoval tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100
ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších
návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prerokovaná a rozhodnutá, ako aj z § 117 ods. 1
OSP, podľa ktorého bol sudca povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie
účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov, a z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa
pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa
pojednávanie odročuje, predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, v ktorý sa
bude konať nové pojednávanie.
23.2 Povinnosť súdu a sudcu konať bez prieťahov podľa právnej úpravy účinnej od
1. júla 2016 je expresis verbis zakotvená ako základný princíp civilného sporového konania
v čl. 17 CSP, podľa ktorého súd postupuje v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie
prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná hospodárne a bez
zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb. Tento základný princíp
konania je premietnutý do ďalších ustanovení Civilného sporového poriadku
so zohľadnením osobitostí jednotlivých druhov konaní. Povinnosť súdu konať bez
prieťahov vyplýva napríklad z § 157 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd postupuje v konaní tak,
aby sa mohlo rozhodnúť rýchlo a hospodárne, spravidla na jedinom pojednávaní
s prihliadnutím na povahu konania, z § 153 CSP o sudcovskej koncentrácii konania, ďalej
z § 168 – § 172 CSP o predbežnom prejednaní sporu a následkoch neprítomnosti strán aj
z § 179 ods. 1 CSP, podľa ktorého pojednávanie vedie súd tak, aby sa mohlo rozhodnúť
spravidla na jedinom pojednávaní s prihliadnutím na povahu konania a účel tohto zákona,
alebo z § 183 ods. 1 prvej vety CSP, podľa ktorej pojednávanie sa môže odročiť len
z dôležitých dôvodov.
23.3 Poukazujúc na skutočnosť, že okresný súd opakovane odročil pojednávania
z dôvodu nedoručenia vyjadrení tvoriacich súčasť spisu protistrane, ústavný súd konštatuje,
že v záujme hospodárnosti konania vzhľadom na už uvedené bolo zo strany okresného súdu
potrebné zabezpečiť takú prípravu spisu na pojednávanie, aby bolo možné spravidla na
jednom pojednávaní vec rozhodnúť. Neobvykle vysoký počet vykonaných pojednávaní
v tomto konaní (berúc do úvahy a zohľadniac aj účastníkmi navrhované zmeny žaloby), ale
aj ich obsah zistený z preskúmaného spisu okresného súdu naznačuje nielen neefektívnosť
jeho postupu vo veci, ale aj nesústredenú činnosť, ktorá prispela k neukončeniu veci
v primeraných lehotách. Pozornosti ústavného súdu neunikol fakt, že vynesený rozsudok
okresného súdu vykazoval vadu nedostatočného odôvodnenia, čo vo svojom uznesení
o zrušení rozsudku a vrátení veci skonštatoval odvolací (krajský) súd.
23.4 Reagujúc na vyjadrenie predsedníčky okresného súdu, ústavný súd, čo sa týka
otázky posudzovania dĺžky konania a jej primeranosti (resp. neprimeranosti), opakovane
pripomína, že túto nemožno vyjadriť numericky, lebo je podmienená objektívne
charakterom prejednávanej veci a musí byť skúmaná s ohľadom na konkrétne okolnosti
prípadu, zložitosť veci, požiadavky na vykonávanie dokazovania v priebehu konania, ako
i správanie účastníkov a samotného súdu; do úvahy je pritom nutné vziať i to, čo je pre
sťažovateľa v „hre“ (porov. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Záborský
a Šmáriková v. Slovensko). Prieťahy v konaní však nemožno ospravedlniť všeobecne
známou preťaženosťou sudcov ani množstvom procesných úkonov sudcu, ani zmenou
v osobe zákonného sudcu; je totiž vecou štátu, aby organizoval svoje súdnictvo tak, aby
princípy súdnictva zakotvené v ústave i v dohovore boli rešpektované a prípadné nedostatky
v tomto smere nemôžu ísť na ťarchu občanov, ktorí od súdu právom očakávajú ochranu
svojich práv v primeranej dobe.
24. Ústavný súd teda aj s prihliadnutím na zjavne neprimeranú celkovú dĺžku
konania a zistený neefektívny a nesústredený postup okresného súdu dospel k záveru, že
v napadnutom konaní došlo k zbytočným prieťahom a uvedený stav nebol do podania
sťažnosti odstránený. Na tomto základe ústavný súd rozhodol, že postupom okresného súdu
v napadnutom konaní bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).
III.
25. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím
rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli
porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný
zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd
môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
26. Vzhľadom na skutočnosť, že napadnuté konanie nebolo v čase rozhodovania
ústavného súdu právoplatne skončené, ústavný súd vyslovil príkaz okresnému súdu, aby
v napadnutom konaní konal bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku tohto nálezu).
IV.
27. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým
vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané
finančné zadosťučinenie.
28. Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha. Z § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súd rozhodne
o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo
slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti
rozhodnutia ústavného súdu.
29. Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany
porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo
spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie
porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva
(m. m. napr. IV. ÚS 210/04).
30. Sťažovateľ sa domáha priznania finančného zadosťučinenia v sume 10 000 €
z dôvodov citovaných v časti I odôvodnenia tohto nálezu.
31. Pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení ústavný súd vychádza
zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý
spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom
na konkrétne okolnosti prípadu.
32. Zohľadňujúc konkrétne okolnosti posudzovanej veci, najmä celkovú dĺžku
konania a zistenú neefektívnu a nesústredenú činnosť okresného súdu, dospel ústavný súd
k záveru, že v danom prípade bude priznanie finančného zadosťučinenia v sume 3 000 €
primerané konkrétnym okolnostiam prípadu (bod 3 výroku tohto nálezu).
V.
33. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby
úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
34. Ústavný súd v zmysle § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol o úhrade
trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym zastupovaním.
35. Úhradu trov konania priznal ústavný súd sťažovateľovi v uplatnenom rozsahu za
tri úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti a vyjadrenia
vo veci) vykonané v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 13 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a)
a c), § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).
36. Tarifná odmena za jeden úkon právnej služby v roku 2018 predstavuje sumu
153,50 €. Za tri úkony tak prináleží suma 460,50 € a režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky)
za tri úkony v sume 27,63 €, čo spolu predstavuje sumu 488,13 € (bod 4 výroku tohto
nálezu).
37. Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej
zástupkyne sťažovateľa do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (§ 31a zákona
o ústavnom súde v spojení s § 263 ods. 1 CSP).
38. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie
je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. septembra 2018