Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 8 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (13)I. ÚS 360/2018
PDF · 278.61 KB
No categories available
I. ÚS 360/2018
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. októbra 2018
predbežne prerokoval sťažnosť , ,
zastúpeného advokátom , vo veci
namietaného porušenia základných práv podľa čl. 19 ods. 1, 2 a 3, čl. 22 ods. 1 a 2, čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 10 ods. 1, 2 a 3, čl. 13 a čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd rozhodnutím Špeciálneho súdu v Pezinku, pracoviska
Banská Bystrica č. k. BB–ŠS-V-89-05/06-4Nttš-280 zo 16. júna 2006 a postupom
Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Prezídia Policajného zboru a jeho organizačných
zložiek (Úradu zvláštnych policajných činností Bratislava a Národnej kriminálnej
agentúry Bratislava) v súvislosti s použitím informačno-technických prostriedkov
na základe rozhodnutia Špeciálneho súdu v Pezinku, pracoviska Banská Bystrica
č. k. BB ŠS-V-89-05/06-4Nttš-280 zo 16. júna 2006 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako neprípustnú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola
14. februára 2017 doručená sťažnosť ,
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základných práv podľa
čl. 19 ods. 1, 2 a 3, čl. 22 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a čl. 10 ods. 1, 2 a 3, čl. 13 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej
len „listina“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozhodnutím Špeciálneho súdu v Pezinku,
pracoviska Banská Bystrica (ďalej len „špeciálny súd“) č. k. BB –ŠS-V-89-05/06-4Nttš-280
zo 16. júna 2006 (ďalej aj „namietané rozhodnutie“) a postupom Ministerstva vnútra
Slovenskej republiky, Prezídia Policajného zboru a jeho organizačných zložiek Úradu
zvláštnych policajných činností Bratislava a Národnej kriminálnej agentúry Bratislava
(ďalej aj „ministerstvo vnútra a jeho zložky“) v súvislosti s použitím informačno-
technických prostriedkov na základe rozhodnutia špeciálneho súdu č. k. BB–ŠS-V-89-
05/06-4Nttš-280 zo 16. júna 2006 (ďalej aj „namietaný postup ministerstva vnútra a jeho
zložiek“).
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ je obvineným v trestnom
konaní vedenom pod ČVS: PPZ-219/NKA-FP-BA-2016 (ďalej len „trestné konanie“)
na základe uznesenia vyšetrovateľa Policajného zboru z 30. novembra 2016 pre podozrenie
zo spáchania obzvlášť závažného zločinu porušovania povinnosti pri správe cudzieho
majetku podľa § 237 ods. 1 a 4 písm. a) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“).
3. Sťažovateľ v odôvodnení sťažnosti uviedol, že «sa prostredníctvom svojho
obhajcu z nazretia do vyšetrovacieho spisu v Trestnom konaní dňa 15. 12. 2016 dozvedel, že
sa v tomto spise nachádza dokument označený ako „Záznam z analýzy prepisov hovorov
z akcie , PPZ-NKA-140-004/2016 zo dňa 15. 2. 2016 (ďalej len „Analytické
prepisy“). Dokument obsahuje analytické prepisy telefonickej komunikácie medzi
a ďalšími osobami, okrem iného aj Sťažovateľom. K Analytickým prepisom sú
priložené aj dokumenty, ktoré sú pravdepodobne doslovným prepisom telefonických
hovorov a SMS správ uvedených v Analytických prepisoch (ďalej len „Doslovné prepisy“).
Sťažovateľ nevie verifikovať správnosť a úplnosť Doslovných prepisov ani Analytických
prepisov, keďže vo vyšetrovacom spise sa v čase nazretia doň nenachádzal zvukový záznam
telefonickej komunikácie na základe ktorej došlo k vyhotoveniu Analytických prepisov
a Doslovných prepisov (ďalej len „Záznam“).
... V úvode Analytických prepisov sa uvádza, že tento dokument bol do Trestného
konania zabezpečený na základe žiadosti zo dňa 28. 1. 2016 z vyšetrovacieho spisu
vedeného NAKA pod ČVS: PPZ-499/NKA-FP-BA-2012, pričom v dokumente sa uvádza, že
ide len o časť záznamov telekomunikačnej prevádzky, ktorá bola v akcii s krycím názvom
vyhotovená, a to konkrétne o tú časť, ktorá sa týka spoločnosti
, okrem iného aj okolností prípravy a schvaľovania Zmluvy o dodávke
a odbere tepla medzi , a ,
z roku 2006.
... Do vyšetrovacieho spisu pod ČVS: PPZ-499/NKA-FP-BA-2012 mali byť
Analytické prepisy údajne zaslané na DVD nosiči, na základe predchádzajúcej žiadosti
ÚZPČ (konkrétne ÚZPČ OZPČ Stred, Banská Bystrica), s poukazom na ust. § 115 ods. 7
Trestného poriadku. Vo vyšetrovacom spise k Trestnému konaniu (ČVS: PPZ-219/NKA-
FP-BA-2016) sa však spomínané DVD, ani jeho kópia v čase nazretia do spisu zo strany
právneho zástupcu Sťažovateľa dňa 15. 12. 2016 nenachádzala. V úvode k Analytickým
prepisom sa neuvádza, či boli do vyšetrovacieho spisu pod ČVS: PPZ-499/NKA-FP-BA-
2012 okrem Analytických prepisov poskytnuté aj originálne zvukové nahrávky telefonických
hovorov, túto skutočnosť je však možné prezumovať na základe použitého média (DVD
nosič), na ktorom mali byť záznamy telekomunikačnej prevádzky do vyšetrovacieho spisu
pod ČVS: PPZ-499/NKA-FP-BA-2012 poskytnuté.
... V úvode Analytických prepisov sa ďalej uvádza, že tieto boli vyhotovené
na základe Príkazu, t. j. rozhodnutia Odporcu 1 vydaného dňa 16. 6. 2006 pod č. BB-ŠS-V-
89-05/06- 4Nttš-280. Je dôvodné predpokladať, že sa Príkaz vzťahoval na záujmovú osobu
. Sťažovateľ nevie verifikovať, či sa Príkaz vzťahoval aj na jeho osobu
alebo či bol odpočutý len nepriamo (ako osoba komunikujúca s
vo veciach, ktoré súviseli s dôvodmi pre ktoré bol Odposluch uskutočnený) alebo či bol
odpočutý náhodou. Štruktúra zaznamenanej telefonickej komunikácie, kde na jednej strane
vždy vystupuje ako strana hovoru osoba označená ako a na druhej strane
sú rôzne iné osoby, okrem Sťažovateľa aj rôzni pracovníci Fondu národného majetku,
nasvedčuje skôr tomu, že Príkaz sa na Sťažovateľa nevzťahoval. Záznamy telefonickej
komunikácie Sťažovateľa s inými osobami, ako s , sa medzi
Analytickými prepismi vo vyšetrovacom spise v Trestnom konaní nenachádzajú. Rovnako sa
vo vyšetrovacom spise v Trestnom konaní nenachádza ani Príkaz...
Sťažovateľ sa preto prostredníctvom svojho právneho zástupcu snažil získať kópiu
Príkazu a súvisiacej dokumentácie... In concreto, právny zástupca Sťažovateľa dňa
20. 1. 2017 podal Odporcovi 1 žiadosť o nazretie do spisu sp. zn. BB-ŠS-V-89-05 06-4Nttš-
280 v konaní, v ktorom bol Príkaz vydaný, vrátane k tomuto spisu prípadne pripojených
iných spisov... Dňa 6. 2. 2017 bola Právnemu zástupcovi Sťažovateľa doručená zamietavá
odpoveď Odporcu 1 s odôvodnením, že nazretie do predmetného spisu Odporca 1
neumožní, nakoľko má Sťažovateľ právo požiadať o nazretie do spisu príslušný orgán činný
v trestnom konaní v prípravnom konaní, ak je predmetný spis, ktorý obsahuje Príkaz,
pripojený k vyšetrovaciemu spisu, alebo má túto možnosť v konaní pred súdom, ak bude
tento spis pripojený k súdnemu spisu.
... Právny zástupca Sťažovateľa sa snažil získať kópiu Príkazu a súvisiacej
dokumentácie aj podaním žiadosti o nazretie do vyšetrovacieho spisu ČVS:PPZ-499/NKA-
FP-BA-2012, doručenej NAKA dňa 18. 1. 2017... Predmetná žiadosť o nazretie do spisu
ČVS:PPZ-499/NKA-FP-BA-2012... nebola do... (dňa podania tejto ústavnej sťažnosti)
vybavená.
... Sťažovateľ sa pokúsil oboznámiť sa s dokumentáciou týkajúcou sa Odposluchov,
ktorá by sa momentálne mala nachádzať vo vyšetrovacom spise v konaní ČVS:PPZ-
499/NKA- FP-BA-2012 aj tým spôsobom, že požiadal o jej presunutie do Trestného
konania... Dňa 7. 2. 2017 Sťažovateľ obdržal (e-mailom) zamietavú odpoveď
s odôvodnením, že Analytické prepisy a Doslovné prepisy nie sú v Trestnom konaní
procesne použiteľné ako dôkaz, nakoľko neboli do vyšetrovacieho spisu zabezpečené
v súlade s ust. § 115 ods. 7 Trestného poriadku. Z uvedeného dôvodu NAKA nebude žiadať
o poskytnutie záznamov telekomunikačnej prevádzky vrátane Príkazu z vyšetrovacieho spisu
ČVS:PPZ-499/NKA- FP-BA-2012 do vyšetrovacieho spisu v Trestnom konaní. Sťažovateľ
preto nebude mať možnosť sa oboznámiť s dokumentáciou k Odposluchu a na jej základe
posúdiť jeho zákonnosť ani týmto spôsobom.».
4. Sťažovateľ v odôvodnení sťažnosti poukazujúc na judikatúru Európskeho súdu
pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) a judikatúru ústavného súdu uvádza, že opísaný
skutkový stav je možné subsumovať pod vecný rozsah práva na súkromie a namietané
porušenie ním označených práv spočíva v tom, že «Odporca 1 vydal nezákonné (resp.
nulitné) rozhodnutie - Príkaz, na základe ktorého došlo v presne neurčenom období,
minimálne však od 14. 7. 2006 do 19. 7. 2006, k odposluchu telefonickej komunikácie medzi
a ďalšími osobami, okrem iného aj Sťažovateľom (ďalej len
„Odposluch“), k jej Záznamu, a vyhotovovaniu ďalších materiálov, ktoré odrážajú obsah
Odposluchu, najmä Doslovných prepisov a Analytických prepisov (ďalej len „Výsledky
odpočúvania“). Sťažovateľ bol s najväčšou pravdepodobnosťou nezákonne a protiústavné
odpočúvaný bez toho, aby bola jeho osoba výslovne uvedená v Príkaze... Zároveň boli
na základe Odposluchu vyhotovené aj sekundárne materiály, ktoré nepriamo reflektujú
obsah Odposluchov, a to predovšetkým zvukový Záznam, ako aj Doslovné prepisy
a Analytické prepisy, prípadne ďalšie materiály, ktoré boli ďalej s odvolaním sa na ust.
§ 115 ods. 7 Trestného poriadku poskytnuté do iných trestných konaní, a to napriek tomu,
že mali byť veľmi pravdepodobne dávno zničené a Sťažovateľ mal byť o uskutočnení
odpočúvania voči svojej osobe a o zničení Výsledkov odpočúvania informovaný.».
Sťažovateľ vyjadruje pochybnosť o splnení podmienok legality, legitimity
a proporcionality zásahu vykonaného na základe napadnutého rozhodnutia a v tejto
súvislosti predovšetkým uvádza, že „existuje dôvodené podozrenie, že povolenie, realizácia
a kontrola použitia informačno-technického prostriedku schváleného Príkazom budú
vykazovať závažné nedostatky obdobné tým, ktorými trpeli súhlasy a príkazy
na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky vydávané súdmi v Slovenskej
republike v období do júna 2006... Je teda pravdepodobné, že obdobne ani Príkaz nebude
(riadne) odôvodnený, čo by zakladalo nepreskúmateľnosť nielen samotného Príkazu, ale aj
celkového použitia Odposluchu ako informačno-technického prostriedku.“.
V súvislosti so skúmaním legality zásahu sťažovateľ poukazuje aj na niektoré
nedostatky právnej úpravy týkajúcej sa dodatočného informovania odpočúvanej osoby
o tom, že bola odpočúvaná, a na možnosti preskúmania zákonnosti odpočúvania, ako aj
nedostatky právnej úpravy týkajúcej sa použitia informácií získaných odpočúvaním
pre účely iných trestných konaní.
Sťažovateľ v ďalšej časti sťažnosti namieta nezákonnú existenciu výsledkov
odpočúvania a nezákonné nakladanie s nimi. Uvádza, že «Samotná existencia nosičov,
na ktorých sú zaznamenané odposluchy, ktoré boli vykonané nezákonne, predstavuje taký
zásah do súkromia, ktorý nie je možné považovať za súladný s Dohovorom. Nezákonnosť
existencie Výsledkov odpočúvania možno vyvodiť i z vnútroštátnej legislatívy podľa
ust. § 115 ods. 8 a ods. 9 Trestného poriadku.
... Výsledky odpočúvania, ktoré obsahujú aj prepisy rozhovorov Sťažovateľa, celkom
zjavne neobsahovali žiadne skutočnosti významné pre trestné konanie, v ktorom boli
vyhotovené, nakoľko žiadne obvinenie Sťažovateľovi v danom konaní, pre účely ktorého bol
Príkaz vydaný, nebolo vznesené... Rovnako v danom čase neprebiehalo iné trestné konanie
voči Sťažovateľovi, pre ktoré by boli skutočnosti zistené z Odposluchu významné. Inými
slovami, žiadne trestnoprávne relevantné skutočnosti neboli z Odposluchu telefonických
rozhovorov zistené, nakoľko viac ako desať rokov nebolo v súvislosti s Odposluchmi alebo
na ich základe vedené voči Sťažovateľovi žiadne trestné konanie. A nie je tomu tak ani
dodnes, nakoľko súčasne vedené Trestné konanie nebolo začaté na základe obsahu
Odposluchov.
... ak Výsledky odpočúvania v časti obsahujúcej záznamy telefonických rozhovorov
Sťažovateľa, neboli 10 rokov trestnoprávne relevantné voči osobe Sťažovateľa, mali byť
dávno zničené a Sťažovateľ mal byť o ich vyhotovení a zničení upovedomený, čo sa však
nestalo (podotýkame, že Sťažovateľ sa dozvedel o ich existencii náhodou, a to nazretím
do vyšetrovacieho spisu v Trestnom konaní). V tejto súvislosti je vhodné per analogiam
upozorniť na konštantnú judikatúru ESĽP, v zmysle ktorej ak nie je štát spôsobilý nájsť také
skutočnosti, ktoré by viedli k vysloveniu viny obžalovaného po dobu šesť rokov trvajúceho
trestného konania, trestné konanie musí byť voči tejto osobe zastavené.
... Zásah zo strany Odporcu 2 spočíva v tom, že Výsledky odpočúvania voči
Sťažovateľovi v rozpore so zákonom, Ústavou SR a Dohovorom nezničil, ponechal ich
vo svojej dispozícii napriek tomu, že pôvodné trestné konanie, pre účely ktorého bol Príkaz
vydaný už bolo (s najväčšou pravdepodobnosťou) skončené. Pre úplnosť uvádzame, že
presúvanie Výsledkov odpočúvania do iných trestných konaní je v rozpore so zákonom aj
z toho dôvodu, že nie je splnená podmienka „súčasného“ priebehu trestného konania
v zmysle ust. § 115 ods. 7 Trestného poriadku...
Uvedené závery plne podporuje aj judikatúra všeobecných súdov SR. V tejto
súvislosti v prvom rade upozorňujeme na rozsudok NS SR publikovaný pod zn. 35/2012
(sp. zn. 2 To 5/2011), v ktorom sa NS SR jednoznačne vyjadril, že trestné konanie v inej
veci, v ktorom majú byť výsledky odpočúvania použité, musí prebiehať už v čase vykonania
záznamu telekomunikačnej prevádzky.
... Výsledky odpočúvania, resp. ich časť boli nezákonne presunuté do trestného
konania ČVS: PPZ-499/NKA-FP-BA-2012 a z tohto konania následne ich časť do
Trestného konania, kde tvoria v súčasnosti súčasť spisového materiálu voči Sťažovateľovi
ako obvinenému.
... Práve takýto výklad, v zmysle ktorého by malo byť možné záznamy telefonickej
komunikácie použiť v kedykoľvek neskôr začatom trestnom konaní, podporuje orgány činné
v trestnom konaní v nezákonnom postupe spočívajúcom v porušovaní ich zákonnej
povinnosti záznamy v zmysle ust. § 115 ods. 8 a 9 Trestného poriadku bezodkladne zničiť,
v zmysle presvedčenia, že sa niekedy v budúcnosti môžu ešte „hodiť“ v inom trestnom
konaní. Postupom orgánov činných v trestnom konaní v zmysle tohto výkladu sa zároveň
neprípustné odníma dotknutým osobám právo podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia
o zničení záznamov ich telekomunikačnej prevádzky návrh na preskúmanie zákonnosti
príkazu na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky Najvyššiemu súdu SR, čo sa
napokon stalo aj v tomto prípade.».
Sťažovateľ súčasne poukazuje na skutočnosť, že „nemá akékoľvek procesné
postavenie v trestnom konaní pre účely, ktorého bol vykonávaný Odposluch. Sťažovateľ
taktiež nemá procesné postavenie v trestnom konaní ČVS:PPZ-499/NKA-FP-BA-2012,
v ktorom sa nachádzajú Výsledky odpočúvania, pravdepodobne vrátane Záznamu. Jedine
vo vzťahu k Trestnému konaniu má Sťažovateľ procesné postavenie obvineného. Trestné
konanie sa v súčasnosti nenachádza v štádiu súdneho konania, a zároveň je neisté, či sa
niekedy do tohto štádia dostane. Okrem toho obsah Výsledkov odpočúvania nijakým
spôsobom neprispieva k objasneniu otázok, ktoré sú predmetom Trestného konania, a preto
je vysoko nepravdepodobné, že by v Trestnom konaní tieto materiály mohli byť použité ako
dôkazný prostriedok. Použitie Výsledkov odpočúvania ako dôkazného materiálu v Trestnom
konaní vylučujú aj procesné vady, vzťahujúce sa predovšetkým na spôsob, akým boli
Analytické prepisy do Trestného konania zabezpečené. Napokon, aj z vyjadrenia
vyšetrovateľa v Trestnom konaní... je zrejmé, že Výsledky odposluchov nebudú v konaní,
v ktorom Sťažovateľ vystupuje ako obvinený, použité ako dôkazný prostriedok.
... Sťažovateľ nebol k dnešnému dňu o použití akéhokoľvek informačno-technického
prostriedku vo vzťahu k svojej osobe žiadnym spôsobom oficiálne informovaný, pričom
prvým informačným zdrojom, na základe ktorého Sťažovateľ nadobudol odôvodnené
podozrenie, že jeho práva boli skutočne dotknuté, bolo nahliadnutie do vyšetrovacieho spisu
v Trestnom konaní uskutočnené jeho právnym zástupcom dňa 15. 12. 2016.“.
5. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
rozhodol týmto nálezom:
„I. Špeciálny súd, pracovisko Banská Bystrica, vydaním rozhodnutia č. p. BB-ŠS- V-
89-05/06-4Nttš-280 a neoprávneným zhromažďovaním osobných údajov
, ako aj iných údajov o , v súvislosti s vydaním tohto
rozhodnutia, porušil základné práva podľa ustanovení podľa
čl. 19 ods. 1, 2 a 3, čl. 22 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 10 ods. 1,
2 a 3, čl. 13, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 a 2
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
II. Rozhodnutie Špeciálneho súdu, pracovisko Banská Bystrica, č. p. BB-ŠS-V-89-
05/06-4NUŠ-280 zo dňa 16. 6. 2006 sa zrušuje.
III. Špecializovanému trestnému súdu sa ako subjektu, ktorý ako nástupca
Špeciálneho súdu v súčasnosti disponuje spisovou dokumentáciou ku konaniu, v ktorom
bolo vydané rozhodnutie č. p. BB-ŠS-V-89-05/06-4Nttš-280, prikazuje vyradiť a zničiť
všetky záznamy a akékoľvek iné dokumenty týkajúce sa osoby ,
ktoré boli získané v súvislosti s vydaním rozhodnutia č. p. BB-ŠS-V-89-05/06-4Nttš-280
alebo v súvislosti s výkonom ďalšej súdnej právomoci vzhľadom na povinnosť skúmať
trvanie dôvodov použitia informačno-technických prostriedkov, ktorých používanie bolo
povolené týmto rozhodnutím, a to do 15 dní od doručenia tohto nálezu.
IV. Národná kriminálna agentúra Prezídia Policajného zboru SR a Úrad zvláštnych
policajných činností Prezídia Policajného zboru SR, použitím informačno-technických
prostriedkov na základe rozhodnutia Špeciálneho súdu, č. p. BB- ŠS-V-89-05/06-4Nttš-280,
ako aj vyhotovením a nezničením záznamov a akýchkoľvek iných výsledkov použitia týchto
informačno-technických prostriedkov, týkajúcich sa osoby
(vrátane tzv. analytických prepisov), a ďalej neoprávneným zhromažďovaním osobných
údajov a ďalších údajov v súvislosti s vyhotovovaním a nezničením takýchto záznamov
alebo akýchkoľvek iných takýchto výsledkov porušili základné práva
podľa ustanovení podľa čl. 19 ods. 1, 2 a 3, čl. 22 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, čl. 10 ods. 1, 2 a 3, čl. 13, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv
a slobôd a čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd
V. Národnej kriminálnej agentúre Prezídia Policajného zboru SR a Úradu zvláštnych
policajných činností Prezídia Policajného zboru SR sa prikazuje v rámci všetkých svojich
organizačne podriadených útvarov zabezpečiť vyradenie a zničenie všetkých záznamov
a akýchkoľvek iných výsledkov použitia informačno-technických prostriedkov na základe
rozhodnutí Špeciálneho súdu, pracovisko Banská Bystrica sp. zn. BB-ŠS-V-89-05/06- 4Nttš-
280 týkajúcich sa osoby , a to do 15 dní od doručenia tohto
nálezu.
VI. Špecializovaný trestný súd, Národná kriminálna agentúra Prezídia Policajného
zboru SR a Úrad zvláštnych policajných činností Prezídia Policajného zboru SR sú povinní
spoločne a nerozdielne nahradiť trovy právneho zastúpenia... na účet právneho zástupcu,
...“
II.
6. V doplnení podania doručenom ústavnému súdu 10. apríla 2017 sťažovateľ
uviedol, že 15. februára 2017 podal na Najvyššom súde Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) návrh na preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia v zmysle
ustanovenia § 362f Trestného poriadku. V oznámení z 23. marca 2017 doručenom
sťažovateľovi najvyšší súd uviedol, že návrh „stojí úplne mimo rámca platnej právnej
úpravy uvedenej v § 362f Tr. por., keďže nie je oprávnenou
osobou podľa § 115 ods. 9 Tr. por. vo vzťahu k príkazu, ktorý sa evidentne týkal inej
trestnej veci“. Najvyšší súd preto o tomto návrhu odmietol konať a rozhodovať, keďže ho
považoval za obsolétny. V doplnení sťažnosti sťažovateľ zároveň uviedol, že listom
zo 6. februára 2017 mu nebol príslušným orgánom činným v trestnom konaní udelený
súhlas na nahliadnutie do spisu ČVS PPZ-499/NKA-FP-BA-2012 v zmysle § 69 ods. 1
7. Na základe výzvy ústavného súdu sa k sťažnosti vyjadrili účastníci konania ‒
Špecializovaný trestný súd v Pezinku (ďalej len „špecializovaný súd“) ako právny nástupca
špeciálneho súdu, zastúpený jeho predsedom podaním sp. zn. Spr. 148/17 zo 6. júna 2017,
a ministerstvo vnútra prostredníctvom svojich organizačných zložiek: Úradu zvláštnych
policajných činností Bratislava podaním sp. zn. PPZ-ZPČ-V-50-1/2017 z 12. júna 2017,
zaevidovaným v Protokole utajovaných písomností ústavného súdu pod ev. č.
ako „Vyhradená“ písomnosť, a Národnej kriminálnej agentúry Bratislava, podaním
sp. zn. ČVS: PPZ-219/NKA-FP-BA-2016 zo 14. júna 2017. Ústavný súd vzhľadom
na dôvody rozhodnutia, ktoré ho viedli k odmietnutiu sťažnosti bez toho, aby sa zaoberal
vecnou stránkou podanej sťažnosti, nepovažoval za relevantné uvádzať obsah týchto
vyjadrení, keďže tento ani neviedol ústavný súd k záveru o jej odmietnutí.
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
10. Predmetom sťažnosti je sťažovateľom namietané porušenie v záhlaví sťažnosti
označených práv podľa ústavy, listiny a dohovoru namietaným rozhodnutím špeciálneho
súdu a namietaným postupom ministerstva vnútra a jeho zložiek v súvislosti s použitím
informačno-technických prostriedkov.
11. Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak
sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon
na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je
sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.
12. Ústavný súd poukazuje na to, že jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy je založená na princípe subsidiarity. Zmysel a účel princípu
subsidiarity, ktorý je vyvoditeľný z čl. 127 ods. 1 ústavy, spočíva v tom, že ochrana
ústavnosti nie je a podľa svojej povahy ani nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale
úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Právomoc
ústavného súdu rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy predstavuje ultima
ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý sa uplatní až v prípade nefunkčnosti všetkých
ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by
znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad
uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (porovnaj m. m. III. ÚS 149/04,
IV. ÚS 135/05, II. ÚS 156/09, I. ÚS 480/2013).
13. Právomoc ústavného súdu je teda vybudovaná na zásade prieskumu vecí
právoplatne skončených, ktorých eventuálnu protiústavnosť už nemožno zhojiť inými
procesnými prostriedkami, resp. už nie je možná náprava iným spôsobom.
14. Koncepcia konania o ústavnej sťažnosti je totiž založená na tom, že predstavuje
subsidiárny procesný prostriedok na ochranu ústavou zaručených základných práv a slobôd.
Ústavný súd nie je súčasťou sústavy všeobecných súdov či iných orgánov verejnej moci,
a nemôže preto nahrádzať ich činnosť. Jeho úlohou je v súlade s čl. 124 a nasl. ústavy
ochrana ústavnosti, a nie tzv. bežnej zákonnosti, resp. protiprávnosti. Z tohto pohľadu je
nevyhnutnou podmienkou konania, ktorá musí byť pred podaním ústavnej sťažnosti
splnená, vyčerpanie všetkých procesných prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi
na ochranu jeho práv poskytuje.
15. Jedinú výnimku z tohto pravidla predstavuje ustanovenie § 53 ods. 2 zákona
o ústavnom súde, podľa ktorého ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa
nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil
z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Sťažovateľ v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu
nič takého netvrdil (tým menej preukazoval), a ani sám ústavný súd sa nedomnieva, že
význam daného prípadu akokoľvek významnejšie presahuje vlastné záujmy sťažovateľa,
i keď na strane druhej ústavný súd uznáva, že nejde o banálnu vec.
16. V každom prípade však platí, že ústavná sťažnosť nemá byť podávaná z dôvodu
„procesnej opatrnosti či nedotknuteľnosti“ fyzickej alebo právnickej osoby, ale až vtedy, ak
sa sťažovateľ nemôže reálne domôcť ochrany svojich práv u ostatných orgánov verejnej
moci, hlavne všeobecných súdov, ktorých línia je trojvrstvová (občianskoprávne, resp.
civilnoprávne, správne a trestné súdnictvo). Postavenie ústavného súdu tak možno obrazne
prirovnať k „záchrannej brzde“, ktorú je možné použiť až vtedy, ak zlyhajú všetky obvyklé
a predvídané prostriedky na zabránenie vzniku hroziacej ujmy, teda zabránenie porušenia
ústavných práv. Konanie o ústavnej sťažnosti však nie je a ani nemôže byť pomyselnou
„skratkou“, ktorou by bolo možné obchádzať konanie už vedené, resp. ktoré môže byť
vedené na návrh sťažovateľa pred inými orgánmi verejnej moci.
17. Subsidiarita ústavnej sťažnosti má pritom dimenziu formálnu i materiálnu.
Formálna dimenzia znamená, že sťažovateľ pred podaním ústavnej sťažnosti musí
„formálne“ podať všetky prostriedky na ochranu práv, ktorými disponuje, a materiálnou
subsidiaritou je myslené to, že tieto prostriedky odôvodní spôsobom, ktorý všeobecnému
súdu umožní ústavnoprávny prieskum. Inak povedané, prípustnou je ústavná sťažnosť
nielen vtedy, ak sťažovateľ podal opravný prostriedok, ale tiež (a najmä), ak konanie pred
všeobecnými súdmi už skončilo, a jeho výsledok preto môže byť preskúmaný ústavným
súdom, a to výhradne z hľadiska ochrany ústavou zaručených základných práv a slobôd,
ktoré neboli rešpektované ostatnými orgánmi verejnej moci. Pokiaľ právny predpis stanoví,
že v určitej procesnej situácii je príslušný na rozhodovanie o právach a slobodách
jednotlivca konkrétny orgán verejnej moci, bolo by zásahom do jeho právomoci
a porušením princípu deľby moci (čl. 2 ods. 2 ústavy), pokiaľ by iný orgán o týchto právach
rozhodoval bez toho, aby bola daná možnosť príslušnému orgánu na realizáciu jeho
právomoci. Obidve tieto hľadiská preto treba reflektovať pri interpretácii a aplikácii
jednotlivých inštitútov zákona o ústavnom súde, v danom prípade pre posúdenie
prípustnosti ústavnej sťažnosti a príslušnosti ústavného súdu na jej prijatie na ďalšie
konanie.
18. V aktuálne posudzovanej veci ústavný súd konštatuje, že trestné konanie vedené
proti sťažovateľovi ešte nebolo skončené (je naďalej v štádiu prípravného konania, pozn.),
a tak je iba na orgánoch činných v trestnom konaní vrátane trestných súdov, aby sa
s tvrdenou nezákonnosťou chybne vykonaných dôkazov dôsledne vysporiadali
do meritórneho rozhodnutia v tejto trestnej veci.
19. Námietka smerujúca k nepoužiteľnosti dôkazu nemá pre stranu trestného konania
v slovenskom právnom prostredí legislatívnu oporu (čo treba považovať za veľkú chybu),
ale na strane druhej toto významné právo obhajoby existuje v materiálnom ústavnoprávnom
zmysle, čomu zodpovedá povinnosť orgánov činných v trestnom konaní a všeobecných
trestných súdov adekvátne reagovať na uplatnené námietky obhajoby, teda aj na tie, ktoré
sťažovateľ uplatnil v tejto ústavnej sťažnosti.
20. Prípustnosť použitia ,,...odposluchov...“ sa posudzuje v súvislosti s porušením
práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 dohovoru či čl. 46 ods. 1 ústavy) alebo práva
na súkromie (čl. 8 dohovoru či čl. 19 ústavy). Z judikatúry ESĽP vyplýva, že samotné
porušenie práva na súkromie nemusí vždy znamenať, že bolo zároveň porušené právo
na spravodlivý proces. Môže dôjsť k záveru, že právo na spravodlivý proces porušené
nebolo a dôkaz získaný protiprávnym ,,odposluchom“ (záznamom telekomunikačnej
prevádzky) môže byť označený ako prípustný, hoci právo na súkromie porušené mohlo byť
(porov. SCHENK proti Švajčiarsku z 12. 7. 1988, alebo KHAN proti Veľkej Británii
z 12. 5. 2000). Možno zhrnúť, že v judikatúre ESĽP sú pri posudzovaní dôkazov získaných
porušením práva na súkromie zásadné predovšetkým dve otázky. Otázka posúdenia
spravodlivosti procesu príslušného trestného konania ako celku a otázka relevancie dôkazu;
špecifickú úpravu prípustnosti dôkazov však prenecháva vnútroštátnej zákonnej úprave
na základe vyvažujúceho testu proporcionality.
21. S ohľadom na povahu tvrdeného zásahu orgánov činných v trestnom konaní
(trestných súdov) je však celkom zrejmé, že pred podaním ústavnej sťažnosti sťažovateľ
mohol a mal vyčerpať iné procesné prostriedky (aj civilnoprávne) na ochranu svojich práv,
ktorými slobodne disponuje. Je pritom predovšetkým na jeho vlastnej úvahe, ktoré z nich by
použil, a v tomto smere ústavný súd nie je oprávnený ho akokoľvek „navádzať“. Pokiaľ
však sťažovateľ napadol predmetné dôkazné prostriedky ústavnou sťažnosťou už teraz,
urobil tak predčasne, pretože nerešpektoval opísaný princíp subsidiarity a orgánom činným
v trestnom konaní (vrátane trestných súdov) či civilným súdom neumožnil, aby prípadne
samy poskytli ochranu jeho právam, lebo táto ochrana nie je doménou iba ústavného súdu.
22. Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol
sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako neprípustnú.
23. Keďže sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd sa už ďalšími návrhmi sťažovateľa
v nej uplatnenými nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. októbra 2018