Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 362/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. októbra 2018

predbežne prerokoval sťažnosť , ,

zastúpenej advokátkou JUDr. Ing. Lujzou Jurkovičovou, PhD., Domkárska 4, Bratislava,

vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1

a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd rozsudkom Okresného súdu Bratislava II sp. zn. z 18. februára 2015,

rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. zo 16. novembra 2016

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo 7. novembra

2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

19. februára 2018 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“),

ktorou namietala porušenie základného práva na rovnaké zaobchádzanie podľa čl. 12

ods. 1 a 2 (ďalej len „“), práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom

Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 18. februára

2015 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“), rozsudkom Krajského súdu v Bratislave

(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. zo 16. novembra 2016 (ďalej len „rozsudok

krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) sp. zn. zo 7. novembra 2017 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa podanou žalobou

na okresnom súde domáhala zaplatenia sumy 3 858,86 € proti žalovanému Stavebnému

bytovému družstvu Bratislava II (ďalej len „žalovaný“) z titulu vydania bezdôvodného

obohatenia z nesprávneho vyúčtovania nákladov za služby spojené s bývaním za rok 2010

až 2012. Žalobu sťažovateľka odôvodnila tým, že žalovaný jej počnúc rokom 2006 začal

neoprávnene účtovať položky vo vyúčtovaní nákladov za služby spojené s bývaním.

Napadnutým čiastočným rozsudkom okresný súd zastavil konanie v časti žaloby

o zaplatenie sumy 1 130,15 € z dôvodu jej späťvzatia, uložil žalovanému povinnosť zaplatiť

sťažovateľke 1 898,96 €, v časti o zaplatenie 788,35 € spolu s úrokom z omeškania

vo výške 1% ročne zo sumy 1 039 € od 14. júla 2011 do zaplatenia žalobu zamietol

a vyslovil, že o zvyšku žaloby o zaplatenie sumy 41,40 €, o zaplatenie príslušenstva

pohľadávok a trovách konania rozhodne v konečnom rozhodnutí.

3. Proti rozsudku okresného súdu v jeho zamietajúcej časti podala sťažovateľka

v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných

dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Poukázala na to, že žalovanému bolo známe

už z rozsudku okresného súdu sp. zn. z 19. januára 2010 v spojení

s rozsudkom odvolacieho krajského súdu, že predmetné položky (za roky 2006 a 2007)

účtuje neoprávnene, napriek tomu vynucoval ich plnenie od nej aj v nasledujúcich rokoch

2008 až 2012. Odvolací súd sa s argumentáciou sťažovateľky nestotožnil a čiastočný

rozsudok okresného súdu potvrdil ako vecne správny.

4. Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie, ktoré najvyšší súd

napadnutým uznesením odmietol.

5. Sťažovateľka považuje všetky označené rozhodnutia všeobecných súdov

za arbitrárne, ktoré majú za následok porušenie jej označených základných práv.

Všeobecným súdom vyčíta, že nedali odpovede a nezaoberali sa na ňou nastolené otázky

a jej vec nesprávne právne posúdili.

Sťažovateľka v tejto súvislosti argumentuje:

„Rozsudkom OS BA II... bola sčasti zamietnutá žaloba sťažovateľky zo dňa

25.11.2013 za vyúčtovanie nákladov SBD BA II za služby spojené s bývaním za rok 2010

v sume 788,35 EUR. V odôvodnení rozsudku OS BA II uviedol, že žalovaný neoprávnene

účtuje vo vyúčtovaní nákladov služby spojené s bývaním za rok 2010, 2011 a 2012, ale

nároky sťažovateľky za rok 2010 sú premlčané s poukazom na subjektívna

premlčacia dobu, lebo žalovaný vzniesol námietku premlčania. Námietku sťažovateľky, že

zo strany žalovaného ide o vedomé zneužitie s úmyslom bezdôvodného obohatenia sa bez

právneho dôvodu s poukazom na právoplatný rozsudok spis. zn. zo dňa

13.04.2011 a uplatňuje si svoje právo podľa ako aj k poukázaniu

na písomné uznanie dlhu žalovaným. Súd vôbec neodôvodnil uplatnené právo sťažovateľky

a o časti uznaného dlhu žalovaným vôbec nekonali.“

6. Sťažovateľka v sťažnosti ďalej poukazuje na relevantné články

a ustanovenia , ktoré zaručujú právo na súdnu ochranu,

a k tomu dodáva:

„Sme preto toho názoru, že Okresný súd Bratislava II... Krajský súd Bratislava...

a Najvyšší súd SR... sa vyššie citovanými zákonnými ustanoveniami neriadili a aplikovali

ich v rozpore s ako aj medzinárodnými zmluvami, ktorými je

Slovenská republika viazaná.

K porušeniu sťažovateľkiných ústavných práv došlo najmä tým, že OS BA II, KS BA

a NS SR správne právne posúdili skutkový stav, že ide o bezdôvodné obohatenie bez

právneho dôvodu, ale aplikovali nesprávne ustanovenia v otázke

plynutia premlčacej doby.

OS BA II a KS BA sa bližšie nezaoberali preskúmaním akú premlčaciu dobu majú

aplikovať na uplatňované nároky sťažovateľky, resp. či na sporné nároky sa má aplikovať aj

objektívna trojročná, resp. desaťročná premlčacia doba. OS BA II posúdil vec len

z hľadiska plynutia subjektívnej premlčacej doby podľa . KS BA tiež

neskúmal a nezhodnotil, či v tomto prípade sú splnené predpoklady aj pre plynutie

objektívnej desaťročnej premlčacej doby v zmysle ustanovenia § 107 ods. 2, resp.

všeobecnej premlčacej doby v zmysle a preto svoj právny názor ani neodôvodnil.

Naviac KS BA nepravdivo uviedol vo svojom odôvodnení na str. 5 v bode 17 rozsudku, že

žalobkyňa nepreukázala, či vyúčtovanie nákladov za rok 2010 nastalo po právoplatnosti

rozsudku sp. zn. zo dňa 13.4.2011 a uviedol, že to je len tvrdenie žalobkyne

a bolo chybou súdu, že si túto skutočnosť riadne neoveril, aj keď žalobkyňa na to jasne

poukázala.“

7. Napokon sťažovateľka namietala vady procesu takto:

„Okresný súd Bratislava II svojvôľou rozhodol o nepredložení materiálu NS SR

"Rozšírenie Dovolania“ žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa

16.11.2016 sp. zn. , ktoré bolo doručené dňa 28.02.2017 teda v zákonnej

lehote na dovolanie.

Najvyšší súd SR dňa 7.11.2017 sp. zn. rozhodol o neúplnom dovolaní

sťažovateľky, čím porušil jej základné právo na súdnu ochranu a spravodlivé súdne

konanie.“

8. V petite sťažnosti sťažovateľka žiadala vydať nález, ktorým by ústavný súd

vyslovil porušenie označených základných práv podľa a dohovoru rozsudkom

okresného súdu, rozsudkom krajského súdu a uznesením najvyššieho súdu, zrušil všetky

napádané rozhodnutia všeobecných súdov, vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie,

priznal jej primerané zadosťučinenie v celkovej sume 3 500 € a náhradu trov konania.

9. Primerané zadosťučinenie sťažovateľka odôvodnila tým, že so žalovaným vedie

niekoľko sporov s rovnakým skutkovým a právnym základom už po dobu 16 rokov, čo

znamená pre ňu finančnú záťaž a v neposlednom rade sa to odráža aj na jej zdravotnom

stave.

10. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa ak ústavný

súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím,

opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší

také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

11. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

12. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

13. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu

možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec

dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným

právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej

reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, ).

Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je teda absencia priamej

súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane

a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane

druhej.

14. Podľa č. 12 ods. 1 ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.

Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej

republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,

politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo

etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov

poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom.

15. Ústavný súd konštatuje, že podstatu sťažnosti tvorí námietka sťažovateľky, že

konajúce súdy prvého a druhého stupňa nesprávne vyhodnotili vykonané dokazovanie

a v nadväznosti na túto vadu vec nesprávne rozhodli, pričom najvyšší súd nevykonal

nápravu. Ďalšia podstatná námietka sťažovateľky smeruje k procesnému pochybeniu

všeobecných súdov.

16. Z uvedených dôvodov ústavný súd skúmal obsah sťažnosti a uznesenia

najvyššieho súdu v spojitosti s predchádzajúcimi meritórnymi rozhodnutiami všeobecných

súdov v tom smere, či konajúcim súdom zvolená interpretácia právnych predpisov nebola

neodôvodnená až do takej miery, že by to mohlo mať za následok porušenie označených

základných práv.

K namietanému porušeniu označených článkov

rozsudkom okresného súdu

17. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní časti sťažnosti, ktorou sťažovateľka

namieta porušenie označených základných práv rozsudkom okresného súdu, poukazuje

na to, že v zmysle už uvedeného ustanovenia disponuje ústavný súd pri

ochrane poskytovanej fyzickým alebo právnickým osobám len subsidiárnou právomocou.

Zo subsidiárnej právomoci ústavného súdu vyplýva, že právomoc ústavného súdu nastupuje

až vtedy, keď ochranu základných práv a slobôd nemôžu sťažovateľovi poskytnúť

všeobecné súdy (). Ak sa pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že

sťažovateľka sa môže ochrany základných práv alebo slobôd domôcť využitím dostupných

a účinných prostriedkov nápravy pred všeobecnými súdmi, ústavný súd takúto sťažnosť

odmietne pre nedostatok právomoci ().

18. Vzhľadom na uvedený princíp subsidiárnej právomoci ústavného súdu tak

ústavný súd nedisponuje právomocou preskúmavať rozsudok okresného súdu, pretože jeho

rozhodnutie mohlo byť (a v tomto prípade aj bolo) preskúmané krajským súdom, a to

na základe riadneho opravného prostriedku. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v časti

vo vzťahu k rozsudku okresného súdu odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu

na jej prerokovanie. Ústavný súd sa tak v ďalšom priebehu predbežného prerokovania

sťažnosti venoval len časti sťažnosti smerujúcej proti rozsudku krajského súdu a uzneseniu

najvyššieho súdu.

K namietanému porušeniu označených článkov

rozsudkom krajského súdu

19. Ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosti a preskúmaní rozsudku

krajského súdu konštatuje, že krajský súd reagoval na argumentáciu sťažovateľky ústavne

akceptovateľným spôsobom, z napádaného rozsudku je zrejmé, na základe akých právnych

predpisov rozhodol a akými úvahami sa spravoval, pričom tie zhrnul v závere napádaného

rozsudku takto:

«V prejednávanej veci z obsahu súdneho spisu vyplýva, že žalobkyňa sa domáha

vydania bezdôvodného obohatenia, spočívajúceho v uhradených platbách za vyúčtovanie

nákladov (špecifikovaných položiek) na byt na za rok 2010,

2011 a 2012. Vlastníkom predmetného bytu v čase vyúčtovania bol žalovaný, ktorý vykonal

vyúčtovanie a nájomcom bola žalobkyňa, ktorá uhradila náklady vyplývajúce z vyúčtovania.

Po čiastočných späť vzatiach žaloby a jej zmene zostalo súdu vecne prejednať nárok,

vyplývajúci z vyúčtovania nákladov za rok 2010, 2011 a 2012, vedený pod položkou

„odmena ZV - zástupcom vlastníkov bytov“, „náklady na správu“ a „fond prevádzky,

údržby a opráv“ a chybne účtované položky. Súd prvej inštancie rozhodol čiastočným

rozsudkom o nároku, týkajúceho sa istiny položiek „odmena ZV - zástupcom vlastníkov

bytov“, „náklady na správu“ a „fond prevádzky, údržby a opráv“ za rok 2010, 2011

a 2012. Zároveň vyslovil, že o zvyšku nároku - chybne účtovanej položke za rok 2011

a 2012, príslušenstve pohľadávok zo žalovaných súm a trovách konania rozhodne

v konečnom rozsudku.

Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvej inštancie postupoval správne, keď

v danom prípade vyhodnotil položky účtované žalovaným ako ..odmena zástupcom

vlastníkov bytov“, „náklady na správu“ a „fond prevádzky, údržby a opráv“ ako položky,

ktoré sa vzťahujú len na vlastníkov bytov. V tomto kontexte ich správne označil ako také,

ktoré žalovaný účtoval bez právneho dôvodu, t.j. bez toho, aby vznikol záväzok žalobkyne

na plnenie uvedené v týchto položkách, nakoľko žalobkyňa nebola vlastníkom bytu

v rozhodnom období, ale jeho nájomcom. Súd prvej inštancie tak rozlíšil nájomný vzťah

medzi prenajímateľom a nájomcom a vzťah medzi vlastníkom bytu a správcom bytového

domu ako aj práva a povinnosti z nich vyplývajúce. Uvedené položky účtované žalovaným

totiž nepredstavovali úhrady spojené s nájmom bytu, ale s jeho vlastníctvom, preto

žalobkyňa nebola povinná tieto položky uhradiť. Nedôvodná je námietka žalovaného, že

žalobkyňa, užívajúc aj spoločné časti a spoločné zariadenia domu, za toto užívanie odmieta

platiť do fondu, z ktorého sa tieto časti a zariadenia udržiavajú, opravujú a modernizujú.

Odvolací súd v tejto súvislosti dáva do pozornosti, že žalovaný si v súvislosti s nákladmi

spojenými s nájmom bytu už účtuje položky za výkon správy a do fondu opráv, a to

na základe príkazu predsedu predstavenstva družstva.

Súd prvej inštancie postupoval správne aj pri posúdení námietky premlčania

vznesenej žalovaným. V desaťročnej premlčacej dobe sa právo na vydanie bezdôvodného

obohatenia premlčí vtedy, keď bezdôvodné obohatenie bolo získané úmyselne. Úmysel

(či už priamy alebo nepriamy) musí smerovať k bezdôvodnému obohacovaniu sa a musí

existovať už v čase získania bezdôvodného obohatenia. Nestačilo by teda, keby povinný

získal bezdôvodné obohatenie neúmyselne a potom by si ho úmyselne ponechal. Ak nie sú

splnené podmienky na desaťročnú premlčaciu dobu, platí trojročná objektívna premlčacia

doba, a to aj v prípade, keď povinný získanie bezdôvodného obohatenia vôbec nezavinil.

V konaní však nebolo nepochybne preukázané, že vyúčtovanie premlčaného nároku

(za rok 2010) bolo vykonané až po právoplatnom rozhodnutí súdu v spore o nárokoch

žalobkyne za predchádzajúce obdobie. Rozhodnutie Okresného súdu Bratislava III zo dňa

19.1.2010, č. k. -148 nadobudlo právoplatnosť (podľa tvrdení žalobkyne)

dňa 13.4.2011. V konaní však nebolo preukázané, že moment úmyselného konania

žalovaného, spočívajúceho vo vykonaní vyúčtovania nákladov na byt za rok 2010 nastal

po právoplatnosti uvedeného rozhodnutia. Nemožno teda vyvodiť, že družstvo spĺňalo

podmienku, že v čase vzniku bezdôvodného obohatenia existoval jeho úmysel. Súd prvej

inštancie potom správne na daný prípad aplikoval trojročnú premlčaciu dobu a z dôvodu

premlčania nároku žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia spočívajúceho

v platbách z vyúčtovania nákladov na byt za rok 2010 žalobu zamietol.

Nedôvodná je aj námietka žalobkyne, že odvolanie podané žalovaným podpísala

za družstvo neoprávnená osoba. Podľa výpisu z Obchodného registra žalovaného, navonok

koná za družstvo predseda a podpredsedovia alebo iný poverený člen predstavenstva.

To znamená, že predseda môže konať za družstvo sám. Konanie aspoň dvoch členov

predstavenstva podľa výpisu z Obchodného registra sa vzťahuje iba na právne úkony, ktoré

si vyžadujú písomnú formu, pričom podanie odvolania nie je právny úkon. Predseda

predstavenstva riadi bežnú činnosť družstva, z toho vyplýva, že bol oprávnený poveriť

svojho zamestnanca zastupovať družstvo v konaní pred okresným aj krajským súdom.»

20. Ústavný súd vo vzťahu k tvrdeniu sťažovateľky o arbitrárnom posudzovaní veci

samej konštatuje, že takéto tvrdenie sťažovateľky nemá oporu v odôvodnení napadnutého

rozsudku, v ktorom sa krajský súd dôsledne vysporiadal so všetkými okolnosťami

rozhodnými pre svoje rozhodnutie. Podľa názoru ústavného súdu krajský súd ústavne

akceptovateľným a udržateľným spôsobom objasnil skutkový základ veci a aplikáciu

právnej úpravy, ktorá nie je v rozpore s jej zmyslom a účelom. To platí aj k posúdeniu

premlčacej lehoty, keď konajúce súdy na daný stav veci odmietli možnosť aplikácie

desaťročnej premlčacej lehoty (v tomto smere istý nesúlad medzi odôvodnením okresného

súdu, ktorý uvádzal dvojročnú subjektívnu lehotu a odôvodnením krajského súdu

s akcentom na všeobecnú trojročnú lehotu je irelevantný). Nesúhlas sťažovateľky

s uznesením krajského súdu nemôže sám osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti

alebo arbitrárnosti tohto rozhodnutia a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť

jeho právny názor svojím vlastným. Ústavný súd nezistil žiadne ústavnoprávne vady

napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré by odôvodňovali zásah v súlade s jeho

právomocami, a preto podľa sťažnosť v tejto časti

odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

21. Ústavný súd neprisvedčuje ani námietke sťažovateľky týkajúcej sa

nedostatočného zdôvodnenia napadnutého rozsudku, ústavný súd k tomu uvádza, že

sťažovateľka v tomto konaní dostala odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu.

V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky

otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné

právo účastníka na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie

(m. m. , ).

K namietanému porušeniu označených článkov

uznesením najvyššieho súdu

22. Ústavný súd dáva za pravdu sťažovateľke v tom smere, že nepredložením

doplnenia vyjadrenia v zákonom predpokladanej lehote najvyššiemu súdu boli porušené jej

procesné práva. Na druhej strane nie každé porušenie procesných práv má za následok aj

porušenie základného práva garantovaného a dohovorom, zvlášť nie také porušenie

procesného práva, ktoré v konečnom dôsledku nemôže ani len potenciálne priniesť pre

účastníka priaznivejšie rozhodnutie. Nie je úlohou ústavného súdu vylepšovať odôvodnenie

všeobecných súdov, resp. zrušovať ich rozhodnutia len s týmto cieľom. Ústavný súd

nahliadajúc na uznesenie najvyššieho súdu naznačenou optikou navyše dopĺňa, že sa

podrobne zaoberal napadnutým rozsudkom krajského súdu a vzhľadom aj na závery

týkajúce sa rozsudku krajského súdu odmietol podľa

sťažnosť z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti aj vo vzťahu k napádanému uzneseniu

najvyššieho súdu.

23. K namietanému porušeniu a 2 ústavný súd uvádza, že jeho

aplikácia sa v individuálnych sťažnostiach viaže na porušenie individuálne určeného

základného práva alebo slobody sťažovateľa (porov. , ,

, z novšej judikatúry , , ),

a keďže ústavný súd nezistil porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu

základného práva sťažovateľky na rovnaké zaobchádzanie podľa a 2 .

24. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené

vo výroku tohto uznesenia.

25. Keďže sťažnosť bola odmietnutá pre jej zjavnú neopodstatnenosť, ústavný súd

nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky, ktoré sú viazané na skutočnosť, že

sťažnosti bude vyhovené.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. októbra 2018