Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 362/2018
PDF · 223.66 KB
No categories available
I. ÚS 362/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. októbra 2018
predbežne prerokoval sťažnosť , ,
zastúpenej advokátkou JUDr. Ing. Lujzou Jurkovičovou, PhD., Domkárska 4, Bratislava,
vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd rozsudkom Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 15 C 164/2014 z 18. februára 2015,
rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 7 Co 256/2015 zo 16. novembra 2016
a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 95/2017 zo 7. novembra
2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
19. februára 2018 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“),
ktorou namietala porušenie základného práva na rovnaké zaobchádzanie podľa čl. 12
ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom
Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 15 C 164/2014 z 18. februára
2015 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“), rozsudkom Krajského súdu v Bratislave
(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 7 Co 256/2015 zo 16. novembra 2016 (ďalej len „rozsudok
krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) sp. zn. 4 Cdo 95/2017 zo 7. novembra 2017 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa podanou žalobou
na okresnom súde domáhala zaplatenia sumy 3 858,86 € proti žalovanému Stavebnému
bytovému družstvu Bratislava II (ďalej len „žalovaný“) z titulu vydania bezdôvodného
obohatenia z nesprávneho vyúčtovania nákladov za služby spojené s bývaním za rok 2010
až 2012. Žalobu sťažovateľka odôvodnila tým, že žalovaný jej počnúc rokom 2006 začal
neoprávnene účtovať položky vo vyúčtovaní nákladov za služby spojené s bývaním.
Napadnutým čiastočným rozsudkom okresný súd zastavil konanie v časti žaloby
o zaplatenie sumy 1 130,15 € z dôvodu jej späťvzatia, uložil žalovanému povinnosť zaplatiť
sťažovateľke 1 898,96 €, v časti o zaplatenie 788,35 € spolu s úrokom z omeškania
vo výške 1% ročne zo sumy 1 039 € od 14. júla 2011 do zaplatenia žalobu zamietol
a vyslovil, že o zvyšku žaloby o zaplatenie sumy 41,40 €, o zaplatenie príslušenstva
pohľadávok a trovách konania rozhodne v konečnom rozhodnutí.
3. Proti rozsudku okresného súdu v jeho zamietajúcej časti podala sťažovateľka
v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Poukázala na to, že žalovanému bolo známe
už z rozsudku okresného súdu sp. zn. 58 C 130/2009 z 19. januára 2010 v spojení
s rozsudkom odvolacieho krajského súdu, že predmetné položky (za roky 2006 a 2007)
účtuje neoprávnene, napriek tomu vynucoval ich plnenie od nej aj v nasledujúcich rokoch
2008 až 2012. Odvolací súd sa s argumentáciou sťažovateľky nestotožnil a čiastočný
rozsudok okresného súdu potvrdil ako vecne správny.
4. Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie, ktoré najvyšší súd
napadnutým uznesením odmietol.
5. Sťažovateľka považuje všetky označené rozhodnutia všeobecných súdov
za arbitrárne, ktoré majú za následok porušenie jej označených základných práv.
Všeobecným súdom vyčíta, že nedali odpovede a nezaoberali sa na ňou nastolené otázky
a jej vec nesprávne právne posúdili.
Sťažovateľka v tejto súvislosti argumentuje:
„Rozsudkom OS BA II... bola sčasti zamietnutá žaloba sťažovateľky zo dňa
25.11.2013 za vyúčtovanie nákladov SBD BA II za služby spojené s bývaním za rok 2010
v sume 788,35 EUR. V odôvodnení rozsudku OS BA II uviedol, že žalovaný neoprávnene
účtuje vo vyúčtovaní nákladov služby spojené s bývaním za rok 2010, 2011 a 2012, ale
nároky sťažovateľky za rok 2010 sú premlčané s poukazom na § 107 ods. 1 OZ subjektívna
premlčacia dobu, lebo žalovaný vzniesol námietku premlčania. Námietku sťažovateľky, že
zo strany žalovaného ide o vedomé zneužitie s úmyslom bezdôvodného obohatenia sa bez
právneho dôvodu s poukazom na právoplatný rozsudok spis. zn. 58C/130/2009 zo dňa
13.04.2011 a uplatňuje si svoje právo podľa § 107 ods.2 OZ ako aj k poukázaniu
na písomné uznanie dlhu žalovaným. Súd vôbec neodôvodnil uplatnené právo sťažovateľky
a o časti uznaného dlhu žalovaným vôbec nekonali.“
6. Sťažovateľka v sťažnosti ďalej poukazuje na relevantné články ústavy
a ustanovenia Civilného sporového poriadku, ktoré zaručujú právo na súdnu ochranu,
a k tomu dodáva:
„Sme preto toho názoru, že Okresný súd Bratislava II... Krajský súd Bratislava...
a Najvyšší súd SR... sa vyššie citovanými zákonnými ustanoveniami neriadili a aplikovali
ich v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky ako aj medzinárodnými zmluvami, ktorými je
Slovenská republika viazaná.
K porušeniu sťažovateľkiných ústavných práv došlo najmä tým, že OS BA II, KS BA
a NS SR správne právne posúdili skutkový stav, že ide o bezdôvodné obohatenie bez
právneho dôvodu, ale aplikovali nesprávne ustanovenia Občianskeho zákonníka v otázke
plynutia premlčacej doby.
OS BA II a KS BA sa bližšie nezaoberali preskúmaním akú premlčaciu dobu majú
aplikovať na uplatňované nároky sťažovateľky, resp. či na sporné nároky sa má aplikovať aj
objektívna trojročná, resp. desaťročná premlčacia doba. OS BA II posúdil vec len
z hľadiska plynutia subjektívnej premlčacej doby podľa § 107 ods. 1 OZ. KS BA tiež
neskúmal a nezhodnotil, či v tomto prípade sú splnené predpoklady aj pre plynutie
objektívnej desaťročnej premlčacej doby v zmysle ustanovenia § 107 ods. 2, resp.
všeobecnej premlčacej doby v zmysle § 101 OZ a preto svoj právny názor ani neodôvodnil.
Naviac KS BA nepravdivo uviedol vo svojom odôvodnení na str. 5 v bode 17 rozsudku, že
žalobkyňa nepreukázala, či vyúčtovanie nákladov za rok 2010 nastalo po právoplatnosti
rozsudku sp. zn. 58C/130/2009 zo dňa 13.4.2011 a uviedol, že to je len tvrdenie žalobkyne
a bolo chybou súdu, že si túto skutočnosť riadne neoveril, aj keď žalobkyňa na to jasne
poukázala.“
7. Napokon sťažovateľka namietala vady procesu takto:
„Okresný súd Bratislava II svojvôľou rozhodol o nepredložení materiálu NS SR
"Rozšírenie Dovolania“ žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa
16.11.2016 sp. zn. 7Co 256/2015, ktoré bolo doručené dňa 28.02.2017 teda v zákonnej
lehote na dovolanie.
Najvyšší súd SR dňa 7.11.2017 sp. zn. 4Cdo 95/2017 rozhodol o neúplnom dovolaní
sťažovateľky, čím porušil jej základné právo na súdnu ochranu a spravodlivé súdne
konanie.“
8. V petite sťažnosti sťažovateľka žiadala vydať nález, ktorým by ústavný súd
vyslovil porušenie označených základných práv podľa ústavy a dohovoru rozsudkom
okresného súdu, rozsudkom krajského súdu a uznesením najvyššieho súdu, zrušil všetky
napádané rozhodnutia všeobecných súdov, vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie,
priznal jej primerané zadosťučinenie v celkovej sume 3 500 € a náhradu trov konania.
9. Primerané zadosťučinenie sťažovateľka odôvodnila tým, že so žalovaným vedie
niekoľko sporov s rovnakým skutkovým a právnym základom už po dobu 16 rokov, čo
znamená pre ňu finančnú záťaž a v neposlednom rade sa to odráža aj na jej zdravotnom
stave.
10. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný
súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím,
opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší
také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
11. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
12. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
13. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu
možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec
dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným
právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej
reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05).
Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je teda absencia priamej
súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane
a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane
druhej.
14. Podľa č. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.
Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.
Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej
republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,
politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo
etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov
poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom.
15. Ústavný súd konštatuje, že podstatu sťažnosti tvorí námietka sťažovateľky, že
konajúce súdy prvého a druhého stupňa nesprávne vyhodnotili vykonané dokazovanie
a v nadväznosti na túto vadu vec nesprávne rozhodli, pričom najvyšší súd nevykonal
nápravu. Ďalšia podstatná námietka sťažovateľky smeruje k procesnému pochybeniu
všeobecných súdov.
16. Z uvedených dôvodov ústavný súd skúmal obsah sťažnosti a uznesenia
najvyššieho súdu v spojitosti s predchádzajúcimi meritórnymi rozhodnutiami všeobecných
súdov v tom smere, či konajúcim súdom zvolená interpretácia právnych predpisov nebola
neodôvodnená až do takej miery, že by to mohlo mať za následok porušenie označených
základných práv.
K namietanému porušeniu označených článkov ústavy
rozsudkom okresného súdu
17. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní časti sťažnosti, ktorou sťažovateľka
namieta porušenie označených základných práv rozsudkom okresného súdu, poukazuje
na to, že v zmysle už uvedeného ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy disponuje ústavný súd pri
ochrane poskytovanej fyzickým alebo právnickým osobám len subsidiárnou právomocou.
Zo subsidiárnej právomoci ústavného súdu vyplýva, že právomoc ústavného súdu nastupuje
až vtedy, keď ochranu základných práv a slobôd nemôžu sťažovateľovi poskytnúť
všeobecné súdy (I. ÚS 269/06). Ak sa pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že
sťažovateľka sa môže ochrany základných práv alebo slobôd domôcť využitím dostupných
a účinných prostriedkov nápravy pred všeobecnými súdmi, ústavný súd takúto sťažnosť
odmietne pre nedostatok právomoci (IV. ÚS 115/07).
18. Vzhľadom na uvedený princíp subsidiárnej právomoci ústavného súdu tak
ústavný súd nedisponuje právomocou preskúmavať rozsudok okresného súdu, pretože jeho
rozhodnutie mohlo byť (a v tomto prípade aj bolo) preskúmané krajským súdom, a to
na základe riadneho opravného prostriedku. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v časti
vo vzťahu k rozsudku okresného súdu odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu
na jej prerokovanie. Ústavný súd sa tak v ďalšom priebehu predbežného prerokovania
sťažnosti venoval len časti sťažnosti smerujúcej proti rozsudku krajského súdu a uzneseniu
najvyššieho súdu.
K namietanému porušeniu označených článkov ústavy
rozsudkom krajského súdu
19. Ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosti a preskúmaní rozsudku
krajského súdu konštatuje, že krajský súd reagoval na argumentáciu sťažovateľky ústavne
akceptovateľným spôsobom, z napádaného rozsudku je zrejmé, na základe akých právnych
predpisov rozhodol a akými úvahami sa spravoval, pričom tie zhrnul v závere napádaného
rozsudku takto:
«V prejednávanej veci z obsahu súdneho spisu vyplýva, že žalobkyňa sa domáha
vydania bezdôvodného obohatenia, spočívajúceho v uhradených platbách za vyúčtovanie
nákladov (špecifikovaných položiek) na byt na za rok 2010,
2011 a 2012. Vlastníkom predmetného bytu v čase vyúčtovania bol žalovaný, ktorý vykonal
vyúčtovanie a nájomcom bola žalobkyňa, ktorá uhradila náklady vyplývajúce z vyúčtovania.
Po čiastočných späť vzatiach žaloby a jej zmene zostalo súdu vecne prejednať nárok,
vyplývajúci z vyúčtovania nákladov za rok 2010, 2011 a 2012, vedený pod položkou
„odmena ZV - zástupcom vlastníkov bytov“, „náklady na správu“ a „fond prevádzky,
údržby a opráv“ a chybne účtované položky. Súd prvej inštancie rozhodol čiastočným
rozsudkom o nároku, týkajúceho sa istiny položiek „odmena ZV - zástupcom vlastníkov
bytov“, „náklady na správu“ a „fond prevádzky, údržby a opráv“ za rok 2010, 2011
a 2012. Zároveň vyslovil, že o zvyšku nároku - chybne účtovanej položke za rok 2011
a 2012, príslušenstve pohľadávok zo žalovaných súm a trovách konania rozhodne
v konečnom rozsudku.
Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvej inštancie postupoval správne, keď
v danom prípade vyhodnotil položky účtované žalovaným ako ..odmena zástupcom
vlastníkov bytov“, „náklady na správu“ a „fond prevádzky, údržby a opráv“ ako položky,
ktoré sa vzťahujú len na vlastníkov bytov. V tomto kontexte ich správne označil ako také,
ktoré žalovaný účtoval bez právneho dôvodu, t.j. bez toho, aby vznikol záväzok žalobkyne
na plnenie uvedené v týchto položkách, nakoľko žalobkyňa nebola vlastníkom bytu
v rozhodnom období, ale jeho nájomcom. Súd prvej inštancie tak rozlíšil nájomný vzťah
medzi prenajímateľom a nájomcom a vzťah medzi vlastníkom bytu a správcom bytového
domu ako aj práva a povinnosti z nich vyplývajúce. Uvedené položky účtované žalovaným
totiž nepredstavovali úhrady spojené s nájmom bytu, ale s jeho vlastníctvom, preto
žalobkyňa nebola povinná tieto položky uhradiť. Nedôvodná je námietka žalovaného, že
žalobkyňa, užívajúc aj spoločné časti a spoločné zariadenia domu, za toto užívanie odmieta
platiť do fondu, z ktorého sa tieto časti a zariadenia udržiavajú, opravujú a modernizujú.
Odvolací súd v tejto súvislosti dáva do pozornosti, že žalovaný si v súvislosti s nákladmi
spojenými s nájmom bytu už účtuje položky za výkon správy a do fondu opráv, a to
na základe príkazu predsedu predstavenstva družstva.
Súd prvej inštancie postupoval správne aj pri posúdení námietky premlčania
vznesenej žalovaným. V desaťročnej premlčacej dobe sa právo na vydanie bezdôvodného
obohatenia premlčí vtedy, keď bezdôvodné obohatenie bolo získané úmyselne. Úmysel
(či už priamy alebo nepriamy) musí smerovať k bezdôvodnému obohacovaniu sa a musí
existovať už v čase získania bezdôvodného obohatenia. Nestačilo by teda, keby povinný
získal bezdôvodné obohatenie neúmyselne a potom by si ho úmyselne ponechal. Ak nie sú
splnené podmienky na desaťročnú premlčaciu dobu, platí trojročná objektívna premlčacia
doba, a to aj v prípade, keď povinný získanie bezdôvodného obohatenia vôbec nezavinil.
V konaní však nebolo nepochybne preukázané, že vyúčtovanie premlčaného nároku
(za rok 2010) bolo vykonané až po právoplatnom rozhodnutí súdu v spore o nárokoch
žalobkyne za predchádzajúce obdobie. Rozhodnutie Okresného súdu Bratislava III zo dňa
19.1.2010, č. k. 58C/130/2009-148 nadobudlo právoplatnosť (podľa tvrdení žalobkyne)
dňa 13.4.2011. V konaní však nebolo preukázané, že moment úmyselného konania
žalovaného, spočívajúceho vo vykonaní vyúčtovania nákladov na byt za rok 2010 nastal
po právoplatnosti uvedeného rozhodnutia. Nemožno teda vyvodiť, že družstvo spĺňalo
podmienku, že v čase vzniku bezdôvodného obohatenia existoval jeho úmysel. Súd prvej
inštancie potom správne na daný prípad aplikoval trojročnú premlčaciu dobu a z dôvodu
premlčania nároku žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia spočívajúceho
v platbách z vyúčtovania nákladov na byt za rok 2010 žalobu zamietol.
Nedôvodná je aj námietka žalobkyne, že odvolanie podané žalovaným podpísala
za družstvo neoprávnená osoba. Podľa výpisu z Obchodného registra žalovaného, navonok
koná za družstvo predseda a podpredsedovia alebo iný poverený člen predstavenstva.
To znamená, že predseda môže konať za družstvo sám. Konanie aspoň dvoch členov
predstavenstva podľa výpisu z Obchodného registra sa vzťahuje iba na právne úkony, ktoré
si vyžadujú písomnú formu, pričom podanie odvolania nie je právny úkon. Predseda
predstavenstva riadi bežnú činnosť družstva, z toho vyplýva, že bol oprávnený poveriť
svojho zamestnanca zastupovať družstvo v konaní pred okresným aj krajským súdom.»
20. Ústavný súd vo vzťahu k tvrdeniu sťažovateľky o arbitrárnom posudzovaní veci
samej konštatuje, že takéto tvrdenie sťažovateľky nemá oporu v odôvodnení napadnutého
rozsudku, v ktorom sa krajský súd dôsledne vysporiadal so všetkými okolnosťami
rozhodnými pre svoje rozhodnutie. Podľa názoru ústavného súdu krajský súd ústavne
akceptovateľným a udržateľným spôsobom objasnil skutkový základ veci a aplikáciu
právnej úpravy, ktorá nie je v rozpore s jej zmyslom a účelom. To platí aj k posúdeniu
premlčacej lehoty, keď konajúce súdy na daný stav veci odmietli možnosť aplikácie
desaťročnej premlčacej lehoty (v tomto smere istý nesúlad medzi odôvodnením okresného
súdu, ktorý uvádzal dvojročnú subjektívnu lehotu a odôvodnením krajského súdu
s akcentom na všeobecnú trojročnú lehotu je irelevantný). Nesúhlas sťažovateľky
s uznesením krajského súdu nemôže sám osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti
alebo arbitrárnosti tohto rozhodnutia a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť
jeho právny názor svojím vlastným. Ústavný súd nezistil žiadne ústavnoprávne vady
napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré by odôvodňovali zásah v súlade s jeho
právomocami, a preto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť v tejto časti
odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
21. Ústavný súd neprisvedčuje ani námietke sťažovateľky týkajúcej sa
nedostatočného zdôvodnenia napadnutého rozsudku, ústavný súd k tomu uvádza, že
sťažovateľka v tomto konaní dostala odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu.
V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky
otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné
právo účastníka na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie
(m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05).
K namietanému porušeniu označených článkov ústavy
uznesením najvyššieho súdu
22. Ústavný súd dáva za pravdu sťažovateľke v tom smere, že nepredložením
doplnenia vyjadrenia v zákonom predpokladanej lehote najvyššiemu súdu boli porušené jej
procesné práva. Na druhej strane nie každé porušenie procesných práv má za následok aj
porušenie základného práva garantovaného ústavou a dohovorom, zvlášť nie také porušenie
procesného práva, ktoré v konečnom dôsledku nemôže ani len potenciálne priniesť pre
účastníka priaznivejšie rozhodnutie. Nie je úlohou ústavného súdu vylepšovať odôvodnenie
všeobecných súdov, resp. zrušovať ich rozhodnutia len s týmto cieľom. Ústavný súd
nahliadajúc na uznesenie najvyššieho súdu naznačenou optikou navyše dopĺňa, že sa
podrobne zaoberal napadnutým rozsudkom krajského súdu a vzhľadom aj na závery
týkajúce sa rozsudku krajského súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
sťažnosť z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti aj vo vzťahu k napádanému uzneseniu
najvyššieho súdu.
23. K namietanému porušeniu čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy ústavný súd uvádza, že jeho
aplikácia sa v individuálnych sťažnostiach viaže na porušenie individuálne určeného
základného práva alebo slobody sťažovateľa (porov. I. ÚS 34/96, II. ÚS 85/01,
II. ÚS 167/04, z novšej judikatúry I. ÚS 509/2012, III. ÚS 87/2011, IV. ÚS 281/2012),
a keďže ústavný súd nezistil porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu
základného práva sťažovateľky na rovnaké zaobchádzanie podľa čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy.
24. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené
vo výroku tohto uznesenia.
25. Keďže sťažnosť bola odmietnutá pre jej zjavnú neopodstatnenosť, ústavný súd
nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky, ktoré sú viazané na skutočnosť, že
sťažnosti bude vyhovené.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. októbra 2018