Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 491/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-51

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. októbra 2018

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Východoslovenská vodárenská

spoločnosť, a. s., Komenského 50, Košice, právne zastúpenej advokátkou Mgr. Tatianou

Frištikovou, advokátska kancelária, Štúrova 27, Košice, vo veci namietaného porušenia

a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 30. januára 2018 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Východoslovenská vodárenská spoločnosť, a. s.,

o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. júla 2018

osobne do podateľne doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Východoslovenská

vodárenská spoločnosť, a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia

(ďalej len „“) a Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 30. januára 2018.

2. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka je vodárenskou spoločnosťou, ktorá vznikla

privatizáciou Východoslovenských vodární a kanalizácií, š. p. Akcionármi sťažovateľky sú

obce a mestá na území košického a prešovského vyššieho územného celku. Predmetom

činnosti sťažovateľky je najmä dodávka pitnej vody obyvateľstvu a ďalším odberateľom

a ich odkanalizovanie. Sťažovateľka tieto činnosti vykonáva za regulované ceny, ktorých

výška je určená Úradom pre reguláciu sieťových odvetví aj so zohľadnením oprávnených

nákladov na výrobu pitnej vody a odkanalizovanie. Sťažovateľka odoberá ako kupujúca na

základe kúpnych zmlúv uzatvorených so Slovenským vodohospodárskym podnikom, š. p.

(ďalej len „vodohospodársky podnik“), ako predávajúcim vodu z vodárenských zdrojov

vo vlastníctve štátu. V záujme ochrany vodárenských zdrojov boli v minulosti zriadené

rozhodnutiami štátnych orgánov ich ochranné pásma vo vymedzenom rozsahu. V týchto

ochranných pásmach sú stanovené obmedzenia hospodárenia na pozemkoch najmä pre

poľnohospodársku výrobu. Vlastníkom týchto pozemkov bolo umožnené požiadať

vymedzené subjekty o náhradu majetkovej ujmy spôsobenej týmito obmedzeniami. Po tom,

čo rôzne subjekty (často aj nespĺňajúce podmienky stanovené pre žiadateľov o náhradu

majetkovej ujmy) zaslali výzvy na náhradu majetkovej ujmy vodárenským spoločnostiam

a ďalším subjektom, stali sa tieto „pohľadávky“ predmetom obchodu, z ktorého sa snažia

profitovať ako postupníci ďalšie spoločnosti. Sťažovateľka, iné vodárenské spoločnosti, ale

aj ďalšie subjekty sú povinné uplatnené nároky konkrétnych veriteľov evidovať vo svojom

účtovníctve, čo u vodárenských spoločností (vzhľadom na tvrdenú niekoľkomiliónovú

výšku týchto „pohľadávok“) ovplyvňuje výšku regulovanej ceny pitnej vody

a odkanalizovania stanovovanú pre jednotlivé vodárenské spoločnosti zo strany Úradu pre

reguláciu sieťových odvetví. Obchodná spoločnosť GENERIX, a. s. (ďalej len „Generix“),

ako žalobkyňa sa takto domáha od sťažovateľky zaplatenia sumy 3 847 618,60 € s prísl.,

odvolávajúc sa na zmluvy o postúpení pohľadávok uzatvorené s inými spoločnosťami ako

postupcami. Konanie o tejto žalobe sa vedie na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn.

, a to proti sťažovateľke a ďalším subjektom, ktorými sú Podtatranská

vodárenská prevádzková spoločnosť, a. s. (ďalej len „Podtatranská vodárenská prevádzková

spoločnosť“), Podtatranská vodárenská spoločnosť, a. s. (ďalej len „Podtatranská

vodárenská spoločnosť“), Vodohospodárska výstavba, štátny podnik (ďalej len

„Vodohospodárska výstavba“), Ministerstvo životného prostredia Slovenskej republiky

(ďalej len „ministerstvo“) a už spomínaný vodohospodársky podnik. Žalobu pôvodne

podalo Poľnohospodárske družstvo Nižné Repaše bez uvedenia žalovanej sumy. Uznesením

Okresného súdu Bratislava I sp. zn. z 28. augusta 2007 bol pripustený vstup

Generix ako nového žalobcu do konania. Pri posudzovaní splnenia procesných podmienok

na zmenu v osobe žalobcu sa vychádzalo z oznámení jednotlivých postupcov o postúpení

pohľadávok. Naposledy uznesením Okresného súdu Bratislava I sp. zn.

zo 4. augusta 2015 bola pripustená zmena žaloby tak, že sa Generix domáha zaplatenia

sumy 3 847 618,60 € s prísl.

3. Sťažovateľka ako žalobkyňa podala 21. mája 2008 Okresnému súdu Košice-okolie

(ďalej len „okresný súd“) žalobu proti žalovaným spoločnostiam OOS, s. r. o. (ďalej len

„OOS“), Generixu a AGRO-REAL, s. r. o. (ďalej len „Agro-real“), o určenie neplatnosti

troch zmlúv o postúpení pohľadávok uzatvorených medzi OOS a Agro-real ako postupcami

a Generixom ako postupníkom, ktorými mali byť Generixu postúpené pohľadávky

na zaplatenie náhrady majetkovej ujmy za obmedzenie hospodárenia na pozemkoch

v ochrannom pásme vodárenského zdroja, ktoré uplatňuje Generix v konaní vedenom

Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn. . Konanie o určenie neplatnosti

zmlúv o postúpení pohľadávok bolo na okresnom súde vedené pod sp. zn. .

Sťažovateľka žalobu odôvodnila jednak tým, že zmluvy o postúpení pohľadávok sú

absolútne neplatnými právnymi úkonmi pre neurčitosť (najmä z nich nie je zrejmé, akých

pozemkov sa náhrada majetkovej ujmy týka, kto je dlžník, resp. ak je ich viac, v akých

sumách je ten-ktorý označený dlžník dotknutý, atď.), a jednak tým, že ich predmetom je

postúpenie neexistujúcej pohľadávky (najmä preto, že ani Poľnohospodárske družstvo

Nižné Repaše ako prvý postupca, ale ani Agro-real neboli vlastníkmi pozemkov, na ktoré sa

má náhrada majetkovej ujmy vzťahovať). To isté platí aj pre oznámenia o postúpení

pohľadávok doručené sťažovateľke a ďalším subjektom.

Naliehavý právny záujem na požadovanom určení odôvodnila sťažovateľka tým, že

jej postavenie je neisté a jej práva sú ohrozené, pretože na základe doručených oznámení

o postúpení pohľadávok je tieto povinná evidovať v účtovníctve ako podmienené záväzky,

prípadne vytvárať na ich splnenie rezervu. Vzhľadom na to, že nie je zrejmá ani výška

tvrdených pohľadávok a neistá je i osoba veriteľa, nemôže si sťažovateľka riadne plniť ani

povinnosti pri vedení účtovníctva, lebo je povinná účtovať o konkrétnych sumách

a o konkrétnych veriteľoch. Navyše ako cenovo regulovaný subjekt musí napriek

uvedenému tieto pohľadávky zohľadniť, čo ovplyvňuje plánované ekonomicky oprávnené

náklady ako jeden zo vstupných údajov pre určenie ceny pitnej vody a odkanalizovania.

Tieto tvrdenia preukázala sťažovateľka audítorským stanoviskom, z ktorého vyplýva, že do

rozhodnutia o podanej žalobe nie je možné pre správne vedenie účtovníctva posúdiť, či na

základe doručených oznámení o postúpení pohľadávok nemá byť v účtovníctve

sťažovateľky vykonaný žiaden zápis, alebo naopak, má byť vedený záväzok, naň vytvorená

rezerva a vykázaný záväzok v účtovnej závierke. Ďalej má rozhodnutie o podanej žalobe

význam aj pre konanie vedené Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn. .

4. Do konania vstúpili na strane sťažovateľky ako žalobkyne v postavení vedľajších

účastníkov Podtatranská vodárenská prevádzková spoločnosť, Podtatranská vodárenská

spoločnosť, Vodohospodárska výstavba, ministerstvo a vodohospodársky podnik, ktorí sa

s argumentáciou sťažovateľky stotožnili. V záujme ochrany zákonnosti vstúpil do konania

aj prokurátor Okresnej prokuratúry Košice-okolie (ďalej len „prokurátor“), pretože išlo

o vec, ktorej účastníkmi sú právnické osoby s majetkovou účasťou štátu (štátne podniky),

resp. s majetkovou účasťou obcí (vodárenské spoločnosti).

5. Sťažovateľka v priebehu konania poukázala aj na to, že

o vodách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (vodný zákon) v znení neskorších

predpisov (ďalej len „vodný zákon“) bol s účinnosťou od 1. júna 2010 novelizovaný tak, že

vlastník poľnohospodárskych a lesných pozemkov nie je oprávnený pohľadávky voči

povinným subjektom postúpiť, poskytnúť ako bankovú zálohu alebo inú garanciu, ako aj

inak ich prevádzať na tretie subjekty.

6. Uznesením Okresného súdu Bratislava I č. k. -405 z 26. augusta

2008 v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. -465

z 25. augusta 2009 bolo konanie o zaplatenie sumy 3 847 618,60 € s prísl. prerušené do

skončenia konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. , pretože v tomto

konaní sa riešila otázka majúca význam pre rozhodnutie vo veci o zaplatenie sumy

3 847 618,60 € s prísl.

7. Rozsudkom okresného súdu č. k. -505 z 2. júna 2004 (správne má

byť zrejme 2014, a to aj v ďalšom texte, pozn.) bolo žalobe sťažovateľky vyhovené, teda sa

určila neplatnosť zmlúv o postúpení pohľadávok.

8. Rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k.

-563 z 27. februára 2015 bol rozsudok okresného súdu ako vecne správny

potvrdený. Krajský súd sa stotožnil so záverom okresného súdu o neexistujúcich

(fiktívnych) pohľadávkach. Po tom, čo rozsudok krajského súdu nadobudol 8. apríla 2015

právoplatnosť, sťažovateľka premietla výsledok konania do svojho účtovníctva, pričom

zároveň navrhla Okresnému súdu Bratislava I pokračovať v prerušenom konaní sp. zn.

.

9. Následne Generix postúpil pohľadávku na zaplatenie sumy 3 847 618,60 € s prísl.

zmluvou z 18. novembra 2015 spoločnosti NO. 1118 LTD so sídlom vo Veľkej Británii

a v konaní vedenom Okresným súdom Bratislava I navrhol pripustiť zmenu v osobe žalobcu

tak, aby táto spoločnosť nastúpila ako nová žalobkyňa namiesto Generixu.

10. Rozsudkom Okresného súdu Bratislava I č. k. -748 z 26. novembra

2015 bola žaloba Generixu zamietnutá a zamietnutý bol aj jej návrh na pripustenie zmeny

v osobe žalobcu.

11. Uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. -795 z 8. februára

2017 bol síce potvrdený výrok rozsudku Okresného súdu Bratislava I v časti o nepripustení

zmeny na strane žalobcu ako vecne správny, avšak zároveň bol zrušený v časti o zamietnutí

žaloby s odôvodnením, že vo veci samej sa malo rozhodovať až po právoplatnosti

rozhodnutia o nepripustení zmeny na strane žalobcu. Ak sa teda o oboch otázkach rozhodlo

naraz, postupovalo sa procesne nesprávne.

12. Proti potvrdzujúcemu výroku uznesenia Krajského súdu v Bratislave č. k.

-795 z 8. februára 2017 (t. j. výroku o nepripustení zmeny v osobe žalobcu)

podal Generix dovolanie, o ktorom v čase podania sťažnosti nebolo ešte rozhodnuté.

Generix podal dovolanie aj proti rozsudku krajského súdu č. k. -563

z 27. februára 2015.

13. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 30. januára 2018 boli

rozsudky krajského súdu č. k. -563 z 27. februára 2015 a okresného súdu

č. k. -505 z 2. júna 2004 zrušené a vec bola vrátená okresnému súdu

na ďalšie konanie. Uznesenie najvyššieho súdu bolo sťažovateľke doručené 31. mája 2018.

Z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že považoval dovolanie

Generixu za prípustné, pretože došlo k odňatiu možnosti konať pred súdom jednak tým, že

Generixu nebolo doručené vyjadrenie sťažovateľky k podanému odvolaniu, ďalej tým, že

právny zástupca žalovaných na pojednávaní 12. mája 2014 nebol vyzvaný na prednesenie

záverečného návrhu, a napokon pre nepreskúmateľnosť rozsudkov okresného súdu

a krajského súdu, ktoré neodôvodnili svoj záver o preukázaní naliehavého právneho záujmu

na určení požadovanom sťažovateľkou.

14. Podľa názoru sťažovateľky uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 30. januára 2018 došlo k porušeniu jej označených práv podľa a dohovoru jednak

tým, že najvyšší súd vecne prerokoval dovolanie Generixu napriek tomu, že neboli splnené

podmienky jeho prípustnosti podľa ,

ale tiež tým, že v zrušujúcom uznesení vyslovil vlastné právne názory k meritu veci napriek

tomu, že rozsudky okresného súdu a krajského súdu označil za nepreskúmateľné pre

nedostatok dôvodov, čo vylučuje možnosť meritórne preskúmavať závery

nepreskúmateľného rozhodnutia, ako aj vyjadrovať sa meritórne k právnemu posúdeniu

veci.

15. Sťažovateľka je tiež toho názoru, že najvyšší súd pri posudzovaní prípustnosti

dovolania Generixu podľa založil

svoje závery v rozpore s vlastnou stabilnou judikatúrou, ako aj judikatúrou ústavného súdu,

pričom podmienky prípustnosti dovolania posudzoval neprípustne extenzívne

a formalisticky.

16. K nedoručeniu vyjadrenia sťažovateľky a Vodohospodárskej výstavby

k odvolaniu žalovaných treba podľa sťažovateľky uviesť, že táto skutočnosť nemohla

založiť prípustnosť dovolania, pretože s ohľadom na existujúce okolnosti, ktoré najvyšší súd

nezohľadnil, Generixu nebola odňatá možnosť konať pred súdom a nevznikla mu ani žiadna

reálna ujma. Pokiaľ najvyšší súd v tejto súvislosti poukazuje na rozsudok Európskeho súdu

pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veci Trančíková proti Slovenskej republike (ako aj

na ďalšie rozsudky ESĽP v iných veciach), treba poukázať na to, že aj z tohto rozhodnutia

vyplýva, že právo na kontradiktórne konanie nie je absolútne a jeho rozsah sa môže líšiť

v závislosti od osobitných čŕt daného prípadu. K porušeniu práva nedôjde, ak by možnosť

vyjadriť sa nemala žiaden vplyv na výsledok konania. Z vyjadrenia sťažovateľky

k odvolaniu z 20. augusta 2014 je zjavné, že sa obmedzila len na zhrnutie skutkových

a právnych záverov okresného súdu a na zopakovanie vlastnej argumentácie. Rovnako

aj vyjadrenie Vodohospodárskej výstavby obsahovalo len súhrn jej argumentov známych už

z predchádzajúcich vyjadrení. Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu je zrejmé, že tieto

vyjadrenia nemali žiaden vplyv na výsledok konania.

17. Záver najvyššieho súdu, podľa ktorého nevyzvaním Generixu v zmysle § 118

ods. 4 na zhrnutie svojich návrhov a na vyjadrenie sa

k dokazovaniu a právnej stránke veci došlo k odňatiu jeho práva konať pred súdom,

je založený len na formalistickom a izolovanom posúdení formálnych náležitostí zápisnice

o pojednávaní z 12. mája 2014, ktoré je v rozpore s jej skutočným obsahom, ako aj

s priebehom pojednávania. Najvyšší súd dospel k tomuto záveru na základe toho,

že v zápisnici nie je výslovne zaznamenaná výzva okresného súdu na prednesenie

záverečných rečí podľa . Podľa názoru

sťažovateľky len zo skutočnosti, že v zápisnici táto výzva nebola zaznamenaná, teda len

z existencie formálneho nedostatku zápisnice, nemožno vyvodiť závažný záver o existencii

vady zmätočnosti podľa , keď je inak

z obsahu zápisnice zjavné, že všetkým prítomným právnym zástupcom strán konania

vrátane právneho zástupcu Generixu bolo udelené slovo na záverečné zhrnutie ich návrhov

a na vyjadrenie sa k dokazovaniu a právnej stránke veci. Právny zástupca Generixu

vo svojom záverečnom prednese uviedol, že „dlžník nemá čo namietať výšku odmeny za

postúpenie pohľadávok a výška odplaty za postúpenie pohľadávok nie je podstatnou

náležitosťou zmluvy o postúpení pohľadávok“, pričom zo zápisnice je zjavné, že toto jeho

vyjadrenie nadväzuje aj na jeho predchádzajúci rozsiahly prednes, v ktorom zhrnul svoje

právne závery a vyjadril sa k priebehu konania. Záverečnou rečou nie je len ten procesný

úkon strany, resp. jej zástupcu, ktorý je takto označený aj formálne, ale aj iný, v závere

pojednávania urobený procesný úkon, ktorým sa zhrňujú návrhy, vyjadruje sa

k dokazovaniu a právnej stránke veci. Je len subjektívnym a nepodloženým dohadom

najvyššieho súdu ignorujúcim priebeh pojednávania, ako aj celkový obsah a kontext

zápisnice, pokiaľ (zrejme s ohľadom na stručnosť záverečného prednesu právneho zástupcu

Generixu) vyvodil, že zjavne nešlo o záverečnú reč právneho zástupcu Generixu.

18. Prípustnosť dovolania nemohla založiť podľa sťažovateľky ani najvyšším súdom

konštatovaná nepreskúmateľnosť rozsudkov okresného súdu a krajského súdu pre

nedostatok dôvodov, keďže podľa ustálenej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu

nedostatočná odôvodnenosť a nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu

predstavuje len tzv. inú vadu konania, ktorá nemôže založiť prípustnosť dovolania

podľa . Aj zo zjednocujúceho

stanoviska občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu z 3. decembra 2015 vyplýva, že len

výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie

dôvodov podstatných na rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá

prípustnosť dovolania podľa . Najvyšší

súd síce formálne poukázal na toto zjednocujúce stanovisko, avšak z odôvodnenia jeho

uznesenia je zrejmé, že závery stanoviska dôsledne neaplikoval a relevantným, resp.

presvedčivým spôsobom nevysvetlil, aké úvahy ho viedli k záveru o výnimočnom excese

vo vzťahu k odôvodneniu rozsudkov okresného súdu a krajského súdu. V skutočnosti

okresný súd riadne objasnil skutkový i právny základ rozhodnutia, dostatočne sa

vysporiadal so všetkými otázkami majúcimi podstatný význam a rozhodnutie odôvodnil

v súlade s . Jasne a zrozumiteľne vysvetlil,

v čom videl dôvody existencie naliehavého právneho záujmu, a to aj s prihliadnutím

na prebiehajúce konanie o plnenie (sp. zn. ), dostatočne sa vysporiadal

s právnou úpravou postúpenia pohľadávok vrátane možnosti súdu preskúmavať platnosť

zmlúv o postúpení pohľadávok, riadne a podrobne uviedol viaceré skutočnosti, ktoré

považoval za rovnocenné dôvody absolútnej neplatnosti zmlúv o postúpení pohľadávok.

Rovnako ani rozsudok krajského súdu netrpí žiadnymi závažnými nedostatkami ani

vnútornými rozpormi odôvodnenia, ktoré by mohli spôsobiť jeho nepreskúmateľnosť.

Pokiaľ najvyšší súd ako hlavný dôvod nepreskúmateľnosti rozsudkov okresného súdu

a krajského súdu označil nedostatočné a nepreskúmateľné odôvodnenie existencie

naliehavého právneho záujmu, s týmto záverom nemožno súhlasiť, keďže z odôvodnenia

oboch rozsudkov je priamo a okamžite zistiteľné, v čom sa videli dôvody existencie

naliehavého právneho záujmu, ako to v konečnom dôsledku potvrdzuje aj odôvodnenie

uznesenia najvyššieho súdu, z ktorého je zrejmé, že najvyšší súd bez problémov zistil úvahy

okresného súdu a krajského súdu, ktoré ich viedli k záveru o existencii naliehavého

právneho záujmu, keď o týchto úvahách viedol rozsiahlu polemiku a podrobil ich dokonca

vecnému preskúmaniu. Z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu je teda zrejmé, že závery

okresného súdu a krajského súdu o existencii naliehavého právneho záujmu boli

najvyššiemu súdu dobre známe a že v skutočnosti problémom pre najvyšší súd nebola

nepreskúmateľnosť súdnych rozhodnutí, ale jeho odlišný právny názor vo vzťahu k záverom

o existencii naliehavého právneho záujmu, čo však nemôže zakladať prípustnosť dovolania.

Rovnako nemožno súhlasiť ani so záverom najvyššieho súdu o vnútorných rozporoch

v záveroch okresného súdu a krajského súdu v otázke možnosti súdu skúmať postúpenie

pohľadávky medzi účastníkmi zmluvy, lebo odôvodnenia týchto rozsudkov neobsahujú

žiadne vnútorné rozpory, ktoré by mohli v zásadných otázkach spôsobiť nezrozumiteľnosť

či nepreskúmateľnosť rozhodnutí. Len zo skutočnosti, že krajský súd posúdil otázku

určitosti jednej z predmetných zmlúv o postúpení pohľadávky z 11. apríla 2007 odlišne ako

okresný súd a považoval ju za dostatočne určitú, nemožno vyvodiť záver, že týmto

spôsobom vznikli zásadné rozpory v záveroch o možnosti súdu skúmať postúpenie

pohľadávok medzi účastníkmi zmluvy, a to už len z toho dôvodu, že tento záver sa netýkal

záveru okresného súdu o tom, či jednotlivé oznámenia o postúpení pohľadávok z 11. apríla

2007, 25. apríla 2007 a 4. októbra 2007 spĺňajú všetky náležitosti perfektného právneho

úkonu, ale len otázky určitosti zmluvy o postúpení pohľadávky z 11. apríla 2007. Okrem

toho okresný súd zistil viaceré ďalšie zásadné nedostatky týkajúce sa náležitostí oznámení

o postúpení pohľadávok a ich obsahu, z ktorých každý jednotlivo spôsoboval neplatnosť

týchto oznámení pre neurčitosť a nezrozumiteľnosť. Záver krajského súdu o dostatočnej

určitosti zmluvy o postúpení pohľadávky z 11. apríla 2007 žiadnym spôsobom nevylučuje

správnosť záveru okresného súdu o neplatnosti oznámení o postúpení pohľadávok

z 11. apríla 2007, 25. apríla 2007 a 4. októbra 2007 a už vôbec s ním nie je v takom rozpore,

ktorý by mohol spôsobiť nepreskúmateľnosť rozsudkov okresného súdu a krajského súdu.

Z rovnakého dôvodu záver krajského súdu o dostatočnej určitosti zmluvy o postúpení

pohľadávky z 11. apríla 2007 nemôže byť v rozpore ani so záverom o neplatnosti tejto

zmluvy, keďže okresný súd taktiež zistil viacero navzájom rovnocenných dôvodov

neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky z 11. apríla 2007, z ktorých každý samostatne

bol dôvodom na vyslovenie absolútnej neplatnosti tejto zmluvy, keď minimálne v jednom

z týchto dôvodov sa krajský súd v plnom rozsahu stotožnil so záverom o neplatnosti zmluvy

o postúpení pohľadávky z 11. apríla 2007 pre neexistenciu pohľadávky pôvodného postupcu

(Poľnohospodárskeho družstva Nižné Repaše) ako nájomcu pozemkov z dôvodu, že nárok

na majetkovú ujmu podľa § 26 ods. 2 vodného zákona mohol vzniknúť len vlastníkovi

pozemkov.

19. K porušeniu označených práv sťažovateľky podľa a dohovoru došlo aj

tým, že najvyšší súd v zrušovacom uznesení vyslovil vlastné právne názory k meritu veci

napriek tomu, že rozsudok okresného súdu, ako aj rozsudok krajského súdu označil za

nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. S ohľadom na podstatu a charakter vady

nepreskúmateľnosti je zrejmé, že existencia takejto vady logicky vylučuje možnosť

meritórne preskúmavať závery nepreskúmateľného rozhodnutia, ktoré sú z takéhoto

rozhodnutia objektívne nezistiteľné. Pokiaľ je súdne rozhodnutie postihnuté zásadnou vadou

nepreskúmateľnosti, nemôže byť takéto rozhodnutie podkladom pre vecné posúdenie jeho

správnosti ani pre vyslovenie záväzného právneho názoru dovolacieho súdu, keďže takýmto

postupom by de facto dovolací súd prevzal rolu skutkového súdu nižšieho stupňa, čo je

s ohľadom na systém opravných prostriedkov neprípustné. Uznesenie najvyššieho súdu je

v tejto časti založené na zreteľnom vnútornom protirečení, keď najvyšší súd na jednej strane

tvrdí, že pre extrémne nedostatky odôvodnenia rozsudkov okresného súdu a krajského súdu

z nich nie sú zistiteľné rozhodujúce závery, avšak na druhej strane vedie so závermi ním

označených nezrozumiteľných rozhodnutí rozsiahlu polemiku, podrobuje ich meritórnemu

preskúmaniu a dokonca k týmto záverom zaujíma vlastné názory týkajúce sa právneho

posúdenia veci, ktorými s ohľadom na záväznosť právneho názoru vysloveného dovolacím

súdom prejudikuje nové rozhodnutie krajského súdu, k čomu s ohľadom na najvyšším

súdom konštatované dôvody prípustnosti dovolania nemá žiadnu právomoc.

20. Sťažovateľka v ďalšom podrobne uvádza dôvody, pre ktoré nemožno podľa nej

súhlasiť so závermi najvyššieho súdu vzťahujúcimi sa k tvrdenej existencii naliehavého

právneho záujmu a k tvrdenej možnosti súdu preskúmavať platnosť zmlúv o postúpení

pohľadávok.

21. Sťažovateľka požaduje, aby ústavný súd o jej sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa Východoslovenská vodárenská spoločnosť, a. s.

na súdnu ochranu a spravodlivý proces podľa

a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 30.1.2018,

porušené boli.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

30.1.2018 zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania

vo výške 325,42 EUR do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu k rukám jeho

právnej zástupkyne.“

22. Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti považoval za vhodné

a potrebné umožniť jednak najvyššiemu súdu, ako aj všetkým dotknutým účastníkom

konania a vedľajším účastníkom konania vedeného okresným súdom pod sp. zn.

, ale tiež prokurátorovi vyjadriť sa k prípustnosti podanej sťažnosti.

23. Z vyjadrenia predsedníčky najvyššieho súdu č. k. -74 z 5. septembra

2018, doručeného ústavnému súdu 17. septembra 2018, vyplýva, že žiada sťažnosť

odmietnuť pre nesplnenie zákonných podmienok potrebných na prijatie sťažnosti na ďalšie

konanie. Poukazuje v prvom rade na to, že sťažnosť smeruje proti kasačnému uzneseniu

najvyššieho súdu, z čoho je zrejmé, že o žalobe sťažovateľky bude opätovne rozhodovať

okresný súd. Aj zo stabilizovanej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že ak

sťažnosť smeruje proti zrušujúcemu uzneseniu dovolacieho súdu, je potrebné rešpektovať

zásadu subsidiarity prejavujúcej sa aj v princípe minimalizácie zásahov ústavného súdu

do právomoci všeobecných súdov. Sťažnosťou napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je

náležitým a vyčerpávajúcim spôsobom odôvodnené. Nejde o arbitrárne rozhodnutie

a závery v ňom vyslovené nie sú v žiadnom prípade svojvoľné alebo neudržateľné.

Nedoručenie vyjadrení k odvolaniu je dôvodom prípustnosti dovolania podľa § 237 ods. 1

písm. f) . Najvyšší súd a ústavný súd vo svojej rozhodovacej

činnosti po vyhlásení rozsudku ESĽP vo veci Trančíková proti Slovenskej republike

jednotne zastávajú názor, že nedoručenie vyjadrenia k odvolaniu predstavuje vadu

zmätočnosti podľa . Spochybňovanie

judikatúry v tomto smere zo strany sťažovateľky je nenáležité. Nemožno súhlasiť ani

s tvrdením sťažovateľky, podľa ktorého nedodržanie postupu podľa § 118 ods. 4

nepredstavuje vadu zmätočnosti podľa

. Z ustálenej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu vyplýva,

že ak je predmet konania vyčerpaný, musí dať súd účastníkovi možnosť predniesť na záver

pojednávania svoje návrhy, vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci. Ide

o neodňateľné právo účastníka a ak mu ho súd odoprie, odníme mu možnosť konať pred

súdom a realizovať procesné práva, ktoré účastníkovi priznáva

s cieľom ochrany jeho práv a oprávnených záujmov. Predmetné pochybenie okresného súdu

(ktorým bola Generixu odňatá možnosť konať pred súdom a ktoré namietal v odvolaní)

krajský súd neodstránil a už len z tohto dôvodu bolo nevyhnutné kasačným rozhodnutím

zrušiť nielen rozsudok krajského súdu, ale aj rozsudok okresného súdu. Sťažovateľka

nedôvodne spochybňuje závery najvyššieho súdu, aj pokiaľ ide o nedostatočné odôvodnenie

rozhodnutí okresného súdu a krajského súdu. Tieto sa vôbec nevysporiadali s otázkou

naliehavého právneho záujmu a ani s právnou otázkou postúpenia pohľadávok, v dôsledku

čoho nedali odpoveď na základné otázky podstatné pre rozhodnutie o žalobe sťažovateľky.

Rozsudky okresného súdu a krajského súdu boli nepreskúmateľné, pričom tento nedostatok

bol takej intenzity, že išlo o vadu zmätočnosti podľa § 237 ods. 1 písm. f) Občianskeho

súdneho poriadku predpokladanú stanoviskom občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu

R 2/2016.

24. Z vyjadrenia Podtatranskej vodárenskej prevádzkovej spoločnosti ako

vedľajšieho účastníka na strane sťažovateľky z 27. augusta 2018, doručeného ústavnému

súdu 3. septembra 2018, vyplýva, že v plnom rozsahu súhlasí s dôvodmi sťažnosti.

25. Z vyjadrenia Podtatranskej vodárenskej spoločnosti ako vedľajšieho účastníka

na strane sťažovateľky z 31. augusta 2018, doručeného ústavnému súdu 4. septembra 2018,

vyplýva, že sa stotožňuje so znením sťažnosti a súhlasí aj s návrhom znenia nálezu tak, ako

je uvedený v sťažnosti.

26. Z vyjadrenia Vodohospodárskej výstavby, právne zastúpenej advokátom JUDr.

Martinom Kellom, advokátska kancelária, Šafárikovo námestie 4, Bratislava, ako

vedľajšieho účastníka na strane sťažovateľky z 3. septembra 2018, doručeného ústavnému

súdu 10. septembra 2018, vyplýva, že sťažnosť považuje za dôvodnú a právne

opodstatnenú. Uznesenie najvyššieho súdu považuje nielen za arbitrárne, ale za

neakceptovateľné aj tým, že najvyšší súd v ňom vyslovil nesprávny právny názor, ktorý je

pre súdy nižšieho stupňa záväzný v ďalšom konaní. V ďalšom zaujíma obdobné stanoviská

ako sťažovateľka.

27. Z vyjadrenia ministerstva ako vedľajšieho účastníka na strane sťažovateľky

č. 9806/2018-9.2 zo 7. septembra 2018, doručeného ústavnému súdu 11. septembra 2018,

vyplýva, že nie je daný dôvod na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“), a to ani pokiaľ by malo ísť o zjavnú neopodstatnenosť.

Ministerstvo identifikovalo (rovnako ako sťažovateľka) také podstatné pochybenia na strane

najvyššieho súdu, podľa ktorých došlo k namietanému porušeniu označených práv

sťažovateľky. Prejednanie dovolania najvyšším súdom pri absencii splnenia podmienky

prípustnosti dovolania, navyše v kombinácii so záväzným právnym názorom vysloveným

napriek tvrdenej nepreskúmateľnosti rozsudkov okresného súdu a krajského súdu, je takým

závažným zásahom do ústavných práv sťažovateľky, ktorý je potrebné podrobiť testu

ústavnosti. Žiadny zákonný predpoklad nebráni prijatiu sťažnosti na ďalšie konanie.

28. Ostatné oslovené subjekty možnosť vyjadriť sa nevyužili.

II.

29. Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 30. januára 2018 vyplýva,

že ním bol zrušený rozsudok krajského súdu č. k. -563 z 27. februára 2015

a rozsudok okresného súdu č. k. -505 z 2. júna 2004 a vec bola vrátená

okresnému súdu na ďalšie konanie.

Podľa konštatovania najvyššieho súdu Generix ako dovolateľ tvrdil, že postupom

okresného súdu mu bolo odňaté právo konať pred súdom, pričom bol porušený princíp

rovnosti zbraní. Závažné pochybenia okresného súdu mali nastať tým, že Generixu, ale ani

ostatným žalovaným (OOS a Agro-real) neboli doručené vyjadrenia k ním podanému

odvolaniu, hoci krajský súd na ne vo svojom rozhodnutí poukázal a Generix sa o ich

existencii dozvedel až z rozhodnutia krajského súdu. Ďalej mu neboli doručené všetky

relevantné listinné dôkazy, ktoré súdu predložila sťažovateľka, a to najmä správa audítora.

Podľa názoru najvyššieho súdu z obsahu spisu vyplýva, že vyjadrenie sťažovateľky

k odvolaniu žalovaných doručené okresnému súdu 21. augusta 2014 skutočne nebolo

doručené Generixu, ale ani ostatným žalovaným a rovnako nebolo doručené vyjadrenie

Vodohospodárskej výstavby ako vedľajšieho účastníka. Povinnosť doručiť vyjadrenie

k odvolaniu účastníka síce nebola povinnosťou zákonnou, avšak z ustálenej judikatúry

najvyššieho súdu možno dospieť k záveru, že v dôsledku všeobecnej záväznosti rozhodnutí

ESĽP pre rozhodovanie všeobecných súdov v otázkach práva na spravodlivý proces

(tu najmä vec Trančíková proti Slovenskej republike) je v záujme zachovania princípu

rovnosti zbraní povinnosťou súdu doručovať aj repliku na odvolanie. Najvyšší súd i ústavný

súd opakovane vo svojich rozhodnutiach zdôrazňujú, že právo účastníkov konania

na doručenie procesných vyjadrení ostatných účastníkov treba považovať za súčasť práva

na spravodlivý proces. Nedoručenie vyjadrenia účastníka konania druhému účastníkovi

konania vytvára stav nerovnosti účastníkov v konaní pred súdom, čo je v rozpore

s princípom kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní ako súčasti práva na spravodlivý

proces. Zároveň je takéto procesné opomenutie súdu hodnotené ako odňatie možnosti

účastníkovi konať pred súdom. Ani v tejto veci niet dôvodu odkloniť sa od tejto

rozhodovacej praxe (na ktorú najvyšší súd konkrétne poukazuje). V súvislosti

s doručovaním správy audítora treba poznamenať, že pokiaľ súd vytvoril podmienky

na oboznámenie sa s takto doloženým dôkazom, ktorý sa stal súčasťou spisu a žalovaní boli

s jeho existenciou oboznámení, nedošlo k ujme na strane Generixu, a to tým viac, že súd

tento dôkaz nevykonal a ani naň neprihliadol.

Podľa ďalšieho konštatovania najvyššieho súdu Generix tvrdí, že žalovaní neboli

okresným súdom v zmysle vyzvaní zhrnúť

svoje návrhy a vyjadriť sa k dokazovaniu a právnej stránke veci. Okresný súd na

pojednávaní konanom 12. mája 2014 vyzval k záverečným rečiam sťažovateľku

a vedľajších účastníkov, a to bez smerovania výzvy žalovaným, čím bolo zasiahnuté do

ústavného princípu rovnosti zbraní. Záver krajského súdu o nevyužití možnosti predniesť

záverečné reči považuje Generix za rozporný so skutočným priebehom pojednávania.

Najvyšší súd k tomu uvádza, že z obsahu zápisnice z predmetného pojednávania

zistil, že aj táto námietka je dôvodná. Okresný súd na začiatku pojednávania vypočul

právnych zástupcov strán, potom vyhlásil uznesenie o zamietnutí návrhov na vykonanie

ďalšieho dokazovania a konštatoval, že vykonával dokazovanie oboznámením listinných

dôkazov. Hneď za tým už nasledujú záverečné reči právneho zástupcu sťažovateľky

a všetkých prítomných vedľajších účastníkov, a to bez relevantnej výzvy v zmysle § 118

ods. 4 . Po všetkých záverečných rečiach je v zápisnici

zachytená veta právneho zástupcu žalovaných, z ktorej je zjavné, že len v skratke zaujal

stanovisko k vyjadreniam v týchto rečiach, avšak sám na jej prednes vyzvaný nebol

a nebolo tak zjavné, či bude alebo nebude pojednávanie odročené a či ešte bude mať

možnosť predniesť konzistentný prejav v zmysle § 118 ods. 4 Občianskeho súdneho

poriadku. Okresný súd ihneď po jeho vyjadrení dal poučenie podľa § 120 ods. 4

a vyhlásil dokazovanie za skončené s tým, že odročil

pojednávanie s cieľom vyhlásenia rozsudku. Takýto postup okresného súdu nemožno

považovať za súladný s postupom predpokladaným v § 118 ods. 4 Občianskeho súdneho

poriadku a žalovaným tak bolo odňaté právo konať pred súdom narušením princípu rovnosti

zbraní.

Najvyšší súd ďalej skúmal, či v danej veci ide o taký výnimočný prípad, v ktorom by

nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladala vadu konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f)

. Generix totiž vidí závažné procesné pochybenie vo veci

samej v tom, že napriek neexistencii naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení

(ktoré nie je spôsobilé odstrániť stav právnej neistoty sťažovateľky alebo ohrozenie jej

práva, najmä s ohľadom na skutočnosť, že je samostatne vedené konanie na plnenie) sa

okresný súd a krajský súd zaoberali vecou samou.

Najvyšší súd je presvedčený, že naliehavý právny záujem na požadovanom určení je

daný len vtedy, ak je takéto určenie spôsobilé odstrániť stav právnej neistoty sťažovateľky,

alebo ohrozenie jej práva. Bez pochybností sa možno stotožniť s argumentáciou Generixu,

podľa ktorej v zásade žaloba domáhajúca sa určenia existencie práva alebo právnej

skutočnosti nie je opodstatnená tam, kde je možné žalovať o splnenie povinnosti. Určovacia

žaloba má (ako bolo už nespočetnekrát judikované) preventívnu povahu a má poskytnúť

ochranu právnemu postaveniu žalobcu skôr, než dôjde k porušeniu právneho vzťahu alebo

práva. V zásade platí, že určovacia žaloba nie je opodstatnená tam, kde došlo k porušeniu

práva a bola podaná žaloba na plnenie. Treba konštatovať, že nedostatočným

a nepreskúmateľným odôvodnením záverov o existencii naliehavého právneho záujmu na

požadovanom určení neplatnosti zmlúv o postúpení pohľadávok bolo odňaté právo

Generixu konať pred súdom. Okresný súd na zdôvodnenie splnenia predpokladu

prejednania určovacej žaloby výslovne uviedol, že sťažovateľka má v tomto konaní

naliehavý právny záujem daný tým, že otázka, ktorá sa rieši v tomto konaní, má zásadný

význam pre prerušené konanie sp. zn. vedené Okresným súdom Bratislava I.

Krajský súd sa s týmto záverom stotožnil a uviedol, že sťažovateľka preukázala existenciu

naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, pretože práve rozhodnutie súdu

o tomto určení vytvorí pevný základ na odstránenie neistoty v ich vzťahu, keďže dá

jednoznačnú odpoveď na spornú otázku, či žalovaní nadobudli platne postupované

pohľadávky. Rozhodnutie o požadovanom určení bude mať zásadný význam pre

rozhodnutie o žalobe o plnenie vedenej Okresným súdom Bratislava I, v ktorej sa Generix

ako žalobca domáha proti (v tomto konaní) sťažovateľke a (v tomto konaní) vedľajším

účastníkom zaplatenia pohľadávok nadobudnutých spornými zmluvami o postúpení

pohľadávok, a zabráni aj rozmnožovaniu sporov, keďže Generix ako žalobca v konaní

o žalobe o plnenie rozširuje rozsah svojho nároku. K tomu najvyšší súd uvádza, že

odôvodnenia rozsudkov okresného súdu a krajského súdu nijako nedávajú odpoveď na to,

ako možno úspešne žalovať o určenie neplatnosti zmlúv o postúpení pohľadávok len s tým,

že je prerušené iné konanie (paradoxne konanie na plnenie z predmetných zmlúv), pričom

prebiehajúce konanie má dať odpoveď na osvedčenie aktívnej legitimácie strany v inom

konaní, ktoré je z toho dôvodu prerušené. Osvedčujúcim dôvodom nemôže byť naliehavý

právny záujem na určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, a skutočnosť, že je

z dôvodu vedenia takéhoto konania prerušené iné, časovo predchádzajúce, hmotnoprávne

súvisiace konanie o plnenie. V každom konaní súd samostatne posudzuje prípadné dôvody

na prerušenie konania a takéto rozhodnutie nemôže byť záväzným pre posúdenie existencie

podmienok na vedenie iného súdneho konania.

V súvislosti s nepreskúmateľnosťou dôvodov rozhodnutia najvyšší súd zistil

vnútorné rozpory aj v odôvodnení záverov o tom, či je možné skúmať postúpenie

pohľadávky medzi účastníkmi zmluvy, pokiaľ medzi nimi samotnými jej obsah nie je

sporný, a to v nadväznosti na povinnosť dlžníka jeho (postúpený) dlh splniť. Rozpory pri

aplikácii a interpretácii právnej normy sú obsiahnuté v samotných rozhodnutiach okresného

súdu a krajského súdu, ale vyplývajú z nich aj nezrovnalosti pri vzájomnej previazanosti,

keďže rozhodnutie krajského súdu v sebe inkorporuje celé prvoinštančné rozhodnutie a jeho

dôvody, avšak obsahuje vnútorné rozpory vyjadrením záverov, ktoré sú v príkrom rozpore

so závermi, ku ktorým dospel okresný súd. Okresný súd posúdil oznámenia o postúpení

pohľadávok z 11. apríla 2007, 25. apríla 2007 a 4. októbra 2007 ako oznámenia nespĺňajúce

náležitosti určitosti právneho úkonu, teda relevantného oznámenia o postúpení pohľadávok,

keďže v nich oznamovaná postupovaná pohľadávka nie je jasne a určito špecifikovaná. Bez

ohľadu na záver o neplatnosti oznámenia skúmal ďalej aj povahu samotnej pohľadávky

a vyhodnotil ju ako neexistentnú, z čoho vyvodil, že jej postúpenie nemôže byť platné.

Naopak, krajský súd vyhodnotil skutkový stav odlišne, keď uzavrel, že postupovaná

pohľadávka medzi OOS ako postupcom a Generixom ako postupníkom je dostatočne určito

identifikovaná právnym dôvodom, obdobím a tiež odkazom na rozhodnutia príslušných

orgánov o obmedzení užívania pozemkov v ochranných pásmach vodárenských zdrojov,

pričom pre určenie výšky pohľadávky nie je podstatné presné vymedzenie výmery či

katastrálneho územia v zmluve o postúpení pohľadávky, pretože tieto údaje sú objektívne

zistiteľné. Krajský súd zároveň konštatoval, že z povahy postúpenia pohľadávok vyplýva,

že na postúpenie je spôsobilá len pohľadávka, o identite a existencii ktorej nemôžu byť

pochybnosti, a tu sa stotožnil so záverom okresného súdu, podľa ktorého uvedená zmluva

o postúpení pohľadávky je neplatná pre neexistenciu pohľadávky pôvodného postupcu.

Podľa názoru najvyššieho súdu relevantné oznámenie postupcu dlžníkovi o postúpení

pohľadávky bez ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej

pohľadávky. Súd z takéhoto oznámenia vychádza bez toho, aby ako prejudiciálnu otázku

skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení. Dlžník sa v takomto prípade nemôže

úspešne dovolať neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky alebo jej neexistencie. To by

mohol len vtedy, ak by postúpenie pohľadávky preukazoval zmluvou o postúpení postupník.

Neskoršia súdna prax sa odklonila od uvedeného názoru v tom zmysle, že dlžník je

oprávnený domáhať sa skúmania platnosti postúpenia, ak zmluva o postúpení pohľadávok

bola uzavretá v rozpore so zákonom, kedy nie je rozhodujúce, či mu postúpenie oznámil

postupca alebo preukázal postupník. Názor, že oznámenie postupcu dlžníkovi o postúpení

pohľadávky bez ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej

pohľadávky, dosiaľ nebol v judikatúre modifikovaný, pričom z odôvodnenia oboch

rozhodnutí nie je zjavné, akým spôsobom bola právna úvaha skonštruovaná bez opory

v existujúcej judikatúre. Hoci okresný súd dospel k záveru, že oznámenie o postúpení

pohľadávky nepovažuje za relevantné, krajský súd tento záver korigoval a napriek tomu

„odobril“ ďalšie skúmanie pohľadávky, čo sa týka jej povahy a existencie, aby dospel

k totožnému záveru o neexistencii pohľadávky a nemožnosti ju postúpiť. Takýto postup

súdov vykazujúci vnútorné rozpory spôsobuje nepreskúmateľnosť rozhodnutí ako celku

a vedie k záveru o potrebe tieto rozhodnutia zrušiť. Najvyšší súd s poukazom

na nepreskúmateľnosť rozsudkov okresného súdu a krajského súdu dospel k záveru, že

Generixu bola odňatá možnosť konať pred súdom, čo zakladá prípustnosť dovolania podľa

.

III.

30. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

31. Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom

prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy

vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú

náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

32. Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho

rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne

z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten,

pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho

prijatí na ďalšie konanie (m. m. , , ).

33. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

34. Sťažovateľka predovšetkým namieta nesprávny záver najvyššieho súdu

o prípustnosti dovolania Generixu na tom základe, že neboli doručené vyjadrenia

sťažovateľky a Vodohospodárskej výstavby k odvolaniu Generixu, a to tak Generixu, ako

ani ďalším žalovaným. Podľa názoru sťažovateľky v prípadoch nedoručenia stanoviska

niektorého účastníka konania ostatným účastníkom konania nedochádza k porušeniu práva,

ak by možnosť opomenutého účastníka vyjadriť sa k nedoručenému podaniu nemala žiaden

vplyv na výsledok konania. Sťažovateľka v tejto súvislosti poukazuje na judikatúru

najvyššieho súdu, ústavného súdu, ale najmä ESĽP.

35. Podľa názoru ústavného súdu treba záver najvyššieho súdu o opodstatnenosti už

uvedeným spôsobom konkretizovaného dôvodu prípustnosti dovolania podľa § 237 ods. 1

písm. f) považovať za správny.

Súčasťou práva na spravodlivý proces je zásada kontradiktórnosti konania. Toto

právo znamená, že obom stranám konania musí byť daná možnosť oboznámiť sa

so stanoviskami a s dôkazmi predloženými súdu s cieľom ovplyvniť jeho rozhodnutie

a vyjadriť sa k nim, resp. popierať ich (protirečiť im – contra dicere). Vzhľadom na to, že

zmyslom čl. 6 ods. 1 dohovoru je predovšetkým ochrana záujmov účastníkov konania

a záujmu na riadnom výkone spravodlivosti, je dôležitá najmä dôvera subjektov

vo fungovanie súdneho systému, pričom táto dôvera sa zakladá okrem iného na istote

dotknutého subjektu, že mal možnosť vyjadriť sa ku všetkým písomnostiam v spise

(Brandstetter proti Rakúsku, Mantovanelli proti Francúzsku, ).

V prípadoch, keď nedošlo k doručeniu podania strany konania ostatným stranám, je

podstatné, že pri posudzovaní otázky rešpektovania práva na spravodlivé konanie nehrá

rolu, či podanie, ku ktorému sa dotknutý subjekt nemal možnosť vyjadriť, malo nejaký

vplyv na rozhodnutie súdu. Rovnako nie je podstatné, či dané podanie obsahuje nejaké nové

skutočnosti alebo argumenty. Je na dotknutom subjekte, aby sám posúdil, či podanie

vyžaduje nejaký jeho komentár (Nideröst-Huber proti Švajčiarsku, Trančíková proti

Slovenskej republike, Hudáková a ďalší proti Slovenskej republike, ,

, ).

Právo na kontradiktórne konanie nemá absolútny charakter a jeho rozsah sa môže

líšiť najmä v závislosti na osobitostiach daného konania. V prípade špecifických okolností

neposkytnutie určitej písomnosti v rámci konania ostatným stranám, čo im znemožňuje

vyjadriť sa, nie je v rozpore s právom na spravodlivé súdne konanie, ak by možnosť

vyjadriť sa nemala vplyv na výsledok konania, resp. zvolené právne riešenie by nedávalo

žiaden priestor pre ďalšiu diskusiu. Ide napr. o situáciu, keď vyjadrenie, ktoré nebolo

všetkým stranám doručené, obsahuje argumentáciu vo veci samej, avšak dovolanie je

odmietnuté ako oneskorene podané, teda meritom veci sa vôbec nezaoberá (Ringier Axel

Springer Slovakia, a. s. proti Slovenskej republike, Vokoun proti Českej republike).

V danom prípade je nesporné, že najvyšší súd dovolanie preskúmal meritórne, a preto

nedoručené vyjadrenia mohli potenciálne ovplyvniť prijaté rozhodnutie. Z tohto dôvodu sa

záver najvyššieho súdu o opodstatnenosti uplatneného dôvodu prípustnosti dovolania nejaví

ako arbitrárny, ale ani zjavne neodôvodnený.

36. Ďalej sťažovateľka nesúhlasí so záverom najvyššieho súdu, podľa ktorého

nevyzvaním Generixu v zmysle na zhrnutie

návrhov a na vyjadrenie sa k dokazovaniu a právnej stránke veci došlo k odňatiu jeho práva

konať pred súdom v zmysle . Tento

záver je podľa názoru sťažovateľky založený len na formalistickom a izolovanom posúdení

formálnych náležitostí zápisnice o pojednávaní z 12. mája 2014, pričom je v rozpore

so skutočným obsahom zápisnice a s priebehom pojednávania.

37. Podľa názoru ústavného súdu stanovisko najvyššieho súdu je dostatočne

a presvedčivo zdôvodnené, pričom nie je sporné, že k výzve v zmysle § 118 ods. 4

zo strany okresného súdu nedošlo. Ide o zásadnú otázku

kogentného procesného postupu súdu tvoriaceho súčasť práva na spravodlivé konanie,

a preto záver najvyššieho súdu nemožno považovať za arbitrárny, ale ani za zjavne

neodôvodnený.

38. Na základe dosiaľ uvedeného ústavný súd v zásadnej rovine konštatuje, že závery

najvyššieho súdu týkajúce sa nedoručenia vyjadrenia sťažovateľky a Vodohospodárskej

výstavby k odvolaniu žalovaných, ako aj závery týkajúce sa nevyzvania Generixu v zmysle

boli samy osebe (každý z týchto záverov sám

osebe) dostačujúce pre konštatovanie, že postupom okresného súdu a krajského súdu bola

Generixu odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 ods. 1 písm. f) Občianskeho

súdneho poriadku. Tieto závery preto postačovali na to, aby boli právoplatné rozsudky

v dovolacom konaní zrušené a vec bola vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie.

39. Naproti tomu sa ako úplne odlišná javí situácia vo vzťahu k záveru najvyššieho

súdu o nepreskúmateľnosti rozsudkov okresného súdu a krajského súdu pre nedostatok

dôvodov, ako aj s tým súvisiace závery o odlišnom právnom posúdení otázky existencie či

neexistencie naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení a otázky možnosti, resp.

nemožnosti súdu preskúmavať platnosť zmlúv o postúpení pohľadávok.

V uvedených súvislostiach sťažovateľka poukazuje na zjednocujúce stanovisko

občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu z 3. decembra 2015, podľa ktorého iba

výnimočne, keď rozhodnutie neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných na

rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť zakladajúcu prípustnosť dovolania podľa § 237

ods. 1 písm. f) .

Ústavný súd súhlasí s názorom sťažovateľky, podľa ktorého okresný súd a krajský

súd vysvetlili, v čom videli dôvody existencie naliehavého právneho záujmu

na požadovanom určení neplatnosti zmlúv o postúpení pohľadávok a prečo považovali

za možné skúmať platnosť zmlúv o postúpení pohľadávok. Odôvodnenie týchto rozsudkov

rozhodne nemožno považovať za také, ktoré neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov

podstatných na rozhodnutie.

40. V skutočnosti jadrom stanoviska najvyššieho súdu je zásadne odlišný právny

názor v otázke existencie, resp. neexistencie naliehavého právneho záujmu, ale tiež v otázke

možnosti, resp. nemožnosti súdu preskúmavať platnosť zmlúv o postúpení pohľadávok.

Odlišný právny názor najvyššieho súdu v niektorých rozhodujúcich otázkach nemôže

znamenať nepreskúmateľnosť rozsudkov nižších súdov a nezakladá dôvod prípustnosti

dovolania podľa .

41. K dosiaľ uvedenému treba dodať, že dovolanie, ktorého prípustnosť sa opiera

o , možno zdôvodniť len niektorou z vád

zmätočnosti uvedených v tomto ustanovení [§ 241 ods. 2 písm. a) Občianskeho súdneho

poriadku]. Nemožno ho teda zdôvodniť nesprávnym právnym posúdením veci.

Inými slovami, najvyšší súd sa v dovolacom konaní, v ktorom sa prípustnosť

dovolania odvíjala od , nemohol zaoberať

otázkou správnosti či nesprávnosti právneho posúdenia okresného súdu a krajského súdu

vo veci samej (vrátane posúdenia otázky existencie, resp. neexistencie naliehavého

právneho záujmu na požadovanom určení, ako aj otázky možnosti, resp. nemožnosti súdu

preskúmavať platnosť zmlúv o postúpení pohľadávok).

42. Z dosiaľ uvedeného rezultuje, že hoci v zásadnej rovine je okresný súd viazaný

právnym názorom vysloveným najvyšším súdom v dovolacom konaní, vzhľadom

na špecifické okolnosti tohto prípadu sa táto viazanosť nevzťahuje na už uvedené právne

závery neoprávnene vyslovené najvyšším súdom.

43. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva

z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. októbra 2018