Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 491/2018
PDF · 401.15 KB
No categories available
II. ÚS 491/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. októbra 2018
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Východoslovenská vodárenská
spoločnosť, a. s., Komenského 50, Košice, právne zastúpenej advokátkou Mgr. Tatianou
Frištikovou, advokátska kancelária, Štúrova 27, Košice, vo veci namietaného porušenia
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom
pod sp. zn. 1 Obdo 4/2017 a jeho uznesením z 30. januára 2018 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti Východoslovenská vodárenská spoločnosť, a. s.,
o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. júla 2018
osobne do podateľne doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Východoslovenská
vodárenská spoločnosť, a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
1 Obdo 4/2017 a jeho uznesením z 30. januára 2018.
2. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka je vodárenskou spoločnosťou, ktorá vznikla
privatizáciou Východoslovenských vodární a kanalizácií, š. p. Akcionármi sťažovateľky sú
obce a mestá na území košického a prešovského vyššieho územného celku. Predmetom
činnosti sťažovateľky je najmä dodávka pitnej vody obyvateľstvu a ďalším odberateľom
a ich odkanalizovanie. Sťažovateľka tieto činnosti vykonáva za regulované ceny, ktorých
výška je určená Úradom pre reguláciu sieťových odvetví aj so zohľadnením oprávnených
nákladov na výrobu pitnej vody a odkanalizovanie. Sťažovateľka odoberá ako kupujúca na
základe kúpnych zmlúv uzatvorených so Slovenským vodohospodárskym podnikom, š. p.
(ďalej len „vodohospodársky podnik“), ako predávajúcim vodu z vodárenských zdrojov
vo vlastníctve štátu. V záujme ochrany vodárenských zdrojov boli v minulosti zriadené
rozhodnutiami štátnych orgánov ich ochranné pásma vo vymedzenom rozsahu. V týchto
ochranných pásmach sú stanovené obmedzenia hospodárenia na pozemkoch najmä pre
poľnohospodársku výrobu. Vlastníkom týchto pozemkov bolo umožnené požiadať
vymedzené subjekty o náhradu majetkovej ujmy spôsobenej týmito obmedzeniami. Po tom,
čo rôzne subjekty (často aj nespĺňajúce podmienky stanovené pre žiadateľov o náhradu
majetkovej ujmy) zaslali výzvy na náhradu majetkovej ujmy vodárenským spoločnostiam
a ďalším subjektom, stali sa tieto „pohľadávky“ predmetom obchodu, z ktorého sa snažia
profitovať ako postupníci ďalšie spoločnosti. Sťažovateľka, iné vodárenské spoločnosti, ale
aj ďalšie subjekty sú povinné uplatnené nároky konkrétnych veriteľov evidovať vo svojom
účtovníctve, čo u vodárenských spoločností (vzhľadom na tvrdenú niekoľkomiliónovú
výšku týchto „pohľadávok“) ovplyvňuje výšku regulovanej ceny pitnej vody
a odkanalizovania stanovovanú pre jednotlivé vodárenské spoločnosti zo strany Úradu pre
reguláciu sieťových odvetví. Obchodná spoločnosť GENERIX, a. s. (ďalej len „Generix“),
ako žalobkyňa sa takto domáha od sťažovateľky zaplatenia sumy 3 847 618,60 € s prísl.,
odvolávajúc sa na zmluvy o postúpení pohľadávok uzatvorené s inými spoločnosťami ako
postupcami. Konanie o tejto žalobe sa vedie na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn.
32 Cb 35/2006, a to proti sťažovateľke a ďalším subjektom, ktorými sú Podtatranská
vodárenská prevádzková spoločnosť, a. s. (ďalej len „Podtatranská vodárenská prevádzková
spoločnosť“), Podtatranská vodárenská spoločnosť, a. s. (ďalej len „Podtatranská
vodárenská spoločnosť“), Vodohospodárska výstavba, štátny podnik (ďalej len
„Vodohospodárska výstavba“), Ministerstvo životného prostredia Slovenskej republiky
(ďalej len „ministerstvo“) a už spomínaný vodohospodársky podnik. Žalobu pôvodne
podalo Poľnohospodárske družstvo Nižné Repaše bez uvedenia žalovanej sumy. Uznesením
Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 32 Cb 35/2006 z 28. augusta 2007 bol pripustený vstup
Generix ako nového žalobcu do konania. Pri posudzovaní splnenia procesných podmienok
na zmenu v osobe žalobcu sa vychádzalo z oznámení jednotlivých postupcov o postúpení
pohľadávok. Naposledy uznesením Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 32 Cb 35/2006
zo 4. augusta 2015 bola pripustená zmena žaloby tak, že sa Generix domáha zaplatenia
sumy 3 847 618,60 € s prísl.
3. Sťažovateľka ako žalobkyňa podala 21. mája 2008 Okresnému súdu Košice-okolie
(ďalej len „okresný súd“) žalobu proti žalovaným spoločnostiam OOS, s. r. o. (ďalej len
„OOS“), Generixu a AGRO-REAL, s. r. o. (ďalej len „Agro-real“), o určenie neplatnosti
troch zmlúv o postúpení pohľadávok uzatvorených medzi OOS a Agro-real ako postupcami
a Generixom ako postupníkom, ktorými mali byť Generixu postúpené pohľadávky
na zaplatenie náhrady majetkovej ujmy za obmedzenie hospodárenia na pozemkoch
v ochrannom pásme vodárenského zdroja, ktoré uplatňuje Generix v konaní vedenom
Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn. 32 Cb 35/2006. Konanie o určenie neplatnosti
zmlúv o postúpení pohľadávok bolo na okresnom súde vedené pod sp. zn. 17 Cb 84/2008.
Sťažovateľka žalobu odôvodnila jednak tým, že zmluvy o postúpení pohľadávok sú
absolútne neplatnými právnymi úkonmi pre neurčitosť (najmä z nich nie je zrejmé, akých
pozemkov sa náhrada majetkovej ujmy týka, kto je dlžník, resp. ak je ich viac, v akých
sumách je ten-ktorý označený dlžník dotknutý, atď.), a jednak tým, že ich predmetom je
postúpenie neexistujúcej pohľadávky (najmä preto, že ani Poľnohospodárske družstvo
Nižné Repaše ako prvý postupca, ale ani Agro-real neboli vlastníkmi pozemkov, na ktoré sa
má náhrada majetkovej ujmy vzťahovať). To isté platí aj pre oznámenia o postúpení
pohľadávok doručené sťažovateľke a ďalším subjektom.
Naliehavý právny záujem na požadovanom určení odôvodnila sťažovateľka tým, že
jej postavenie je neisté a jej práva sú ohrozené, pretože na základe doručených oznámení
o postúpení pohľadávok je tieto povinná evidovať v účtovníctve ako podmienené záväzky,
prípadne vytvárať na ich splnenie rezervu. Vzhľadom na to, že nie je zrejmá ani výška
tvrdených pohľadávok a neistá je i osoba veriteľa, nemôže si sťažovateľka riadne plniť ani
povinnosti pri vedení účtovníctva, lebo je povinná účtovať o konkrétnych sumách
a o konkrétnych veriteľoch. Navyše ako cenovo regulovaný subjekt musí napriek
uvedenému tieto pohľadávky zohľadniť, čo ovplyvňuje plánované ekonomicky oprávnené
náklady ako jeden zo vstupných údajov pre určenie ceny pitnej vody a odkanalizovania.
Tieto tvrdenia preukázala sťažovateľka audítorským stanoviskom, z ktorého vyplýva, že do
rozhodnutia o podanej žalobe nie je možné pre správne vedenie účtovníctva posúdiť, či na
základe doručených oznámení o postúpení pohľadávok nemá byť v účtovníctve
sťažovateľky vykonaný žiaden zápis, alebo naopak, má byť vedený záväzok, naň vytvorená
rezerva a vykázaný záväzok v účtovnej závierke. Ďalej má rozhodnutie o podanej žalobe
význam aj pre konanie vedené Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn. 32 Cb 35/2006.
4. Do konania vstúpili na strane sťažovateľky ako žalobkyne v postavení vedľajších
účastníkov Podtatranská vodárenská prevádzková spoločnosť, Podtatranská vodárenská
spoločnosť, Vodohospodárska výstavba, ministerstvo a vodohospodársky podnik, ktorí sa
s argumentáciou sťažovateľky stotožnili. V záujme ochrany zákonnosti vstúpil do konania
aj prokurátor Okresnej prokuratúry Košice-okolie (ďalej len „prokurátor“), pretože išlo
o vec, ktorej účastníkmi sú právnické osoby s majetkovou účasťou štátu (štátne podniky),
resp. s majetkovou účasťou obcí (vodárenské spoločnosti).
5. Sťažovateľka v priebehu konania poukázala aj na to, že zákon č. 184/2002 Z. z.
o vodách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (vodný zákon) v znení neskorších
predpisov (ďalej len „vodný zákon“) bol s účinnosťou od 1. júna 2010 novelizovaný tak, že
vlastník poľnohospodárskych a lesných pozemkov nie je oprávnený pohľadávky voči
povinným subjektom postúpiť, poskytnúť ako bankovú zálohu alebo inú garanciu, ako aj
inak ich prevádzať na tretie subjekty.
6. Uznesením Okresného súdu Bratislava I č. k. 32 Cb 35/2006-405 z 26. augusta
2008 v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 2 Cob 272/2008-465
z 25. augusta 2009 bolo konanie o zaplatenie sumy 3 847 618,60 € s prísl. prerušené do
skončenia konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 17 Cb 84/2008, pretože v tomto
konaní sa riešila otázka majúca význam pre rozhodnutie vo veci o zaplatenie sumy
3 847 618,60 € s prísl.
7. Rozsudkom okresného súdu č. k. 17 Cb 84/2008-505 z 2. júna 2004 (správne má
byť zrejme 2014, a to aj v ďalšom texte, pozn.) bolo žalobe sťažovateľky vyhovené, teda sa
určila neplatnosť zmlúv o postúpení pohľadávok.
8. Rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k.
4 Cob 116/2014-563 z 27. februára 2015 bol rozsudok okresného súdu ako vecne správny
potvrdený. Krajský súd sa stotožnil so záverom okresného súdu o neexistujúcich
(fiktívnych) pohľadávkach. Po tom, čo rozsudok krajského súdu nadobudol 8. apríla 2015
právoplatnosť, sťažovateľka premietla výsledok konania do svojho účtovníctva, pričom
zároveň navrhla Okresnému súdu Bratislava I pokračovať v prerušenom konaní sp. zn.
9. Následne Generix postúpil pohľadávku na zaplatenie sumy 3 847 618,60 € s prísl.
zmluvou z 18. novembra 2015 spoločnosti NO. 1118 LTD so sídlom vo Veľkej Británii
a v konaní vedenom Okresným súdom Bratislava I navrhol pripustiť zmenu v osobe žalobcu
tak, aby táto spoločnosť nastúpila ako nová žalobkyňa namiesto Generixu.
10. Rozsudkom Okresného súdu Bratislava I č. k. 32 Cb 35/2006-748 z 26. novembra
2015 bola žaloba Generixu zamietnutá a zamietnutý bol aj jej návrh na pripustenie zmeny
v osobe žalobcu.
11. Uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 3 Cob 85/2016-795 z 8. februára
2017 bol síce potvrdený výrok rozsudku Okresného súdu Bratislava I v časti o nepripustení
zmeny na strane žalobcu ako vecne správny, avšak zároveň bol zrušený v časti o zamietnutí
žaloby s odôvodnením, že vo veci samej sa malo rozhodovať až po právoplatnosti
rozhodnutia o nepripustení zmeny na strane žalobcu. Ak sa teda o oboch otázkach rozhodlo
naraz, postupovalo sa procesne nesprávne.
12. Proti potvrdzujúcemu výroku uznesenia Krajského súdu v Bratislave č. k.
3 Cob 85/2016-795 z 8. februára 2017 (t. j. výroku o nepripustení zmeny v osobe žalobcu)
podal Generix dovolanie, o ktorom v čase podania sťažnosti nebolo ešte rozhodnuté.
Generix podal dovolanie aj proti rozsudku krajského súdu č. k. 4 Cob 116/2014-563
z 27. februára 2015.
13. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obdo 4/2017 z 30. januára 2018 boli
rozsudky krajského súdu č. k. 4 Cob 116/2014-563 z 27. februára 2015 a okresného súdu
č. k. 17 Cb 84/2008-505 z 2. júna 2004 zrušené a vec bola vrátená okresnému súdu
na ďalšie konanie. Uznesenie najvyššieho súdu bolo sťažovateľke doručené 31. mája 2018.
Z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že považoval dovolanie
Generixu za prípustné, pretože došlo k odňatiu možnosti konať pred súdom jednak tým, že
Generixu nebolo doručené vyjadrenie sťažovateľky k podanému odvolaniu, ďalej tým, že
právny zástupca žalovaných na pojednávaní 12. mája 2014 nebol vyzvaný na prednesenie
záverečného návrhu, a napokon pre nepreskúmateľnosť rozsudkov okresného súdu
a krajského súdu, ktoré neodôvodnili svoj záver o preukázaní naliehavého právneho záujmu
na určení požadovanom sťažovateľkou.
14. Podľa názoru sťažovateľky uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obdo 4/2017
z 30. januára 2018 došlo k porušeniu jej označených práv podľa ústavy a dohovoru jednak
tým, že najvyšší súd vecne prerokoval dovolanie Generixu napriek tomu, že neboli splnené
podmienky jeho prípustnosti podľa § 237 ods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku,
ale tiež tým, že v zrušujúcom uznesení vyslovil vlastné právne názory k meritu veci napriek
tomu, že rozsudky okresného súdu a krajského súdu označil za nepreskúmateľné pre
nedostatok dôvodov, čo vylučuje možnosť meritórne preskúmavať závery
nepreskúmateľného rozhodnutia, ako aj vyjadrovať sa meritórne k právnemu posúdeniu
veci.
15. Sťažovateľka je tiež toho názoru, že najvyšší súd pri posudzovaní prípustnosti
dovolania Generixu podľa § 237 ods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku založil
svoje závery v rozpore s vlastnou stabilnou judikatúrou, ako aj judikatúrou ústavného súdu,
pričom podmienky prípustnosti dovolania posudzoval neprípustne extenzívne
a formalisticky.
16. K nedoručeniu vyjadrenia sťažovateľky a Vodohospodárskej výstavby
k odvolaniu žalovaných treba podľa sťažovateľky uviesť, že táto skutočnosť nemohla
založiť prípustnosť dovolania, pretože s ohľadom na existujúce okolnosti, ktoré najvyšší súd
nezohľadnil, Generixu nebola odňatá možnosť konať pred súdom a nevznikla mu ani žiadna
reálna ujma. Pokiaľ najvyšší súd v tejto súvislosti poukazuje na rozsudok Európskeho súdu
pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veci Trančíková proti Slovenskej republike (ako aj
na ďalšie rozsudky ESĽP v iných veciach), treba poukázať na to, že aj z tohto rozhodnutia
vyplýva, že právo na kontradiktórne konanie nie je absolútne a jeho rozsah sa môže líšiť
v závislosti od osobitných čŕt daného prípadu. K porušeniu práva nedôjde, ak by možnosť
vyjadriť sa nemala žiaden vplyv na výsledok konania. Z vyjadrenia sťažovateľky
k odvolaniu z 20. augusta 2014 je zjavné, že sa obmedzila len na zhrnutie skutkových
a právnych záverov okresného súdu a na zopakovanie vlastnej argumentácie. Rovnako
aj vyjadrenie Vodohospodárskej výstavby obsahovalo len súhrn jej argumentov známych už
z predchádzajúcich vyjadrení. Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu je zrejmé, že tieto
vyjadrenia nemali žiaden vplyv na výsledok konania.
17. Záver najvyššieho súdu, podľa ktorého nevyzvaním Generixu v zmysle § 118
ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku na zhrnutie svojich návrhov a na vyjadrenie sa
k dokazovaniu a právnej stránke veci došlo k odňatiu jeho práva konať pred súdom,
je založený len na formalistickom a izolovanom posúdení formálnych náležitostí zápisnice
o pojednávaní z 12. mája 2014, ktoré je v rozpore s jej skutočným obsahom, ako aj
s priebehom pojednávania. Najvyšší súd dospel k tomuto záveru na základe toho,
že v zápisnici nie je výslovne zaznamenaná výzva okresného súdu na prednesenie
záverečných rečí podľa § 118 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku. Podľa názoru
sťažovateľky len zo skutočnosti, že v zápisnici táto výzva nebola zaznamenaná, teda len
z existencie formálneho nedostatku zápisnice, nemožno vyvodiť závažný záver o existencii
vady zmätočnosti podľa § 237 ods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku, keď je inak
z obsahu zápisnice zjavné, že všetkým prítomným právnym zástupcom strán konania
vrátane právneho zástupcu Generixu bolo udelené slovo na záverečné zhrnutie ich návrhov
a na vyjadrenie sa k dokazovaniu a právnej stránke veci. Právny zástupca Generixu
vo svojom záverečnom prednese uviedol, že „dlžník nemá čo namietať výšku odmeny za
postúpenie pohľadávok a výška odplaty za postúpenie pohľadávok nie je podstatnou
náležitosťou zmluvy o postúpení pohľadávok“, pričom zo zápisnice je zjavné, že toto jeho
vyjadrenie nadväzuje aj na jeho predchádzajúci rozsiahly prednes, v ktorom zhrnul svoje
právne závery a vyjadril sa k priebehu konania. Záverečnou rečou nie je len ten procesný
úkon strany, resp. jej zástupcu, ktorý je takto označený aj formálne, ale aj iný, v závere
pojednávania urobený procesný úkon, ktorým sa zhrňujú návrhy, vyjadruje sa
k dokazovaniu a právnej stránke veci. Je len subjektívnym a nepodloženým dohadom
najvyššieho súdu ignorujúcim priebeh pojednávania, ako aj celkový obsah a kontext
zápisnice, pokiaľ (zrejme s ohľadom na stručnosť záverečného prednesu právneho zástupcu
Generixu) vyvodil, že zjavne nešlo o záverečnú reč právneho zástupcu Generixu.
18. Prípustnosť dovolania nemohla založiť podľa sťažovateľky ani najvyšším súdom
konštatovaná nepreskúmateľnosť rozsudkov okresného súdu a krajského súdu pre
nedostatok dôvodov, keďže podľa ustálenej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu
nedostatočná odôvodnenosť a nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu
predstavuje len tzv. inú vadu konania, ktorá nemôže založiť prípustnosť dovolania
podľa § 237 ods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku. Aj zo zjednocujúceho
stanoviska občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu z 3. decembra 2015 vyplýva, že len
výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie
dôvodov podstatných na rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá
prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku. Najvyšší
súd síce formálne poukázal na toto zjednocujúce stanovisko, avšak z odôvodnenia jeho
uznesenia je zrejmé, že závery stanoviska dôsledne neaplikoval a relevantným, resp.
presvedčivým spôsobom nevysvetlil, aké úvahy ho viedli k záveru o výnimočnom excese
vo vzťahu k odôvodneniu rozsudkov okresného súdu a krajského súdu. V skutočnosti
okresný súd riadne objasnil skutkový i právny základ rozhodnutia, dostatočne sa
vysporiadal so všetkými otázkami majúcimi podstatný význam a rozhodnutie odôvodnil
v súlade s § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. Jasne a zrozumiteľne vysvetlil,
v čom videl dôvody existencie naliehavého právneho záujmu, a to aj s prihliadnutím
na prebiehajúce konanie o plnenie (sp. zn. 32 Cb 35/2006), dostatočne sa vysporiadal
s právnou úpravou postúpenia pohľadávok vrátane možnosti súdu preskúmavať platnosť
zmlúv o postúpení pohľadávok, riadne a podrobne uviedol viaceré skutočnosti, ktoré
považoval za rovnocenné dôvody absolútnej neplatnosti zmlúv o postúpení pohľadávok.
Rovnako ani rozsudok krajského súdu netrpí žiadnymi závažnými nedostatkami ani
vnútornými rozpormi odôvodnenia, ktoré by mohli spôsobiť jeho nepreskúmateľnosť.
Pokiaľ najvyšší súd ako hlavný dôvod nepreskúmateľnosti rozsudkov okresného súdu
a krajského súdu označil nedostatočné a nepreskúmateľné odôvodnenie existencie
naliehavého právneho záujmu, s týmto záverom nemožno súhlasiť, keďže z odôvodnenia
oboch rozsudkov je priamo a okamžite zistiteľné, v čom sa videli dôvody existencie
naliehavého právneho záujmu, ako to v konečnom dôsledku potvrdzuje aj odôvodnenie
uznesenia najvyššieho súdu, z ktorého je zrejmé, že najvyšší súd bez problémov zistil úvahy
okresného súdu a krajského súdu, ktoré ich viedli k záveru o existencii naliehavého
právneho záujmu, keď o týchto úvahách viedol rozsiahlu polemiku a podrobil ich dokonca
vecnému preskúmaniu. Z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu je teda zrejmé, že závery
okresného súdu a krajského súdu o existencii naliehavého právneho záujmu boli
najvyššiemu súdu dobre známe a že v skutočnosti problémom pre najvyšší súd nebola
nepreskúmateľnosť súdnych rozhodnutí, ale jeho odlišný právny názor vo vzťahu k záverom
o existencii naliehavého právneho záujmu, čo však nemôže zakladať prípustnosť dovolania.
Rovnako nemožno súhlasiť ani so záverom najvyššieho súdu o vnútorných rozporoch
v záveroch okresného súdu a krajského súdu v otázke možnosti súdu skúmať postúpenie
pohľadávky medzi účastníkmi zmluvy, lebo odôvodnenia týchto rozsudkov neobsahujú
žiadne vnútorné rozpory, ktoré by mohli v zásadných otázkach spôsobiť nezrozumiteľnosť
či nepreskúmateľnosť rozhodnutí. Len zo skutočnosti, že krajský súd posúdil otázku
určitosti jednej z predmetných zmlúv o postúpení pohľadávky z 11. apríla 2007 odlišne ako
okresný súd a považoval ju za dostatočne určitú, nemožno vyvodiť záver, že týmto
spôsobom vznikli zásadné rozpory v záveroch o možnosti súdu skúmať postúpenie
pohľadávok medzi účastníkmi zmluvy, a to už len z toho dôvodu, že tento záver sa netýkal
záveru okresného súdu o tom, či jednotlivé oznámenia o postúpení pohľadávok z 11. apríla
2007, 25. apríla 2007 a 4. októbra 2007 spĺňajú všetky náležitosti perfektného právneho
úkonu, ale len otázky určitosti zmluvy o postúpení pohľadávky z 11. apríla 2007. Okrem
toho okresný súd zistil viaceré ďalšie zásadné nedostatky týkajúce sa náležitostí oznámení
o postúpení pohľadávok a ich obsahu, z ktorých každý jednotlivo spôsoboval neplatnosť
týchto oznámení pre neurčitosť a nezrozumiteľnosť. Záver krajského súdu o dostatočnej
určitosti zmluvy o postúpení pohľadávky z 11. apríla 2007 žiadnym spôsobom nevylučuje
správnosť záveru okresného súdu o neplatnosti oznámení o postúpení pohľadávok
z 11. apríla 2007, 25. apríla 2007 a 4. októbra 2007 a už vôbec s ním nie je v takom rozpore,
ktorý by mohol spôsobiť nepreskúmateľnosť rozsudkov okresného súdu a krajského súdu.
Z rovnakého dôvodu záver krajského súdu o dostatočnej určitosti zmluvy o postúpení
pohľadávky z 11. apríla 2007 nemôže byť v rozpore ani so záverom o neplatnosti tejto
zmluvy, keďže okresný súd taktiež zistil viacero navzájom rovnocenných dôvodov
neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky z 11. apríla 2007, z ktorých každý samostatne
bol dôvodom na vyslovenie absolútnej neplatnosti tejto zmluvy, keď minimálne v jednom
z týchto dôvodov sa krajský súd v plnom rozsahu stotožnil so záverom o neplatnosti zmluvy
o postúpení pohľadávky z 11. apríla 2007 pre neexistenciu pohľadávky pôvodného postupcu
(Poľnohospodárskeho družstva Nižné Repaše) ako nájomcu pozemkov z dôvodu, že nárok
na majetkovú ujmu podľa § 26 ods. 2 vodného zákona mohol vzniknúť len vlastníkovi
pozemkov.
19. K porušeniu označených práv sťažovateľky podľa ústavy a dohovoru došlo aj
tým, že najvyšší súd v zrušovacom uznesení vyslovil vlastné právne názory k meritu veci
napriek tomu, že rozsudok okresného súdu, ako aj rozsudok krajského súdu označil za
nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. S ohľadom na podstatu a charakter vady
nepreskúmateľnosti je zrejmé, že existencia takejto vady logicky vylučuje možnosť
meritórne preskúmavať závery nepreskúmateľného rozhodnutia, ktoré sú z takéhoto
rozhodnutia objektívne nezistiteľné. Pokiaľ je súdne rozhodnutie postihnuté zásadnou vadou
nepreskúmateľnosti, nemôže byť takéto rozhodnutie podkladom pre vecné posúdenie jeho
správnosti ani pre vyslovenie záväzného právneho názoru dovolacieho súdu, keďže takýmto
postupom by de facto dovolací súd prevzal rolu skutkového súdu nižšieho stupňa, čo je
s ohľadom na systém opravných prostriedkov neprípustné. Uznesenie najvyššieho súdu je
v tejto časti založené na zreteľnom vnútornom protirečení, keď najvyšší súd na jednej strane
tvrdí, že pre extrémne nedostatky odôvodnenia rozsudkov okresného súdu a krajského súdu
z nich nie sú zistiteľné rozhodujúce závery, avšak na druhej strane vedie so závermi ním
označených nezrozumiteľných rozhodnutí rozsiahlu polemiku, podrobuje ich meritórnemu
preskúmaniu a dokonca k týmto záverom zaujíma vlastné názory týkajúce sa právneho
posúdenia veci, ktorými s ohľadom na záväznosť právneho názoru vysloveného dovolacím
súdom prejudikuje nové rozhodnutie krajského súdu, k čomu s ohľadom na najvyšším
súdom konštatované dôvody prípustnosti dovolania nemá žiadnu právomoc.
20. Sťažovateľka v ďalšom podrobne uvádza dôvody, pre ktoré nemožno podľa nej
súhlasiť so závermi najvyššieho súdu vzťahujúcimi sa k tvrdenej existencii naliehavého
právneho záujmu a k tvrdenej možnosti súdu preskúmavať platnosť zmlúv o postúpení
pohľadávok.
21. Sťažovateľka požaduje, aby ústavný súd o jej sťažnosti nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa Východoslovenská vodárenská spoločnosť, a. s.
na súdnu ochranu a spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Obdo 4/2017 zo dňa 30.1.2018,
porušené boli.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Obdo 4/2017 zo dňa
30.1.2018 zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania
vo výške 325,42 EUR do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu k rukám jeho
právnej zástupkyne.“
22. Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti považoval za vhodné
a potrebné umožniť jednak najvyššiemu súdu, ako aj všetkým dotknutým účastníkom
konania a vedľajším účastníkom konania vedeného okresným súdom pod sp. zn.
17 Cb 84/2008, ale tiež prokurátorovi vyjadriť sa k prípustnosti podanej sťažnosti.
23. Z vyjadrenia predsedníčky najvyššieho súdu č. k. KP 3/2018-74 z 5. septembra
2018, doručeného ústavnému súdu 17. septembra 2018, vyplýva, že žiada sťažnosť
odmietnuť pre nesplnenie zákonných podmienok potrebných na prijatie sťažnosti na ďalšie
konanie. Poukazuje v prvom rade na to, že sťažnosť smeruje proti kasačnému uzneseniu
najvyššieho súdu, z čoho je zrejmé, že o žalobe sťažovateľky bude opätovne rozhodovať
okresný súd. Aj zo stabilizovanej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že ak
sťažnosť smeruje proti zrušujúcemu uzneseniu dovolacieho súdu, je potrebné rešpektovať
zásadu subsidiarity prejavujúcej sa aj v princípe minimalizácie zásahov ústavného súdu
do právomoci všeobecných súdov. Sťažnosťou napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je
náležitým a vyčerpávajúcim spôsobom odôvodnené. Nejde o arbitrárne rozhodnutie
a závery v ňom vyslovené nie sú v žiadnom prípade svojvoľné alebo neudržateľné.
Nedoručenie vyjadrení k odvolaniu je dôvodom prípustnosti dovolania podľa § 237 ods. 1
písm. f) Občianskeho súdneho poriadku. Najvyšší súd a ústavný súd vo svojej rozhodovacej
činnosti po vyhlásení rozsudku ESĽP vo veci Trančíková proti Slovenskej republike
jednotne zastávajú názor, že nedoručenie vyjadrenia k odvolaniu predstavuje vadu
zmätočnosti podľa § 237 ods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku. Spochybňovanie
judikatúry v tomto smere zo strany sťažovateľky je nenáležité. Nemožno súhlasiť ani
s tvrdením sťažovateľky, podľa ktorého nedodržanie postupu podľa § 118 ods. 4
Občianskeho súdneho poriadku nepredstavuje vadu zmätočnosti podľa § 237 ods. 1 písm. f)
Občianskeho súdneho poriadku. Z ustálenej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu vyplýva,
že ak je predmet konania vyčerpaný, musí dať súd účastníkovi možnosť predniesť na záver
pojednávania svoje návrhy, vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci. Ide
o neodňateľné právo účastníka a ak mu ho súd odoprie, odníme mu možnosť konať pred
súdom a realizovať procesné práva, ktoré účastníkovi priznáva Občiansky súdny poriadok
s cieľom ochrany jeho práv a oprávnených záujmov. Predmetné pochybenie okresného súdu
(ktorým bola Generixu odňatá možnosť konať pred súdom a ktoré namietal v odvolaní)
krajský súd neodstránil a už len z tohto dôvodu bolo nevyhnutné kasačným rozhodnutím
zrušiť nielen rozsudok krajského súdu, ale aj rozsudok okresného súdu. Sťažovateľka
nedôvodne spochybňuje závery najvyššieho súdu, aj pokiaľ ide o nedostatočné odôvodnenie
rozhodnutí okresného súdu a krajského súdu. Tieto sa vôbec nevysporiadali s otázkou
naliehavého právneho záujmu a ani s právnou otázkou postúpenia pohľadávok, v dôsledku
čoho nedali odpoveď na základné otázky podstatné pre rozhodnutie o žalobe sťažovateľky.
Rozsudky okresného súdu a krajského súdu boli nepreskúmateľné, pričom tento nedostatok
bol takej intenzity, že išlo o vadu zmätočnosti podľa § 237 ods. 1 písm. f) Občianskeho
súdneho poriadku predpokladanú stanoviskom občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu
R 2/2016.
24. Z vyjadrenia Podtatranskej vodárenskej prevádzkovej spoločnosti ako
vedľajšieho účastníka na strane sťažovateľky z 27. augusta 2018, doručeného ústavnému
súdu 3. septembra 2018, vyplýva, že v plnom rozsahu súhlasí s dôvodmi sťažnosti.
25. Z vyjadrenia Podtatranskej vodárenskej spoločnosti ako vedľajšieho účastníka
na strane sťažovateľky z 31. augusta 2018, doručeného ústavnému súdu 4. septembra 2018,
vyplýva, že sa stotožňuje so znením sťažnosti a súhlasí aj s návrhom znenia nálezu tak, ako
je uvedený v sťažnosti.
26. Z vyjadrenia Vodohospodárskej výstavby, právne zastúpenej advokátom JUDr.
Martinom Kellom, advokátska kancelária, Šafárikovo námestie 4, Bratislava, ako
vedľajšieho účastníka na strane sťažovateľky z 3. septembra 2018, doručeného ústavnému
súdu 10. septembra 2018, vyplýva, že sťažnosť považuje za dôvodnú a právne
opodstatnenú. Uznesenie najvyššieho súdu považuje nielen za arbitrárne, ale za
neakceptovateľné aj tým, že najvyšší súd v ňom vyslovil nesprávny právny názor, ktorý je
pre súdy nižšieho stupňa záväzný v ďalšom konaní. V ďalšom zaujíma obdobné stanoviská
ako sťažovateľka.
27. Z vyjadrenia ministerstva ako vedľajšieho účastníka na strane sťažovateľky
č. 9806/2018-9.2 zo 7. septembra 2018, doručeného ústavnému súdu 11. septembra 2018,
vyplýva, že nie je daný dôvod na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“), a to ani pokiaľ by malo ísť o zjavnú neopodstatnenosť.
Ministerstvo identifikovalo (rovnako ako sťažovateľka) také podstatné pochybenia na strane
najvyššieho súdu, podľa ktorých došlo k namietanému porušeniu označených práv
sťažovateľky. Prejednanie dovolania najvyšším súdom pri absencii splnenia podmienky
prípustnosti dovolania, navyše v kombinácii so záväzným právnym názorom vysloveným
napriek tvrdenej nepreskúmateľnosti rozsudkov okresného súdu a krajského súdu, je takým
závažným zásahom do ústavných práv sťažovateľky, ktorý je potrebné podrobiť testu
ústavnosti. Žiadny zákonný predpoklad nebráni prijatiu sťažnosti na ďalšie konanie.
28. Ostatné oslovené subjekty možnosť vyjadriť sa nevyužili.
II.
29. Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obdo 4/2017 z 30. januára 2018 vyplýva,
že ním bol zrušený rozsudok krajského súdu č. k. 4 Cob 116/2014-563 z 27. februára 2015
a rozsudok okresného súdu č. k. 17 Cb 84/2008-505 z 2. júna 2004 a vec bola vrátená
okresnému súdu na ďalšie konanie.
Podľa konštatovania najvyššieho súdu Generix ako dovolateľ tvrdil, že postupom
okresného súdu mu bolo odňaté právo konať pred súdom, pričom bol porušený princíp
rovnosti zbraní. Závažné pochybenia okresného súdu mali nastať tým, že Generixu, ale ani
ostatným žalovaným (OOS a Agro-real) neboli doručené vyjadrenia k ním podanému
odvolaniu, hoci krajský súd na ne vo svojom rozhodnutí poukázal a Generix sa o ich
existencii dozvedel až z rozhodnutia krajského súdu. Ďalej mu neboli doručené všetky
relevantné listinné dôkazy, ktoré súdu predložila sťažovateľka, a to najmä správa audítora.
Podľa názoru najvyššieho súdu z obsahu spisu vyplýva, že vyjadrenie sťažovateľky
k odvolaniu žalovaných doručené okresnému súdu 21. augusta 2014 skutočne nebolo
doručené Generixu, ale ani ostatným žalovaným a rovnako nebolo doručené vyjadrenie
Vodohospodárskej výstavby ako vedľajšieho účastníka. Povinnosť doručiť vyjadrenie
k odvolaniu účastníka síce nebola povinnosťou zákonnou, avšak z ustálenej judikatúry
najvyššieho súdu možno dospieť k záveru, že v dôsledku všeobecnej záväznosti rozhodnutí
ESĽP pre rozhodovanie všeobecných súdov v otázkach práva na spravodlivý proces
(tu najmä vec Trančíková proti Slovenskej republike) je v záujme zachovania princípu
rovnosti zbraní povinnosťou súdu doručovať aj repliku na odvolanie. Najvyšší súd i ústavný
súd opakovane vo svojich rozhodnutiach zdôrazňujú, že právo účastníkov konania
na doručenie procesných vyjadrení ostatných účastníkov treba považovať za súčasť práva
na spravodlivý proces. Nedoručenie vyjadrenia účastníka konania druhému účastníkovi
konania vytvára stav nerovnosti účastníkov v konaní pred súdom, čo je v rozpore
s princípom kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní ako súčasti práva na spravodlivý
proces. Zároveň je takéto procesné opomenutie súdu hodnotené ako odňatie možnosti
účastníkovi konať pred súdom. Ani v tejto veci niet dôvodu odkloniť sa od tejto
rozhodovacej praxe (na ktorú najvyšší súd konkrétne poukazuje). V súvislosti
s doručovaním správy audítora treba poznamenať, že pokiaľ súd vytvoril podmienky
na oboznámenie sa s takto doloženým dôkazom, ktorý sa stal súčasťou spisu a žalovaní boli
s jeho existenciou oboznámení, nedošlo k ujme na strane Generixu, a to tým viac, že súd
tento dôkaz nevykonal a ani naň neprihliadol.
Podľa ďalšieho konštatovania najvyššieho súdu Generix tvrdí, že žalovaní neboli
okresným súdom v zmysle § 118 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku vyzvaní zhrnúť
svoje návrhy a vyjadriť sa k dokazovaniu a právnej stránke veci. Okresný súd na
pojednávaní konanom 12. mája 2014 vyzval k záverečným rečiam sťažovateľku
a vedľajších účastníkov, a to bez smerovania výzvy žalovaným, čím bolo zasiahnuté do
ústavného princípu rovnosti zbraní. Záver krajského súdu o nevyužití možnosti predniesť
záverečné reči považuje Generix za rozporný so skutočným priebehom pojednávania.
Najvyšší súd k tomu uvádza, že z obsahu zápisnice z predmetného pojednávania
zistil, že aj táto námietka je dôvodná. Okresný súd na začiatku pojednávania vypočul
právnych zástupcov strán, potom vyhlásil uznesenie o zamietnutí návrhov na vykonanie
ďalšieho dokazovania a konštatoval, že vykonával dokazovanie oboznámením listinných
dôkazov. Hneď za tým už nasledujú záverečné reči právneho zástupcu sťažovateľky
a všetkých prítomných vedľajších účastníkov, a to bez relevantnej výzvy v zmysle § 118
ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku. Po všetkých záverečných rečiach je v zápisnici
zachytená veta právneho zástupcu žalovaných, z ktorej je zjavné, že len v skratke zaujal
stanovisko k vyjadreniam v týchto rečiach, avšak sám na jej prednes vyzvaný nebol
a nebolo tak zjavné, či bude alebo nebude pojednávanie odročené a či ešte bude mať
možnosť predniesť konzistentný prejav v zmysle § 118 ods. 4 Občianskeho súdneho
poriadku. Okresný súd ihneď po jeho vyjadrení dal poučenie podľa § 120 ods. 4
Občianskeho súdneho poriadku a vyhlásil dokazovanie za skončené s tým, že odročil
pojednávanie s cieľom vyhlásenia rozsudku. Takýto postup okresného súdu nemožno
považovať za súladný s postupom predpokladaným v § 118 ods. 4 Občianskeho súdneho
poriadku a žalovaným tak bolo odňaté právo konať pred súdom narušením princípu rovnosti
zbraní.
Najvyšší súd ďalej skúmal, či v danej veci ide o taký výnimočný prípad, v ktorom by
nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladala vadu konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f)
Občianskeho súdneho poriadku. Generix totiž vidí závažné procesné pochybenie vo veci
samej v tom, že napriek neexistencii naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení
(ktoré nie je spôsobilé odstrániť stav právnej neistoty sťažovateľky alebo ohrozenie jej
práva, najmä s ohľadom na skutočnosť, že je samostatne vedené konanie na plnenie) sa
okresný súd a krajský súd zaoberali vecou samou.
Najvyšší súd je presvedčený, že naliehavý právny záujem na požadovanom určení je
daný len vtedy, ak je takéto určenie spôsobilé odstrániť stav právnej neistoty sťažovateľky,
alebo ohrozenie jej práva. Bez pochybností sa možno stotožniť s argumentáciou Generixu,
podľa ktorej v zásade žaloba domáhajúca sa určenia existencie práva alebo právnej
skutočnosti nie je opodstatnená tam, kde je možné žalovať o splnenie povinnosti. Určovacia
žaloba má (ako bolo už nespočetnekrát judikované) preventívnu povahu a má poskytnúť
ochranu právnemu postaveniu žalobcu skôr, než dôjde k porušeniu právneho vzťahu alebo
práva. V zásade platí, že určovacia žaloba nie je opodstatnená tam, kde došlo k porušeniu
práva a bola podaná žaloba na plnenie. Treba konštatovať, že nedostatočným
a nepreskúmateľným odôvodnením záverov o existencii naliehavého právneho záujmu na
požadovanom určení neplatnosti zmlúv o postúpení pohľadávok bolo odňaté právo
Generixu konať pred súdom. Okresný súd na zdôvodnenie splnenia predpokladu
prejednania určovacej žaloby výslovne uviedol, že sťažovateľka má v tomto konaní
naliehavý právny záujem daný tým, že otázka, ktorá sa rieši v tomto konaní, má zásadný
význam pre prerušené konanie sp. zn. 32 Cb 35/2006 vedené Okresným súdom Bratislava I.
Krajský súd sa s týmto záverom stotožnil a uviedol, že sťažovateľka preukázala existenciu
naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, pretože práve rozhodnutie súdu
o tomto určení vytvorí pevný základ na odstránenie neistoty v ich vzťahu, keďže dá
jednoznačnú odpoveď na spornú otázku, či žalovaní nadobudli platne postupované
pohľadávky. Rozhodnutie o požadovanom určení bude mať zásadný význam pre
rozhodnutie o žalobe o plnenie vedenej Okresným súdom Bratislava I, v ktorej sa Generix
ako žalobca domáha proti (v tomto konaní) sťažovateľke a (v tomto konaní) vedľajším
účastníkom zaplatenia pohľadávok nadobudnutých spornými zmluvami o postúpení
pohľadávok, a zabráni aj rozmnožovaniu sporov, keďže Generix ako žalobca v konaní
o žalobe o plnenie rozširuje rozsah svojho nároku. K tomu najvyšší súd uvádza, že
odôvodnenia rozsudkov okresného súdu a krajského súdu nijako nedávajú odpoveď na to,
ako možno úspešne žalovať o určenie neplatnosti zmlúv o postúpení pohľadávok len s tým,
že je prerušené iné konanie (paradoxne konanie na plnenie z predmetných zmlúv), pričom
prebiehajúce konanie má dať odpoveď na osvedčenie aktívnej legitimácie strany v inom
konaní, ktoré je z toho dôvodu prerušené. Osvedčujúcim dôvodom nemôže byť naliehavý
právny záujem na určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, a skutočnosť, že je
z dôvodu vedenia takéhoto konania prerušené iné, časovo predchádzajúce, hmotnoprávne
súvisiace konanie o plnenie. V každom konaní súd samostatne posudzuje prípadné dôvody
na prerušenie konania a takéto rozhodnutie nemôže byť záväzným pre posúdenie existencie
podmienok na vedenie iného súdneho konania.
V súvislosti s nepreskúmateľnosťou dôvodov rozhodnutia najvyšší súd zistil
vnútorné rozpory aj v odôvodnení záverov o tom, či je možné skúmať postúpenie
pohľadávky medzi účastníkmi zmluvy, pokiaľ medzi nimi samotnými jej obsah nie je
sporný, a to v nadväznosti na povinnosť dlžníka jeho (postúpený) dlh splniť. Rozpory pri
aplikácii a interpretácii právnej normy sú obsiahnuté v samotných rozhodnutiach okresného
súdu a krajského súdu, ale vyplývajú z nich aj nezrovnalosti pri vzájomnej previazanosti,
keďže rozhodnutie krajského súdu v sebe inkorporuje celé prvoinštančné rozhodnutie a jeho
dôvody, avšak obsahuje vnútorné rozpory vyjadrením záverov, ktoré sú v príkrom rozpore
so závermi, ku ktorým dospel okresný súd. Okresný súd posúdil oznámenia o postúpení
pohľadávok z 11. apríla 2007, 25. apríla 2007 a 4. októbra 2007 ako oznámenia nespĺňajúce
náležitosti určitosti právneho úkonu, teda relevantného oznámenia o postúpení pohľadávok,
keďže v nich oznamovaná postupovaná pohľadávka nie je jasne a určito špecifikovaná. Bez
ohľadu na záver o neplatnosti oznámenia skúmal ďalej aj povahu samotnej pohľadávky
a vyhodnotil ju ako neexistentnú, z čoho vyvodil, že jej postúpenie nemôže byť platné.
Naopak, krajský súd vyhodnotil skutkový stav odlišne, keď uzavrel, že postupovaná
pohľadávka medzi OOS ako postupcom a Generixom ako postupníkom je dostatočne určito
identifikovaná právnym dôvodom, obdobím a tiež odkazom na rozhodnutia príslušných
orgánov o obmedzení užívania pozemkov v ochranných pásmach vodárenských zdrojov,
pričom pre určenie výšky pohľadávky nie je podstatné presné vymedzenie výmery či
katastrálneho územia v zmluve o postúpení pohľadávky, pretože tieto údaje sú objektívne
zistiteľné. Krajský súd zároveň konštatoval, že z povahy postúpenia pohľadávok vyplýva,
že na postúpenie je spôsobilá len pohľadávka, o identite a existencii ktorej nemôžu byť
pochybnosti, a tu sa stotožnil so záverom okresného súdu, podľa ktorého uvedená zmluva
o postúpení pohľadávky je neplatná pre neexistenciu pohľadávky pôvodného postupcu.
Podľa názoru najvyššieho súdu relevantné oznámenie postupcu dlžníkovi o postúpení
pohľadávky bez ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej
pohľadávky. Súd z takéhoto oznámenia vychádza bez toho, aby ako prejudiciálnu otázku
skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení. Dlžník sa v takomto prípade nemôže
úspešne dovolať neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky alebo jej neexistencie. To by
mohol len vtedy, ak by postúpenie pohľadávky preukazoval zmluvou o postúpení postupník.
Neskoršia súdna prax sa odklonila od uvedeného názoru v tom zmysle, že dlžník je
oprávnený domáhať sa skúmania platnosti postúpenia, ak zmluva o postúpení pohľadávok
bola uzavretá v rozpore so zákonom, kedy nie je rozhodujúce, či mu postúpenie oznámil
postupca alebo preukázal postupník. Názor, že oznámenie postupcu dlžníkovi o postúpení
pohľadávky bez ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej
pohľadávky, dosiaľ nebol v judikatúre modifikovaný, pričom z odôvodnenia oboch
rozhodnutí nie je zjavné, akým spôsobom bola právna úvaha skonštruovaná bez opory
v existujúcej judikatúre. Hoci okresný súd dospel k záveru, že oznámenie o postúpení
pohľadávky nepovažuje za relevantné, krajský súd tento záver korigoval a napriek tomu
„odobril“ ďalšie skúmanie pohľadávky, čo sa týka jej povahy a existencie, aby dospel
k totožnému záveru o neexistencii pohľadávky a nemožnosti ju postúpiť. Takýto postup
súdov vykazujúci vnútorné rozpory spôsobuje nepreskúmateľnosť rozhodnutí ako celku
a vedie k záveru o potrebe tieto rozhodnutia zrušiť. Najvyšší súd s poukazom
na nepreskúmateľnosť rozsudkov okresného súdu a krajského súdu dospel k záveru, že
Generixu bola odňatá možnosť konať pred súdom, čo zakladá prípustnosť dovolania podľa
§ 237 ods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku.
III.
30. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
31. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom
prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy
vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú
náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
32. Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho
základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho
rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne
z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten,
pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho
prijatí na ďalšie konanie (m. m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
33. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
34. Sťažovateľka predovšetkým namieta nesprávny záver najvyššieho súdu
o prípustnosti dovolania Generixu na tom základe, že neboli doručené vyjadrenia
sťažovateľky a Vodohospodárskej výstavby k odvolaniu Generixu, a to tak Generixu, ako
ani ďalším žalovaným. Podľa názoru sťažovateľky v prípadoch nedoručenia stanoviska
niektorého účastníka konania ostatným účastníkom konania nedochádza k porušeniu práva,
ak by možnosť opomenutého účastníka vyjadriť sa k nedoručenému podaniu nemala žiaden
vplyv na výsledok konania. Sťažovateľka v tejto súvislosti poukazuje na judikatúru
najvyššieho súdu, ústavného súdu, ale najmä ESĽP.
35. Podľa názoru ústavného súdu treba záver najvyššieho súdu o opodstatnenosti už
uvedeným spôsobom konkretizovaného dôvodu prípustnosti dovolania podľa § 237 ods. 1
písm. f) Občianskeho súdneho poriadku považovať za správny.
Súčasťou práva na spravodlivý proces je zásada kontradiktórnosti konania. Toto
právo znamená, že obom stranám konania musí byť daná možnosť oboznámiť sa
so stanoviskami a s dôkazmi predloženými súdu s cieľom ovplyvniť jeho rozhodnutie
a vyjadriť sa k nim, resp. popierať ich (protirečiť im – contra dicere). Vzhľadom na to, že
zmyslom čl. 6 ods. 1 dohovoru je predovšetkým ochrana záujmov účastníkov konania
a záujmu na riadnom výkone spravodlivosti, je dôležitá najmä dôvera subjektov
vo fungovanie súdneho systému, pričom táto dôvera sa zakladá okrem iného na istote
dotknutého subjektu, že mal možnosť vyjadriť sa ku všetkým písomnostiam v spise
(Brandstetter proti Rakúsku, Mantovanelli proti Francúzsku, II. ÚS 57/2018).
V prípadoch, keď nedošlo k doručeniu podania strany konania ostatným stranám, je
podstatné, že pri posudzovaní otázky rešpektovania práva na spravodlivé konanie nehrá
rolu, či podanie, ku ktorému sa dotknutý subjekt nemal možnosť vyjadriť, malo nejaký
vplyv na rozhodnutie súdu. Rovnako nie je podstatné, či dané podanie obsahuje nejaké nové
skutočnosti alebo argumenty. Je na dotknutom subjekte, aby sám posúdil, či podanie
vyžaduje nejaký jeho komentár (Nideröst-Huber proti Švajčiarsku, Trančíková proti
Slovenskej republike, Hudáková a ďalší proti Slovenskej republike, II. ÚS 18/2013,
II. ÚS 148/2014, II. ÚS 32/2016).
Právo na kontradiktórne konanie nemá absolútny charakter a jeho rozsah sa môže
líšiť najmä v závislosti na osobitostiach daného konania. V prípade špecifických okolností
neposkytnutie určitej písomnosti v rámci konania ostatným stranám, čo im znemožňuje
vyjadriť sa, nie je v rozpore s právom na spravodlivé súdne konanie, ak by možnosť
vyjadriť sa nemala vplyv na výsledok konania, resp. zvolené právne riešenie by nedávalo
žiaden priestor pre ďalšiu diskusiu. Ide napr. o situáciu, keď vyjadrenie, ktoré nebolo
všetkým stranám doručené, obsahuje argumentáciu vo veci samej, avšak dovolanie je
odmietnuté ako oneskorene podané, teda meritom veci sa vôbec nezaoberá (Ringier Axel
Springer Slovakia, a. s. proti Slovenskej republike, Vokoun proti Českej republike).
V danom prípade je nesporné, že najvyšší súd dovolanie preskúmal meritórne, a preto
nedoručené vyjadrenia mohli potenciálne ovplyvniť prijaté rozhodnutie. Z tohto dôvodu sa
záver najvyššieho súdu o opodstatnenosti uplatneného dôvodu prípustnosti dovolania nejaví
ako arbitrárny, ale ani zjavne neodôvodnený.
36. Ďalej sťažovateľka nesúhlasí so záverom najvyššieho súdu, podľa ktorého
nevyzvaním Generixu v zmysle § 118 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku na zhrnutie
návrhov a na vyjadrenie sa k dokazovaniu a právnej stránke veci došlo k odňatiu jeho práva
konať pred súdom v zmysle § 237 ods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku. Tento
záver je podľa názoru sťažovateľky založený len na formalistickom a izolovanom posúdení
formálnych náležitostí zápisnice o pojednávaní z 12. mája 2014, pričom je v rozpore
so skutočným obsahom zápisnice a s priebehom pojednávania.
37. Podľa názoru ústavného súdu stanovisko najvyššieho súdu je dostatočne
a presvedčivo zdôvodnené, pričom nie je sporné, že k výzve v zmysle § 118 ods. 4
Občianskeho súdneho poriadku zo strany okresného súdu nedošlo. Ide o zásadnú otázku
kogentného procesného postupu súdu tvoriaceho súčasť práva na spravodlivé konanie,
a preto záver najvyššieho súdu nemožno považovať za arbitrárny, ale ani za zjavne
neodôvodnený.
38. Na základe dosiaľ uvedeného ústavný súd v zásadnej rovine konštatuje, že závery
najvyššieho súdu týkajúce sa nedoručenia vyjadrenia sťažovateľky a Vodohospodárskej
výstavby k odvolaniu žalovaných, ako aj závery týkajúce sa nevyzvania Generixu v zmysle
§ 118 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku boli samy osebe (každý z týchto záverov sám
osebe) dostačujúce pre konštatovanie, že postupom okresného súdu a krajského súdu bola
Generixu odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 ods. 1 písm. f) Občianskeho
súdneho poriadku. Tieto závery preto postačovali na to, aby boli právoplatné rozsudky
v dovolacom konaní zrušené a vec bola vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie.
39. Naproti tomu sa ako úplne odlišná javí situácia vo vzťahu k záveru najvyššieho
súdu o nepreskúmateľnosti rozsudkov okresného súdu a krajského súdu pre nedostatok
dôvodov, ako aj s tým súvisiace závery o odlišnom právnom posúdení otázky existencie či
neexistencie naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení a otázky možnosti, resp.
nemožnosti súdu preskúmavať platnosť zmlúv o postúpení pohľadávok.
V uvedených súvislostiach sťažovateľka poukazuje na zjednocujúce stanovisko
občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu z 3. decembra 2015, podľa ktorého iba
výnimočne, keď rozhodnutie neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných na
rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť zakladajúcu prípustnosť dovolania podľa § 237
ods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku.
Ústavný súd súhlasí s názorom sťažovateľky, podľa ktorého okresný súd a krajský
súd vysvetlili, v čom videli dôvody existencie naliehavého právneho záujmu
na požadovanom určení neplatnosti zmlúv o postúpení pohľadávok a prečo považovali
za možné skúmať platnosť zmlúv o postúpení pohľadávok. Odôvodnenie týchto rozsudkov
rozhodne nemožno považovať za také, ktoré neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov
podstatných na rozhodnutie.
40. V skutočnosti jadrom stanoviska najvyššieho súdu je zásadne odlišný právny
názor v otázke existencie, resp. neexistencie naliehavého právneho záujmu, ale tiež v otázke
možnosti, resp. nemožnosti súdu preskúmavať platnosť zmlúv o postúpení pohľadávok.
Odlišný právny názor najvyššieho súdu v niektorých rozhodujúcich otázkach nemôže
znamenať nepreskúmateľnosť rozsudkov nižších súdov a nezakladá dôvod prípustnosti
dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku.
41. K dosiaľ uvedenému treba dodať, že dovolanie, ktorého prípustnosť sa opiera
o § 237 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, možno zdôvodniť len niektorou z vád
zmätočnosti uvedených v tomto ustanovení [§ 241 ods. 2 písm. a) Občianskeho súdneho
poriadku]. Nemožno ho teda zdôvodniť nesprávnym právnym posúdením veci.
Inými slovami, najvyšší súd sa v dovolacom konaní, v ktorom sa prípustnosť
dovolania odvíjala od § 237 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, nemohol zaoberať
otázkou správnosti či nesprávnosti právneho posúdenia okresného súdu a krajského súdu
vo veci samej (vrátane posúdenia otázky existencie, resp. neexistencie naliehavého
právneho záujmu na požadovanom určení, ako aj otázky možnosti, resp. nemožnosti súdu
preskúmavať platnosť zmlúv o postúpení pohľadávok).
42. Z dosiaľ uvedeného rezultuje, že hoci v zásadnej rovine je okresný súd viazaný
právnym názorom vysloveným najvyšším súdom v dovolacom konaní, vzhľadom
na špecifické okolnosti tohto prípadu sa táto viazanosť nevzťahuje na už uvedené právne
závery neoprávnene vyslovené najvyšším súdom.
43. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva
z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. októbra 2018