Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 293/2018
PDF · 413.23 KB
No categories available
III. ÚS 293/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. novembra 2018
v senáte zloženom z predsedu senátu Rudolfa Tkáčika, zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu
Mojmíra Mamojku v konaní o sťažnosti , , zastúpeného
advokátkou JUDr. Alicou Petrovskou Homzovou, advokátska kancelária, Moyzesova 46,
Košice, vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
postupom Okresného súdu Trebišov v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 145/2015 takto
rozhodol:
1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Trebišov v
konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 145/2015 p o r u š e n é b o l o .
2. Okresnému súdu Trebišov p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C
145/2015 konal bez zbytočných prieťahov.
3. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 1 500 €
(slovom tisícpäťsto eur), ktoré j e Okresný súd Trebišov p o v i n n ý vyplatiť mu do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Okresný súd Trebišov j e p o v i n n ý uhradiť trovy
konania v sume 325,42 € (slovom tristodvadsaťpäť eur a štyridsaťdva centov) na účet
jeho právnej zástupkyne JUDr. Alice Petrovskej Homzovej, advokátska kancelária,
Moyzesova 46, Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.
III. ÚS 293/2018-14 zo 7. augusta 2018 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť , (ďalej len
„sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) postupom Okresného súdu Trebišov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 6 C 145/2015 (ďalej aj „napadnuté konanie“).
2. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že na okresnom súde podal ako žalobca
19. februára 2015 žalobu, ktorou si v napadnutom konaní uplatňuje zaplatenie peňažnej
pohľadávky vo výške 9 700 € s príslušenstvom. Vo svojej sťažnosti uviedol, že „od
podania žaloby uplynuli viac ako 3 roky a vo veci nebolo realizované žiadne pojednávanie,
nehovoriac o rozhodnutí súdu prvého stupňa. Dĺžka konania doposiaľ v danom prípade
presahuje akékoľvek ponímanie štandardnej dĺžky konania...“.
Vo svojej sťažnosti ďalej opisuje, že prieťahy v napadnutom konaní spôsobil okresný
súd svojou nečinnosťou a pripisuje mu zodpovednosť za pretrvávajúci stav právnej neistoty,
bezprávia a nervozity, v ktorej sa ako sťažovateľ nachádza.
Sťažovateľ sa podaním doručeným okresnému súdu 30. januára 2018 obrátil
na predsedu okresného súdu so sťažnosťou na zbytočné prieťahy v konaní.
Podpredsedníčka okresného súdu v stanovisku z 21. februára 2018 vyhodnotila už uvedenú
sťažnosť ako dôvodnú a zároveň uviedla, že „...vec bude zaradená medzi tie, v ktorých sa
bude vykonávať pravidelný dohľad nad plynulosťou konania, aby sa v budúcnosti ďalšie
prieťahy v konaní nevyskytovali...“.
3. V nadväznosti na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd podľa čl. 127
ústavy vyslovil, že postupom okresného súdu v namietanom konaní bolo porušené jeho
základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
Zároveň požaduje, aby ústavný súd prikázal okresnému súdu konať bez zbytočných
prieťahov, priznal mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € a náhradu trov
konania.
4. Okresný súd sa na základe výzvy ústavného súdu v stručnosti vyjadril k sťažnosti
prípisom č. k. 1 SprV/247/2018-9 zo 17. mája 2018, ktorý bol doručený ústavnému súdu
24. mája 2018. Podpredsedníčka okresného súdu chronologicky popísala priebeh
napadnutého konania, vyjadrila súhlas s upustením od ústneho pojednávania o prijatej
sťažnosti a následne k veci uviedla, že vo veci koná v poradí už štvrtá zákonná sudkyňa,
pričom „... z obsahu súdneho spisu vyplýva, že sudkyňa konala vo
veci plynule, v primeraných lehotách. U sudkyni zisťujem
nečinnosť od 18.1.2016 do 17.5.2016. U sudkyni zisťujem nečinnosť od
17.5.2016 do 12.1.2017. Následná nečinnosť je od 13.2.2017 do 11.9.2017. U sudkyni
bezdôvodnú nečinnosť nezisťujem. Po pridelení veci tejto sudkyni dňa
11.9.2017 vec naštudovala a zvolila ďalší procesný postup po 3 mesiacoch, čo je vzhľadom
k veľkému počtu prevzatých vecí, zvýšenému nápadu nových vecí do jej senátu a vzhľadom
k tomu, že ako funkčne mladá sudkyňa sa potrebuje zorientovať vo veciach a oboznámiť sa
s nimi, lehota primeraná...“.
5. Ústavný súd zaslal vyjadrenie okresného súdu právnej zástupkyni sťažovateľa
s možnosťou zaujatia stanoviska v lehote 7 dní od doručenia prípisu, ku ktorému sa
sťažovateľ nevyjadril, i keď jeho právna zástupkyňa zásielku riadne prevzala 3. septembra
2018.
6. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa
s ústavnou sťažnosťou, stanoviskom okresného súdu, ako aj s obsahom spisu dospel
k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
7. Ústavný súd preskúmal obsah na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu okresného
súdu a dospel k týmto, pre posúdenie sťažnosti relevantným zisteniam:
- 19. februára 2015 bol okresnému súdu doručený návrh žalobcu na vydanie
platobného rozkazu,
- 19. marca 2015 okresný súd vydal platobný rozkaz č. k. 6 C 145/2015-23,
- 6. mája 2015 okresný súd vyzval žalobcu, aby sa vyjadril k odporu žalovaného
z 29. apríla 2015,
- 12. júna 2015 bolo na základe pokynu zákonnej sudkyne doručované žalobcovi
vyjadrenie žalovaného k podanému odporu,
- 18. januára 2016 bola vec pridelená novej zákonnej sudkyni
,
- 17. mája 2016 bola vec pridelená zákonnej sudkyni ,
- 6. februára 2017 bola právnej zástupkyni žalobcu adresovaná výzva na doplnenie
predloženého splnomocnenia a zároveň bola odoslaná výzva predchádzajúcemu
právnemu zástupcovi žalobcu na doplnenie odvolania plnej moci,
- 11. septembra 2017 bola vec pridelená zákonnej sudkyni ,
- 12. januára 2018 bolo na základe pokynu sudkyne zaslané stranám sporu
oznámenie o pridelení veci zákonnému sudcovi,
- 13. februára 2018 bola zaslaná výzva žalovanému na vyjadrenie sa k vyjadreniu
žalobcu z 15. mája 2015,
- 3. apríla 2018 bol nariadený termín pojednávania vo veci na 3. júl 2018,
- 9. apríla 2018 bolo doručované stranám sporu predvolanie na pojednávanie,
nariadené pojednávanie bolo odročené na 1. október 2018 z dôvodu zaslania spisu
ústavnému súdu,
- 1. októbra 2018 sa uskutočnilo pojednávanie vo veci, ktoré bolo odročené na účel
ďalšieho dokazovania na 7. január 2019.
III.
8. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Sťažovateľ sa sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojho základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov.
10. Pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie vyššie označeného práva
vychádza ústavný súd zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty,
v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným
prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia
neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu
alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak
ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).
11. Pokiaľ ústavný súd v ďalšom texte poukazuje na Občiansky súdny poriadok
(ďalej len „OSP“) , ide o platné znenie do 1. júla 2016.
12. Základnou povinnosťou súdu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom
konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
13. Táto povinnosť súdu vyplývala z § 6 OSP, ktorý súdom prikazoval, aby
v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola
rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, v zmysle ktorej len čo sa konanie
začalo, postupoval v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie
prejednaná a rozhodnutá.
14. Povinnosť súdu a sudcu konať bez prieťahov podľa právnej úpravy účinnej
od 1. júla 2016 je expresis verbis zakotvená ako základný princíp civilného sporového
konania v čl. 17 Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“), podľa ktorého súd
postupuje v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza
zbytočným prieťahom, koná hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania
strán sporu a iných osôb.
15. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým
aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou
doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri
základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje,
správanie účastníka súdneho konania a postup samotného súdu. Za súčasť prvého kritéria sa
považuje aj povaha prerokúvanej veci.
16. Čo sa týka hodnotenia právnej a skutkovej zložitosti napadnutého konania,
ústavný súd konštatuje, že rozhodovanie o žalobe o zaplatenie peňažnej pohľadávky z titulu
bezdôvodného obohatenia tvorí bežnú agendu všeobecných súdov, ktorá nevykazuje črty
mimoriadnej zložitosti, zakladajúcej dôvod pre výrazné predĺženie namietaného konania.
Konania tohto typu tvoria štandardnú súčasť rozhodovacej činnosti všeobecných
súdov, preto vec nemožno posúdiť ako právne zložitú. Okresný súd uskutočnil prvé
pojednávanie vo veci 1. októbra 2018 (teda po viac ako 3 rokoch a 7 mesiacoch od podania
žaloby, pozn.), pričom vzhľadom na jeho priebeh je možné predpokladať istú mieru
skutkovej zložitosti veci vyplývajúcu z potreby rozsiahlejšieho dokazovania. Avšak ani
vzhľadom na túto skutočnosť nemožno vec hodnotiť ako komplikovanú záležitosť, ktorá by
vyžadovala osobitný prístup okresného súdu. Prieťahy v konaní na okresnom súde preto nie
je možné považovať za dôsledok vyvolaný právnou alebo skutkovou zložitosťou
prejednávanej veci.
17. Druhým kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval existenciu zbytočných
prieťahov v napadnutom konaní, bolo správanie sťažovateľa. V rámci jeho posudzovania
nezistil žiadnu okolnosť signalizujúcu narušenie plynulosti konania pričítateľnú na vrub
sťažovateľovi ako účastníkovi konania, resp. strane sporu.
18. Napokon ústavný súd hodnotil postup okresného súdu z hľadiska existencie
zbytočných prieťahov v doterajšom priebehu konania. Z prehľadu procesných úkonov
zistených zo spisu možno sumarizovať, že okresný súd konal v napadnutom konaní v zásade
plynulo v období po prijatí návrhu na vydanie platobného rozkazu 19. februára 2015
do doručenia vyjadrenia žalobcu k podanému odporu 12. júna 2015. Následne bol okresný
súd bez relevantného dôvodu v priebehu napadnutého konania nečinný od 12. júna 2015
do 12. januára 2017 (1 rok a 7 mesiacov) a od 13. februára 2017 do 11. septembra 2017
(7 mesiacov).
Na základe uvedených skutočností predstavuje doba nečinnosti okresného súdu
2 roky a 2 mesiace z celkovej dĺžky konania 3 rokov a 9 mesiacov.
19. Podpredsedníčka okresného súdu v stanovisku č. k.1 SprV/247/2018-9
zo 17. mája 2018 poukázala aj na problémy v personálnom obsadení okresného súdu
s dôrazom na skutočnosť, „... že v tom čase bol Okresný súd Trebišov dlhodobo personálne
oslabený. Odišli 4 sudcovia, za ktorých sme náhradu nedostali. Ich spisy sa prerozdeľovali
medzi ostatných sudcov, ktorí boli nadmerne zaťažení a neboli schopní, ani pri vynaložení
maximálneho úsilia, v každej veci konať plynule a bez prieťahov...“.
20. K tomu ústavný súd uvádza, že už v podobných súvislostiach opakovane
vo svojej stabilizovanej judikatúre vyslovil (napr. II. ÚS 518/2012, III. ÚS 201/2014), že
nedostatočné personálne obsadenie súdu a nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa má
zabezpečiť súdne konanie, by mohlo len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len
v tom prípade, ak sa na ten účel prijali včas adekvátne opatrenia. Ústava v čl. 48 ods. 2
zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia
umožňujúce prerokovanie veci – a teda vykonanie spravodlivosti bez zbytočných prieťahov.
I keď nie všetky nástroje na vyriešenie tzv. objektívnych okolností sa nachádzajú
v dispozičnej sfére vedenia súdu či zákonného sudcu, nemožno systémové nedostatky
v oblasti výkonu spravodlivosti pripísať na ťarchu účastníkov súdneho konania a mieru
ochrany ich práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy oslabiť poukázaním na dlhodobo
obmedzené personálne kapacity príslušných súdov (napr. I. ÚS 119/03).
21. Po komplexnom posúdení všetkých okolností daného prípadu z hľadiska
skutkovej a právnej náročnosti veci, správania sťažovateľa, postupu okresného súdu
poznamenaného nečinnosťou ústavný súd dospel k záveru, že v postupe okresného súdu
došlo k zbytočným prieťahom v napadnutom konaní, a preto rozhodol, že bolo porušené
základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy a (bod 1 výroku nálezu).
IV.
22. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy druhej vety ak porušenie práv alebo slobôd podľa čl.
127 ods. 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo
slobody porušil, vo veci konal.
23. Pretože ústavný súd rozhodol, že základné právo sťažovateľa na prerokovanie
jeho veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 bolo postupom okresného súdu
porušené, prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav
právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ nachádza (bod 2 výroku nálezu).
Okresný súd je v napadnutom konaní povinný postupovať striktne podľa príslušných
ustanovení Civilného sporového poriadku (§ 470 ods. 1) vrátane využitia prostriedkov
procesného útoku, procesnej obrany podľa § 149 až 151 CSP a prospektívnej sudcovskej
koncentrácie § 153 CSP s ohľadom na § 470 ods. 2 druhú vetu CSP.
24. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým
vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané
finančné zadosťučinenie.
25. Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
26. Sťažovateľ žiadal o priznanie finančného zadosťučinenia vo výške 3 000 €, ktoré
odôvodnil pretrvávajúcim stavom neistoty, bezprávia a nervozity.
27. Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného
práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje
nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho
porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04). Podľa názoru ústavného súdu v tomto
prípade prichádzalo do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného
zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym
súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru
priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
28. Pri ustálení sumy finančného zadosťučinenia ústavný súd prihliadal na dĺžku
napadnutého konania (3 roky a 9 mesiacov) a v rámci nej na obdobie nečinnosti okresného
súdu po dobu 2 roky a 2 mesiace. Ústavný súd považoval za primerané priznať
sťažovateľovi finančné zadosťučinenie v sume 1 500 € podľa § 56 ods. 4 zákona
o ústavnom súde (bod 3 výroku nálezu).
29. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému
účastníkovi konania jeho trovy. Právna zástupkyňa sťažovateľa trovy konania nevyčíslila.
30. Ústavný súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania vychádzal z priemernej
mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2017, ktorá
bola 921 €, keďže ide o úkony právnej služby vykonané v roku 2018. Náhradu trov konania
priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastupovania, podanie sťažnosti,
pozn.). Odmena za jeden úkon právnych služieb za rok 2018 v zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len
„vyhláška“) predstavuje sumu 153,50 €. Takto stanovená odmena spolu s režijným
paušálom 9,21 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 162,71 € za jeden úkon
uskutočnený v roku 2018. Odmena advokáta za poskytnuté služby v konaní pred ústavným
súdom tak predstavuje celkovú sumu 325,42 € (bod 4 výroku nálezu).
31. Náhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne
sťažovateľa do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia (§ 31a zákona
o ústavnom súde v spojení s § 263 ods. 1 CSP).
32. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie
je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. novembra 2018