Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 538/2018
PDF · 241.59 KB
No categories available
II. ÚS 538/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. novembra
2018 predbežne prerokoval sťažnosť , ,
zastúpeného advokátom Mgr. Dávidom Štefankom, advokátska kancelária, Kutlíkova 17,
Bratislava, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46
ods. 1, čl. 47 ods. 2, čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 37 ods. 2 a čl. 40
ods. 3 Listiny základných práv a slobôd a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. c) Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 5 Tdo 33/2018 z 25. júna 2018, postupom a rozsudkom
Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 3 To 88/2014 z 30. januára 2015 a postupom
a rozsudkom Okresného súdu Trenčín sp. zn. 1 T 34/2013 z 13. októbra 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. októbra
2018 doručená sťažnosť (ďalej aj „sťažovateľ“) vo veci
namietaného porušenia základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2,
čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 37 ods. 2 a čl. 40
ods. 3 Listiny základných práv a slobôd a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. c) Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Tdo 33/2018 z 25. júna 2018
(ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“), postupom a rozsudkom Krajského
súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 To 88/2014 z 30. januára 2015 (ďalej len
„napadnutý rozsudok krajského súdu“) a postupom a rozsudkom Okresného súdu Trenčín
(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 1 T 34/2013 z 13. októbra 2014 (ďalej len „napadnutý
rozsudok okresného súdu“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že najvyšší súd napadnutým uznesením
odmietol podľa § 382 písm. b) Trestného poriadku ako podané neoprávnenou osobou
dovolanie obvineného sťažovateľa proti napadnutému rozsudku krajského súdu, ktorým
tento v spojení s napadnutým rozsudkom okresného súdu rozhodol, že sťažovateľ
ako obvinený bol uznaný vinným z obzvlášť závažného zločinu lúpeže podľa § 188 ods. 1,
ods. 2 písm. c), ods. 4 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. a) a i)
Trestného zákona v štádiu prípravy podľa § 13 ods. 1 Trestného zákona na tom skutkovom
základe, že „potom, čo v priebehu mesiacov február 2012 až september 2012 obvinený
pri vedomosti ostatných obvinených oslovil zamestnanca spoločnosti
zabezpečujúcej transport peňazí
so žiadosťou o poskytnutie informácií o trase, čase, množstve a ochrane prepravovaných
peňazí, za účelom spolupráce vo vzťahu k prepadu takéhoto motorového vozidla s tým,
aby sa v danom motorovom vozidle prepravovala finančná hotovosť vo výške najmenej
500.000,- Eur, pričom počas tohto obdobia obvinení a
zabezpečovali veci potrebné k prepadnutiu pancierového motorového vozidla ako zbrane,
strelivo, motorové vozidlo, mobilné telefóny za účelom komunikácie, rušičku mobilného
signálu a signálu GPS, mapy okolia miesta spáchania skutku, ako i ďalšie veci potrebné
k vykonaniu prepadu, obvinený ďalej zabezpečil pre potreby vykonania
skutku falošné značky s evidenčnými číslami na motorové vozidlá a rodinný dom č. ,
ktorý sa nachádzal v obci , ktorý mal slúžiť ako úkryt obvinených pred
a po spáchaní skutku, ďalej zo strany obvinených bola vykonaná obhliadka miesta
plánovaného prepadu a únikových trás, po čom dňa 19. septembra 2012 v ranných
hodinách obvinení , a na základe
predchádzajúcej dohody dostali od , ktorý v tom čase spolupracoval
s Policajným zborom Slovenskej republiky a ktorý sa nachádzal v pancierovom vozidle,
SMS správu, že v motorovom vozidle je dostatočná finančná hotovosť najmenej 1.000.000,-
Eur, nasadli do osobného motorového vozidla zn. Land Rover, opatreného falošným
evidenčným číslom s ktorým sa odviezli k mestu k budove
technických služieb v smere na , kde už len čakali s naštartovaným
motorom na príchod pancierového vozidla tak, že obvinení a
s kuklami na hlave ležali v korbe motorového vozidla, pričom každý z nich držal v rukách
samopal so zasunutým zásobníkom plným nábojov, pričom poistky týchto zbraní boli
odistené a tým boli zbrane pripravené k okamžitej streľbe, pričom obaja obvinení boli
naviac ozbrojení pištoľou, ďalej obvinený sedel s kuklou na hlave
za volantom motorového vozidla, pričom bol ozbrojený pištoľou a na sedadle spolujazdca
mal uložený samopal so zasunutým zásobníkom plným nábojov, avšak k prepadu
pancierového motorového vozidla nedošlo, nakoľko obvinení boli o 08,45 hod. zadržaní
príslušníkmi Policajného zboru.“.
Sťažovateľovi ako obvinenému bol podľa § 188 ods. 4 Trestného zákona
s prihliadnutím na § 38 ods. 3 v spojení s § 36 písm. j) a n) Trestného zákona a § 41 ods. 1
a 2 Trestného zákona za použitia § 39 ods. 1 a 2 písm. a) Trestného zákona uložený úhrnný
trest odňatia slobody v trvaní 13 rokov nepodmienečne, na výkon ktorého bol podľa
§ 48 ods. 2 písm. c) Trestného zákona zaradený do ústavu na výkon trestu s maximálnym
stupňom stráženia.
Napadnutý rozsudok krajského súdu nadobudol právoplatnosť a tým
aj vykonateľnosť v zmysle § 183 ods. 1 písm. b) aliney 3 Trestného poriadku
30. januára 2015, keď vo veci rozhodol krajský súd. Rozhodnutie súdu druhého stupňa
obvinený sťažovateľ prevzal 25. mája 2015, jeho obhajca 18. mája 2015 a prokurátor
Krajskej prokuratúry Trenčín (ďalej len „prokurátor“) 14. mája 2015 a napadnutý rozsudok
krajského súdu prevzali aj ostatné strany trestného konania. Predseda senátu krajského súdu
30. januára 2015 nariadil výkon trestu u obvineného sťažovateľa a vydal príkaz na jeho
dodanie do výkonu trestu, avšak obvinený do konania neverejného zasadnutia dovolacieho
súdu na výkon uloženého trestu nenastúpil. Obvinený sťažovateľ sa výkonu trestu vyhýba
zdržiavaním sa na neznámom mieste, pričom súd prvého stupňa dosiaľ neurobil žiadny
úkon na jeho vypátranie a dodanie do výkonu trestu (medzinárodný zatýkací rozkaz, resp.
európsky zatýkací rozkaz).
2.1 Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol:
„Okresný súd Trenčín 31. mája 2018 predložil Najvyššiemu súdu Slovenskej
republiky dovolanie obvineného , ktoré podal prostredníctvom
obhajcu Mgr. Dávida Štefanku, ktorého na zastupovanie v dovolacom konaní splnomocnila
manželka obvineného (č.l. 3691). Dovolanie bolo podané na Najvyšší
súd Slovenskej republiky 12. septembra 2017, ktorý podanie postúpil na okresný súd,
kde došlo 29. septembra 2017 (č.l. 3681). Dovolanie bolo podané z dôvodov § 371 ods. 1
písm. g), k) Tr. por., že rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané
zákonným spôsobom a proti obvinenému sa viedlo trestné stíhanie, hoci bolo neprípustné
a smeruje proti vyššie citovanému rozsudku krajského súdu...
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 377 Tr. por.) pri predbežnom
prieskume zistil, že dovolanie bolo podané v zákonnej lehote a na mieste, kde možno tento
mimoriadny opravný prostriedok podať (§ 370 ods. 1, ods. 3 Tr. por.). Dovolanie bolo
podané prostredníctvom obhajcu, čo je v súlade s ustanovením § 373 ods. 1 Tr. por.
Súčasne však zistil, že dovolanie je potrebné odmietnuť na neverejnom zasadnutí, lebo bolo
podané neoprávnenou osobou.
Podľa § 369 ods. 2 písm. b) Tr. por. proti právoplatnému rozhodnutiu súdu druhého
stupňa môže podať dovolanie z dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 obvinený vo svoj prospech
proti výroku, ktorý sa ho priamo dotýka.
Podľa § 369 ods. 5 Tr. por. v prospech obvineného, s jeho výslovným písomným
súhlasom môže dovolanie podať aj príbuzný obvineného v priamom pokolení, jeho
súrodenec, osvojiteľ, osvojenec, manžel alebo druh. Ak je obvinený mladistvý, osoba
pozbavená spôsobilosti na právne úkony alebo osoba, ktorej spôsobilosť na právne úkony
je obmedzená, môže i proti vôli obvineného za neho v jeho prospech podať dovolanie
aj jeho zákonný zástupca alebo jeho obhajca.
Z vyššie uvedeného vyplýva, že dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok proti
právoplatnému rozhodnutiu súdu druhého stupňa je výhradným právom obvineného.
Ostatné oprávnené osoby (§ 369 ods. 5) môžu podať dovolanie iba s jeho výslovným
písomným súhlasom. V konkrétnom prípade obvinený nedal nikomu súhlas k tomu,
aby v jeho prospech podal dovolanie. Manželka obvineného síce mohla zvoliť obvinenému
obhajcu, avšak ňou splnomocnený obhajca nie je bez súhlasu obvineného oprávnený
podávať dovolanie.
V konkrétnom prípade neprichádza do úvahy postup v zmysle ustanovenia § 379 Tr.
por., nakoľko samotný obhajca v dovolaní uvádza, že obvinený je na neznámom mieste,
preto odstránenie vyššie uvedeného nedostatku postupom podľa § 379 Tr. por. nie je možné.
Z vyššie uvedeného vyplýva, že obhajca Mgr. Dávid Štefanka nie je oprávnený podať
dovolanie bez výslovného súhlasu obvineného , a preto dovolací súd
dovolanie podľa § 382 písm. b) Tr. por. odmietol.“
3. Podľa sťažovateľa ním bolo už počas konania pred okresným súdom namietané,
že zo strany svedka išlo o navádzanie na spáchanie trestného činu, pričom
túto iniciatívu pripúšťa aj okresný súd, keď vo svojom odôvodnení uviedol, že samotný
svedok bol už počas stretnutí iniciatívny, keď na podnet polície navrhol
miesto na vykonanie prepadu, uisťoval obžalovaného , že ako veliteľ vozidla
zabezpečí spoluprácu posádky alebo že mu hrozí preloženie do Nitry. Následne však
okresný súd podľa sťažovateľa nesprávne vyhodnotil konanie svedka ,
ako aj Policajného zboru Slovenskej republiky (ďalej len „policajný zbor“), keď uviedol,
že ich konanie nepovažuje za provokáciu zo strany polície, s ktorou svedok
aktívne spolupracoval, keďže nebolo preukázané, že svedok bol iniciátorom
pripravovanej lúpeže, t. j. že by vyvolal u obžalovaných vôľu spáchať trestný čin. V tomto
smere je však nutné podľa mienky sťažovateľa podotknúť, že okresný súd si neuvedomil,
že bez iniciácie, ako aj konania svedka ako hlavného článku by lúpežné
prepadnutie vôbec nebolo možné, z čoho je preukázané, že svedok
bol iniciátorom navádzaným príslušníkmi policajného zboru. Okresný súd podľa
sťažovateľa vnímal svedka ako dôveryhodného napriek tomu, že bolo
preukázané, že tento bol drogovo závislý, v jeho výpovediach dochádzalo k viacerým
rozporom a príslušníkmi policajného zboru bol inštruovaný čo má robiť, povedať a pod.
Už od počiatku konania bola podľa slov sťažovateľa namietaná použiteľnosť dôkazov,
a to výpovedí svedka , keďže ide o dôkazy nezákonné.
3.1 Sťažovateľ ďalej uvažuje, že vo všeobecnosti možno uviesť, čo podľa jeho
presvedčenia vyplýva zo súdnej praxe a právnych názorov v literatúre, že polícia nemá
právo fingovať spáchanie trestného činu. Sťažovateľ odkazuje, že polícia podľa zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o Policajnom zbore“) a Trestného poriadku nemá
právo predstierať pri usvedčovaní páchateľov a zabezpečovaní dôkazov neexistujúcu realitu
ako napríklad, že došlo k spáchaniu určitého trestného činu. Príslušníci policajného zboru,
resp. orgánov činných v trestnom konaní majú podľa názoru sťažovateľa zakázané,
aby svojou vlastnou iniciatívou vytvárali vo vedomí páchateľa mylnú predstavu o realite,
na ktorú tento prípadne reaguje spáchaním trestného činu, alebo u neho vyvolajú konanie,
ktoré by mohli policajné orgány zdokumentovať a použiť ako dôkazy o jeho trestnoprávnej
zodpovednosti. Takýto spôsob zabezpečovania dôkazov proti páchateľom je podľa
presvedčenia sťažovateľa neprípustný, keďže zákon takýto dôkazný prostriedok nepozná,
neurčuje presné podmienky a spôsob jeho prevedenia a jeho dokumentovania, a preto
neumožňuje orgánom činným v trestnom konaní, ale ani súdu správne pochopiť situáciu,
ktorá bola vymyslená políciou, ako aj pohnútky, ktoré viedli páchateľa k určitému konaniu
– reakcii. Dokonca súdy môžu byť podľa úsudku sťažovateľa v takomto prípade uvedené
do omylu, keďže akákoľvek zmienka o fingovanej policajnej akcii v spise chýba a je pred
nimi utajovaná.
3.2 Podľa sťažovateľa je tiež potrebné uviesť, že napádané rozhodnutia sú založené
de facto len na jednej výpovedi svedka Práve jeho výpoveď má podľa slov
sťažovateľa predstavovať v predmetnom konaní usvedčujúci, resp. vo významnej miere
rozhodujúci dôkaz, keďže ostatné dôkazy sú buď (i) nezákonné, prípadne (ii) právne
bezvýznamné v prejednávanej veci, avšak pokiaľ táto výpoveď nie je verifikovaná ďalšími
zákonne získanými dôkazmi, nie je možné na tomto podklade založiť rozhodnutie o vine.
3.3 Ďalšou chybou konania je podľa názoru sťažovateľa tiež nesprávne právne
kvalifikovaná výška škody, pretože súd ju charakterizoval ako škodu veľkého rozsahu,
vychádzajúc iba z výpovede svedka .
3.4 Okresný súd podľa sťažovateľa rovnako nevykonal dôkazy navrhované
obhajobou, a to najmä vykonanie znaleckého dokazovania, vypočutie vyšetrovateľa
Baranoviča, ako aj svedka majiteľa firmy
3.5 Sťažovateľ, pokračujúc vo svojej sťažnosti, dôvodí, že významným pochybením
v konaní je aj skutočnosť, že okresný súd už v odôvodnení predchádzajúceho rozsudku
uviedol, že sa nemôže procesne stotožniť s právnou kvalifikáciou žalovaného konania
v zmysle podanej obžaloby, pričom pokiaľ by neexistovalo uznesenie z 18. septembra 2012,
musel by celú obžalobu považovať za zmätočnú a vôbec by sa ňou nemohol zaoberať.
Podľa odkazu sťažovateľa sám predseda senátu uviedol, že pokiaľ by súd skutkovo
neupravil znenie podanej obžaloby, nebolo by možné podľa nej konať. Pokiaľ okresný súd
zastával názor, že je takto radikálne potrebné zasahovať do znenia obžaloby, mal podľa
sťažovateľa buď obžalobu označiť za zmätočnú a obžalovaných oslobodiť, alebo vec vrátiť
do prípravného konania. Základnou zásadou trestného procesu je obžalovacia zásada, a teda
znenie obžaloby má byť výsledkom dokazovania. V tomto smere bol teda podľa mienky
sťažovateľa procesný krok podania obžaloby z hľadiska jej odôvodnenia a obhajoby,
jej znenia zo strany prokurátora nahradený zásahom okresného súdu, čo je podľa
sťažovateľa z pohľadu obžalovacej zásady neakceptovateľné.
3.6 Sťažovateľ ďalej uvádza, že aj keď najvyšší súd uviedol, že dovolanie bolo
podané prostredníctvom obhajcu, čo je v súlade s § 373 ods. 1 Trestného poriadku, toto
dovolanie odmietol, keďže sťažovateľ ako obvinený nikomu nedal súhlas na to, aby v jeho
prospech podal dovolanie, a to s odkazom na § 369 ods. 5 Trestného poriadku. Podľa
sťažovateľa v tomto prípade však nešlo o podanie dovolania v prospech obvineného
príbuzným obvineného tak, ako to uvádza § 369 ods. 5 Trestného poriadku, na ktorý
sa vyžaduje písomný súhlas obvineného, ale o podanie dovolania obvineným, ktorý mal
pre tento úkon obhajcu zvoleného v zmysle § 39 ods. 2 Trestného poriadku, čo vyplýva
aj z plnej moci priloženej k dovolaniu, kde je jasne uvedené, že manželka sťažovateľa
splnomocnila advokáta Mgr. Dávida Štefanku v zmysle § 39 ods. 2
Trestného poriadku na zastupovanie jej manžela – sťažovateľa –
pri podaní dovolania, ako aj v samotnom dovolacom konaní.
3.7 Na základe už uvedeného je zrejmé, že ak sa najvyšší súd domnieval, že ide
o podanie dovolania oprávnenou osobou v prospech obvineného v zmysle § 369 ods. 5
Trestného poriadku, pričom zistil, že k dovolaniu nebol priložený súhlas obvineného,
tak mal podľa mienky sťažovateľa postupovať v zmysle § 379 ods. 1 Trestného poriadku
a vyzvať osobu oprávnenú podať dovolanie alebo obhajcu obvineného na doloženie tohto
súhlasu. Navyše to, že sa mal sťažovateľ nachádzať na neznámom mieste, nemá podľa jeho
slov nič spoločné so zákonným postupom vyzvania na odstránenie nedostatku v zmysle
§ 379 Trestného poriadku, podľa ktorého mal najvyšší súd postupovať. Takýto postup
je podľa presvedčenia sťažovateľa zákonný a najvyšší súd mal podľa neho postupovať bez
ohľadu na to, či bola oprávnená osoba alebo obhajca obvineného takýto nedostatok schopná
odstrániť.
4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal tento nález:
„Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces v zmysle
čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru, právo na súdnu a inú právu ochranu podľa
čl. 47 ods. 2 Ústavy SR a čl. 37 ods. 2 Listiny a práva na obhajobu v zmysle čl. 50
ods. 3 Ústavy SR, čl. 40 ods. 3 Listiny a čl. 6 ods. 3 písm. c) Dohovoru a práva na osobnú
slobodu podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy, bolo porušené rozhodnutím Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn.: 5Tdo/33/2018 zo dňa 25.06.2018, ako aj postupom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní pod sp. zn. 5Tdo/33/2018.
Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces v zmysle
čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru a práva na osobnú slobodu podľa čl. 17
ods. 2 Ústavy, bolo porušené rozhodnutím Krajského súdu v Trenčíne sp. zn.: 3To/88/2014
zo dňa 30.01.2015, ako aj postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní pod
sp. zn.: 3To/88/2014.
Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces v zmysle
čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru a práva na osobnú slobodu podľa čl. 17
ods. 2 Ústavy, bolo porušené rozhodnutím Okresného súdu Trenčín sp. zn.: 1T 34/2013
zo dňa 13.10.2014, ako aj postupom Okresného súdu Trenčín v konaní
pod sp. zn.: 1T 34/2013.
Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Tdo/33/2018
zo dňa 25.06.2018 sa zrušuje.
Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn.: 3To/88/2014 zo dňa 30.01.2015
sa zrušuje.
Rozsudok Okresného súdu Trenčín sp. zn.: 1T34/2013 zo dňa 13.10.2014 sa zrušuje.
Ústavný súd priznáva sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia vo výške
390,50 EUR s DPH...“
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení
jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané
náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,
ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý
je zjavne neopodstatnený.
6. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením
alebo iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto
možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť
po jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09,
III.
7. Ústavný súd v úvode konštatuje, že sťažnosť v časti smerujúcej proti postupu
a napadnutému rozsudku okresného súdu je potrebné odmietnuť pre neprípustnosť.
7.1 Zo sťažnosti je nepochybné, že sťažovateľ využil svoje právo podať proti
napadnutému rozsudku okresného súdu odvolanie, o ktorom bol oprávnený a aj povinný
rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa
v danom prípade nepripúšťa možnosť ústavného súdu rozhodovať o napadnutom rozsudku
okresného súdu, keďže odvolanie predstavuje účinný opravný prostriedok ochrany práv
sťažovateľa vo vzťahu k napadnutému rozsudku okresného súdu.
7.2 Princíp subsidiarity nás poučuje, že ústavný súd poskytuje ochranu základným
právam a slobodám iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné
súdy. Ústavný súd sa pri skúmaní podmienok konania o sťažnosti riadi zásadou,
že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Ochrana
základných práv a slobôd poskytovaná ústavným súdom prostredníctvom ústavou
a zákonom o ústavnom súde upraveného konania o sťažnosti je preto subsidiárna
a nastupuje až vtedy, ak o tejto ochrane nerozhodujú všeobecné súdy (porov. mutatis
mutandis II. ÚS 13/01, IV. ÚS 102/09).
7.3 Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť
v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre neprípustnosť.
8. Čo sa týka postupu a napadnutého rozsudku krajského súdu ústavný súd
konštatuje, že sťažovateľ v odôvodnení sťažnosti nepodáva proti napadnutému rozsudku
krajského súdu žiadnu argumentáciu. Inak povedané, v sťažnosti v tejto časti absentuje
ústavnoprávne relevantné odôvodnenie sťažnosti (požiadavka plynúca z § 20 ods. 1 zákona
o ústavnom súde). Sťažnosť tak v tejto časti nespĺňa zákonom o ústavnom súde predpísané
náležitosti a je možné ju v tejto časti z tohto dôvodu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde odmietnuť.
8.1 K napadnutému postupu a rozsudku krajského súdu ďalej ústavný súd poukazuje
na to, že podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch
mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom
zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.
8.2 Napadnutý rozsudok krajského súdu nadobudol právoplatnosť a tým
aj vykonateľnosť v zmysle § 183 ods. 1 písm. b) aliney 3 Trestného poriadku
30. januára 2015. Sťažnosť bola ústavnému súdu doručená 11. októbra 2018 (podaná
elektronicky, emailom).
8.3 Ústavný súd sa na tomto mieste musí vysporiadať s relevantnou otázkou,
či sťažnosť smerujúca proti napadnutému rozsudku krajského súdu nie je podaná
oneskorene.
8.4 Ústavný súd si je vedomý právneho názoru, ktorý opakovane vo svojej judikatúre
vyslovil (akcentujúc pritom závery rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva
z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská v. Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, najmä
jeho body 51, 53, 54) a podľa ktorého, majúc na zreteli účel základného práva na súdnu
ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy, v prípade procesného rozhodnutia najvyššieho
súdu o dovolaní bude sťažovateľovi lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu
považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu
krajského súdu (porov. napr. III. ÚS 114/2010, I. ÚS 165/2010). Tieto závery sa však
nemôžu vzťahovať na situáciu, (i) keď právny poriadok explicitne vylučuje podanie
mimoriadneho opravného prostriedku (napr. dovolania) proti určitému rozhodnutiu,
resp. (ii) keď jasne stanovuje formálne podmienky na podanie takéhoto opravného
prostriedku (napr. lehota, oprávnené osoby a pod.), alebo (iii) keď je vylúčená možnosť,
aby najvyšší súd posúdil prípustnosť dovolania s ohľadom na dovolacie dôvody, pretože
jeho neprípustnosť je daná ex lege bez ohľadu na prítomnosť dovolacích dôvodov.
8.5 Dovolanie proti napadnutému rozsudku krajského súdu nebolo podané
oprávnenou osobou, resp. bolo podané advokátom bez súhlasu sťažovateľa, a teda
bez splnenia formálnej zákonnej podmienky, ktorú pre podanie dovolania advokátom
obvineného vyžaduje expressis verbis Trestný poriadok (t. j. súhlas obvineného).
Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ (zastúpený kvalifikovaným zástupcom) mohol a mal
vedieť, že dovolanie proti napadnutému rozsudku krajského súdu podané opísaným
spôsobom bude odmietnuté ako podané neoprávnenou osobou z dôvodu nesplnenia
explicitnej zákonnej podmienky súhlasu obvineného pre podanie dovolania, a teda
bol oprávnený podať sťažnosť ústavnému súdu priamo proti napadnutému rozsudku
krajského súdu v lehote predpokladanej § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.
8.6 Ústavný súd preto nemôže považovať lehotu na podanie sťažnosti proti
napadnutému rozsudku krajského súdu za zachovanú s ohľadom na napadnuté uznesenie
najvyššieho súdu o dovolaní a musí sťažnosť v tejto časti odmietnuť podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde aj pre oneskorenosť.
9. K napadnutému postupu a uzneseniu najvyššieho súdu ústavný súd uvádza,
že najvyšší súd postupoval správne podľa platného a účinného právneho poriadku
(Trestného poriadku) upravujúceho dovolacie konanie v čase podania dovolania a správne
vyhodnotil dovolanie ako podané neoprávnenou osobou. Najvyšší súd jasne a zrozumiteľne
odôvodnil aplikáciu konkrétnych ustanovení Trestného poriadku upravujúcich dovolacie
konanie a podmienky podania dovolania obvineným, resp. v prospech obvineného.
9.1 Najvyššiemu súdu a jeho právnym záverom dôvodeným v napadnutom uznesení
tak nie je z ústavného hľadiska čo vytknúť a ústavný súd je povinný v tomto prípade
odmietnuť sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. novembra 2018