Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 538/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. novembra

2018 predbežne prerokoval sťažnosť , ,

zastúpeného advokátom Mgr. Dávidom Štefankom, advokátska kancelária, Kutlíkova 17,

Bratislava, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46

ods. 1, , a podľa a

ods. 3 Listiny základných práv a slobôd a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. c) Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 25. júna 2018, postupom a rozsudkom

Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. z 30. januára 2015 a postupom

a rozsudkom Okresného súdu Trenčín sp. zn. z 13. októbra 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. októbra

2018 doručená sťažnosť (ďalej aj „sťažovateľ“) vo veci

namietaného porušenia základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2,

(ďalej len „“) a podľa a

ods. 3 Listiny základných práv a slobôd a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. c) Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 25. júna 2018

(ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“), postupom a rozsudkom Krajského

súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 30. januára 2015 (ďalej len

„napadnutý rozsudok krajského súdu“) a postupom a rozsudkom Okresného súdu Trenčín

(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 13. októbra 2014 (ďalej len „napadnutý

rozsudok okresného súdu“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že najvyšší súd napadnutým uznesením

odmietol podľa ako podané neoprávnenou osobou

dovolanie obvineného sťažovateľa proti napadnutému rozsudku krajského súdu, ktorým

tento v spojení s napadnutým rozsudkom okresného súdu rozhodol, že sťažovateľ

ako obvinený bol uznaný vinným z obzvlášť závažného zločinu lúpeže podľa § 188 ods. 1,

ods. 2 písm. c), ods. 4 písm. a) s poukazom na a

v štádiu prípravy podľa na tom skutkovom

základe, že „potom, čo v priebehu mesiacov február 2012 až september 2012 obvinený

pri vedomosti ostatných obvinených oslovil zamestnanca spoločnosti

zabezpečujúcej transport peňazí

so žiadosťou o poskytnutie informácií o trase, čase, množstve a ochrane prepravovaných

peňazí, za účelom spolupráce vo vzťahu k prepadu takéhoto motorového vozidla s tým,

aby sa v danom motorovom vozidle prepravovala finančná hotovosť vo výške najmenej

500.000,- Eur, pričom počas tohto obdobia obvinení a

zabezpečovali veci potrebné k prepadnutiu pancierového motorového vozidla ako zbrane,

strelivo, motorové vozidlo, mobilné telefóny za účelom komunikácie, rušičku mobilného

signálu a signálu GPS, mapy okolia miesta spáchania skutku, ako i ďalšie veci potrebné

k vykonaniu prepadu, obvinený ďalej zabezpečil pre potreby vykonania

skutku falošné značky s evidenčnými číslami na motorové vozidlá a rodinný dom č. ,

ktorý sa nachádzal v obci , ktorý mal slúžiť ako úkryt obvinených pred

a po spáchaní skutku, ďalej zo strany obvinených bola vykonaná obhliadka miesta

plánovaného prepadu a únikových trás, po čom dňa 19. septembra 2012 v ranných

hodinách obvinení , a na základe

predchádzajúcej dohody dostali od , ktorý v tom čase spolupracoval

s Policajným zborom Slovenskej republiky a ktorý sa nachádzal v pancierovom vozidle,

SMS správu, že v motorovom vozidle je dostatočná finančná hotovosť najmenej 1.000.000,-

Eur, nasadli do osobného motorového vozidla zn. Land Rover, opatreného falošným

evidenčným číslom s ktorým sa odviezli k mestu k budove

technických služieb v smere na , kde už len čakali s naštartovaným

motorom na príchod pancierového vozidla tak, že obvinení a

s kuklami na hlave ležali v korbe motorového vozidla, pričom každý z nich držal v rukách

samopal so zasunutým zásobníkom plným nábojov, pričom poistky týchto zbraní boli

odistené a tým boli zbrane pripravené k okamžitej streľbe, pričom obaja obvinení boli

naviac ozbrojení pištoľou, ďalej obvinený sedel s kuklou na hlave

za volantom motorového vozidla, pričom bol ozbrojený pištoľou a na sedadle spolujazdca

mal uložený samopal so zasunutým zásobníkom plným nábojov, avšak k prepadu

pancierového motorového vozidla nedošlo, nakoľko obvinení boli o 08,45 hod. zadržaní

príslušníkmi Policajného zboru.“.

Sťažovateľovi ako obvinenému bol podľa

s prihliadnutím na v spojení s a a

a 2 za použitia a uložený úhrnný

trest odňatia slobody v trvaní 13 rokov nepodmienečne, na výkon ktorého bol podľa

zaradený do ústavu na výkon trestu s maximálnym

stupňom stráženia.

Napadnutý rozsudok krajského súdu nadobudol právoplatnosť a tým

aj vykonateľnosť v zmysle aliney 3

30. januára 2015, keď vo veci rozhodol krajský súd. Rozhodnutie súdu druhého stupňa

obvinený sťažovateľ prevzal 25. mája 2015, jeho obhajca 18. mája 2015 a prokurátor

Krajskej prokuratúry Trenčín (ďalej len „prokurátor“) 14. mája 2015 a napadnutý rozsudok

krajského súdu prevzali aj ostatné strany trestného konania. Predseda senátu krajského súdu

30. januára 2015 nariadil výkon trestu u obvineného sťažovateľa a vydal príkaz na jeho

dodanie do výkonu trestu, avšak obvinený do konania neverejného zasadnutia dovolacieho

súdu na výkon uloženého trestu nenastúpil. Obvinený sťažovateľ sa výkonu trestu vyhýba

zdržiavaním sa na neznámom mieste, pričom súd prvého stupňa dosiaľ neurobil žiadny

úkon na jeho vypátranie a dodanie do výkonu trestu (medzinárodný zatýkací rozkaz, resp.

európsky zatýkací rozkaz).

2.1 Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol:

„Okresný súd Trenčín 31. mája 2018 predložil Najvyššiemu súdu Slovenskej

republiky dovolanie obvineného , ktoré podal prostredníctvom

obhajcu Mgr. Dávida Štefanku, ktorého na zastupovanie v dovolacom konaní splnomocnila

manželka obvineného (č.l. 3691). Dovolanie bolo podané na Najvyšší

súd Slovenskej republiky 12. septembra 2017, ktorý podanie postúpil na okresný súd,

kde došlo 29. septembra 2017 (č.l. 3681). Dovolanie bolo podané z dôvodov § 371 ods. 1

písm. g), k) , že rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané

zákonným spôsobom a proti obvinenému sa viedlo trestné stíhanie, hoci bolo neprípustné

a smeruje proti vyššie citovanému rozsudku krajského súdu...

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) pri predbežnom

prieskume zistil, že dovolanie bolo podané v zákonnej lehote a na mieste, kde možno tento

mimoriadny opravný prostriedok podať (, ). Dovolanie bolo

podané prostredníctvom obhajcu, čo je v súlade s ustanovením

Súčasne však zistil, že dovolanie je potrebné odmietnuť na neverejnom zasadnutí, lebo bolo

podané neoprávnenou osobou.

Podľa proti právoplatnému rozhodnutiu súdu druhého

stupňa môže podať dovolanie z dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 obvinený vo svoj prospech

proti výroku, ktorý sa ho priamo dotýka.

Podľa v prospech obvineného, s jeho výslovným písomným

súhlasom môže dovolanie podať aj príbuzný obvineného v priamom pokolení, jeho

súrodenec, osvojiteľ, osvojenec, manžel alebo druh. Ak je obvinený mladistvý, osoba

pozbavená spôsobilosti na právne úkony alebo osoba, ktorej spôsobilosť na právne úkony

je obmedzená, môže i proti vôli obvineného za neho v jeho prospech podať dovolanie

aj jeho zákonný zástupca alebo jeho obhajca.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok proti

právoplatnému rozhodnutiu súdu druhého stupňa je výhradným právom obvineného.

Ostatné oprávnené osoby (§ 369 ods. 5) môžu podať dovolanie iba s jeho výslovným

písomným súhlasom. V konkrétnom prípade obvinený nedal nikomu súhlas k tomu,

aby v jeho prospech podal dovolanie. Manželka obvineného síce mohla zvoliť obvinenému

obhajcu, avšak ňou splnomocnený obhajca nie je bez súhlasu obvineného oprávnený

podávať dovolanie.

V konkrétnom prípade neprichádza do úvahy postup v zmysle ustanovenia § 379 Tr.

por., nakoľko samotný obhajca v dovolaní uvádza, že obvinený je na neznámom mieste,

preto odstránenie vyššie uvedeného nedostatku postupom podľa nie je možné.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že obhajca Mgr. Dávid Štefanka nie je oprávnený podať

dovolanie bez výslovného súhlasu obvineného , a preto dovolací súd

dovolanie podľa odmietol.“

3. Podľa sťažovateľa ním bolo už počas konania pred okresným súdom namietané,

že zo strany svedka išlo o navádzanie na spáchanie trestného činu, pričom

túto iniciatívu pripúšťa aj okresný súd, keď vo svojom odôvodnení uviedol, že samotný

svedok bol už počas stretnutí iniciatívny, keď na podnet polície navrhol

miesto na vykonanie prepadu, uisťoval obžalovaného , že ako veliteľ vozidla

zabezpečí spoluprácu posádky alebo že mu hrozí preloženie do Nitry. Následne však

okresný súd podľa sťažovateľa nesprávne vyhodnotil konanie svedka ,

ako aj Policajného zboru Slovenskej republiky (ďalej len „policajný zbor“), keď uviedol,

že ich konanie nepovažuje za provokáciu zo strany polície, s ktorou svedok

aktívne spolupracoval, keďže nebolo preukázané, že svedok bol iniciátorom

pripravovanej lúpeže, t. j. že by vyvolal u obžalovaných vôľu spáchať trestný čin. V tomto

smere je však nutné podľa mienky sťažovateľa podotknúť, že okresný súd si neuvedomil,

že bez iniciácie, ako aj konania svedka ako hlavného článku by lúpežné

prepadnutie vôbec nebolo možné, z čoho je preukázané, že svedok

bol iniciátorom navádzaným príslušníkmi policajného zboru. Okresný súd podľa

sťažovateľa vnímal svedka ako dôveryhodného napriek tomu, že bolo

preukázané, že tento bol drogovo závislý, v jeho výpovediach dochádzalo k viacerým

rozporom a príslušníkmi policajného zboru bol inštruovaný čo má robiť, povedať a pod.

Už od počiatku konania bola podľa slov sťažovateľa namietaná použiteľnosť dôkazov,

a to výpovedí svedka , keďže ide o dôkazy nezákonné.

3.1 Sťažovateľ ďalej uvažuje, že vo všeobecnosti možno uviesť, čo podľa jeho

presvedčenia vyplýva zo súdnej praxe a právnych názorov v literatúre, že polícia nemá

právo fingovať spáchanie trestného činu. Sťažovateľ odkazuje, že polícia podľa zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o Policajnom zbore v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o Policajnom zbore“) a nemá

právo predstierať pri usvedčovaní páchateľov a zabezpečovaní dôkazov neexistujúcu realitu

ako napríklad, že došlo k spáchaniu určitého trestného činu. Príslušníci policajného zboru,

resp. orgánov činných v trestnom konaní majú podľa názoru sťažovateľa zakázané,

aby svojou vlastnou iniciatívou vytvárali vo vedomí páchateľa mylnú predstavu o realite,

na ktorú tento prípadne reaguje spáchaním trestného činu, alebo u neho vyvolajú konanie,

ktoré by mohli policajné orgány zdokumentovať a použiť ako dôkazy o jeho trestnoprávnej

zodpovednosti. Takýto spôsob zabezpečovania dôkazov proti páchateľom je podľa

presvedčenia sťažovateľa neprípustný, keďže zákon takýto dôkazný prostriedok nepozná,

neurčuje presné podmienky a spôsob jeho prevedenia a jeho dokumentovania, a preto

neumožňuje orgánom činným v trestnom konaní, ale ani súdu správne pochopiť situáciu,

ktorá bola vymyslená políciou, ako aj pohnútky, ktoré viedli páchateľa k určitému konaniu

– reakcii. Dokonca súdy môžu byť podľa úsudku sťažovateľa v takomto prípade uvedené

do omylu, keďže akákoľvek zmienka o fingovanej policajnej akcii v spise chýba a je pred

nimi utajovaná.

3.2 Podľa sťažovateľa je tiež potrebné uviesť, že napádané rozhodnutia sú založené

de facto len na jednej výpovedi svedka Práve jeho výpoveď má podľa slov

sťažovateľa predstavovať v predmetnom konaní usvedčujúci, resp. vo významnej miere

rozhodujúci dôkaz, keďže ostatné dôkazy sú buď (i) nezákonné, prípadne (ii) právne

bezvýznamné v prejednávanej veci, avšak pokiaľ táto výpoveď nie je verifikovaná ďalšími

zákonne získanými dôkazmi, nie je možné na tomto podklade založiť rozhodnutie o vine.

3.3 Ďalšou chybou konania je podľa názoru sťažovateľa tiež nesprávne právne

kvalifikovaná výška škody, pretože súd ju charakterizoval ako škodu veľkého rozsahu,

vychádzajúc iba z výpovede svedka .

3.4 Okresný súd podľa sťažovateľa rovnako nevykonal dôkazy navrhované

obhajobou, a to najmä vykonanie znaleckého dokazovania, vypočutie vyšetrovateľa

Baranoviča, ako aj svedka majiteľa firmy

3.5 Sťažovateľ, pokračujúc vo svojej sťažnosti, dôvodí, že významným pochybením

v konaní je aj skutočnosť, že okresný súd už v odôvodnení predchádzajúceho rozsudku

uviedol, že sa nemôže procesne stotožniť s právnou kvalifikáciou žalovaného konania

v zmysle podanej obžaloby, pričom pokiaľ by neexistovalo uznesenie z 18. septembra 2012,

musel by celú obžalobu považovať za zmätočnú a vôbec by sa ňou nemohol zaoberať.

Podľa odkazu sťažovateľa sám predseda senátu uviedol, že pokiaľ by súd skutkovo

neupravil znenie podanej obžaloby, nebolo by možné podľa nej konať. Pokiaľ okresný súd

zastával názor, že je takto radikálne potrebné zasahovať do znenia obžaloby, mal podľa

sťažovateľa buď obžalobu označiť za zmätočnú a obžalovaných oslobodiť, alebo vec vrátiť

do prípravného konania. Základnou zásadou trestného procesu je obžalovacia zásada, a teda

znenie obžaloby má byť výsledkom dokazovania. V tomto smere bol teda podľa mienky

sťažovateľa procesný krok podania obžaloby z hľadiska jej odôvodnenia a obhajoby,

jej znenia zo strany prokurátora nahradený zásahom okresného súdu, čo je podľa

sťažovateľa z pohľadu obžalovacej zásady neakceptovateľné.

3.6 Sťažovateľ ďalej uvádza, že aj keď najvyšší súd uviedol, že dovolanie bolo

podané prostredníctvom obhajcu, čo je v súlade s , toto

dovolanie odmietol, keďže sťažovateľ ako obvinený nikomu nedal súhlas na to, aby v jeho

prospech podal dovolanie, a to s odkazom na . Podľa

sťažovateľa v tomto prípade však nešlo o podanie dovolania v prospech obvineného

príbuzným obvineného tak, ako to uvádza , na ktorý

sa vyžaduje písomný súhlas obvineného, ale o podanie dovolania obvineným, ktorý mal

pre tento úkon obhajcu zvoleného v zmysle , čo vyplýva

aj z plnej moci priloženej k dovolaniu, kde je jasne uvedené, že manželka sťažovateľa

splnomocnila advokáta Mgr. Dávida Štefanku v zmysle § 39 ods. 2

na zastupovanie jej manžela – sťažovateľa –

pri podaní dovolania, ako aj v samotnom dovolacom konaní.

3.7 Na základe už uvedeného je zrejmé, že ak sa najvyšší súd domnieval, že ide

o podanie dovolania oprávnenou osobou v prospech obvineného v zmysle § 369 ods. 5

, pričom zistil, že k dovolaniu nebol priložený súhlas obvineného,

tak mal podľa mienky sťažovateľa postupovať v zmysle

a vyzvať osobu oprávnenú podať dovolanie alebo obhajcu obvineného na doloženie tohto

súhlasu. Navyše to, že sa mal sťažovateľ nachádzať na neznámom mieste, nemá podľa jeho

slov nič spoločné so zákonným postupom vyzvania na odstránenie nedostatku v zmysle

, podľa ktorého mal najvyšší súd postupovať. Takýto postup

je podľa presvedčenia sťažovateľa zákonný a najvyšší súd mal podľa neho postupovať bez

ohľadu na to, či bola oprávnená osoba alebo obhajca obvineného takýto nedostatok schopná

odstrániť.

4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal tento nález:

„Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces v zmysle

SR a Dohovoru, právo na súdnu a inú právu ochranu podľa

SR a Listiny a práva na obhajobu v zmysle

ods. 3 SR, Listiny a Dohovoru a práva na osobnú

slobodu podľa , bolo porušené rozhodnutím Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn.: zo dňa 25.06.2018, ako aj postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní pod sp. zn. .

Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces v zmysle

SR a Dohovoru a práva na osobnú slobodu podľa

ods. 2 , bolo porušené rozhodnutím Krajského súdu v Trenčíne sp. zn.:

zo dňa 30.01.2015, ako aj postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní pod

sp. zn.: .

Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces v zmysle

SR a Dohovoru a práva na osobnú slobodu podľa

ods. 2 , bolo porušené rozhodnutím Okresného súdu Trenčín sp. zn.:

zo dňa 13.10.2014, ako aj postupom Okresného súdu Trenčín v konaní

pod sp. zn.: .

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo dňa 25.06.2018 sa zrušuje.

Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn.: zo dňa 30.01.2015

sa zrušuje.

Rozsudok Okresného súdu Trenčín sp. zn.: zo dňa 13.10.2014 sa zrušuje.

Ústavný súd priznáva sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia vo výške

390,50 EUR s DPH...“

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení

jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané

náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,

ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý

je zjavne neopodstatnený.

6. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením

alebo iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto

možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. , , ,

).

III.

7. Ústavný súd v úvode konštatuje, že sťažnosť v časti smerujúcej proti postupu

a napadnutému rozsudku okresného súdu je potrebné odmietnuť pre neprípustnosť.

7.1 Zo sťažnosti je nepochybné, že sťažovateľ využil svoje právo podať proti

napadnutému rozsudku okresného súdu odvolanie, o ktorom bol oprávnený a aj povinný

rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa

v danom prípade nepripúšťa možnosť ústavného súdu rozhodovať o napadnutom rozsudku

okresného súdu, keďže odvolanie predstavuje účinný opravný prostriedok ochrany práv

sťažovateľa vo vzťahu k napadnutému rozsudku okresného súdu.

7.2 Princíp subsidiarity nás poučuje, že ústavný súd poskytuje ochranu základným

právam a slobodám iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné

súdy. Ústavný súd sa pri skúmaní podmienok konania o sťažnosti riadi zásadou,

že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Ochrana

základných práv a slobôd poskytovaná ústavným súdom prostredníctvom

a upraveného konania o sťažnosti je preto subsidiárna

a nastupuje až vtedy, ak o tejto ochrane nerozhodujú všeobecné súdy (porov. mutatis

mutandis , ).

7.3 Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť

v tejto časti odmietol podľa pre neprípustnosť.

8. Čo sa týka postupu a napadnutého rozsudku krajského súdu ústavný súd

konštatuje, že sťažovateľ v odôvodnení sťažnosti nepodáva proti napadnutému rozsudku

krajského súdu žiadnu argumentáciu. Inak povedané, v sťažnosti v tejto časti absentuje

ústavnoprávne relevantné odôvodnenie sťažnosti (požiadavka plynúca z § 20 ods. 1 zákona

o ústavnom súde). Sťažnosť tak v tejto časti nespĺňa predpísané

náležitosti a je možné ju v tejto časti z tohto dôvodu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde odmietnuť.

8.1 K napadnutému postupu a rozsudku krajského súdu ďalej ústavný súd poukazuje

na to, že podľa sťažnosť možno podať v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom

zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

8.2 Napadnutý rozsudok krajského súdu nadobudol právoplatnosť a tým

aj vykonateľnosť v zmysle aliney 3

30. januára 2015. Sťažnosť bola ústavnému súdu doručená 11. októbra 2018 (podaná

elektronicky, emailom).

8.3 Ústavný súd sa na tomto mieste musí vysporiadať s relevantnou otázkou,

či sťažnosť smerujúca proti napadnutému rozsudku krajského súdu nie je podaná

oneskorene.

8.4 Ústavný súd si je vedomý právneho názoru, ktorý opakovane vo svojej judikatúre

vyslovil (akcentujúc pritom závery rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva

z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská v. Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, najmä

jeho body 51, 53, 54) a podľa ktorého, majúc na zreteli účel základného práva na súdnu

ochranu zaručeného , v prípade procesného rozhodnutia najvyššieho

súdu o dovolaní bude sťažovateľovi lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu

považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu

krajského súdu (porov. napr. , ). Tieto závery sa však

nemôžu vzťahovať na situáciu, (i) keď právny poriadok explicitne vylučuje podanie

mimoriadneho opravného prostriedku (napr. dovolania) proti určitému rozhodnutiu,

resp. (ii) keď jasne stanovuje formálne podmienky na podanie takéhoto opravného

prostriedku (napr. lehota, oprávnené osoby a pod.), alebo (iii) keď je vylúčená možnosť,

aby najvyšší súd posúdil prípustnosť dovolania s ohľadom na dovolacie dôvody, pretože

jeho neprípustnosť je daná ex lege bez ohľadu na prítomnosť dovolacích dôvodov.

8.5 Dovolanie proti napadnutému rozsudku krajského súdu nebolo podané

oprávnenou osobou, resp. bolo podané advokátom bez súhlasu sťažovateľa, a teda

bez splnenia formálnej zákonnej podmienky, ktorú pre podanie dovolania advokátom

obvineného vyžaduje expressis verbis (t. j. súhlas obvineného).

Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ (zastúpený kvalifikovaným zástupcom) mohol a mal

vedieť, že dovolanie proti napadnutému rozsudku krajského súdu podané opísaným

spôsobom bude odmietnuté ako podané neoprávnenou osobou z dôvodu nesplnenia

explicitnej zákonnej podmienky súhlasu obvineného pre podanie dovolania, a teda

bol oprávnený podať sťažnosť ústavnému súdu priamo proti napadnutému rozsudku

krajského súdu v lehote predpokladanej .

8.6 Ústavný súd preto nemôže považovať lehotu na podanie sťažnosti proti

napadnutému rozsudku krajského súdu za zachovanú s ohľadom na napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu o dovolaní a musí sťažnosť v tejto časti odmietnuť podľa § 25

ods. 2 aj pre oneskorenosť.

9. K napadnutému postupu a uzneseniu najvyššieho súdu ústavný súd uvádza,

že najvyšší súd postupoval správne podľa platného a účinného právneho poriadku

() upravujúceho dovolacie konanie v čase podania dovolania a správne

vyhodnotil dovolanie ako podané neoprávnenou osobou. Najvyšší súd jasne a zrozumiteľne

odôvodnil aplikáciu konkrétnych ustanovení upravujúcich dovolacie

konanie a podmienky podania dovolania obvineným, resp. v prospech obvineného.

9.1 Najvyššiemu súdu a jeho právnym záverom dôvodeným v napadnutom uznesení

tak nie je z ústavného hľadiska čo vytknúť a ústavný súd je povinný v tomto prípade

odmietnuť sťažnosť v tejto časti podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. novembra 2018