Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 433/2018
PDF · 357.88 KB
No categories available
III. ÚS 433/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu
28. novembra 2018 predbežne prerokoval sťažnosť ,
, ,
zastúpeného advokátskou kanceláriou URBAN FALATH GAŠPAREC BOŠANSKÝ,
s. r. o., advokátska kancelária, Zámocké schody 2/A, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ
a advokát JUDr. Ondrej Urban, MBA, vo veci namietaného porušenia čl. 1 ods. 1 a čl. 2
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 2 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd
a porušenia základných práv zaručených v čl. 17 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a v čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práv zaručených
v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v čl. 5 Protokolu
č. 3 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu
Bratislava III č. k. 3 T 151/2015-206 z 8. marca 2018 a uznesením Krajského súdu
v Bratislave sp. zn. 3 Tos 41/2018 z 29. mája 2018 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. júla 2018
doručená sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal
porušenie čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
v spojení s čl. 2 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a porušenia
základných práv zaručených v čl. 17 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy a v čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods.
1 listiny a práv zaručených v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) a v čl. 5 Protokolu č. 3 k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „protokol č. 3“) uznesením Okresného súdu Bratislava III
(ďalej len „okresný súd“) č. k. 3 T 151/2015-206 z 8. marca 2018 a uznesením Krajského
súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Tos 41/2018 z 29. mája 2018.
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol trestným rozkazom
okresného súdu sp. zn. 3 T 151/2015 zo 17. júna 2015 uznaný vinným zo spáchania prečinu
ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1 a ods. 2 písm. a) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný
zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“), a za to bol odsúdený
na trest odňatia slobody vo výmere 2 rokov s podmienečným odkladom jeho výkonu
na skúšobnú dobu v trvaní 4 rokov a trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlo
vo výmere 4 rokov.
3. Napadnutým uznesením sp. zn. 3 T 151/2015 z 8. marca 2018 okresný súd
podľa § 50 ods. 4 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov
rozhodol, že sťažovateľ sa v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia určenej mu
trestným rozkazom zo 17. júna 2015 neosvedčil a trest odňatia slobody vo výmere 2 rokov
vykoná.
4. Proti tomuto prvostupňovému rozhodnutiu sťažovateľ podal riadny opravný
prostriedok, o ktorom krajský súd uznesením sp. zn. 3 Tos 41/2018 z 29. mája 2018
rozhodol tak, že ho podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol.
5. Sťažovateľ napadnuté rozhodnutie krajského súdu považuje za absolútne
nesprávne, arbitrárne, nespravodlivé a nekonformné, čiže nezákonné, ktoré
„pri posudzovaní splnenia zákonných podmienok pre (ne)osvedčenie sa odsúdeného
(Sťažovateľa) v skúšobnej dobe podmienečne odloženého výkonu trestu odňatia slobody
nevychádza z komplexného posúdenia prejednávanej veci s prihliadnutím na jednotlivé
osobitosti (špecifiká) či individuálny prístup posudzovanej veci za účelom zabezpečenia
realizácie práva Sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu“.
6. Rozhodnutie okresného súdu sťažovateľ považuje za nespravodlivé, ktoré je
„nielen v rozpore so zásadou proporcionality, ale súčasne ide o rozhodnutie, ktoré
s ohľadom na individuálne okolnosti prípadu je nevyhnutne potrebné považovať
za nesprávne, nespravodlivé a arbitrárne, rovnako aj ústavne non-konformné a tým...
nezákonné“.
7. Sťažovateľ je presvedčený, že «pokiaľ by konajúce súdy dostatočným spôsobom
preskúmali a vyhodnotili právnu argumentáciu Sťažovateľa, nemohol by tak KS BA ako
aj OS BA III dospieť k takým záverom k akým dospeli. V danom prípade je totiž absolútne
nesporné, že pokiaľ by príslušný súd konal bez zbytočných prieťahov (keďže v danom
prípade sa nie vinou Sťažovateľa neuskutočnilo verejné zasadnutie dňa 22. 12. 2017)
nedošlo by tak k „oneskorenému“ rozhodovaniu o (ne)osvedčení sa Sťažovateľa v priebehu
skúšobnej doby podmienečného odsúdenia a tým v neposlednom rade aj k prijatiu
nepriaznivého rozhodnutia nad únosnú mieru spočívajúcu v rozdiele nariadeného výkonu
nepodmienečného trestu v trvaní 2 roky. Uvedené pochybenie na strane konajúceho
zákonného sudcu tak malo za následok, že Sťažovateľ tak bude musieť vykonať
nepodmienečný trest odňatia slobody spolu v trvaní 5 rokov a 6 mesiacov, namiesto trestu
v trvaní 3 roky a 6 mesiacov, ktorý by mu bol býval po správnosti uložený v prípade,
ak by OS BA III konal v predmetnej veci riadne a včas a teda bez zbytočných prieťahov.».
8. Podľa sťažovateľa krajský súd len „veľmi stroho skonštatoval, že súd prvého
stupňa postupoval v súlade so zákonom a že nezistil dôvody pre zrušenie alebo zmenu
napadnutého uznesenia“.
9. Sťažovateľ tvrdí, že obe napadnuté rozhodnutia nedávajú odpovede na základné
skutkové a právne otázky, preto sú nepresvedčivé. Krajský súd sa podľa jeho názoru
nedostatočne vysporiadal s jeho právnou argumentáciou a nedal odpoveď na nosné
a kľúčové námietky. Osvojil si nesprávne právne posúdenie veci, nezistil riadne skutkový
stav a neozrejmil svoje závery.
9. Predovšetkým sa vo veci konajúce všeobecné súdy podľa presvedčenia
sťažovateľa nedostatočne vysporiadali s § 50 ods. 4 Trestného zákona, len sa veľmi stroho
obmedzili na tú skutočnosť, že sťažovateľ sa počas trvania skúšobnej doby dopustil
páchania trestnej činnosti, a preto neviedol riadny život, v dôsledku čoho rozhodli o tom, že
sa počas skúšobnej doby neosvedčil.
10. Porušenie svojich základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods.
1 listiny a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľ videl v tom, že súdy:
„(i) Nesprávne, nedostatočne a v dôsledku toho aj nezákonne a ústavne
non-konformne posúdili ust. § 50 ods. 4 TZ, kedy oba konajúce súdy sa nezaoberali
posúdením vzhľadom na skutkové okolnosti prípadu možnosťami, za ktorých môže súd
ponechať podmienečné odsúdenie v platnosti a vykonať tak iné vhodné opatrenia, a to
najmä v prípade, ak sa výkon nepodmienečného trestu javí ako nespravodlivý;
(ii) svojím rozhodnutím porušili princíp ultima ratio, v zmysle ktorého by mal byť
nepodmienečný trest odňatia slobody chápaný ako najkrajnejšie riešenie a preto by mal byť
ukladaný len v prípadoch, kedy iné tresty, nespojené s výkonom trestu odňatia slobody nie
sú dostatočné na naplnenie účelu trestného konania a súčasne tak aj princíp
proporcionality (z hľadiska porovnania práva na osobnú slobodu a práva na ochranu
spoločnosti s poukazom na zmysel a účel uloženej trestno-právnej sankcie);
(iii) svojím rozhodnutím porušili i zásadu vydania objektívneho a spravodlivého
rozhodnutia.“
11. Sťažovateľ je presvedčený, že „konajúci súd je povinný otázku posúdenia
o (ne)osvedčení sa odsúdeného v skúšobnej dobe posudzovať s prihliadnutím na jednotlivé
osobitosti daného prípadu a preto pri svojom rozhodovaní by mal nesporne vziať do úvahy
najmä tie skutočnosti na ktoré Sťažovateľ poukázal vyššie, t. i. spolupráca s orgánmi
činnými v trestnom konaní, priznanie, úprimné oľutovanie, snaha viesť riadny život,
pochybenia na strane konajúceho zákonného sudcu“.
12. Porušenie základných práv zaručených v čl. 17 ods. 2 ústavy a v čl. 8 ods. 2
listiny a práva zaručeného v čl. 5 protokolu č. 3 sťažovateľ videl v tom, že «s ohľadom
na dostatočne špecifikovaný skutkový stav... bolo vecne nesprávne, nezákonné a ústavne
non-konformné obmedziť Sťažovateľa na slobode na nepomerne dlhší čas a to len
z dôvodov, že konajúce súdy ako OS BA III ako aj KS BA pri rozhodovaní absolútne
nezohľadnili jednotlivé osobitosti na ktoré Sťažovateľ poukázal, ako najmä
na t. i. spolupráca s orgánmi činnými v trestnom konaní, priznanie, úprimné oľutovanie,
snaha viesť riadny život, pochybenia na strane konajúceho zákonného sudcu, ale zvolili si
oba súdy v danom prípade „jednoduchšiu cestu“ a to najmä pokiaľ ide o výklad a aplikáciu
ust. § 50 ods. 4 TZ».
13. Sťažovateľ zhrnul, že „Krajsky súd v Bratislave ako aj Okresný súd Bratislava
III vo svojich napadnutých Uzneseniach nevzali absolútne do úvahy viaceré osobitosti
daného prípadu na ktoré Sťažovateľ poukázal, ale práve naopak pristúpili k svojvoľnému
a k príliš formalistickému hodnoteniu, neberúc ohľad na konkrétne okolnosti prípadu
a potrebu individuálneho prístupu.“.
14. V danom prípade sa súd prvej inštancie, ako aj sťažnostný súd pri posudzovaní
§ 50 ods. 4 Trestného zákona obmedzili len na jednoduchšie posúdenie, pričom nevzali
do úvahy aj možnosť, ktorú zákonodarca konajúcemu súdu ponúka, a to možnosť vzhľadom
na okolnosti prípadu ponechať podmienečné odsúdenie v platnosti, hoci odsúdený svojím
konaním spáchaným v skúšobnej dobe dal príčinu na nariadenie výkonu trestu.
15. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie takto nálezom rozhodol:
„Okresný súd Bratislava III, Uznesením č. k. 3 T/151/2015-206 zo dňa 08. 03. 2018
porušil základné právo [správne má byť ]... na osobnú slobodu
podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy SR a podľa čl. 8 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a podľa
čl. 5 Protokolu č. 3 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj
základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa
čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a tiež aj právo... na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a súčasne i porušil čl. 1 ods. 1 Ústavy SR v nadväznosti na čl. 2 ods. 2 Ústavy SR v spojení
s čl. 2 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd.
Krajský súd v Bratislave Uznesením, sp. zn. 3 Tos/41/2018 zo dňa 29. 05. 2018
porušil základné právo [správne má byť ]..., na osobnú slobodu
podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy SR a podľa čl. 8 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a podľa
čl. 5 Protokolu č. 3 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj
základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa
čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a tiež aj právo... na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a súčasne i porušil čl. 1 ods. 1 Ústavy SR v nadväznosti na čl. 2 ods. 2 Ústavy SR v spojení
s čl. 2 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd.
Uznesenie Krajského súd v Bratislave, sp. zn. 3 Tos/41/2018 zo dňa 29. 05. 2018
zrušuje a prikazuje Krajskému súdu v Bratislave vo veci znova konať a rozhodnúť.
Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume
585,76 EUR, ktorú sú (i) Krajský súd v Nitre [správne má byť „Krajský súd v Bratislave“]
a (ii) Okresný súd Bratislava III povinní uhradiť na spoločne a nerozdielne na bankový účet
právneho obhajcu spoločnosti URBAN FALATH GAŠPERECBOŠANSKÝ,
s. r. o., advokátska kancelária..., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
16. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
17. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím
rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli
porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný
zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...
18. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak
tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie.
19. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený.
20. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých
sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno
považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť
porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť
po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
21. Predmetom sťažnosti je namietané porušenie čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy
v spojení s čl. 2 ods. 2 listiny, porušenie základných práv zaručených v čl. 17 ods. 2 a čl. 46
ods. 1 ústavy a v čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 listiny a práv zaručených v čl. 6 ods. 1 dohovoru
a v čl. 5 dodatkového protokolu č. 3 uznesením okresného súdu č. k. 3 T 151/2015-206
z 8. marca 2018 a uznesením krajského súdu sp. zn. 3 Tos 41/2018 z 29. mája 2018,
ku ktorému malo dôjsť nesprávnosťou, nepreskúmateľnosťou, neodôvodnenosťou,
arbitrárnosťou, nezákonnosťou, zmätočnosťou, nespravodlivosťou a ústavnou
nekonformnosťou oboch napadnutých rozhodnutí.
22. Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a
právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.
23. Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej
medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
24. Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,
ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len
pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.
25. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
26. Podľa čl. 2 ods. 2 listiny štátnu moc možno uplatňovať iba v prípadoch a v
medziach ustanovených zákonom, a to spôsobom ktorý ustanoví zákon.
27. Podľa čl. 8 ods. 2 listiny nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak než
z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len preto,
že nie je schopný dodržať zmluvný záväzok.
28. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
29. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
30. Sťažovateľ v petite sťažnosti, t. j. návrhu na rozhodnutie, ktorým je podľa § 20
ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd viazaný, požaduje vysloviť, že napadnutými
rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu bolo porušené okrem iných aj jeho právo
zaručené v čl. 5 protokolu č. 3. Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že protokol č. 3 ako
taký čl. 5 neobsahuje.
31. Pretože v odôvodnení sťažnosti v tejto súvislosti (namietaného porušenia „čl. 5
protokolu č. 3“) sťažovateľ cituje časť ustanovenia čl. 5 ods. 1 dohovoru («Podľa čl. 5
Protokolu č. 3 k Dohovoru... „Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich
prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom...“»), ústavný súd
považoval za namietané porušenie čl. 5 ods. 1 dohovoru.
32. Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť.
Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane
v súlade s konaním ustanoveným zákonom:
a) zákonné uväznenie po odsúdení príslušným súdom;
b) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby preto, že sa nepodrobila
rozhodnutiu vydanému súdom podľa zákona, alebo preto, aby sa zaručilo splnenie
povinnosti ustanovenej zákonom;
c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia
pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú
oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo
v úteku po jeho spáchaní;
d) iné pozbavenie slobody maloletého na základe zákonného rozhodnutia na účely
výchovného dohľadu alebo jeho zákonné pozbavenie slobody na účely jeho predvedenia
pred príslušný orgán;
e) zákonné držanie osôb, aby sa zabránilo šíreniu nákazlivej choroby, alebo duševne
chorých osôb, alkoholikov, narkomanov alebo tulákov;
f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej
nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie
alebo vydanie.
K namietanému porušeniu základných práv zaručených ústavou, listinou a práv
zaručených dohovorom uznesením okresného súdu č. k. 3 T 151/2015-206 z 8. marca
2018
33. V čl. 127 ods. 1 ústavy zakotvený princíp subsidiarity („ak o ochrane týchto práv
a slobôd nerozhoduje iný súd“) znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom
porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťou iba vtedy, ak sa sťažovateľ
nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Pokiaľ ústavný súd
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že
ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ
môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,
prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym
orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej
prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS
243/05, II. ÚS 90/06). Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity
právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde
(III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
34. Ak teda ide o napadnuté uznesenie okresného súdu č. k. 3 T 151/2015-206
z 8. marca 2018, proti tomuto rozhodnutiu mal sťažovateľ možnosť podať sťažnosť ako
riadny opravný prostriedok. Túto možnosť aj využil a na základe jeho sťažnosti o veci
rozhodoval krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tos 41/2018. Vzhľadom
na právomoc súdu druhého stupňa poskytnúť sťažovateľovi ochranu jeho základným
právam v prípade, že by došlo k ich porušeniu v konaní pred okresným súdom, je právomoc
ústavného súdu preskúmavať prvostupňové rozhodnutie vylúčená. Preto sťažnosť v tejto
časti bolo potrebné odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok
právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.
K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu zaručeného
v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a základného práva na osobnú slobodu
zaručeného v čl. 17 ods. 2 ústavy a čl. 8 ods. 2 listiny uznesením krajského súdu sp. zn.
3 Tos 41/2018 z 29. mája 2018
35. Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných
zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich
do ich právomoci. Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je nezávislým súdnym
orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je
prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I.
ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými
súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového
stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09).
36. Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej
právomoci nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť
princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že
všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne a
zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane uviedol (napr. II. ÚS 13/01,
I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp.
ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých
sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou
podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy).
37. V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd
rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha
pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie a aplikácie zákonných
predpisov s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných
slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené,
resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv
(napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).
38. Vychádzajúc z možných mantinelov ústavnosúdnej korekcie rozhodovacej
činnosti všeobecných súdov sa ústavný súd oboznámil s napadnutým uznesením krajského
súdu sp. zn. 3 Tos 41/2018 z 29. mája 2018, ktorý v relevantnej časti odôvodnenia uviedol:
«Trestným rozkazom Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 0 T/46/2017 zo dňa
24. 02. 2017 bol obvinený uznaný vinným preto, že dňa 22. 07. 2017 spáchal prečin
marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. d) Trestného zákona, za
ktorý mu bol uložený trest odňatia slobody vo výmere 1 rok nepodmienečne.
Rozsudkom Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 46 T/12/2017 zo dňa 02. 06. 2017
bol na základe dohody o vine a treste odsúdený uznaný vinným zo spáchania
zločinu krádeže podľa § 212 ods. 1, ods. 3 písm. b), ods. 4 písm. b) Trestného zákona,
ktorého sa dopustil dňa 13. 03. 2016. Za to mu bol uložený dohodnutý súhrnný trest odňatia
slobody vo výmere 2 roky nepodmienečne za súčasného zrušenia výroku o treste rozsudku
Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 0 T/46/2017 zo dňa 24.02.2017.
Rozsudkom Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 3 T/233/2016 zo dňa 18. 01. 2018
bol odsúdený uznaný vinným zo spáchania prečinu marenia výkonu úradného rozhodnutia
podľa § 348 ods. 1 písm. d) Trestného zákona, za čo mu bol o. i. uložený súhrnný trest
odňatia slobody vo výmere 2 roky a 4 mesiace nepodmienečne, za súčasného zrušenia
výroku o treste rozsudku sp. zn. 46 T/12/2017. Skutku sa dopustil dňa 14. 06. 2016.
Rozsudkom Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 46 T/116/2017 zo dňa 24. 01. 2018
bol odsúdený uznaný vinným zo spáchania prečinu marenia výkonu úradného rozhodnutia
podľa § 348 ods. 1 písm. d) Trestného zákona, za čo mu bol o. i. uložený súhrnný trest
odňatia slobody vo výmere 3 roky a 6 mesiacov nepodmienečne, za súčasného zrušenia
výroku o treste rozsudku sp. zn. 3 T/233/2016. Skutku sa dopustil dňa 27. 11. 2016.
Z registra trestov vyplýva aj záznam spočívajúci v odsúdení Okresným súdom
Pezinok pod sp. zn. 1 T/90/2017 zo dňa 18. 12. 2017, a to za prečin krádeže podľa § 212
ods. 1 Trestného zákona a prečin porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1
Trestného zákona, ktorého sa odsúdený dopustil dňa 07. 12. 2016. Súd v tomto prípade
upustil od uloženia súhrnného trestu s poukazom na trest uložený rozsudkom sp. zn.
Prokurátor s poukazom na to, že sa odsúdený v skúšobnej dobe dopustil 4 skutkov,
navrhol rozhodnúť o premene trestu.
Obhajoba uviedla, že vie, že sú splnené podmienky na premenu, avšak žiada, aby bol
tento trest subsumovaný pod trest, ktorý bol uložený rozsudkom Okresného súdu Bratislava
III sp. zn. 46 T/116/2017, teda aby bol tento trest zrušený a uložený nový trest.
Odsúdený v konečnom návrhu nič neuviedol.
Podľa § 50 ods. 4 Trestného zákona ak odsúdený viedol v skúšobnej dobe riadny
život a riadne vykonal iné uložené sankcie a plnil uložené obmedzenia a povinnosti, súd
vysloví, že sa osvedčil; inak nariadi nepodmienečný trest odňatia slobody, a to prípadne už
v priebehu skúšobnej doby. Výnimočne môže súd vzhľadom na okolnosti prípadu ponechať
podmienečné odsúdenie v platnosti, hoci odsúdený konaním spáchaným v skúšobnej dobe
dal príčinu na nariadenie výkonu trestu, a súčasne môže
a) ustanoviť nad odsúdeným probačný dohľad,
b) primerane predĺžiť skúšobnú dobu, nie však viac ako o dva roky, pričom nesmie
prekročiť hornú hranicu skúšobnej doby ustanovenej v ods. 1,
c) ustanoviť doteraz neuložené primerané obmedzenia alebo primerané povinnosti
uvedené v § 51 ods. 3 a 4, smerujúce k tomu, aby viedol riadny život, alebo
d) nariadiť kontrolu uložených primeraných obmedzení alebo povinností technickými
prostriedkami, ak sú splnené podmienky podľa osobitného predpisu a ak takáto kontrola
nebola doposiaľ nariadená...
Správne postupoval súd prvého stupňa, keď dospel k záveru, že odsúdený
neviedol riadny život, keď počas skúšobnej doby spáchal minimálne 5 skutkov,
ktoré sú 6 úmyselnými trestnými činmi. Samotná táto skutočnosť vylučuje nielen záver
o vedení riadneho života, ale vzhľadom na početnosť protiprávnych konaní odsúdeného
počas skúšobnej doby aj jej predĺženie. Navyše, odsúdený sa 3 razy dopustil marenia
uloženého trestu zákazu činnosti viest motorové vozidlá, ktorý mu bol práve v tomto konaní
uložený za spôsobenie dopravnej nehody s ťažkou ujmou na zdraví, čoho sa dopustil po
požití metamfetamínu. Uvedené svedčí o opakovanej ignorácii trestu uloženého v záujme
ochrany spoločnosti, a preukazuje, že u obvineného sa skúšobná doba ako preventívne
individuálne opatrenie minula svojmu účinku, pretože odsúdený sa dopustil aj opakovanej
majetkovej trestnej činnosti. Spáchanie úmyselného trestného činu je z hľadiska hodnotenia
závažnosti protiprávneho konania v zmysle posudzovania vedenia riadneho života
najvážnejšou formou protiprávneho konania, a vylučuje záver o vedení riadneho života
v skúšobnej dobe.
Sťažnostný súd konštatuje, že z formálneho hľadiska bolo možné ponechať
podmienečné odsúdenie v platnosti a predĺžiť skúšobnú dobu podmienečného odsúdenia,
pretože táto ešte neuplynula, avšak neboli splnené materiálne podmienky uvedené
v citovanom ustanovení § 50 ods. 4 Trestného zákona. Z tohto je zrejmé, že musí byť
splnená podmienka výnimočnosti v zmysle uvedenia takých okolností, ktoré sa vymykajú
z rámca bežných okolností. Odsúdený neuviedol ani v podanej sťažnosti žiadne neobvyklé
skutočnosti, ktoré by bolo možné vyhodnotiť v uvedenom zmysle. V žiadnom prípade nie je
povinnosťou súdu predĺžiť skúšobnú dobu podmienečného odsúdenia len preto, že obhajoba
požiadala súd o zhovievavosť, ako na to poukazuje obhajca v podanej sťažnosti. Ak
odsúdený spáchal samostatnými skutkami v skúšobnej dobe minimálne 6 úmyselných
trestných činov, za ktoré bol aj odsúdený, žiadna zhovievavosť bez konkrétnych faktov
svedčiacich v prospech odsúdeného nie je na mieste.
K sťažnostným námietkam obhajoby nadriadený súd uvádza, že obhajobe nie je
celkom zrejmý inštitút súbehu a recidívy, s čím súvisí aj nesprávne vnímanie právnych
možností v konaní o osvedčení sa v skúšobnej dobe. Skutky, ktorých sa odsúdený dopustil
v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia, sú recidívou k trestnému rozkazu sp. zn.
3 T151/2015 za skutok zo dňa 30. 06. 2014, za ktorý bol odsúdenému v tomto konaní
uložený podmienečný trest odňatia slobody. Súbeh tohto skutku so skutkami spáchanými
v skúšobnej dobe bol prerušený, a teda vylúčený doručením trestného rozkazu sp. zn.
3 T/151/2015 obvinenému, a teda za žiadnych okolností nemôže byt trest uložený týmto
trestným rozkazom nahradiť neskôr uložený trest za trestné činy spáchané v skúšobnej dobe.
Z tohto pohľadu je úplne irelevantné určenie termínu verejného zasadnutia o premene
trestu, keďže rozsudkom Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 46 T/116/2017 v žiadnom
prípade pre absenciu súbehu nebolo možné uložiť súhrnný trest aj za skutok, za ktorý bol
pod sp. zn. 3 T/151/2015 odsúdenému uložený prejednávaný podmienečný trest odňatia
slobody, a to bez ohľadu na fakt, kedy bol rozsudok vyhlásený. Uvedený rozsudok bol
vyhlásený navyše na základe dohody o vine a treste, ktorej signatárom je nielen obvinený,
ale aj prokurátor, a preto prezumpcia, že by prokurátor (v prípade zákonnosti uloženia
súhrnného trestu podľa vnímania obhajoby) súhlasil s modifikáciou dohody v zmysle
rovnakého trestu aj za ďalší trestný čin, je nenáležitá.
Ak sa obhajoba odvoláva na Radbruchovu formulu, sťažnostný súd uvádza, že sa
jedná predovšetkým o morálne posolstvo, ktoré má svoj pôvod v existencii zákonov
upevňujúcich nacistický režim počas II. svetovej vojny. Neznesiteľnosť týchto zákonov
z hľadiska základných ľudských práv a nových hodnôt spoločnosti bolo potrebné po
skončení druhej svetovej vojny preklenúť spôsobom, ktorý nebol v súlade s pozitívnym
právom, t. j. zákonmi, ktoré v tom čase potierali základné ľudské práva určitých skupín.
Obsahom Radbruchovej formuly bola možnosť rozhodnúť v rozpore s pozitívnym právom,
pokiaľ by rozhodnutia podľa práva vyvolalo neznesiteľnú nespravodlivosť („Konflikt medzi
spravodlivosťou a právnou istotou je možné riešiť len tak, že pozitívne právo, zaisťované
predpismi a mocou, má prednosť aj vtedy, ak je obsahovo nespravodlivé a neúčelné, okrem
prípadu, ak rozpor medzi pozitívnym zákonom a spravodlivosťou dosiahne tak neznesiteľnej
miery, že zákon musí ako „nenáležité právo“ spravodlivosti ustúpiť“). Radbruchova
doktrína umožnila zrušenie Norimberských zákonov a Norimberský proces. Bola viackrát
aplikovaná aj súdmi členských štátov Európskej únie a Európskym súdom pre ľudské práva.
Nejedná sa však o prameň práva, ale o nezáväznú právnu doktrínu formulovanú v
extrémnej situácii na extrémne prípady nespravodlivosti.
Z ozrejmenia podstaty obhajobou navrhovaného postupu podľa Radbruchovej
formuly je zrejmé, že jej aplikácia v prípade odsúdeného, ktorý v skúšobnej dobe spáchal
viac úmyselných trestných činov, je nielen z právneho hľadiska, ale najmä z morálnych
dôvodov vylúčená. Obhajoba neuviedla žiadne relevantné skutočnosti, pre ktoré by bolo
nariadenie výkonu nepodmienečného trestu u odsúdeného „neznesiteľne“
nespravodlivé z hľadiska hodnôt spoločnosti. Naopak, je zrejmé, že nariadenie výkonu
trestu je jediným možným, zákonným a vhodným spôsobom, ako možno v prípade
odsúdeného postupovať, keďže tento opakovane a úmyselne porušoval Trestný zákon.»
39. Ako z citovanej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia sp. zn. 3 Tos 41/2018
z 29. mája 2018 vyplýva, krajský súd záver o správnosti uznesenia okresného súdu č. k.
3 T 151/2015-206 z 8. marca 2018 oprel o jednoznačné skutkové zistenia a tomu
zodpovedajúcu aplikáciu príslušných právnych noriem.
40. Krajský súd poukázal na zistené skutočnosti, ktoré zreteľne vykreslili správanie
sa sťažovateľa v skúšobnej dobe, akých skutkov sa v tom čase dopustil, ako boli tieto
kvalifikované a ako bol za ne postihnutý. Z opísaných zistení považoval za preukázané, že
sťažovateľ počas plynutia skúšobnej doby nesplnil podmienky pre vyslovenie jeho
osvedčenia sa tak, ako to vyžaduje § 50 ods. 4 prvá veta Trestného zákona, teda neviedol
v skúšobnej dobe riadny život. Krajský súd tieto zistenia zhodnotil tak, že správanie sa
sťažovateľa „svedčí o opakovanej ignorácii trestu uloženého v záujme ochrany spoločnosti,
a preukazuje, že u obvineného sa skúšobná doba ako preventívne individuálne opatrenie
minula svojmu účinku, pretože odsúdený sa dopustil aj opakovanej majetkovej trestnej
činnosti“.
41. Súd druhého stupňa neopomenul skúmať ani možnosť ponechať sťažovateľove
podmienečné odsúdenie v platnosti a predĺžiť skúšobnú dobu tohto odsúdenia, avšak
splnenie podmienok pre takéto rozhodnutie nezistil, a to aj z dôvodu, že sám sťažovateľ
neuviedol žiadne výnimočné okolnosti, pre ktoré by takého rozhodnutie prichádzalo
do úvahy. Pokiaľ takými výnimočnými skutočnosťami mali byť, že „trestnú činnosť...
úprimne oľutoval a v jednotlivých konaniach sa priznal a v celom rozsahu spolupracoval s
orgánmi činnými v trestnom konaní a to nepopierateľne z dôvodu, že... má úprimnú snahu
sa napraviť a viesť tak riadny život. Aj s ohľadom na skutočnosť, že ide o mladého človeka
v najproduktívnejšom veku svojho života“, potom ústavný súd nepovažuje ich hodnotenie
krajským súdom ako nevymykajúcimi sa z rámca bežných okolností, za svojvoľné.
Výnimočnosť skutočne predpokladá, že nemôže ísť o bežne sa vyskytujúce okolnosti
spájané spravidla s okolnosťami poľahčujúcimi napríklad priznanie sa k spáchaniu činu
a jeho úprimné oľutovanie, pričinenie sa o odstránenie škodlivých následkov a podobne.
Judikatúra všeobecných súdov, ktorú nie je žiaden dôvod spochybňovať, pokladá
za mimoriadne okolnosti prípadu napríklad konanie páchateľa za okolností blížiacich sa
ku konaniu v krajnej núdzi, teda odvracajúc nebezpečenstvo hroziacej ujmy na zdraví,
na živote alebo inému záujmu chránenému Trestným zákonom. Z takéhoto nazerania
na zákonom stanovené podmienky uvedené v § 50 ods. 4 Trestného zákona je potom
skutočne dôvodné sťažovateľom predostretú argumentáciu neprijať.
42. Krajský súd sa adekvátne vysporiadal aj s námietkou „neskorého“ rozhodovania
a rozhodnutia okresného súdu o premene trestu, ktoré podľa presvedčenia sťažovateľa malo
vyústiť do následku odpykania si trestu odňatia slobody v nepomerne dlhšom trvaní.
Ústavný súd na tomto mieste nepovažuje za náležité ani účelné opakovať krajským súdom
uvedené dôvody k tejto námietke sťažovateľa, keďže ich považuje za jasné a zrozumiteľné,
bez potreby ich akokoľvek dopĺňať alebo vysvetľovať. Podstatným je záver, že postup
okresného súdu nebol v rozpore so zákonnými ustanoveniami procesnoprávneho predpisu,
ktorým sa konanie riadilo a že tým nemohli a ani neboli dotknuté sťažovateľove práva
(vrátane namietaných základných práv).
43. Napokon súd druhého stupňa reagoval aj na sťažovateľom požadované uplatnenie
Radbruchovej formuly v jeho trestnej veci. K tejto časti odôvodnenia rozhodnutia ústavný
súd skutočne nemá čo dodať a považuje ho za vyčerpávajúce a priliehavé.
44. Podľa názoru ústavného súdu takto koncipované uznesenie krajského súdu je
určité, zrozumiteľné, ústavne akceptovateľné, logické a bez vnútorných rozporov a zaujíma
stanovisko k podstate dôvodov rozhodnutia o potrebe nariadenia výkonu trestu odňatia
slobody sťažovateľa. Rozhodnutie druhostupňového súdu nie je neodôvodnené alebo
arbitrárne, a preto nie je z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, čo by
malo za následok porušenie základného práva alebo slobody (podobne aj IV. ÚS 43/04)
sťažovateľa. Výklad a aplikácia všeobecným súdom použitej právnej normy rozhodne
nepopiera jej znenie, zmysel a ani účel. Krajský súd postupoval v súlade so svojou
právomocou za použitia relevantnej právnej normy. Je nepochybné, že tak, ako rozhodol,
rozhodnúť mohol.
45. Arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov je
najčastejšie daná rozporom súvislosti ich právnych argumentov a skutkových okolností
prejednávaných prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných
a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany (napr. IV. ÚS 115/03). Okrem toho môže arbitrárnosť
rozhodnutia všeobecného súdu vyplývať aj z ústavne nekonformného výkladu ustanovení
právnych predpisov aplikovaných na prerokúvaný skutkový prípad. Uvedené nedostatky
pritom musia dosahovať mieru ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá
porušiť niektoré zo základných práv alebo slobôd. Právomoc ústavného súdu konštatovať
porušenie základného práva účastníka konania pred všeobecným súdom na súdnu ochranu
je založená v prípade, ak dospeje k záveru, že napadnuté rozhodnutie všeobecného súdu je
v rozpore s požiadavkou ústavne konformného výkladu právnych predpisov. V danej veci
sťažovateľa však ústavný súd nedostatky tohto typu nezistil.
46. Pretože uznesenie krajského súdu sp. zn. 3 Tos 41/2018 z 29. mája 2018
nevykazuje znaky arbitrárnosti, je dostatočne odôvodnené, ako celok pôsobí presvedčivo
a nevyvoláva žiadne pochybnosti o správnosti prijatých záverov, ústavný súd konštatuje, že
ním nemohlo a ani nedošlo k nedovolenému zásahu do základného práva sťažovateľa
na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny ani do jeho
základného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 2 ústavy a čl. 8 ods. 2 listiny.
47. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
K namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného
v čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 3 Tos 41/2018 z 29. mája 2018
48. Ústavný súd v súlade s konštantnou judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské
práva kvalifikoval sťažovateľovu námietku o porušení čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným
uznesením krajského súdu ako zjavne neopodstatnenú vzhľadom na neaplikovateľnosť čl. 6
ods. 1 dohovoru na konanie o nariadenie výkonu podmienečne odloženého trestu odňatia
slobody z dôvodu neosvedčenia sa sťažovateľa v skúšobnej dobe. Toto konanie, podobne
ako konanie o podmienečnom prepustení z výkonu trestu odňatia slobody (k tomu pozri
napr. III. ÚS 548/2011, II. ÚS 441/2012) či konanie o zmene spôsobu výkonu trestu, alebo
konanie o milosť a pod., sa totiž netýka rozhodnutia o „trestnom obvinení“ ani rozhodnutia
o „občianskych právach a záväzkoch“.
49. Pokiaľ ide o výkon rozhodnutí v trestných veciach, je čl. 6 dohovoru „vo svojej
trestnej časti“ zásadne neaplikovateľný, pretože tu už nejde o rozhodovanie o „oprávnenosti
trestného obvinenia“. Rôzne konania týkajúce sa okolností výkonu uložených trestov
(najmä trestu odňatia slobody) však môžu podliehať ochrane podľa čl. 6 dohovoru, avšak
za predpokladu, že ide o rozhodovanie o „občianskych právach a záväzkoch“ (pozri napr.
rozhodnutie vo veci Enea proti Taliansku, rozsudok zo 17. 9. 2009).
50. Z uvedeného vyplýva jednoznačný záver o tom, že kritériom aplikovateľnosti
čl. 6 ods. 1 dohovoru je materiálna povaha predmetu konania, ktorá v trestných veciach
zásadne nepresahuje okamih právoplatného rozhodnutia o vine a treste.
51. Keďže v konaní o nariadenie výkonu podmienečne odloženého trestu odňatia
slobody sa nerozhodovalo o trestnom obvinení sťažovateľa v zmysle ustanovenia čl. 6
ods. 1 dohovoru (teda o vine a treste) ani o jeho občianskych právach a záväzkoch, ale
na základe zmeny pomerov došlo v súlade so zákonom k nariadeniu výkonu už uloženého
trestu, tento článok dohovoru nie je na dané konanie aplikovateľný. Sťažnosť sťažovateľa
v tejto časti je teda nezlučiteľná ratione materiae s čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto ju bolo
potrebné podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.
K namietanému porušeniu práva na slobodu a bezpečnosť zaručeného
v čl. 5 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 3 Tos 41/2018 z 29. mája 2018
52. Článok 5 dohovoru v odseku 1 obsahuje katalóg viacerých konkrétnych
prípustných spôsobov zásahu [pod písm. a) až f)] do osobnej slobody fyzickej osoby.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti ale nešpecifikoval, v rozpore s ktorým konkrétnym z nich
mali všeobecné súdy konajúce v jeho veci rozhodnúť, a tak nedovolene zasiahnuť do jeho
osobnej slobody. Takáto sťažovateľom uplatnená formulácia umožňuje neprípustné dohady
o jeho zámeroch, pre ktoré sa svojou sťažnosťou v tejto časti obrátil na ústavný súd, a jeho
požiadavka vysloviť porušenie práva na slobodu a bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods. 1
dohovoru ako celku dôvodne vzbudzuje podozrenie, že sám sťažovateľ (jeho kvalifikovaný
právny zástupca) si nebol istý tým, v čom presne spočívalo porušenie čl. 5 ods. 1 dohovoru
rozhodnutím krajského (ale aj okresného) súdu. V tomto smere ústavný súd nemôže
nahrádzať zákonnú povinnosť sťažovateľa označiť, ktoré základné práva alebo slobody sa
podľa neho porušili [pozri § 50 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom súde].
53. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
K namietanému porušeniu čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy a čl. 2 ods. 2 listiny
54. Ustanovenia čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy (ako aj čl. 2 ods. 2 listiny) patria
medzi základné interpretačné pravidlá tvorby a aplikácie právneho poriadku Slovenskej
republiky vyjadrujúce princíp právneho štátu a princíp právnej istoty, ako aj viazanosť
štátnych orgánov konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom,
ktorý ustanoví zákon. Uvedené základné, resp. všeobecné pravidlá a zásady nemajú
charakter samostatne uplatňovaného práva. Ich porušenie možno namietať len súčasne s
ochranou konkrétnych základných práv a slobôd zaručených ústavou (resp. medzinárodnou
zmluvou). Keďže v posudzovanej veci nebolo zistené porušenie základných práv
sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ani podľa čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1
listiny uznesením krajského súdu sp. zn. 3 Tos 41/2018 z 29. mája 2018, nemohlo dôjsť ani
k porušeniu týchto základných interpretačných, resp. aplikačných pravidiel.
55. Aj vo vzťahu k tejto časti sťažnosti neostávalo ústavnému súdu iné, iba ju
odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
56. Pretože sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá, bolo bez právneho
významu zaoberať sa ďalšími jeho požiadavkami uvedenými v jej petite, rozhodovanie
o ktorých je podmienené vyhovením sťažnosti v časti požadovaného vyslovenia porušenia
základných práv alebo slobôd (čl. 127 ods. 2 ústavy), k čomu v tomto prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. novembra 2018