Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 433/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu

28. novembra 2018 predbežne prerokoval sťažnosť ,

, ,

zastúpeného advokátskou kanceláriou URBAN FALATH GAŠPAREC BOŠANSKÝ,

s. r. o., advokátska kancelária, Zámocké schody 2/A, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ

a advokát JUDr. Ondrej Urban, MBA, vo veci namietaného porušenia čl. 1 ods. 1 a čl. 2

ods. 2 v spojení s Listiny základných práv a slobôd

a porušenia základných práv zaručených v a Slovenskej

republiky a v čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práv zaručených

v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v čl. 5 Protokolu

č. 3 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu

Bratislava III č. k. -206 z 8. marca 2018 a uznesením Krajského súdu

v Bratislave sp. zn. z 29. mája 2018 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. júla 2018

doručená sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal

porušenie a (ďalej len „“)

v spojení s čl. 2 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a porušenia

základných práv zaručených v a a v a ods.

1 listiny a práv zaručených v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) a v čl. 5 Protokolu č. 3 k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „protokol č. 3“) uznesením Okresného súdu Bratislava III

(ďalej len „okresný súd“) č. k. -206 z 8. marca 2018 a uznesením Krajského

súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 29. mája 2018.

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol trestným rozkazom

okresného súdu sp. zn. zo 17. júna 2015 uznaný vinným zo spáchania prečinu

ublíženia na zdraví podľa a Trestný

zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), a za to bol odsúdený

na trest odňatia slobody vo výmere 2 rokov s podmienečným odkladom jeho výkonu

na skúšobnú dobu v trvaní 4 rokov a trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlo

vo výmere 4 rokov.

3. Napadnutým uznesením sp. zn. z 8. marca 2018 okresný súd

podľa v znení neskorších predpisov

rozhodol, že sťažovateľ sa v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia určenej mu

trestným rozkazom zo 17. júna 2015 neosvedčil a trest odňatia slobody vo výmere 2 rokov

vykoná.

4. Proti tomuto prvostupňovému rozhodnutiu sťažovateľ podal riadny opravný

prostriedok, o ktorom krajský súd uznesením sp. zn. z 29. mája 2018

rozhodol tak, že ho podľa zamietol.

5. Sťažovateľ napadnuté rozhodnutie krajského súdu považuje za absolútne

nesprávne, arbitrárne, nespravodlivé a nekonformné, čiže nezákonné, ktoré

„pri posudzovaní splnenia zákonných podmienok pre (ne)osvedčenie sa odsúdeného

(Sťažovateľa) v skúšobnej dobe podmienečne odloženého výkonu trestu odňatia slobody

nevychádza z komplexného posúdenia prejednávanej veci s prihliadnutím na jednotlivé

osobitosti (špecifiká) či individuálny prístup posudzovanej veci za účelom zabezpečenia

realizácie práva Sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu“.

6. Rozhodnutie okresného súdu sťažovateľ považuje za nespravodlivé, ktoré je

„nielen v rozpore so zásadou proporcionality, ale súčasne ide o rozhodnutie, ktoré

s ohľadom na individuálne okolnosti prípadu je nevyhnutne potrebné považovať

za nesprávne, nespravodlivé a arbitrárne, rovnako aj ústavne non-konformné a tým...

nezákonné“.

7. Sťažovateľ je presvedčený, že «pokiaľ by konajúce súdy dostatočným spôsobom

preskúmali a vyhodnotili právnu argumentáciu Sťažovateľa, nemohol by tak KS BA ako

aj OS BA III dospieť k takým záverom k akým dospeli. V danom prípade je totiž absolútne

nesporné, že pokiaľ by príslušný súd konal bez zbytočných prieťahov (keďže v danom

prípade sa nie vinou Sťažovateľa neuskutočnilo verejné zasadnutie dňa 22. 12. 2017)

nedošlo by tak k „oneskorenému“ rozhodovaniu o (ne)osvedčení sa Sťažovateľa v priebehu

skúšobnej doby podmienečného odsúdenia a tým v neposlednom rade aj k prijatiu

nepriaznivého rozhodnutia nad únosnú mieru spočívajúcu v rozdiele nariadeného výkonu

nepodmienečného trestu v trvaní 2 roky. Uvedené pochybenie na strane konajúceho

zákonného sudcu tak malo za následok, že Sťažovateľ tak bude musieť vykonať

nepodmienečný trest odňatia slobody spolu v trvaní 5 rokov a 6 mesiacov, namiesto trestu

v trvaní 3 roky a 6 mesiacov, ktorý by mu bol býval po správnosti uložený v prípade,

ak by OS BA III konal v predmetnej veci riadne a včas a teda bez zbytočných prieťahov.».

8. Podľa sťažovateľa krajský súd len „veľmi stroho skonštatoval, že súd prvého

stupňa postupoval v súlade so zákonom a že nezistil dôvody pre zrušenie alebo zmenu

napadnutého uznesenia“.

9. Sťažovateľ tvrdí, že obe napadnuté rozhodnutia nedávajú odpovede na základné

skutkové a právne otázky, preto sú nepresvedčivé. Krajský súd sa podľa jeho názoru

nedostatočne vysporiadal s jeho právnou argumentáciou a nedal odpoveď na nosné

a kľúčové námietky. Osvojil si nesprávne právne posúdenie veci, nezistil riadne skutkový

stav a neozrejmil svoje závery.

9. Predovšetkým sa vo veci konajúce všeobecné súdy podľa presvedčenia

sťažovateľa nedostatočne vysporiadali s , len sa veľmi stroho

obmedzili na tú skutočnosť, že sťažovateľ sa počas trvania skúšobnej doby dopustil

páchania trestnej činnosti, a preto neviedol riadny život, v dôsledku čoho rozhodli o tom, že

sa počas skúšobnej doby neosvedčil.

10. Porušenie svojich základných práv zaručených v a ods.

1 listiny a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľ videl v tom, že súdy:

„(i) Nesprávne, nedostatočne a v dôsledku toho aj nezákonne a ústavne

non-konformne posúdili ust. , kedy oba konajúce súdy sa nezaoberali

posúdením vzhľadom na skutkové okolnosti prípadu možnosťami, za ktorých môže súd

ponechať podmienečné odsúdenie v platnosti a vykonať tak iné vhodné opatrenia, a to

najmä v prípade, ak sa výkon nepodmienečného trestu javí ako nespravodlivý;

(ii) svojím rozhodnutím porušili princíp ultima ratio, v zmysle ktorého by mal byť

nepodmienečný trest odňatia slobody chápaný ako najkrajnejšie riešenie a preto by mal byť

ukladaný len v prípadoch, kedy iné tresty, nespojené s výkonom trestu odňatia slobody nie

sú dostatočné na naplnenie účelu trestného konania a súčasne tak aj princíp

proporcionality (z hľadiska porovnania práva na osobnú slobodu a práva na ochranu

spoločnosti s poukazom na zmysel a účel uloženej trestno-právnej sankcie);

(iii) svojím rozhodnutím porušili i zásadu vydania objektívneho a spravodlivého

rozhodnutia.“

11. Sťažovateľ je presvedčený, že „konajúci súd je povinný otázku posúdenia

o (ne)osvedčení sa odsúdeného v skúšobnej dobe posudzovať s prihliadnutím na jednotlivé

osobitosti daného prípadu a preto pri svojom rozhodovaní by mal nesporne vziať do úvahy

najmä tie skutočnosti na ktoré Sťažovateľ poukázal vyššie, t. i. spolupráca s orgánmi

činnými v trestnom konaní, priznanie, úprimné oľutovanie, snaha viesť riadny život,

pochybenia na strane konajúceho zákonného sudcu“.

12. Porušenie základných práv zaručených v a v

listiny a práva zaručeného v čl. 5 protokolu č. 3 sťažovateľ videl v tom, že «s ohľadom

na dostatočne špecifikovaný skutkový stav... bolo vecne nesprávne, nezákonné a ústavne

non-konformné obmedziť Sťažovateľa na slobode na nepomerne dlhší čas a to len

z dôvodov, že konajúce súdy ako OS BA III ako aj KS BA pri rozhodovaní absolútne

nezohľadnili jednotlivé osobitosti na ktoré Sťažovateľ poukázal, ako najmä

na t. i. spolupráca s orgánmi činnými v trestnom konaní, priznanie, úprimné oľutovanie,

snaha viesť riadny život, pochybenia na strane konajúceho zákonného sudcu, ale zvolili si

oba súdy v danom prípade „jednoduchšiu cestu“ a to najmä pokiaľ ide o výklad a aplikáciu

ust. ».

13. Sťažovateľ zhrnul, že „Krajsky súd v Bratislave ako aj Okresný súd Bratislava

III vo svojich napadnutých Uzneseniach nevzali absolútne do úvahy viaceré osobitosti

daného prípadu na ktoré Sťažovateľ poukázal, ale práve naopak pristúpili k svojvoľnému

a k príliš formalistickému hodnoteniu, neberúc ohľad na konkrétne okolnosti prípadu

a potrebu individuálneho prístupu.“.

14. V danom prípade sa súd prvej inštancie, ako aj sťažnostný súd pri posudzovaní

obmedzili len na jednoduchšie posúdenie, pričom nevzali

do úvahy aj možnosť, ktorú zákonodarca konajúcemu súdu ponúka, a to možnosť vzhľadom

na okolnosti prípadu ponechať podmienečné odsúdenie v platnosti, hoci odsúdený svojím

konaním spáchaným v skúšobnej dobe dal príčinu na nariadenie výkonu trestu.

15. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie takto nálezom rozhodol:

„Okresný súd Bratislava III, Uznesením č. k. -206 zo dňa 08. 03. 2018

porušil základné právo [správne má byť ]... na osobnú slobodu

podľa SR a podľa Listiny základných práv a slobôd a podľa

čl. 5 Protokolu č. 3 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj

základné právo na súdnu ochranu podľa a podľa

čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a tiež aj právo... na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a súčasne i porušil SR v nadväznosti na SR v spojení

s čl. 2 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd.

Krajský súd v Bratislave Uznesením, sp. zn. zo dňa 29. 05. 2018

porušil základné právo [správne má byť ]..., na osobnú slobodu

podľa SR a podľa Listiny základných práv a slobôd a podľa

čl. 5 Protokolu č. 3 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj

základné právo na súdnu ochranu podľa a podľa

čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a tiež aj právo... na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a súčasne i porušil SR v nadväznosti na SR v spojení

s čl. 2 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd.

Uznesenie Krajského súd v Bratislave, sp. zn. zo dňa 29. 05. 2018

zrušuje a prikazuje Krajskému súdu v Bratislave vo veci znova konať a rozhodnúť.

Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume

585,76 EUR, ktorú sú (i) Krajský súd v Nitre [správne má byť „Krajský súd v Bratislave“]

a (ii) Okresný súd Bratislava III povinní uhradiť na spoločne a nerozdielne na bankový účet

právneho obhajcu spoločnosti URBAN FALATH GAŠPERECBOŠANSKÝ,

s. r. o., advokátska kancelária..., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

16. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

17. Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný

zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

18. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak

tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či

dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie.

19. Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

20. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno

považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ).

21. Predmetom sťažnosti je namietané porušenie a

v spojení s čl. 2 ods. 2 listiny, porušenie základných práv zaručených v čl. 17 ods. 2 a čl. 46

ods. 1 a v a listiny a práv zaručených v dohovoru

a v čl. 5 dodatkového protokolu č. 3 uznesením okresného súdu č. k. -206

z 8. marca 2018 a uznesením krajského súdu sp. zn. z 29. mája 2018,

ku ktorému malo dôjsť nesprávnosťou, nepreskúmateľnosťou, neodôvodnenosťou,

arbitrárnosťou, nezákonnosťou, zmätočnosťou, nespravodlivosťou a ústavnou

nekonformnosťou oboch napadnutých rozhodnutí.

22. Podľa Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a

právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

23. Podľa štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej

medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

24. Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,

ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len

pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

25. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

26. Podľa čl. 2 ods. 2 listiny štátnu moc možno uplatňovať iba v prípadoch a v

medziach ustanovených zákonom, a to spôsobom ktorý ustanoví zákon.

27. Podľa čl. 8 ods. 2 listiny nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak než

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len preto,

že nie je schopný dodržať zmluvný záväzok.

28. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

29. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

30. Sťažovateľ v petite sťažnosti, t. j. návrhu na rozhodnutie, ktorým je podľa § 20

ods. 4 ústavný súd viazaný, požaduje vysloviť, že napadnutými

rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu bolo porušené okrem iných aj jeho právo

zaručené v čl. 5 protokolu č. 3. Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že protokol č. 3 ako

taký čl. 5 neobsahuje.

31. Pretože v odôvodnení sťažnosti v tejto súvislosti (namietaného porušenia „čl. 5

protokolu č. 3“) sťažovateľ cituje časť ustanovenia čl. 5 ods. 1 dohovoru («Podľa čl. 5

Protokolu č. 3 k Dohovoru... „Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich

prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom...“»), ústavný súd

považoval za namietané porušenie čl. 5 ods. 1 dohovoru.

32. Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť.

Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane

v súlade s konaním ustanoveným zákonom:

a) zákonné uväznenie po odsúdení príslušným súdom;

b) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby preto, že sa nepodrobila

rozhodnutiu vydanému súdom podľa zákona, alebo preto, aby sa zaručilo splnenie

povinnosti ustanovenej zákonom;

c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia

pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú

oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo

v úteku po jeho spáchaní;

d) iné pozbavenie slobody maloletého na základe zákonného rozhodnutia na účely

výchovného dohľadu alebo jeho zákonné pozbavenie slobody na účely jeho predvedenia

pred príslušný orgán;

e) zákonné držanie osôb, aby sa zabránilo šíreniu nákazlivej choroby, alebo duševne

chorých osôb, alkoholikov, narkomanov alebo tulákov;

f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej

nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie

alebo vydanie.

K namietanému porušeniu základných práv zaručených , listinou a práv

zaručených dohovorom uznesením okresného súdu č. k. -206 z 8. marca

2018

33. V zakotvený princíp subsidiarity („ak o ochrane týchto práv

a slobôd nerozhoduje iný súd“) znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom

porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťou iba vtedy, ak sa sťažovateľ

nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Pokiaľ ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že

ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ

môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,

prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym

orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej

prerokovanie (napr. m. m. , , , , IV. ÚS

243/05, ). Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity

právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v

(, ).

34. Ak teda ide o napadnuté uznesenie okresného súdu č. k. -206

z 8. marca 2018, proti tomuto rozhodnutiu mal sťažovateľ možnosť podať sťažnosť ako

riadny opravný prostriedok. Túto možnosť aj využil a na základe jeho sťažnosti o veci

rozhodoval krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. . Vzhľadom

na právomoc súdu druhého stupňa poskytnúť sťažovateľovi ochranu jeho základným

právam v prípade, že by došlo k ich porušeniu v konaní pred okresným súdom, je právomoc

ústavného súdu preskúmavať prvostupňové rozhodnutie vylúčená. Preto sťažnosť v tejto

časti bolo potrebné odmietnuť podľa pre nedostatok

právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.

K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu zaručeného

v a listiny a základného práva na osobnú slobodu

zaručeného v a listiny uznesením krajského súdu sp. zn.

z 29. mája 2018

35. Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných

zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich

do ich právomoci. Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je nezávislým súdnym

orgánom ochrany ústavnosti ( ). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je

prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. , I.

ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými

súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového

stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. , ).

36. Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej

právomoci nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť

princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že

všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne a

zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane uviedol (napr. ,

), že ochrana prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp.

ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých

sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní , ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou

podľa a 5 a zákonom ( ).

37. V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd

rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha

pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie a aplikácie zákonných

predpisov s alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných

slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené,

resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv

(napr. , , , ).

38. Vychádzajúc z možných mantinelov ústavnosúdnej korekcie rozhodovacej

činnosti všeobecných súdov sa ústavný súd oboznámil s napadnutým uznesením krajského

súdu sp. zn. z 29. mája 2018, ktorý v relevantnej časti odôvodnenia uviedol:

«Trestným rozkazom Okresného súdu Bratislava III sp. zn. zo dňa

24. 02. 2017 bol obvinený uznaný vinným preto, že dňa 22. 07. 2017 spáchal prečin

marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa , za

ktorý mu bol uložený trest odňatia slobody vo výmere 1 rok nepodmienečne.

Rozsudkom Okresného súdu Bratislava III sp. zn. zo dňa 02. 06. 2017

bol na základe dohody o vine a treste odsúdený uznaný vinným zo spáchania

zločinu krádeže podľa , , ,

ktorého sa dopustil dňa 13. 03. 2016. Za to mu bol uložený dohodnutý súhrnný trest odňatia

slobody vo výmere 2 roky nepodmienečne za súčasného zrušenia výroku o treste rozsudku

Okresného súdu Bratislava III sp. zn. zo dňa 24.02.2017.

Rozsudkom Okresného súdu Bratislava III sp. zn. zo dňa 18. 01. 2018

bol odsúdený uznaný vinným zo spáchania prečinu marenia výkonu úradného rozhodnutia

podľa , za čo mu bol o. i. uložený súhrnný trest

odňatia slobody vo výmere 2 roky a 4 mesiace nepodmienečne, za súčasného zrušenia

výroku o treste rozsudku sp. zn. . Skutku sa dopustil dňa 14. 06. 2016.

Rozsudkom Okresného súdu Bratislava III sp. zn. zo dňa 24. 01. 2018

bol odsúdený uznaný vinným zo spáchania prečinu marenia výkonu úradného rozhodnutia

podľa , za čo mu bol o. i. uložený súhrnný trest

odňatia slobody vo výmere 3 roky a 6 mesiacov nepodmienečne, za súčasného zrušenia

výroku o treste rozsudku sp. zn. . Skutku sa dopustil dňa 27. 11. 2016.

Z registra trestov vyplýva aj záznam spočívajúci v odsúdení Okresným súdom

Pezinok pod sp. zn. zo dňa 18. 12. 2017, a to za prečin krádeže podľa § 212

ods. 1 a prečin porušovania domovej slobody podľa

, ktorého sa odsúdený dopustil dňa 07. 12. 2016. Súd v tomto prípade

upustil od uloženia súhrnného trestu s poukazom na trest uložený rozsudkom sp. zn.

.

Prokurátor s poukazom na to, že sa odsúdený v skúšobnej dobe dopustil 4 skutkov,

navrhol rozhodnúť o premene trestu.

Obhajoba uviedla, že vie, že sú splnené podmienky na premenu, avšak žiada, aby bol

tento trest subsumovaný pod trest, ktorý bol uložený rozsudkom Okresného súdu Bratislava

III sp. zn. , teda aby bol tento trest zrušený a uložený nový trest.

Odsúdený v konečnom návrhu nič neuviedol.

Podľa ak odsúdený viedol v skúšobnej dobe riadny

život a riadne vykonal iné uložené sankcie a plnil uložené obmedzenia a povinnosti, súd

vysloví, že sa osvedčil; inak nariadi nepodmienečný trest odňatia slobody, a to prípadne už

v priebehu skúšobnej doby. Výnimočne môže súd vzhľadom na okolnosti prípadu ponechať

podmienečné odsúdenie v platnosti, hoci odsúdený konaním spáchaným v skúšobnej dobe

dal príčinu na nariadenie výkonu trestu, a súčasne môže

a) ustanoviť nad odsúdeným probačný dohľad,

b) primerane predĺžiť skúšobnú dobu, nie však viac ako o dva roky, pričom nesmie

prekročiť hornú hranicu skúšobnej doby ustanovenej v ods. 1,

c) ustanoviť doteraz neuložené primerané obmedzenia alebo primerané povinnosti

uvedené v § 51 ods. 3 a 4, smerujúce k tomu, aby viedol riadny život, alebo

d) nariadiť kontrolu uložených primeraných obmedzení alebo povinností technickými

prostriedkami, ak sú splnené podmienky podľa osobitného predpisu a ak takáto kontrola

nebola doposiaľ nariadená...

Správne postupoval súd prvého stupňa, keď dospel k záveru, že odsúdený

neviedol riadny život, keď počas skúšobnej doby spáchal minimálne 5 skutkov,

ktoré sú 6 úmyselnými trestnými činmi. Samotná táto skutočnosť vylučuje nielen záver

o vedení riadneho života, ale vzhľadom na početnosť protiprávnych konaní odsúdeného

počas skúšobnej doby aj jej predĺženie. Navyše, odsúdený sa 3 razy dopustil marenia

uloženého trestu zákazu činnosti viest motorové vozidlá, ktorý mu bol práve v tomto konaní

uložený za spôsobenie dopravnej nehody s ťažkou ujmou na zdraví, čoho sa dopustil po

požití metamfetamínu. Uvedené svedčí o opakovanej ignorácii trestu uloženého v záujme

ochrany spoločnosti, a preukazuje, že u obvineného sa skúšobná doba ako preventívne

individuálne opatrenie minula svojmu účinku, pretože odsúdený sa dopustil aj opakovanej

majetkovej trestnej činnosti. Spáchanie úmyselného trestného činu je z hľadiska hodnotenia

závažnosti protiprávneho konania v zmysle posudzovania vedenia riadneho života

najvážnejšou formou protiprávneho konania, a vylučuje záver o vedení riadneho života

v skúšobnej dobe.

Sťažnostný súd konštatuje, že z formálneho hľadiska bolo možné ponechať

podmienečné odsúdenie v platnosti a predĺžiť skúšobnú dobu podmienečného odsúdenia,

pretože táto ešte neuplynula, avšak neboli splnené materiálne podmienky uvedené

v citovanom ustanovení . Z tohto je zrejmé, že musí byť

splnená podmienka výnimočnosti v zmysle uvedenia takých okolností, ktoré sa vymykajú

z rámca bežných okolností. Odsúdený neuviedol ani v podanej sťažnosti žiadne neobvyklé

skutočnosti, ktoré by bolo možné vyhodnotiť v uvedenom zmysle. V žiadnom prípade nie je

povinnosťou súdu predĺžiť skúšobnú dobu podmienečného odsúdenia len preto, že obhajoba

požiadala súd o zhovievavosť, ako na to poukazuje obhajca v podanej sťažnosti. Ak

odsúdený spáchal samostatnými skutkami v skúšobnej dobe minimálne 6 úmyselných

trestných činov, za ktoré bol aj odsúdený, žiadna zhovievavosť bez konkrétnych faktov

svedčiacich v prospech odsúdeného nie je na mieste.

K sťažnostným námietkam obhajoby nadriadený súd uvádza, že obhajobe nie je

celkom zrejmý inštitút súbehu a recidívy, s čím súvisí aj nesprávne vnímanie právnych

možností v konaní o osvedčení sa v skúšobnej dobe. Skutky, ktorých sa odsúdený dopustil

v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia, sú recidívou k trestnému rozkazu sp. zn.

za skutok zo dňa 30. 06. 2014, za ktorý bol odsúdenému v tomto konaní

uložený podmienečný trest odňatia slobody. Súbeh tohto skutku so skutkami spáchanými

v skúšobnej dobe bol prerušený, a teda vylúčený doručením trestného rozkazu sp. zn.

obvinenému, a teda za žiadnych okolností nemôže byt trest uložený týmto

trestným rozkazom nahradiť neskôr uložený trest za trestné činy spáchané v skúšobnej dobe.

Z tohto pohľadu je úplne irelevantné určenie termínu verejného zasadnutia o premene

trestu, keďže rozsudkom Okresného súdu Bratislava III sp. zn. v žiadnom

prípade pre absenciu súbehu nebolo možné uložiť súhrnný trest aj za skutok, za ktorý bol

pod sp. zn. odsúdenému uložený prejednávaný podmienečný trest odňatia

slobody, a to bez ohľadu na fakt, kedy bol rozsudok vyhlásený. Uvedený rozsudok bol

vyhlásený navyše na základe dohody o vine a treste, ktorej signatárom je nielen obvinený,

ale aj prokurátor, a preto prezumpcia, že by prokurátor (v prípade zákonnosti uloženia

súhrnného trestu podľa vnímania obhajoby) súhlasil s modifikáciou dohody v zmysle

rovnakého trestu aj za ďalší trestný čin, je nenáležitá.

Ak sa obhajoba odvoláva na Radbruchovu formulu, sťažnostný súd uvádza, že sa

jedná predovšetkým o morálne posolstvo, ktoré má svoj pôvod v existencii zákonov

upevňujúcich nacistický režim počas II. svetovej vojny. Neznesiteľnosť týchto zákonov

z hľadiska základných ľudských práv a nových hodnôt spoločnosti bolo potrebné po

skončení druhej svetovej vojny preklenúť spôsobom, ktorý nebol v súlade s pozitívnym

právom, t. j. zákonmi, ktoré v tom čase potierali základné ľudské práva určitých skupín.

Obsahom Radbruchovej formuly bola možnosť rozhodnúť v rozpore s pozitívnym právom,

pokiaľ by rozhodnutia podľa práva vyvolalo neznesiteľnú nespravodlivosť („Konflikt medzi

spravodlivosťou a právnou istotou je možné riešiť len tak, že pozitívne právo, zaisťované

predpismi a mocou, má prednosť aj vtedy, ak je obsahovo nespravodlivé a neúčelné, okrem

prípadu, ak rozpor medzi pozitívnym zákonom a spravodlivosťou dosiahne tak neznesiteľnej

miery, že zákon musí ako „nenáležité právo“ spravodlivosti ustúpiť“). Radbruchova

doktrína umožnila zrušenie Norimberských zákonov a Norimberský proces. Bola viackrát

aplikovaná aj súdmi členských štátov Európskej únie a Európskym súdom pre ľudské práva.

Nejedná sa však o prameň práva, ale o nezáväznú právnu doktrínu formulovanú v

extrémnej situácii na extrémne prípady nespravodlivosti.

Z ozrejmenia podstaty obhajobou navrhovaného postupu podľa Radbruchovej

formuly je zrejmé, že jej aplikácia v prípade odsúdeného, ktorý v skúšobnej dobe spáchal

viac úmyselných trestných činov, je nielen z právneho hľadiska, ale najmä z morálnych

dôvodov vylúčená. Obhajoba neuviedla žiadne relevantné skutočnosti, pre ktoré by bolo

nariadenie výkonu nepodmienečného trestu u odsúdeného „neznesiteľne“

nespravodlivé z hľadiska hodnôt spoločnosti. Naopak, je zrejmé, že nariadenie výkonu

trestu je jediným možným, zákonným a vhodným spôsobom, ako možno v prípade

odsúdeného postupovať, keďže tento opakovane a úmyselne porušoval .»

39. Ako z citovanej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia sp. zn.

z 29. mája 2018 vyplýva, krajský súd záver o správnosti uznesenia okresného súdu č. k.

-206 z 8. marca 2018 oprel o jednoznačné skutkové zistenia a tomu

zodpovedajúcu aplikáciu príslušných právnych noriem.

40. Krajský súd poukázal na zistené skutočnosti, ktoré zreteľne vykreslili správanie

sa sťažovateľa v skúšobnej dobe, akých skutkov sa v tom čase dopustil, ako boli tieto

kvalifikované a ako bol za ne postihnutý. Z opísaných zistení považoval za preukázané, že

sťažovateľ počas plynutia skúšobnej doby nesplnil podmienky pre vyslovenie jeho

osvedčenia sa tak, ako to vyžaduje prvá veta , teda neviedol

v skúšobnej dobe riadny život. Krajský súd tieto zistenia zhodnotil tak, že správanie sa

sťažovateľa „svedčí o opakovanej ignorácii trestu uloženého v záujme ochrany spoločnosti,

a preukazuje, že u obvineného sa skúšobná doba ako preventívne individuálne opatrenie

minula svojmu účinku, pretože odsúdený sa dopustil aj opakovanej majetkovej trestnej

činnosti“.

41. Súd druhého stupňa neopomenul skúmať ani možnosť ponechať sťažovateľove

podmienečné odsúdenie v platnosti a predĺžiť skúšobnú dobu tohto odsúdenia, avšak

splnenie podmienok pre takéto rozhodnutie nezistil, a to aj z dôvodu, že sám sťažovateľ

neuviedol žiadne výnimočné okolnosti, pre ktoré by takého rozhodnutie prichádzalo

do úvahy. Pokiaľ takými výnimočnými skutočnosťami mali byť, že „trestnú činnosť...

úprimne oľutoval a v jednotlivých konaniach sa priznal a v celom rozsahu spolupracoval s

orgánmi činnými v trestnom konaní a to nepopierateľne z dôvodu, že... má úprimnú snahu

sa napraviť a viesť tak riadny život. Aj s ohľadom na skutočnosť, že ide o mladého človeka

v najproduktívnejšom veku svojho života“, potom ústavný súd nepovažuje ich hodnotenie

krajským súdom ako nevymykajúcimi sa z rámca bežných okolností, za svojvoľné.

Výnimočnosť skutočne predpokladá, že nemôže ísť o bežne sa vyskytujúce okolnosti

spájané spravidla s okolnosťami poľahčujúcimi napríklad priznanie sa k spáchaniu činu

a jeho úprimné oľutovanie, pričinenie sa o odstránenie škodlivých následkov a podobne.

Judikatúra všeobecných súdov, ktorú nie je žiaden dôvod spochybňovať, pokladá

za mimoriadne okolnosti prípadu napríklad konanie páchateľa za okolností blížiacich sa

ku konaniu v krajnej núdzi, teda odvracajúc nebezpečenstvo hroziacej ujmy na zdraví,

na živote alebo inému záujmu chránenému . Z takéhoto nazerania

na zákonom stanovené podmienky uvedené v je potom

skutočne dôvodné sťažovateľom predostretú argumentáciu neprijať.

42. Krajský súd sa adekvátne vysporiadal aj s námietkou „neskorého“ rozhodovania

a rozhodnutia okresného súdu o premene trestu, ktoré podľa presvedčenia sťažovateľa malo

vyústiť do následku odpykania si trestu odňatia slobody v nepomerne dlhšom trvaní.

Ústavný súd na tomto mieste nepovažuje za náležité ani účelné opakovať krajským súdom

uvedené dôvody k tejto námietke sťažovateľa, keďže ich považuje za jasné a zrozumiteľné,

bez potreby ich akokoľvek dopĺňať alebo vysvetľovať. Podstatným je záver, že postup

okresného súdu nebol v rozpore so zákonnými ustanoveniami procesnoprávneho predpisu,

ktorým sa konanie riadilo a že tým nemohli a ani neboli dotknuté sťažovateľove práva

(vrátane namietaných základných práv).

43. Napokon súd druhého stupňa reagoval aj na sťažovateľom požadované uplatnenie

Radbruchovej formuly v jeho trestnej veci. K tejto časti odôvodnenia rozhodnutia ústavný

súd skutočne nemá čo dodať a považuje ho za vyčerpávajúce a priliehavé.

44. Podľa názoru ústavného súdu takto koncipované uznesenie krajského súdu je

určité, zrozumiteľné, ústavne akceptovateľné, logické a bez vnútorných rozporov a zaujíma

stanovisko k podstate dôvodov rozhodnutia o potrebe nariadenia výkonu trestu odňatia

slobody sťažovateľa. Rozhodnutie druhostupňového súdu nie je neodôvodnené alebo

arbitrárne, a preto nie je z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, čo by

malo za následok porušenie základného práva alebo slobody (podobne aj )

sťažovateľa. Výklad a aplikácia všeobecným súdom použitej právnej normy rozhodne

nepopiera jej znenie, zmysel a ani účel. Krajský súd postupoval v súlade so svojou

právomocou za použitia relevantnej právnej normy. Je nepochybné, že tak, ako rozhodol,

rozhodnúť mohol.

45. Arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov je

najčastejšie daná rozporom súvislosti ich právnych argumentov a skutkových okolností

prejednávaných prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných

a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany (napr. ). Okrem toho môže arbitrárnosť

rozhodnutia všeobecného súdu vyplývať aj z ústavne nekonformného výkladu ustanovení

právnych predpisov aplikovaných na prerokúvaný skutkový prípad. Uvedené nedostatky

pritom musia dosahovať mieru ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá

porušiť niektoré zo základných práv alebo slobôd. Právomoc ústavného súdu konštatovať

porušenie základného práva účastníka konania pred všeobecným súdom na súdnu ochranu

je založená v prípade, ak dospeje k záveru, že napadnuté rozhodnutie všeobecného súdu je

v rozpore s požiadavkou ústavne konformného výkladu právnych predpisov. V danej veci

sťažovateľa však ústavný súd nedostatky tohto typu nezistil.

46. Pretože uznesenie krajského súdu sp. zn. z 29. mája 2018

nevykazuje znaky arbitrárnosti, je dostatočne odôvodnené, ako celok pôsobí presvedčivo

a nevyvoláva žiadne pochybnosti o správnosti prijatých záverov, ústavný súd konštatuje, že

ním nemohlo a ani nedošlo k nedovolenému zásahu do základného práva sťažovateľa

na súdnu ochranu zaručeného v a listiny ani do jeho

základného práva na osobnú slobodu zaručeného v a listiny.

47. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

K namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného

v čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. z 29. mája 2018

48. Ústavný súd v súlade s konštantnou judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské

práva kvalifikoval sťažovateľovu námietku o porušení čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným

uznesením krajského súdu ako zjavne neopodstatnenú vzhľadom na neaplikovateľnosť čl. 6

ods. 1 dohovoru na konanie o nariadenie výkonu podmienečne odloženého trestu odňatia

slobody z dôvodu neosvedčenia sa sťažovateľa v skúšobnej dobe. Toto konanie, podobne

ako konanie o podmienečnom prepustení z výkonu trestu odňatia slobody (k tomu pozri

napr. , ) či konanie o zmene spôsobu výkonu trestu, alebo

konanie o milosť a pod., sa totiž netýka rozhodnutia o „trestnom obvinení“ ani rozhodnutia

o „občianskych právach a záväzkoch“.

49. Pokiaľ ide o výkon rozhodnutí v trestných veciach, je čl. 6 dohovoru „vo svojej

trestnej časti“ zásadne neaplikovateľný, pretože tu už nejde o rozhodovanie o „oprávnenosti

trestného obvinenia“. Rôzne konania týkajúce sa okolností výkonu uložených trestov

(najmä trestu odňatia slobody) však môžu podliehať ochrane podľa čl. 6 dohovoru, avšak

za predpokladu, že ide o rozhodovanie o „občianskych právach a záväzkoch“ (pozri napr.

rozhodnutie vo veci Enea proti Taliansku, rozsudok zo 17. 9. 2009).

50. Z uvedeného vyplýva jednoznačný záver o tom, že kritériom aplikovateľnosti

čl. 6 ods. 1 dohovoru je materiálna povaha predmetu konania, ktorá v trestných veciach

zásadne nepresahuje okamih právoplatného rozhodnutia o vine a treste.

51. Keďže v konaní o nariadenie výkonu podmienečne odloženého trestu odňatia

slobody sa nerozhodovalo o trestnom obvinení sťažovateľa v zmysle ustanovenia čl. 6

ods. 1 dohovoru (teda o vine a treste) ani o jeho občianskych právach a záväzkoch, ale

na základe zmeny pomerov došlo v súlade so zákonom k nariadeniu výkonu už uloženého

trestu, tento článok dohovoru nie je na dané konanie aplikovateľný. Sťažnosť sťažovateľa

v tejto časti je teda nezlučiteľná ratione materiae s čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto ju bolo

potrebné podľa odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

K namietanému porušeniu práva na slobodu a bezpečnosť zaručeného

v čl. 5 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. z 29. mája 2018

52. Článok 5 dohovoru v odseku 1 obsahuje katalóg viacerých konkrétnych

prípustných spôsobov zásahu [pod písm. a) až f)] do osobnej slobody fyzickej osoby.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti ale nešpecifikoval, v rozpore s ktorým konkrétnym z nich

mali všeobecné súdy konajúce v jeho veci rozhodnúť, a tak nedovolene zasiahnuť do jeho

osobnej slobody. Takáto sťažovateľom uplatnená formulácia umožňuje neprípustné dohady

o jeho zámeroch, pre ktoré sa svojou sťažnosťou v tejto časti obrátil na ústavný súd, a jeho

požiadavka vysloviť porušenie práva na slobodu a bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods. 1

dohovoru ako celku dôvodne vzbudzuje podozrenie, že sám sťažovateľ (jeho kvalifikovaný

právny zástupca) si nebol istý tým, v čom presne spočívalo porušenie čl. 5 ods. 1 dohovoru

rozhodnutím krajského (ale aj okresného) súdu. V tomto smere ústavný súd nemôže

nahrádzať zákonnú povinnosť sťažovateľa označiť, ktoré základné práva alebo slobody sa

podľa neho porušili [pozri ].

53. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

K namietanému porušeniu a a listiny

54. Ustanovenia a (ako aj listiny) patria

medzi základné interpretačné pravidlá tvorby a aplikácie právneho poriadku Slovenskej

republiky vyjadrujúce princíp právneho štátu a princíp právnej istoty, ako aj viazanosť

štátnych orgánov konať iba na základe , v jej medziach a v rozsahu a spôsobom,

ktorý ustanoví zákon. Uvedené základné, resp. všeobecné pravidlá a zásady nemajú

charakter samostatne uplatňovaného práva. Ich porušenie možno namietať len súčasne s

ochranou konkrétnych základných práv a slobôd zaručených (resp. medzinárodnou

zmluvou). Keďže v posudzovanej veci nebolo zistené porušenie základných práv

sťažovateľa podľa a , ani podľa a

listiny uznesením krajského súdu sp. zn. z 29. mája 2018, nemohlo dôjsť ani

k porušeniu týchto základných interpretačných, resp. aplikačných pravidiel.

55. Aj vo vzťahu k tejto časti sťažnosti neostávalo ústavnému súdu iné, iba ju

odmietnuť podľa ako zjavne neopodstatnenú.

56. Pretože sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá, bolo bez právneho

významu zaoberať sa ďalšími jeho požiadavkami uvedenými v jej petite, rozhodovanie

o ktorých je podmienené vyhovením sťažnosti v časti požadovaného vyslovenia porušenia

základných práv alebo slobôd ( ), k čomu v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. novembra 2018