Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 436/2018
PDF · 288.91 KB
No categories available
IV. ÚS 436/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. novembra 2018
v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Miroslava Duriša
(sudca spravodajca) a Ladislava Orosza prerokoval sťažnosť ,
, zastúpenej advokátkou JUDr. Frederikou Birkovou, Brezová 10,
Košice, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom
pod sp. zn. 29 C 3/2017 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 29 C 90/2013 a sp. zn.
42 Ro 771/2012) za účasti Okresného súdu Košice II a takto
rozhodol:
1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jej
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom
pod sp. zn. 29 C 3/2017 p o r u š e n é b o l i .
2. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 600 €
(slovom šesťsto eur), ktoré j e jej Okresný súd Košice II p o v i n n ý vyplatiť do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
3. Okresný súd Košice II j e p o v i n n ý uhradiť trovy
konania v sume 325,42 € (slovom tristodvadsaťpäť eur a štyridsaťdva centov) na účet jej
právnej zástupkyne JUDr. Frederiky Birkovej, Brezová 10, Košice, do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu.
4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
15. mája 2018 doručená sťažnosť , (ďalej
len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základného práva na konanie bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na
prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu
Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 29 C 3/2017 [pôvodne
vedenom pod sp. zn. 29 C 90/2013 a sp. zn. 42 Ro 771/2012 (ďalej aj „napadnuté
konanie“)].
2. Zo sťažnosti a z pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľka sa návrhom
na vydanie platobného rozkazu zo 7. decembra 2012 na okresnom súde domáhala zaplatenia
nevyplatenej mzdy vo výške 2 624,14 € s príslušenstvom od žalovanej. Okresný súd
12. decembra 2012 vydal platobný rozkaz sp. zn. 42 Ro 771/2012. Z dôvodu podaného
odporu bol spis 31. mája 2013 prevedený do registra C a ďalej vedený pod sp. zn.
29 C 90/2013. Uznesením z 26. augusta 2013 okresný súd prerušil konanie
do právoplatného ukončenia sporu sp. zn. 15 Cpr 1/2013 o neplatnosť okamžitého
ukončenia pracovného pomeru. Keďže žalovaná v priebehu konania časť nároku zaplatila,
okresný súd uznesením z 21. júla 2015 vylúčil zvyšok nároku na samostatné konanie, ktoré
je ďalej vedené pod sp. zn. 29 C 3/2017. Do dňa podania sťažnosti na ústavnom súde vec
nebola právoplatne rozhodnutá.
3. Sťažovateľka v prílohe k sťažnosti uvádza prehľad úkonov súdu a korešpondenciu
so súdom a v sťažnosti poukazuje na jednotlivé obdobia nečinnosti okresného súdu. Podľa
jej názoru väčšina pojednávaní bolo neefektívnych a formálnych a „neexistuje skutočnosť,
ktorá by mohla ospravedlniť to, že konanie trvá viac ako päť a pol roka a súd doposiaľ
nerozhodol.“.
4. V sťažnosti ďalej uvádza:
„Sťažovateľka opakovane žiadala okresný súd o rozhodnutie vo veci, poukazujúc na
to, že ju toto konanie zaťažuje. Súd napriek tomu pojednávanie konané dňa 07.05.2018
odročil na deň 06.06.2018 za účelom vyhlásenia rozsudku, čo sťažovateľka vníma ako ďalší
prieťah v konaní. Sťažovateľka je osamelá 57 ročná žena, ktorá musí obstáť v silnej
konkurencii na pracovnom trhu. Potrebuje sa sústrediť na prácu a nie byť roky zaťažovaná
chodením na súdne pojednávania, byť v strese v očakávaní výsledku, úzkosti a neistote, keď
ju autorita súdu nevie zabezpečiť ani to, aby dostala platby z oficiálneho účtu
zamestnávateľa a k tomu riadne vyúčtovanie, tzv. výplatné pásky. Je frustrovaná z toho, že
súd jej vyčíta, že svoju výplatu si nedokázala vypočítať na cent presne, pritom je to
povinnosť zamestnávateľa vypočítať výšku mzdy zamestnanca. Nerozumie, prečo súd
nevyčíta zamestnávateľovi, že zamestnancovi nielenže nezaplatil, ale mu ani nedal výplatnú
pásku.
Sťažovateľka podala 2 sťažností predsedovi OS KE II a 2 žiadosti o prešetrenie
vybavenia sťažnosti predsedovi Krajského súdu v Košiciach.
Predseda OS KE II pokladal sťažnosti za sčasti neopodstatnené a sčasti neprípustné
a podľa jeho názoru k prieťahom nedošlo.
Predseda Krajského súdu v Košiciach pokladal sťažnosti za riadne vybavené
predsedom OSKE II. V prvej odpovedi sa ospravedlnil za dĺžku sporu a oznámil, že spor
bude sledovať. Tiež oznámil, že žalovanej bola pre neplnenie si povinnosti súdom uložená
poriadková pokuta
Napriek tomuto ubezpečeniu sa následne odročili ďalšie dve pojednávania. Obálka
v ktorej bolo Uznesenie o uložení poriadkovej pokuty žalovanej sa súdu vrátila naspäť ako
neprevzatá v odbernej lehote /spis 29C/3/2017 list 86/...
Pokiaľ ide o postup OS KE II, bolo uskutočnených šesť pojednávaní: 22.10.2014,
11.07.2015, 24.04.2017, 04.12.2017, 21.02.2018, 07.05.2018 tieto boli podľa názoru
sťažovateľky neefektívne, nakoľko žalovaná a jej právny zástupca sa nedostavili ani raz
a substitučný právny zástupca spravidla nevedel reagovať. Procesné úkony súdu ako
prerušenie konania, vylúčenie zvyšku nároku na samostatné konania, odročenie
pojednávania za účelom vyhlásenia rozsudku boli podľa názoru sťažovateľky v jej
neprospech, ona ich nežiadala, naopak, aktívne sa proti nim bránila a požadovala
rozhodnúť vo veci. Podľa názoru sťažovateľky tieto úkony súdu boli zbytočné, formálne
a nijako neprispeli ani k rozhodnutiu vo veci, ani k urýchleniu konania. Boli tiež v rozpore
s ustanovením §179 Civilného sporového konania o vedení pojednávania, kde je uvedené,
že pojednávanie vedie súd tak, aby sa mohlo rozhodnúť spravidla na jedinom pojednávaní.
V záujme sťažovateľky bolo to, aby súd konal tak, aby vec čím skôr skončila vyhlásením
rozsudku, k čomu doposiaľ nedošlo. Napriek skutočnosti, že išlo o pracovnoprávny spor,
v ktorom vystupovala sťažovateľka ako slabšia strana, súd to podľa sťažovateľky v konaní
nezohľadňoval. Súd vyhovel žalovanej a prerušil konanie na dva roky, kým OS KE II
nezamietol účelovú žalobu žalovanej a kým Krajský súd rozhodnutie nepotvrdil, lebo
žalovaná sa odvolala. Tiež vyhovel žalovanej a peniaze zo súdnej úschovy poslal na
súkromný účet, čo povzbudilo žalovanú a potom všetky platby pre sťažovateľku boli
doručované zásadne z tohto súkromného účtu a bez vyúčtovania, čo vyvolalo ďalšie
prieťahy v konaní. Napriek tomu, že v konaní sa opakovane preukázalo, že žalovaná
zatajuje podstatné skutočnosti, súd nevykonával dokazovanie navrhované sťažovateľkou.
Súd toleroval neplnenie si povinností žalovanej ktoré jej zadal, minimálne jedno podania
žalovanej neposlal sťažovateľke vôbec, iné jej zas doručil tesne pred pojednávaním, čo opäť
vyvolalo prieťahy. Vyhovel žalovanej a odročil pojednávanie bez skúmania opodstatnenosti
žiadosti. Súd odročil tiež dve skoršie vytýčené pojednávania pre PN zákonnej sudkyne.“
5. Na základe uvedených skutočností sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal
tento nález:
„Základné právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd bolo porušené postupom Okresného súdu Košice II, pod sp. zn.
29C/03/2017 / predtým 29C/90/2013, predtým 42RO/771/2012/.
Ústavný súd prikazuje Okresnému súdu Košice II, aby v konaní vedenom pod sp. zn.
29C/03/2017 konal bez zbytočných prieťahov v súlade s ustanoveniami Civilného sporového
poriadku.
Ústavný súd priznáva sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie
v sume 2.500 €. Okresnému súdu Košice II ukladá povinnosť vyplatiť sťažovateľke finančné
zadosťučinenie a uhradiť trovy právneho zastúpenia vo výške 325,42 € do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu, pričom trovy je povinný poukázať na účet právneho
zástupcu sťažovateľky - JUDr. Frederiky Birkovej,
“
6. Sťažovateľka sa domáha aj priznania finančného zadosťučinenia v sume 2 500 €
z dôvodu, že „napadnuté prieťahy v konaní OS KE II napomáhajú k pocitu frustrácie
sťažovateľky... Sťažovateľka má pocit bezradnosti z toho, že toto konanie trvá tak dlho...“.
7. Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. IV. ÚS 436/2018-13
z 1. augusta 2018 ju prijal na ďalšie konanie. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný
súd vyzval predsedu okresného súdu, aby sa vyjadril k prijatej sťažnosti a zároveň oznámil
ústavnému súdu, či trvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.
8. Vyjadrenie predsedu okresného súdu v prípise sp. zn. 1 SprV 584/2018 bolo
ústavnému súdu doručené 10. septembra 2018. Okrem prehľadu jednotlivých procesných
úkonov v ňom predseda okresného súdu vyjadruje záver o nedôvodnosti podanej sťažnosti,
pričom uvádza tieto argumenty: „v konaní sa nevyskytli žiadne obdobia dlhodobej
nečinnosti, ktoré by mohli byť hodnotené ako zbytočné prieťahy. Práve samotná
sťažovateľka ovplyvnila dĺžku predmetného konania aj tým spôsobom, že sa odvolala voči
uzneseniu, ktorým bolo konanie prerušené, pričom odvolací súd uznesenie potvrdil.
Predovšetkým však treba poukázať na obdobie od 27.8.2015 do 27.10.2016, kedy sa spis
nachádzal na odvolacom súde v dôsledku podania odvolania sťažovateľky proti uzneseniu
o čiastočnom zastavení konania a vylúčení zvyšného nároku na samostatné konanie...
odvolanie bolo podané nedôvodne, keďže rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo čiastočne
potvrdené a odvolanie čiastočne odmietnuté.“ Predseda okresného súdu tiež poukazuje
na skutočnosť, že sťažovateľka podala ústavnú sťažnosť v čase, keď bolo zrejmé, že bude
vyhlásený rozsudok, čo sa javí z jeho strany ako nepochopiteľné a nelogické konanie.
9. Predseda okresného súdu k prípisu pripojil vyjadrenie sudkyne konajúcej vo veci,
podľa ktorého celková dĺžka konania v danom spore „je primeraná vzhľadom na obtiažnosť
sporu a jednotlivé dielčie nároky uplatňované žalobkyňou, rozsiahlosť dokazovania, ktoré
bolo potrebné vykonať (neurčitosť a nejednoznačnosť) nárokov žalobkyne najmä v časti
nároku na zaplatenie stravného pri pracovných cestách (čo podanie to iná žiadaná výška
nároku), na postoj žalobkyne – podávanie opravných prostriedkov proti rozhodnutiam súdu
prvej inštancie , čo zapríčinilo časovo dlhý proces od prípravy odvolania až po doručenie
rozhodnutia odvolacieho súdu, pričom všetky odvolania žalobkyne boli nedôvodné,
a zbytočne predlžovali súdne konanie a vzhľadom aj na priemerný počet vecí v senáte
konajúcej sudkyne za predmetné obdobie, ktorý sa pohyboval na úrovni cca 500 vecí.“.
10. Predseda okresného súdu v uvedenom prípise zároveň oznámil ústavnému súdu,
že netrvá na konaní ústneho pojednávania a súhlasí s upustením od neho.
11. Sťažovateľka v závere svojej ústavnej sťažnosti vyjadrila súhlas s tým, aby
ústavný súd upustil od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.
12. Vzhľadom na vyjadrenie sťažovateľky a predsedu okresného súdu o tom, že
súhlasia s upustením od ústneho pojednávania, ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, keďže
dospel k názoru, že od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
13. Podaním z 24. septembra 2018 sťažovateľka informovala ústavný súd
o novozistenom prieťahu v trvaní troch rokov, ktorý opierala o rozsudok prvostupňového
súdu č. k. 29 C 3/2017-221 zo 6. júna 2018, podľa ktorého je jej nárok vysporiadaný
od 29. júla 2015. Skutočnosť, že súd neukončil konanie a pojednával podľa nej „ďalšie tri
roky o nulovom nároku“, pokladala sťažovateľka za novozistený trojročný prieťah v konaní.
Zároveň vyjadrila, že zotrváva na svojej sťažnosti v celom rozsahu, požaduje však za toto
oznámenie navýšiť trovy konania o jeden úkon v sume 153,50 € s režijným paušálom
v sume 9,21 €, celková suma trov konania bude 488,13 €.
II.
14. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
15. Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48
ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 29 C 3/2017
(pôvodne vedenom pod sp. zn. 29 C 90/2013 a sp. zn. 42 Ro 771/2012). Zároveň namietala
aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom.
16. Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1
dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, pričom
v obsahu týchto práv neexistuje zásadná odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98), čo umožňuje
preskúmať ich namietané porušenie spoločne.
17. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza
zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza
osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde
sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty
dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným
spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím
súdu“ (IV. ÚS 221/04).
18.1 Povinnosť súdu a sudcu konať bez prieťahov podľa právnej úpravy účinnej do
30. júna 2016 vyplývala z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ktorý súdu
prikazoval, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupoval tak, aby ochrana
ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie
začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie
prerokovaná a rozhodnutá, ako aj z § 117 ods. 1 OSP, podľa ktorého bol sudca povinný
robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné
vykonanie dôkazov, a z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len
z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda
senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, v ktorý sa bude konať nové pojednávanie.
18.2 Povinnosť súdu a sudcu konať bez prieťahov podľa právnej úpravy účinnej
od 1. júla 2016 je expresis verbis zakotvená ako základný princíp civilného sporového
konania v čl. 17 Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“), podľa ktorého súd
postupuje v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza
zbytočným prieťahom, koná hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania
strán sporu a iných osôb. Tento základný princíp konania je premietnutý do ďalších
ustanovení Civilného sporového poriadku so zohľadnením osobitostí jednotlivých druhov
konaní. Povinnosť súdu konať bez prieťahov vyplýva napríklad z § 157 ods. 1 CSP, podľa
ktorého súd postupuje v konaní tak, aby sa mohlo rozhodnúť rýchlo a hospodárne, spravidla
na jedinom pojednávaní s prihliadnutím na povahu konania, z § 153 CSP o sudcovskej
koncentrácii konania, ďalej z § 168 – § 172 CSP o predbežnom prejednaní sporu
a následkoch neprítomnosti strán aj z § 179 ods. 1 CSP, podľa ktorého pojednávanie vedie
súd tak, aby sa mohlo rozhodnúť spravidla na jedinom pojednávaní s prihliadnutím na
povahu konania a účel tohto zákona, alebo z § 183 ods. 1 prvej vety CSP, podľa ktorej
pojednávanie sa môže odročiť len z dôležitých dôvodov.
19. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom
v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (resp. čl. 6
ods. 1 dohovoru), ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02,
IV. ÚS 74/02, IV. ÚS 99/07) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická
zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup
samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd
v rámci prvého kritéria prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní
a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02, IV. ÚS 187/07). Podľa
uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľky.
20. Pokiaľ ide o kritérium, ktorým je právna a faktická zložitosť veci, ústavný súd
konštatuje, že rozhodovanie o finančných nárokoch vyplývajúcich z ukončenia pracovného
pomeru patrí k bežnej rozhodovacej praxi všeobecných súdov, a teda vec nie je právne
zložitá. Ústavný súd síce zohľadnil istú mieru faktickej zložitosti veci a sťaženie postupu
súdu spôsobené nepresným vyčíslením žalobného nároku, jeho častými zmenami a novými
návrhmi na vykonanie dokazovania, čo však nemalo zásadný vplyv na celkové posúdenie
veci ako fakticky zložitej.
21.1 Správanie sťažovateľky ako strany sporu je druhým kritériom, ktoré sa uplatňuje
pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj
k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru. Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľka čiastočne svojím správaním prispela
k spomaleniu postupu súdu v konaní, za čo jej bola uložená poriadková pokuta, napriek
ktorej došlo jej nečinnosťou k odročeniu ďalších dvoch pojednávaní súdu. Uvedená
skutočnosť vyplýva z vyjadrenia predsedu okresného súdu (bod 8 tohto odôvodnenia), ako
aj z obsahu samotného spisu. Nemožno prehliadnuť, že správanie protistrany majúce za
následok odročenie šiestich pojednávaní spomalilo postup súdu v konaní omnoho
výraznejším spôsobom. Sťažovateľka sa zúčastňovala pojednávaní (okrem už uvedených),
o konanie sa zaujímala aj tým, že aktívne nazerala do súdneho spisu a reagovala na jeho
priebeh podaniami, v ktorých menila výšku požadovaného nároku a menila petit svojho
žalobného nároku (návrh na doplnenie podania z 12. septembra 2013, sčasti späťvzatie
návrhu a návrh na zastavenie konania v tejto časti z 22. októbra 2014 a 5. januára 2015,
špecifikácia nároku z 3. augusta 2015), reagovala na vyjadrenia žalovaného, podávala
návrhy na doplnenie dokazovania (29. júla 2013, 19. septembra 2013, 18. novembra 2013,
22. októbra 2014, 2. apríla 2017), vyjadrovala námietky voči protokolácii zápisnice
z pojednávania, podala návrh na vydanie predbežného opatrenia a doplnenie návrhu na
vydanie predbežného opatrenia. Sťažovateľka tiež využila opravné prostriedky, ktoré jej
procesné právo poskytuje (odvolania proti uzneseniu o prerušení konania a proti uzneseniu
o čiastočnom zastavení konania a o vylúčení časti nároku na samostatné konanie). Využitie
týchto prostriedkov, aj keď im nebolo vždy zo strany súdu vyhovené, však nemožno
považovať za také správanie sťažovateľky, ktoré by spôsobovalo zbytočné prieťahy
v konaní. S poukazom na už uvedené zistenia ústavný súd konštatuje, že aj keď sa počas
väčšej časti konania (vzhľadom na jeho celkový priebeh) sťažovateľka správala zodpovedne
a jej správanie neviedlo k zbytočným prieťahom, v určitom období konania k prieťahom
v predmetnom konaní svojím prístupom a správaním sťažovateľka tiež prispela a jej
procesná aktivita mala vplyv na celkovú dĺžku konania pred okresným súdom.
21.2 Nad rámec k tomuto bodu odôvodnenia ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka
síce mala možnosť ústavnú sťažnosť na prieťahy v konaní podať aj v inom štádiu konania
pred súdom, urobila tak ale až vtedy, keď súd odročil pojednávanie pre účely vyhlásenia
rozsudku v merite veci, a teda tento postup sťažovateľky zrejme smeroval len k získaniu
primeraného finančného zadosťučinenia, keďže vedela že vyhlásením rozsudku, ktorým sa
ukončí porušovanie jej práv spočívajúcich v prieťahoch v konaní, uvedenú možnosť stratí.
21.3 Čiastočný podiel sťažovateľky (bod 21.1 tohto odôvodnenia) majúci tiež za
následok sťaženie postupu súdu v konaní (bližšie pozri bod 21.1 tohto odôvodnenia), ale aj
účelové konanie sťažovateľky pred podaním ústavnej sťažnosti (bod 21.2 tohto
odôvodnenia) ústavný súd potom zohľadnil pri priznaní výšky finančného zadosťučinenia
sťažovateľke (bod 2 výroku tohto nálezu).
22. Napokon sa ústavný súd zaoberal hodnotením postupu okresného súdu
v namietanom konaní, pričom vychádzal zo svojej ustálenej judikatúry, v zmysle ktorej
zbytočné prieťahy v konaní môžu byť zapríčinené nielen samotnou nečinnosťou
všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie
efektívne k odstráneniu právnej neistoty (II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).
23. Predseda okresného súdu pripojil k vyjadreniu k sťažnosti chronológiu úkonov
vykonaných v konaní. Po preštudovaní spisu okresného súdu sp. zn. 29 C 3/2017 ústavný
súd dospel k záveru, že uvedený prehľad úkonov zodpovedá obsahu spisu, a preto ho použil
ako podklad na hodnotenie postupu okresného súdu vo veci:
„- žaloba o zaplatenie 2 624,14 € s príslušenstvom zo 7. 12. 2012,
-dňa 12. 12. 2012 bol vo veci vydaný platobný rozkaz sp. zn. 42Ro771/2012.
-dňa 22. 2. 2013 podal žalovaný proti platobnému rozkazu odpor.
-dňa 5.4.2013 bol žalovaný vyzvaný na zaplatenie súdneho poplatku za podaný odpor
a jeho rovnopis bol zaslaný na vyjadrenie sťažovateľke.
-dňa 22.4.2013 sa sťažovateľka k odporu písomne vyjadrila a dňa 29.4.2013 zaplatil
žalovaný súdny poplatok za podaný odpor.
-v dôsledku podaného odporu bol spis dňa 31.5.2013 prevedený do registra C.
-dňa 15.7.2013 požiadala zákonná sudkyňa o pripojenie súvisiaceho spisu
-po oboznámení sa s obsahom pripojeného spisu bolo konanie uznesením zo dňa
26.8.2013 prerušené.
-dňa 9.9.2013 podala sťažovateľka návrh na vydanie predbežného opatrenia,
-dňa 13.9.2013 bola sťažovateľka vyzvaná na doplnenie dôvodov za účelom
posúdenia dôvodnosti podaného návrhu.
-dňa 16.9.2013 svoj návrh doplnila. V uvedený deň podala tiež odvolanie proti
uzneseniu o prerušení konania zo dňa 26.8.2013.
-uznesením zo dňa 30.9.2013 bolo rozhodnuté o návrhu na vydanie predbežného
opatrenia. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť 9.10.2013.
-proti uzneseniu o nariadení predbežného opatrenia sa žalovaný cestou svojho
právneho zástupcu odvolal dňa 22.10.2013.
-dňa 27.11.2013 bol žalovaný vyzvaný na zaplatenie súdneho poplatku za podané
odvolanie a toto bolo zaslané na vyjadrenie sťažovateľke.
-dňa 18.12.2013 bol spis predložený na rozhodnutie o podaných odvolaniach proti
uzneseniam zo dňa 26.8.2013 a 30.9.2013 Krajskému súdu v Košiciach.
-dňa 21.1.2014 bol spis vrátený z odvolacieho súdu s rozhodnutiami, ktorými bolo
uznesenie o prerušení konania potvrdené a uznesenie o nariadení predbežného opatrenia
zmenené. Uznesenia nadobudli právoplatnosť 30.1.2014.
-dňa 6.3.2014 bol zisťovaný stav konania, ktoré bolo dôvodom prerušenia konania.
-dňa 3.4.2014 bol spis zaslaný na vyžiadanie Okresnej prokuratúre Košice II.
-dňa 9.6.2014 oznámila sťažovateľka, že konanie, ktoré bolo dôvodom prerušenia
konania, je právoplatne ukončené.
-dňa 18.6.2014 tunajší súd požiadal Okresnú prokuratúru Košice II o vrátenie spisu.
-dňa 14.7.2014 bol predmetný spis Okresnou prokuratúrou Košice II vrátený.
-v auguste 2014 bolo určené pojednávanie na deň 22.10.2014.
-pojednávanie sa uskutočnilo a za účelom ďalšieho dokazovania bolo odročené na
deň 8.12.2014.
-dňa 4.12.2014 bolo pojednávanie, určené na deň 8.12.2014, odročené z dôvodu
práceneschopnosti zákonnej sudkyne.
-dňa 16.12.2014 bola sťažovateľka vyzvaná na špecifikáciu uplatnených nárokov.
-na výzvu reagovala podaním zo dňa 5.1.2015, kedy predložila tiež čiastočné
späťvzatie žaloby.
-dňa 29.1.2015 bolo jej podanie zo dňa 5.1.2015 zaslané právnemu zástupcovi
žalovaného.
-dňa 13.2.2015 bolo určené pojednávanie na deň 22.4.2015.
-z dôvodu práceneschopnosti zákonnej sudkyne bolo pojednávanie zrušené a nový
termín pojednávania určený na deň 1.7.2015.
-na uvedenom pojednávaní bolo konanie čiastočne zastavené a zvyšná časť
uplatňovaného nároku bola vylúčená na samostatné konanie.
-dňa 4.8.2015 sa sťažovateľka proti uzneseniu odvolala.
-dňa 7.8.2015 bolo odvolanie sťažovateľky zaslané na vyjadrenie právnemu
zástupcovi žalovaného.
-z dôvodu podaného odvolania bol spis dňa 27.8.2015 predložený na rozhodnutie
odvolaciemu Krajskému súdu v Košiciach, z ktorého bol vrátený dňa 27.10.2016
s rozhodnutím, ktorým bolo uznesenie o výroku o čiastočnom zastavení konania potvrdené
a odvolanie odmietnuté v časti výroku o vylúčení časti nároku na samostatné konanie.
-po doručení rozhodnutia odvolacieho súdu toto nadobudlo právoplatnosť dňa
16.12.2016.
-vylúčená časť je vedená pod sp. zn. 29C 3/2017.
-dňa 24.1.2017 bolo vo veci určené pojednávanie na deň 22.3.2017.
-dňa 17.3.2017 požiadal žalovaný o odročenie pojednávania, určeného na 22.3.2017,
z dôvodu zhoršenia zdravotného stavu ich právneho zástupcu, -súd žiadosť akceptoval
a určil nový termín pojednávania na deň 24.4.2017 -pojednávanie v uvedený deň sa
uskutočnilo a bolo odročené na neurčito za účelom ďalšieho dokazovania.
-dňa 30.5.2017 doručil písomné stanovisko žalovaný.
-dňa 7.6.2017 bolo uvedené stanovisko doručované zástupcovi sťažovateľky.
-dňa 11.6.2017 podala sťažovateľka písomné vyjadrenie, ktoré bolo 18.8.2017
doručené právnemu zástupcovi žalovaného.
-v októbri 2017 bolo určené pojednávanie na deň 4.12.2017.
-pojednávanie sa uskutočnilo a bolo odročené na deň 21.2.2018 stým, že stranám
sporu boli uložené povinnosti za účelom rozhodnutia veci. -uznesením zo dňa 11.1.2018
bola žalovanému uložená poriadková pokuta za nepredloženie žiadaných dokladov.
-dňa 21.2.2018 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na 7.5.2018, keďže
sťažovateľka na tomto pojednávaní predložila doklady, ku ktorým bolo potrebné zabezpečiť
vyjadrenie žalovaného, ktorému za tým účelom bola určená 15-dňová lehota.
-dňa 7.5.2018 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na deň 6.6.2018 za
účelom vyhlásenia rozsudku.
-dňa 6.6.2018 bol vo veci vyhlásený rozsudok.
-dňa 19.6.2018 sa žalovaný proti rozsudku odvolal, dňa 21.6.2018 sa odvolala
sťažovateľka.
-dňa 12.7.2018 boli odvolania zaslané na vyjadrenia procesným protistranám
a žalovaný bol vyzvaný na zaplatenie súdneho poplatku za podané odvolanie.
-sťažovateľka doručila svoje stanovisko 30.7.2018 a dňa 7.8.2018 bolo toto
vyjadrenie doručované právnemu zástupcovi žalovaného.
-dňa 9.8.2018 podala sťažovateľka písomné podanie, ktoré bolo 17.8.2018 zaslané
žalovanému cestou jeho právneho zástupcu.“
24. Po preskúmaní chronológie vykonaných úkonov súdu vyplývajúcich z vyjadrenia
predsedu okresného súdu a po preštudovaní predmetného spisu okresného súdu ústavný súd
konštatuje, že okresný súd vykonával úkony v zásade priebežne. Konanie bolo prerušené
od 26. augusta do 23. mája 2014. V postupe súdu ústavný súd ale konštatuje určité obdobia
nečinnosti, resp. aj neefektívneho postupu v konaní v období od 22. októbra 2014
do 1. júla 2015, od 21. septembra 2016 do 4. decembra 2017.
Neefektívny postup súdu spočíval aj v tom, že súd nedôsledne koncentroval svoj
postup pri vedení konania zadávaním ďalších povinností stranám sporu na viacerých
pojednávaniach, ktoré boli následné opätovne odročované bez ukončenia veci rozhodnutím
súdu v merite veci.
25. Ústavný súd poznamenáva, že hoci uvedené krátke obdobia nečinnosti, resp.
neefektívnej činnosti nie sú sami osebe obzvlášť významné, nemohol neprihliadnuť na
celkovú zjavne neprimeranú dĺžku konania trvajúceho od roku 2012, preto dospel k záveru,
že v napadnutom konaní došlo k zbytočným prieťahom a uvedený stav nebol do podania
sťažnosti odstránený. Na tomto základe ústavný súd rozhodol, že postupom okresného súdu
v napadnutom konaní bolo porušené základné právo sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).
III.
26. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím
rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli
porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný
zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd
môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Aj keď ústavný
súd zistil porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a porušenie práva na prerokovanie veci v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, nevyhovel v tejto časti návrhu sťažovateľky
a okresnému súdu príkaz konať vo veci bez zbytočných prieťahov neuložil (bod 4 výroku).
Z vlastného zistenia ústavného súdu vyplýva, že konanie pred okresným súdom bolo v čase
rozhodovania ústavného súdu meritórne skončené rozsudkom zo 6. júna 2018. Povinnosť
okresného súdu konať vo veci sťažovateľky bez zbytočných prieťahov v potenciálnom
prípade vrátenia veci na základe opravného prostriedku prvostupňovému súdu na ďalšie
konanie napokon vyplýva pre okresný súd priamo z ústavy garantujúcej toto základné právo
sťažovateľky.
IV.
27. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým
vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané
finančné zadosťučinenie.
28. Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha. Z § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súd rozhodne
o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo
slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti
rozhodnutia ústavného súdu.
29. Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany
porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo
spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie
porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva
(m. m. napr. IV. ÚS 210/04).
30. Sťažovateľka sa domáhala priznania finančného zadosťučinenia v sume 2 500 €
z dôvodov citovaných v časti I odôvodnenia tohto nálezu.
31. Pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení ústavný súd vychádza
zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý
spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom
na konkrétne okolnosti prípadu.
32. Zohľadňujúc konkrétne okolnosti posudzovanej veci a celkovú dĺžku konania,
dospel ústavný súd k záveru, že v danom prípade bude priznanie finančného zadosťučinenia
v sume 600 € primerané konkrétnym okolnostiam prípadu (bod 2 výroku tohto nálezu).
V.
33. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby
úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
34. Ústavný súd v zmysle § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol o úhrade
trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v súvislosti s jej právnym zastupovaním.
35. Úhradu trov konania priznal ústavný súd sťažovateľke za dva úkony právnej
služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti) vykonané v súlade s § 1 ods. 3,
§ 11 ods. 3, § 13 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a) a c), § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).
36. Tarifná odmena za jeden úkon právnej služby v roku 2018 predstavuje
sumu 153,50 €. Za dva úkony tak prináleží suma 307 € a režijný paušál (§ 16 ods. 3
vyhlášky) za dva úkony v sume 18,42 €, čo spolu predstavuje sumu 325,42 € (bod 3 výroku
tohto nálezu). Písomné vyjadrenie sťažovateľky z 24. septembra 2018 ústavný súd
nepovažoval vzhľadom na jeho obsah ako podanie relevantné na rozhodnutie vo veci samej,
a preto odmenu zaň nepriznal.
37. Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej
zástupkyne sťažovateľky do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (§ 31a zákona
o ústavnom súde v spojení s § 263 ods. 1 CSP).
38. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie
je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. novembra 2018