Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 647/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. novembra 2018

v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa),

zo sudcu Ladislava Orosza a sudcu Miroslava Duriša predbežne prerokoval sťažnosť

obchodnej spoločnosti A.G.P., s. r. o., Sad SNP 14, Žilina, zastúpenej advokátom

JUDr. Miroslavom Ňuňukom, Cintorínska 22, Bratislava, vo veci namietaného porušenia

základných práv podľa , a a 2 Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd uznesením Okresného súdu Bratislava I sp. zn. z 10. apríla 2017

a uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 28. júna 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti A.G.P., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. októbra 2017

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti A.G.P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka “), ktorou

namieta porušenie svojich základných práv podľa , a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Bratislava I

(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 27. februára 2017 (ďalej len „napadnuté

uznesenie okresného súdu“) a uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský

súd“) sp. zn. z 28. júna 2017 (ďalej len „napadnuté uznesenie krajského

súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka podala 1. marca 2017 okresnému

súdu návrh na vyhlásenie konkurzu na majetok obchodnej spoločnosti

(ďalej len „dlžník“), ktoré je okresným súdom vedené

pod sp. zn. (ďalej len „napadnuté konanie“). Dôvodom, ktorý sťažovateľka

v návrhu na vyhlásenie konkurzu uviedla, bola platobná neschopnosť dlžníka, keďže dlžník

bol viac ako 30 dní v omeškaní s plnením aspoň dvoch peňažných záväzkov viac ako

jednému veriteľovi.

Okresný súd uznesením sp. zn. zo 14. marca 2017 rozhodol o začatí

konkurzného konania proti dlžníkovi. Okresný súd uznesením sp. zn.

z 24. marca 2017 vyzval dlžníka na vyjadrenie sa k návrhu na vyhlásenie konkurzu

a na predloženie tam špecifikovaných listín. Zároveň bol dlžník okresným súdom poučený,

že v prípade neosvedčenia svoje platobnej schopnosti okresný súd vyhlási na jeho majetok

konkurz.

Okresný súd napadnutým uznesením návrh sťažovateľky na vyhlásenie konkurzu

na majetok dlžníka zamietol.

Na základe sťažovateľkou podaného odvolania krajský súd napadnutým uznesením

potvrdil napadnuté uznesenie okresného súdu.

Sťažovateľka v sťažnosti poukazuje na porušenie kogentných ustanovení zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP

a uvádza: „V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že podľa ust. sa na konkurzné

konanie primerane použijú ustanovenia , ak nie sú v rozpore

s ustanoveniami , pričom:

- Podľa Čl. 6 základných princípov majú strany sporu v konaní rovné

postavenie spočívajúce v rovnakej miere možností uplatňovať prostriedky procesného útoku

a prostriedky procesnej obrany okrem prípadu, ak povaha prejednávanej veci vyžaduje

zvýšenú ochranu strany sporu s cieľom vyvažovať prirodzene nerovnovážne postavenie

strán sporu;

- Podľa Čl. 6 základných princípov majú strany sporu právo sa oboznámiť

s vyjadreniami, návrhmi a dôkazmi protistrany a môžu k nim vyjadriť svoje stanovisko

v rozsahu, ktorý určí zákon

- Ustanovenie § 167 upravuje konkrétny procesný postup zachovávajúci tieto

základné princípy .

Súd prvej inštancie v rámci konania a rozhodnutia nerešpektoval vyššie uvedené

kogentné ustanovenia , čím došlo k porušeniu zásady kontradiktórnosti konania

vyjadrenej v a .“

Sťažovateľka v sťažnosti namieta, že okresný súd neurčil termín pojednávania

a postupoval striktne podľa o konkurze

a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov

(ďalej len „zákon o konkurze a reštrukturalizácii“), a to výlučne na základe jednostranného

vyjadrenia dlžníka.

Sťažovateľka namieta, že okresný súd jej ani jedno z vyjadrení dlžníka žiadnym

spôsobom nedoručil, pričom okresný súd napadnutým uznesením, vychádzajúc

z jednostranných vyjadrení dlžníka, rozhodol dva dni pred umožneným iniciatívnym

oboznámením sa s obsahom súdneho spisu tak, že rozhodol v prospech dlžníka.

Sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že krajský súd sa s uvedenými podstatnými

námietkami argumentačne nevysporiadal, čo považuje za „hrubé“ porušenie práva na súdnu

a inú právnu ochranu.

Sťažovateľka k napadnutému uzneseniu krajského súdu uvádza, že „... vníma ako

podstatný obsahový nedostatok jeho odôvodnenie, ktoré sa obmedzuje výlučne na polemiku

o aktívnej legitimácie Sťažovateľa s poukazovaním na skoršie právne názory iných súdov,

ktorých citovanie je dokonca opakované, pričom ohľadne ostatných v odvolaní namietaných

skutočností sa obmedzil výlučne na vyššie uvedené konštatovanie v rozsahu jednej vety

čo do namietaného porušenia práva na spravodlivý proces vyjadrený v čl. I podaného

odvolania.“.

Sťažovateľka v sťažnosti namieta aj skutočnosť, že vo veci nerozhodol zákonný

sudca, keď uvádza: „Sťažovateľ v tejto súvislosti ďalej poukazuje na spomenutú námietku

nezákonnosti sudcu Súdu prvej inštancie zodpovedného za odvolaním napadnuté

rozhodnutie (čl. II odvolania) na tom základe, že v zmysle poukazovaného rozvrhu práce

Súdu prvej inštancie v znení dodatku č. 3 bola zákonnou sudkyňou JUDr. Edita Sahánková,

ktorá však ku dňu vydania rozhodnutia mala ukončenú činnosť sudcu, na základe čoho malo

byť vykonané prerozdelenie elektronickým náhodným výberom bezodkladne po tejto

skutočnosti. Ukončenie výkonu funkcie sudcu nie možné považovať za situáciu v zmysle

ust. o súdoch, kedy môže byť vec pridelená sudcovi

určenému rozvrhom práce na vystupovanie výkonného sudcu len ak vznikne náhla prekážka,

ktorá bráni výkonnému sudcovi, ktorému bola vec pridelená, vykonávať úkony a rozhodovať

vo veci po kratší čas ako šesť týždňov; pridelenie sa vykonáva v čase, keď sa zistí náhla

prekážka. Na účely tohto ustanovenia sa za náhlu prekážku považuje aj čerpanie dovolenky.

Rozhodnutie Súdu prvého stupňa bolo vydané Mgr. Angelou Balázsovou, ktorá bola

v čase vydania rozhodnutia zastupujúcou sudkyňou v zmysle rozvrhu práce, pričom

ako uviedol Odvolací súd v ods. 4 rozhodnutia o odvolaní, vec bola pridelené

elektronickými prostriedkami na ďalšie konanie sudcovi JUDr. Vladimírovi Sklenkovi

až po vydaní rozhodnutia súdu prvého stupňa (č. l. 346; odvolaním napadnuté rozhodnutie

je na č. l. 267). Na tomto základe preto Sťažovateľ trvá na názore, že vo veci konal

a rozhodol nezákonný sudca, nakoľko prerozdelenie vecí malo byť uskutočnené ihneď

po ukončení činnosti pôvodného zákonného sudcu, k čomu jednoznačne nedošlo náhle

a bez toho, aby o takejto skutočnosti nevedelo vedenie Súdu prvej inštancie.

Uvedeným postupom Súdu prvej inštancie došlo k porušeniu čl. 46 ods. 1 a čl. 48

ods. 1 SR, nakoľko vo veci nerozhodol zákonný sudca a Sťažovateľ má vzhľadom

k postupu Súdu prvej inštancie pochybnosti o jeho nezaujatosti a nestrannosti.

Tieto pochybnosti podkladá práve priebehom konania na Súde prvej inštancie, v rámci

ktorého sa opakovane (podaniami z 13. 03. 2017 a 15. 04. 2017) domáhal riadneho

priebehu konkurzného konania, čo bolo zo strany Súdu prvej inštancie výslovne ignorované

tým, že rozhodnutie bolo vydané výlučne na základe vyjadrení Dlžníka týkajúcich sa merita

veci.“

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vydal nález:

„Základné právo spoločnosti A.G.P., s. r. o., zaručené v , 47 a 48

Slovenskej republiky a právo zaručené v čl. 6 Európskeho dohovoru o ľudských právach

uznesením Okresného súdu Bratislava I, sp. zn. z 10. apríla 2017 a uznesením

Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 28. júna 2017 porušené bolo.

Uznesenie Okresného súdu Bratislava I, sp. zn. z 10. apríla 2017

a uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 28. júna 2017 zrušuje

a vec vracia Okresnému súdu Bratislava I na ďalšie konanie.

Krajský súd v Bratislave je sťažovateľovi povinný zaplatiť primerané finančné

zadosťučinenie v sume 5.000 EUR, a to v lehote do dvoch mesiacov od právoplatnosti

nálezu.

Krajský súd v Bratislave je povinný sťažovateľovi nahradiť trovy konania v sume

vyčíslenej v rámci posledného úkonu vo veci, a to v lehote do 15 dní od právoplatnosti

nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne

neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu

štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnený návrh preto možno považovať taký návrh, pri predbežnom prerokovaní

ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (,

, ).

Ústavný súd považuje za nevyhnutné poukázať na to, že návrh na rozhodnutie (petit)

v sťažnosti nie je určitý. Sťažovateľka zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom

v petite nešpecifikovala, ktoré základné práva zaručené v , a a

dohovoru má byť napadnutými rozhodnutiami všeobecných súdov porušené. Vychádzajúc

z celkového obsahu sťažnosti, ako aj z predložených príloh však možno odvodiť,

že sťažovateľka sa domáha vyslovenia porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa

, základného práva na rovnosť v konaní podľa ,

základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa , základného

práva vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (ďalej len „označené práva“).

Na základe toho ústavný súd ustálil predmet tohto konania tak, ako to je uvedené v záhlaví

tohto uznesenia.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa . ods. 2 každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná...

Ústavný súd si pri výklade práva na súdnu ochranu podľa osvojil

judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo

na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú

odlišnosť ().

II.1 K namietanému porušeniu označených práv uznesením okresného súdu

sp. zn. z 10. apríla 2017

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,

že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je

právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (m. m. ).

Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého

princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu.

Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať

postupnosť tejto ochrany a pred tým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať

o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného

súdu ().

Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany

svojich základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných

prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť

z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. ).

Proti napadnutému uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie,

o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. z 28. júna 2017.

Právomoc krajského súdu ako odvolacieho súdu, ktorú tento uplatnil na základe

odvolania podaného sťažovateľkou, vylučuje, aby rozhodoval ústavný súd, preto sťažnosť

v tejto časti podľa ústavný súd odmietol pre nedostatok

právomoci.

II.2 K namietanému porušeniu označených práv uznesením krajského súdu

sp. zn. z 28. júna 2017

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený posudzovať právne názory

všeobecného súdu a preskúmavať ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými

sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným

súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil

od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam

(mutatis mutandis , , ).

Z judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že súd nemusí rozhodovať v súlade

so skutkovým a právnym názorom účastníka konania, je však povinný na zákonom

predpokladané a umožnené procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným

a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným právom

(, , , ).

Z argumentácie sťažovateľky v sťažnosti vyplýva, že namieta porušenie svojho práva

základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi na tom základe, že napadnuté

uznesenie okresného súdu bolo vydané nezákonným sudcom z dôvodu, že po zániku

funkcie sudcu JUDr. Edite Sahánkovej vec nebola podľa názoru sťažovateľky ihneď

prerozdelená elektronickými prostriedkami tak, ako to vyžaduje zákon, ale napadnuté

uznesenie okresného súdu bolo vydané JUDr. Angelou Balázsovou, ktorá bolo podľa

rozvrhu práce okresného súdu zastupujúcou sudkyňou JUDr. Edity Sahánkovej, čím bolo

podľa názoru sťažovateľky porušené jej základné právo podľa .

Ústavný súd k tejto námietke sťažovateľky v prvom rade považoval za potrebné

citovať relevantné zákonné ustanovenia.

Podľa o súdoch a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) zákonný sudca je sudca,

ktorý vykonáva funkciu sudcu na príslušnom súde a bol určený v súlade

so zákonom a s rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie o prejednávanej veci. Ak súd

rozhoduje v senáte, zákonnými sudcami sú všetci sudcovia určení podľa rozvrhu práce

na konanie a rozhodovanie v senáte. Účastník konania alebo strana v konaní, v ktorom

rozhoduje súd v senáte, nemá právo na vopred určeného sudcu spravodajcu. Zákonným

sudcom je aj sudca určený podľa odseku 4.

Podľa § 3 ods. 4 zákona o súdoch zmenu v osobe zákonného sudcu možno vykonať

len v súlade so zákonom a s rozvrhom práce.

Podľa § 51 ods. 1 zákona o súdoch ak tento zákon neustanovuje inak, veci určené

podľa predmetu konania sa v súlade s rozvrhom práce prideľujú jednotlivým senátom alebo

samosudcom náhodným výberom pomocou technických prostriedkov a programových

prostriedkov schválených ministerstvom tak, aby bola vylúčená možnosť ovplyvňovania

pridelenia vecí. Súdnym úradníkom sa prideľujú veci podľa rozvrhu práce tak,

aby sa zabezpečilo ich rovnomerné zaťaženie a riadny chod súdu.

Podľa § 51 ods. 4 zákona o súdoch náhodným výberom pomocou technických

prostriedkov a programových prostriedkov schválených ministerstvom sa podľa rozvrhu

práce alebo jeho zmeny prerozdeľujú už pridelené veci aj v prípade

a) dlhodobej šesť týždňov presahujúcej neprítomnosti zákonného sudcu, ktorému

bola vec pridelená,

b) zmeny v obsadení súdu sudcami, a to vrátane zmeny v dôsledku dočasného

pridelenia sudcu; pri zmene v zložení senátu sa vec ponecháva v pôvodnom senáte, alebo

sa prerozdelí do iného senátu, kde sa zaraďuje sudca spravodajca tak, aby prerozdelením

veci bola zabezpečená rovnomerná zaťaženosť senátov na súde,

c) výraznej nerovnomernosti zaťaženosti sudcov a

d) ak bol zákonný sudca, ktorému bola vec pridelená, z konania a rozhodovania

vo veci vylúčený.

Podľa § 51 ods. 6 zákona o súdoch ak vznikne náhla prekážka, ktorá bráni

zákonnému sudcovi, ktorému bola vec pridelená, vykonávať úkony a rozhodovať vo veci

po kratší čas ako šesť týždňov, vec bude pridelená sudcovi určenému rozvrhom práce

na zastupovanie tohto zákonného sudcu; pridelenie sa vykonáva v čase, keď sa zistí náhla

prekážka. Na účely tohto ustanovenia sa za náhlu prekážku v práci považuje aj čerpanie

dovolenky.

Ústavný súd konštatuje, že zásada zákonného sudcu predstavuje v právnom štáte

jednu zo základných garancií nezávislého a nestranného rozhodovania súdu a sudcu. Táto

zásada je ústavnou zárukou pre každého účastníka konania, že v jeho veci bude rozhodovať

súd a sudcovia, ktorí sú na to povolaní podľa vopred známych pravidiel, ktoré sú obsahom

rozvrhov práce upravujúcich prideľovanie súdnych prípadov jednotlivým sudcom tak,

aby bola zachovaná zásada pevného prideľovania súdnej agendy a aby bol vylúčený

(pre rôzne dôvody a rozličné účely) výber súdov a sudcov „ad hoc“ (m. m. ,

). Rozhodovanie veci zákonným sudcom (aj súdom) je tak základným

predpokladom na naplnenie podmienok spravodlivého procesu ().

Pojem zákonného sudcu je definovaný viacerými na seba nadväzujúcimi kritériami,

ktoré súčasne tvoria navzájom prepojené garancie reálneho obsahu tohto základného práva.

Zo stabilnej judikatúry ústavného súdu je zrejmé, že za zákonného sudcu treba

považovať sudcu, ktorý spĺňa zákonom určené predpoklady na výkon sudcovskej funkcie,

bol natrvalo alebo dočasne pridelený na výkon funkcie k určitému súdu, jeho funkcia

nezanikla a bol určený na prejednanie konkrétnej veci v súlade s rozvrhom práce súdu

().

V zákone o súdoch je taktiež definované, že rozvrh práce je akt riadenia predsedu

súdu, ktorým sa riadi organizácia práce súdu pri zabezpečení výkonu súdnictva na príslušný

kalendárny rok. Vydanie rozvrhu práce na tom-ktorom súde sa realizuje, tak ako mnohé iné

akty riadenia predsedov súdov, vo forme opatrenia vydaného podľa konkrétnych zákonných

ustanovení, pričom vydaný rozvrh práce musí byť súčasne aj v súlade s príslušnými

ustanoveniami zákona, v danom prípade predovšetkým zákona o súdoch.

V posudzovanej veci má význam skúmanie, či bola okresným súdom rešpektovaná

zásada prideľovania vecí jednotlivým sudcom v súlade s pravidlami obsiahnutými v rozvrhu

práce na rok 2017 a spôsobom, ktorý určuje zákon o súdoch.

Ústavný súd považuje nahliadnutím do rozvrhu práce okresného súdu na rok 2017,

ktorý nadobudol účinnosť 1. januára 2017 (ďalej len „rozvrh práce“) a ktorého úplné znenie

je dostupné na webovej stránke okresného súdu, za preukázané, že v súlade s bodom

38 spoločných zásad pre občianskoprávny, trestný a obchodný úsek v prípade, že sudcovi

zanikne výkon funkcie sudcu, jeho zastupujúci sudca vykonáva neodkladné úkony

vo veciach, ktoré boli pridelené sudcovi, ktorému zanikla funkcia až do času, kým

v predmetných veciach nebude určený nový zákonný sudca. Až do prerozdelenia vecí

z oddelenia sudcu, ktorému funkcia zanikla, vykonávajú v tomto oddelení všetky úkony

pridelený súdny tajomník a asistentka.

Z dodatku č. 4 k rozvrhu práce na rok 2017, ktorý nadobudol účinnosť 9. mája 2017

(ďalej len „dodatok k rozvrhu práce“) bodu II je zrejmé, že v súvislosti s ukončením

funkcie sudkyne JUDr. Edite Sahánkovej na okresnom súde všetky nevybavené veci

z oddelení 4 K, 4 R, 4 NcKR boli prerozdelené náhodným výberom prostredníctvom

technických a programových prostriedkov schváleným Ministerstvom spravodlivosti

Slovenskej republiky medzi oddelenia 37 K, 37 R, 37 NcKR a 8 K, 8 R, 8 NcKR

pomerovým číslom „1“.

Z prílohy č. 1 k dodatku k rozvrhu práve vyplýva, že vec sťažovateľky vedená

pod sp. zn. bola pridelená do oddelenia 37 K zákonnému sudcovi

JUDr. Vladimírovi Sklenkovi.

V prejednávanej veci je podstatná skutočnosť, že okresný súd bol viazaný § 19 ods. 1

písm. b) zákona o konkurze a reštrukturalizácii, podľa ktorého ak sa konkurzné konanie

začalo na návrh veriteľa, súd rozhodne vo veci vyhlásenia konkurzu do 7 dní od vyhlásenia

uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie, alebo do 7 dní, odkedy dlžník súhlasil,

aby sa rozhodlo bez pojednávania. Ústavný súd konštatuje, že z príloh pripojených

k sťažnosti je zrejmé, že dlžník súhlasil s rozhodnutím bez nariadenia pojednávania

a na základe uvedeného bol okresný súd povinný dodržať pri rozhodnutí zákonnú lehotu

siedmich dní od doručenia vyjadrenia dlžníka.

Vzhľadom na citované zákonné ustanovenia v kontexte s rozvrhom práce okresného

súdu a jeho dodatkom ak bolo napadnuté uznesenie okresného súdu vydané zastupujúcou

sudkyňou JUDr. Angelou Balázsovou, ktorá bola povinná vykonať neodkladné úkony,

a až tak následne v súlade s dodatkom k rozvrhu práce bola vec pridelená

JUDr. Vladimírovi Sklenkovi, možno konštatovať, že vo veci sťažovateľky konal

a rozhodoval zákonný sudca podľa vopred známych pravidiel, ktoré sú obsahom rozvrhu

práce okresného súdu v súlade so zákonom o súdoch.

Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie zásady kontradiktórnosti konania

v dôsledku skutočnosti, že jej okresným súdom neboli doručené vyjadrenia dlžníka,

a je preto toho názoru, že okresný súd a následne aj krajský súd rozhodli len na základe

jednostranných vyjadrení dlžníka, bez primeraného vysporiadania sa k jej podstatným

argumentom, čím bolo porušené jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, základné právo na rovnosť v konaní podľa , právo vyjadriť

sa k vykonávaným dôkazom podľa a právo na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

K namietanému porušeniu základného práva na rovnosť v konaní podľa čl. 47 ods. 3

a základného práva vyjadriť sa s vykonaným dôkazom podľa

ústavný súd uvádza, že zo sťažnosti, ako aj z príloh k nej pripojených vyplýva

chronologický priebeh napadnutého konania.

Z uvedeného priebehu napadnutého konania je zrejmé, že sťažovateľka

sa s podaniami dlžníka doručenými okresnému súdu 3. marca 2017 a 6. marca 2017

oboznámila nahliadnutím do súdneho spisu 13. marca 2017, pričom následne v ten istý deň

doručila okresnému súdu svoje vyjadrenie k priebehu napadnutého konania. Následne

okresný súd uznesením sp. zn. zo 14. marca 2017 rozhodol o začatí

konkurzného konania a vyzval dlžníka na osvedčenie svojej platobnej schopnosti. Dlžník

doručil 5. apríla 2017 okresnému súdu ďalšie vyjadrenie a zároveň vyjadril svoj súhlas, aby

okresný súd rozhodol bez nariadenia pojednávania. Okresný súd v zákonnej lehote siedmich

dní napadnutým uznesením z 10. apríla 2017 návrh sťažovateľky na vyhlásenie konkurzu

na majetok dlžníka zamietol.

K námietkam sťažovateľky týkajúcim sa nedoručovania vyjadrení dlžníka ústavný

súd uvádza, že nedoručenie vyjadrenia účastníka konania druhému účastníkovi konania

vytvára stav nerovnosti účastníkov v konaní pred súdom, čo je v rozpore s princípom

kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní ako súčasti práva na spravodlivý proces.

Ústavný súd bol však v okolnostiach posudzovanej veci povinný zohľadniť aj určité

osobitosti konkurzného konania a vyhodnotiť, či okresný súd nedoručením vyjadrení

dlžníka zasiahol do sťažovateľových označených práv, a zároveň pritom zohľadniť

ústavnoprávnu intenzitu zásahu do ňou označených práv.

V prejednávanej veci je rozhodujúcou skutočnosť, že konkurzné konanie je

osobitným typom súdneho konania, v ktorom si veritelia vymáhajú pohľadávky proti

dlžníkovi, ktorý je v krízovej ekonomickej situácii, zákonom označenej ako úpadok

(hroziaci úpadok) Konkurzné konanie má prvky sporového aj nesporového konania

v závislosti od toho, v ktorom štádiu sa konanie nachádza. V napadnutom konaní

je relevantné, že okresný súd založil svoje rozhodnutie na nepreukázaní aktívnej legitimácie

sťažovateľky na podanom návrhu. Podľa názoru okresného súdu, keďže platí,

že na preukázanie spornosti pohľadávky postačuje jej spornosť iba osvedčiť, okresný súd

považoval v prípade napadnutého konania za vo veci preukázaný fakt spornosti pohľadávky

a spornosti existencie plurality veriteľov.

Z napadnutého uznesenia okresného súdu je zrejmé, že skutočnosti o nedostatku

aktívnej legitimácie sťažovateľky z dôvodu spornosti pohľadávky a spornosti plurality

veriteľov dlžník namietal už vo svojich podaniach z 3. marca 2017 a 6. marca 2017,

s ktorými bola sťažovateľka oboznámená, o čom svedčí okrem nahliadnutia do súdneho

spisu samotnou sťažovateľkou aj fakt, akým sťažovateľka viedla v konkurznom konaní

ďalšiu argumentáciu.

Ústavný súd v tejto súvislosti považuje za potrebné uviesť, že si je vedomý toho,

že samotná sťažovateľka vo svojom podaní z 13. marca 2017 uvádza, že k vyjadreniam

dlžníka sa nebude v tomto štádiu vyjadrovať a že disponuje množstvom dôkazných

prostriedkov, ktoré budú v napadnutom konaní predložené. Z uvedeného vyplýva,

že ak sťažovateľka ako veriteľ oprávnený podať návrh na vyhlásenie konkurzu na majetok

dlžníka disponovala dôkazmi odôvodňujúcimi jej návrh, bola povinná ich v tomto štádiu

konkurzného konania konajúcemu súdu predložiť, čo neurobila, a tak sama nevyužila

možnosti uplatnenia prostriedkov procesného „útoku“ a prostriedkov procesnej obrany

napriek skutočnosti, že bola oboznámená v tvrdeniami dlžníka.

Vo vzťahu k námietke o nedoručení vyjadrenia dlžníka k odvolaniu, ktoré

sťažovateľka podala, ústavný súd uvádza, že tak, ako už uviedol, zaujal už názor,

že nedoručenie vyjadrenia účastníka konania druhému účastníkovi konania vytvára stav

nerovnosti účastníkov v konaní pred súdom, čo je v rozpore s princípom kontradiktórnosti

konania a rovnosti zbraní ako súčasti práva na spravodlivý proces (,

), zároveň ale tiež pripustil, že v niektorej veci môže byť absencia stanoviska

k vyjadreniu k opravnému prostriedku druhého účastníka konania právne irelevantná.

O taký prípad ide vtedy, keď súd rozhodujúci o opravnom prostriedku nezaložil svoje

rozhodnutie na vyjadrení k opravnému prostriedku (teda vtedy, keď vyjadrenie

k opravnému prostriedku nemalo zásadný vplyv na rozhodnutie o opravnom prostriedku).

V tejto súvislosti ústavný súd, reagujúc na túto námietku sťažovateľky, uvádza,

že právo na spravodlivé súdne konanie v sebe zahŕňa právo na prístup k súdu a pripájajú sa

k nemu záruky ustanovené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu súdu a vedenie

konania. To všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé prerokovanie veci. Právo

na spravodlivé súdne konanie implikuje pre všetky strany právo zoznámiť sa pri konaní

s každým dokladom alebo návrhom predloženým súdom druhou stranou a možnosť sa

k nemu vyjadriť. Právo, aby bola vec prerokovaná spravodlivo, je jednou zo zložiek práva

na spravodlivé súdne konanie. Právo na spravodlivé súdne konanie v sebe zahŕňa princíp

rovnosti zbraní (rozhodnutie vo veci Monnel a Morris c. Spojené kráľovstvo z 2. 3. 1987,

séria A, č. 115, s. 23, bod 62), princíp kontradiktórneho prerokovania veci (rozhodnutie

vo veci Mantovanelli c. Francúzsko z 28. 4. 1991, séria A, č. 211, s. 27, bod 67), právo

na odôvodnenie súdneho rozhodnutia (rozhodnutie vo veci Van de Hurk c. Holandsko

z 30. 11. 1987, séria A, č. 127-B, s. 35, bod 53) a právo byť prítomný na konaní a osobne sa

vyjadriť k svojej záležitosti. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť

súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkazovými návrhmi strán s výhradou,

že majú význam pre rozhodnutie (rozhodnutie vo veci Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993,

séria A, č. 254-B, s. 49, bod 30).

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené konštatuje, že predmetné vyjadrenie dlžníka

k odvolaniu sťažovateľky nemalo vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu o opravnom

prostriedku. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu nevyplýva, že by

odvolací súd k prijatiu záverov, na ktorých založil svoje rozhodnutie, viedlo vyjadrenie

dlžníka k odvolaniu sťažovateľky. Krajský súd sa v napadnutom uznesení stotožnil

s napadnutým uznesením okresného súdu a uviedol, že okresný súd postupoval vecne

správne, ak skúmajúc aktívnu vecnú legitimáciu sťažovateľky zistil, že táto nemá nespornú

pohľadávku voči dlžníkovi, preto nebolo možné dospieť k inému právnemu záveru ani

krajským súdom v odvolacom konaní. Na základe uvedeného je zrejmé, že krajský súd

vychádzal zo skutočností zistených okresným súdom v napadnutom uznesení a z námietok

dlžníka, ktoré boli predmetom konania už pred okresným súdom a ktoré boli sťažovateľke

známe.

Pretože v danom prípade okresný súd pri svojom rozhodovaní nevybočil

z existujúceho rámca platných a účinných právnych predpisov a dostatočným spôsobom

svoje závery odôvodnil, ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľkou v sťažnosti

uplatnené námietky sú zjavne neopodstatnené, takže nesignalizujú žiadnu možnosť priamej

príčinnej súvislosti s možným porušením jej v sťažnosti označených práv, ústavný súd

sťažnosť v súlade s v tejto časti odmietol ako zjavne

neopodstatnenú.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd

už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. novembra 2018