Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 482/2018
PDF · 252.55 KB
No categories available
III. ÚS 482/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. decembra
2018 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti –
, , zastúpenej advokátkou JUDr. Evou Michalenkovou,
Kuzmányho 5, Banská Bystrica, vo veci namietaného porušenia základného práva
podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 17
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 4 ods. 1 a 2 Protokolu č. 7
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajskej prokuratúry
v Bratislave a jej uznesením č. k. 1 KPt 720/17/1100-2 z 10. novembra 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti – o d m i e t a
ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. januára
2018 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti – ,
(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie
svojich v záhlaví označených práv podľa Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“),
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dodatkový protokol“) a Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „protokol č. 7“) postupom Krajskej prokuratúry v Bratislave
(ďalej len „krajská prokuratúra“) a jej uznesením č. k. 1 KPt 720/17/1100-2 z 10. novembra
2017.
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka má postavenie poškodenej
v konaní, v ktorom bolo uznesením vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva Policajného zboru
v Senci, odboru kriminálnej polície sp. zn. ČVS:ORP-578/OEK-SC-2013 z 15. januára
2016 vznesené obvinenie (ďalej len „obvinená“) za prečin zvýhodňovania
veriteľa podľa § 240 ods. 1 a 2 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších
predpisov. Tento trestný čin mala obvinená spáchať tak, že „ako konateľka spoločnosti
so sídlom (neskôr ako splnomocnený
zástupca spoločnosti ..) v období rokov 2010 - 2011, kedy bola uvedená
spoločnosť v úpadku, zmarila uspokojenie pohľadávky spoločnosti -
.. vo výške 82.672,76,- eur tým spôsobom, že sústavne uprednostňovala
pri úhrade faktúr obchodným partnerom svoju vlastnú spoločnosť
.. ktorej ako svojmu veriteľovi zaplatila za predmetné obdobie z prijatej
sumy 1 600 000,- eur sumu vo výške až 700 000,-eur, pričom v období od augusta 2011
už mala spoločnosť ENGE tech, s. r. o na svojom účte sumu vo výške viac ako 66 000,- eur
a aj táto suma bola použitá predovšetkým na úhrady spoločnosti
.
3. Trestné stíhanie obvinenej bolo uznesením prokurátora Okresnej prokuratúry
Bratislava III (ďalej len „okresná prokuratúra“) sp. zn. 4 Pv 173/14/1103 z 18. augusta 2017
zastavené v zmysle § 215 ods. 1 písm. d) v spojení s § 9 ods. 1 písm. e) zákona č. 301/2005
Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“),
a to pre neprípustnosť trestného stíhania, keďže obvinenej bolo skoršie trestné stíhanie pre
ten istý skutok právoplatne zastavené a toto rozhodnutie nebolo v predpísanom konaní
zrušené.
4. Pretože sťažovateľka so zastavením trestného stíhania nesúhlasila, podala
proti uzneseniu okresnej prokuratúry z 18. augusta 2017 sťažnosť, ktorú prokurátorka
krajskej prokuratúry uznesením č. k. 1 Kpt 720/17/1100-2 z 10. novembra 2017 (ďalej len
„napadnuté uznesenie“) podľa ustanovenia § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku
zamietla ako nedôvodnú.
5. Z príloh pripojených k sťažnosti ústavný súd zistil, že „že dňa 20.05.2013
prokurátorka Okresnej prokuratúry Žiar nad Hronom uznesením sp. zn. 2 Pv 534/11/6613
podľa § 215 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku zastavila (skoršie, pozn.) trestné stíhanie
obvinenej... ktorej bolo uznesením vyšetrovateľa PZ Okresného riaditeľstva PZ Žiar nad
Hronom sp. zn. ORP-607/OEK-ZH-2011 zo dňa 14.01.2013 vznesené obvinenie za prečin
poškodzovania veriteľa podľa § 239 ods. 1 písm. a), ods. 4 Trestného zákona na tom
skutkovom základe, že ako bývalá konateľka spoločnosti .. ako dlžník,
ktorý si nesplnil svoje splatné záväzky voči spoločnosti ..
tým, že nezaplatila za vykonané vrtné práce... zmarila uspokojenie svojho veriteľa... tým,
že dňa 29.04.2011 previedla spoločnosť na nového majiteľa -
, v dôsledku čoho neboli uspokojené záväzky veriteľa
za vykonané vrtné práce a tým vznikla spoločnosti .. priama
škoda vo výške 82.672,76 EUR“ (s. 3 a 4 uznesenia okresnej prokuratúry z 18. augusta
2017, pozn.). Sťažnosť sťažovateľky proti uzneseniu okresnej prokuratúry bola uznesením
krajskej prokuratúry č. k. 3 KPt 357/13-2 zo 14. júna 2013 zamietnutá ako nedôvodná,
pretože sa nepodarilo preukázať naplnenie znakov skutkovej podstaty trestného činu
poškodzovania veriteľa obvinenej . V rámci odôvodnenia svojho
rozhodnutia krajská prokuratúra poukázala na to, že „Na trestnú zodpovednosť... v zmysle
platnej legislatívy nebude stačiť, ak je dlžníkom oddialené, resp. sťažené uspokojenie
veriteľa, pokiaľ veriteľ má možnosť uspokojiť svoju pohľadávku z iného majetku dlžníka.
Ako v súlade s obsahom vyšetrovacieho spisu uvádza prokurátorka okresnej prokuratúry
v napadnutom uznesení, dňa 15.4.2013 bola vypočutá obv. , ktorá k svojmu
výsluchu doložila čestné prehlásenie o majetku v celkovej hodnote 91.844,-€, pričom je
ochotná uhradiť sumu 82.672,76 € po dohode so spol.
Nejde teda o trestný čin poškodzovania veriteľa, keďže obvinená vlastní majetok, z ktorého
je možné uspokojiť pohľadávku a je ochotná túto
pohľadávku z tohto majetku aj uhradiť. Naviac, ako správne uvádza sťažovateľ v sťažnosti,
v zmysle § 115 ods.1, ods.2 Obchodného zákonníka obchodný podiel neprevádza konateľ
spoločnosti (v bola obvinená konateľkou, jediným spoločníkom bol
) ale (ak to pripúšťa spoločenská zmluva po predchádzajúcom súhlase
valného zhromaždenia) obchodný podiel môže previesť výlučne spoločník, t.j.
. ... obvinená uvedený obchodný podiel podľa zadovážených
dôkazov na nového majiteľa neprevádzala, postup prokurátorky okresnej prokuratúry
ohľadom posúdenia uvedeného skutku v súvislosti s konaním obvinenej korešponduje
s vykonanými dôkazmi.“.
6. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti poukázala na už popísané skoršie trestné stíhanie
obvinenej, ktoré bolo právoplatne zastavené. Zastáva názor, že skoršie trestné stíhanie bolo
postihnuté závažnou procesnoprávnou vadou, keď vyšetrovateľ chybne popísal skutok
v skutkovej vete uznesenia o vznesení obvinenia ako prečin poškodzovania veriteľa.
Podstatou podľa nej je, že obvinená bola v spoločnosti , iba konateľkou,
nikdy nie spoločníčkou, a preto objektívne nemohla a ani nepreviedla žiaden obchodný
podiel tejto spoločnosti na p. V skutočnosti previedol obchodný podiel
, ktorý bol spoločníkom spoločnosti. Na základe takto chybne vzneseného
obvinenia došlo k zastaveniu trestného stíhania obvinenej. Podľa jej názoru malo byť
správne vznesené obvinenie pre trestný čin zvýhodňovania veriteľa.
7. Na základe uvedeného sťažovateľka, porovnávajúc obe trestné stíhania obvinenej,
sumarizuje, že nemohlo ísť o totožné skutky, pretože bolo preukázané, že obvinená
sa prvého skutku (trestný čin poškodzovania veriteľa, pozn.) nemohla nikdy v skutočnosti
dopustiť. Nadväzne si kladie otázku, ako mohol dozorujúci prokurátor v neskoršom
trestnom stíhaní obvinenej konštatovať, že bola zistená totožnosť oboch skutkov, konkrétne
zhoda v spôsobenom následku a čiastočná zhoda v konaní obvinenej. Sťažovateľka
nerozumie výsledku konania a uvádza, že za tejto situácie má k dispozícii jediný možný
prostriedok nápravy, a to podanie návrhu na obnovu konania podľa § 394 ods. 3 a 4
Trestného poriadku, ktorá je však možná až potom, čo ústavný súd skonštatuje, že boli
porušené jej práva. Poukazuje tiež na to, že aj keď sa čl. 4 ods. 1 a 2 protokolu č. 7 primárne
vzťahuje na práva obvineného, resp. obžalovaného, analogicky ich je možné aplikovať
aj na tento prípad, teda na poškodeného, pretože sťažovateľka preukázala, že došlo
k podstatným chybám v oboch trestných konaniach.
8. Zároveň sťažovateľka uviedla, že si riadne a včas uplatnila svoje nároky
na náhradu škody v občianskoprávnom konaní, avšak „... konateľka obž.
ako fyzická osoba nezodpovedá za náhradu škody v občiansko-právnom konaní a jediný
spôsob, akým sťažovateľ ako poškodený mohol získať náhradu škody od tejto obžalovanej
(za prečin Zvýhodňovania veriteľa podľa ust. § 240 ods. 1, ods. 2 Tr. zák.) bolo
kvalifikovane, odborne a nestranne vedené trestné stíhanie voči nej a podanie obžaloby
na trestný súd, ktorý ako jediný bol oprávnený rozhodnúť o povinnosti obžalovanej nahradiť
škodu spôsobenú sťažovateľovi a to sumu 82.672,76.- eur a denný úrokom z omeškania
vo výške 0,01% zo sumy 82.672,76.- eur od 20.9.2010 až do zaplatenia“. S poukazom na
tieto skutočnosti sťažovateľka považuje za spravodlivé, aby jej ústavný súd priznal nárok
na zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 22 000 €, ktorá
„samozrejme nie je náhradou škody ale je len satisfakciou za opakované a úmyselné
porušovanie platného trestného práva zo strany orgánov činných v trestnom konaní.“
9. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„Práva sťažovateľa... zaručené Ústavou Slovenskej republiky v článkoch čl. 2 ods. 2,
čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a zaručené Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných
slobôd v čl.17, v Dodatkovom protokole z 20.3.1952 v čl. 1, v Dodatkovom protokole č. 7
článok 4 ods. 1, ods. 2 nezákonným postupom Krajskej prokuratúry Bratislava v konaní
sp.zn. 1KPt 720/17/ 1100- 2 , uznesenie z 10.11.2017, porušené boli.
Sťažovateľovi... Ústavný súd SR priznáva finančné zadosťučinenie v sume 22.000.-
EUR (slovom Dvadsaťdva tisíc eur), ktoré je povinná Krajská prokuratúra Bratislava
vyplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľa...
Sťažovateľovi... Ústavný súd SR priznáva náhradu trov právneho zastupovania ...“
II.
10. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
11. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje,
či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie.
12. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý
je zjavne neopodstatnený.
13. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú
sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného
orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré
označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom
alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
14. Sťažovateľka v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu namieta porušenie svojich
práv tým, že krajská prokuratúra sa v napadnutom uznesení, ktorým zamietla jej sťažnosť
proti uzneseniu okresnej prokuratúry o zastavení trestného stíhania, riadnym spôsobom
nevysporiadala so sťažnostnou argumentáciou sťažovateľky ako poškodenej. Podstatu
jej sťažnosti tvorí nesúhlas so záverom krajskej prokuratúry o tom, že malo ísť o totožné
skutky.
15. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje. Podľa čl. 1 dodatkového
protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok.
Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré
ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva. Predchádzajúce ustanovenie
nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú za nevyhnutné, aby upravili užívanie
majetku v súlade so všeobecným záujmom a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov
alebo pokút.
16. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
17. Podľa čl. 17 dohovoru nič v tomto dohovore sa nesmie vykladať ako oprávnenie
pre štát, skupinu alebo osobu vykonávať činnosť alebo uskutočniť skutok s cieľom narušiť
práva alebo slobody v dohovore zakotvené, alebo na obmedzovanie týchto práv a slobôd
vo väčšom rozsahu, než je stanovené v dohovore.
18. Podľa čl. 4 ods. 1 protokolu č. 7 nikoho nemožno stíhať alebo potrestať
v trestnom konaní podliehajúcom právomoci toho istého štátu za trestný čin, za ktorý už bol
oslobodený alebo odsúdený právoplatným rozsudkom v súlade so zákonom a trestným
poriadkom tohto štátu. Podľa ods. 2 uvedeného článku protokolu č. 7 ustanovenia
predchádzajúceho odseku nie sú na prekážku obnove konania v súlade so zákonom
a trestným poriadkom príslušného štátu, ak nové alebo novoodhalené skutočnosti alebo
podstatná chyba v predchádzajúcom konaní mohli ovplyvniť rozhodnutie vo veci.
19. Ústavný súd predovšetkým uvádza, že sťažovateľke ako poškodenej
v posudzovanej trestnej veci vyplýva zo základného práva na inú právnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (v tomto prípade) iba právo, aby sa orgány činné v trestnom
konaní jej sťažnosťou proti uzneseniu o zastavení trestného stíhania zákonným spôsobom
zaoberali.
20. Ústavný súd preto preskúmal napadnuté uznesenie krajskej prokuratúry
z hľadiska jeho ústavnej akceptovateľnosti a zlučiteľnosti jeho účinkov so sťažovateľkou
označeným základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, pričom v súlade s materiálnym
prístupom k ochrane ústavnosti vzal do úvahy aj obsah uznesenia okresnej prokuratúry
z 18. augusta 2017, keďže označené rozhodnutie prokurátora okresnej prokuratúry
a napadnuté uznesenie krajskej prokuratúry tvoria z hľadiska predmetu požadovanej
ústavnej ochrany jeden celok (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08).
21. Prokurátor okresnej prokuratúry uznesením z 18. augusta 2017 zastavil trestné
stíhanie obvinenej, pretože išlo o osobu, proti ktorej bolo skoršie trestné stíhanie pre ten istý
skutok právoplatne zastavené. S ohľadom na uvedené uzavrel, že tú istú osobu nie je možné
za totožný skutok v zmysle zásady ne bis in idem a súvisiacej zásady res iudicata opätovne
stíhať. V odôvodnení svojho rozhodnutia pritom uviedol: „... Totožnosť skutku je
procesnoprávnym pojmom vzťahujúcim sa k prebiehajúcemu trestnému konaniu. V prípade
posudzovania otázky totožnosti skutku sa vždy jedná o otázku skutku a nie o otázku jeho
právnej kvalifikácie. Podľa ustálenej súdnej praxe ide o totožný skutok vtedy, ak je totožná
podstata skutku, t. j. ak je zachovaná aspoň čiastočná totožnosť konania alebo aspoň
čiastočná totožnosť následku. Uvedené pravidlo teda platí nielen pri absolútnej zhode
v konaní a spôsobenom následku, ale tiež v prípadoch, kedy bude zachovaná zhoda aspoň
v konaní bez zachovania identického následku alebo zhoda aspoň v následku,
bez zachovania identity konania. Konanie alebo následok pritom nemusia byť popísané
so všetkými skutkovými okolnosťami zhodne, keďže postačuje iba zhoda čiastočná.
... Je nesporné, že v oboch trestných veciach je hľadiska trestného konania
relevantným následkom konkrétne vyčíslená škoda na majetku spoločnosti -
, ku ktorej malo dôjsť zo strany spoločnosti (resp.
jej konateľa) v súvislosti s neuhradením faktúr v úhrnnej hodnote 82.672,76 EUR.
Vo vzťahu k posudzovaniu totožnosti skutku možno preto vyvodiť, že tak v prípade
zastavenia trestného stíhania v trestnej veci vedenej pod sp. zn. ORP- 607/OEK-ZH-2011
(zastavenej uznesením sp. zn. 2 Pv 534/11/6613 zo dňa 20.05.2013) ako aj v prípade
prebiehajúceho trestného stíhania vedeného pod sp. zn. ORP-578/OEK-SC-2013
je zachovaná úplná zhoda v spôsobenom následku.
Okrem toho s prihliadnutím na zmarenie uspokojenia pohľadávky, ktorá
je predmetom oboch posudzovaných skutkov, možno vzhliadnuť aj čiastočnú zhodu v
konaní, pričom obe konania majúce svoj základ v zmarení uspokojenia splatnej pohľadávky
od seba odlišujú iba ďalšie, z pohľadu posudzovania totožnosti skutku, menej významné
okolnosti.“
22. Prokurátorka krajskej prokuratúry sťažnosť sťažovateľky namierenú
proti uzneseniu prokurátora okresnej prokuratúry zamietla napadnutým uznesením,
v ktorom v rámci odôvodnenia na doplnenie uviedla: „... v oboch prípadoch sa jedná
o totožnú pohľadávku tej istej poškodenej spoločnosti. Forma konanie obvinenej je síce
v oboch prípadoch rozdielna, avšak jednotu skutku udržuje totožnosť následku, ktorým
je v tomto prípade zmarenie uspokojenia veriteľa - spoločnosti
ku ktorému došlo v dôsledku uprednostnenia úhrady iných pohľadávok resp.
prevedením celej spoločnosti na . V tomto prípade celé toto konanie v súvislosti
s pohľadávkou poškodenej spoločnosti smerovalo
k zmareniu uspokojenia veriteľa ako právne relevantnému následku oboch trestných činov,
či už poškodzovania veriteľa resp. zvýhodňovania veriteľa. Trestný čin zvýhodňovania
veriteľa je pritom vo vzťahu k trestnému činu poškodzovania veriteľa v pomere špeciality.
Totožnosť skutku v trestnom konaní je zachovaná, ak je zachovaná aspoň totožnosť konania
alebo totožnosť následku. Pritom nemusí byť konanie alebo následok popísaný so všetkými
skutkovými okolnostmi zhodné, postačí zhoda čiastočná.“
23. S ohľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že prokurátori okresnej, ako aj
krajskej prokuratúry mali dostatok podkladov na postup podľa § 215 ods. 1 písm. d)
Trestného poriadku a tento ich postup, ako aj výklad a aplikácia právnych noriem
pri formulovaní rozhodnutia opierajúceho sa o totožnosť skutku a v jeho dôsledku
o neprípustnosť trestného stíhania nevykazujú znaky popierania ich znenia, zmyslu
alebo účelu. V tejto súvislosti možno poukázať i na názor Európskeho súdu pre ľudské
práva [(ďalej len „ESĽP“); porov. rozsudok veľkého senátu vo veci Sergey Zolotuhkin
v. Rusko, č. 14939/03 z 10. 2. 2009], ktorý inštruuje, že čl. 4 protokolu č. 7 musí
byť chápaný tak, že zakazuje stíhanie alebo súdne konanie pre druhý trestný čin, pokiaľ
je založený na totožných alebo v podstate rovnakých skutočnostiach. Totožnosť skutku
je daná vtedy, keď konkrétne skutkové okolnosti sa týkajú toho istého obvineného
a sú neoddeliteľne späté v čase a v mieste, ktorých existencia musí byť preukázaná pre účel
odsúdenia alebo začatia trestného konania. Prístup, ktorý zohľadňuje právnu kvalifikáciu
oboch trestných činov je príliš reštriktívny vzhľadom na práva jednotlivca, pretože pokiaľ
sa súd obmedzí na zistenie, že daná osoba bola stíhaná pre trestné činy s odlišnou právnou
kvalifikáciou, riskuje, že podkope záruku zakotvenú v čl. 4 protokolu č. 7 k dohovoru.
Nesúhlas sťažovateľky s názorom krajskej prokuratúry, ktorá neostala iba pri skúmaní
právnej kvalifikácie, nemôže viesť k záveru, že napadnuté uznesenie je z ústavného
hľadiska neakceptovateľné, prípadne neudržateľné a nezakladá ani oprávnenie ústavného
súdu nahradiť právny názor krajskej prokuratúry svojím vlastným. Každý má síce zákonný
nárok na to, aby sa jeho podaniami, návrhmi a sťažnosťami kompetentné orgány zaoberali
a aby ich vybavili, avšak nikto nemá nárok na to, aby výsledok tohto vybavenia zodpovedal
jeho predstave.
24. Pokiaľ ide o právo sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, uvedené právo nemohlo byť v prerokúvanej veci vôbec dotknuté.
Pri rozhodovaní o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb ústavný súd
už mnohokrát vyslovil právny názor, podľa ktorého právo na vznesenie obvinenia a trestné
stíhanie inej osoby alebo na podanie obžaloby proti nej na súde prokurátorom nemožno
považovať za súčasť základného práva sťažovateľa na inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy (napr. II. ÚS 42/00, II. ÚS 238/02, III. ÚS 198/03), t. j. právo na vznesenie
obvinenia, prípadne podanie obžaloby nemá ústavný základ, a teda nepožíva ústavnú
ochranu. Ani z čl. 6 dohovoru nevyplýva právo na začatie a vedenie trestného stíhania
proti tretej osobe alebo právo na jej odsúdenie v trestnom konaní (porov. rozhodnutie ESĽP
vo veci Dziedzic v. Poľsko č. 50428/99 z 25. 11. 2003, bod 6; rozsudok vo veci Helmers
v. Švédsko č. 11826/85 z 29. 10. 1991, bod 29; rozsudok vo veci Kusmierek v. Poľsko
č. 10675/02 z 21. 9. 2004, bod 48).
25. Vymedzenie trestného činu, stíhanie páchateľa a jeho potrestanie je vecou vzťahu
medzi štátom a páchateľom trestného činu. Štát prostredníctvom svojich orgánov rozhoduje
podľa pravidiel trestného konania o tom, či bol trestný čin spáchaný a kto ho spáchal.
Účelom tohto procesu je prioritne osvedčenie tohto vzťahu medzi páchateľom a štátom
a ochrana celospoločenských hodnôt, a nie bezprostredná ochrana individuálnych
subjektívnych práv oznamovateľa trestného činu, resp. poškodeného (m. m. I. ÚS 68/2012).
Z uvedených dôvodov neobstojí ani úvaha sťažovateľky, že prípadný nález v jej veci by bol
tou rozhodnou skutočnosťou v zmysle § 394 ods. 4 Trestného poriadku, ktorá
by jej umožnila podať návrh na obnovu trestného stíhania. Okrem toho, poškodený nie je
osobou, ktorá je v zmysle § 396 ods. 1 až ods. 3 Trestného poriadku oprávnená podať návrh
na povolenie obnovy konania a skutočnosťou skôr neznámou nie je podľa § 394 ods. 4
Trestného poriadku nález ústavného súdu vyslovujúci porušenie práv poškodeného.
V zmysle uvedeného ustanovenia by malo ísť o rozhodnutie ESĽP, ktorým bolo
konštatované porušenie práv obvineného, nie poškodeného.
26. Ústavný súd chápe, že sťažovateľka sa cíti byť ukrivdená na svojich právach,
avšak pre účely ochrany jej individuálnych subjektívnych práv ustanovuje právny poriadok
Slovenskej republiky osobitné právne inštitúty „netrestnej povahy“, ktorých uplatnenie má
súkromnoprávny charakter a je plne v dispozícii osoby, ktorá tvrdí, že konaním inej osoby
došlo k zásahu do konkrétnych subjektívnych práv (m. m. I. ÚS 263/09, II. ÚS 676/2016).
K ich využitiu zo strany sťažovateľky došlo, keďže ako sama uvádza, náhrady spôsobenej
škody sa domáha v troch občianskoprávnych konaniach vedených proti obvinenej
ako žalovanej na Okresnom súde v Pezinku pod sp. zn. 26 Cb 71/2011, sp. zn.
26 Cb 72/2011 a sp. zn. 33 Cb 73/2011.
27. Preskúmaním predmetnej veci tak ústavný súd, prihliadajúc aj na svoju
už ustálenú judikatúru (bod 25), dospel k záveru, že medzi napadnutým uznesením krajskej
prokuratúry a obsahom sťažovateľkou označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práv podľa čl. 4 ods. 1 a 2 protokolu č. 7 neexistuje taká príčinná súvislosť,
na základe ktorej by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť
k záveru o ich porušení. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto
časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
28. Sťažovateľka namieta i porušenie čl. 17 dohovoru. V odôvodnení sťažnosti však
neuviedla, v čom malo porušenie uvedeného článku spočívať, a nepredostrela žiadne
argumenty, ktoré by mali porušenie toho ustanovenia odôvodňovať. Z uvedeného vyplýva,
že odôvodnenie sťažnosti sťažovateľky zjavne nekorešponduje navrhovanému petitu.
Odhliadnuc od uvedeného, obsah čl. 17 dohovoru (interpretačné pravidlá dohovoru)
s prerokúvaným prípadom ani nijako vecne nesúvisí. V podstate sťažovateľka v sťažnosti
porušenie čl. 17 dohovoru, ale aj čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu
len konštatuje, preto sa ústavný súd sťažnosťou v týchto častiach nezaoberal a samotné
tvrdenie sťažovateľky o porušení týchto práv považoval za súčasť jej argumentácie. V tejto
súvislosti pritom ústavný súd už viackrát uviedol, že pokiaľ je sťažovateľ presvedčený
o tom, že jeho práva boli porušené a žiada o poskytnutie ochrany ústavný súd, je povinný
svoju sťažnosť odôvodniť v súlade s § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde tak, aby umožnil
ústavnému súdu namietané porušenie jeho práv preskúmať.
29. Vzhľadom na nedostatok konkrétnej argumentácie ústavnému súdu neostávalo
nič iné iba sťažnosť sťažovateľky v týchto častiach odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
30. K námietke sťažovateľky o porušení čl. 2 ods. 2 ústavy postupom a uznesením
krajskej prokuratúry ústavný súd pre úplnosť uvádza, že v tomto článku sú upravené
základné garancie, resp. princípy fungovania štátu, nie však základné práva a slobody, ktoré
sú upravené v druhej hlave ústavy. Preto ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
31. Pretože sťažnosť sťažovateľky bola ako celok odmietnutá, bolo bez právneho
významu zaoberať sa ďalšou jej požiadavkou uvedenou v petite sťažnosti, ktorá sa týkala
primeraného finančného zadosťučinenia, pretože rozhodovanie o nej je podmienené
vyhovením sťažnosti v časti požadovaného vyslovenia porušenia základných práv alebo
slobôd, k čomu v tomto prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. decembra 2018