Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 482/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. decembra

2018 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti –

, , zastúpenej advokátkou JUDr. Evou Michalenkovou,

Kuzmányho 5, Banská Bystrica, vo veci namietaného porušenia základného práva

podľa , základného práva podľa

a a práv podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 4 ods. 1 a 2 Protokolu č. 7

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajskej prokuratúry

v Bratislave a jej uznesením č. k. -2 z 10. novembra 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti – o d m i e t a

ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. januára

2018 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti – ,

(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie

svojich v záhlaví označených práv podľa (ďalej len „“),

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“),

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dodatkový protokol“) a Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „protokol č. 7“) postupom Krajskej prokuratúry v Bratislave

(ďalej len „krajská prokuratúra“) a jej uznesením č. k. -2 z 10. novembra

2017.

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka má postavenie poškodenej

v konaní, v ktorom bolo uznesením vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva Policajného zboru

v Senci, odboru kriminálnej polície sp. zn. ČVS:ORP-578/OEK-SC-2013 z 15. januára

2016 vznesené obvinenie (ďalej len „obvinená“) za prečin zvýhodňovania

veriteľa podľa a v znení neskorších

predpisov. Tento trestný čin mala obvinená spáchať tak, že „ako konateľka spoločnosti

so sídlom (neskôr ako splnomocnený

zástupca spoločnosti ..) v období rokov 2010 - 2011, kedy bola uvedená

spoločnosť v úpadku, zmarila uspokojenie pohľadávky spoločnosti -

.. vo výške 82.672,76,- eur tým spôsobom, že sústavne uprednostňovala

pri úhrade faktúr obchodným partnerom svoju vlastnú spoločnosť

.. ktorej ako svojmu veriteľovi zaplatila za predmetné obdobie z prijatej

sumy 1 600 000,- eur sumu vo výške až 700 000,-eur, pričom v období od augusta 2011

už mala spoločnosť ENGE tech, s. r. o na svojom účte sumu vo výške viac ako 66 000,- eur

a aj táto suma bola použitá predovšetkým na úhrady spoločnosti

.

3. Trestné stíhanie obvinenej bolo uznesením prokurátora Okresnej prokuratúry

Bratislava III (ďalej len „okresná prokuratúra“) sp. zn. z 18. augusta 2017

zastavené v zmysle v spojení s

Z. z. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“),

a to pre neprípustnosť trestného stíhania, keďže obvinenej bolo skoršie trestné stíhanie pre

ten istý skutok právoplatne zastavené a toto rozhodnutie nebolo v predpísanom konaní

zrušené.

4. Pretože sťažovateľka so zastavením trestného stíhania nesúhlasila, podala

proti uzneseniu okresnej prokuratúry z 18. augusta 2017 sťažnosť, ktorú prokurátorka

krajskej prokuratúry uznesením č. k. -2 z 10. novembra 2017 (ďalej len

„napadnuté uznesenie“) podľa ustanovenia

zamietla ako nedôvodnú.

5. Z príloh pripojených k sťažnosti ústavný súd zistil, že „že dňa 20.05.2013

prokurátorka Okresnej prokuratúry Žiar nad Hronom uznesením sp. zn.

podľa zastavila (skoršie, pozn.) trestné stíhanie

obvinenej... ktorej bolo uznesením vyšetrovateľa PZ Okresného riaditeľstva PZ Žiar nad

Hronom sp. zn. ORP-607/OEK-ZH-2011 zo dňa 14.01.2013 vznesené obvinenie za prečin

poškodzovania veriteľa podľa , na tom

skutkovom základe, že ako bývalá konateľka spoločnosti .. ako dlžník,

ktorý si nesplnil svoje splatné záväzky voči spoločnosti ..

tým, že nezaplatila za vykonané vrtné práce... zmarila uspokojenie svojho veriteľa... tým,

že dňa 29.04.2011 previedla spoločnosť na nového majiteľa -

, v dôsledku čoho neboli uspokojené záväzky veriteľa

za vykonané vrtné práce a tým vznikla spoločnosti .. priama

škoda vo výške 82.672,76 EUR“ (s. 3 a 4 uznesenia okresnej prokuratúry z 18. augusta

2017, pozn.). Sťažnosť sťažovateľky proti uzneseniu okresnej prokuratúry bola uznesením

krajskej prokuratúry č. k. -2 zo 14. júna 2013 zamietnutá ako nedôvodná,

pretože sa nepodarilo preukázať naplnenie znakov skutkovej podstaty trestného činu

poškodzovania veriteľa obvinenej . V rámci odôvodnenia svojho

rozhodnutia krajská prokuratúra poukázala na to, že „Na trestnú zodpovednosť... v zmysle

platnej legislatívy nebude stačiť, ak je dlžníkom oddialené, resp. sťažené uspokojenie

veriteľa, pokiaľ veriteľ má možnosť uspokojiť svoju pohľadávku z iného majetku dlžníka.

Ako v súlade s obsahom vyšetrovacieho spisu uvádza prokurátorka okresnej prokuratúry

v napadnutom uznesení, dňa 15.4.2013 bola vypočutá obv. , ktorá k svojmu

výsluchu doložila čestné prehlásenie o majetku v celkovej hodnote 91.844,-€, pričom je

ochotná uhradiť sumu 82.672,76 € po dohode so spol.

Nejde teda o trestný čin poškodzovania veriteľa, keďže obvinená vlastní majetok, z ktorého

je možné uspokojiť pohľadávku a je ochotná túto

pohľadávku z tohto majetku aj uhradiť. Naviac, ako správne uvádza sťažovateľ v sťažnosti,

v zmysle , obchodný podiel neprevádza konateľ

spoločnosti (v bola obvinená konateľkou, jediným spoločníkom bol

) ale (ak to pripúšťa spoločenská zmluva po predchádzajúcom súhlase

valného zhromaždenia) obchodný podiel môže previesť výlučne spoločník, t.j.

. ... obvinená uvedený obchodný podiel podľa zadovážených

dôkazov na nového majiteľa neprevádzala, postup prokurátorky okresnej prokuratúry

ohľadom posúdenia uvedeného skutku v súvislosti s konaním obvinenej korešponduje

s vykonanými dôkazmi.“.

6. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti poukázala na už popísané skoršie trestné stíhanie

obvinenej, ktoré bolo právoplatne zastavené. Zastáva názor, že skoršie trestné stíhanie bolo

postihnuté závažnou procesnoprávnou vadou, keď vyšetrovateľ chybne popísal skutok

v skutkovej vete uznesenia o vznesení obvinenia ako prečin poškodzovania veriteľa.

Podstatou podľa nej je, že obvinená bola v spoločnosti , iba konateľkou,

nikdy nie spoločníčkou, a preto objektívne nemohla a ani nepreviedla žiaden obchodný

podiel tejto spoločnosti na p. V skutočnosti previedol obchodný podiel

, ktorý bol spoločníkom spoločnosti. Na základe takto chybne vzneseného

obvinenia došlo k zastaveniu trestného stíhania obvinenej. Podľa jej názoru malo byť

správne vznesené obvinenie pre trestný čin zvýhodňovania veriteľa.

7. Na základe uvedeného sťažovateľka, porovnávajúc obe trestné stíhania obvinenej,

sumarizuje, že nemohlo ísť o totožné skutky, pretože bolo preukázané, že obvinená

sa prvého skutku (trestný čin poškodzovania veriteľa, pozn.) nemohla nikdy v skutočnosti

dopustiť. Nadväzne si kladie otázku, ako mohol dozorujúci prokurátor v neskoršom

trestnom stíhaní obvinenej konštatovať, že bola zistená totožnosť oboch skutkov, konkrétne

zhoda v spôsobenom následku a čiastočná zhoda v konaní obvinenej. Sťažovateľka

nerozumie výsledku konania a uvádza, že za tejto situácie má k dispozícii jediný možný

prostriedok nápravy, a to podanie návrhu na obnovu konania podľa § 394 ods. 3 a 4

, ktorá je však možná až potom, čo ústavný súd skonštatuje, že boli

porušené jej práva. Poukazuje tiež na to, že aj keď sa čl. 4 ods. 1 a 2 protokolu č. 7 primárne

vzťahuje na práva obvineného, resp. obžalovaného, analogicky ich je možné aplikovať

aj na tento prípad, teda na poškodeného, pretože sťažovateľka preukázala, že došlo

k podstatným chybám v oboch trestných konaniach.

8. Zároveň sťažovateľka uviedla, že si riadne a včas uplatnila svoje nároky

na náhradu škody v občianskoprávnom konaní, avšak „... konateľka obž.

ako fyzická osoba nezodpovedá za náhradu škody v občiansko-právnom konaní a jediný

spôsob, akým sťažovateľ ako poškodený mohol získať náhradu škody od tejto obžalovanej

(za prečin Zvýhodňovania veriteľa podľa ust. § 240 ods. 1, ods. 2 Tr. zák.) bolo

kvalifikovane, odborne a nestranne vedené trestné stíhanie voči nej a podanie obžaloby

na trestný súd, ktorý ako jediný bol oprávnený rozhodnúť o povinnosti obžalovanej nahradiť

škodu spôsobenú sťažovateľovi a to sumu 82.672,76.- eur a denný úrokom z omeškania

vo výške 0,01% zo sumy 82.672,76.- eur od 20.9.2010 až do zaplatenia“. S poukazom na

tieto skutočnosti sťažovateľka považuje za spravodlivé, aby jej ústavný súd priznal nárok

na zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 22 000 €, ktorá

„samozrejme nie je náhradou škody ale je len satisfakciou za opakované a úmyselné

porušovanie platného trestného práva zo strany orgánov činných v trestnom konaní.“

9. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Práva sťažovateľa... zaručené v článkoch ,

čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a zaručené Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných

slobôd v čl.17, v Dodatkovom protokole z 20.3.1952 v čl. 1, v Dodatkovom protokole č. 7

článok 4 ods. 1, ods. 2 nezákonným postupom Krajskej prokuratúry Bratislava v konaní

sp.zn. 1KPt 720/17/ 1100- 2 , uznesenie z 10.11.2017, porušené boli.

Sťažovateľovi... Ústavný súd SR priznáva finančné zadosťučinenie v sume 22.000.-

EUR (slovom Dvadsaťdva tisíc eur), ktoré je povinná Krajská prokuratúra Bratislava

vyplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľa...

Sťažovateľovi... Ústavný súd SR priznáva náhradu trov právneho zastupovania ...“

II.

10. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

11. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje,

či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie.

12. Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý

je zjavne neopodstatnený.

13. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré

označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

14. Sťažovateľka v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu namieta porušenie svojich

práv tým, že krajská prokuratúra sa v napadnutom uznesení, ktorým zamietla jej sťažnosť

proti uzneseniu okresnej prokuratúry o zastavení trestného stíhania, riadnym spôsobom

nevysporiadala so sťažnostnou argumentáciou sťažovateľky ako poškodenej. Podstatu

jej sťažnosti tvorí nesúhlas so záverom krajskej prokuratúry o tom, že malo ísť o totožné

skutky.

15. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje. Podľa čl. 1 dodatkového

protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok.

Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré

ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva. Predchádzajúce ustanovenie

nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú za nevyhnutné, aby upravili užívanie

majetku v súlade so všeobecným záujmom a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov

alebo pokút.

16. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

17. Podľa čl. 17 dohovoru nič v tomto dohovore sa nesmie vykladať ako oprávnenie

pre štát, skupinu alebo osobu vykonávať činnosť alebo uskutočniť skutok s cieľom narušiť

práva alebo slobody v dohovore zakotvené, alebo na obmedzovanie týchto práv a slobôd

vo väčšom rozsahu, než je stanovené v dohovore.

18. Podľa čl. 4 ods. 1 protokolu č. 7 nikoho nemožno stíhať alebo potrestať

v trestnom konaní podliehajúcom právomoci toho istého štátu za trestný čin, za ktorý už bol

oslobodený alebo odsúdený právoplatným rozsudkom v súlade so zákonom a trestným

poriadkom tohto štátu. Podľa ods. 2 uvedeného článku protokolu č. 7 ustanovenia

predchádzajúceho odseku nie sú na prekážku obnove konania v súlade so zákonom

a príslušného štátu, ak nové alebo novoodhalené skutočnosti alebo

podstatná chyba v predchádzajúcom konaní mohli ovplyvniť rozhodnutie vo veci.

19. Ústavný súd predovšetkým uvádza, že sťažovateľke ako poškodenej

v posudzovanej trestnej veci vyplýva zo základného práva na inú právnu ochranu

podľa (v tomto prípade) iba právo, aby sa orgány činné v trestnom

konaní jej sťažnosťou proti uzneseniu o zastavení trestného stíhania zákonným spôsobom

zaoberali.

20. Ústavný súd preto preskúmal napadnuté uznesenie krajskej prokuratúry

z hľadiska jeho ústavnej akceptovateľnosti a zlučiteľnosti jeho účinkov so sťažovateľkou

označeným základným právom podľa , pričom v súlade s materiálnym

prístupom k ochrane ústavnosti vzal do úvahy aj obsah uznesenia okresnej prokuratúry

z 18. augusta 2017, keďže označené rozhodnutie prokurátora okresnej prokuratúry

a napadnuté uznesenie krajskej prokuratúry tvoria z hľadiska predmetu požadovanej

ústavnej ochrany jeden celok (m. m. , , ).

21. Prokurátor okresnej prokuratúry uznesením z 18. augusta 2017 zastavil trestné

stíhanie obvinenej, pretože išlo o osobu, proti ktorej bolo skoršie trestné stíhanie pre ten istý

skutok právoplatne zastavené. S ohľadom na uvedené uzavrel, že tú istú osobu nie je možné

za totožný skutok v zmysle zásady ne bis in idem a súvisiacej zásady res iudicata opätovne

stíhať. V odôvodnení svojho rozhodnutia pritom uviedol: „... Totožnosť skutku je

procesnoprávnym pojmom vzťahujúcim sa k prebiehajúcemu trestnému konaniu. V prípade

posudzovania otázky totožnosti skutku sa vždy jedná o otázku skutku a nie o otázku jeho

právnej kvalifikácie. Podľa ustálenej súdnej praxe ide o totožný skutok vtedy, ak je totožná

podstata skutku, t. j. ak je zachovaná aspoň čiastočná totožnosť konania alebo aspoň

čiastočná totožnosť následku. Uvedené pravidlo teda platí nielen pri absolútnej zhode

v konaní a spôsobenom následku, ale tiež v prípadoch, kedy bude zachovaná zhoda aspoň

v konaní bez zachovania identického následku alebo zhoda aspoň v následku,

bez zachovania identity konania. Konanie alebo následok pritom nemusia byť popísané

so všetkými skutkovými okolnosťami zhodne, keďže postačuje iba zhoda čiastočná.

... Je nesporné, že v oboch trestných veciach je hľadiska trestného konania

relevantným následkom konkrétne vyčíslená škoda na majetku spoločnosti -

, ku ktorej malo dôjsť zo strany spoločnosti (resp.

jej konateľa) v súvislosti s neuhradením faktúr v úhrnnej hodnote 82.672,76 EUR.

Vo vzťahu k posudzovaniu totožnosti skutku možno preto vyvodiť, že tak v prípade

zastavenia trestného stíhania v trestnej veci vedenej pod sp. zn. ORP- 607/OEK-ZH-2011

(zastavenej uznesením sp. zn. zo dňa 20.05.2013) ako aj v prípade

prebiehajúceho trestného stíhania vedeného pod sp. zn. ORP-578/OEK-SC-2013

je zachovaná úplná zhoda v spôsobenom následku.

Okrem toho s prihliadnutím na zmarenie uspokojenia pohľadávky, ktorá

je predmetom oboch posudzovaných skutkov, možno vzhliadnuť aj čiastočnú zhodu v

konaní, pričom obe konania majúce svoj základ v zmarení uspokojenia splatnej pohľadávky

od seba odlišujú iba ďalšie, z pohľadu posudzovania totožnosti skutku, menej významné

okolnosti.“

22. Prokurátorka krajskej prokuratúry sťažnosť sťažovateľky namierenú

proti uzneseniu prokurátora okresnej prokuratúry zamietla napadnutým uznesením,

v ktorom v rámci odôvodnenia na doplnenie uviedla: „... v oboch prípadoch sa jedná

o totožnú pohľadávku tej istej poškodenej spoločnosti. Forma konanie obvinenej je síce

v oboch prípadoch rozdielna, avšak jednotu skutku udržuje totožnosť následku, ktorým

je v tomto prípade zmarenie uspokojenia veriteľa - spoločnosti

ku ktorému došlo v dôsledku uprednostnenia úhrady iných pohľadávok resp.

prevedením celej spoločnosti na . V tomto prípade celé toto konanie v súvislosti

s pohľadávkou poškodenej spoločnosti smerovalo

k zmareniu uspokojenia veriteľa ako právne relevantnému následku oboch trestných činov,

či už poškodzovania veriteľa resp. zvýhodňovania veriteľa. Trestný čin zvýhodňovania

veriteľa je pritom vo vzťahu k trestnému činu poškodzovania veriteľa v pomere špeciality.

Totožnosť skutku v trestnom konaní je zachovaná, ak je zachovaná aspoň totožnosť konania

alebo totožnosť následku. Pritom nemusí byť konanie alebo následok popísaný so všetkými

skutkovými okolnostmi zhodné, postačí zhoda čiastočná.“

23. S ohľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že prokurátori okresnej, ako aj

krajskej prokuratúry mali dostatok podkladov na postup podľa § 215 ods. 1 písm. d)

a tento ich postup, ako aj výklad a aplikácia právnych noriem

pri formulovaní rozhodnutia opierajúceho sa o totožnosť skutku a v jeho dôsledku

o neprípustnosť trestného stíhania nevykazujú znaky popierania ich znenia, zmyslu

alebo účelu. V tejto súvislosti možno poukázať i na názor Európskeho súdu pre ľudské

práva [(ďalej len „ESĽP“); porov. rozsudok veľkého senátu vo veci Sergey Zolotuhkin

v. Rusko, č. 14939/03 z 10. 2. 2009], ktorý inštruuje, že čl. 4 protokolu č. 7 musí

byť chápaný tak, že zakazuje stíhanie alebo súdne konanie pre druhý trestný čin, pokiaľ

je založený na totožných alebo v podstate rovnakých skutočnostiach. Totožnosť skutku

je daná vtedy, keď konkrétne skutkové okolnosti sa týkajú toho istého obvineného

a sú neoddeliteľne späté v čase a v mieste, ktorých existencia musí byť preukázaná pre účel

odsúdenia alebo začatia trestného konania. Prístup, ktorý zohľadňuje právnu kvalifikáciu

oboch trestných činov je príliš reštriktívny vzhľadom na práva jednotlivca, pretože pokiaľ

sa súd obmedzí na zistenie, že daná osoba bola stíhaná pre trestné činy s odlišnou právnou

kvalifikáciou, riskuje, že podkope záruku zakotvenú v čl. 4 protokolu č. 7 k dohovoru.

Nesúhlas sťažovateľky s názorom krajskej prokuratúry, ktorá neostala iba pri skúmaní

právnej kvalifikácie, nemôže viesť k záveru, že napadnuté uznesenie je z ústavného

hľadiska neakceptovateľné, prípadne neudržateľné a nezakladá ani oprávnenie ústavného

súdu nahradiť právny názor krajskej prokuratúry svojím vlastným. Každý má síce zákonný

nárok na to, aby sa jeho podaniami, návrhmi a sťažnosťami kompetentné orgány zaoberali

a aby ich vybavili, avšak nikto nemá nárok na to, aby výsledok tohto vybavenia zodpovedal

jeho predstave.

24. Pokiaľ ide o právo sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 , uvedené právo nemohlo byť v prerokúvanej veci vôbec dotknuté.

Pri rozhodovaní o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb ústavný súd

už mnohokrát vyslovil právny názor, podľa ktorého právo na vznesenie obvinenia a trestné

stíhanie inej osoby alebo na podanie obžaloby proti nej na súde prokurátorom nemožno

považovať za súčasť základného práva sťažovateľa na inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 (napr. , , ), t. j. právo na vznesenie

obvinenia, prípadne podanie obžaloby nemá ústavný základ, a teda nepožíva ústavnú

ochranu. Ani z čl. 6 dohovoru nevyplýva právo na začatie a vedenie trestného stíhania

proti tretej osobe alebo právo na jej odsúdenie v trestnom konaní (porov. rozhodnutie ESĽP

vo veci Dziedzic v. Poľsko č. 50428/99 z 25. 11. 2003, bod 6; rozsudok vo veci Helmers

v. Švédsko č. 11826/85 z 29. 10. 1991, bod 29; rozsudok vo veci Kusmierek v. Poľsko

č. 10675/02 z 21. 9. 2004, bod 48).

25. Vymedzenie trestného činu, stíhanie páchateľa a jeho potrestanie je vecou vzťahu

medzi štátom a páchateľom trestného činu. Štát prostredníctvom svojich orgánov rozhoduje

podľa pravidiel trestného konania o tom, či bol trestný čin spáchaný a kto ho spáchal.

Účelom tohto procesu je prioritne osvedčenie tohto vzťahu medzi páchateľom a štátom

a ochrana celospoločenských hodnôt, a nie bezprostredná ochrana individuálnych

subjektívnych práv oznamovateľa trestného činu, resp. poškodeného (m. m. ).

Z uvedených dôvodov neobstojí ani úvaha sťažovateľky, že prípadný nález v jej veci by bol

tou rozhodnou skutočnosťou v zmysle , ktorá

by jej umožnila podať návrh na obnovu trestného stíhania. Okrem toho, poškodený nie je

osobou, ktorá je v zmysle až ods. 3 oprávnená podať návrh

na povolenie obnovy konania a skutočnosťou skôr neznámou nie je podľa § 394 ods. 4

nález ústavného súdu vyslovujúci porušenie práv poškodeného.

V zmysle uvedeného ustanovenia by malo ísť o rozhodnutie ESĽP, ktorým bolo

konštatované porušenie práv obvineného, nie poškodeného.

26. Ústavný súd chápe, že sťažovateľka sa cíti byť ukrivdená na svojich právach,

avšak pre účely ochrany jej individuálnych subjektívnych práv ustanovuje právny poriadok

Slovenskej republiky osobitné právne inštitúty „netrestnej povahy“, ktorých uplatnenie má

súkromnoprávny charakter a je plne v dispozícii osoby, ktorá tvrdí, že konaním inej osoby

došlo k zásahu do konkrétnych subjektívnych práv (m. m. , ).

K ich využitiu zo strany sťažovateľky došlo, keďže ako sama uvádza, náhrady spôsobenej

škody sa domáha v troch občianskoprávnych konaniach vedených proti obvinenej

ako žalovanej na Okresnom súde v Pezinku pod sp. zn. , sp. zn.

a sp. zn. .

27. Preskúmaním predmetnej veci tak ústavný súd, prihliadajúc aj na svoju

už ustálenú judikatúru (bod 25), dospel k záveru, že medzi napadnutým uznesením krajskej

prokuratúry a obsahom sťažovateľkou označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práv podľa a 2 protokolu č. 7 neexistuje taká príčinná súvislosť,

na základe ktorej by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť

k záveru o ich porušení. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto

časti odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

28. Sťažovateľka namieta i porušenie čl. 17 dohovoru. V odôvodnení sťažnosti však

neuviedla, v čom malo porušenie uvedeného článku spočívať, a nepredostrela žiadne

argumenty, ktoré by mali porušenie toho ustanovenia odôvodňovať. Z uvedeného vyplýva,

že odôvodnenie sťažnosti sťažovateľky zjavne nekorešponduje navrhovanému petitu.

Odhliadnuc od uvedeného, obsah čl. 17 dohovoru (interpretačné pravidlá dohovoru)

s prerokúvaným prípadom ani nijako vecne nesúvisí. V podstate sťažovateľka v sťažnosti

porušenie dohovoru, ale aj a dodatkového protokolu

len konštatuje, preto sa ústavný súd sťažnosťou v týchto častiach nezaoberal a samotné

tvrdenie sťažovateľky o porušení týchto práv považoval za súčasť jej argumentácie. V tejto

súvislosti pritom ústavný súd už viackrát uviedol, že pokiaľ je sťažovateľ presvedčený

o tom, že jeho práva boli porušené a žiada o poskytnutie ochrany ústavný súd, je povinný

svoju sťažnosť odôvodniť v súlade s tak, aby umožnil

ústavnému súdu namietané porušenie jeho práv preskúmať.

29. Vzhľadom na nedostatok konkrétnej argumentácie ústavnému súdu neostávalo

nič iné iba sťažnosť sťažovateľky v týchto častiach odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

30. K námietke sťažovateľky o porušení postupom a uznesením

krajskej prokuratúry ústavný súd pre úplnosť uvádza, že v tomto článku sú upravené

základné garancie, resp. princípy fungovania štátu, nie však základné práva a slobody, ktoré

sú upravené v druhej hlave . Preto ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

31. Pretože sťažnosť sťažovateľky bola ako celok odmietnutá, bolo bez právneho

významu zaoberať sa ďalšou jej požiadavkou uvedenou v petite sťažnosti, ktorá sa týkala

primeraného finančného zadosťučinenia, pretože rozhodovanie o nej je podmienené

vyhovením sťažnosti v časti požadovaného vyslovenia porušenia základných práv alebo

slobôd, k čomu v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. decembra 2018