Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 685/2018
PDF · 207.9 KB
No categories available
IV. ÚS 685/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. decembra 2018
v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej, zo sudcu Miroslava Duriša
a sudcu Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej
spoločnosti ,
zastúpenej HAVEL & PARTNERS s. r. o., advokátska kancelária, Žižkova 7803/9,
Bratislava, v mene ktorej koná advokát Mgr. Ondřej Majer, ktorou namieta porušenie
základných práv podľa čl. 19 ods. 1, čl. 26 ods. 1 a 2, čl. 35 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, podľa čl. 26 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, a podľa čl. 47
ods. 1 a 2 Charty základných práv Európskej únie, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 10 ods.
1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd príkazmi Krajského súdu
v Banskej Bystrici sp. zn. 6 Ntn 1/2017 z 11. augusta 2017 a sp. zn. 6 Ntn 6/2017
z 18. septembra 2017, a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti o d m i e t a pre nedostatok
právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
18. októbra 2017 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti
(ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej HAVEL
& PARNERS s. r. o., advokátska kancelária, Žižkova 7803/9, Bratislava, v mene ktorej
koná advokát Mgr. Ondřej Majer, ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 19
ods. 1, čl. 26 ods. 1 a 2, čl. 35 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“), podľa čl. 26 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), čl. 47
ods. 1 a 2 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“), ako aj práv
podľa čl. 6 ods. 1, čl. 10 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) príkazmi Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej
len „krajský súd“) sp. zn. 6 Ntn 1/2017 z 11. augusta 2017 (ďalej aj „príkaz z 11. augusta
2017“, spolu aj „napadnuté príkazy“) a sp. zn. 6 Ntn 6/2017 z 18. septembra 2017 (ďalej len
„príkaz z 18. septembra 2017“ a spolu aj „napadnuté príkazy“).
Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka je právnickou
osobou založenou podľa práva Gibraltáru, ktorá je podľa jej tvrdenia oprávnená na základe
platných licencií na prevádzkovanie hazardných hier prostredníctvom internetu na území
Európskej únie.
Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej len „finančné riaditeľstvo“) začalo
proti sťažovateľke konanie formou dozoru na diaľku z dôvodu podozrenia
na prevádzkovanie hazardných hier prostredníctvom internetu bez licencie a 3. júla 2017
vydalo neadresnú výzvu č. 1153732/2017 na ukončenie poskytovania zakázanej ponuky
v lehote 10 dní od odoslania výzvy. Následne 17. júla 2017 zaradilo bez akejkoľvek
súčinnosti so sťažovateľkou webové sídlo <www.bwin.com> ňou prevádzkované
na zoznam zakázaných webových sídiel. Dňa 10. augusta 2017 požiadalo krajský súd
o vydanie príkazu na zamedzenie prístupu k webovému sídlu <www.bwin.com>.
Krajský súd príkazom z 11. augusta 2017 žiadosti finančného riaditeľstva vyhovel
a zamedzil prístup k webovému sídlu <www.bwin.com>, hoci sťažovateľka ani nebola
účastníčkou príslušného súdneho konania.
Dňa 4. septembra 2017 finančné riaditeľstvo požiadalo krajský súd o vydanie príkazu
na zamedzenie vykonania platobnej operácie a platobnej služby v prospech presne
identifikovaného účtu sťažovateľky. Krajský súd príkazom z 18. septembra 2017 žiadosti
finančného riaditeľstva vyhovel, a to bez toho, aby sťažovateľka bola účastníčkou
predmetného súdneho konania.
Podľa sťažovateľky sú napadnuté príkazy krajského súdu založené na skutkovom
a právnom základe, ktorý zásadným spôsobom odporuje princípom právneho štátu
a princípu legality.
Sťažovateľka zdôrazňuje, že z dôvodu procesnej prevencie podala 17. októbra 2017
sťažnosť administratívnej povahy podľa príslušných ustanovení zákona č. 9/2010 Z. z.
o sťažnostiach v znení neskorších predpisov, ktorou namietala postup finančného
riaditeľstva. O administratívnej sťažnosti proti zásahom finančného riaditeľstva nebolo
do času podania sťažnosti ústavnému súdu rozhodnuté. Z dôvodu plynutia procesných lehôt
bola sťažovateľka nútená podať 17. októbra 2017 aj žalobu proti inému zásahu orgánu
verejnej správy, ktoré boli spôsobené konaním finančného riaditeľstva v súvislosti
so zaradením jej webového sídla na zoznam zakázaných webových sídiel a žiadosťami
o vydanie príkazov na zamedzenie prístupu k webovému sídlu a zamedzenie vykonania
platobnej operácie alebo platobnej služby.
Porušenie pravidiel administratívneho postupu pri vykonávaní dozoru
nad poskytovaním zakázaných ponúk podľa § 15a zákona č. 171/2005 Z. z. o hazardných
hrách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon o hazardných hrách“) sťažovateľka odôvodňuje tým, že finančné riaditeľstvo
pri výkone dozoru sťažovateľku ako účastníčku o začatí konania neupovedomilo,
nevyžiadalo si a ani inak nepreverovalo platné licencie, na základe ktorých sťažovateľka
poskytuje hazardné hry, a neskúmalo ani ďalšie relevantné skutočnosti. Z uvedených
dôvodov je postup finančného riaditeľstva podľa sťažovateľky nezákonný.
Finančné riaditeľstvo a následne aj krajský súd okrem nedostatočného objasnenia
skutkového stavu podľa sťažovateľky tiež nesprávne aplikovali predpis nižšej právnej sily,
keďže nerešpektovali pravidlá a princípy ustanovené právom Európskej únie a judikatúrou
Súdneho dvora Európskej únie.
V tomto kontexte sťažovateľka uvádza, že § 17 zákona o hazardných hrách,
podľa ktorého o udelenie alebo vydanie platnej licencie na prevádzkovanie hazardných
služieb na území Slovenskej republiky môže požiadať len právnická osoba so sídlom
na území Slovenskej republiky, predstavuje obmedzenia čl. 49 a čl. 56 Zmluvy o fungovaní
Európskej únie. Keďže finančné riaditeľstvo a ani krajský súd pravidlá a princípy
ustanovené právom Európskej únie, ktoré majú prednosť pred zákonnou úpravou,
nerešpektovali, sú ich postupy a rozhodnutia podľa sťažovateľky vydané podľa zákona
o hazardných hrách nezákonné a arbitrárne.
Sťažovateľka namieta, že § 17 ods. 1, § 20 ods. 1 a nasl. a § 28 ods. 1 zákona
o hazardných hrách sú „jasne v rozpore s... pravidlami a princípmi stanovenými právom
EÚ i judikatúrou ESD“ a v tomto kontexte navrhuje, aby ústavný súd «vyriešil nasledujúce
predbežné otázky:
1) „Sú podmienky na udelenie licencie podľa § 17 ods. 1 zákona č. 171/2005 Z. z.
o hazardných hrách, na základe ktorých možno udeliť alebo vydať len pre právnickú osobu
so sídlom na území Slovenskej republiky, v súlade s článkom 56 Zmluvy o fungovaní
Európskej únie č. 2012/C 326/01 a princípom voľného pohybu služieb v rámci členských
štátov Európskej únie?“
2) „Sú podmienky na udelenie individuálnej licencie podľa § 20 ods. 1 a nasl. zákona
č. 171/2005 Z. z. o hazardných hrách, na základe ktorých žiadosť o udelenie individuálnej
licencie môže podať iba akciová spoločnosť alebo spoločnosť s ručením obmedzeným, ktorá
má zriadenú dozornú radu, v súlade s článkom 49 Zmluvy o fungovaní Európskej únie
č. 2012/C 326/01 a princípom slobody usadzovania v rámci členských štátov Európskej
únie?
3) „Je monopol národnej lotériovej spoločnosti na prevádzkovanie hazardných hier
prostredníctvom internetu v súlade s princípom proporcionality, ktorý je jednou
z podmienok vyplývajúcich z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie (viď napr. C-347/09
Dickinger and Ömer) na povolenie monopolu v oblastí hazardných hier, keď
na prevádzkovanie hazardných hier v kasíne, prevádzkovanie hazardných hier
prostredníctvom výherných prístrojov a prevádzkovanie hazardných hier prevádzkovaných
prostredníctvom technických zariadení obsluhovaných priamo hráčmi alebo
prevádzkovaných prostredníctvom telekomunikačných zariadení a prevádzkovanie
videohier je umožnené získať individuálnu licenciu?“.»
S poukazom na § 15b ods. 8 druhú vetu zákona o hazardných hrách, zdôrazňujúc
skutočnosť, že proti napadnutým príkazom krajského súdu nie je prípustný opravný
prostriedok, sťažovateľka konštatuje, že zákon o hazardných hrách neobsahuje „žiadne
procesné záruky ochrany práv dozorovaných subjektov“.
Na podklade uvedeného ďalej sťažovateľka akcentuje, že napadnuté príkazy
krajského súdu jej neboli doručené a ani oznámené, takže sa proti nim „nemôže účinne
a efektívne brániť“. Lehota na preskúmanie napadnutých príkazov krajského súdu je podľa
sťažovateľky zachovaná, keďže o vydaných príkazoch sa dozvedela z internetovej stránky
finančného riaditeľstva na začiatku septembra 2017.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom tak, že vysloví porušenie základných
práv podľa čl. 19 ods. 1, čl. 26 ods. 1 a 2, čl. 35 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, podľa čl. 26
ods. 1 listiny, čl. 47 ods. 1 a 2 charty a práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 10 ods. 1 a čl. 13
dohovoru napadnutými príkazmi krajského súdu, napadnuté príkazy krajského súdu zruší
a vec vráti krajskému súdu na ďalšie konanie a zároveň krajskému súdu zakáže pokračovať
v porušovaní citovaných práv zaručených ústavou, listinou, dohovorom a chartou a prikáže
obnoviť stav pred ich porušením. Sťažovateľka sa zároveň domáha priznania finančného
zadosťučinenia v sume, ktorú vyčísli v priebehu konania, ako aj úhrady trov konania.
V súlade s § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažovateľka
požaduje, aby ústavný súd prijal dočasné opatrenie a odložil vykonateľnosť napadnutých
príkazov krajského súdu, keďže bránením vo vykonávaní podnikateľskej činnosti
na podklade platných licencií na území Slovenskej republiky vzniká a neustále narastá
závažná hospodárska škoda.
Sťažovateľka sťažnosť podaním doručeným ústavnému súdu 26. júla 2018 doplnila,
pričom poukázala na skutočnosť, že finančné riaditeľstvo sťažnosť administratívnej povahy
zo 17. októbra 2017 odložilo z dôvodu, že námietky sťažovateľky smerujú proti záverom
dozoru a preto podanie nemožno považovať za sťažnosť (upovedomenie finančného
riaditeľstva č. 1457547/2017 BP č. 27/2017 z 21. novembra 2017). Podanie sťažovateľky
zo 17. januára 2018 smerovalo proti vybaveniu sťažnosti sťažovateľky zo 17. októbra 2017.
Jej opakovaná sťažnosť bola v oznámení o výsledku prešetrenia sťažnosti č. 159858/2018
Sť. č. 2/2018/D z 26. marca 2018 vyhodnotená ako neopodstatnená z dôvodu, že v rozsahu
namietaných skutočností nebolo zistené porušenie všeobecne záväzných právnych
predpisov.
Sťažovateľka ďalej uvádza, že 24. júna 2018 jej bolo doručené uznesenie krajského
súdu sp. zn. 24 Sa 15/2017 z 31. mája 2018, ktorým bola odmietnutá jej žaloba proti inému
zásahu orgánu verejnej správy. Krajský súd v označenom uznesení vychádzal zo záveru,
že finančné riaditeľstvo pri výkone dozoru nad poskytovaním zakázaných ponúk podľa § 11
a § 15b zákona o hazardných hrách nekoná ako orgán verejnej správy, pričom sťažovateľka
považuje tento záver za nesprávny. Záver krajského súdu o tom, že postup finančného
riaditeľstva pri vykonávaní dozoru nad poskytovaním zakázaných ponúk je súdom
nepreskúmateľný, nemôže podľa názoru sťažovateľky z ústavného hľadiska obstáť.
Na podklade uvedených skutočností sťažovateľka trvá na podanej sťažnosti a žiada, aby
ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom tak, že jej
vyhovie.
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma,
či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa § 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom
na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť
ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou
časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1
zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí rozsah predmetu konania pred ústavným
súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže
ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej
sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv.
Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom
(m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011).
Z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných
práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc
všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi
zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a uplatní sa až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (podobne aj II. ÚS 521/2015, II. ÚS 855/2015,
IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ
sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných
a účinných prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť
odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
V sťažnosti sťažovateľka argumentuje, že proti finančnému riaditeľstvu podala
18. októbra 2017 žalobu, ktorou sa domáhala podľa § 252 ods. 1 Správneho súdneho
poriadku (ďalej aj „SSP“) ochrany pred tvrdenými inými zásahmi orgánu verejnej správy,
ktoré mali byť spôsobené konaním žalovaného (finančné riaditeľstvo) v súvislosti
so zaradením webového sídla sťažovateľky na zoznam zakázaných webových sídiel,
podaním žiadosti finančného riaditeľstva o vydanie príkazu na zamedzenie prístupu
k webovým sídlam (príkaz krajského súdu z 11. augusta 2017) a podaním žiadosti
finančného riaditeľstva o vydanie príkazu na zamedzenie vykonania platobnej operácie
(príkaz krajského súdu z 18. septembra 2017).
Petitom žaloby podľa § 252 ods. 1 SSP sa sťažovateľka domáhala, aby krajský súd
vydal vo veci samej uznesenie, ktorým
„zakazuje žalovanému pokračovať v napadnutom inom zásahu a ukladá mu
povinnosť obnoviť stav pred zásahom tak, že žalovaný je povinný:
- vyradiť webové sídlo www.bwin.com zo zoznamu zakázaných webových sídiel
do dvoch dní od doručenia rozhodnutia súdu,
- o vyradení upovedomiť súdy, ku ktorým žalovaný podal žiadosti o vydanie príkazu
na zablokovanie webového sídla www.bwin.com a príkazu na zamedzenie vykonania
platobnej operácie alebo inej platobnej služby v prospech účtu...,
- je povinný bezodkladne požiadať Krajský súd v Banskej Bystrici o zrušenie príkazu
č. p. 6 Ntn/1/2017 zo dňa 11. 08. 2017 a príkazu č. p. 6 Ntn/6/2017 zo dňa 18. 09. 2017.
Žalovaný vykonal neoprávnený zásah tým, že požiadal Krajský súd v Banskej Bystrici
o vydanie príkazu na zamedzenie prístupu k webovému sídlu www.bwin.com, ako aj
o vydanie príkazu na zamedzenie vykonania platobnej operácie alebo platobnej služby
v prospech účtu... Žalovaný je povinný vziať späť návrhy č. 272610/2017
a 1309852/2017.“.
Ústava ani zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby si sťažovateľka ako účastník
konania zvolila medzi súdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd,
naopak, čl. 127 ods. 1 ústavy jednoznačne požaduje, aby sťažovateľka pred podaním
sťažnosti ústavnému súdu vyčerpala všetky jej dostupné a účinné právne prostriedky
ochrany svojich práv.
Žalobou podľa § 252 ods. 1 SSP sa sťažovateľka domáhala na podklade obsahovo
v zásade zhodnej argumentácie s tou, ktorá je súčasťou sťažnosti doručenej ústavnému
súdu, okrem iných, uloženia povinnosti finančnému riaditeľstvu, aby krajský súd požiadal
o zrušenie napadnutých príkazov krajského súdu (podľa § 15b ods. 14 zákona o hazardných
hrách, ak pominú dôvody na vydanie príkazu súdu podľa odseku 7, finančné riaditeľstvo
požiada príslušný súd o jeho zrušenie).
V zmysle príslušných ustanovení Správneho súdneho poriadku teda sťažovateľka
v čase podania sťažnosti využila svoje právo a podala žalobu podľa § 252 ods. 1 SSP,
pričom v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci právomoc krajského súdu preskúmať
žalobu sťažovateľky a v nej obsiahnuté námietky vzhľadom na princíp subsidiarity
vylučovala uplatnenie právomoci ústavného súdu.
Sťažovateľka predmet ústavno-právnej ochrany vymedzila už v petite sťažnosti
doručenej ústavnému súdu 18. októbra 2017, pričom v doplnení sťažnosti doručenom
ústavnému súdu 26. júla 2018 petit sťažovateľka nedoplnila. Na podklade uvedeného tak
predmetom preskúmania tejto sťažnosti je aj po doplnení sťažnosti iba ústavná
akceptovateľnosť a udržateľnosť napadnutých príkazov krajského súdu, a nie aj uznesenie
krajského súdu sp. zn. 24 Sa 15/2017 z 31. mája 2018, ktorým bola žaloba sťažovateľky
podľa § 252 ods. 1 SSP odmietnutá.
Keďže sťažovateľka využila právny prostriedok nápravy a v súlade s § 252 ods. 1
SSP podala žalobu, ktorou sa okrem iných, na podklade v zásade zhodnej argumentácie
s tou, ktorá je súčasťou sťažnosti doručenej ústavnému súdu, domáhala uloženia povinnosti
finančnému riaditeľstvu, aby krajský súd požiadal o zrušenie napadnutých príkazov
krajského súdu, zákonom ustanovená právomoc krajského súdu vylúčila, aby sa ústavný súd
v konaní o sťažnosti zaoberal ústavnou udržateľnosťou napadnutých príkazov krajského
súdu.
Už len pre úplnosť ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že súc viazaný návrhom
na rozhodnutie vo veci sťažnosti (§ 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde) sa nemôže v tomto
konaní zaoberať preskúmaním ústavnej akceptovateľnosti a udržateľnosti uznesenia
krajského súdu sp. zn. 24 Sa 15/2017 z 31. mája 2018.
Ústavný súd zároveň v nadväznosti na uvedené považuje za potrebné poukázať
na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej opakovane uvádza, že advokát je podľa § 18 ods. 1 a 2
zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb.
o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov povinný
dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy
klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej
služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé
vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú
na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom
ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom
(napr. II. ÚS 117/05, IV. ÚS 267/08).
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť
sťažovateľky odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej
právomoci na jej prerokovanie.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími
návrhmi v nej uplatnenými (vrátane návrhu na odklad vykonateľnosti napadnutých príkazov
krajského súdu).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. decembra 2018