Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 12/2019
PDF · 189.07 KB
No categories available
I. ÚS 12/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. januára 2019
predbežne prerokoval sťažnosť občianskeho združenia Zmeň na zeleň, Čerešňová 284,
Kvetoslavov, zastúpeného JUDr. Marianom Mikáčim, Advokátska kancelária Mikáči
s. r. o., Prievozská 4/A, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva na
súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 8 C 4/2018
zo 17. októbra 2018 a takto
rozhodol:
Sťažnosť občianskeho združenia Zmeň na zeleň o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
14. decembra 2018 doručená sťažnosť občianskeho združenia Zmeň na zeleň (ďalej len
„sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Bratislava II (ďalej
len „okresný súd“) sp. zn. 8 C 4/2018 zo 17. októbra 2018 (ďalej len „napadnuté
uznesenie“), ktorým okresný súd zamietol sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu okresného
súdu č. k. 8 C 4/2018-27 zo 7. júna 2018 (ďalej len „uznesenie o zastavení“) o zastavení
konania z dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku za podanú žalobu.
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že na sťažovateľa bola zmluvou o postúpení
pohľadávky z 31. augusta 2017 od postupcu (t. j. Advokátskej kancelárie )
postúpená pohľadávka voči spoločnosti (ďalej len „žalovaný“). Postupca
nadobudol pohľadávku voči žalovanému zmluvou o postúpení pohľadávky z 25. mája 2017
uzatvorenou medzi ním a spoločnosťou (ďalej len „pôvodný veriteľ“).
Právnym titulom postúpenej pohľadávky sú dve omylom zaslané platby, ktoré žalovaný
odmietol vrátiť. Prvá platba bola uskutočnená 22. januára 2015 vo výške 20 000 € a druhá
platba bola uskutočnená 29. januára 2015 taktiež vo výške 20 000 €. Postupca žalovaného
výzvou doručenou 16. júna 2017 vyzval na vrátenie omylom zaslaných platieb v lehote do
10 dní od doručenia výzvy. Žalovaný však na túto výzvu nereagoval.
3. Na základe týchto skutočností sťažovateľ doručil okresnému súdu 19. januára
2018 žalobu o zaplatenie istiny vo výške 40 000 € spolu s úrokom z omeškania. Okresný
súd výzvou z 23. februára 2018 vyzval sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku
vo výške 2 400 €. Súdny poplatok bol sťažovateľovi uložený podľa položky č. 1 písm. a)
Sadzobníka súdnych poplatkov zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych
poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v platnom znení (ďalej len „zákon
o súdnych poplatkoch“). Keďže sťažovateľ je toho názoru, že v zmysle § 4 ods. 2 písm. c)
zákona o súdnych poplatkoch mal byť ako ekologická organizácia od zaplatenia súdneho
poplatku oslobodený, súdny poplatok neuhradil. Na základe tejto skutočnosti okresný súd
uznesením o zastavení zastavil konanie z dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku.
4. Proti uzneseniu o zastavení podal sťažovateľ 9. augusta 2018 sťažnosť, v ktorej
poukázal na § 4 ods. 2 písm. c) zákona o súdnych poplatkoch, podľa ktorého „Od poplatku
sú oslobodené nadácie a charitatívne organizácie, humanitárne organizácie, ekologické
organizácie a združenia pôsobiace na ochranu spotrebiteľov.“. Sudca okresného súdu
napadnutým uznesením zo 17. októbra 2018 sťažnosť sťažovateľa zamietol, pričom
v napadnutom uznesení uviedol, že postúpená pohľadávka nesúvisí s predmetom činnosti
sťažovateľa.
5. Podľa názoru sťažovateľa z dikcie zákona č. 83/1990 Zb. o združovaní občanov
v znení neskorších predpisov nevyplýva, koľkokrát za rok alebo za určité obdobie je
občianske združenie povinné vytvárať činnosť v uvedenom smere alebo podávať žaloby,
aby spĺňalo podmienku pre oslobodenie od súdneho poplatku z dôvodu, že je ekologickou
organizáciou. Zákon nikde bližšie nešpecifikuje podmienky oslobodenia ekologickej
organizácie od súdneho poplatku, teda aj tú, že ekologická organizácia musí vykonávať
verejnoprospešnú činnosť, resp. činnosť vo verejnom záujme. Podľa sťažovateľa došlo
zo strany okresného súdu len k rozšíreniu výkladu príslušného zákonného ustanovenia tým,
že k nemu doplnil podmienku vykonávania činnosti vo verejnom záujme.
6. Sťažovateľ je toho názoru, že okresný súd mu nesprávnym postupom znemožnil
uplatniť si ochranu svojho práva na súde, teda základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie. K týmto skutočnostiam došlo
predovšetkým tým, že okresný súd právoplatne ukončil konanie kvôli nezaplateniu súdneho
poplatku, hoci sťažovateľ mal byť od povinnosti zaplatiť súdny poplatok oslobodený.
7. Na základe uvedeného sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na
ďalšie konanie vo veci samej takto rozhodol:
„1. Základné právo Sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a základných slobôd a jeho právo na
súdnu a inú právnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky bolo
Uznesením Okresného súdu Bratislava II, sp. zn. 8C/4/2018 zo dňa 17.10.2018 porušené.
2. Uznesenie Okresného súdu Bratislava II, sp. zn. 8C/4/2018 zo dňa 17.10.2018 sa
zrušuje a vracia sa Okresnému súdu Bratislava II na ďalšie konanie.
3. Okresný súd Bratislava II je povinný uhradiť Sťažovateľovi trovy konania do 15
dní od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu.“
II.
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
10. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (m. m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
11. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri
uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani
právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného
súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia
a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže
stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa
všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.
O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by
bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05,
12. V relevantnej časti napadnutého uznesenia okresného súdu je uvedené:
«... Napadnutým uznesením vyššieho súdneho úradníka bolo konanie zastavené,
nakoľko žalobca v súdom určenej lehote nezaplatil súdny poplatok za žalobu. Žalobca ako
ekologická organizácia mal za to, že je oslobodený od súdneho poplatku podľa ust. § 4
ods. 2 písm. c) zákona č. 71/1992 Zb., a to bez obmedzenia vo vzťahu k predmetu konania.
V napadnutom uznesení súd poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR, sp. zn.
III. ÚS 503/2012-10, podľa ktorého „v zmysle ustanovenia § 4 ods. 2 zákona o súdnych
poplatkoch je zrejmé, že v prípade väčšiny subjektov postačí na oslobodenie od súdnych
poplatkov ich určité zaradenie – napr. štátne rozpočtové organizácie, štátne účelové fondy
a pod. Pri niektorých subjektoch však nemožno vylúčiť skúmanie jednak postavenia
a podstaty činnosti, ktorú pod toto ustanovenie zaradené subjekty vykonávajú, ako aj
vecných hľadísk konkrétneho prípadu, najmä z hľadiska, či v danom prípade ide o ochranu
verejného záujmu. K výkladu právnych predpisov a ich inštitútov totiž nemožno pristupovať
len z hľadiska textu zákona, a to ani v takom prípade, kedy sa text môže javiť ako
jednoznačný a určitý, ale predovšetkým podľa zmyslu a účelu zákona. Jazykový výklad môže
totiž v zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu predstavovať len prvotné priblíženie sa
k obsahu právnej normy, ktorej nositeľom je interpretovaný právny predpis; na overenie
správnosti či nesprávnosti výkladu, resp. na jeho doplnenie či upresnenie potom slúžia
ostatné interpretačné prístupy postavené na roveň gramatickému výkladu, v tomto prípade
systematický a teleologický výklad, ktoré sú spôsobilé v kontexte racionálnej argumentácie
predstavovať významný konektív pri zistení obsahu a zmyslu aplikovanej právnej normy
(napr. I. ÚS 351/2010). Účelom právnej regulácie obsiahnutej v ustanovení § 4 ods. 2
zákona o súdnych poplatkoch je nesporne ochrana verejného a celospoločensky
prospešného záujmu.“ Z uvedeného je zrejmé, že ust. § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 71/1992
Zb. nemožno aplikovať automaticky na niektorý z vymedzených subjektov bez skúmania
toho, či jeho aplikáciou bude aj naplnený účel citovaného zákonného ustanovenia. Ústavný
súd SR sa v danom prípade zaoberal sťažnosťou združenia pôsobiaceho na ochranu
spotrebiteľov, ktoré bolo súdom prvej inštancie vyzvané na zaplatenie súdneho poplatku za
žalobu, pričom z dôvodu nezaplatenia poplatku bolo konanie zastavené. Uznesenie
o zastavení konania bolo potvrdené odvolacím súdom, ktorý v odôvodnení svojho
rozhodnutia uviedol, že „preskúmaním veci dospel odvolací súd k záveru, že predloženými
stanovami žalobca síce preukázal skutočnosť, že združenie je založené okrem iného aj na
ochranu spotrebiteľov, avšak je treba zdôrazniť, že vykonávanie tohto jeho oprávnenia ako
združenia na ochranu spotrebiteľov by zásadne malo byť činnosťou vo verejnom záujme,
pretože len takejto činnosti Zákon o súdnych poplatkoch v zmysle § 4 ods. 2 písm. c)
priznáva, a to za splnenia konkrétnych predpokladov, osobné oslobodenie od platenia
súdnych poplatkov. Oslobodenie od súdnych poplatkov nastáva preto pre združenie na
ochranu spotrebiteľov zo zákona iba v tom prípade, keď združenie v konkrétnej
prejednávanej veci pôsobí na ochranu spotrebiteľa, a teda chráni a presadzuje v súdnom
konaní oprávnené záujmy spotrebiteľa zo spotrebiteľského vzťahu a uplatňuje práva
zo zodpovednosti voči osobám, ktoré spôsobili škodu na právach spotrebiteľov...“ Ústavný
súd SR odmietol sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú, pričom uviedol, že závery
napadnutého rozhodnutia korešpondujú so zmyslom a účelom uvedenej právnej normy.
Krajský súd v napadnutom uznesení uviedol, na základe akých skutočností dospel k záveru
o potrebe potvrdenia rozhodnutia súdu nižšieho stupňa. Ústavný súd nezistil taký výklad
a aplikáciu ustanovenia § 4 ods. 2 písm. c) zákona o súdnych poplatkoch, ktoré by mohli
vyvolať účinky nezlučiteľné so základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto (aj pri zvážení dôsledkov takéhoto výkladu z hľadiska
jeho dopadu na princíp spravodlivosti) ústavný súd posúdil výklad krajského súdu ako
ústavne konformný.
Obdobným prípadom ako v prejednávanej veci sa zaoberal aj Krajský súd v Trnave
v uznesení, sp. zn. 23Co/759/2014 zo dňa 26.07.2016. V predmetnom prípade žalobca
postúpil svoju pohľadávku združeniu na ochranu práv spotrebiteľov, pričom rovnako došlo
k vyrubeniu súdneho poplatku za žalobu a k následnému zastaveniu konania. Krajský súd
v Trnave v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že „pohľadávka žalobcu v 1. rade je
pohľadávkou vzniknutou z pôžičky medzi dvomi fyzickými osobami, žalobca v 1. rade teda
nie je v tomto vzťahu spotrebiteľom. Postúpenie pohľadávky žalobcom v 1. rade
občianskemu združeniu zaoberajúcemu sa ochranou spotrebiteľa nemalo nič spoločné
s ochranou spotrebiteľa ani s vlastným fungovaním občianskeho združenia. Išlo o čisto
účelové postúpenie pohľadávky, keď jediným cieľom bolo vyhnutie sa plateniu vyrubeného
súdneho poplatku využitím osobitného postavenia občianskeho združenia na ochranu
spotrebiteľa.“ V prejednávanej veci ide o analogický prípad, ako ten, ktorým sa zaoberal
Krajský súd v Trnave. Žalobcovi ako ekologickej organizácii bola postúpená pohľadávka
titulom bezdôvodného obohatenia spočívajúceho v omylom zaslaných platbách. Predmet
sporu nesúvisí s účelom, na ktorý bol žalobca zriadený, a to s ochranou životného
prostredia. Z uvedeného dôvodu je súd názoru, že v danom prípade sa oslobodenie od
súdneho poplatku v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 71/1992 Zb. na žalobcu nevzťahuje.
V krajných prípadoch by mohlo dôjsť k zneužívaniu citovaného ustanovenia, kedy by boli
vymedzeným subjektom postupované pohľadávky, ktoré by boli následne uplatňované
súdnou cestou s úmyslom vyhnúť sa plateniu súdnych poplatkov.
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti a citované zákonné ustanovenia súd
vyhodnotil sťažnosť proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka ako nedôvodnú, a preto ju
zamietol.»
13. Zo sťažnosti vyplýva, že podstatu námietok sťažovateľa tvoria tvrdenia
o nesprávnom výklade a aplikácii ustanovení zákona o súdnych poplatkoch okresným
súdom. Nadväzujúc na už citované ústavný súd poukazujúc na svoju doterajšiu judikatúru
(napr. III. ÚS 503/2012, II. ÚS 229/2018) konštatuje, že ustanovenie § 4 ods. 2 písm. c)
zákona o súdnych poplatkoch vychádza zo zásady, že verejnoprávne činnosti, teda činnosti,
ktoré sa vykonávajú vo verejnom záujme subjektmi na ten účel zriadenými, sú od poplatku
oslobodené. Ústavný súd už napríklad v rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 503/2012 z 23. októbra
2012 uviedol, že v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o súdnych poplatkoch sú ex lege
oslobodené od súdnych poplatkov nadácie a charitatívne, humanitárne, ekologické
organizácie a združenia pôsobiace na ochranu spotrebiteľov. Z tohto ustanovenia je zrejmé,
že v prípade väčšiny subjektov postačí na oslobodenie od súdnych poplatkov ich určité
zaradenie – napr. štátne rozpočtové organizácie, štátne účelové fondy a pod. Pri niektorých
subjektoch však nemožno vylúčiť skúmanie jednak postavenia a podstaty činnosti, ktorú
pod toto ustanovenie zaradené subjekty vykonávajú, ako aj vecných hľadísk konkrétneho
prípadu, najmä z hľadiska, či v danom prípade ide o ochranu verejného záujmu.
14. Ústavný súd po dôslednom preskúmaní obsahu napadnutého rozhodnutia
uzatvára, že sa stotožňuje s právnym záverom okresného súdu vyjadreným v napadnutom
uznesení. Podľa názoru ústavného súdu závery okresného súdu korešpondujú so zmyslom
a účelom uvedenej právnej normy, pričom okresný súd nerozhodol svojvoľne, avšak
opierajúc sa o ustálenú judikatúru všeobecných súdov, ako aj ústavného súdu. Okresný súd
v napadnutom uznesení uviedol, na základe akých skutočností dospel k záveru o potrebe
potvrdenia rozhodnutia súdu prvej inštancie. Ústavný súd nezistil taký výklad a aplikáciu
§ 4 ods. 2 písm. c) zákona o súdnych poplatkoch, ktoré by mohli vyvolať účinky
nezlučiteľné so základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, a preto posúdil výklad okresného súdu ako ústavne konformný.
15. Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade
neexistujú skutočnosti, ktoré by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie
signalizovali možnosť vyslovenia porušenia označených práv podľa ústavy a dohovoru
napadnutým uznesením okresného súdu, a preto sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
16. Z dôvodu odmietnutia sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími nárokmi
sťažovateľa nezaoberal, keďže ich posudzovanie je viazané na konštatovanie porušenia
označených práv.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. januára 2019