Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 10/2019
PDF · 175.37 KB
No categories available
III. ÚS 10/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. januára 2019
predbežne prerokoval sťažnosť , správcu konkurznej podstaty úpadcu –
obchodnej spoločnosti , zastúpeného
advokátskou kanceláriou HRADSKÝ s. r. o., Dostojevského rad 1, Bratislava, v mene ktorej
koná konateľ a advokát Mgr. Peter Hradský, pre namietané porušenie jeho základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva
na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci podľa čl. 46
ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 4/2009 a jeho
oznámením č. k. 17 C 4/2009-191 z 10. októbra 2018 a takto
rozhodol:
Sťažnosť , správcu konkurznej podstaty úpadcu – obchodnej
spoločnosti , o d m i e t a ako podanú
zjavne neoprávnenou osobou.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
doručenou Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 17. decembra
2018 elektronicky a 21. decembra 2018 poštou sa (ďalej len
„sťažovateľ“), správca konkurznej podstaty úpadcu – obchodnej spoločnosti
(ďalej aj „navrhovateľ“ alebo „úpadca“), domáhal
vydania nálezu, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie jeho v záhlaví označených práv
postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod
sp. zn. 17 C 4/2009 a jeho oznámením č. k. 17 C 4/2009-191 z 10. októbra 2018, ktorým by
napadnuté oznámenie zrušil, vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie a okresnému súdu
prikázal, aby v napadnutom konaní konal bez zbytočných prieťahov. Sťažovateľ zároveň
požiadal o priznanie náhrady trov konania.
2. Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že okresný súd uznesením č. k.
17 C 4/2009-136 zo 6. septembra 2012 (ktoré nadobudlo právoplatnosť 8. októbra 2012)
zastavil konanie v právnej veci obchodnej spoločnosti
, ktorým sa proti Ministerstvu dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja
Slovenskej republiky domáhala zaplatenia sumy 1 552 007,40 € s príslušenstvom z titulu
náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci (v bližšie
neoznačenom konaní), keďže „navrhovateľ nepodal návrh na začatie konania po uplynutí
troch mesiacov od prerušenia konania neurobil tak ani následne do jedného roka od
nadobudnutia právoplatnosti uznesenia o prerušení konania (§ 111 ods. 3 Občianskeho
súdneho poriadku)“.
3. Nezávisle na tomto konaní Okresný súd Bratislava I uznesením sp. zn.
2 K 25/2011 z 10. októbra 2012 (ktoré nadobudlo právoplatnosť 26. januára 2013
a vykonateľnosť 17. októbra 2012) vyhlásil konkurz na majetok úpadcu, ustanovil
sťažovateľa do funkcie správcu konkurznej podstaty úpadcu, vyzval veriteľov úpadcu, aby
v lehote 45 dní odo dňa vyhlásenia konkurzu prihlásili svoje pohľadávky, a uložil
sťažovateľovi povinnosť bez zbytočného odkladu informovať o vyhlásení konkurzu
známych veriteľov úpadcu, ktorí majú trvalé bydlisko alebo registrované sídlo v iných
členských štátoch Európskej únie ako v Slovenskej republike v súlade s čl. 40 nariadenia
Rady (ES) č. 1346/2000 z 29. mája 2000 o konkurznom konaní, ako aj povinnosť
vypracovať a predložiť Okresnému súdu Bratislava I v ním určených lehotách podrobné
písomné správy o stave zisťovania a zabezpečovania majetku úpadcu a vykonaných
úkonoch.
4. Sťažovateľ tvrdiac, že je účastníkom konania, listom z 1. októbra 2018 požiadal
okresný súd o doručenie uznesenia č. k. 17 C 4/2009-136 zo 6. septembra 2012, ako aj o to,
aby v zmysle § 47 ods. 4 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze“)
pokračoval v konaní vedenom týmto súdom pod sp. zn. 17 C 4/2009. Sťažovateľ vo svojej
žiadosti poukázal na to, že v čase vydania a doručovania predmetného uznesenia okresného
súdu navrhovateľka nemala obsadený štatutárny orgán, keďže predsedovi predstavenstva
výkon funkcie zanikol, pričom „ešte nebol vyhlásený konkurz, a teda v mene
spoločnosti... nemohol konať... ako správca úpadcu“.
5. Okresný súd listom č. k. 17 C 4/2009-191 z 10. októbra 2018 sťažovateľovi
oznámil, že postup okresného súdu pri doručovaní uznesenia č. k. 17 C 4/2009-136
zo 6. septembra 2012 bol správny a nevidí žiadny právny dôvod k jeho opätovnému
doručovaniu. V tejto súvislosti konštatoval, že na pojednávaní konanom 7. decembra 2010
(predseda predstavenstva, ktorý za navrhovateľku koná a podpisuje samostatne)
oznámil, že sa v apríli 2010 vzdal funkcie predsedu predstavenstva. Uvedené tvrdenie
okresný súd nepovažoval za postačujúce, pretože do rozhodnutia okresného súdu
o zastavení konania nebolo riadne preukázané. Okresný súd dopytom na Okresnom súde
Bratislava I – obchodnom registri zistil, že k 13. decembru 2010 nebol podaný žiaden návrh
na vykonanie zmien u navrhovateľky. V čase doručovania predmetného uznesenia bola
navrhovateľka riadne zapísaná v obchodnom registri a naďalej vystupoval ako jej
štatutárny orgán. Tento stav zostal nezmenený dosiaľ. Čo sa týka konania pred súdom,
je potrebné aplikovať § 20a ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého právnická osoba
zapísaná v obchodnom registri alebo v inom zákonom určenom registri zaniká dňom
výmazu z tohto registra, pokiaľ osobitné zákony neustanovujú inak. Súd v občianskom
súdnom konaní doručuje písomnosti na adresu obchodnej spoločnosti na adresu jej sídla
a nie k rukám jej štatutárneho zástupcu. Ak sa aj štatutárny zástupca vzdal svojej funkcie,
bol v zmysle § 135a Obchodného zákonníka povinný konať s odbornou starostlivosťou
a zabezpečiť osoby, ktoré budú preberať písomnosti spoločnosti v záujme predchádzania
prípadným škodám.
6. Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že okresný súd „mal ustanoviť žalobcovi
opatrovníka a nie zastaviť za danej situácie konanie. Postupom súdu sa odňala žalobcovi
možnosť konať pred súdom. Súd mal pritom v dobe po prerušení konania vedomosť o tom,
že sťažovateľ bol ustanovený za predbežného správcu žalobcu a že voči žalobcovi sa vedie
konkurzné konanie. Preto mohol ako opatrovníka ustanoviť predbežného správcu.
Sťažovateľ podotýka, že z dôvodu zložitej procesnej situácie v konkurznom konaní bol
samotný konkurz vyhlásený až v čase po zastavení konania, a teda ako správca nemohol
využiť svoje oprávnenie a priamo vstúpiť do konania v pozícii žalobcu... Popísané
porušenia zákonom stanovených povinností súdu dosiahli takú intenzitu, že vo svojom
dôsledku viedli k porušeniu základných práva sťažovateľa na spravodlivý proces podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj
práva domáhať sa náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo postupom
orgánu verejnej moci podľa § 46 ods. 3 ústavy... Všeobecný súd sa napokon dopustil aj
porušenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy,
a to tým, že v etape od vydania uznesenia o zastavení konania zo 6. 9. 2012, ktorého
doručenie však nebolo vykonané právne účinne (a to pre neustanovenie opatrovníka
žalobcovi a nesplnenie podmienok na nastanie fikcie doručenia), nevykonal v
prebiehajúcom konaní žiaden úkon.“.
II.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
(každý) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma,
či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd
navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
9. Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľa
(správcu konkurznej podstaty úpadcu) na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
základného práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej
moci podľa čl. 46 ods. 3 ústavy, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 4/2009 a jeho oznámením
č. k. 17 C 4/2009-191 z 10. októbra 2018 (bod 5) odôvodnená tým, že navrhovateľovi,
na ktorého bol po právoplatnom ukončení napadnutého konania vyhlásený konkurz,
neustanovil opatrovníka, čím mu odňal možnosť konať pred súdom (bod 6).
10. Podľa § 49 zákona o ústavnom súde sťažnosť môže podať fyzická osoba alebo
právnická osoba, ktorá tvrdí, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom
sa porušili jej základné práva alebo slobody, ak o ochrane týchto základných práv a slobôd
nerozhoduje iný súd.
11. Podľa § 51 ods. 1 zákona o ústavnom súde účastníci konania sú sťažovateľ
a orgán verejnej moci, proti ktorému sťažnosť smeruje.
12. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že sťažnosť nemôže podať
fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá síce namieta porušenie základných práv alebo
slobôd iných osôb, avšak nie svojich (I. ÚS 56/98). Sťažnosti, v ktorých sťažovatelia
nenamietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, ústavný súd už
pri predbežnom prerokovaní odmietne ako podané osobami zjavne neoprávnenými
(III. ÚS 41/00, I. ÚS 43/98, II. ÚS 128/95). O návrhu podanom zjavne neoprávnenou
osobou možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody sťažovateľa, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a osobou
sťažovateľa, prípadne z iných dôvodov. Za návrh podaný niekým zjavne neoprávneným
preto možno považovať návrh, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody sťažovateľa,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 26/06).
13. Podľa § 90 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“, účinného do
30. júna 2016) účastníkmi konania sú navrhovateľ (žalobca) a odporca (žalovaný) alebo tí,
ktorých zákon za účastníkov označuje.
14. Podľa § 21 ods. 1 písm. a) OSP (účinného do 30. júna 2016) za právnickú osobu
koná štatutárny orgán; ak štatutárny orgán tvorí viacero fyzických osôb, koná za právnickú
osobu jeho predseda, prípadne jeho člen, ktorý tým bol poverený.
15. Podľa § 48 ods. 1 OSP (účinného do 30. júna 2016) písomnosti, ktoré sú určené
orgánom alebo právnickým osobám, doručujú sa pracovníkom oprávneným za orgány alebo
právnické osoby prijímať písomnosti. Ak ich niet, doručuje sa písomnosť, ktorá je určená do
vlastných rúk, tomu, kto je oprávnený za orgán alebo právnickú osobu konať, ostatné
písomnosti ktorémukoľvek ich pracovníkovi, ktorý písomnosti prijme.
16. Podľa § 48 ods. 2 OSP (účinného do 30. júna 2016) ak nie je možné doručiť
písomnosť právnickej osobe na adresu jej sídla uvedenú v obchodnom registri alebo v inom
registri, v ktorom je zapísaná, a jej iná adresa nie je súdu známa, písomnosť sa považuje po
troch dňoch od vrátenia nedoručenej zásielky súdu za doručenú, a to aj vtedy, ak ten, kto je
oprávnený konať za právnickú osobu, sa o tom nedozvie.
17. Podľa § 14 ods. 5 zákona o konkurze (účinného do 28. apríla 2015) začatie
konkurzného konania má tieto účinky:
a) dlžník je povinný obmedziť výkon činnosti len na bežné právne úkony; ak dlžník
poruší túto povinnosť, platnosť právneho úkonu tým nie je dotknutá, právnemu úkonu však
možno v konkurze odporovať,
b) na majetok patriaci dlžníkovi nemožno začať konanie o výkon rozhodnutia alebo
exekučné konanie; už začaté konania o výkon rozhodnutia alebo exekučné konania sa
prerušujú,
c) na majetok patriaci dlžníkovi nemožno pre záväzok dlžníka zabezpečený
zabezpečovacím právom začať ani pokračovať vo výkone zabezpečovacieho práva; tento
účinok sa nevzťahuje na výkon zabezpečovacieho práva vzťahujúceho sa na peňažné
prostriedky, pohľadávky z účtu v banke alebo v pobočke zahraničnej banky, štátne dlhopisy,
prevoditeľné cenné papiere alebo na pokračovanie vo výkone zabezpečovacieho práva
dobrovoľnou dražbou podľa osobitného predpisu,
d) konanie o zrušení spoločnosti bez likvidácie sa prerušuje.
18. Podľa § 14 ods. 6 zákona o konkurze (účinného do 28. apríla 2015) ak tento
zákon neustanovuje inak, účinky začatia konkurzného konania zanikajú vyhlásením
konkurzu alebo zverejnením uznesenia, ktorým sa konkurzné konanie končí, v Obchodnom
vestníku.
19. Podľa § 47 ods. 1 zákona o konkurze ak tento zákon neustanovuje inak,
vyhlásením konkurzu sa prerušujú všetky súdne a iné konania, ktoré sa týkajú majetku
podliehajúceho konkurzu patriaceho úpadcovi. Lehoty v týchto konaniach ustanovené alebo
určené počas prerušenia týchto konaní neplynú. Na účastníkov konania, ktorí vystupujú na
strane úpadcu, prerušenie konania pôsobí, len ak ide o nerozlučné spoločenstvo alebo
o intervenciu.
20. Podľa § 47 ods. 4 zákona o konkurze v konaniach prerušených podľa odseku 1
možno pokračovať na návrh správcu; správca sa podaním návrhu na pokračovanie v konaní
stáva účastníkom konania namiesto úpadcu.
21. Pri predbežnom prerokovaní predloženej sťažnosti ústavný súd zistil, že
sťažovateľ v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 17 C 4/2009 nemal postavenie
účastníka konania, a teda nie je osobou oprávnenou na podanie sťažnosti podľa čl. 127
ods. 1 ústavy (podobne napr. II. ÚS 113/02, II. ÚS 205/04, III. ÚS 162/09, II. ÚS 564/2011,
IV. ÚS 5/2012, I. ÚS 589/2014, III. ÚS 303/2014, IV. ÚS 271/2014 a iné).
22. V tejto súvislosti ústavný súd opätovne zdôrazňuje, že kritériom aplikovateľnosti
čl. 46 ods. 1 ústavy (a rovnako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru) je materiálna povaha predmetu
konania, predovšetkým skutočnosť, že sa v ňom bezprostredne rozhoduje o právach
a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb. V posudzovanom prípade
sťažovateľ namieta taký postup okresného súdu, v rámci ktorého bezprostredne
nerozhodoval o právach ani povinnostiach sťažovateľa. Okrem toho sťažovateľ nesprávne
vykladá ustanovenie § 47 ods. 4 zákona o konkurze (bod 4), pretože nezohľadnením ďalších
(súvisiacich) ustanovení zákona o konkurze, popiera jeho účel a význam.
23. Keďže sťažnosť ústavnému súdu podala fyzická osoba, ktorá nie je aktívne
legitimovaná na jej podanie, ústavný súd dospel k záveru, že ide o sťažnosť podanú zjavne
neoprávnenou osobou a ako takú ju podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.
24. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd ďalšími požiadavkami
sťažovateľa uvedenými v petite nezaoberal, pretože rozhodovanie o nich je podmienené
vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. januára 2019