Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 11/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. januára 2019

predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpenej

advokátkou JUDr. Annou Lacovou, Pražská 4, Košice, vo veci namietaného porušenia

základného práva podľa , ako aj práva podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu

Banská Bystrica sp. zn. z 8. februára 2018 a tiež uznesením Okresného súdu

Banská Bystrica sp. zn. z 27. apríla 2018 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. júla 2018

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta

porušenie základného práva na súdnu ochranu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“), ako aj práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“)

sp. zn. z 8. februára 2018 (ďalej len „uznesenie okresného súdu

vydané súdnym úradníkom“) a tiež uznesením okresného súdu sp. zn.

z 27. apríla 2018 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že (ďalej aj

„oprávnený“), sa návrhom na vykonanie exekúcie doručeným okresnému súdu

16. augusta 2017 domáhal proti spoločnosti (ďalej len

„povinná“), na základe právoplatného a vykonateľného platobného rozkazu Okresného súdu

Košice I sp. zn. z 21. júna 2017 (ďalej len „exekučný titul“) vymoženia sumy

8 596,96 € s príslušenstvom (ďalej len „pohľadávka“). V danej exekučnej veci sa exekúcia

na okresnom súde vedie pod sp. zn. .

3. Následne okresný súd 8. septembra 2017 vydal poverenie na vykonanie exekúcie

súdnemu exekútorovi

(ďalej len „súdny exekútor“), u ktorého sa exekúcia vedie pod sp. zn. 242

EX 532/2017.

4. Sťažovateľka ako spoločníčka povinnej (dvoma) písomnými podaniami, ktoré boli

okresnému súdu doručené 22. decembra 2017, okrem iného s poukazom na to, že v danej

exekučnej veci oprávnený koná súčasne aj za povinnú ako konateľ, čo zakladá rozpor

záujmov medzi konateľom (štatutárnym orgánom) povinnej a súčasne oprávneným

[predstavovanými jednou a tou istou osobou ( )] na strane jednej

a povinnou na strane druhej, požiadala, aby bola ustanovená za (procesnú) opatrovníčku

povinnej. Sťažovateľka zároveň navrhla, aby okresný súd túto exekúciu odložil, a súčasne,

aby exekúciu predajom nehnuteľností zastavil.

5. Uznesením okresného súdu vydaným súdnym úradníkom bol návrh sťažovateľky

na ustanovenie opatrovníka povinnej zamietnutý (pozri I. výrok uznesenia okresného súdu

vydaného súdnym úradníkom) ako nedôvodný. Súčasne bol zamietnutý aj návrh

sťažovateľky na zastavenie exekúcie (pozri II. výrok uznesenia okresného súdu vydaného

súdnym úradníkom) ako podaný neoprávnenou osobou a tiež oneskorene. Pokiaľ ide

o návrh sťažovateľky na odklad exekúcie, podľa odôvodnenia uznesenia okresného súdu

vydaného súdnym úradníkom o tomto okresný súd nerozhodol, keďže o návrhu na odklad

exekúcie „rozhoduje“ výlučne súdny exekútor.

6. Sťažovateľka podala proti uzneseniu okresného súdu vydanému súdnym

úradníkom sťažnosť – riadny opravný prostriedok, ktorý bol uznesením (sudcu) okresného

súdu tak isto zamietnutý. Toto uznesenie okresného súdu podľa zistenia ústavného súdu

nadobudlo právoplatnosť 11. mája 2018.

7. Napokon uznesením okresného súdu sp. zn. zo 14. júna 2018 bol

schválený príklep súdneho exekútora z 27. decembra 2017 na nehnuteľnosti špecifikované

v jeho výrokovej časti (ďalej len „nehnuteľnosti“) vo vlastníctve povinnej v celosti

za najvyššie podanie v sume 92 300 € v prospech spoločnosti

(ďalej len „vydražiteľka“), ktorej jedinou spoločníčkou a konateľkou je

dcéra oprávneného ( ).

8. Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla:

«... Dňa 15.12.2017 bola sťažovateľka súdnym exekútorom... vyrozumená

doporučenou zásielkou, že v exekučnej veci 242/EX 532/17 vydal Vyhlášku o dražbe

nehnuteľnosti vo vlastníctve povinného spol. ktorej je spoločníčkou.

Exekučnému súdu a aj súdnemu exekútorovi z výpisu žalovanej spoločnosti z Obchodného

registra... muselo byť zrejmé, že povinný má dvoch konateľov, že za spoločnosť konajú

a písomnosti, ktoré zakladajú práva a povinnosti spoločnosti podpisujú konatelia

spoločnosti a to tak, že k písanému alebo tlačenému obchodnému menu pripoja svoj

vlastnoručný podpis, že oprávnený a jeden z konateľov povinného je tá istá osoba, že aj

za oprávneného aj povinného koná tá istá osoba čo spôsobuje, že nemôže

zastupovať povinného a keď s ním exekútor koná, koná v rozpore zo zákonom.

Sťažovateľka v návrhu na ustanovenie opatrovníka a v návrhu na zastavenie exekúcie

okrem iného poukázala, že povinným v predmetom exekučnom konaní je právnická osoba -

spoločnosť s ručením obmedzeným, ktorej procesná subjektivita a procesná spôsobilosť

t.j. vlastnými procesnými úkonmi nadobúdať procesné práva a povinnosti vyplýva z ust. §

18 ods. 1 písm. d) a . Spoločnosť

s ručením obmedzeným nadobúda procesnú spôsobilosť zápisom do obchodného registra

( ) a zapisuje sa aj spôsob konania za spoločnosť (

ods. 1 ). Podľa výpisu z obchodného registra žalovaného

za spoločnosť konajú a podpisujú vždy dvaja konatelia. Spoločnosť má len jedného

konateľa, ktorým je (ktorý je v danom exekučnom spore zároveň

oprávneným)...

Podľa zastupovať iného nemôže ten, kto sám nie

spôsobilý na právne úkony, o ktorý ide, ani ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami

zastúpeného.

Na základe vyššie uvedeného, s poukazom na vyššie citované zákonné ustanovenia

hmotného práva, je nutné konštatovať, že za povinného nemá kto konať a zastupovať ju

a teda, že nemá procesnú spôsobilosť...

Celý zmysel exekučného konania spočíva v riešení takých skutkových situácií,

ktorých pojmovým znakom je práve významný záujmový konflikt dvoch právnych subjektov.

Preto ak v konaní stoja proti sebe konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným na jednej

strane a samotná spoločnosť s ručením obmedzeným na druhej strane je svojou podstatou

daný relevantný rozpor záujmov oboch strán a preto postup súdu a súdneho exekútora ako

štátom splnomocnená osoba, ktorí tým, že konajú s povinným bez ustanovenia opatrovníka,

zaťažili konanie vadou, ktorá spôsobuje nezákonnosť celého konania a umožňujú

oprávnenému presadiť svoj záujem nad záujem povinného, ktorému odopierajú právo na

súdnu ochranu.

Podľa , ak tento zákon neustanovuje inak, súd kedykoľvek počas

konania prihliada na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať a rozhodnúť

(ďalej len „procesné podmienky“)...

Podľa , ak ide o nedostatok procesnej podmienky, ktorý možno

odstrániť, súd urobí vhodné opatrenia na jeho odstránenie. Pritom spravidla môže

pokračovať v konaní, ale nesmie vydať rozhodnutie, ktorým sa konanie končí. Ak sa

nepodarí nedostatok procesnej podmienky odstrániť, súd konanie zastaví.

Na základe uvedeného exekučný súd a aj súdny exekútor majú zákonnú povinnosť

skúmať procesné podmienky na strane účastníkov exekučného konania, ku ktorým patrí aj

skúmanie procesnej subjektivity a procesnej spôsobilosti.

„Procesná spôsobilosť vymedzuje rozsah spôsobilosti každého samostatne konať

pred súdom v rozsahu vlastných procesných úkonov. Nedostatok procesnej spôsobilosti je

odstrániteľnou vadou, nakoľko nevedie k zastaveniu konania. V rozsahu, v akom nemá

strana procesnú spôsobilosť, koná za ňu zákonný zástupca, a ak ho strana nemá, nemôže

za ňu konať alebo je nečinný, súd strane uznesením ustanoví procesného opatrovníka“

Veľké komentáre Števček, Ideová, Baricová, Mesiarkiová, Bajánková, Tomašovič a kol.

, Nakladateľstvo C.H.BECK 2016, str. 608...

V danej exekučnej veci exekučný súd a súdny exekútor porušili zákon, keď

akceptovali úkony vykonané za povinného osobou, ktorej zastupovanie vylučuje priamo

zákon, teda aj napriek tomu, že povinný nemá zástupcu, nemá spôsobiť konať, tento

protiprávny stav ignorovali a naďalej ignorujú. Ich postup má významný negatívny dopad

na základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu, na jej právo na spravodlivé súdne

konanie, ktoré sťažovateľka považuje za ústavne nekorektné a neudržateľné. Súd právne

zdôvodnil svoje rozhodnutie úplnou ignoráciou základných princípov Civilného sporového

poriadku, najmä Čl. 2.1., keď ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom

chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej

istoty, a Čl. 4.1, ak sa právna vec nedá prejednať a rozhodnúť na základe výslovného

ustanovenia tohto zákona, právna vec sa posúdi podľa ustanovenia tohto alebo iného

zákona, ktoré upravuje právnu vec čo do obsahu a účelu najbližšiu posudzovanej právnej

veci, Čl. 4.2, ak takého ustanovenia niet, súd prejedná a rozhodne právnu vec podľa normy,

ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom, a to s prihliadnutím na princípy všeobecnej

spravodlivosti a princípy, na ktorých spočíva tento zákon, ak, aby výsledkom bolo rozumné

usporiadanie procesných vzťahov zohľadňujúce stav a poznatky právnej náuky a ustálenú

rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít.

Odkaz súdu na domáhanie sa náhrady škody podaním žaloby na príslušnom súdu

považuje sťažovateľka za prejav arogancie moci a výsmech spravodlivosti, keď súd jej

ochranu odmieta poskytnúť, práve naopak, za zjavnej pomoci súdu sa oprávnený a jediný

konateľ povinného v jednej osobe dostáva k majetku povinného, ktorý iným spôsobom

nevedel previesť do svojho výlučného vlastníctva a udelením príklepu dražby nehnuteľnosti,

sa povinný stáva právnickou osobou bez majetku. Ak by aj sťažovateľka podala žalobu

o náhradu škody na príslušnom súde a v konaní by bola úspešná, nikdy by nedošlo

k skutočnej náhrade škody pre nesolventnosť povinného a jej konateľa...

Sťažovateľka vyššie uvedené považuje za zjavné zneužitie práva oprávneným

za aktívnej podpory súdnej moci, za zjavné odmietnutie spravodlivosti exekučným súdom

a porušením práva sťažovateľky na prístup k súdom a spravodlivému súdnemu konaniu...»

9. Sťažovateľka žiada, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu

podľa a právo na spravodlivý súdny proces podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Uznesením Okresného súdu

Banská Bystrica sp. zn. zo dňa 27.04.2018 a uznesením Okresného súdu

Banská Bystrica zo dňa 08.02. (zrejme tu mal byť uvedený rok 2018, pozn.)

porušené bolo.

2. Uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. zo dňa

27.04.2018 a uznesením Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 08.02.2018

sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

3. Okresný súd Banská Bystrica je povinný do jedného mesiaca od právoplatnosti

tohto nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zaplatiť finančné zadosťučinenie

sťažovateľke vo výške 10.000,- € (slovom desaťtisíc EUR) k rukám sťažovateľky.

4. Okresný súd Banská Bystrica je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania

vo výške 325,42 € (za dva úkony právnej služby - príprava a prevzatie zastúpenia, písomné

podanie na súd 2 x 153,50 €, 2 x 9,21 € režijný paušál) do 15 dní od doručenia tohto nálezu

k rukám právnej zástupkyne sťažovateľky.“

II.

10. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

11. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

12. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

13. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

III.

14. Ako to z obsahu sťažnosti vyplýva, sťažovateľka namieta porušenie základného

práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa dohovoru uznesením okresného súdu vydaným súdnym úradníkom, ako aj uznesením

(sudcu) okresného súdu.

15. Sťažovateľka okresnému súdu najmä vytýka, že aj keď v zmysle § 161 zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“

alebo „“) súd kedykoľvek počas konania prihliada na to, či sú

splnené podmienky, za ktorých môže konať a rozhodnúť (ďalej len „procesné podmienky“),

a v prípade, ak ide o taký nedostatok procesnej podmienky, ktorý možno odstrániť,

príslušný súd urobí vhodné opatrenia na jeho odstránenie. Okresný súd napriek tomu, že

pre významný rozpor záujmov medzi konateľom (štatutárnym orgánom) povinnej na strane

jednej a povinnou na strane druhej, konateľ povinnej nemohol za povinnú konať,

na nedostatok tejto procesnej podmienky – nedostatok procesnej spôsobilosti ani na návrh

sťažovateľky neprihliadol a povinnej sťažovateľku za procesného opatrovníka neustanovil.

16. Podľa názoru sťažovateľky i keď ustanovenia tak,

ako to okresný súd vo svojich rozhodnutiach uvádza, rozpor záujmov medzi právnickou

osobou a osobami, ktoré za ňu konajú (členmi štatutárnych orgánov), neupravujú, bolo

povinnosťou okresného súdu za použitia ustanovení

vyjadrujúcich základné princípy civilného sporového konania, najmä však čl. 2 ods. 1 a čl. 4

ods. 1 a 2 , túto medzeru v zákone pomocou sudcovskej tvorby práva vyplniť.

17. Sťažovateľka totiž konanie konateľa povinnej konajúceho za povinnú (právnickú

osobu) a súčasne aj za seba ako oprávneného (fyzickú osobu) v rámci danej exekúcie, ktoré

vyústilo až do vydraženia nehnuteľností vo vlastníctve povinnej v prospech vydražiteľky

(spoločnosti), ktorej jedinou spoločníčkou a konateľkou je dcéra oprávneného, považuje

za zjavné zneužitie práva.

18. Napokon sťažovateľka namieta aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho

odôvodnenia uznesenia okresného súdu, pretože sudca okresného súdu rozhodujúci o jej

sťažnosti – riadnom opravnom prostriedku proti uzneseniu okresného súdu vydanému

súdnym úradníkom – sa náležite nevysporiadal s jej právnou argumentáciou.

IV.

K uzneseniu okresného súdu vydanému súdnym úradníkom

19. Vzhľadom na princíp subsidiarity („ak... nerozhoduje iný súd“), ktorý vyplýva

z citovaného , môže ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu

právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická

osoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred súdnymi

orgánmi Slovenskej republiky.

20. V zmysle

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení

ďalších zákonov v znení účinnom v rozhodujúcom období (ďalej len „Exekučný poriadok“)

na exekučné konanie sa použijú ustanovenia , ak tento zákon

neustanovuje inak.

21. V zmysle § 202 ods. 1 Exekučného poriadku v exekučnom konaní koná

a rozhoduje vyšší súdny úradník, ak nejde o rozhodnutie o príklepe. Sudca v exekučnom

konaní koná a rozhoduje, ak ide o rozhodnutie, proti ktorému je prípustné odvolanie,

a o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho súdneho úradníka.

22. V zmysle proti uzneseniu prvej inštancie vydanému súdnym

úradníkom, ktoré treba doručiť, je prípustná sťažnosť.

23. V zmysle o sťažnosti rozhodne súd prvej inštancie.

24. V zmysle súd prvej inštancie rozhodne o sťažnosti uznesením

spravidla bez nariadenia pojednávania.

25. V zmysle ak nie je sťažnosť dôvodná, súd sťažnosť zamietne.

26. Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľka mala možnosť domáhať sa

preskúmania uznesenia okresného súdu vydaného súdnym úradníkom využitím riadneho

opravného prostriedku, a to sťažnosti, ktorú sťažovateľka napokon pred podaním (ústavnej)

sťažnosti ústavnému súdu aj účinne využila, pričom o tejto jej sťažnosti bolo rozhodnuté

uznesením okresného súdu.

27. Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu

ochrany ústavnosti ( ), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou

opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (,

), ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti (vo vzťahu k uzneseniu

okresného súdu vydanému súdnym úradníkom) už po jej predbežnom prerokovaní odmietol

pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie ( ).

K uzneseniu okresného súdu

28. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa a práva podľa dohovoru sú obdobné

záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom

ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú

odlišnosť ().

29. Ústavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu

a inú právnu ochranu podľa , ako aj práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov

a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky

otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, preto postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné

právo účastníka na spravodlivý proces (, ). Splnenie povinnosti

odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad

(porovnaj napríklad Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil III/1997).

30. Vzhľadom na charakter námietok sťažovateľky ústavný súd tiež zdôrazňuje svoju

stabilnú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu

a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (), pretože prvostupňové

a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.

31. Uvedené platí analogicky, aj pokiaľ ide o prvostupňové rozhodnutia vydané

súdnymi úradníkmi a druhostupňové rozhodnutia sudcov toho istého súdu rozhodujúcich

o sťažnostiach – riadnych opravných prostriedkoch proti uzneseniam vydaným súdnymi

úradníkmi.

32. Ústavný súd preto v záujme preskúmateľnosti vlastnej rozhodovacej činnosti

považoval za potrebné poukázať aj na relevantnú časť odôvodnenia uznesenia okresného

súdu vydaného súdnym úradníkom:

«... Podľa (ďalej len

„CSP“), na konanie právnickej osoby pred súdom sa použijú ustanovenia osobitného

predpisu o konaní za právnickú osobu.

... Podľa veta druhá

(ďalej len „ObZ“), právnická osoba koná štatutárnym orgánom alebo za ňu koná zástupca.

... Podľa , štatutárnym orgánom spoločnosti je jeden alebo viac

konateľov. Ak je konateľov viac, je oprávnený konať v mene spoločnosti každý z nich

samostatne, ak spoločenská zmluva neurčuje inak.

... Podľa , obmedziť konateľské oprávnenie môže iba spoločenská

zmluva alebo valné zhromaždenie. Také obmedzenie je však voči tretí osobám neúčinné.

... Podľa , zastupovať

iného nemôže ten, kto sám nie je spôsobilý na právny úkon, o ktorý ide, ani len, záujmy

ktorého sú v rozpore so záujmami oprávneného.

... Základným predpokladom, aby súd mohol vo veci konať a vydať rozhodnutie, je

splnenie procesných podmienok, medzi ktoré patrí aj procesná subjektivita... Procesnú

spôsobilosť nemajú len fyzické osoby ale aj právnické osoby. Právnické osoby vznikajú

dňom, ku ktorému sú zapísané do obchodného alebo do iného zákonom určeného registra,

pokiaľ osobitný zákon neustanovuje ich vznik inak. Z uvedeného vyplýva, že právnické

osoby zapisované do obchodného registra sa stávajú subjektmi práva, nadobúdajú právnu

subjektivitu, a teda aj procesnú subjektivitu, dňom svojho vzniku, ktorým je deň zápisu

do uvedeného registra. U právnických osôb spôsobilosť byť účastníkom konania a procesná

spôsobilosť vznikajú a zanikajú zároveň. Právnické osoby pred súdom môžu konať len

prostredníctvom fyzických osôb. Nedostatok procesnej spôsobilosti u právnickej osoby môže

nastať, iba ak tu nie je žiadna osoba, ktorá by mohla za ňu konať pred súdom, napr. ide

o takú situáciu, keď právnická osoba nemá v rozpore so zákonom ustanovený štatutárny

orgán alebo ak konateľ respektíve konatelia fyzické osoby ako štatutárny orgán sú

pozbavení tejto spôsobilosti alebo majú obmedzenú spôsobilosť. Z možnosti zastupovať sú

vylúčené osoby, ktoré nemajú spôsobilosť na právny úkon, o ktorý pri zastúpení ide a osoby,

ktorých záujmy sú v rozpore so záujmami zastúpeného (§ 22 ods. 2 Občianskeho

zákonníka). Rozpor v záujmoch však musí reálne existovať, preto nestačí len potenciálna

možnosť takéhoto rozporu.

Súd má z výpisu z Obchodného registra spoločnosti

za preukázané, že štatutárnym orgánom, ktorý koná za spoločnosť je jediný konateľ a to

od 24.11.2004, ktorý má plnú procesnoprávnu spôsobilosť a teda nie je

dôvod na ustanovenie opatrovníka. Z uvedeného teda vyplýva, že je jediným konateľom

a ako individuálny štatutárny orgán koná v mene spoločnosti vo všetkých veciach

v neobmedzenom rozsahu vo vzťahu k tretím osobám. upravuje

ustanovenie opatrovníka len pre fyzickú osobu pričom na konanie právnickej osoby pred

súdom sa použijú ustanovenia osobitného predpisu o konaní za právnickú osobu. Obchodný

zákonník jasne ustanovuje, že za právnickú osobu koná štatutárny orgán - konateľ.

V prípade, že je konateľov viac, koná každý z nich za spoločnosť samostatne.

upravuje ustanovenie opatrovníka právnickej osobe len v tom prípade,

že konateľ podá návrh na súd na určenie neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia,

dozorná rada nie je v spoločnosti zriadená a valné zhromaždenie do troch mesiacov

od doručenia žaloby spoločnosti neurčí zástupcu spoločnosti.

... Vzhľadom na to, že ustanovenie procesného opatrovníka prichádza do úvahy len

v prípade fyzických osôb ( ) a za právnickú osobu koná štatutárny orgán, v danom

prípade jediný konateľ , ktorý má plnú procesnú subjektivitu, súd návrh

na ustanovenie opatrovníka zamietol...

Podľa veta druhú o súdnych exekútoroch

a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“), po vydaní poverenia na vykonanie

exekúcie sú účastníkmi konania oprávnený a povinný; iné osoby sú účastníkmi len tej časti

konania, v ktorej im toto postavenie priznáva tento zákon...

Vzhľadom na skutočnosť, že účastníkmi konania po vydaní poverenia sú v danom

prípade oprávnený a povinná, a za povinnú koná štatutárny orgán, ktorým je jediný konateľ

, spoločníčka nie je oprávnená podať návrh na zastavenie

exekúcie. V návrhu na zastavenie exekúcie zároveň žiadala spoločníčka spoločnosti

odklad exekúcie. O návrhu na odklad exekúcie súd nerozhodoval nakoľko

podľa Exekučného poriadku účinného od 01.04.2017 o návrhu na odklad rozhoduje výlučne

súdny exekútor. Na záver súd konštatuje, že nielenže bol návrh na zastavenie exekúcie

podaný neoprávnenou osobou ale aj oneskorene, keďže skutočnosti uvádzané v návrhu

na zastavenie exekúcie existovali už v čase, kedy plynula zákonná lehota (15 dní

od doručenia upovedomenia o začatí exekúcie) na podanie návrhu na zastavenie exekúcie.

... Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti a citované zákonné ustanovenia dospel

súd k záveru, že návrh na zastavenie exekúcie bol podaný neoprávnenou osobou a tiež

oneskorene a preto ho súd v súlade s § 611 ods. 3 Exekučného poriadku zamietol...»

33. V uznesení okresného súdu, ktorým bola zamietnutá sťažnosť sťažovateľky proti

uzneseniu okresného súdu vydanému súdnym úradníkom, sudca okresného súdu uviedol:

«... Podľa §-u 202 ods. 2 Exekučného poriadku, písomné vyhotovenie uznesenia,

ktorým sudca zamieta sťažnosť proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, nemusí

obsahovať odôvodnenie, ak sa sudca stotožňuje s dôvodmi uvedenými v napadnutom

uznesení.

... Napriek zneniu citovaného ustanovenia § 202 ods. 2 Exekučného poriadku súd

k veci uvádza, že vyššia súdna úradníčka správne zistila skutkový stav a z takto zisteného

skutkového stavu vyvodila i správny právny záver a svoje rozhodnutie správne a v zmysle

zákona odôvodnila. Sudca sa preto v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

uznesenia, pričom na doplnenie ešte uvádza, že dňom 1. júla 2016 nadobudol účinnosť

, ktorým bol v zmysle zrušovacieho

ustanovenia zrušený v znení

neskorších predpisov. Nová právna úprava sa kreovala tak, že nie je záujem, aby procesný

predpis riešil situácie a problémy, ktoré vznikajú v oblasti hmotného práva. Preto sa

do nového procesného predpisu nedostalo pôvodné ustanovenie § 21 ods. 3 Občianskeho

súdneho poriadku, ktoré riešilo kolíziu záujmov právnickej osoby a osôb, ktoré v jej mene

konajú. V danom prípade súd zdôrazňuje, že ustanovenie nie je možné aplikovať,

nakoľko sa týka výlučne fyzických osôb. Taký bol aj úmysel zákonodarcu, že procesný

opatrovník prichádza do úvahy len pri fyzickej osobe. Súd sa z týchto dôvodov okrem iného

v plnom rozsahu stotožňuje aj s ods. 21 sťažnosťou napadnutého uznesenia a len opakuje,

že v prípade, ak sa sťažovateľka domnieva, že jej vznikla nejaká škoda, v tomto prípade sa

môže domáhať jej náhrady podaním žaloby na príslušnom súde. Vyššia súdna úradníčka

preto správne postupovala, ak návrhy spoločníčky povinného, , v celom

rozsahu zamietla.

... V súvislosti s podaním návrhu sťažovateľky na obnovu konania, ktoré sa vedie

na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. sudca ešte uvádza, že exekučný súd je

v systéme súdnej moci zaradený v jej poslednej fáze, ktorá zabezpečuje vymožiteľnosť

práva. Toto systematické zaradenie určuje a vymedzuje jeho úlohy, funkcie a kompetencie.

V exekučnom konaní sa právo nenachádza, ale len vykonáva. Exekučný sud ako súd

„vykonávací“, preto nie je oprávnený (až na výnimky predpokladané zákonom

napr. pri rozhodcovskom konaní) vecne preskúmať exekučný titul, na podklade ktorého sa

vedie toto exekučné konanie...

... S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti a citované ustanovenia právnych

predpisov, súd sťažnosť spoločníčky povinného podľa ako nedôvodnú

zamietol...»

34. Po preskúmaní napadnutého uznesenia okresného súdu ústavný súd

argumentáciu sťažovateľky, podľa ktorej sa sudca okresného súdu rozhodujúci o jej

sťažnosti – riadnom opravnom prostriedku proti uzneseniu okresného súdu vydanému

súdnym úradníkom náležite nevysporiadal s jej právnou argumentáciou, nevyhodnotil ako

spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov okresného súdu. Odôvodnenie

uznesenia okresného súdu je v súlade s § 202 ods. 2 Exekučného poriadku, keďže sudca

okresného súdu sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením, ktoré formuloval súdny

úradník, a to je podľa názoru ústavného súdu presvedčivé a zrozumiteľné, a konanie

nevykazuje znaky podstatných pochybení procesného charakteru. Navyše, sudca okresného

súdu na zdôraznenie správnosti uznesenia okresného súdu vydaného súdnym úradníkom

uviedol aj ďalšie dôvody, ktoré ho viedli k zamietnutiu sťažnosti – riadneho opravného

prostriedku, preto ústavný súd nevidí žiadny relevantný dôvod na prehodnocovanie záverov

rozhodnutí všeobecných súdov. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom okresného súdu

nestotožňuje, nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (,

) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať

s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade

so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

35. Navyše, podľa názoru ústavného súdu už súdny úradník okresného súdu dal

jasnú, zrozumiteľnú a vyčerpávajúcu odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné

otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, keď s poukazom na v spojení

s relevantnými ustanoveniami osobitného predpisu o konaní za právnickú osobu, t. j. zákona

č. v znení účinnom v rozhodujúcim období (ďalej len

„“), dospel k záveru, že za povinnú, ktorej právna subjektivita, a tým aj

procesná subjektivita (spôsobilosť byť účastníkom konania) vznikla dňom jej vzniku

(zápisom do obchodného registra), pred súdom koná jej štatutárny orgán – v danej veci

jediný konateľ (podľa výpisu z obchodného registra „Za spoločnosť konajú a písomnosti...

podpisujú konatelia spoločne...“ iba za predpokladu, že je ustanovených viacero konateľov,

pozn.), ktorý ako fyzická osoba má spôsobilosť samostatne vykonávať pred súdom procesné

úkony (ďalej len „procesná spôsobilosť“), pričom ustanovenia Civilného sporového

poriadku ani Exekučného poriadku ustanovenie procesného opatrovníka pre právnické

osoby nijako nepredpokladajú, na základe čoho návrh sťažovateľky na ustanovenie

procesného opatrovníka pre povinnú zamietol. Tento záver je podľa názoru ústavného súdu

plne ústavne udržateľný.

36. Uvedené platí o to viac, že tak, ako to uviedol aj sudca okresného súdu,

v preskúmavanej veci ide o vykonávacie konanie (exekúciu), v ktorom sa právo

nenachádza, ale „iba“ vykonáva, a sťažovateľka nad rámec tvrdenia o samotnom predaji

(vydražení) nehnuteľností pôvodne vo vlastníctve povinnej na základe exekučného titulu

na účely uspokojenia pohľadávky oprávneného, čo je inak samotným zmyslom exekučnej

činnosti a tvrdenia o nezákonnosti tohto výkonu (exekúcie) založenej výlučne iba

nedostatkom procesnej spôsobilosti povinnej, ktorá však okresným súdom zistená nebola,

iné porušenie ustanovení Exekučného poriadku ani subsidiárnych ustanovení Civilného

sporového poriadku ako ich porušenie sťažovateľkou tvrdeným nedostatkom procesnej

spôsobilosti povinnej nenamieta.

37. Ako to z odôvodnenia uznesenia okresného súdu v spojení s odôvodnením

uznesenia okresného súdu vydaného súdnym úradníkom zjavne vyplýva, pripúšťa

ustanovenie procesného opatrovníka výlučne iba pre fyzické osoby a v zmysle

v spojení s relevantnými ustanoveniami osobitného predpisu o konaní za právnickú osobu,

t. j. , za povinnú pred súdom koná jej štatutárny orgán – jediný

konateľ, v dôsledku čoho ustanovenie procesného opatrovníka pre povinnú s poukazom

na v spojení s a 2 pomocou vyplnenia „medzery“ v zákone

súdom s odvolaním sa najmä na základné princípy toho istého právneho predpisu, ktoré

upravujú skutkovú podstatu najbližšiu prerokovávanému skutkovému stavu či právnej

otázke (analogie legis), alebo na základné princípy právneho predpisu, ktorý je svojím

obsahom a povahou najbližší k súdom aplikovanému právnemu predpisu, ktorý neupravuje

vhodné pravidlo správania sa (analogie iuris), prípadne (celkom výnimočne) na všeobecné

princípy ústavného poriadku alebo princípy spravodlivosti, t. j. pomocou sudcovskej tvorby

práva, v rámci exekúcie nijako neprichádza do úvahy. Podľa názoru ústavného súdu je aj

tento záver okresného súdu plne ústavne konformný.

38. Napokon, ak sa sudca okresného súdu plne stotožnil aj s tým čiastkovým

záverom vyjadreným v rámci odôvodnenia uznesenia okresného súdu vydaným súdnym

úradníkom, podľa ktorého, keďže sťažovateľka okrem iného s poukazom najmä na § 35 ods.

1 druhú vetu Exekučného poriadku nie je účastníčkou exekúcie, resp. exekučného konania,

ide o návrh na zastavenie exekúcie podaný nielenže neoprávnenou osobou, ale aj

oneskorene, dôsledkom čoho návrh (sťažovateľky) na zastavenie exekúcie zamietol a tento

záver sťažovateľka v sťažnosti výslovne ani nenamieta, podľa ústavného súdu nijako

nemožno dospieť k názoru, že by tento záver okresného súdu nezodpovedal požiadavkám

ústavnosti z hľadiska namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu,

resp. práva na spravodlivé súdne konanie.

39. Z tohto pohľadu považuje ústavný súd právne závery okresného súdu za ústavne

súladnú interpretáciu a aplikáciu relevantnej právnej úpravy a v tomto ohľade tieto závery

potom považuje aj za ústavne plne udržateľné (m. m. ); v okolnostiach

posudzovanej veci napadnuté uznesenie okresného súdu preto nemožno hodnotiť ako zjavne

neodôvodnené a arbitrárne, ako to tvrdí sťažovateľka. Uvedené skutočnosti takto

neumožňujú prijať záver o porušení označeného základného práva podľa a práva

podľa dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu.

40. Berúc do úvahy tieto okolnosti veci, ústavný súd rozhodol tak, že sťažnosť v tejto

časti (vo vzťahu k uzneseniu okresného súdu) už pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25

ods. 2 odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

41. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd už ďalšími návrhmi

sťažovateľky, t. j. návrhom na zrušenie napadnutých rozhodnutí okresného súdu a vrátení

mu veci na ďalšie konanie, na priznanie primeraného zadosťučinenia a na náhradu trov

konania, už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. januára 2019