Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 377/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-52

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 31. januára 2019 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov

Ladislava Orosza a Miroslava Duriša prerokoval prijatú sťažnosť ,

, zastúpeného advokátom JUDr. Svätoslavom Vaškom,

Baštová 5/A, Bardejov, ktorou namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 28. júna 2016, za účasti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, a takto

rozhodol:

1. Základné právo podľa

a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 28. júna 2016

p o r u š e n é b o l i .

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 28. júna 2016 z r u š u j e a vec v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky

na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý

uhradiť trovy konania v sume 363,79 € (slovom tristošesťdesiattri eur a sedemdesiatdeväť

centov) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Svätoslava Vaška, Baštová 5/A, Bardejov,

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. októbra

2016 doručená sťažnosť , (ďalej

len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2

(ďalej len „“) a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 28. júna 2016 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že Slovenská kancelária

poisťovateľov, zastúpená – (ďalej aj „žalobca“),

sa žalobou doručenou 3. decembra 2009 Okresnému súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“)

domáhala proti sťažovateľovi nároku na zaplatenie sumy 30 000 € s 9 % ročným úrokom

z omeškania od 30. novembra 2009 do zaplatenia a po rozšírení žaloby sa žalobca domáhal

zaplatenia sumy 33 813,33 € s 9 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 30 000 €

od 30. novembra 2009 do zaplatenia a s 9 % ročným úrokom z omeškania zo sumy

3 813,33 € od 11. februára 2010 do zaplatenia. Žalobca sa podanou žalobou domáhal

náhrady súm, ktoré zaplatil zo zákonného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú

prevádzkou motorového vozidla poisteného – sťažovateľa v prospech poškodených –

, , (ďalej aj „poškodení v 1. až 3. rade“)

pri dopravnej nehode 7. novembra 2001, ktorú zavinil sťažovateľ ako vodič osobného

motorového vozidla a ktorú spôsobil pod vplyvom alkoholu.

Ku dňu podania žaloby okresnému súdu žalobca vyplatil v prospech poškodených

v 1. až 3. rade Sociálnej poisťovni a zdravotným poisťovniam sumu 90 843,89 €. Náhradu

tejto sumy si žalobca uplatnil proti sťažovateľovi podľa § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky

Ministerstva financií Slovenskej republiky č. , ktorou sa ustanovuje rozsah

a podmienky zákonného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou

motorového vozidla v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

Na základe žiadosti sťažovateľa žalobca upustil od vymáhania časti regresného nároku

a proti sťažovateľovi si napokon uplatnil sumu 30 000 €. V priebehu konania pred

okresným súdom žalobca zaplatil Sociálnej poisťovni z titulu invalidného dôchodku

pre sumu 7 149,26 €, pričom na základe žiadosti sťažovateľa žalobca

upustil od vymáhania časti regresného nároku a proti sťažovateľovi si uplatnil žalobou

nárok na zaplatenie sumy 3 813,33 € s príslušenstvom.

Okresný súd rozhodol rozsudkom sp. zn. zo 6. februára 2013 tak,

že zaviazal sťažovateľa na zaplatenie sumy 2 206,80 € s príslušenstvom do zaplatenia

v splátkach po 30 € mesačne až do úplného vyrovnania dlhu. V prevyšujúcej časti žalobu

zamietol.

Proti rozsudku okresného súdu podali odvolania žalobca aj sťažovateľ. Krajský súd

v Prešove (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. z 30. januára 2014

zmenil rozsudok okresného súdu tak, že zaviazal sťažovateľa zaplatiť žalobcovi sumu

30 000 € s 9 % ročným úrokom z omeškania od 19. januára 2010 a sumu 3 813,33 € s 9 %

ročným úrokom z omeškania od 7. februára 2013 do zaplatenia. Vo zvyšnej časti – týkajúcej

sa časti úrokov z omeškania – žalobu zamietol.

Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie podľa § 241 ods. 2

písm. c) (ďalej len „OSP“) z dôvodu, že rozhodnutie

spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Sťažovateľ ďalej v sťažnosti obsiahlo

uvádza obsah svojho dovolania, ktorého podstatou boli tieto argumenty:

- konajúce súdy mali v prejednávanej veci aplikovať historický a logický výklad

a aplikovať aj vyhlášky účinné pred vyhláškou č. a tiež zohľadniť tam

uvedené princípy a zásady na určenie výšky regresného plnenia;

- nadradeným právnym

predpisom, preto „výška regresnej náhrady... musí rešpektovať princíp primeranosti

stanovený... .“, pričom tiež poukázal na „vývoj a právnu úpravu

inštitútu primeranosti regresnej náhrady“ analýzou relevantných ustanovení vyhlášok

účinných pred vyhláškou č. Uviedol tiež, že právo postihu proti poistenému

má mať „funkciu výchovnú, čiastočne aj represívnu, ale nikdy nie funkciu devastačnú,

likvidačnú, ohrozujúcu život a existenciu poisteného a jeho rodiny“;

- primeranosť náhrady určuje žalobca v sume, ktorú si uplatní s tým, že konajúci súd

nemá moderačné právo, preto môže návrhu len vyhovieť alebo ho zamietnuť;

- regres má spočívať v jednorazovej náhrade, a nie v náhrade opakujúcich sa plnení;

- žalobca zrušil interný predpis právnej predchodkyne a nezohľadnil postupy

pri uplatňovaní regresu, čím prekročil oprávnenia, ktoré mu dával § 28 ods. 3 zákona

č. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú

prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“);

- súdy mali zohľadniť historické okolnosti vzniku zákonného poistenia

zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel. Inštitút zákonného

poistenia vznikol v časoch socializmu a reálne ho vykonával štát ako monopol

prostredníctvom Slovenskej štátnej poisťovne. Od 1. januára 2002 ho nahradilo povinné

zmluvné poistenie vykonávané viacerými subjektmi – poisťovňami na komerčnom základe

s cieľom dosiahnuť zisk. Odlišná koncepcia zákonného poistenia a povinného zmluvného

poistenia spôsobuje aj rozdielny prístup k regresnej náhrade;

- v dôsledku zmeny právnej úpravy mali konajúce súdy skúmať, či žalobca

má právny záujem na vymáhaní predmetných súm;

- konajúce súdy nedostatočne zohľadnili vzťah a vyhlášky

č. Tento vzťah nemožno vyjadriť zásadou lex specialis derogat legi generali,

ale zásadou lex superior derogat inferiori. Uvedená skutočnosť vyplýva z uznesenia

krajského súdu sp. zn. ;

- vychádzajúc zo zásady ius est ars boni et aequi mal sťažovateľ právo očakávať,

že rozhodnutie súdov bude spravodlivé. Princíp spravodlivosti je vyjadrený aj v

a vyplýva tiež z judikatúry ústavného súdu týkajúcej sa výkladu a aplikácie právnych

predpisov;

- konajúce súdy nezohľadnili, že žalobca proti sťažovateľovi uplatňuje ďalšie

regresné nároky – žalobca okresnému súdu podal druhú žalobu o zaplatenie sumy

7 534,91 € s prísl. (konanie vedené pod sp. zn. ) a tretiu žalobu

o zaplatenie sumy 7 975,06 € s prísl. (konanie vedené pod sp. zn. ).

Štvrtý regresný nárok vo výške 4 091,73 € žalobca uplatnil voči sťažovateľovi listom

z 21. apríla 2016.

Najvyšší súd rozhodol napadnutým rozsudkom z 28. júna 2016 tak, že dovolanie

sťažovateľa zamietol.

Sťažovateľ považuje napadnutý rozsudok najvyššieho súdu za rozhodnutie, ktoré

je „nezákonné, formalistické, arbitrárne. Odôvodnenie považuje za príliš všeobecné,

povrchné, nezohľadňujúce konkrétny prípad sťažovateľa. Porušovateľ sa nevysporiadal

s argumentmi sťažovateľa.“.

Sťažovateľ namieta, že najvyšší súd sa dostatočne nevysporiadal s jeho argumentom,

že v prejednávanej veci mali súdy použiť historický výklad. Najvyšší súd podľa sťažovateľa

neuviedol žiaden konkrétny dôvod, prečo v tomto prípade nebolo možné použiť historický

výklad. Sťažovateľ argumentuje, že «v danom prípade existuje medzera v práve. Neexistuje

konštantná judikatúra v skutkovo obdobných právnych veciach, neexistuje žiadna

judikatúra. V tom sťažovateľ vidí aj výnimočnosť svojho prípadu. Tým, že neexistuje

judikatúra, spôsobuje to zrejmú nejednotnosť pri rozhodovaní všeobecných súdov

v skutkovo obdobných prípadoch, ba čo viac, v jednotlivých senátoch toho istého súdu...

To spôsobuje právnu neistotu, právnu nepredvídateľnosť čo je v rozpore s princípom

právneho štátu. A práve tieto skutočnosti preukazujú, že „štandardné interpretačné

metódy“ zlyhávajú.

... v tomto konkrétnom prípade zlyháva tak gramatická (jazyková) metóda

ako aj systematická metóda výkladu, a preto bolo namieste použiť historickú metódu ako

aj metódu logického, racionálneho výkladu...».

Najvyšší súd sa podľa sťažovateľa nedostatočne vysporiadal s námietkou

o aplikácii zásady primeranosti regresnej náhrady vyplývajúcej z ustanovení Občianskeho

zákonníka. V tejto súvislosti sťažovateľ uvádza:

«43.) Je zrejmé, že porušovateľ použil gramatický aj systematický výklad, avšak pri

ich aplikácii nepoužil racionálny výklad a interpretáciu v otázke primeranosti

nezaložil na racionálnej úvahe ani argumentácii.

44.) Pri poukaze na zásadu primeranosti a proporcionality sa porušovateľ len

stotožnil s rozhodnutím odvolacieho súdu a s jeho argumentáciou, že výška 37 %

požadovanej regresnej náhrady zo strany žalobcu, je dôvodná a primeraná a súčasne

aj proporcionálna.

Poukaz na percentuálne zníženie regresnej náhrady (37 %), ktoré uplatnil žalobca

voči žalovanému/sťažovateľovi, je podľa názoru sťažovateľa nesprávne. Primeranosť

nemožno posudzovať podľa násobkov či percentuálneho určenia, ako to v danom prípade

urobil aj odvolací súd aj porušovateľ, ale musí sa posudzovať na každý konkrétny prípad

osobitne/jednotlivo so zohľadnením výšky uplatňovanej regresnej náhrady a jej dopadu

ekonomického, materiálneho, sociálneho na osobu žalovaného/sťažovateľa a jeho rodinu,

(bod 17.). Pritom sťažovateľ predložil porušovateľovi aktuálne pomery jeho osoby a rodiny,

ozrejmil mu situáciu, že žalobca si už voči nemu uplatnil ďalšie tri regresné náhrady

(bod 33.), a tie sa budú pravidelne opakovať do budúcna.

Porušovateľ neskúmal primeranosť uplatňovanej regresnej náhrady žalobcom ani

z hľadiska toho, že žalobca bude do budúcna opakovane poskytovať/plniť v prospech

poškodených plnenia (minimálne invalidný dôchodok v prospech poškodeného

vyplácaný Sociálnou poisťovňou) (bod 23.), a že tieto regresné náhrady zo strany

žalobcu budú voči sťažovateľovi pravidelne opakované.

Porušovateľ sa nijako nezaoberal ani neskúmal primeranosť uplatňovanej regresnej

náhrady žalobcom ani z hľadiska toho, že žalobca si už uplatnil voči sťažovateľovi ďalšie

postihové právo (ďalšie regresné náhrady), ktoré mu vzniklo opätovným (ďalším)

vyplatením plnení v prospech Sociálnej poisťovne, ktorá vypláca invalidný dôchodok

v prospech poškodeného , a to vo výške 7.534,91 € za obdobie od 11/2010

do 11/2012, vo výške 7.975,06 € za obdobie od 11/2012 do 11/2014, vo výške 4.091,73 €

za obdobie od 11/2014 do 11/2015 (bod 33.).

45.) Sťažovateľ zastáva názor, že by mal mať právo na to, aby sa dostal ešte počas

svojho života do takej pozície, ktorá by mu dala záruky, že si žalobca nebude od neho

vymáhať ďalšie regresné náhrady, pretože je jasné, že každoročne žalobca vyplatí

do budúcna v prospech Sociálnej poisťovne sumu vyše 4.000 € s prihliadnutím

na valorizáciu dôchodkov. Sťažovateľovi, vzhľadom na každoročne uplatňované regresné

náhrady zo strany žalobcu, v konečnom dôsledku neostane nič iné iba podať návrh

na osobný bankrot. Avšak u žalobcu vznikne každoročne právny nárok na úhradu

vyplatených súm, teda aj po jeho „očistení“, opäť bude musieť podať návrh na osobný

bankrot.

46.) Sťažovateľ tvrdí, že vzhľadom na jeho osobné pomery a pomery jeho rodiny,

regresný nárok nepredstavuje reálnu výšku a reálnu schopnosť jeho splatenia. Sťažovateľ

predložil porušovateľovi aktuálne pomery jeho osoby a rodiny, pričom uviedol, že ide

o nemožné plnenie, ktoré nebude môcť nikdy splatiť. (bod 30.)

Porušovateľ sa k tejto argumentácii možnosti/nemožnosti plnenia zo strany

sťažovateľa v prospech žalobcu nijako nevyjadril. Uviedol na strane 7, posledná veta,

„Náhrada v zmysle primeranosti má byť prijateľná a únosná pre obe strany.“ Takéto strohé

konštatovanie je nepostačujúce. Žalobca je poisťovňou, sťažovateľ fyzickou osobou, ktorý

má manželku a tri maloleté deti. Ide o porovnávanie neporovnateľného. Pritom, ak

vezmeme do úvahy existenciu vnútorného predpisu žalobcu (bod 20.), ktorý určoval

uplatnenie práva postihu, tak ten sám uplatňoval aj proporcionálny princíp voči poisteným

pri požití alkoholu do 2 promile do výšky 60 %, najviac 50.000,00 Sk /1.659,69 €/.

Sťažovateľ uhradil 84.147,94 Sk /2.793,20 €/.

Sťažovateľ v podanom doplnení dovolania zo dňa 7. 12. 2015 vykonal aj

matematický prepočet ročných úrokov z omeškania v predmetnej veci plus v ďalších dvoch

veciach, v ktorých prebieha súdne konanie pred Okresným súdom Prešov ku dňu 31. 12.

2015, pričom výsledný ročný úrok z omeškania predstavoval spolu 4.332,59 € (3.034,86 € +

657,50 € + 640,23 €). Na to, aby sa splatili úroky z omeškania je potrebné, aby sťažovateľ

každý jeden mesiac zaplatil sumu minimálne vo výške 360 €; to je v prípade, že by mal

sťažovateľ začať splácať všetky tri doposiaľ jestvujúce a uplatnené regresné nároky cestou

súdu. Avšak táto suma by musela byť vždy navyšovaná, pretože postup žalobcu bude

do budúca pravidelný, opakujúci sa z dôvodu pravidelného vyplácania peňažných náhrad

v prospech Sociálnej poisťovne za každý predchádzajúci rok, ako je tomu aj pri uplatnení

štvrtej regresnej náhrady vo výške 4.091,73 € (bod 33.).

47.) Porušovateľ sa nijako nezaoberal ani neskúmal primeranosť uplatňovanej

regresnej náhrady žalobcom z hľadiska existujúceho vnútorného predpisu žalobcu, ktorý

určoval uplatnenie práva postihu pri požití alkoholu do 2 promile do výšky 60 %, najviac

50.000,00 Sk /1.659,69 €7. (bod 20.)

50.) Z vyššie uvedeného je zrejmé, že porušovateľ (ani odvolací súd) sa s námietkami

a argumentmi sťažovateľa nevysporiadali nijako alebo nedostatočne.»

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol o dočasnom opatrení podľa § 52

ods. 2 o organizácii Ústavného

súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) a odložil vykonateľnosť napadnutého

rozsudku najvyššieho súdu. Tento návrh odôvodňuje sťažovateľ takto:

„53.) Na základe rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn.

zo dňa 30. 1. 2014 a udeleného poverenia na vykonanie exekúcie č. 5707*145243 zo dňa

23. 6. 2014 vydaného Okresným súdom Prešov, je vedené exekučné konanie

č. , EX 1405/2014 oprávneného: Slovenská kancelária poisťovateľov

zastúpený – proti povinnému:

(sťažovateľ) o vymoženie 33.813,33 € s príslušenstvom. Proti exekúcii boli podané

dňa 28. 7. 2014 v zmysle § 50 Exekučného poriadku... námietky a súčasne navrhnuté, aby

exekučný súd povolil odklad exekúcie. Okresný súd Prešov uznesením zo dňa 20. 1. 2016,

zamietol námietky povinného/sťažovateľa (voči zamietnutiu námietok podal sťažovateľ

odvolanie) a súčasne povolil odklad exekúcie do právoplatného skončenia konania

o dovolaní proti rozsudku Krajského súdu v Prešove, sp. zn. zo dňa

30. 1. 2014, vedeného na Najvyššom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. .

... existuje riziko, že exekučné konanie bude pokračovať a súdny exekútor ju vykoná.

Taktiež od rozhodnutia o odložení vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia porušovateľa

závisí aj ďalšie pokračovanie v súdnych konaniach pred Okresným súdom Prešov

pod sp. zn. o zaplatenie 7.534,91 € s prísl., pričom toto konanie je prerušené

do právoplatného skončenia dovolacieho konania (bod 33.) a pod sp. zn.

o zaplatenie 7.975,06 € s prísl., pričom v tomto konaní sťažovateľ ako žalovaný podal

na súd dňa 10. 6. 2016 Návrh na prerušenie konania do právoplatného skončenia

dovolacieho konania vedeného na Najvyššom súde. O tomto návrhu však doteraz

rozhodnuté nebolo.

55.) Bankové účty sťažovateľa sú aj naďalej zablokované súdnym exekútorom

a sťažovateľ nemôže disponovať peňažnými prostriedkami. Tieto peňažné prostriedky, ktoré

boli súdnym exekútorom zablokované, sú viazané na štátny príspevok, ktorý povinný získal

od Úradu práce sociálnych vecí a rodiny Prešov na začatie podnikania. Táto skutočnosť

(vedeného exekučného konania - aj napriek tomu, že bol súdom povolený odklad) aj naďalej

spôsobuje, že povinný nemôže s týmito finančnými prostriedkami voľne disponovať. Stav

účtu v čase jeho zablokovania bol vo výške 400,49 €. Tento stav platil do 14. 7. 2014,

kedy došlo k blokácii účtu súdnym exekútorom až do výšky mínus 57.486,09 €.

56.) Od času jeho zablokovania dovolateľ nemá možnosť disponovať s týmto

účtom, napriek tomu sa mu pravidelne každý mesiac sťahujú sumy 10 € titulom

vedenej exekúcie na účet dovolateľa a 6 € za vedenie účtu bankou, spolu 16 € každý

mesiac.“

Na základe tejto argumentácie sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie základných práv

zaručených v a 2 a práva zaručeného v dohovoru

napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, napadnutý rozsudok najvyššieho súdu zruší a vec

vráti najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a zároveň sťažovateľovi prizná úhradu

trov konania pred ústavným súdom.

Ústavný súd po predbežnom prerokovaní uznesením z 20. júna 2018 prijal sťažnosť

v časti, v ktorej sťažovateľ namieta porušenie základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu

z 28. júna 2016, podľa a na ďalšie konanie.

Vo zvyšnej časti, v ktorej sťažovateľ namieta porušenie základného práva podľa čl. 46

ods. 2 napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu – sťažnosť odmietol ako zjavne

neopodstatnenú.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval právneho zástupcu

sťažovateľa a predsedníčku najvyššieho súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom,

aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedníčku najvyššieho súdu zároveň

vyzval, aby sa vyjadrila k sťažnosti. Predsedníčka najvyššieho súdu a právny zástupca

sťažovateľa ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne

pojednávanie.

Vzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľa a predsedníčky najvyššieho

súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade

s od neho upustil, keďže dospel k záveru, že od neho

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predsedníčka najvyššieho súdu sa k sťažnosti vyjadrila v prípise sp. zn. KP 3/2018

zo 7. novembra 2018, v ktorom uviedla:

„Sťažnosťou napadnutým rozsudkom najvyšší súd dovolanie žalovaného zamietol.

V odôvodnení uviedol, že rozsudok odvolacieho súdu nespočíval na nesprávnom právnom

posúdení veci ( ) a neboli zistené iné vady konania (

písm. b/ ), ktoré by mali za následok jeho nesprávnosť. Uzavrel, že v danej veci

dovolateľ procesné vady konania v zmysle netvrdil a ich existencia nevyšla

v dovolacom konaní najavo. Taktiež dovolateľ nenamietal ani tzv. inú vadu konania

a žiadna vada uvedenej povahy v dovolacom nevyšla najavo. V odôvodnení svojho

rozhodnutia sa sústredil na dovolateľom uplatnený dovolací dôvod, že napadnutý rozsudok

odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Podľa právneho názoru

dovolacieho súdu odvolací súd na zistený skutkový stav použil správny právny predpis,

ktorý aj správne interpretoval, pričom zo skutkových záverov vyvodil správne právne

závery. Neprítomnosť dovolateľom uplatneného dovolacieho dôvodu následne najvyšší súd

v odôvodnení napadnutého rozhodnutia vyčerpávajúco odôvodnil.

... Namietané rozhodnutie najvyššieho súdu nie je možné považovať za svojvoľné

alebo zjavne neodôvodnené, resp. za také, ktoré by popieralo zmysel práva na spravodlivé

súdne konanie a na súdnu ochranu, keďže najvyšší súd sa v dovolacom konaní vysporiadal

s námietkami sťažovateľa. Samotná skutočnosť, že sťažovateľ s uvedenými dôvodmi

nesúhlasí, nespôsobuje zásah do jeho práv.

... Najvyšší súd po oboznámení sa s obsahom predmetnej sťažnosti ponecháva

rozhodnutie o sťažnosti na úvahe ústavného súdu...“

Sťažovateľ prostredníctvom právneho zástupcu podal svoje stanovisko k vyjadreniu

predsedníčky najvyššieho súdu v podaní z 15. januára 2019, v ktorom uvádza, že zotrváva

na argumentácii uvedenej v sťažnosti a tiež na svojich návrhoch v petite sťažnosti.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý

rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva

podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť (m. m. ). Z tohto vyplýva, že právne východiská, na základe

ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k obom označeným

právam v zásade identické ().

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. , ,

) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,

aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ

v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré

Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.

Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad

aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany

dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne konformným spôsobom

interpretovaná platná a účinná právna norma (m. m. ).

Výklad a aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov musí

byť preto v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie

materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv

a oprávnených záujmov účastníkov konania. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení

nemožno obmedziť toto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom.

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi

všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,

ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným

právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( ),

a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,

ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd ( a 2 a

).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m.

, , ).

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces ().

Aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre týkajúcej sa práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1

dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak,

že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto

povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť

odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom

na okolnosti daného prípadu. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva teda

nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie

bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument,

ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento

argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, bod 29; Hiro

Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997;

Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

Vychádzajúc z uvedených právnych názorov, bolo úlohou ústavného súdu posúdiť

námietky sťažovateľa uplatnené v sťažnosti, v ktorej argumentuje, že napadnutým

rozsudkom najvyššieho súdu z 28. júna 2016 malo dôjsť k porušeniu základného práva

podľa a práva podľa dohovoru.

Sťažovateľ namieta, že napadnutý rozsudok najvyššieho súdu je nezákonný,

formalistický a arbitrárny. Odôvodnenie napadnutého rozsudku je „príliš všeobecné,

povrchné, nezohľadňujúce konkrétny prípad sťažovateľa“. Podľa sťažovateľa najvyšší súd

sa nevysporiadal s jeho dovolacou argumentáciou.

Otázku použitia historického výkladu relevantných právnych predpisov zodpovedal

len „všeobecným spôsobom“. Podľa sťažovateľa v prejednávanom prípade existuje medzera

v práve a v dôsledku absencie konštantnej judikatúry všeobecných súdov «„štandardné

interpretačné metódy“ zlyhávajú». V prerokúvanom prípade zlyháva gramatická (jazyková)

metóda, ako aj systematická metóda výkladu, „preto bolo namieste použiť historickú

metódu ako aj metódu logického, racionálneho výkladu“. Uvedené úvahy sa vzťahujú

osobitne na aplikáciou a výklad .

Najvyšší súd postupoval podľa sťažovateľa nesprávne pri vysporiadaní sa s otázkou

primeranosti a proporcionality priznanej regresnej náhrady. Sťažovateľ argumentuje,

že primeranosť „nemožno posudzovať podľa násobkov či percentuálneho určenia...,

ale musí sa posudzovať na každý konkrétny prípad osobitne/jednotlivo so zohľadnením

výšky uplatňovanej regresnej náhrady a jej dopadu ekonomického, materiálneho,

sociálneho na osobu žalovaného/sťažovateľa a jeho rodinu...“. Sťažovateľ ďalej namieta,

že najvyšší súd sa mal pri skúmaní primeranosti regresnej náhrady vysporiadať s tým,

že žalobca bude opakovane plniť v prospech poškodených plnenia, pričom proti

sťažovateľovi uplatnil už ďalšie regresné náhrady osobitným žalobami.

Podľa sťažovateľa najvyšší súd neskúmal primeranosť regresnej náhrady ani

z hľadiska „existujúceho vnútorného predpisu žalobcu, ktorý určoval uplatnenie

práva postihu pri požití alkoholu do 2 promile do výšky 60 %, najviac 50.000,00 Sk /

1.659,69 €/“.

Najvyšší súd napadnutým rozsudkom z 28. júna 2016 zamietol dovolanie

sťažovateľa. Poukázal na znenie a výklad vyhlášky č.

a na to, že toto ustanovenie je „lex specialis... proti všeobecnej úprave zmluvného poistenia

uvedenej v ustanovení a nasledujúcich “.

Najvyšší súd následne k princípu primeranosti regresnej náhrady uviedol:

«... rozhodujúcou a teda aj spornou otázkou v prejednávanej veci bolo ustálenie

či výška žalobcom uplatnenej regresnej náhrady voči žalovanému je primeraná. Tu

dovolací súd uvádza, že odvolací súd správne poukázal pri svojom rozhodovaní na zásadu

primeranosti a proporcionality, na ktorú v konečnom dôsledku reflektujú aj všeobecné

predpisy občianskeho práva. ako všeobecný predpis hovorí

o „primeranej náhrade“ toho, čo poisťovateľ plnil za poisteného. To znamená,

že poisťovateľ má svoje postihové právo primerane znížiť v závislosti od osobných,

zárobkových a majetkových pomerov poisteného a od okolností, za ktorých došlo ku škode.

Uplatnenie tohto nároku proti poistenému má plniť výchovný účel, nie existenčne ohroziť

poisteného. Ak by poisťovateľ uplatnil postih v plnej výške vyplatených súm, poistenie

zodpovednosti by stratilo svoj zmysel. Aj v zmysle vyššie uvedeného dovolací súd konštatuje

zhodne so záverom odvolacieho súdu, že pri žalobcom uplatnenej náhrade vo výške 37 %

z plnenia, ktoré bolo poškodeným skutočne vyplatené, bola zachovaná zásada primeranosti

a princíp proporcionality. Náhrada v zmysle primeranosti má byť prijateľná a únosná

pre obe strany, pričom nesmie byť na úkor len jednej z nich.»

Z napadnutého rozsudku vyplýva, že najvyšší súd sa stotožnil s rozsudkom krajského

súdu, pričom uviedol, že tento „na zistený skutkový stav použil správny právny predpis,

ktorý aj správne interpretoval, pričom zo skutkových záverov vyvodil správne právne

závery“. Najvyšší súd tiež uviedol, že „v podrobnostiach poukazuje na vecne správne

právne závery odvolacieho súdu...“.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd preskúmal aj rozsudok krajského súdu

z 30. januára 2014, vychádzajúc zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého

odôvodnenia rozhodnutí súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu nemožno posudzovať

izolovane (, , ), pretože prvoinštančné a odvolacie

konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa

aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov

(tak prvoinštančného, ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného

súdneho konania (). Tento právny názor možno v prejednávanej veci

primerane aplikovať aj na vzťah odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu a odôvodnenia

rozhodnutia dovolacieho súdu.

Krajský súd rozsudkom z 30. januára 2014 zmenil rozsudok okresného súdu

a uviedol, že vo veci „je treba aplikovať vyhlášku č. , ktorej účinnosť bola

do 1. 1. 2002. Keďže k dopravnej nehode došlo 7. 11. 2001...“. Okresný súd k výške

regresnej náhrady a jej primeranosti uviedol, že „za žalovaného bola vyplatená náhrada

vo výške 90.843,89 eur, pričom po jeho žiadosti zo dňa 16. 3. 2009 žalobca rozhodol

od časti vymáhania nároku upustiť a uplatňuje si len nárok na zaplatenie 30.000,- eur...

Ak teda žalobca z titulu poistenia vyplatil za žalovaného sumu 90.843,89 eur, potom

uplatnený nárok zodpovedá zásade proporcionality, zásade primeranosti, a teda možno

konštatovať, že ide o nárok oprávnený v súlade s vyššie citovaným ustanovením § 11 ods. 1

písm. a/ vyhlášky č.

Odvolací súd v súvislosti s nárokom žalobcu považuje za potrebné zdôrazniť,

že princíp primeranosti, ktorý bol v tomto konaní uplatnený, keď zo sumy 90.843,89 eur

je požadovaná suma 33.813,33 eur, čo zodpovedá 37%, bol súdom zohľadnený v tom smere,

že nebolo možné nezobrať do úvahy aj to, z akého dôvodu je regresná náhrada

od žalovaného žiadaná. Treba tu vidieť to, že poistený spôsobil škodu po požití

alkoholického nápoja, keď bol zistený v krvi obsah alkoholu vo výške 1,36 až 1,72 ‰. Túto

okolnosť nemožno nijakým spôsobom zľahčovať, prípadne vôbec nebrať do úvahy

z hľadiska výšky požadovanej regresnej náhrady. Teda z tohto pohľadu žalobca

v dostatočnej miere znížil požadovanú regresnú náhradu, ak v tomto konaní požadoval

zaplatenie sumy 33.813,33 eur.“.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu v spojení s odôvodnením

rozsudku krajského súdu vyplýva, že konajúce súdy považovali žalobcom uplatnenú

regresnú náhradu za primeranú vzhľadom na to, že žalobca proti sťažovateľovi uplatnil

len 37 % zo sumy, ktorú vyplatil poškodeným z titulu poistenia zodpovednosti za škodu,

pričom sťažovateľ spôsobil škodu pri vedení osobného motorového vozidla pod vplyvom

alkoholu. Najvyšší súd tiež uviedol, že pre splnenie podmienky primeranosti náhrady

poisťovateľ má znížiť postihové právo „v závislosti od osobných, zárobkových

a majetkových pomerov poisteného a od okolností, za ktorých došlo ku škode“. Zdôraznil

tiež účel regresnej náhrady, ktorá má plniť „výchovný účel, nie existenčne ohroziť

poisteného“. Najvyšší súd však nijak neodkázal na konkrétne skutkové zistenia týkajúce

sa osobných, zárobkových a majetkových pomerov sťažovateľa a následne nijak neozrejmil,

prečo je priznaná výška regresnej náhrady primeraná k preukázaným pomerom sťažovateľa

(aj pri zohľadnení okolností vzniku škody). Rovnakým spôsobom postupoval aj krajský súd

v odôvodnení rozsudku z 30. januára 2014 – neuviedol konkrétne zistenia o osobných,

majetkových a zárobkových pomeroch sťažovateľa – a ani konkrétne úvahy o primeranosti

regresnej náhrady vzhľadom na tieto pomery.

Za ústavne akceptovateľnú možno považovať úvahu najvyššieho súdu, že regresná

náhrada má plniť výchovný účel, a nie likvidačný účel, a má zohľadniť okolnosti,

za ktorých došlo k vzniku škody. Vzhľadom na uvedené primeranosť náhrady možno podľa

názoru ústavného súdu ustáliť skúmaním výšky sumy vyplatenej z titulu poistenia

(pri zohľadnení, či ide o sumu konečnú alebo o sumu, ktorá sa v budúcnosti bude zvyšovať),

zohľadnením okolností, za ktorých škoda vznikla, a tiež skúmaním pomerov toho, kto škodu

spôsobil. Podľa názoru ústavného súdu až posúdením týchto troch komponentov možno

dospieť k záveru o tom, či regresná náhrada je primeraná. Aplikácia dvoch komponentov –

výšky plnenia a miery jej percentuálneho zníženia a okolností, za ktorých došlo ku škode –

nie je dostatočným podkladom pre záver o primeranosti regresnej náhrady. Je nevyhnutné

aplikovať súčasne aj tretí komponent, t. j. konkrétne pomery toho, kto škodu spôsobil,

lebo len tak možno dosiahnuť účel regresnej náhrady. Skúmanie pomerov toho,

kto škodu spôsobil, umožní primerane určiť výšku regresnej náhrady tak, aby plnila

výchovný (odstrašujúci) účinok, a vyhnúť sa tomu, aby výška regresnej náhrady nebola

príliš nízka – keď nenaplní svoj účel ‒a na druhej strane, aby nebola (ekonomicky)

likvidačná.

Nad rámec veci ústavný súd dodáva, že v závislosti od konkrétnych okolností by bolo

ústavne akceptovateľné aplikovať aj podporné komponenty, prípadne modifikované postupy

pri určení primeranej regresnej náhrady ‒napr. zohľadnenie priemernej prípadne

minimálnej mzdy v hospodárstve v prípade nemožnosti riadneho zistenia pomerov,

kontumačné určenie výšky regresnej náhrady (t. j. bez ohľadu na pomery toho, kto škodu

spôsobil) pri zjavne špekulatívnom a zneužívajúcom prístupe pri preukazovaní svojich

pomerov tým, kto škodu spôsobil.

V prerokúvanom prípade je zjavné, že najvyšší súd v spojení s krajským súdom

aplikoval len dva komponenty – celkovú sumu vyplatenej náhrady (a jej percentuálne

zníženie) a okolnosti, za ktorých ku škode došlo. Najvyšší súd všeobecne poukázal

aj na potrebu zohľadniť osobné, zárobkové a majetkové pomery poisteného – konkrétne

ich však v prejednávanej veci neaplikoval. Za uvedených okolností preto ústavný súd

považoval právny záver najvyššieho súdu o primeranosti regresnej náhrady za arbitrárny

(svojvoľný) a tiež za zjavne neodôvodnený, keďže najvyšší súd nevysvetlil, ako vyhodnotil

osobné, zárobkové a majetkové pomery sťažovateľa, hoci ich považoval za relevantné.

Ústavný súd preto rozhodol, že najvyšší súd napadnutým rozsudkom z 28. júna 2016

porušil základné právo sťažovateľa podľa , ako aj jeho právo podľa

ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

III.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie... Ústavný súd môže zároveň vec

vrátiť na ďalšie konanie...

Podľa prvej vety ak sa základné právo alebo

sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo

opatrenie zruší.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti

vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Podľa ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,

opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal

rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova

prerokovať a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom

ústavného súdu.

Keďže najvyšší súd napadnutým rozsudkom sp. zn. z 28. júna 2016

porušil základné právo sťažovateľa podľa a právo podľa

dohovoru, ústavný súd zrušil toto rozhodnutie a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie

konanie (bod 2 výroku tohto nálezu). Povinnosťou najvyššieho súdu bude riadiť sa právnym

názorom ústavného súdu a vo veci opäť rozhodnúť.

Ústavný súd napokon rozhodol podľa

aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym

zastupovaním advokátom (bod 3 výroku tohto nálezu).

Podľa trovy konania pred ústavným súdom,

ktoré vzniknú účastníkovi konania, uhrádza účastník konania zo svojho.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,

aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľ si uplatnil úhradu trov konania za dva úkony právnej služby vo výške

363,79 €.

Ústavný súd priznal sťažovateľovi úhradu trov konania v uplatnenej sume

(bod 3 výroku nálezu) v súlade s vyhláškou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej

republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych

služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to odmenu za 2 úkony

právnej služby podľa § 13a ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky (prevzatie a príprava zastúpenia

vrátane prvej porady s klientom, sťažnosť podľa ). Ústavný súd

vychádzal zo základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby za rok 2016

v sume 143 € (1/6 výpočtového základu podľa § 11 ods. 3 vyhlášky) a náhrady hotových

výdavkov (režijný paušál) za každý úkon právnej služby v sume 8,58 € (1/100 výpočtového

základu podľa § 16 ods. 3 vyhlášky), čo spolu predstavuje sumu 303,16 €. Z priloženého

osvedčenia o registrácii pre daň z pridanej hodnoty vyplýva, že právny zástupca sťažovateľa

je platcom dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“), preto uvedená suma bola zvýšená

o DPH vo výške 20 % podľa vyhlášky a podľa o dani

z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov.

Priznanú úhradu trov konania je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právneho

zástupcu sťažovateľa ( v spojení s zákona

č. v znení neskorších predpisov).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku

tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. januára 2019