Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 377/2018
PDF · 346.44 KB
No categories available
IV. ÚS 377/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 31. januára 2019 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov
Ladislava Orosza a Miroslava Duriša prerokoval prijatú sťažnosť ,
, zastúpeného advokátom JUDr. Svätoslavom Vaškom,
Baštová 5/A, Bardejov, ktorou namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
1 Cdo 204/2014 z 28. júna 2016, za účasti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, a takto
rozhodol:
1. Základné právo podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 204/2014 z 28. júna 2016
p o r u š e n é b o l i .
2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 204/2014
z 28. júna 2016 z r u š u j e a vec v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky
na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý
uhradiť trovy konania v sume 363,79 € (slovom tristošesťdesiattri eur a sedemdesiatdeväť
centov) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Svätoslava Vaška, Baštová 5/A, Bardejov,
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. októbra
2016 doručená sťažnosť , (ďalej
len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Cdo 204/2014
z 28. júna 2016 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).
Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že Slovenská kancelária
poisťovateľov, zastúpená – (ďalej aj „žalobca“),
sa žalobou doručenou 3. decembra 2009 Okresnému súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“)
domáhala proti sťažovateľovi nároku na zaplatenie sumy 30 000 € s 9 % ročným úrokom
z omeškania od 30. novembra 2009 do zaplatenia a po rozšírení žaloby sa žalobca domáhal
zaplatenia sumy 33 813,33 € s 9 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 30 000 €
od 30. novembra 2009 do zaplatenia a s 9 % ročným úrokom z omeškania zo sumy
3 813,33 € od 11. februára 2010 do zaplatenia. Žalobca sa podanou žalobou domáhal
náhrady súm, ktoré zaplatil zo zákonného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorového vozidla poisteného – sťažovateľa v prospech poškodených –
, , (ďalej aj „poškodení v 1. až 3. rade“)
pri dopravnej nehode 7. novembra 2001, ktorú zavinil sťažovateľ ako vodič osobného
motorového vozidla a ktorú spôsobil pod vplyvom alkoholu.
Ku dňu podania žaloby okresnému súdu žalobca vyplatil v prospech poškodených
v 1. až 3. rade Sociálnej poisťovni a zdravotným poisťovniam sumu 90 843,89 €. Náhradu
tejto sumy si žalobca uplatnil proti sťažovateľovi podľa § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky
Ministerstva financií Slovenskej republiky č. 423/1991 Zb., ktorou sa ustanovuje rozsah
a podmienky zákonného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška č. 423/1991 Zb.“).
Na základe žiadosti sťažovateľa žalobca upustil od vymáhania časti regresného nároku
a proti sťažovateľovi si napokon uplatnil sumu 30 000 €. V priebehu konania pred
okresným súdom žalobca zaplatil Sociálnej poisťovni z titulu invalidného dôchodku
pre sumu 7 149,26 €, pričom na základe žiadosti sťažovateľa žalobca
upustil od vymáhania časti regresného nároku a proti sťažovateľovi si uplatnil žalobou
nárok na zaplatenie sumy 3 813,33 € s príslušenstvom.
Okresný súd rozhodol rozsudkom sp. zn. 14 C 24/2010 zo 6. februára 2013 tak,
že zaviazal sťažovateľa na zaplatenie sumy 2 206,80 € s príslušenstvom do zaplatenia
v splátkach po 30 € mesačne až do úplného vyrovnania dlhu. V prevyšujúcej časti žalobu
zamietol.
Proti rozsudku okresného súdu podali odvolania žalobca aj sťažovateľ. Krajský súd
v Prešove (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 11 Co 51/2013 z 30. januára 2014
zmenil rozsudok okresného súdu tak, že zaviazal sťažovateľa zaplatiť žalobcovi sumu
30 000 € s 9 % ročným úrokom z omeškania od 19. januára 2010 a sumu 3 813,33 € s 9 %
ročným úrokom z omeškania od 7. februára 2013 do zaplatenia. Vo zvyšnej časti – týkajúcej
sa časti úrokov z omeškania – žalobu zamietol.
Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie podľa § 241 ods. 2
písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) z dôvodu, že rozhodnutie
spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Sťažovateľ ďalej v sťažnosti obsiahlo
uvádza obsah svojho dovolania, ktorého podstatou boli tieto argumenty:
- konajúce súdy mali v prejednávanej veci aplikovať historický a logický výklad
a aplikovať aj vyhlášky účinné pred vyhláškou č. 423/1991 Zb. a tiež zohľadniť tam
uvedené princípy a zásady na určenie výšky regresného plnenia;
- Občiansky zákonník je voči vyhláške č. 423/1991 Zb. nadradeným právnym
predpisom, preto „výška regresnej náhrady... musí rešpektovať princíp primeranosti
stanovený... Občianskym zákonníkom.“, pričom tiež poukázal na „vývoj a právnu úpravu
inštitútu primeranosti regresnej náhrady“ analýzou relevantných ustanovení vyhlášok
účinných pred vyhláškou č. 423/1991 Zb. Uviedol tiež, že právo postihu proti poistenému
má mať „funkciu výchovnú, čiastočne aj represívnu, ale nikdy nie funkciu devastačnú,
likvidačnú, ohrozujúcu život a existenciu poisteného a jeho rodiny“;
- primeranosť náhrady určuje žalobca v sume, ktorú si uplatní s tým, že konajúci súd
nemá moderačné právo, preto môže návrhu len vyhovieť alebo ho zamietnuť;
- regres má spočívať v jednorazovej náhrade, a nie v náhrade opakujúcich sa plnení;
- žalobca zrušil interný predpis právnej predchodkyne a nezohľadnil postupy
pri uplatňovaní regresu, čím prekročil oprávnenia, ktoré mu dával § 28 ods. 3 zákona
č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 381/2001 Z. z.“);
- súdy mali zohľadniť historické okolnosti vzniku zákonného poistenia
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel. Inštitút zákonného
poistenia vznikol v časoch socializmu a reálne ho vykonával štát ako monopol
prostredníctvom Slovenskej štátnej poisťovne. Od 1. januára 2002 ho nahradilo povinné
zmluvné poistenie vykonávané viacerými subjektmi – poisťovňami na komerčnom základe
s cieľom dosiahnuť zisk. Odlišná koncepcia zákonného poistenia a povinného zmluvného
poistenia spôsobuje aj rozdielny prístup k regresnej náhrade;
- v dôsledku zmeny právnej úpravy mali konajúce súdy skúmať, či žalobca
má právny záujem na vymáhaní predmetných súm;
- konajúce súdy nedostatočne zohľadnili vzťah Občianskeho zákonníka a vyhlášky
č. 423/1991 Zb. Tento vzťah nemožno vyjadriť zásadou lex specialis derogat legi generali,
ale zásadou lex superior derogat inferiori. Uvedená skutočnosť vyplýva z uznesenia
krajského súdu sp. zn. 17 Co 157/2015;
- vychádzajúc zo zásady ius est ars boni et aequi mal sťažovateľ právo očakávať,
že rozhodnutie súdov bude spravodlivé. Princíp spravodlivosti je vyjadrený aj v § 1 OSP
a vyplýva tiež z judikatúry ústavného súdu týkajúcej sa výkladu a aplikácie právnych
predpisov;
- konajúce súdy nezohľadnili, že žalobca proti sťažovateľovi uplatňuje ďalšie
regresné nároky – žalobca okresnému súdu podal druhú žalobu o zaplatenie sumy
7 534,91 € s prísl. (konanie vedené pod sp. zn. 15 C 353/2014) a tretiu žalobu
o zaplatenie sumy 7 975,06 € s prísl. (konanie vedené pod sp. zn. 17 C 299/2015).
Štvrtý regresný nárok vo výške 4 091,73 € žalobca uplatnil voči sťažovateľovi listom
z 21. apríla 2016.
Najvyšší súd rozhodol napadnutým rozsudkom z 28. júna 2016 tak, že dovolanie
sťažovateľa zamietol.
Sťažovateľ považuje napadnutý rozsudok najvyššieho súdu za rozhodnutie, ktoré
je „nezákonné, formalistické, arbitrárne. Odôvodnenie považuje za príliš všeobecné,
povrchné, nezohľadňujúce konkrétny prípad sťažovateľa. Porušovateľ sa nevysporiadal
s argumentmi sťažovateľa.“.
Sťažovateľ namieta, že najvyšší súd sa dostatočne nevysporiadal s jeho argumentom,
že v prejednávanej veci mali súdy použiť historický výklad. Najvyšší súd podľa sťažovateľa
neuviedol žiaden konkrétny dôvod, prečo v tomto prípade nebolo možné použiť historický
výklad. Sťažovateľ argumentuje, že «v danom prípade existuje medzera v práve. Neexistuje
konštantná judikatúra v skutkovo obdobných právnych veciach, neexistuje žiadna
judikatúra. V tom sťažovateľ vidí aj výnimočnosť svojho prípadu. Tým, že neexistuje
judikatúra, spôsobuje to zrejmú nejednotnosť pri rozhodovaní všeobecných súdov
v skutkovo obdobných prípadoch, ba čo viac, v jednotlivých senátoch toho istého súdu...
To spôsobuje právnu neistotu, právnu nepredvídateľnosť čo je v rozpore s princípom
právneho štátu. A práve tieto skutočnosti preukazujú, že „štandardné interpretačné
metódy“ zlyhávajú.
... v tomto konkrétnom prípade zlyháva tak gramatická (jazyková) metóda
ako aj systematická metóda výkladu, a preto bolo namieste použiť historickú metódu ako
aj metódu logického, racionálneho výkladu...».
Najvyšší súd sa podľa sťažovateľa nedostatočne vysporiadal s námietkou
o aplikácii zásady primeranosti regresnej náhrady vyplývajúcej z ustanovení Občianskeho
zákonníka. V tejto súvislosti sťažovateľ uvádza:
«43.) Je zrejmé, že porušovateľ použil gramatický aj systematický výklad, avšak pri
ich aplikácii nepoužil racionálny výklad a interpretáciu § 826 OZ v otázke primeranosti
nezaložil na racionálnej úvahe ani argumentácii.
44.) Pri poukaze na zásadu primeranosti a proporcionality sa porušovateľ len
stotožnil s rozhodnutím odvolacieho súdu a s jeho argumentáciou, že výška 37 %
požadovanej regresnej náhrady zo strany žalobcu, je dôvodná a primeraná a súčasne
aj proporcionálna.
Poukaz na percentuálne zníženie regresnej náhrady (37 %), ktoré uplatnil žalobca
voči žalovanému/sťažovateľovi, je podľa názoru sťažovateľa nesprávne. Primeranosť
nemožno posudzovať podľa násobkov či percentuálneho určenia, ako to v danom prípade
urobil aj odvolací súd aj porušovateľ, ale musí sa posudzovať na každý konkrétny prípad
osobitne/jednotlivo so zohľadnením výšky uplatňovanej regresnej náhrady a jej dopadu
ekonomického, materiálneho, sociálneho na osobu žalovaného/sťažovateľa a jeho rodinu,
(bod 17.). Pritom sťažovateľ predložil porušovateľovi aktuálne pomery jeho osoby a rodiny,
ozrejmil mu situáciu, že žalobca si už voči nemu uplatnil ďalšie tri regresné náhrady
(bod 33.), a tie sa budú pravidelne opakovať do budúcna.
Porušovateľ neskúmal primeranosť uplatňovanej regresnej náhrady žalobcom ani
z hľadiska toho, že žalobca bude do budúcna opakovane poskytovať/plniť v prospech
poškodených plnenia (minimálne invalidný dôchodok v prospech poškodeného
vyplácaný Sociálnou poisťovňou) (bod 23.), a že tieto regresné náhrady zo strany
žalobcu budú voči sťažovateľovi pravidelne opakované.
Porušovateľ sa nijako nezaoberal ani neskúmal primeranosť uplatňovanej regresnej
náhrady žalobcom ani z hľadiska toho, že žalobca si už uplatnil voči sťažovateľovi ďalšie
postihové právo (ďalšie regresné náhrady), ktoré mu vzniklo opätovným (ďalším)
vyplatením plnení v prospech Sociálnej poisťovne, ktorá vypláca invalidný dôchodok
v prospech poškodeného , a to vo výške 7.534,91 € za obdobie od 11/2010
do 11/2012, vo výške 7.975,06 € za obdobie od 11/2012 do 11/2014, vo výške 4.091,73 €
za obdobie od 11/2014 do 11/2015 (bod 33.).
45.) Sťažovateľ zastáva názor, že by mal mať právo na to, aby sa dostal ešte počas
svojho života do takej pozície, ktorá by mu dala záruky, že si žalobca nebude od neho
vymáhať ďalšie regresné náhrady, pretože je jasné, že každoročne žalobca vyplatí
do budúcna v prospech Sociálnej poisťovne sumu vyše 4.000 € s prihliadnutím
na valorizáciu dôchodkov. Sťažovateľovi, vzhľadom na každoročne uplatňované regresné
náhrady zo strany žalobcu, v konečnom dôsledku neostane nič iné iba podať návrh
na osobný bankrot. Avšak u žalobcu vznikne každoročne právny nárok na úhradu
vyplatených súm, teda aj po jeho „očistení“, opäť bude musieť podať návrh na osobný
bankrot.
46.) Sťažovateľ tvrdí, že vzhľadom na jeho osobné pomery a pomery jeho rodiny,
regresný nárok nepredstavuje reálnu výšku a reálnu schopnosť jeho splatenia. Sťažovateľ
predložil porušovateľovi aktuálne pomery jeho osoby a rodiny, pričom uviedol, že ide
o nemožné plnenie, ktoré nebude môcť nikdy splatiť. (bod 30.)
Porušovateľ sa k tejto argumentácii možnosti/nemožnosti plnenia zo strany
sťažovateľa v prospech žalobcu nijako nevyjadril. Uviedol na strane 7, posledná veta,
„Náhrada v zmysle primeranosti má byť prijateľná a únosná pre obe strany.“ Takéto strohé
konštatovanie je nepostačujúce. Žalobca je poisťovňou, sťažovateľ fyzickou osobou, ktorý
má manželku a tri maloleté deti. Ide o porovnávanie neporovnateľného. Pritom, ak
vezmeme do úvahy existenciu vnútorného predpisu žalobcu (bod 20.), ktorý určoval
uplatnenie práva postihu, tak ten sám uplatňoval aj proporcionálny princíp voči poisteným
pri požití alkoholu do 2 promile do výšky 60 %, najviac 50.000,00 Sk /1.659,69 €/.
Sťažovateľ uhradil 84.147,94 Sk /2.793,20 €/.
Sťažovateľ v podanom doplnení dovolania zo dňa 7. 12. 2015 vykonal aj
matematický prepočet ročných úrokov z omeškania v predmetnej veci plus v ďalších dvoch
veciach, v ktorých prebieha súdne konanie pred Okresným súdom Prešov ku dňu 31. 12.
2015, pričom výsledný ročný úrok z omeškania predstavoval spolu 4.332,59 € (3.034,86 € +
657,50 € + 640,23 €). Na to, aby sa splatili úroky z omeškania je potrebné, aby sťažovateľ
každý jeden mesiac zaplatil sumu minimálne vo výške 360 €; to je v prípade, že by mal
sťažovateľ začať splácať všetky tri doposiaľ jestvujúce a uplatnené regresné nároky cestou
súdu. Avšak táto suma by musela byť vždy navyšovaná, pretože postup žalobcu bude
do budúca pravidelný, opakujúci sa z dôvodu pravidelného vyplácania peňažných náhrad
v prospech Sociálnej poisťovne za každý predchádzajúci rok, ako je tomu aj pri uplatnení
štvrtej regresnej náhrady vo výške 4.091,73 € (bod 33.).
47.) Porušovateľ sa nijako nezaoberal ani neskúmal primeranosť uplatňovanej
regresnej náhrady žalobcom z hľadiska existujúceho vnútorného predpisu žalobcu, ktorý
určoval uplatnenie práva postihu pri požití alkoholu do 2 promile do výšky 60 %, najviac
50.000,00 Sk /1.659,69 €7. (bod 20.)
50.) Z vyššie uvedeného je zrejmé, že porušovateľ (ani odvolací súd) sa s námietkami
a argumentmi sťažovateľa nevysporiadali nijako alebo nedostatočne.»
Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol o dočasnom opatrení podľa § 52
ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného
súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a odložil vykonateľnosť napadnutého
rozsudku najvyššieho súdu. Tento návrh odôvodňuje sťažovateľ takto:
„53.) Na základe rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn. 11 Co/51/2013
zo dňa 30. 1. 2014 a udeleného poverenia na vykonanie exekúcie č. 5707*145243 zo dňa
23. 6. 2014 vydaného Okresným súdom Prešov, je vedené exekučné konanie
č. 81 Er/328/2014, EX 1405/2014 oprávneného: Slovenská kancelária poisťovateľov
zastúpený – proti povinnému:
(sťažovateľ) o vymoženie 33.813,33 € s príslušenstvom. Proti exekúcii boli podané
dňa 28. 7. 2014 v zmysle § 50 Exekučného poriadku... námietky a súčasne navrhnuté, aby
exekučný súd povolil odklad exekúcie. Okresný súd Prešov uznesením zo dňa 20. 1. 2016,
zamietol námietky povinného/sťažovateľa (voči zamietnutiu námietok podal sťažovateľ
odvolanie) a súčasne povolil odklad exekúcie do právoplatného skončenia konania
o dovolaní proti rozsudku Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 11 Co/51/2013 zo dňa
30. 1. 2014, vedeného na Najvyššom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. 1 Cdo/204/2014.
... existuje riziko, že exekučné konanie bude pokračovať a súdny exekútor ju vykoná.
Taktiež od rozhodnutia o odložení vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia porušovateľa
závisí aj ďalšie pokračovanie v súdnych konaniach pred Okresným súdom Prešov
pod sp. zn. 15 C/353/2014 o zaplatenie 7.534,91 € s prísl., pričom toto konanie je prerušené
do právoplatného skončenia dovolacieho konania (bod 33.) a pod sp. zn. 17 C/299/2015
o zaplatenie 7.975,06 € s prísl., pričom v tomto konaní sťažovateľ ako žalovaný podal
na súd dňa 10. 6. 2016 Návrh na prerušenie konania do právoplatného skončenia
dovolacieho konania vedeného na Najvyššom súde. O tomto návrhu však doteraz
rozhodnuté nebolo.
55.) Bankové účty sťažovateľa sú aj naďalej zablokované súdnym exekútorom
a sťažovateľ nemôže disponovať peňažnými prostriedkami. Tieto peňažné prostriedky, ktoré
boli súdnym exekútorom zablokované, sú viazané na štátny príspevok, ktorý povinný získal
od Úradu práce sociálnych vecí a rodiny Prešov na začatie podnikania. Táto skutočnosť
(vedeného exekučného konania - aj napriek tomu, že bol súdom povolený odklad) aj naďalej
spôsobuje, že povinný nemôže s týmito finančnými prostriedkami voľne disponovať. Stav
účtu v čase jeho zablokovania bol vo výške 400,49 €. Tento stav platil do 14. 7. 2014,
kedy došlo k blokácii účtu súdnym exekútorom až do výšky mínus 57.486,09 €.
56.) Od času jeho zablokovania dovolateľ nemá možnosť disponovať s týmto
účtom, napriek tomu sa mu pravidelne každý mesiac sťahujú sumy 10 € titulom
vedenej exekúcie na účet dovolateľa a 6 € za vedenie účtu bankou, spolu 16 € každý
mesiac.“
Na základe tejto argumentácie sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie základných práv
zaručených v čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, napadnutý rozsudok najvyššieho súdu zruší a vec
vráti najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a zároveň sťažovateľovi prizná úhradu
trov konania pred ústavným súdom.
Ústavný súd po predbežnom prerokovaní uznesením z 20. júna 2018 prijal sťažnosť
v časti, v ktorej sťažovateľ namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu
z 28. júna 2016, podľa § 25 ods. 1 a 3 zákona o ústavnom súde na ďalšie konanie.
Vo zvyšnej časti, v ktorej sťažovateľ namieta porušenie základného práva podľa čl. 46
ods. 2 ústavy napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu – sťažnosť odmietol ako zjavne
neopodstatnenú.
Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval právneho zástupcu
sťažovateľa a predsedníčku najvyššieho súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom,
aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedníčku najvyššieho súdu zároveň
vyzval, aby sa vyjadrila k sťažnosti. Predsedníčka najvyššieho súdu a právny zástupca
sťažovateľa ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne
pojednávanie.
Vzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľa a predsedníčky najvyššieho
súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade
s § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde od neho upustil, keďže dospel k záveru, že od neho
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
Predsedníčka najvyššieho súdu sa k sťažnosti vyjadrila v prípise sp. zn. KP 3/2018
zo 7. novembra 2018, v ktorom uviedla:
„Sťažnosťou napadnutým rozsudkom najvyšší súd dovolanie žalovaného zamietol.
V odôvodnení uviedol, že rozsudok odvolacieho súdu nespočíval na nesprávnom právnom
posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.) a neboli zistené iné vady konania (§ 241 ods. 2
písm. b/ O. s. p.), ktoré by mali za následok jeho nesprávnosť. Uzavrel, že v danej veci
dovolateľ procesné vady konania v zmysle § 237 O. s. p. netvrdil a ich existencia nevyšla
v dovolacom konaní najavo. Taktiež dovolateľ nenamietal ani tzv. inú vadu konania
a žiadna vada uvedenej povahy v dovolacom nevyšla najavo. V odôvodnení svojho
rozhodnutia sa sústredil na dovolateľom uplatnený dovolací dôvod, že napadnutý rozsudok
odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Podľa právneho názoru
dovolacieho súdu odvolací súd na zistený skutkový stav použil správny právny predpis,
ktorý aj správne interpretoval, pričom zo skutkových záverov vyvodil správne právne
závery. Neprítomnosť dovolateľom uplatneného dovolacieho dôvodu následne najvyšší súd
v odôvodnení napadnutého rozhodnutia vyčerpávajúco odôvodnil.
... Namietané rozhodnutie najvyššieho súdu nie je možné považovať za svojvoľné
alebo zjavne neodôvodnené, resp. za také, ktoré by popieralo zmysel práva na spravodlivé
súdne konanie a na súdnu ochranu, keďže najvyšší súd sa v dovolacom konaní vysporiadal
s námietkami sťažovateľa. Samotná skutočnosť, že sťažovateľ s uvedenými dôvodmi
nesúhlasí, nespôsobuje zásah do jeho práv.
... Najvyšší súd po oboznámení sa s obsahom predmetnej sťažnosti ponecháva
rozhodnutie o sťažnosti na úvahe ústavného súdu...“
Sťažovateľ prostredníctvom právneho zástupcu podal svoje stanovisko k vyjadreniu
predsedníčky najvyššieho súdu v podaní z 15. januára 2019, v ktorom uvádza, že zotrváva
na argumentácii uvedenej v sťažnosti a tiež na svojich návrhoch v petite sťažnosti.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý
rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť
zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97). Z tohto vyplýva, že právne východiská, na základe
ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k obom označeným
právam v zásade identické (IV. ÚS 147/08).
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04,
II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,
aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ
v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré
Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.
Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad
aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany
dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne konformným spôsobom
interpretovaná platná a účinná právna norma (m. m. IV. ÚS 77/02).
Výklad a aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov musí
byť preto v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie
materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv
a oprávnených záujmov účastníkov konania. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení
nemožno obmedziť toto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom.
Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi
všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,
ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným
právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy),
a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,
ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 152 ods. 4
ústavy).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m.
I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo
účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).
Aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre týkajúcej sa práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1
dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak,
že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto
povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť
odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom
na okolnosti daného prípadu. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva teda
nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie
bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument,
ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento
argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, bod 29; Hiro
Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997;
Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).
Vychádzajúc z uvedených právnych názorov, bolo úlohou ústavného súdu posúdiť
námietky sťažovateľa uplatnené v sťažnosti, v ktorej argumentuje, že napadnutým
rozsudkom najvyššieho súdu z 28. júna 2016 malo dôjsť k porušeniu základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Sťažovateľ namieta, že napadnutý rozsudok najvyššieho súdu je nezákonný,
formalistický a arbitrárny. Odôvodnenie napadnutého rozsudku je „príliš všeobecné,
povrchné, nezohľadňujúce konkrétny prípad sťažovateľa“. Podľa sťažovateľa najvyšší súd
sa nevysporiadal s jeho dovolacou argumentáciou.
Otázku použitia historického výkladu relevantných právnych predpisov zodpovedal
len „všeobecným spôsobom“. Podľa sťažovateľa v prejednávanom prípade existuje medzera
v práve a v dôsledku absencie konštantnej judikatúry všeobecných súdov «„štandardné
interpretačné metódy“ zlyhávajú». V prerokúvanom prípade zlyháva gramatická (jazyková)
metóda, ako aj systematická metóda výkladu, „preto bolo namieste použiť historickú
metódu ako aj metódu logického, racionálneho výkladu“. Uvedené úvahy sa vzťahujú
osobitne na aplikáciou a výklad § 826 Občianskeho zákonníka.
Najvyšší súd postupoval podľa sťažovateľa nesprávne pri vysporiadaní sa s otázkou
primeranosti a proporcionality priznanej regresnej náhrady. Sťažovateľ argumentuje,
že primeranosť „nemožno posudzovať podľa násobkov či percentuálneho určenia...,
ale musí sa posudzovať na každý konkrétny prípad osobitne/jednotlivo so zohľadnením
výšky uplatňovanej regresnej náhrady a jej dopadu ekonomického, materiálneho,
sociálneho na osobu žalovaného/sťažovateľa a jeho rodinu...“. Sťažovateľ ďalej namieta,
že najvyšší súd sa mal pri skúmaní primeranosti regresnej náhrady vysporiadať s tým,
že žalobca bude opakovane plniť v prospech poškodených plnenia, pričom proti
sťažovateľovi uplatnil už ďalšie regresné náhrady osobitným žalobami.
Podľa sťažovateľa najvyšší súd neskúmal primeranosť regresnej náhrady ani
z hľadiska „existujúceho vnútorného predpisu žalobcu, ktorý určoval uplatnenie
práva postihu pri požití alkoholu do 2 promile do výšky 60 %, najviac 50.000,00 Sk /
1.659,69 €/“.
Najvyšší súd napadnutým rozsudkom z 28. júna 2016 zamietol dovolanie
sťažovateľa. Poukázal na znenie a výklad § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky č. 423/1991 Zb.
a na to, že toto ustanovenie je „lex specialis... proti všeobecnej úprave zmluvného poistenia
uvedenej v ustanovení § 788 a nasledujúcich Občianskeho zákonníka“.
Najvyšší súd následne k princípu primeranosti regresnej náhrady uviedol:
«... rozhodujúcou a teda aj spornou otázkou v prejednávanej veci bolo ustálenie
či výška žalobcom uplatnenej regresnej náhrady voči žalovanému je primeraná. Tu
dovolací súd uvádza, že odvolací súd správne poukázal pri svojom rozhodovaní na zásadu
primeranosti a proporcionality, na ktorú v konečnom dôsledku reflektujú aj všeobecné
predpisy občianskeho práva. Občiansky zákonník ako všeobecný predpis hovorí
o „primeranej náhrade“ toho, čo poisťovateľ plnil za poisteného. To znamená,
že poisťovateľ má svoje postihové právo primerane znížiť v závislosti od osobných,
zárobkových a majetkových pomerov poisteného a od okolností, za ktorých došlo ku škode.
Uplatnenie tohto nároku proti poistenému má plniť výchovný účel, nie existenčne ohroziť
poisteného. Ak by poisťovateľ uplatnil postih v plnej výške vyplatených súm, poistenie
zodpovednosti by stratilo svoj zmysel. Aj v zmysle vyššie uvedeného dovolací súd konštatuje
zhodne so záverom odvolacieho súdu, že pri žalobcom uplatnenej náhrade vo výške 37 %
z plnenia, ktoré bolo poškodeným skutočne vyplatené, bola zachovaná zásada primeranosti
a princíp proporcionality. Náhrada v zmysle primeranosti má byť prijateľná a únosná
pre obe strany, pričom nesmie byť na úkor len jednej z nich.»
Z napadnutého rozsudku vyplýva, že najvyšší súd sa stotožnil s rozsudkom krajského
súdu, pričom uviedol, že tento „na zistený skutkový stav použil správny právny predpis,
ktorý aj správne interpretoval, pričom zo skutkových záverov vyvodil správne právne
závery“. Najvyšší súd tiež uviedol, že „v podrobnostiach poukazuje na vecne správne
právne závery odvolacieho súdu...“.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd preskúmal aj rozsudok krajského súdu
z 30. januára 2014, vychádzajúc zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého
odôvodnenia rozhodnutí súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu nemožno posudzovať
izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvoinštančné a odvolacie
konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa
aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov
(tak prvoinštančného, ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného
súdneho konania (IV. ÚS 350/09). Tento právny názor možno v prejednávanej veci
primerane aplikovať aj na vzťah odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu a odôvodnenia
rozhodnutia dovolacieho súdu.
Krajský súd rozsudkom z 30. januára 2014 zmenil rozsudok okresného súdu
a uviedol, že vo veci „je treba aplikovať vyhlášku č. 423/1991 Zb., ktorej účinnosť bola
do 1. 1. 2002. Keďže k dopravnej nehode došlo 7. 11. 2001...“. Okresný súd k výške
regresnej náhrady a jej primeranosti uviedol, že „za žalovaného bola vyplatená náhrada
vo výške 90.843,89 eur, pričom po jeho žiadosti zo dňa 16. 3. 2009 žalobca rozhodol
od časti vymáhania nároku upustiť a uplatňuje si len nárok na zaplatenie 30.000,- eur...
Ak teda žalobca z titulu poistenia vyplatil za žalovaného sumu 90.843,89 eur, potom
uplatnený nárok zodpovedá zásade proporcionality, zásade primeranosti, a teda možno
konštatovať, že ide o nárok oprávnený v súlade s vyššie citovaným ustanovením § 11 ods. 1
písm. a/ vyhlášky č. 423/1991 Zb.
Odvolací súd v súvislosti s nárokom žalobcu považuje za potrebné zdôrazniť,
že princíp primeranosti, ktorý bol v tomto konaní uplatnený, keď zo sumy 90.843,89 eur
je požadovaná suma 33.813,33 eur, čo zodpovedá 37%, bol súdom zohľadnený v tom smere,
že nebolo možné nezobrať do úvahy aj to, z akého dôvodu je regresná náhrada
od žalovaného žiadaná. Treba tu vidieť to, že poistený spôsobil škodu po požití
alkoholického nápoja, keď bol zistený v krvi obsah alkoholu vo výške 1,36 až 1,72 ‰. Túto
okolnosť nemožno nijakým spôsobom zľahčovať, prípadne vôbec nebrať do úvahy
z hľadiska výšky požadovanej regresnej náhrady. Teda z tohto pohľadu žalobca
v dostatočnej miere znížil požadovanú regresnú náhradu, ak v tomto konaní požadoval
zaplatenie sumy 33.813,33 eur.“.
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu v spojení s odôvodnením
rozsudku krajského súdu vyplýva, že konajúce súdy považovali žalobcom uplatnenú
regresnú náhradu za primeranú vzhľadom na to, že žalobca proti sťažovateľovi uplatnil
len 37 % zo sumy, ktorú vyplatil poškodeným z titulu poistenia zodpovednosti za škodu,
pričom sťažovateľ spôsobil škodu pri vedení osobného motorového vozidla pod vplyvom
alkoholu. Najvyšší súd tiež uviedol, že pre splnenie podmienky primeranosti náhrady
poisťovateľ má znížiť postihové právo „v závislosti od osobných, zárobkových
a majetkových pomerov poisteného a od okolností, za ktorých došlo ku škode“. Zdôraznil
tiež účel regresnej náhrady, ktorá má plniť „výchovný účel, nie existenčne ohroziť
poisteného“. Najvyšší súd však nijak neodkázal na konkrétne skutkové zistenia týkajúce
sa osobných, zárobkových a majetkových pomerov sťažovateľa a následne nijak neozrejmil,
prečo je priznaná výška regresnej náhrady primeraná k preukázaným pomerom sťažovateľa
(aj pri zohľadnení okolností vzniku škody). Rovnakým spôsobom postupoval aj krajský súd
v odôvodnení rozsudku z 30. januára 2014 – neuviedol konkrétne zistenia o osobných,
majetkových a zárobkových pomeroch sťažovateľa – a ani konkrétne úvahy o primeranosti
regresnej náhrady vzhľadom na tieto pomery.
Za ústavne akceptovateľnú možno považovať úvahu najvyššieho súdu, že regresná
náhrada má plniť výchovný účel, a nie likvidačný účel, a má zohľadniť okolnosti,
za ktorých došlo k vzniku škody. Vzhľadom na uvedené primeranosť náhrady možno podľa
názoru ústavného súdu ustáliť skúmaním výšky sumy vyplatenej z titulu poistenia
(pri zohľadnení, či ide o sumu konečnú alebo o sumu, ktorá sa v budúcnosti bude zvyšovať),
zohľadnením okolností, za ktorých škoda vznikla, a tiež skúmaním pomerov toho, kto škodu
spôsobil. Podľa názoru ústavného súdu až posúdením týchto troch komponentov možno
dospieť k záveru o tom, či regresná náhrada je primeraná. Aplikácia dvoch komponentov –
výšky plnenia a miery jej percentuálneho zníženia a okolností, za ktorých došlo ku škode –
nie je dostatočným podkladom pre záver o primeranosti regresnej náhrady. Je nevyhnutné
aplikovať súčasne aj tretí komponent, t. j. konkrétne pomery toho, kto škodu spôsobil,
lebo len tak možno dosiahnuť účel regresnej náhrady. Skúmanie pomerov toho,
kto škodu spôsobil, umožní primerane určiť výšku regresnej náhrady tak, aby plnila
výchovný (odstrašujúci) účinok, a vyhnúť sa tomu, aby výška regresnej náhrady nebola
príliš nízka – keď nenaplní svoj účel ‒a na druhej strane, aby nebola (ekonomicky)
likvidačná.
Nad rámec veci ústavný súd dodáva, že v závislosti od konkrétnych okolností by bolo
ústavne akceptovateľné aplikovať aj podporné komponenty, prípadne modifikované postupy
pri určení primeranej regresnej náhrady ‒napr. zohľadnenie priemernej prípadne
minimálnej mzdy v hospodárstve v prípade nemožnosti riadneho zistenia pomerov,
kontumačné určenie výšky regresnej náhrady (t. j. bez ohľadu na pomery toho, kto škodu
spôsobil) pri zjavne špekulatívnom a zneužívajúcom prístupe pri preukazovaní svojich
pomerov tým, kto škodu spôsobil.
V prerokúvanom prípade je zjavné, že najvyšší súd v spojení s krajským súdom
aplikoval len dva komponenty – celkovú sumu vyplatenej náhrady (a jej percentuálne
zníženie) a okolnosti, za ktorých ku škode došlo. Najvyšší súd všeobecne poukázal
aj na potrebu zohľadniť osobné, zárobkové a majetkové pomery poisteného – konkrétne
ich však v prejednávanej veci neaplikoval. Za uvedených okolností preto ústavný súd
považoval právny záver najvyššieho súdu o primeranosti regresnej náhrady za arbitrárny
(svojvoľný) a tiež za zjavne neodôvodnený, keďže najvyšší súd nevysvetlil, ako vyhodnotil
osobné, zárobkové a majetkové pomery sťažovateľa, hoci ich považoval za relevantné.
Ústavný súd preto rozhodol, že najvyšší súd napadnutým rozsudkom z 28. júna 2016
porušil základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jeho právo podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).
III.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie... Ústavný súd môže zároveň vec
vrátiť na ďalšie konanie...
Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo
sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo
opatrenie zruší.
Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti
vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.
Podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,
opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal
rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova
prerokovať a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom
ústavného súdu.
Keďže najvyšší súd napadnutým rozsudkom sp. zn. 1 Cdo 204/2014 z 28. júna 2016
porušil základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, ústavný súd zrušil toto rozhodnutie a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie
konanie (bod 2 výroku tohto nálezu). Povinnosťou najvyššieho súdu bude riadiť sa právnym
názorom ústavného súdu a vo veci opäť rozhodnúť.
Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde
aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym
zastupovaním advokátom (bod 3 výroku tohto nálezu).
Podľa § 36 ods. 1 zákona o ústavnom súde trovy konania pred ústavným súdom,
ktoré vzniknú účastníkovi konania, uhrádza účastník konania zo svojho.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,
aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Sťažovateľ si uplatnil úhradu trov konania za dva úkony právnej služby vo výške
363,79 €.
Ústavný súd priznal sťažovateľovi úhradu trov konania v uplatnenej sume
(bod 3 výroku nálezu) v súlade s vyhláškou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to odmenu za 2 úkony
právnej služby podľa § 13a ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky (prevzatie a príprava zastúpenia
vrátane prvej porady s klientom, sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy). Ústavný súd
vychádzal zo základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby za rok 2016
v sume 143 € (1/6 výpočtového základu podľa § 11 ods. 3 vyhlášky) a náhrady hotových
výdavkov (režijný paušál) za každý úkon právnej služby v sume 8,58 € (1/100 výpočtového
základu podľa § 16 ods. 3 vyhlášky), čo spolu predstavuje sumu 303,16 €. Z priloženého
osvedčenia o registrácii pre daň z pridanej hodnoty vyplýva, že právny zástupca sťažovateľa
je platcom dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“), preto uvedená suma bola zvýšená
o DPH vo výške 20 % podľa § 18 ods. 3 vyhlášky a podľa zákona č. 222/2004 Z. z. o dani
z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov.
Priznanú úhradu trov konania je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právneho
zástupcu sťažovateľa (§ 31a ods. 1 zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 zákona
č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku
tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 31. januára 2019