Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 47/2019
PDF · 192.49 KB
No categories available
IV. ÚS 47/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 31. januára 2019 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa), zo sudcu
Ladislava Orosza a sudcu Miroslava Duriša predbežne prerokoval sťažnosť
vo veci namietaného porušenia základných práv
podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Cdo 107/2017 a jeho uznesením
sp. zn. 6 Cdo 107/2017 z 31. júla 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
26. októbra 2017 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“),
ktorou namieta „obmedzenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu pomoc“
a v nadväznosti na uvedené navrhuje zrušiť rozsudok Okresného súdu Spišská Nová Ves
(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 7 C 113/2011 zo 7. mája 2013 (ďalej len „rozsudok
okresného súdu“), rozsudok Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.
1 Co 481/2013 z 22. apríla 2015 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) a uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Cdo 107/2017
z 31. júla 2017 (ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka podala 13. júla 2011
na okresnom súde žalobu proti žalovanej v 1. rade , súdnej
exekútorke, , žalovanému v 2. rade Úradu
práce, sociálnych vecí a rodiny Poprad, detašovanému pracovisku Levoča, Námestie
Majstra Pavla 56, Levoča a žalovanému v 3. rade Ústrediu práce, sociálnych vecí a rodiny,
Špitálska 8, Bratislava (ďalej len „žalovaní“), o náhradu škody.
Okresný súd rozsudkom žalobu proti žalovaným zamietol a zároveň sťažovateľke
a žalovaným v 1. a 3. rade náhradu trov konania nepriznal. Na odvolanie sťažovateľky proti
rozsudku okresného súdu krajský súd rozsudkom rozsudok okresného súdu potvrdil
a účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
Sťažovateľka podala proti rozsudku krajského súdu dovolanie, o ktorom najvyšší súd
rozhodol napadnutým uznesením tak, že dovolanie odmietol a zároveň žalovaným náhradu
trov dovolacieho konania nepriznal.
Sťažovateľka v sťažnosti argumentuje skutočnosťou, že v konaní vedenom najvyšším
súdom pod sp. zn. 6 Cdo 107/2017 (ďalej len „napadnuté konanie“), došlo k „závažným
procesným vadám, čím sa žalobkyni postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom“.
Sťažovateľka v sťažnosti uvádza:
„Najvyšší súd SR v odôvodnení uvádza, že podľa ust. § 429 ods. 1 C. s. p. dovolateľ
musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podanie dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Žalobkyňa v súlade s poučením Okresného súdu Sp. Nová Ves a v zmysle ust.
30 O. s. p. sa obrátila so žiadosťou zo dňa 14. 11. 2016 na Centrum právnej pomoci.
Najvyšší súd ďalej uvádza, že v danom prípade dovolateľka napriek opakovanej
výzve súdu prvej inštancie nepreukázala, že splnomocnila advokáta na zastúpenie
v dovolacom konaní. Toto konštatovanie a argumentácia Najvyššieho súdu SR je klamstvo.
Až by NS SR mal celý zažurnalizovaný spis, tak by zistil, že dovolateľka na uznesenie
(nie výzvu) súdu sp. zn. 7 C/113/2011-289 zo dňa 26. apríla 2017,
, odpovedala na uznesenie súdu – podaním zo dňa 25. 5. 2017 označené
ako Odpoveď na Uznesenie Okr. súdu Sp. Nová Ves, sp. zn. 7 C/113/2011-289 zo dňa
26. apríla 2017...
Dovolateľka súdu prvej inštancie podaním zo dňa 25. 5. 2017 (Odpoveď
na Uznesenie Okr. súdu Sp. N. Ves, sp. zn. 7 C/113/2011-289 zo dňa 26. 4. 2017) oznámila
súdu, že proti rozhodnutiu centra, sp. zn. 4 N 14368/16-KaPO zo dňa 30. 12. 2016, ktorým
sa odmietlo opätovne priznať nárok na poskytnutie právnej pomoci dovolateľka
postupovala v zmysle SSP t. j. podaním správnej žaloby.
Najvyšší súd SR vo svojom odôvodnení akosi opomenul spomenúť, že rozhodnutie
centra sp. zn. 2 N 9455/15-181/16-KaPO z 26. 7. 2016 je napadnuté správnou žalobou
na Krajskom súde v Košiciach, sp. zn. 6 S/94/2016, – viď. Predvolanie
na pojednávanie zo dňa 28. 9. 2017, – príloha, ako aj rozhodnutie centra sp. zn.
4 N 14368/16KaPO zo dňa 30. 12. 2016 je napadnuté správnou žalobou na Krajskom súde
v Košiciach, sp. zn. 7 S/11/2017...“
Sťažovateľka poukazuje na skutočnosť, že najvyšší súd „nesprávne a nezákonne
odmietol Dovolanie dovolateľke na základe nesprávnych, klamlivých, zavádzajúcich
a nezákonných tvrdení“, čím podľa jej názoru porušil čl. 46 ústavy.
Sťažovateľka v závere uvádza, že si je vedomá nesplnenia podmienky povinného
právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom, avšak ako uvádza, ako študentka nemá
finančné prostriedky a v Centre právnej pomoci, kancelárii Prešov jej odmietajú priznať
nárok na právnu pomoc.
Sťažovateľka ústavnému súdu navrhuje:
„1.) Vysloviť obmedzenie práva navrhovateľky na súdnu a inú právnu pomoc
garantovanú Ústavou v zmysle čl. 13.
2.) V nadväznosti na to,
a.) Uznesenie NS SR, sp. zn.: 6 Cdo 107/2017 zo dňa 31. júla 2017,
b.) Rozsudok KS v Košiciach, sp. zn. 1 Co/481/2013 z 22. apríla 2015,
c.) Rozsudok Okr. Súdu Sp. Nová Ves, sp. zn. 7 C/113/2011 zo dňa 7. mája 2013,
zrušil.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne
neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu
štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom
alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnený návrh preto možno považovať taký návrh, pri predbežnom prerokovaní
ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98,
Sťažovateľka v petite sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva
na „súdnu a inú právnu pomoc garantovanú Ústavou SR v zmysle čl. 13“. V nadväznosti
na to navrhuje v petite sťažnosti zrušiť rozsudok okresného súdu, rozsudok krajského súdu
aj napadnuté uznesenie najvyššieho súdu.
Ústavný súd v prvom rade uvádza, že sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy musí
obsahovať všeobecné náležitosti uvedené v § 20 zákona o ústavnom súde, ako aj osobitné
náležitosti uvedené v § 50 zákona o ústavnom súde v spojení s požiadavkami na návrh
na rozhodnutie (petit) vyplývajúcimi z § 56 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd preto
môže prijať na ďalšie konanie len taký návrh na začatie konania, ktorý obsahuje všetky
náležitosti predpísané zákonom o ústavnom súde.
Ústavný súd konštatuje, že okrem nesplnenia podmienky povinného právneho
zastúpenia v konaní pred ústavným súdom v sťažnosti absentuje jasne a zrozumiteľne
formulovaný petit, ktorý je základnou náležitosťou ústavnej sťažnosti. Uvedené bolo preto
samo osebe dôvodom na odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní
pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Ústavný súd však aj napriek uvedenému s prihliadnutím na požiadavku materiálneho
chápania ochrany základných práv pristúpil v rámci predbežného prerokovania sťažnosti
k jej preskúmaniu.
Tak, ako už ústavný súd uviedol, návrh na rozhodnutie (petit) v sťažnosti nie je
určitý. Sťažovateľka v petite neuviedla, ktorým rozhodnutím majú byť porušené
jej základné práva, a taktiež nešpecifikovala presne porušené práva.
Vychádzajúc z celkového obsahu sťažnosti, ako aj z predložených príloh však možno
odvodiť, že sťažovateľka sa domáha vyslovenia porušenia základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného
práva na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 ústavy, a to napadnutým uznesením najvyššieho
súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu. Na základe toho ústavný súd ustálil
predmet tohto konania tak, ako to je uvedené v záhlaví tohto uznesenia.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred
súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania,
a to za podmienok ustanovených zákonom.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený posudzovať právne názory
všeobecného súdu a preskúmavať ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného
súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia
a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže
stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými
sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.
O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom
by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia
príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis
I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Z argumentácie sťažovateľky v sťažnosti vyplýva, že namieta porušenie označených
práv z dôvodu, že najvyšší súd odmietol jej dovolanie pre nesplnenie podmienky povinného
právneho zastúpenia napriek skutočnosti, že sťažovateľka požiadala Centrum právnej
pomoci, kanceláriu Prešov (ďalej len „centrum právnej pomoci“) o poskytnutie právnej
pomoci a táto jej bola bezdôvodne odňatá, v dôsledku čoho podala správnu žalobu, o ktorej
nebolo dosiaľ rozhodnuté.
Najvyšší súd v relevantnej časti napadnutého uznesenia k uvedenému uviedol:
«... Z obsahu spisu dovolací súd zistil, že Centrum právnej pomoci, kancelária Prešov,
rozhodnutím sp. zn. 2 N 94455/15-181/16-KaPO zo 4. 1. 2016 priznalo žalobkyni nárok
na poskytnutie právnej pomoci v dovolacom konaní, avšak potom čo matka žalobkyne
ako jej zákonná zástupkyňa opakovane žiadala o zmenu určenej advokátky, centrum
žalobkyni rozhodnutím sp. zn. 2 N 9455/15-181/16-KaPO z 26. 7. 2016 odňalo nárok
na poskytnutie právnej pomoci s odôvodnením, že svojím konaním a vyjadreniami vyvolala
odmietnutie poskytovania právnej pomoci aj druhou určenou advokátkou, čím znemožnila
naplnenie účelu zákona č. 327/2005 Z. z., ktorým je zabezpečenie poskytovania právnej
pomoci osobám v materiálnej núdzi. V uvedenej súvislosti centrum zdôraznilo, že osoba
oprávnená na poskytnutie právnej pomoci v zmysle cit. zákona nemá právo na výmenu
centrom určeného advokáta kedykoľvek a z akýchkoľvek dôvodov, preto „odmietnutie
poskytovania právnej pomoci určeným advokátom a neudelenie plnomocenstva na úkony
súvisiace s poskytovaním právnej pomoci je možné hodnotiť ako neposkytnutie potrebnej
súčinnosti určenému advokátovi pri poskytovaní právnej pomoci“. Na základe uvedených
skutočností vyzval súd prvej inštancie uznesením č. k. 7 C/113/2011-267 zo dňa 4. 10. 2016
žalobkyňu, aby predložila súdu plnomocenstvo udelené právnemu zástupcovi (advokátovi)
na zastupovanie v dovolacom konaní. Na predmetnú výzvu reagovala dovolateľka kópiou
novej žiadosti z 2. 11. 2016 adresovanej Centru právnej pomoci, kancelária Prešov.
Rozhodnutím sp. zn. 4 N 14368/16-KaPO z 30. 12. 2016 centrum dovolateľke odmietlo
opätovne priznať nárok na poskytnutie právnej pomoci. Uznesením č. k. 7 C/113/2011-289
z 26. 4. 2017 vyzval súd prvej inštancie opakovane dovolateľku na predloženie
plnomocenstva udeleného advokátovi na zastupovanie v dovolacom konaní. Na predmetnú
výzvu reagovala dovolateľka tak, že plnú moc nepredložila, teda splnenie zákonom
vyžadovaných predpokladov upravených v ust. § 429 C. s. p. v určenej lehote dovolaciemu
súdu nepreukázala.»
Vzhľadom na citovanú časť napadnutého uznesenia je zrejmé, že tvrdenie
sťažovateľky o tom, že najvyšší súd v odôvodnení uznesenia uviedol, že na výzvu
najvyššieho súdu z 26. apríla 2017 neodpovedala, nekorešponduje so skutočným obsahom
napadnutého uznesenia najvyššieho súdu. Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého
uznesenia uviedol, že „Na predmetnú výzvu reagovala dovolateľka tak, že plnú moc
nepredložila, teda splnenie zákonom vyžadovaných predpokladov upravených v ust. § 429
C. s. p. v určenej lehote dovolaciemu súdu nepreukázala.“.
Ústavný súd v súvislosti s námietkami sťažovateľky poukazuje na ustálenú
judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej požiadavka, aby bol opravný
prostriedok k súdu vyššej inštancie podaný advokátom, je bežným javom v rôznych
členských štátoch Rady Európy (pozri Gillow proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok,
24. 11. 1986). Európsky súd pre ľudské práva tak v zásade akceptuje, pokiaľ vnútroštátne
procesné predpisy vyžadujú, aby účastník bol v konaní pred najvyššími súdnymi
inštanciami zastúpený advokátom (napr. Kröhnert proti Českej republike, rozhodnutie,
9. 10. 2001, č. 60224/00).
Ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že právo na súdnu ochranu
sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné
podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci
samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom vrátane dovolacích
konaní.
Ústavný súd zdôrazňuje, že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky, za ktorých
sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu,
t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave
medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd
nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich
do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis
Pokiaľ sťažovateľka argumentuje skutočnosťou, že proti rozhodnutiu centra právnej
pomoci sp. zn. 2 N 9455/15-181/16-KaPO z 26. júla 2016, ktorým jej centrum právnej
pomoci odňalo nárok na poskytnutie právnej pomoci s odôvodnením, že svojím
konaním a vyjadreniami vyvolala odmietnutie poskytovania právnej pomoci aj druhou
advokátkou, podala správnu žalobu, ústavný súd uvádza, že dopytom na krajskom súde
zistil, že konanie sťažovateľky o preskúmanie rozhodnutia centra právnej pomoci sp. zn.
2 N 9455/15-181/16-KaPO z 26. júla 2016 je vedené pod sp. zn. 6 S 86/2018 (povodne
vedené pod sp. zn. 6 S 94/2016, pozn.). Na pojednávaní, ktoré sa v tomto konaní
uskutočnilo 20. decembra 2018, krajský súd rozhodol tak, že žalobu sťažovateľky zamietol.
Najvyšší súd vychádzal v konaní o dovolaní sťažovateľky z príslušných ustanovení
Civilného sporového poriadku upravujúcich dovolacie konanie, ktoré explicitne ustanovujú
obligatórnu povinnosť dovolateľa byť zastúpený advokátom s presne špecifikovanými
výnimkami z tohto obligatórneho zastúpenia, ktoré však sťažovateľka nespĺňala. Okrem
toho jej žiadosti o priznanie nároku na poskytnutie právnej pomoci v dovolacom konaní
bolo vyhovené, ale keďže ona sama v dôsledku svojho konania a vyjadrenia vyvolala
odmietnutie poskytovania právnej pomoci dvoma advokátmi, čo vyústilo do odňatia nároku
na právnu pomoc, ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka sa sama svojím vlastným
pričinením diskvalifikovala na preskúmanie (vôbec) prípustnosti dovolania najvyšším
súdom.
Za týchto okolností ústavný súd vyhodnotil namietaný postup najvyššieho súdu,
ktorý dovolanie sťažovateľky odmietol pre nedostatok obligatórneho zastupovania
advokátom v súlade s § 447 písm. e) CSP, ako súladný so zákonom a zároveň ústavne
konformný.
V zmysle ustálenej súdnej praxe ústavného súdu uplatňovanie zákona v súdnom
konaní a postup súdu v súlade s platným a účinným zákonom (procesnými
a hmotnoprávnymi predpismi konania) nemožno hodnotiť ako porušovanie základných
ľudských práv a slobôd (napr. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97, II. ÚS 81/00).
Vzhľadom na uvedené ústavný súd nezistiac príčinnú súvislosť medzi sťažovateľkou
namietaným porušením jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 ústavy
napadnutým uznesením najvyššieho súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu,
odmietol jej sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch
sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd
už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 31. januára 2019