Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 47/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 31. januára 2019 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa), zo sudcu

Ladislava Orosza a sudcu Miroslava Duriša predbežne prerokoval sťažnosť

vo veci namietaného porušenia základných práv

podľa a postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

sp. zn. z 31. júla 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

26. októbra 2017 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“),

ktorou namieta „obmedzenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu pomoc“

a v nadväznosti na uvedené navrhuje zrušiť rozsudok Okresného súdu Spišská Nová Ves

(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. zo 7. mája 2013 (ďalej len „rozsudok

okresného súdu“), rozsudok Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 22. apríla 2015 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) a uznesenie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 31. júla 2017 (ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka podala 13. júla 2011

na okresnom súde žalobu proti žalovanej v 1. rade , súdnej

exekútorke, , žalovanému v 2. rade Úradu

práce, sociálnych vecí a rodiny Poprad, detašovanému pracovisku Levoča, Námestie

Majstra Pavla 56, Levoča a žalovanému v 3. rade Ústrediu práce, sociálnych vecí a rodiny,

Špitálska 8, Bratislava (ďalej len „žalovaní“), o náhradu škody.

Okresný súd rozsudkom žalobu proti žalovaným zamietol a zároveň sťažovateľke

a žalovaným v 1. a 3. rade náhradu trov konania nepriznal. Na odvolanie sťažovateľky proti

rozsudku okresného súdu krajský súd rozsudkom rozsudok okresného súdu potvrdil

a účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Sťažovateľka podala proti rozsudku krajského súdu dovolanie, o ktorom najvyšší súd

rozhodol napadnutým uznesením tak, že dovolanie odmietol a zároveň žalovaným náhradu

trov dovolacieho konania nepriznal.

Sťažovateľka v sťažnosti argumentuje skutočnosťou, že v konaní vedenom najvyšším

súdom pod sp. zn. (ďalej len „napadnuté konanie“), došlo k „závažným

procesným vadám, čím sa žalobkyni postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom“.

Sťažovateľka v sťažnosti uvádza:

„Najvyšší súd SR v odôvodnení uvádza, že podľa ust. dovolateľ

musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podanie dovolateľa

musia byť spísané advokátom.

Žalobkyňa v súlade s poučením Okresného súdu Sp. Nová Ves a v zmysle ust.

30 sa obrátila so žiadosťou zo dňa 14. 11. 2016 na Centrum právnej pomoci.

Najvyšší súd ďalej uvádza, že v danom prípade dovolateľka napriek opakovanej

výzve súdu prvej inštancie nepreukázala, že splnomocnila advokáta na zastúpenie

v dovolacom konaní. Toto konštatovanie a argumentácia Najvyššieho súdu SR je klamstvo.

Až by NS SR mal celý zažurnalizovaný spis, tak by zistil, že dovolateľka na uznesenie

(nie výzvu) súdu sp. zn. -289 zo dňa 26. apríla 2017,

, odpovedala na uznesenie súdu – podaním zo dňa 25. 5. 2017 označené

ako Odpoveď na Uznesenie Okr. súdu Sp. Nová Ves, sp. zn. -289 zo dňa

26. apríla 2017...

Dovolateľka súdu prvej inštancie podaním zo dňa 25. 5. 2017 (Odpoveď

na Uznesenie Okr. súdu Sp. N. Ves, sp. zn. -289 zo dňa 26. 4. 2017) oznámila

súdu, že proti rozhodnutiu centra, sp. zn. 4 N 14368/16-KaPO zo dňa 30. 12. 2016, ktorým

sa odmietlo opätovne priznať nárok na poskytnutie právnej pomoci dovolateľka

postupovala v zmysle t. j. podaním správnej žaloby.

Najvyšší súd SR vo svojom odôvodnení akosi opomenul spomenúť, že rozhodnutie

centra sp. zn. 2 N 9455/15-181/16-KaPO z 26. 7. 2016 je napadnuté správnou žalobou

na Krajskom súde v Košiciach, sp. zn. , – viď. Predvolanie

na pojednávanie zo dňa 28. 9. 2017, – príloha, ako aj rozhodnutie centra sp. zn.

4 N 14368/16KaPO zo dňa 30. 12. 2016 je napadnuté správnou žalobou na Krajskom súde

v Košiciach, sp. zn. ...“

Sťažovateľka poukazuje na skutočnosť, že najvyšší súd „nesprávne a nezákonne

odmietol Dovolanie dovolateľke na základe nesprávnych, klamlivých, zavádzajúcich

a nezákonných tvrdení“, čím podľa jej názoru porušil .

Sťažovateľka v závere uvádza, že si je vedomá nesplnenia podmienky povinného

právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom, avšak ako uvádza, ako študentka nemá

finančné prostriedky a v Centre právnej pomoci, kancelárii Prešov jej odmietajú priznať

nárok na právnu pomoc.

Sťažovateľka ústavnému súdu navrhuje:

„1.) Vysloviť obmedzenie práva navrhovateľky na súdnu a inú právnu pomoc

garantovanú v zmysle .

2.) V nadväznosti na to,

a.) Uznesenie NS SR, sp. zn.: zo dňa 31. júla 2017,

b.) Rozsudok KS v Košiciach, sp. zn. z 22. apríla 2015,

c.) Rozsudok Okr. Súdu Sp. Nová Ves, sp. zn. zo dňa 7. mája 2013,

zrušil.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne

neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu

štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnený návrh preto možno považovať taký návrh, pri predbežnom prerokovaní

ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (,

, ).

Sťažovateľka v petite sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva

na „súdnu a inú právnu pomoc garantovanú SR v zmysle “. V nadväznosti

na to navrhuje v petite sťažnosti zrušiť rozsudok okresného súdu, rozsudok krajského súdu

aj napadnuté uznesenie najvyššieho súdu.

Ústavný súd v prvom rade uvádza, že sťažnosť podľa musí

obsahovať všeobecné náležitosti uvedené v , ako aj osobitné

náležitosti uvedené v v spojení s požiadavkami na návrh

na rozhodnutie (petit) vyplývajúcimi z . Ústavný súd preto

môže prijať na ďalšie konanie len taký návrh na začatie konania, ktorý obsahuje všetky

náležitosti predpísané .

Ústavný súd konštatuje, že okrem nesplnenia podmienky povinného právneho

zastúpenia v konaní pred ústavným súdom v sťažnosti absentuje jasne a zrozumiteľne

formulovaný petit, ktorý je základnou náležitosťou ústavnej sťažnosti. Uvedené bolo preto

samo osebe dôvodom na odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní

pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí ( ).

Ústavný súd však aj napriek uvedenému s prihliadnutím na požiadavku materiálneho

chápania ochrany základných práv pristúpil v rámci predbežného prerokovania sťažnosti

k jej preskúmaniu.

Tak, ako už ústavný súd uviedol, návrh na rozhodnutie (petit) v sťažnosti nie je

určitý. Sťažovateľka v petite neuviedla, ktorým rozhodnutím majú byť porušené

jej základné práva, a taktiež nešpecifikovala presne porušené práva.

Vychádzajúc z celkového obsahu sťažnosti, ako aj z predložených príloh však možno

odvodiť, že sťažovateľka sa domáha vyslovenia porušenia základného práva na súdnu

ochranu podľa (ďalej len „“), základného

práva na právnu pomoc podľa , a to napadnutým uznesením najvyššieho

súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu. Na základe toho ústavný súd ustálil

predmet tohto konania tak, ako to je uvedené v záhlaví tohto uznesenia.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo na právnu pomoc v konaní pred

súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania,

a to za podmienok ustanovených zákonom.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený posudzovať právne názory

všeobecného súdu a preskúmavať ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými

sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom

by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis

, , ).

Z argumentácie sťažovateľky v sťažnosti vyplýva, že namieta porušenie označených

práv z dôvodu, že najvyšší súd odmietol jej dovolanie pre nesplnenie podmienky povinného

právneho zastúpenia napriek skutočnosti, že sťažovateľka požiadala Centrum právnej

pomoci, kanceláriu Prešov (ďalej len „centrum právnej pomoci“) o poskytnutie právnej

pomoci a táto jej bola bezdôvodne odňatá, v dôsledku čoho podala správnu žalobu, o ktorej

nebolo dosiaľ rozhodnuté.

Najvyšší súd v relevantnej časti napadnutého uznesenia k uvedenému uviedol:

«... Z obsahu spisu dovolací súd zistil, že Centrum právnej pomoci, kancelária Prešov,

rozhodnutím sp. zn. 2 N 94455/15-181/16-KaPO zo 4. 1. 2016 priznalo žalobkyni nárok

na poskytnutie právnej pomoci v dovolacom konaní, avšak potom čo matka žalobkyne

ako jej zákonná zástupkyňa opakovane žiadala o zmenu určenej advokátky, centrum

žalobkyni rozhodnutím sp. zn. 2 N 9455/15-181/16-KaPO z 26. 7. 2016 odňalo nárok

na poskytnutie právnej pomoci s odôvodnením, že svojím konaním a vyjadreniami vyvolala

odmietnutie poskytovania právnej pomoci aj druhou určenou advokátkou, čím znemožnila

naplnenie účelu , ktorým je zabezpečenie poskytovania právnej

pomoci osobám v materiálnej núdzi. V uvedenej súvislosti centrum zdôraznilo, že osoba

oprávnená na poskytnutie právnej pomoci v zmysle cit. zákona nemá právo na výmenu

centrom určeného advokáta kedykoľvek a z akýchkoľvek dôvodov, preto „odmietnutie

poskytovania právnej pomoci určeným advokátom a neudelenie plnomocenstva na úkony

súvisiace s poskytovaním právnej pomoci je možné hodnotiť ako neposkytnutie potrebnej

súčinnosti určenému advokátovi pri poskytovaní právnej pomoci“. Na základe uvedených

skutočností vyzval súd prvej inštancie uznesením č. k. -267 zo dňa 4. 10. 2016

žalobkyňu, aby predložila súdu plnomocenstvo udelené právnemu zástupcovi (advokátovi)

na zastupovanie v dovolacom konaní. Na predmetnú výzvu reagovala dovolateľka kópiou

novej žiadosti z 2. 11. 2016 adresovanej Centru právnej pomoci, kancelária Prešov.

Rozhodnutím sp. zn. 4 N 14368/16-KaPO z 30. 12. 2016 centrum dovolateľke odmietlo

opätovne priznať nárok na poskytnutie právnej pomoci. Uznesením č. k. -289

z 26. 4. 2017 vyzval súd prvej inštancie opakovane dovolateľku na predloženie

plnomocenstva udeleného advokátovi na zastupovanie v dovolacom konaní. Na predmetnú

výzvu reagovala dovolateľka tak, že plnú moc nepredložila, teda splnenie zákonom

vyžadovaných predpokladov upravených v ust. v určenej lehote dovolaciemu

súdu nepreukázala.»

Vzhľadom na citovanú časť napadnutého uznesenia je zrejmé, že tvrdenie

sťažovateľky o tom, že najvyšší súd v odôvodnení uznesenia uviedol, že na výzvu

najvyššieho súdu z 26. apríla 2017 neodpovedala, nekorešponduje so skutočným obsahom

napadnutého uznesenia najvyššieho súdu. Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého

uznesenia uviedol, že „Na predmetnú výzvu reagovala dovolateľka tak, že plnú moc

nepredložila, teda splnenie zákonom vyžadovaných predpokladov upravených v ust. § 429

v určenej lehote dovolaciemu súdu nepreukázala.“.

Ústavný súd v súvislosti s námietkami sťažovateľky poukazuje na ustálenú

judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej požiadavka, aby bol opravný

prostriedok k súdu vyššej inštancie podaný advokátom, je bežným javom v rôznych

členských štátoch Rady Európy (pozri Gillow proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok,

24. 11. 1986). Európsky súd pre ľudské práva tak v zásade akceptuje, pokiaľ vnútroštátne

procesné predpisy vyžadujú, aby účastník bol v konaní pred najvyššími súdnymi

inštanciami zastúpený advokátom (napr. Kröhnert proti Českej republike, rozhodnutie,

9. 10. 2001, č. 60224/00).

Ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že právo na súdnu ochranu

sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné

podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci

samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom vrátane dovolacích

konaní.

Ústavný súd zdôrazňuje, že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky, za ktorých

sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu,

t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave

medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd

nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich

do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis

, ).

Pokiaľ sťažovateľka argumentuje skutočnosťou, že proti rozhodnutiu centra právnej

pomoci sp. zn. 2 N 9455/15-181/16-KaPO z 26. júla 2016, ktorým jej centrum právnej

pomoci odňalo nárok na poskytnutie právnej pomoci s odôvodnením, že svojím

konaním a vyjadreniami vyvolala odmietnutie poskytovania právnej pomoci aj druhou

advokátkou, podala správnu žalobu, ústavný súd uvádza, že dopytom na krajskom súde

zistil, že konanie sťažovateľky o preskúmanie rozhodnutia centra právnej pomoci sp. zn.

2 N 9455/15-181/16-KaPO z 26. júla 2016 je vedené pod sp. zn. (povodne

vedené pod sp. zn. , pozn.). Na pojednávaní, ktoré sa v tomto konaní

uskutočnilo 20. decembra 2018, krajský súd rozhodol tak, že žalobu sťažovateľky zamietol.

Najvyšší súd vychádzal v konaní o dovolaní sťažovateľky z príslušných ustanovení

upravujúcich dovolacie konanie, ktoré explicitne ustanovujú

obligatórnu povinnosť dovolateľa byť zastúpený advokátom s presne špecifikovanými

výnimkami z tohto obligatórneho zastúpenia, ktoré však sťažovateľka nespĺňala. Okrem

toho jej žiadosti o priznanie nároku na poskytnutie právnej pomoci v dovolacom konaní

bolo vyhovené, ale keďže ona sama v dôsledku svojho konania a vyjadrenia vyvolala

odmietnutie poskytovania právnej pomoci dvoma advokátmi, čo vyústilo do odňatia nároku

na právnu pomoc, ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka sa sama svojím vlastným

pričinením diskvalifikovala na preskúmanie (vôbec) prípustnosti dovolania najvyšším

súdom.

Za týchto okolností ústavný súd vyhodnotil namietaný postup najvyššieho súdu,

ktorý dovolanie sťažovateľky odmietol pre nedostatok obligatórneho zastupovania

advokátom v súlade s , ako súladný so zákonom a zároveň ústavne

konformný.

V zmysle ustálenej súdnej praxe ústavného súdu uplatňovanie zákona v súdnom

konaní a postup súdu v súlade s platným a účinným zákonom (procesnými

a hmotnoprávnymi predpismi konania) nemožno hodnotiť ako porušovanie základných

ľudských práv a slobôd (napr. , , ).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd nezistiac príčinnú súvislosť medzi sťažovateľkou

namietaným porušením jej základných práv podľa a

napadnutým uznesením najvyššieho súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu,

odmietol jej sťažnosť podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd

už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. januára 2019