Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 560/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-36

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 31. januára 2019 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej, zo sudcu Miroslava Duriša a sudcu

Ladislava Orosza (sudca spravodajca) o sťažnosti ,

, zastúpeného advokátom Mgr. Branislavom Granecom, Kováčska 28, Košice, ktorou

namieta porušenie svojho základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Okresného súdu Trebišov v konaní vedenom pod sp. zn. , za účasti

Okresného súdu Trebišov takto

rozhodol:

1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a právo na prejednanie jeho

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného súdu Trebišov v konaní vedenom pod sp. zn.

p o r u š e n é b o l i .

2. Okresnému súdu Trebišov p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.

konal bez zbytočných prieťahov.

3. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 2 500 €

(slovom dvetisícpäťsto eur), ktoré mu j e Okresný súd Trebišov p o v i n n ý vyplatiť do

dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Trebišov j e p o v i n n ý uhradiť trovy

konania v sume 498,55 € (slovom štyristodeväťdesiatosem eur a päťdesiatpäť centov) na

účet jeho právneho zástupcu advokáta Mgr. Branislava Graneca, Kováčska 28, Košice, do

dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. augusta

2018 doručená sťažnosť , (ďalej len

„sťažovateľ“), zastúpeného advokátom Mgr. Branislavom Granecom, Kováčska 28, Košice,

ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa (ďalej len „“) a práva na

prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Trebišov (ďalej

len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej aj „napadnuté

konanie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je v procesnom postavení

žalovaného stranou napadnutého konania o vrátenie daru, ktorým bol (mal byť)

spoluvlastnícky podiel na (v žalobe špecifikovanej) nehnuteľnosti. Napadnuté konanie

začalo podaním žaloby 16. februára 2011, o ktorej okresný súd rozhodol medzitýmnym

rozsudkom sp. zn. z 15. apríla 2014. Medzitýmny rozsudok však bol

v odvolacom konaní uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 23. mája 2016 zrušený podľa § 205 ods. 2 písm. b) Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) a vec bola vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie,

ktoré dosiaľ skončené nebolo.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza:

„Napriek tomu, že podstata konania o vrátenie daru podľa ust. § 630 zákona

č. je založená na preukázaní jediného predpokladu

v podobe kvalifikovaného porušenia dobrých mravov, odporca po dobu presahujúcu 7

rokov odo dňa podania žaloby, otázku kvalifikovaného porušenia dobrých mravov vôbec

neskúmal. Naopak, odporca sa venoval extenzívnemu dokazovaniu pre konanie

nepodstatných skutočností výsluchom nespočetného množstva svedkov, dôsledkom čoho

bolo vykonanie 12 pojednávaní bez toho, aby sa odporca čo i len okrajovo venoval

naplneniu základného predpokladu pre rozhodnutie vo veci v podobe kvalifikovaného

porušenia dobrých mravov.

... Po vrátení veci odporcovi na ďalšie konanie došlo k zmene zákonného sudcu,

ktorým sa stal . Prvé pojednávanie po vrátení veci odporcovi sa

konalo až dňa 10. 04. 2018, tzn. dva roky po nadobudnutí právoplatnosti uznesenia

Krajského súdu.

Z vyššie uvedeného je zrejmé, že prieťahy na strane odporcu dosahovali už

v základnom konaní enormné rozmery a k náprave nedošlo ani v konaní po vrátení veci

odporcovi na ďalšie konanie. Konanie u odporcu prebieha 7 rokov a doposiaľ vo veci

nebolo právoplatne rozhodnuté. Odporca vo veci rozhodol po troch rokoch od začatia

konania neodborne a nesprávne medzitýmnym rozsudkom, pre vydanie ktorého neboli

naplnené zákonné predpoklady, a ktorý bol z uvedeného dôvodu uznesením Krajského súdu

aj zrušený. Odporca podľa názoru sťažovateľa postupoval nesústredene a neefektívne aj

v štádiu dokazovania, ktoré predchádzalo vydaniu medzitýmneho rozsudku, kedy sa

uskutočnilo celkovo 12 pojednávaní bez akéhokoľvek (pre nového zákonného sudcu)

použiteľného záveru.

Konanie o vrátenie daru patrí do štandardnej agendy všeobecných súdov, nevymyká

sa bežnej rozhodovacej činnosti, v danej problematike existuje dostatočné množstvo

súdnych rozhodnutí, z ktorého dôvodu ho nie je v žiadnom prípade možné považovať za

skutkovo ani právne zložitú vec. Podľa názoru sťažovateľa ani právne či skutkovo

sebanáročnejší spor nesmie trvať v právnom štáte takú dlhú dobu. Časový horizont toho,

kedy sa účastníkovi konania dostáva konečného rozhodnutia vo veci je neoddeliteľnou

súčasťou meradiel celkovej spravodlivosti podľa . Čím je tento časový

horizont dlhší, tým viac sa rozostrujú kontúry spravodlivosti ako v očiach dotknutých

účastníkov konania, tak aj vo všeobecnom vnímaní verejnosti a verejnej mienky. Celkovo sa

tak oslabuje kredibilita štátnej moci a špecificky moci súdnej. Neprimeraná dĺžka konania

sa potom priamo odráža v dôvere občana v štát, v jeho inštitúcie a v právo, čo je základnou

podmienkou pre fungovanie legitímneho demokratického a právneho štátu. Ignorovanie

týchto princípov zo strany odporcu malo za následok porušenie práva na fair proces (čl. 46

ods. 1 ) v jeho časovej dimenzii.

Sťažovateľ sa osobne zúčastnil takmer každého jedného nariadeného pojednávania,

v samotnom konaní pred odporcom bol aktívny, a teda je zrejmé, že svojím konaním

k prieťahom v konaní nijako neprispel.

Samotná skutočnosť, že odporca ani po takmer 7 rokoch odo dňa podania žalobného

návrhu vec právoplatne neskončil, je nezlučiteľná s imperatívom ustanoveným v čl. 48

ods. 2 , resp. v dohovoru.

Sťažovateľ zároveň poukazuje na to, že celkový namietaný priebeh konania (takmer 7

rokov) u odporcu, ale aj na odvolacom súde, zohľadňujúc judikatúru ESĽP... je potrebné

hodnotiť v súvislosti s posudzovaním zbytočných prieťahov v konaní ako jeden celok.“

Sťažovateľ sa domáha aj priznania finančného zadosťučinenia v sume 10 000 €, čo

odôvodňuje takto:

„Takmer 7 rokov právoplatne neskončené konanie spôsobuje sťažovateľovi značné

životné ako aj finančné problémy, pričom stav jeho právnej neistoty naďalej pretrváva...

Sťažovateľ veril, že stav jeho právnej neistoty môže odstrániť jedine odborné právoplatné

súdne rozhodnutie - tým, že odporca vydal medzitýmny rozsudok napriek tomu, že k jeho

vydaniu neboli slnené zákonné predpoklady, stav jeho právnej neistoty sa napriek 3 roky

prebiehajúcemu súdnemu sporu predĺžil o ďalšie dva roky na odvolacom súde a ďalšie dva

roky od vrátenia veci späť k odporcovi, a to bez vyhliadky na blízke ukončenie celej veci...

Odporca nemá ani po siedmich rokoch a 12 pojednávaniach ustálené, čo presne je

predmetom konania a čo by z toho dôvodu malo byť predmetom ďalšieho dokazovania.

Na základe uvedeného sťažovateľ považuje za primerané, aby mu v tejto veci bolo

priznané finančné zadosťučinenie vo výške 10.000,- €. Vo vzťahu k výške požadovaného

finančného zadosťučinenia sťažovateľ poukazuje na celkovú dobu súdneho konania, jeho

priebeh, mieru zavinenia odporcu na vzniknutých prieťahoch a skutočnosť, že predmetom

konania je vrátenie daru v podobe nehnuteľností - definitívne rozhodnutie vo veci, a to či už

kladné alebo záporné, bude mať nepochybne zásadný vplyv na jeho ďalší život...“

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný

súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie nálezom vyslovil porušenie jeho základného

práva podľa a práva podľa dohovoru postupom okresného

súdu v napadnutom konaní, prikázal okresnému súdu konať v napadnutom konaní

bez zbytočných prieťahov, priznal mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 10 000 €

a trovy konania.

Pred predbežným prerokovaním veci sa po predchádzajúcej výzve ústavného súdu

k sťažnosti vyjadril predseda krajského súdu v prípise sp. zn.

z 26. septembra 2018, v ktorom po prehľade vykonaných procesných úkonov vo veci

v podstatnom uvádza:

„Po preštudovaní spisu konštatujem, že u sudkyni , ktorá

vo veci konala do 16. 2. 2011 do 31. 12. 2014 som žiadnu nečinnosť nezistil. Vo veci sa

konalo plynulo, v primeraných lehotách a vzhľadom k predmetu sporu (vrátenie daru) bolo

dokazovanie náročné a veľmi podrobné. Išlo totiž o tvrdenie žalobkyne o domácom násilí

páchanom na nej bývalým manželom - žalovaným vo forme fyzického a psychického násilia,

ktoré sa ťažko preukazuje, preto aj vykonané dokazovanie bolo veľmi podrobné a rozsiahle.

U tejto sudkyni bezdôvodnú nečinnosť som nezistil.

Od pridelenia veci sudcovi dňa 1. 12. 2015 sa vo veci vykonal

prvý procesný úkon dňa 18. 12. 2017, kedy sa určil termín pojednávania na 10. 4. 2018. Je

potrebné však uviesť, že spis bol nášmu súdu vrátený 27. 6. 2016. Tento funkčne mladý

sudca mal teda rok a pol na to, aby sa s vecou oboznámil, naštudoval a zvolil ďalší

procesný postup. Pojednávanie dňa 10. 4. 2018 odročil na 9. 10. 2018...

Nemožno opomenúť dlhodobú, nadmernú zaťaženosť všetkých sudcov Okresného

súdu Trebišov, čo má za následok aj to, že v niektorých prípadoch nie je možné vo veci

konať plynule a bez zbytočných prieťahov. Je to objektívna skutočnosť, ktorá existuje bez

vôle sudcov nášho súdu, preto sa nemožno tváriť, že tento fakt nemá vplyv na plynulosť

konania vo veciach im zvereným.“

Súčasťou vyjadrenia okresného súdu je aj nasledujúci prehľad procesných úkonov

vykonaných dosiaľ v napadnutom konaní:

„Zo spisu sp. zn. zisťujem, že žaloba bola podaná na Okresný súd

Trebišov dňa 16. 2. 2011 a elektronickou podateľňou súdu náhodným výberom pridelená

sudkyni na konanie a rozhodnutie.

Dňa 20. 6. 2011 súd oslobodil žalobkyňu od súdnych poplatkov v konaní.

Dňa 21. 6. 2011 súd ustanovil žalobkyni zástupcu z radov advokátov.

Dňa 21. 6. 2011 doručil žalobu na vyjadrenie žalovanému.

Vyjadrenie žalovaného bolo doručené súdu dňa 11. 7. 2011.

Dňa 23. 8. 2011 sa uskutočnilo 1. pojednávanie (čl. 33), ktoré bolo odročené za

účelom výsluchu svedka.

Dňa 20. 9. 2011 - pojednávanie - odročené za účelom vyžiadania navrhnutých

dôkazov.

2. pojednávanie - dňa 24. 11. 2011 (čl. 84) - odročené za účelom výsluchu svedka.

Dňa 25. 11. 2011 - súd zabezpečoval dôkazy na pojednávanie

3. pojednávanie - dňa 5. 1. 2012 (čl. 98), na ktorom súd pripustil ZMENU NÁVRHU,

pojednávanie odročené na 3. 4. 2012 - poskytnutá lehota stranám sporu na oboznámenie sa

s predloženými listinnými dôkazmi a navrhnutie ďalšieho postupu.

4. pojednávanie - 3. 4. 2012 (čl. 121) - odročené na 26. 6. 2012 za účelom

vyžiadania trestného a dedičských spisov a výsluchu svedka.

5. pojednávanie - 26. 6. 2012 - odročené na žiadosť žalovaného

6. pojednávanie - 30. 8. 2012 - odročené na žiadosť žalovaného, ktorého advokátka

potrebovala čas na oboznámenie sa s vecou.

7. Pojednávanie - 24. 9. 2012 - odročené z dôvodu práceneschopnosti PZ žalovaného

8. pojednávanie - odročené z dôvodu kolízie pojednávaní na OS KE I. u PZ

žalovaného -

9. pojednávanie - 8. 11. 2012 - odročené z dôvodu kolízie pojednávania

s pojednávaním v trestnej veci na OS TV u PZ žalobkyne .

10. pojednávanie - 15. 11. 2012 - odročené na 13. 12. 2012 za účelom oboznámenia

sa s podaniami predloženými pred pojednávaním a výsluchu svedkov

11. pojednávanie - 13. 12. 2012 (čl. 312) - odročené n a14. 2. 2012 za účelom

výsluchu svedka

12. pojednávanie - 14. 2. 2012 (čl. 230) - odročené na 14. 5. 2012 - za účelom

výsluchu svedka, ktorý sa na pojednávanie nedostavil

13. pojednávanie - 14. 5. 2013 (čl. 259) - odročené za účelom výsluchu ďalších

svedkov

14. pojednávanie - 19. 8. 2013 (čl. 276) - odročené na 29. 10. 2013 za účelom

výsluchu svedkov

15. pojednávanie - 29. 10. 2013 (čl. 289) - odročené na 3. 2. 2014 za účelom

vyhodnotenia vykonaných dôkazov

16. pojednávanie - 3. 2. 2014 (čl. 300) - odročené na 15. 4. 2014 za účelom

vyžiadania dedičských spisov a výsluchu svedka

17. pojednávanie - 15. 4. 2014 (čl. 318) - súd vydal MEDZITÝMNY ROZSUDOK -

určil, že návrh žalobkyne je čo do základu dôvodný.

5. 6. 2014 - žalovaný doručil súdu odvolanie v tejto veci

11. 8. 2014 - súd vyzval žalovaného, aby doplnil svoje odvolanie, ktoré považoval za

neúplné a vyzval žalobkyňu, aby sa vyjadrila k odvolaniu

Dňa 28. 10. 2014 - žalovaný doručil súdu doplnené odvolanie v tejto veci (po

2 mesiacoch.)

Dňa 9. 12. 2014 - súd vyzval žalobkyňu na vyjadrenie k doplnenému odvolaniu

Dňa 14. 2. 2015 - elektronickou podateľňou súdu bola vec náhodným výberom

pridelená na konanie a rozhodnutie sudcovi , lebo sudkyňa

k 31. 12. 2014 odišla do invalidného dôchodku.

Dňa 27. 3. 2015 - vyhotovená predkladacia správa pre KS Košice

Spis sa od 1. 4. 2015 do 27. 6. 2016 nachádzal na odvolacom súde.

Po nástupe nového sudcu boli veci prerozdelené z dôvodu

nerovnomernej zaťaženosti všetkých sudcov OS Trebišov a v zmysle Dodatku č. 10 , bod. 17

Rozvrhu práce na r. 2015 () bola táto vec elektronickou podateľňou súdu

pridelená dňa 1. 12. 2015 na konanie a rozhodnutie jemu.

18. pojednávanie - 10. 4. 2018 ( čl. 400) bolo odročené- súd vyzval strany sporu, aby

písomne doručili súdu kvalifikované vyjadrenie k vykonanému dokazovaniu v lehote 30 dní

Dňa 13. 6. 2018 - doručené podanie žalobkyne v tejto veci

Dňa 17. 7. 2018 - doručené podanie žalovaného v tejto veci

19. pojednávanie - sa má uskutočniť dňa 19. 10. 2018.“

Ústavný súd zistil, že prehľad procesných úkonov predložený okresným súdom

zodpovedá predloženému spisu vedenému pod sp. zn. , a preto ho považoval

za relevantný poklad pre svoje rozhodovanie.

Sťažnosť sťažovateľa ústavný súd predbežne prerokoval a uznesením

č. k. -18 z 9. októbra 2018 ju prijal na ďalšie konanie v rozsahu

namietaného porušenia základného práva podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval predsedu okresného súdu,

aby prípadne doplnil predchádzajúce vyjadrenie k sťažnosti a zároveň oznámil, či trvá

na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predseda okresného súdu v prípise sp.

zn. z 26. novembra 2018 oznámil, že netrvá na ústnom prejednaní

sťažnosti sťažovateľa a v plnom rozsahu sa pridržiava skôr zaslaného vyjadrenia.

Následne ústavný súd vyzval právneho zástupcu sťažovateľa, aby sa vyjadril, či trvá

na konaní ústneho pojednávania, a zároveň mu zaslal vyjadrenie predsedu okresného súdu

sp. zn. z 26. septembra 2018 a 26. novembra 2018 na vedomie a prípadné

zaujatie stanoviska.

Právny zástupca sťažovateľa v elektronickom podaní doručenom ústavnému súdu

15. januára 2018 oznámil, že netrvá na ústnom prejednaní veci a k meritu v podstatnom

uviedol:

„Sťažovateľ zotrváva na svojom právnom názore, podľa ktorého podstata konania

o vrátenie daru podľa ust. spočíva

v preukázaní základného predpokladu v podobe kvalifikovaného porušenia dobrých

mravov. K námietke, že odporca po dobu presahujúcu 7 rokov odo dňa podania žaloby

otázku kvalifikovaného porušenia dobrých mravov vôbec neskúmal, odporca iba stroho

a všeobecne uvádza, že vo veci sa konalo plynulo a v primeraných lehotách s ohľadom na

náročnosť a podrobnosť dokazovania. Toto zdôvodnenie je však nesprávne... náročné

a podrobné dokazovanie odporca nemusel vôbec podstupovať, ak by... dokazovanie viedol

primárne vo vzťahu k základnému hmotnoprávnemu predpokladu pre vrátenie daru, a to

kvalifikovanému porušeniu dobrých mravov. Namiesto toho, odporca viedol extenzívne

dokazovanie smerom a spôsobom, ktoré neboli pre rozhodnutie vo veci samej vôbec

podstatné, aby následne po 7 rokoch na pojednávaní konanom dňa 30. 11. 2018 vyslovil

svoj predbežný právny názor, podľa ktorého sa právo javí byť silnejšie na strane

sťažovateľa, v dôsledku čoho žalobu zrejme zamietne (ak žalobkyňa tento stav nejako

nezvráti). Uvedené by znamenalo, že sťažovateľ je bez svojho zavinenia skoro osem rokov

žalovanou stranou v súdnom spore, v ktorom síce bude úspešný, no zároveň okrem tejto

ústavnej sťažnosti sám nedisponuje žiadnymi procesnými prostriedkami (na rozdiel od

žalobkyne a odporcu), ktorými by vedel konanie akýmkoľvek spôsobom urýchliť a docieliť

tak stav právnej istoty.

Odporca vo svojom vyjadrení ďalej konštatuje, že v období od 16. 02. 2011 do

31. 12. 2014 v čase, keď bola vec pridelená zákonnému sudcovi

žiadnu nečinnosť nezistil. Ani toto tvrdenie odporca nepovažuje za správne - v predmetnom

období bolo síce nariadených 17 pojednávaní, avšak dokazovanie, ktoré v tomto štádiu

konania prebiehalo bolo s poukazom na vyššie uvedené neefektívne a nesústredené, nakoľko

sa neuberalo správnym smerom pre podstatu konania, ktorou je riešenie otázky

kvalifikovaného porušenia dobrých mravov... O neefektívnom konaní odporcu svedčí aj jeho

prvé rozhodnutie v predmetnom konaní a to medzitýmny rozsudok, ktorým vyslovil, že návrh

žalobkyne je čo do základu dôvodný. Predmetný medzitýmny rozsudok odporcu bol

uznesením Krajského súdu v Košiciach zrušený pre jeho rozpor so zásadou hospodárnosti

konania... Skutočnosť, že prvé pojednávanie po zrušení medzitýmneho rozsudku sa

uskutočnilo až dva roky po uznesení Krajského súdu v Košiciach je taktiež

neakceptovateľná a v príkrom rozpore s . Personálne problémy (zmena

zákonného sudcu) a pridelenie veci novému funkčne mladšiemu zákonnému sudcovi ako

dôvod, ktorý by mal byť objektívnou príčinou spôsobujúcou prieťahy v konaní, sú podľa

sťažovateľa neakceptovateľné... Keďže ani z vyjadrenia odporcu nevyplýva žiadna okolnosť,

ktorou by mal sťažovateľ svojím správaním prispieť k vzniknutým prieťahom, pričom

samotné konanie do dnešného dňa, tzn. takmer po 8 rokoch nie je definitívne skončené,

sťažovateľ na svojej sťažnosti zotrváva naďalej v celom rozsahu.“

Vzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľa a predsedu okresného súdu,

že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30

ods. 2 o organizácii Ústavného

súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) upustil od ústneho pojednávania, pretože

dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Predmetom konania pred ústavným súdom je rozhodovanie o tom, či postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. došlo k porušeniu základného

práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48

ods. 2 a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa

dohovoru.

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou

„Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie

stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného

súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa

rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným

rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie

právnej istoty inak, ako právoplatným rozhodnutím súdu.“ ().

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup

v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník

obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z čl. 2

ods. 1 v znení neskorších predpisov

(ďalej aj „CSP“), ako aj z , podľa ktorého súd postupuje tak, aby vec bola čo

najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná hospodárne

a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb. Tento základný

princíp konania je premietnutý do ďalších ustanovení

so zohľadnením osobitostí jednotlivých druhov konaní. Povinnosť súdu konať

bez prieťahov vyplýva napríklad z , podľa ktorého súd postupuje v konaní

tak, aby sa mohlo rozhodnúť rýchlo a hospodárne, spravidla na jedinom pojednávaní

s prihliadnutím na povahu konania, alebo prvej vety , podľa ktorej

pojednávanie sa môže odročiť len z dôležitých dôvodov.

Povinnosť súdu a sudcu konať bez prieťahov podľa právnej úpravy účinnej

do 30. júna 2016 vyplývala z , ktorý súdu prikazoval, aby v súčinnosti so všetkými

účastníkmi konania postupoval tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100

ods. 1 , podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších

návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prerokovaná a rozhodnutá, ako aj z § 117 ods. 1

, podľa ktorého bol sudca povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie

účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov, a z , podľa ktorého sa

pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,

a tým aj k porušeniu základného práva podľa , ústavný súd v súlade

so svojou doterajšou judikatúrou (, , ) zohľadňuje

tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1),

správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade

s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd v rámci prvého kritéria

prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam

pre sťažovateľa (, , ). Podľa uvedených kritérií

ústavný súd posudzoval aj sťažnosť sťažovateľa.

1. Pokiaľ ide o kritérium, ktorým je právna a faktická zložitosť veci, ústavný súd

konštatuje, že konanie o vrátenie daru možno považovať za bežnú súčasť rozhodovacej

činnosti všeobecných súdov, a preto posudzované konanie nemožno považovať za právne

zložité. Z obsahu spisu nemožno vyvodiť ani skutkovú zložitosť veci.

2. Správanie sťažovateľa ako strany sporu je druhým kritériom, ktoré sa uplatňuje

pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj

k porušeniu základného práva podľa a práva podľa

dohovoru. Z predloženého spisového materiálu vyplýva, že z ospravedlniteľných dôvodov

na strane právneho zástupcu sťažovateľa boli odročené 4 pojednávania (5. až 8.

pojednávanie). Ústavný súd tiež zistil, že sťažovateľ doplnil svoje odvolanie proti

medzitýmnemu rozsudku s časovým odstupom dvoch mesiacov od výzvy okresného súdu.

Na základe týchto zistení ústavný súd preto konštatuje, že sťažovateľ čiastočne prispel

k predĺženiu napadnutého konania, čo ústavný súd zohľadnil pri rozhodovaní o výške

primeraného zadosťučinenia.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal hodnotením postupu okresného súdu

v napadnutom konaní, pričom vychádzal zo svojej ustálenej judikatúry, v zmysle ktorej

zbytočné prieťahy v konaní môžu byť zapríčinené nielen samotnou nečinnosťou

všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie

efektívne k odstráneniu právnej neistoty (, , ).

Z popísaného priebehu súdneho konania vyplýva, že okresný súd v napadnutom

konaní uskutočnil 18 pojednávaní, ktoré boli opakovane odročované na účel výsluchu

neprítomných svedkov. Toto zistenie signalizuje, že okresný súd nepostupoval efektívne,

keďže nevyužil žiadne poriadkové opatrenia na účel zabezpečenia plynulého priebehu

konania. Zároveň ústavný súd vyslovuje pochybnosti o riadnej príprave spisu

na pojednávanie vzhľadom na neúmerne vysoký počet dosiaľ nariadených pojednávaní.

Poukazuje tiež na to, že okresný súd po uskutočnení 17-tich pojednávaní vydal medzitýmny

rozsudok, ktorý bol ale zrušený odvolacím súdom z dôvodu, že neboli splnené zákonné

predpoklady pre vydanie takéhoto rozsudku, keďže rozhodnutiu formou medzitýmneho

rozsudku podľa odvolacieho súdu bránila samotná povaha konania o vrátenie daru. Ani

procesný postup smerujúci k vydaniu medzitýmneho rozsudku nemožno preto hodnotiť ako

efektívny, teda taký, ktorý smeruje k čo najskoršiemu odstráneniu stavu právnej neistoty

sporových strán napadnutého konania.

Na tomto základe ústavný súd prihliadajúc na doterajšiu neprimeranú dĺžku

napadnutého konania (osem rokov) a zistenú neefektívnu činnosť okresného súdu, dospel

k záveru, že v napadnutom konaní došlo k zbytočným prieťahom. Na tomto základe ústavný

súd rozhodol, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní bolo porušené základné

právo sťažovateľa podľa a právo podľa dohovoru (bod 1

výroku tohto nálezu).

III.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Vzhľadom na skutočnosť, že napadnuté konanie nebolo v čase rozhodovania

ústavného súdu ešte právoplatne skončené, ústavný súd podľa prikázal

okresnému súdu, aby v napadnutom konaní konal bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku

tohto nálezu).

IV.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha. Z ustanovenia vyplýva, že ak ústavný súd

rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo

alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov

od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného

základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý

vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz

na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. ).

Sťažovateľ sa domáha priznania finančného zadosťučinenia v sume 10 000 €

z dôvodov citovaných v časti I tohto nálezu.

Pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení ústavný súd vychádza

zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý

spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom

na konkrétne okolnosti prípadu.

Zohľadňujúc konkrétne okolnosti posudzovanej veci, najmä doterajšiu zjavne

neprimeranú dĺžku napadnutého konania a zistenú neefektívnu činnosť okresného súdu, ale

aj (čiastočný) negatívny podiel sťažovateľa na doterajšej dĺžke konania, ústavný súd dospel

k záveru, že v danom prípade bude priznanie finančného zadosťučinenia v sume 2 500 €

primerané konkrétnym okolnostiam prípadu (bod 3 výroku tohto nálezu).

V.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd v zmysle rozhodol o úhrade trov

konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym zastupovaním.

Úhradu priznal za tri úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie

sťažnosti a podanie písomného vyjadrenia vo veci) vykonané v súlade s § 1 ods. 3, § 11

ods. 3, § 13 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).

Tarifná odmena za úkon právnej služby v roku 2018 predstavuje sumu 153,50 €

a za úkon v roku 2019 sumu 163,33 €. Za dva úkony v roku 2018 a jeden v roku 2019 tak

prináleží suma 470,33 € a režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky) za dva úkony v roku 2018

a jeden úkon v roku 2019 v sume 28,22 €, čo spolu predstavuje sumu 498,55 € (bod 4

výroku tohto nálezu).

Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho

zástupcu sťažovateľa do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (§ 31a zákona

o ústavnom súde v spojení s ).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. januára 2019