Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 50/2019
PDF · 147.53 KB
No categories available
III. ÚS 50/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. februára 2019
predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpenej Advokátskou
kanceláriou SLAMKA & Partners s. r. o., Radlinského 1735/29, Dolný Kubín, v mene
ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Róbert Slamka, vo veci namietaného porušenia
jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Námestovo sp. zn. 5 C 4/2008 zo 7. júla
2017 a rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k. 9 Co 11/2018-472 z 22. februára 2018
a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. júla 2018
doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci
namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
rozsudkom Okresného súdu Námestovo (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 5 C 4/2008
zo 7. júla 2017 (ďalej len „rozsudok súdu prvej inštancie“) a rozsudkom Krajského súdu
v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. 9 Co 11/2018-472 z 22. februára 2018 (ďalej len
„napadnutý rozsudok“).
2. Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sa sťažovateľka žalobou doručenou
okresnému súdu domáhala zaplatenia sumy 20 182 € s príslušenstvom a určenia,
že predmetná pohľadávka patrí do dedičstva. Okresný súd v označenom konaní vedenom
pod sp. zn. 5 C 4/2008 o žalobe sťažovateľky rozhodol rozsudkom súdu prvej inštancie,
ktorým jej žalobu zamietol. Proti rozsudku súdu prvej inštancie sťažovateľka podala
odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom tak, že rozsudok súdu
prvej inštancie potvrdil.
3. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uvádza, že pôvodný žalovaný v rozpore
so zákonom opílil viaceré ihličnaté stromy rastúce vedľa vedenia nízkeho napätia a majúce
ohrozovať bezpečnosť prevádzky energetických zariadení bez toho, aby vopred písomne
vyzval vlastníka nehnuteľností k ich okliesneniu. Vlastníčkou nehnuteľností, na ktorých
sa stromy nachádzajú, bola v tom čase matka sťažovateľky, ktorá medzičasom zomrela,
preto si sťažovateľka ako jediná dedička po matke uplatnila žalobou podanou na okresnom
súde nárok na náhradu škody. Ihličnaté stromy boli vysadené na záhrade rodinného domu
ako okrasné dreviny plniace okrem iného aj estetickú funkciu. Okresný súd pribral
do konania znalca z odboru lesníctva, čo sťažovateľka namietala, pretože znalec z odboru
poľnohospodárstva, odvetvie záhradníctva, by sa zaoberal nielen otázkou, či drevina
vysychá, ale či jej ďalšia existencia nenarúša estetickú a vizuálnu stránku koncepcie
záhrady. Uvedená námietka tvorí podstatnú časť sťažovateľkinej argumentácie, majúca
podľa jej názoru priamy dopad na rozhodnutie vo veci. Okresnému súdu zároveň vytýka,
že v odôvodnení svojho rozhodnutia neuviedol, prečo nevyhovel návrhu na doplnenie
znaleckého dokazovania.
4. Zvyšná časť sťažnosti je zameraná na skutočnosti, ktoré mali viesť k porušovaniu
sťažovateľkinho základného práva na súdnu ochranu v konaní v druhej inštancii, t. j.
v konaní na krajskom súde, keďže podľa názoru sťažovateľky jej odvolacia argumentácia
bola spôsobilá účinne spochybniť závery súdu prvej inštancie o vhodnosti znalca z odboru
lesníctva, avšak závery súdu sa v tejto časti javia ako svojvoľné a arbitrárne, nemajúce
dostatočnú oporu vo vykonanom dokazovaní. Znalecký posudok vzhľadom na odôvodnenie
bol nosným pilierom rozhodnutia, spochybnenie správnosti výberu znalca a jeho odbornosti
bolo teda podstatným argumentom majúcim priamy dopad na výsledok dokazovania
a naň nadväzujúce rozhodnutie. Navyše, odvolací súd sa vôbec nevysporiadal ani s jej
tvrdením týkajúcim sa nedostatočného nálezu znalca, estetickej a vizuálnej stránky záhrady
po zrezaní vrcholcov a podľa názoru sťažovateľky závery súdov o tom, že k okliesneniu
by došlo i tak, sú jednostranné a nezohľadňujú všetky okolnosti veci.
5. Sťažovateľka zastáva názor, že odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie
je nedostatočné a nepreskúmateľné, čím došlo k porušeniu jej namietaných základných
práv, a uvedený právny stav neodstránil v napadnutom rozsudku ani krajský súd.
6. Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľka navrhla, aby ústavný
súd o jej sťažnosti rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej označených práv
rozsudkom súdu prvej inštancie a napadnutým rozsudkom krajského súdu, uvedené
rozhodnutia všeobecných súdov zruší, vec vráti okresnému súdu na ďalšie konanie a prizná
jej náhradu trov konania.
II.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti
predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
9. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu sp. zn. 5 C 4/2008 zo 7. júla
2017
10. Pokiaľ ide o rozsudok súdu prvej inštancie, ústavný súd poukazuje na princíp
subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu
je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd
preto konštatuje, že nemá právomoc preskúmať označený rozsudok súdu prvej inštancie
ani jeho predchádzajúci postup, keďže ho už meritórne preskúmal na základe odvolania
krajský súd, ktorý bol oprávnený a zároveň povinný poskytnúť právam sťažovateľky
ochranu.
11. Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti smerujúcej proti rozsudku
súdu prvej inštancie odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok
právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, IV. ÚS 155/2010,
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 9 Co 11/2018
z 22. februára 2018
12. Podstata argumentácie sťažovateľky spočíva v konštatovaní, že sa krajský súd
nezaoberal všetkými jej odvolacími námietkami, v dôsledku čoho považuje jeho
odôvodnenie za nedostatočné a arbitrárne.
13. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom...
14. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno
vidieť zásadnú odlišnosť (mutatis mutandis II. ÚS 71/97).
15. Námietku sťažovateľky týkajúcu sa arbitrárnosti napadnutého rozsudku krajského
súdu je potrebné považovať za zjavne neopodstatnenú.
16. Podľa názoru ústavného súdu argumentácia krajského súdu uvedená
v odôvodnení napadnutého rozsudku je dostatočná. V žiadnom prípade argumentáciu
nemožno považovať za arbitrárnu či zjavne neodôvodnenú. Niet teda ani dôvodu na to,
aby ústavný súd do veci zasiahol. Uvedený záver nemôže zmeniť ani okolnosť,
že sťažovateľka má na celú vec odlišný názor a s napadnutým rozsudkom krajského súdu
nesúhlasí. Táto okolnosť totiž sama osebe nemôže spôsobiť porušenie označených práv
sťažovateľky.
17. Súčasťou konštantnej judikatúry ústavného súdu je názor, že súčasťou obsahu
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd pritom nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.
Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový
a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03,
18. Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu,
ktorý sa stotožnil s právnym názorom uvedeným v rozhodnutí súdu prvej inštancie
a po preskúmaní odôvodnenia rozsudku okresného súdu dospel k záveru, že rozhodnutie
je dostatočným spôsobom odôvodnené, krajský súd zrozumiteľne odôvodnil úvahy, ktoré
zvolil pri rozhodovaní o návrhu sťažovateľky, a právne závery, na ktorých je rozhodnutie
založené, nemožno hodnotiť ako arbitrárne. Krajský súd podľa názoru ústavného súdu
ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnil, prečo v danom prípade sťažovateľkinej
žalobe vyhovieť nemohol. Poukázal na skutočnosť, prečo nebol do konania pribraný súdny
znalec z odboru poľnohospodárstva, odvetvie záhradníctvo (stotožňujúc sa s bodom 25
odôvodnenia súdu prvej inštancie), na spôsobilosť pribraného znalca poskytnúť znalecký
posudok v predmetnej veci a na námietku príslušnosti znalca, pretože sa s ňou už súd prvej
inštancie vysporiadal skôr v priebehu konania. Navyše, krajský súd v odôvodnení
napadnutého rozsudku uviedol, že sťažovateľka mala možnosť na preukázanie svojich
tvrdení dať si sama vypracovať znalecký posudok z odvetvia záhradníctva, čo však
neurobila, neuniesla dôkazné bremeno, v dôsledku čoho nebola úspešná v spore.
19. Ústavný súd tak konštatuje, že krajský súd dal odpovede na všetky relevantné
námietky sťažovateľky v rozsahu, ktorý postačuje pre záver, že krajský súd sa v odôvodnení
svojho napadnutého rozsudku ústavne konformným spôsobom vysporiadal so všetkými
rozhodnými skutočnosťami dôležitými pre rozhodnutie vo veci a tie aj náležite logicky
odôvodnil.
20. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným
súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia
príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02,
I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06). Takéto pochybenie v ústavnoprávnom zmysle však ústavný súd
v napadnutom rozsudku krajského súdu nezistil. Nesúhlas sťažovateľky s obsahom
napadnutého rozsudku krajského súdu nie je dôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá
ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecného súdu svojím vlastným.
21. Vychádzajúc z uvedeného a s poukazom na to, že obsahom označeného
základného práva nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka
súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, resp. I. ÚS 3/97), ústavný
súd dospel k záveru, že medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a namietaným
porušením základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jej práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala reálnu možnosť
vyslovenia ich porušenia po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súd
preto pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
22. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa ostatnými návrhmi
sťažovateľky už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5. február 2019