Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 86/2019
PDF · 353.98 KB
No categories available
I. ÚS 86/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. marca 2019
predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť , , zastúpeného
advokátom Mgr. Igorom Cibulom, Hrabový chodník 4, Bratislava, vo veci namietaného
porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave
sp. zn. 3 To 98/2016 z 15. novembra 2016 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 2 Tdo 53/2017 z 13. decembra 2017, ako aj postupom, ktorý predchádzal
ich vydaniu, a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. mája
2018 doručená ústavná sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal
porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom
Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 To 98/2016
z 15. novembra 2016 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“) a uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Tdo 53/2017
z 13. decembra 2017 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu“), ako aj postupom,
ktorý predchádzal ich vydaniu.
2. Z obsahu podanej ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom
Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) č. k. 2 T 105/2014-204
z 26. októbra 2015 oslobodený spod obžaloby prokurátora Okresnej prokuratúry
Bratislava IV sp. zn. 1 Pv 381/13/2014 z 31. júla 2014 pre skutok právne kvalifikovaný ako
zločin nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 295 ods. 1
písm. b) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení účinnom v čase skutku (ďalej len
„Trestný zákon“). Krajský súd na základe odvolania prokurátora svojím
uznesením sp. zn. 3 To 17/2016 z 15. marca 2016 zrušil rozsudok okresného súdu
č. k. 2 T 105/2014-204 z 26. októbra 2015 a vec vrátil okresnému súdu na nové konanie.
2.1 Následne okresný súd svojím rozsudkom č. k. 2 T 105/2014-246 z 2. júna 2016
uznal sťažovateľa vinným zo zločinu nedovoleného ozbrojovania a obchodovania
so zbraňami podľa § 295 ods. 1 písm. b) Trestného zákona a uložil mu trest odňatia slobody
v trvaní šiestich mesiacov, výkon ktorého podmienečne odložil na skúšobnú dobu v trvaní
jedného roka s uložením probačného dohľadu, a zároveň trest prepadnutia veci podľa § 60
ods. 1 písm. a) Trestného zákona. Krajský súd napadnutým rozhodnutím zrušil rozsudok
okresného súdu č. k. 2 T 105/2014-246 z 2. júna 2016 vo výroku o treste a spôsobe jeho
výkonu. Zároveň krajský súd pri nezmenenom výroku o vine uložil sťažovateľovi trest
odňatia slobody vo výmere troch rokov, výkon ktorého podmienečne odložil na skúšobnú
dobu dvoch rokov za súčasného uloženia probačného dohľadu, a podľa § 60 ods. 1 písm. a)
Trestného zákona uložil sťažovateľovi aj trest prepadnutia veci.
2.2 Sťažovateľ 19. mája 2017 prostredníctvom svojho obhajcu podal proti
napadnutému rozhodnutiu krajského súdu dovolanie z dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1
písm. i) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len
„Trestný poriadok“). Najvyšší súd svojím ústavnou sťažnosťou napadnutým rozhodnutím
sťažovateľom podané dovolanie odmietol.
3. Následne podal sťažovateľ ústavnú sťažnosť, kde vo vzťahu k postupu krajského
súdu poukazuje na to, že krajský súd „... nebol oprávnený pri svojom zrušovacom
rozhodnutí (uznesenie sp. zn. 3 To 17/2016 z 15. marca 2016, pozn.) (dôkaz č. 6), dávať
súdu prvého stupňa záväzné pokyny, k akým záverom má dospieť pri hodnotení jednotlivých
dôkazov, a ani k tomu, aké celkové skutkové zistenia má urobiť. Mal len právo na to, aby
súdu prvého stupňa dal záväzné pokyny na opakovanie dôkazov už vykonaných alebo na
vykonanie nových dôkazov. Ako vyplýva zo zrušovacieho uznesenia (dôkaz č. 5), KS
výslovne len dával pokyny súdu prvého stupňa k akému záveru má dospieť pri hodnotení
dôkazov...“. Sťažovateľ teda namieta to, že „... odvolací súd nemôže bez ďalšieho sám
vytvárať odchylný skutkový stav len v dôsledku odlišného hodnotenia dôkazov, toto
hodnotenie je právom súdu prvého stupňa a odvolací súd nie je oprávnený do tohto práva
zasahovať, pokiaľ to nie je v rozpore s formálnou logikou. Z uvedeného je zrejmé, že ťažisko
dokazovania je zásadne na súde prvého stupňa, ktorý dôkazy nielen prejednáva ale
predovšetkým vyhodnocuje, aby na ich podklade mohol určiť spoľahlivé skutkové závery.“.
3.1 Ďalej sťažovateľ svoje námietky smeroval aj proti pokynu krajského súdu
na vykonanie dôkazu, a to proti oboznámeniu fotodokumentácie o priebehu domovej
prehliadky zaznamenanej na CD nosiči. Podľa sťažovateľa bol uvedený dôkaz na hlavnom
pojednávaní konanom 5. októbra 2015 riadne vykonaný a zopakovaný po pokyne krajského
súdu na hlavnom pojednávaní 2. júna 2016. Podľa názoru sťažovateľa sa „... javí pokyn
krajského súdu na prehratie CD na technickom zariadení ako úplne zbytočný a čisto
formálny.“, pričom výsledkom tohto postupu krajského súdu bolo, že „... súd prvého stupňa
viazaný právnym názorom krajského súdu uznal sťažovateľa za vinného zo žalovaného
skutku.“.
4. Napadnutému rozhodnutiu najvyššieho súdu a postupu, ktorý predchádzal jeho
vydaniu, sťažovateľ vytkol to, že „... v dovolaní (dôkaz č. 10) okrem iného namietal
nesprávne použitie iného hmotnoprávne(ho) ustanovenia a to, že v zmysle § 69 zákona
č. 190/2003 Z.z. o strelných zbraniach a strelive a o zmene a doplnení niektorých zákonov
priestupku na úseku zbraní a streliva sa dopustí ten, kto bez povolenia vyrobí alebo
zadováži sebe alebo inému zbraň alebo strelivo podliehajúce povoľovaciemu konaniu,
ohláseniu evidenčnej povinnosti, alebo ich bez povolenia prechováva. Teda sťažovateľove
údajne konanie, resp. skutok uvedený v obžalobe, nakoľko je držiteľ zbrojného preukazu,
mal byť hodnotený ako priestupok a nie ako trestný čin. Teda skutok, ktorý sa mu kladie za
vinu, mal byť správne právne posúdený ako priestupok a v prípade jeho preukázania malo
byť použité hmotnoprávne ustanovenie § 69 zákona č. 190/2003 Z.z. o strelných zbraniach
a strelive a o zmene a doplnení niektorých zákonov.“. Sťažovateľ teda zastáva názor, že ak
žiadal posúdenie žalovaného skutku ako priestupku a najvyšší súd uviedol, že žiadal
„... vlastne aplikáciu princípu ultima ratio“, takýmto postupom najvyššieho súdu došlo
k porušeniu jeho práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
5. V petite podanej ústavnej sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto
rozhodol:
„1. Právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu
v Bratislave v konaní vedenom pod sp.zn.: 3To/98/2016 a jeho rozsudkom z 15.11.2016
porušené bolo.
2. Právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp.zn.: 2 Tdo 53/2017 a jeho uznesením
z 13.12.2017 porušené bolo.
3. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.zn.: 2 Tdo 53/2017 zo dňa
13.12.2017 zrušuje.
4. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn.: 3To/98/2016 zo dňa 15.11.2015
zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.
5. Krajský súd v Bratislave je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov konania
na účet právneho zástupcu sťažovateľa do 15 dní od doručenia tohto nálezu.“
II.
6. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou
od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) v čl. I § 1 až § 13
a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251. V zmysle § 246 ods. 1 a 2 zákona
o ústavnom súde sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019, pričom
právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú zachované.
9. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má
právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych
právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti
nemu.
10. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého
na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať
základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných
zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý
predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal
ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne
súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci. V zmysle svojej
judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, odôvodnenie
ktorých je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom
na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
11. Článok 6 ods. 1 dohovoru vyžaduje, aby vnútroštátne súdy dostatočne jasne
uviedli dôvody, na ktorých založili svoje rozhodnutia, a to za súčasného rešpektovania
práva na obhajobu [rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veci
Hadjianastassiou proti Grécku zo 16. 12. 1992, sťažnosť č. 12945/87, bod 33]. Rozsah
povinnosti uviesť dôvody, ktorý sa odlišuje v závislosti od povahy rozhodnutia, musí byť
určený v rámci okolností prípadu (rozsudok ESĽP vo veci Ruiz Torija proti Španielsku
z 9. 12. 1994, sťažnosť č. 18390/91, bod 29). Aj keď vnútroštátne súdy nie sú povinné dať
odpoveď na všetky im predložené argumenty (rozsudok ESĽP vo veci Van de Hurk proti
Holandsku z 19. 4. 1994, sťažnosť č. 16034/90, bod 61), z rozhodnutia musí byť zrejmé, že
sa zaoberali všetkými podstatnými otázkami prípadu (rozsudok ESĽP vo veci Boldea proti
Rumunsku z 15. 2. 2007, sťažnosť č. 19997/02, bod 30) a že dali konkrétnu a jednoznačnú
odpoveď na argumenty, ktoré sú pre výsledok prípadu rozhodujúce [rozsudok Veľkej
komory vo veci Moreira Ferreira proti Portugalsku (č. 2) z 11. 7. 2017, sťažnosť
č. 19867/12, bod 84; tiež S.C. IMH Suceava S.R.L. proti Rumunsku z 29. 10. 2013,
sťažnosť č. 24935/04, bod 40]. Rozhodnutie vnútroštátneho súdu možno považovať
za svojvoľné a také, ktoré narúša spravodlivosť konania, iba v prípade, ak sú v ňom
vyjadrené dôvody založené na zjavnej skutkovej alebo právnej chybe vnútroštátneho súdu,
dôsledkom čoho došlo k „odopretiu spravodlivosti“ (už citovaný rozsudok ESĽP Moreira
Ferreira, bod 85; tiež rozsudok ESĽP vo veci Navalnyy a Ofitserov proti Rusku z 23. 2.
2016, sťažnosti č. 46632/13 a č. 28671/14, bod 119).
12. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno
vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 71/97, IV. ÚS 14/2012).
13. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak
tento zákon v § 9 neustanovuje inak.
14. Ústavný súd môže podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
15. Ústavný súd považuje v prvom rade za podstatné uviesť, že podľa konštantnej
judikatúry nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale nezávislým súdnym orgánom
ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je
oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho
posúdenie skutkovej otázky. Ústavný súd teda pripomína už spomenutý obmedzený rozsah
jeho právomoci preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri
výklade a uplatňovaní zákonov (Trestný poriadok a Trestný zákon nevynímajúc) viedli
k rozhodnutiu vo veci samej. K tomu dodáva, že nepatrí do jeho právomoci zaoberať sa
rozhodnutím o vine a treste (II. ÚS 31/94) ani otázkou právnej kvalifikácie skutku, ktorý je
predmetom trestného stíhania a o ktorom sa s konečnou platnosťou koná a rozhoduje
pred všeobecnými súdmi (I. ÚS 18/00). Úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej
ústavným súdom teda nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov,
ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi
ústavný súd a všeobecné súdy taktiež vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (I. ÚS 19/02).
16. Ústavný súd nie je ani súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných
prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov, a teda nie je zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní
pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové
a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa
vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto
postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu
v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo
k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu
môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery
boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).
17. Z § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného
súdu je už pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú
ústavnú sťažnosť ide vtedy, keď napadnutým postupom alebo napadnutým rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať ústavnú sťažnosť, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
III.
III.1 K namietanému porušeniu práv zaručených ústavou a dohovorom
napadnutým rozsudkom krajského súdu sp. zn. 3 To 98/2016 z 15. novembra 2016
a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu
18. Pri preskúmavaní rozsudku krajského súdu sp. zn. 3 To 98/2016 z 15. novembra
2016 ako súdu odvolacieho a argumentácie v ňom uvedenej ústavný súd vychádzal
zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí
prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05,
III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska
predmetu konania tvoria jeden celok. Už uvedené závery zahŕňajú aj požiadavku
komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (prvostupňového, ako
aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania
(IV. ÚS 350/09), preto ústavný súd najskôr pristúpil aj k preskúmaniu rozsudku okresného
súdu.
18.1 Okresný súd v rozsudku č. k. 2 T 105/2014-246 z 2. júna 2016 predovšetkým
poukázal na dokazovanie, ktoré v predmetnej veci vykonal, pričom uviedol, že „Svedok
vypovedal, že zbrane bolo vidieť na poličke regálu v garáži a to v
krabici. Podobne vypovedal i svedok . Súd poukazuje vo
veci na výpovede z prípravného konania vo vzťahu ku svedkom
a ako i na zápisnicu z priebehu predmetnej vykonanej domovej
prehliadky. Súd taktiež poukazuje na vykonané prehratie obrazového záznamu z miesta
výkonu domovej prehliadky. Predmetné zábery zo samotnej garáže ako i priestor, kde boli
zbrane nájdené s výpoveďami svedkov - príslušníkov NAKA predmetné skutočnosti
potvrdzujú v neprospech obžalovaného.“. V rámci svojej ďalšej argumentácie, vyvracajúc
obhajobu sťažovateľa, okresný súd s poukazom na výpoveď samotného sťažovateľa
a ďalších svedkov vyjadril svoje presvedčenie o tom, že garáž rodinného domu, kde sa
predmetné zbrane našli, resp. boli uskladnené, „... sa riadne využíva - i v čase vykonanej
domovej prehliadky v nej boli zaparkované motorové vozidlá vlastníkov domu - teda
obžalovaného a svedkyne . Podľa výpovede svedkov -
z prípravného konania a svedka tiež z prípravného konania do
garáže obžalovaný chodil denne - z dôvodu, že tu boli zaparkované jeho motorové vozidlá.
V tejto súvislosti je potrebné poukázal na fotografiu na č. l. 19 - z nej vyplýva, že predmetné
zbrane boli uložené v prepravke a voľne pri prepravke boli položené dve pušky. Pri tejto
poličke sú ďalšie veci, ktoré sa používali (topánky, rôzne ruksaky...).“. Na podklade týchto
zistení preto okresný súd uzavrel, „že je nelogické a zarážajúce tvrdenie obžalovaného (a
nielen jeho) - že o zbraniach nemal vedomosť a že táto vedomosť mala u neho absentovať
približne deväť rokov.“.
18.2 V kontexte vykonaného dokazovania a predostretých hodnotiacich úsudkov
okresný súd ešte poukázal na to, že «Obžalovaný pri nájdení týchto zbraní - svedkom, ktorí
vykonávali domovú prehliadku - príslušníkom NAKA ohľadom pôvodu predmetných zbraní
uviedol, že malo ísť o makety z jeho reštaurácie, ktorú kedysi vlastnil a v tejto reštaurácii
boli vystavené na stenách. Obžalovaný pri domovej prehliadke nebol „prekvapený“ z
nálezu vyššie uvedených „vecí“ a hneď sa vyjadroval k ich pôvodu. Naviac syn nebohého
- svedok - o predmetných zbraniach nemal vedomosť
pripustil, že mohli byť jeho t.č. nebohého otca - ale k spôsobu, ako bolo nimi naložené po
smrti jeho otca sa vyjadriť nevedel. Takže vyjadrenie obžalovaného, že pre zbrane si mal
prísť a tieto si prevziať, vyznieva nevierohodne.». Vo vzťahu k nálezu 39
kusov nábojov okresný súd akcentoval tú skutočnosť, že „Predmetné náboje sa nachádzali
v pracovni obžalovaného – kde mali prístup len členovia domácnosti a obžalovaný.
Nechodili sem ani ochrankári.“.
19. Krajský súd v napadnutom rozhodnutí s poukazom na dokazovanie vykonané
okresným súdom na hlavnom pojednávaní výsluchom sťažovateľa a konkrétnych svedkov,
ako aj oboznámením listinných dôkazov, predovšetkým zápisnice o vykonaní domovej
prehliadky a fotodokumentácie a po zrušení veci a jej vrátení aj prehratia obrazového
záznamu z CD „... týkajúceho sa fotodokumentácie vedenej na čl. 69-76 v spisovom
materiáli....“, uzavrel otázku viny sťažovateľa za skutok kladený mu za vinu na podklade
úvahy, podľa ktorej «Z fotodokumentácie a konkrétne z fotiek zachytávajúcich samotnú
garáž a detailne priestor, kde boli zbrane nájdené je zistiteľné, že garáž je využívaná, sú
v nej zaparkované vozidlá, ktoré obžalovaný ako aj používali
a podľa výpovede svedka z prípravného konania a svedka
z prípravného konania; obžalovaný do garáže chodil denne, pretože „tam mal
zaparkované autá“ i keď svedkami nebol videný, že by garáž upratoval, taktiež sa v garáži
nachádzajú aj iné veci (bicykle, obuv, bedničky, šanóny a pod...). V kontexte s uvedeným,
konkrétne z fotky č. 19 je zrejmé, že zbrane boli uložené v priehľadnej prepravke (nie zo
všetkých strán uzatvorenej nepriehľadnej krabici) a voľne pri tejto prepravke boli položené
dve pušky (a stojan pod televízor!) a to v regáli na konci garáže, pred ktorým boli
zaparkované vozidlá, v druhom rade zľava, v druhej poličke zdola - voľne viditeľné. V okolí
tejto poličky sa nachádzajú ďalšie veci ako obuv - celé topánky a snehule, rôzne ruksaky,
a pod. a tesne nad regálom sú umiestnené zariadenia na zavesenie bicyklov, pričom jedno
z týchto zariadení je umiestnené priamo nad časťou regála, kde boli zbrane nájdené.».
19.1 Krajský súd zároveň skonštatoval, že „... nie je pravdou tak ako to uvádza
okresný súd, že zbrane boli balené do krabíc. Je možné pripustiť, že v okamihu ich
sťahovania z Jadrana mohli byť balené do krabíc, ale pri ich nájdení počas vykonávania
domovej prehliadky boli nájdené pušky voľne ležiace na polici pri priehľadnej
umelohmotnej prepravke, v ktorej boli nájdené ostatné zbrane. Z pohľadu uvedeného sa
potom javí viac ako zarážajúce a nelogické tvrdenie obžalovaného (a nielen jeho), že
o zbraniach vedomosť nemal, nadriadený súd pripomína, že táto vedomosť mala u neho
absentovať približne deväť rokov(!). Ani obrane spočívajúcej v tvrdení, že niekto, asi
omylom zbrane doniesol bez vedomia obžalovaného do jeho garáže nie je uveriteľná,
pretože je podľa názoru odvolacieho súdu nemysliteľné, aby niekto do domu bez
uzrozumenia a predovšetkým súhlasu majiteľa domu, priniesol a tu uložil zbrane
v takom rozsahu v akom boli nájdené.“. V ďalšom krajský súd poukázal aj na výpovede
svedkov «- príslušníkov NAKA, ktorí prehliadku vykonávali a zbrane našli, že obžalovaný
pri ich nájdení (výpoveď svedka -čl.45 a 172) ozrejmoval ich pôvod
tým, že so malo jednať o makety z jeho reštaurácie, ktorú kedysi vlastnil a v tejto reštaurácii
boli vystavené na stenách, ktorú skutočnosť svedok potvrdil aj na hlavnom pojednávaní po
zložení prísahy. Teda bolo tiež preukázané, že obžalovaný pri domovej prehliadke
nebol „prekvapený“ z nálezu vyššie uvedených „vecí“ a ihneď sa vyjadroval k ich
pôvodu...».
19.2 Nad rámec argumentácie prvostupňového súdu krajský súd zdôraznil: «(i) Žiada
sa len dodať, že pre spáchanie trestného činu, pre ktorý je obžalovaný uznaný vinným, nie je
podstatné, či mal vlastníctvo k určitej strelnej zbrani, ale sa vyžaduje, aby akýmkoľvek
spôsobom hromadil strelnú zbraň resp. strelivo, pričom postačí ich taktické nelegálne
držanie (§ 295 ods. 1, písm. b/ Tr. zákona).
(ii) Čo sa týka odvolacích námietok vyplývajúcich z dôvodov odvolania doručených
súdu dňa 04.07.2016 tj. k napadnutému rozsudku, podľa ktorých obžalovaný nemal žiadnu
vedomosť o tom, že 4 ks z 11 kusov nájdených zbraní sú zakázané, pričom zároveň vytkol
súdu, že vôbec nevzal do úvahy skutočnosť, že obžalovaný je držiteľom zbrojného preukazu,
v danom čase prebiehali dve „zbraňové amnestie“ a teda, ak by mal skutočne vedomosť
o tom, že 4 ks zbraní sú zakázané - zaradené do kategórie „A“ a rozhodne by ich odovzdal,
je potrebné zo strany konajúceho senátu dodať, že neznalosť podmienok, za ktorých je
podľa zákona o strelných zbraniach a strelive (zák. č. 190/2003Z.Z. v znení neskorších
predpisov) možno nadobúdať vlastníctvo, držať, nosiť a používať zbraň a strelivo,
obžalovaného nezbavuje trestnej zodpovednosti za žalovaný trestný čin.»
19.3 V rámci ďalšej argumentácie sa krajský súd odvolal na závery znaleckého
dokazovania «vypracovaného KEU PZ č.p. PPZ-KEU-BA-EXP-2013/11796 (čl. 86),
z ktorého je jednoznačne zrejmé, že na skúmanie boli predložené zbrane a náboje nájdené
pri domovej prehliadke u obžalovaného (čl. 58) a obžalovaným vydané (čl. 79) a ich
posúdením bolo zistené, že
- 39 ks nábojov s okrajovým zápalom mexickej výroby kal. 22 Long Rifle, laborované
expanznými olovenými strelami, pričom skúšobnou streľbou vybraných vzoriek bolo
overené, že boli streľby schopné, sú podľa § 2 ods. 1 písm. g/ zák. č. 190/2003Z.Z. strelivom
a pri nábojoch s expanznou strelou podľa § 4 ods. 1, ods. 3 písm. b/ zák. č. 190/2003 Z.z.
strelivom zakázaným.
Čo sa jedná posudzovaných zbraní je potrebné uviesť, že z 11 ks zbraní boli do
kategórie „D“ (§ 3, § 7 zák. č. 190/2003 Z.z.) zaradených 6 ks zbraní, do kategórie „B“
(§ 3, § 5 zák. č. 190/2003 Z.z.) bola zaradená len 1 zbraň a do kategórie „A“ (§ 3, § 4 zák.
č. 190/2003 Z.z.- zbraň zakázaná, zakázané strelivo a zakázané doplnky zbrane) boli
zaradené nasledovné zbrane:
- revolver belgickej výroby zn. Bulldog pôv. kal. 320 z obdobia rokov 1811-1893
(§ 4ods. 1 , ods. 2 písm. g/ zák. č. 190/2003 Z.z.) - v predloženom stave nie je streľby
schopná,
- revolver belgickej výroby systému Lefaucheux pôv.kal.11 mm z obdobia rokov
1811-1893 (§ 4 ods. 1 , ods. 2 písm. g/ zák. č. 190/2003 Z.z.)-streľby schopnosť nebola
overovaná,
- vzduchová puška tzv. bíglovka nemeckej výroby zn. Oskar Will model Original Will,
kal.6,33mm, výr. č. V 32 z obdobia rokov 1811-1893 (§ 4 ods. 1 , ods. 2 písm. c/, písm. g/
zák. č. 190/2003 Z.z.)- v predloženom stave nie je streľby schopná,
- broková dvojka belgickej výroby systému Lefaucheux kal. 16/16 výr. č. 3823
z obdobia rokov 1811-1893 (§ 4 ods. 1, ods. 2 písm. c/, písm. g/ zák. č. 190/2003 Z.z.)
-streľby schopná.
Pri všetkých týchto zbraniach kategórie „A“ ako aj strelive na nadobúdanie
vlastníctva sa vzťahujú § 8 až §14, § 27 a § 37 zák. č. 190/2003 Z.z. o zbraniach
a strelive)...».
19.4 Na podklade v predchádzajúcom bode tohto odôvodnenia (bod 19.3)
prezentovaných záverov znaleckého dokazovania krajský súd k argumentácii sťažovateľa,
že je držiteľom zbrojného preukazu, sám vlastní streľby schopnú zbraň a ak by vedel, že
v prípade 4 kusov zbraní pôvodne patriacich nebohému ide o zbrane
zakázané – kategórie „A“, bol by ich v rámci tzv. „zbraňových amnestií“ odovzdal, uviedol,
že „... je presvedčený, že obžalovaný mal vedomosť o prítomnosti týchto zbraní v rodinnom
dome (tak ako zdôvodnil vo svojom zrušujúcom rozhodnutí) i napriek tomu nepostupoval
podľa príslušných ustanovení zákona č. 190/2003 Z.z., pričom zvlášť pri osobe, ktorá je
držiteľom zbrojného preukazu a vlastní strelnú zbraň, možno nielen oprávnene očakávať,
ale aj vyžadovať správanie sa v súlade s príslušnými, vyššie citovanými ustanoveniami
zákona č. 190/2003 Z.z. v otázke dodržiavania podmienok nadobúdania vlastníctva,
držania, nosenia a používania zbraní a streliva ako aj práv a povinností držiteľov zbraní
a streliva.“.
III.2 K namietanému porušeniu práv zaručených ústavou a dohovorom
napadnutým uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tdo 53/2017 z 13. decembra 2017
a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu
20. Najvyšší súd v odôvodnení svojho uznesenia sp. zn. 2 Tdo 53/2017
z 13. decembra 2017 v podstatnom uviedol:
«Po posudzovaní oprávnenosti tvrdenia o existencii dovolacieho dôvodu podľa § 371
ods. 1 písm. i) Tr. por. je dovolací súd vždy viazaný konečným skutkovým zistením, ktoré vo
veci urobili súdy prvého a druhého stupňa, teda dôvodom dovolania nemôžu byť nesprávne
skutkové zistenia, čo je zrejmé z dikcie § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por. Dovolací súd skutkové
zistenia urobené súdmi prvého a druhého stupňa teda zásadne nemôže ani meniť ani
dopĺňať. Dikciou za bodkočiarkou vylučuje námietky skutkové, to znamená nie je prípustné
právne účinne namietať, že skutok tak, ako bol zistený súdmi prvého a druhého stupňa, bol
zistený nesprávne a neúplne, ani hodnotenie vykonaných dôkazov, pretože určitý skutkový
stav je vždy výsledkom tohto hodnotiaceho procesu (uznesenie najvyššieho súdu
z 18. decembra 2012. sp. zn. 2 Tdo 73/2012, uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho
súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 47/2014 - II.).
To znamená, že vo vzťahu ku skutkovému stavu zistenému súdmi nižšieho stupňa
vyjadrenému v tzv. skutkovej vete výroku, môže obvinený uplatňovať iba námietky právneho
charakteru, nie námietky skutkové. Za skutkové námietky sa pritom považujú námietky,
ktoré smerujú proti skutkovým zisteniam súdov, proti rozsahu vykonaného dokazovania,
prípadne proti hodnoteniu vykonaných dôkazov súdmi nižšej inštancie. Dovolací súd
nemôže posudzovať správnosť a úplnosť skutkových zistení aj preto, že nie je oprávnený bez
ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy bez toho, aby ich mohol v konaní o dovolaní sám
vykonávať. Ťažisko dokazovania je totiž v konaní na súde prvého stupňa a jeho skutkové
závery môže dopĺňať, resp. korigovať iba odvolací súd v rámci konania o riadnom
opravnom prostriedku (porovnaj uznesenie najvyššieho súdu zo dňa 28. januára 2016,
sp. zn. 5 Tdo 99/2015). Dovolací súd nie je možné chápať ako súd tretej inštancie
a dovolanie nie je inštitút, ktorý má plniť úlohu ďalšieho odvolania, je mimoriadnym
opravným prostriedkom, ktoré má zabrániť porušovaniu základných práv účastníkov
konania a nie nahrádzať úlohy určené prvostupňovému a odvolaciemu súdu, pokiaľ ide
o vykonávanie a hodnotenie dôkazov.
Hoci obvinený v dovolaní namieta nesprávne právne posúdenie zisteného skutku
a nesprávne použitie iného hmotnoprávneho ustanovenia, v skutočnosti napáda skutkové
zistenia súdov oboch stupňov a hodnotenie vykonaných dôkazov. Uvedené je zrejmé najmä
z jeho tvrdenia, že nemal dôvod sa nelegálne ozbrojovať historickými zbraňami (ktoré
neboli funkčné), ak bol v tom istom období držiteľom zbrojného preukazu a funkčnej streľby
schopnej zbrane. Na to potom nadväzuje tvrdením, že jeho konanie (skutok) malo byť
posúdené ako priestupok podľa § 69 zákona č. 190/2003 Z.z. a nie ako trestný čin. Fakticky
sa teda dožaduje prehodnotenia vykonaných dôkazov, čo v dovolacom konaní na základe
dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por. nie je možné.
Navyše najvyšší súd musí pripomenúť, že daný skutok bol súdmi oboch stupňov
právne posúdený ako zločin (§ 11 Tr. zák.). Ak sa obvinený dožaduje jeho právnej
kvalifikácie ako priestupku, žiada vlastne aplikáciu princípu ultima ratio v danom prípade.
Z recentnej judikatúry najvyššieho súdu však vyplýva, že ak páchateľ svojim konaním naplní
zákonné znaky skutkovej podstaty trestného činu, je povinnosťou orgánov činných
v trestnom konaní a súdu vyvodiť trestnoprávnu zodpovednosť postupom podľa Trestného
poriadku. Pravidlo „ultima ratio“ možno uplatniť jedine prostredníctvom materiálneho
korektívu v rozsahu § 10 ods. 2 Tr. zák., teda v zmysle platnej a účinnej zákonnej úpravy,
len pri prečinoch (pozri rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené
v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR pod č. 96/2014). Z uvedeného
jej jednoznačne zrejmé, že aplikácia zásady ultima ratio prichádza do úvahy len výlučne pri
prečinoch a nie je možné ho aplikovať, ak sa jedná o zločin. V danom prípade
neprichádzala aplikácia uvedenej zásady vo vzťahu k trestnej činnosti preto do úvahy
a preto bolo vylúčené prípadne posúdiť daný skutok ako priestupok.»
IV.
Spoločné závery ústavného súdu k namietanému porušeniu práv zaručených
ústavou a dohovorom napadnutým rozsudkom krajského súdu sp. zn. 3 To 98/2016
z 15. novembra 2016 a napadnutým uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tdo 53/2017
z 13. decembra 2017 a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu
21. Ústavný súd poukazuje na to, že argumentácia, ktorú sťažovateľ ústavnému súdu
predkladá, je len opakovaním jeho odvolacích a dovolacích námietok, vnímajúc ústavný súd
ako v poradí ďalšiu „opravnú“ inštanciu, ktorá pripadá do úvahy/nasleduje za najvyšším
súdom, a je predkladaná ústavnému súdu v zámere presvedčiť ho o opodstatnenosti
predložených námietok. Ústavný súd síce akceptuje obhajobnú snahu sťažovateľa, no na
druhej strane vo veci konajúci krajský súd a najvyšší súd v odôvodnení svojich rozhodnutí
(ako vyplýva z už uvedených citácií v odôvodnení) primerane argumentačne podchytili
a vysvetlili svoje právne názory, ktorými dospeli k záveru nielen o tom, že skutok sa stal,
ale že sa ho dopustil samotný sťažovateľ.
22. Ústavný súd výslovne akcentuje tú skutočnosť, že skutok bol primerane
objektivizovaný predovšetkým vykonaním domovej prehliadky, znaleckým dokazovaním
a výpoveďami svedkov, pričom vo veci konajúce súdy patričným a presvedčivým spôsobom
zdôvodnili, prečo neuverili obhajobným tvrdeniam sťažovateľa, resp. prečo ich považovali
za nevierohodné. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že právne posúdenie
skutku korešponduje so skutkovými zisteniami vo veci konajúcich súdov, ktoré majú oporu
vo vykonanom dokazovaní, pričom krajský súd ako súd odvolací, vychádzajúc
zo skutkových zistení okresného súdu, s ktorými sa stotožnil, presvedčivo a opierajúc sa
o vykonané dokazovanie s jeho čitateľným a preskúmateľným popisom vysvetlil, prečo
posúdil konanie sťažovateľa, resp. skutok kladený mu za vinu ako zločin nedovoleného
ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 295 ods. 1 písm. b) Trestného zákona.
Svoj záver o trestnoprávnej zodpovednosti sťažovateľa krajský súd podporil aj precíznou
citáciou z príslušnej právnej úpravy zakladajúcej povinnosti držiteľa zbrane. Správne
vo veci konajúci krajský súd poukázal na skutočnosť, že okrem notoriety zakladajúcej
nevyvrátiteľnú domnienku o neznalosti právnych predpisov o dvoch „zbrojných
amnestiách“ je v sťažovateľovom prípade zanedbanie jeho povinností ako držiteľa
zbrojného preukazu o to markantnejšie.
23. Podľa ďalšej judikatúry ESĽP (okrem už citovanej v bode 11) vnútroštátne súdy
majú v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru povinnosť posúdiť hlavné argumenty účastníkov
konania (rozsudok ESĽP vo veci Buzescu proti Rumunsku z 24. 5. 2005, sťažnosť
č. 61302/00, bod 67), ako aj námietky týkajúce sa práv a slobôd zaručených dohovorom
a jeho protokolmi, pričom tieto námietky sú vnútroštátne súdy povinné skúmať obzvlášť
prísne a dôkladne (rozsudok ESĽP vo veci Wagner a J.M.W.L. proti Luxembursku z 28. 6.
2007, sťažnosť č. 76240/01, bod 96). Je potrebné prihliadnuť aj na to, či námietka, na ktorú
súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nedal odpoveď, bola pre daný prípad relevantná
a či mohla mať vplyv na výsledok konania (rozsudok ESĽP vo veci Luka proti Rumunsku
z 21. 7. 2009, sťažnosť č. 34197/02, bod 52).
24. Krajský súd aj najvyšší súd vo svojich napadnutých rozhodnutiach primerane
a v okolnostiach veci postačujúcim spôsobom reflektovali na sťažovateľom prednesené
obhajobné tvrdenia, námietky a argumenty týkajúce sa právneho posúdenia/kvalifikácií
skutkových zistení a hodnotiacich úsudkov, ku ktorým vo svojej primerane podrobnej
argumentácii zdôvodnili svoje úvahy vychádzajúce z vykonaného dokazovania
(predovšetkým vykonaná domová prehliadka, znalecké dokazovanie a výpovede svedkov)
a z nich odvodené právne závery. Uvedené závery vo veci konajúcich všeobecných súdov
ústavný súd nepovažuje za arbitrárne, teda za také, ktoré by nevychádzali z vykonaného
dokazovania alebo by popierali podstatu a zmysel použitej právnej úpravy (rozumej Trestný
zákon), alebo by boli v rozpore s pravidlami formálnej logiky, alebo by nedávali jasnú
a zrozumiteľnú odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany (III. ÚS 623/2017) a ktoré by bolo možné klasifikovať
v konečnom dôsledku za ústavne nesúladné. Naopak, týmto postupom dal krajský súd
nielen relevantnú odpoveď na meritórne, pre vec východiskové argumenty sťažovateľa (už
spomenutý rozsudok ESĽP Buzescu proti Rumunsku z 24. 5. 2005), ale zároveň aj posúdil
námietky sťažovateľa týkajúce sa práv a slobôd zaručených ústavou a dohovorom (už
spomenutý rozsudok ESĽP Wagner a J.M.W.L. proti Luxembursku z 28. 6. 2007)
a napokon odôvodnil svoje napadnuté rozhodnutie so zreteľom na konkrétny prípad
(rozsudky ESĽP vo veci Ruiz Torija proti Španielsku z 9. 12. 1994, séria A, č. 303A, s. 12,
bod 29; Hiro Balani proti Španielsku z 9. 12. 1994, séria A, č. 303B; Georgiadis proti
Grécku z 29. 5. 1997; Higgins proti Francúzsku z 19. 2. 1998).
25. Nad rámec ústavný súd konštatuje, že pokiaľ sťažovateľ v podanej ústavnej
sťažnosti (mimo petitu) namietal aj postup krajského súdu vyplývajúci z jeho rozsudku
sp. zn. 3 To 17/2016 z 15. marca 2016, ktorým mal podľa názoru sťažovateľa „... dávať
súdu prvého stupňa záväzné pokyny, k akým záverom má dospieť pri hodnotení jednotlivých
dôkazov...“ (bližšie pozri body 3 a 3.1), túto časť považuje ústavný súd len za súčasť jeho
sťažnostnej argumentácie, preto sa bližším preskúmaním uvedeného rozhodnutia ústavný
súd zaoberal len v časových súvislostiach v petite uvedených rozhodnutí všeobecných
súdov. Navyše z kontextu celého vykonaného konania a vydaných rozhodnutí krajského
súdu je zrejmé, že krajský súd nevykonal oproti okresnému súdu „odlišné hodnotenie
dôkazov“ (ako to sťažovateľ prezentuje vo svojej ústavnej sťažnosti), len skonštatoval, že sa
okresný súd buď vôbec, alebo nedostatočne s už vykonanými dôkazmi v kontexte s inými
vykonanými dôkazmi nevysporiadal. Keďže hodnotenie dôkazov je právom súdu prvého
stupňa (ako správne sťažovateľ poznamenáva), práve aj táto skutočnosť bola dôvodom
na vrátenie veci na nové prejednanie a rozhodnutie prvostupňovému súdu.
25.1 Pre úplnosť ale ústavný súd poznamenáva, že v prípade, ak by aj uvedený
postup rozhodnutia krajského súdu sp. zn. 3 To 17/2016 z 15. marca 2016 bol predmetom
petitu ústavnej sťažnosti, musel by ústavný súd takúto časť podanej ústavnej sťažnosti
odmietnuť podľa § 56 ods. 2 písm. f) zákona o ústavnom súde z dôvodu jej oneskorenosti.
26. Sťažovateľovi taktiež najvyšší súd v sťažnosťou napadnutom rozhodnutí
pri analýze dôvodu dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, teda dôvodu,
že rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku, dostatočne
a precízne vyargumentoval a logicky aj so zvýraznením svojej viazanosti zisteným
skutkovým stavom veci tak, ako ho ustálili súdy nižšej inštancie, aj zdôvodnil závery
o trestnoprávnej zodpovednosti sťažovateľa za skutok kladený mu za vinu a jeho právnej
kvalifikácii ako zločinu nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami
podľa § 295 ods. 1 písm. b) Trestného zákona. Poukazom aj na ustálenú rozhodovaciu prax
najvyššieho súdu tento vyvodil záver, že z dôvodu právnej kvalifikácie skutku ako zločinu
neprichádza do úvahy postup podľa § 10 ods. 2 Trestného poriadku, ktorý je a) možný len
pri prečinoch a b) je podmienený aj taxatívne definovanými skutočnosťami, ktoré ani neboli
v konaní sťažovateľa zistené/prítomné.
27. V súvislosti so sťažovateľom deklarovaným prejavom nespokojnosti
s napadnutými rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že
obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie
súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu
bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo
možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá
ústavný súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia
základných práv (I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).
28. S prihliadnutím na v tomto odôvodnení uvedené skutočnosti a dôvody ústavný
súd podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde odmietol sťažovateľom podanú
ústavnú sťažnosť namietajúcu porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutými rozhodnutiami krajského súdu aj najvyššieho súdu a postupom, ktorý
predchádzal ich vydaniu, z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
29. Vzhľadom na odmietnutie podanej ústavnej sťažnosti ako celku rozhodovanie
o ďalších procesných návrhoch sťažovateľa (zrušenie napadnutých rozhodnutí všeobecných
súdov, vrátenie veci na ďalšie konanie, priznanie trov konania) v danej veci stratilo
opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. marca 2019