Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 86/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. marca 2019

predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť , , zastúpeného

advokátom Mgr. Igorom Cibulom, Hrabový chodník 4, Bratislava, vo veci namietaného

porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave

sp. zn. z 15. novembra 2016 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 13. decembra 2017, ako aj postupom, ktorý predchádzal

ich vydaniu, a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. mája

2018 doručená ústavná sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal

porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom

Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 15. novembra 2016 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“) a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 13. decembra 2017 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu“), ako aj postupom,

ktorý predchádzal ich vydaniu.

2. Z obsahu podanej ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom

Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) č. k. -204

z 26. októbra 2015 oslobodený spod obžaloby prokurátora Okresnej prokuratúry

Bratislava IV sp. zn. z 31. júla 2014 pre skutok právne kvalifikovaný ako

zločin nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 295 ods. 1

písm. b) v znení účinnom v čase skutku (ďalej len

„“). Krajský súd na základe odvolania prokurátora svojím

uznesením sp. zn. z 15. marca 2016 zrušil rozsudok okresného súdu

č. k. -204 z 26. októbra 2015 a vec vrátil okresnému súdu na nové konanie.

2.1 Následne okresný súd svojím rozsudkom č. k. -246 z 2. júna 2016

uznal sťažovateľa vinným zo zločinu nedovoleného ozbrojovania a obchodovania

so zbraňami podľa a uložil mu trest odňatia slobody

v trvaní šiestich mesiacov, výkon ktorého podmienečne odložil na skúšobnú dobu v trvaní

jedného roka s uložením probačného dohľadu, a zároveň trest prepadnutia veci podľa § 60

ods. 1 písm. a) . Krajský súd napadnutým rozhodnutím zrušil rozsudok

okresného súdu č. k. -246 z 2. júna 2016 vo výroku o treste a spôsobe jeho

výkonu. Zároveň krajský súd pri nezmenenom výroku o vine uložil sťažovateľovi trest

odňatia slobody vo výmere troch rokov, výkon ktorého podmienečne odložil na skúšobnú

dobu dvoch rokov za súčasného uloženia probačného dohľadu, a podľa § 60 ods. 1 písm. a)

uložil sťažovateľovi aj trest prepadnutia veci.

2.2 Sťažovateľ 19. mája 2017 prostredníctvom svojho obhajcu podal proti

napadnutému rozhodnutiu krajského súdu dovolanie z dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1

písm. i) v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“). Najvyšší súd svojím ústavnou sťažnosťou napadnutým rozhodnutím

sťažovateľom podané dovolanie odmietol.

3. Následne podal sťažovateľ ústavnú sťažnosť, kde vo vzťahu k postupu krajského

súdu poukazuje na to, že krajský súd „... nebol oprávnený pri svojom zrušovacom

rozhodnutí (uznesenie sp. zn. z 15. marca 2016, pozn.) (dôkaz č. 6), dávať

súdu prvého stupňa záväzné pokyny, k akým záverom má dospieť pri hodnotení jednotlivých

dôkazov, a ani k tomu, aké celkové skutkové zistenia má urobiť. Mal len právo na to, aby

súdu prvého stupňa dal záväzné pokyny na opakovanie dôkazov už vykonaných alebo na

vykonanie nových dôkazov. Ako vyplýva zo zrušovacieho uznesenia (dôkaz č. 5), KS

výslovne len dával pokyny súdu prvého stupňa k akému záveru má dospieť pri hodnotení

dôkazov...“. Sťažovateľ teda namieta to, že „... odvolací súd nemôže bez ďalšieho sám

vytvárať odchylný skutkový stav len v dôsledku odlišného hodnotenia dôkazov, toto

hodnotenie je právom súdu prvého stupňa a odvolací súd nie je oprávnený do tohto práva

zasahovať, pokiaľ to nie je v rozpore s formálnou logikou. Z uvedeného je zrejmé, že ťažisko

dokazovania je zásadne na súde prvého stupňa, ktorý dôkazy nielen prejednáva ale

predovšetkým vyhodnocuje, aby na ich podklade mohol určiť spoľahlivé skutkové závery.“.

3.1 Ďalej sťažovateľ svoje námietky smeroval aj proti pokynu krajského súdu

na vykonanie dôkazu, a to proti oboznámeniu fotodokumentácie o priebehu domovej

prehliadky zaznamenanej na CD nosiči. Podľa sťažovateľa bol uvedený dôkaz na hlavnom

pojednávaní konanom 5. októbra 2015 riadne vykonaný a zopakovaný po pokyne krajského

súdu na hlavnom pojednávaní 2. júna 2016. Podľa názoru sťažovateľa sa „... javí pokyn

krajského súdu na prehratie CD na technickom zariadení ako úplne zbytočný a čisto

formálny.“, pričom výsledkom tohto postupu krajského súdu bolo, že „... súd prvého stupňa

viazaný právnym názorom krajského súdu uznal sťažovateľa za vinného zo žalovaného

skutku.“.

4. Napadnutému rozhodnutiu najvyššieho súdu a postupu, ktorý predchádzal jeho

vydaniu, sťažovateľ vytkol to, že „... v dovolaní (dôkaz č. 10) okrem iného namietal

nesprávne použitie iného hmotnoprávne(ho) ustanovenia a to, že v zmysle § 69 zákona

č. o strelných zbraniach a strelive a o zmene a doplnení niektorých zákonov

priestupku na úseku zbraní a streliva sa dopustí ten, kto bez povolenia vyrobí alebo

zadováži sebe alebo inému zbraň alebo strelivo podliehajúce povoľovaciemu konaniu,

ohláseniu evidenčnej povinnosti, alebo ich bez povolenia prechováva. Teda sťažovateľove

údajne konanie, resp. skutok uvedený v obžalobe, nakoľko je držiteľ zbrojného preukazu,

mal byť hodnotený ako priestupok a nie ako trestný čin. Teda skutok, ktorý sa mu kladie za

vinu, mal byť správne právne posúdený ako priestupok a v prípade jeho preukázania malo

byť použité hmotnoprávne ustanovenie o strelných zbraniach

a strelive a o zmene a doplnení niektorých zákonov.“. Sťažovateľ teda zastáva názor, že ak

žiadal posúdenie žalovaného skutku ako priestupku a najvyšší súd uviedol, že žiadal

„... vlastne aplikáciu princípu ultima ratio“, takýmto postupom najvyššieho súdu došlo

k porušeniu jeho práva podľa a podľa dohovoru.

5. V petite podanej ústavnej sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto

rozhodol:

„1. Právo sťažovateľa podľa a podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu

v Bratislave v konaní vedenom pod sp.zn.: a jeho rozsudkom z 15.11.2016

porušené bolo.

2. Právo sťažovateľa podľa a podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp.zn.: a jeho uznesením

z 13.12.2017 porušené bolo.

3. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.zn.: zo dňa

13.12.2017 zrušuje.

4. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn.: zo dňa 15.11.2015

zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

5. Krajský súd v Bratislave je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov konania

na účet právneho zástupcu sťažovateľa do 15 dní od doručenia tohto nálezu.“

II.

6. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou

od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene

a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“) v čl. I až

a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251. V zmysle § 246 ods. 1 a 2 zákona

o ústavnom súde sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019, pričom

právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú zachované.

9. Podľa každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má

právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych

právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti

nemu.

10. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s

). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého

na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať

základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý

predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal

ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne

súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci. V zmysle svojej

judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, odôvodnenie

ktorých je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom

na preukázané skutkové a právne skutočnosti (, ).

11. Článok 6 ods. 1 dohovoru vyžaduje, aby vnútroštátne súdy dostatočne jasne

uviedli dôvody, na ktorých založili svoje rozhodnutia, a to za súčasného rešpektovania

práva na obhajobu [rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veci

Hadjianastassiou proti Grécku zo 16. 12. 1992, sťažnosť č. 12945/87, bod 33]. Rozsah

povinnosti uviesť dôvody, ktorý sa odlišuje v závislosti od povahy rozhodnutia, musí byť

určený v rámci okolností prípadu (rozsudok ESĽP vo veci Ruiz Torija proti Španielsku

z 9. 12. 1994, sťažnosť č. 18390/91, bod 29). Aj keď vnútroštátne súdy nie sú povinné dať

odpoveď na všetky im predložené argumenty (rozsudok ESĽP vo veci Van de Hurk proti

Holandsku z 19. 4. 1994, sťažnosť č. 16034/90, bod 61), z rozhodnutia musí byť zrejmé, že

sa zaoberali všetkými podstatnými otázkami prípadu (rozsudok ESĽP vo veci Boldea proti

Rumunsku z 15. 2. 2007, sťažnosť č. 19997/02, bod 30) a že dali konkrétnu a jednoznačnú

odpoveď na argumenty, ktoré sú pre výsledok prípadu rozhodujúce [rozsudok Veľkej

komory vo veci Moreira Ferreira proti Portugalsku (č. 2) z 11. 7. 2017, sťažnosť

č. 19867/12, bod 84; tiež S.C. IMH Suceava S.R.L. proti Rumunsku z 29. 10. 2013,

sťažnosť č. 24935/04, bod 40]. Rozhodnutie vnútroštátneho súdu možno považovať

za svojvoľné a také, ktoré narúša spravodlivosť konania, iba v prípade, ak sú v ňom

vyjadrené dôvody založené na zjavnej skutkovej alebo právnej chybe vnútroštátneho súdu,

dôsledkom čoho došlo k „odopretiu spravodlivosti“ (už citovaný rozsudok ESĽP Moreira

Ferreira, bod 85; tiež rozsudok ESĽP vo veci Navalnyy a Ofitserov proti Rusku z 23. 2.

2016, sťažnosti č. 46632/13 a č. 28671/14, bod 119).

12. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného

práva podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno

vidieť zásadnú odlišnosť (, ).

13. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak

tento zákon v § 9 neustanovuje inak.

14. Ústavný súd môže podľa na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

15. Ústavný súd považuje v prvom rade za podstatné uviesť, že podľa konštantnej

judikatúry nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale nezávislým súdnym orgánom

ochrany ústavnosti ( ). Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je

oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho

posúdenie skutkovej otázky. Ústavný súd teda pripomína už spomenutý obmedzený rozsah

jeho právomoci preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri

výklade a uplatňovaní zákonov ( a nevynímajúc) viedli

k rozhodnutiu vo veci samej. K tomu dodáva, že nepatrí do jeho právomoci zaoberať sa

rozhodnutím o vine a treste () ani otázkou právnej kvalifikácie skutku, ktorý je

predmetom trestného stíhania a o ktorom sa s konečnou platnosťou koná a rozhoduje

pred všeobecnými súdmi (). Úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej

ústavným súdom teda nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov,

ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi

ústavný súd a všeobecné súdy taktiež vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov ().

16. Ústavný súd nie je ani súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných

prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov, a teda nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa

vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto

postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu

v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo

k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu

môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, , ).

17. Z vyplýva, že úlohou ústavného

súdu je už pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

ústavnú sťažnosť ide vtedy, keď napadnutým postupom alebo napadnutým rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať ústavnú sťažnosť, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , , , ).

III.

III.1 K namietanému porušeniu práv zaručených a dohovorom

napadnutým rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 15. novembra 2016

a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu

18. Pri preskúmavaní rozsudku krajského súdu sp. zn. z 15. novembra

2016 ako súdu odvolacieho a argumentácie v ňom uvedenej ústavný súd vychádzal

zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí

prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (,

, ), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska

predmetu konania tvoria jeden celok. Už uvedené závery zahŕňajú aj požiadavku

komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (prvostupňového, ako

aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania

(), preto ústavný súd najskôr pristúpil aj k preskúmaniu rozsudku okresného

súdu.

18.1 Okresný súd v rozsudku č. k. -246 z 2. júna 2016 predovšetkým

poukázal na dokazovanie, ktoré v predmetnej veci vykonal, pričom uviedol, že „Svedok

vypovedal, že zbrane bolo vidieť na poličke regálu v garáži a to v

krabici. Podobne vypovedal i svedok . Súd poukazuje vo

veci na výpovede z prípravného konania vo vzťahu ku svedkom

a ako i na zápisnicu z priebehu predmetnej vykonanej domovej

prehliadky. Súd taktiež poukazuje na vykonané prehratie obrazového záznamu z miesta

výkonu domovej prehliadky. Predmetné zábery zo samotnej garáže ako i priestor, kde boli

zbrane nájdené s výpoveďami svedkov - príslušníkov NAKA predmetné skutočnosti

potvrdzujú v neprospech obžalovaného.“. V rámci svojej ďalšej argumentácie, vyvracajúc

obhajobu sťažovateľa, okresný súd s poukazom na výpoveď samotného sťažovateľa

a ďalších svedkov vyjadril svoje presvedčenie o tom, že garáž rodinného domu, kde sa

predmetné zbrane našli, resp. boli uskladnené, „... sa riadne využíva - i v čase vykonanej

domovej prehliadky v nej boli zaparkované motorové vozidlá vlastníkov domu - teda

obžalovaného a svedkyne . Podľa výpovede svedkov -

z prípravného konania a svedka tiež z prípravného konania do

garáže obžalovaný chodil denne - z dôvodu, že tu boli zaparkované jeho motorové vozidlá.

V tejto súvislosti je potrebné poukázal na fotografiu na č. l. 19 - z nej vyplýva, že predmetné

zbrane boli uložené v prepravke a voľne pri prepravke boli položené dve pušky. Pri tejto

poličke sú ďalšie veci, ktoré sa používali (topánky, rôzne ruksaky...).“. Na podklade týchto

zistení preto okresný súd uzavrel, „že je nelogické a zarážajúce tvrdenie obžalovaného (a

nielen jeho) - že o zbraniach nemal vedomosť a že táto vedomosť mala u neho absentovať

približne deväť rokov.“.

18.2 V kontexte vykonaného dokazovania a predostretých hodnotiacich úsudkov

okresný súd ešte poukázal na to, že «Obžalovaný pri nájdení týchto zbraní - svedkom, ktorí

vykonávali domovú prehliadku - príslušníkom NAKA ohľadom pôvodu predmetných zbraní

uviedol, že malo ísť o makety z jeho reštaurácie, ktorú kedysi vlastnil a v tejto reštaurácii

boli vystavené na stenách. Obžalovaný pri domovej prehliadke nebol „prekvapený“ z

nálezu vyššie uvedených „vecí“ a hneď sa vyjadroval k ich pôvodu. Naviac syn nebohého

- svedok - o predmetných zbraniach nemal vedomosť

pripustil, že mohli byť jeho t.č. nebohého otca - ale k spôsobu, ako bolo nimi naložené po

smrti jeho otca sa vyjadriť nevedel. Takže vyjadrenie obžalovaného, že pre zbrane si mal

prísť a tieto si prevziať, vyznieva nevierohodne.». Vo vzťahu k nálezu 39

kusov nábojov okresný súd akcentoval tú skutočnosť, že „Predmetné náboje sa nachádzali

v pracovni obžalovaného – kde mali prístup len členovia domácnosti a obžalovaný.

Nechodili sem ani ochrankári.“.

19. Krajský súd v napadnutom rozhodnutí s poukazom na dokazovanie vykonané

okresným súdom na hlavnom pojednávaní výsluchom sťažovateľa a konkrétnych svedkov,

ako aj oboznámením listinných dôkazov, predovšetkým zápisnice o vykonaní domovej

prehliadky a fotodokumentácie a po zrušení veci a jej vrátení aj prehratia obrazového

záznamu z CD „... týkajúceho sa fotodokumentácie vedenej na čl. 69-76 v spisovom

materiáli....“, uzavrel otázku viny sťažovateľa za skutok kladený mu za vinu na podklade

úvahy, podľa ktorej «Z fotodokumentácie a konkrétne z fotiek zachytávajúcich samotnú

garáž a detailne priestor, kde boli zbrane nájdené je zistiteľné, že garáž je využívaná, sú

v nej zaparkované vozidlá, ktoré obžalovaný ako aj používali

a podľa výpovede svedka z prípravného konania a svedka

z prípravného konania; obžalovaný do garáže chodil denne, pretože „tam mal

zaparkované autá“ i keď svedkami nebol videný, že by garáž upratoval, taktiež sa v garáži

nachádzajú aj iné veci (bicykle, obuv, bedničky, šanóny a pod...). V kontexte s uvedeným,

konkrétne z fotky č. 19 je zrejmé, že zbrane boli uložené v priehľadnej prepravke (nie zo

všetkých strán uzatvorenej nepriehľadnej krabici) a voľne pri tejto prepravke boli položené

dve pušky (a stojan pod televízor!) a to v regáli na konci garáže, pred ktorým boli

zaparkované vozidlá, v druhom rade zľava, v druhej poličke zdola - voľne viditeľné. V okolí

tejto poličky sa nachádzajú ďalšie veci ako obuv - celé topánky a snehule, rôzne ruksaky,

a pod. a tesne nad regálom sú umiestnené zariadenia na zavesenie bicyklov, pričom jedno

z týchto zariadení je umiestnené priamo nad časťou regála, kde boli zbrane nájdené.».

19.1 Krajský súd zároveň skonštatoval, že „... nie je pravdou tak ako to uvádza

okresný súd, že zbrane boli balené do krabíc. Je možné pripustiť, že v okamihu ich

sťahovania z Jadrana mohli byť balené do krabíc, ale pri ich nájdení počas vykonávania

domovej prehliadky boli nájdené pušky voľne ležiace na polici pri priehľadnej

umelohmotnej prepravke, v ktorej boli nájdené ostatné zbrane. Z pohľadu uvedeného sa

potom javí viac ako zarážajúce a nelogické tvrdenie obžalovaného (a nielen jeho), že

o zbraniach vedomosť nemal, nadriadený súd pripomína, že táto vedomosť mala u neho

absentovať približne deväť rokov(!). Ani obrane spočívajúcej v tvrdení, že niekto, asi

omylom zbrane doniesol bez vedomia obžalovaného do jeho garáže nie je uveriteľná,

pretože je podľa názoru odvolacieho súdu nemysliteľné, aby niekto do domu bez

uzrozumenia a predovšetkým súhlasu majiteľa domu, priniesol a tu uložil zbrane

v takom rozsahu v akom boli nájdené.“. V ďalšom krajský súd poukázal aj na výpovede

svedkov «- príslušníkov NAKA, ktorí prehliadku vykonávali a zbrane našli, že obžalovaný

pri ich nájdení (výpoveď svedka -čl.45 a 172) ozrejmoval ich pôvod

tým, že so malo jednať o makety z jeho reštaurácie, ktorú kedysi vlastnil a v tejto reštaurácii

boli vystavené na stenách, ktorú skutočnosť svedok potvrdil aj na hlavnom pojednávaní po

zložení prísahy. Teda bolo tiež preukázané, že obžalovaný pri domovej prehliadke

nebol „prekvapený“ z nálezu vyššie uvedených „vecí“ a ihneď sa vyjadroval k ich

pôvodu...».

19.2 Nad rámec argumentácie prvostupňového súdu krajský súd zdôraznil: «(i) Žiada

sa len dodať, že pre spáchanie trestného činu, pre ktorý je obžalovaný uznaný vinným, nie je

podstatné, či mal vlastníctvo k určitej strelnej zbrani, ale sa vyžaduje, aby akýmkoľvek

spôsobom hromadil strelnú zbraň resp. strelivo, pričom postačí ich taktické nelegálne

držanie (§ 295 ods. 1, písm. b/ Tr. zákona).

(ii) Čo sa týka odvolacích námietok vyplývajúcich z dôvodov odvolania doručených

súdu dňa 04.07.2016 tj. k napadnutému rozsudku, podľa ktorých obžalovaný nemal žiadnu

vedomosť o tom, že 4 ks z 11 kusov nájdených zbraní sú zakázané, pričom zároveň vytkol

súdu, že vôbec nevzal do úvahy skutočnosť, že obžalovaný je držiteľom zbrojného preukazu,

v danom čase prebiehali dve „zbraňové amnestie“ a teda, ak by mal skutočne vedomosť

o tom, že 4 ks zbraní sú zakázané - zaradené do kategórie „A“ a rozhodne by ich odovzdal,

je potrebné zo strany konajúceho senátu dodať, že neznalosť podmienok, za ktorých je

podľa zákona o strelných zbraniach a strelive ( v znení neskorších

predpisov) možno nadobúdať vlastníctvo, držať, nosiť a používať zbraň a strelivo,

obžalovaného nezbavuje trestnej zodpovednosti za žalovaný trestný čin.»

19.3 V rámci ďalšej argumentácie sa krajský súd odvolal na závery znaleckého

dokazovania «vypracovaného KEU PZ č.p. PPZ-KEU-BA-EXP-2013/11796 (čl. 86),

z ktorého je jednoznačne zrejmé, že na skúmanie boli predložené zbrane a náboje nájdené

pri domovej prehliadke u obžalovaného (čl. 58) a obžalovaným vydané (čl. 79) a ich

posúdením bolo zistené, že

- 39 ks nábojov s okrajovým zápalom mexickej výroby kal. 22 Long Rifle, laborované

expanznými olovenými strelami, pričom skúšobnou streľbou vybraných vzoriek bolo

overené, že boli streľby schopné, sú podľa strelivom

a pri nábojoch s expanznou strelou podľa ,

strelivom zakázaným.

Čo sa jedná posudzovaných zbraní je potrebné uviesť, že z 11 ks zbraní boli do

kategórie „D“ (, ) zaradených 6 ks zbraní, do kategórie „B“

(, ) bola zaradená len 1 zbraň a do kategórie „A“ (, zák.

č. - zbraň zakázaná, zakázané strelivo a zakázané doplnky zbrane) boli

zaradené nasledovné zbrane:

- revolver belgickej výroby zn. Bulldog pôv. kal. 320 z obdobia rokov 1811-1893

(s. 1 , ods. 2 písm. g/ ) - v predloženom stave nie je streľby

schopná,

- revolver belgickej výroby systému Lefaucheux pôv.kal.11 mm z obdobia rokov

1811-1893 ( , )-streľby schopnosť nebola

overovaná,

- vzduchová puška tzv. bíglovka nemeckej výroby zn. Oskar Will model Original Will,

kal.6,33mm, výr. č. V 32 z obdobia rokov 1811-1893 (§ 4 ods. 1 , ods. 2 písm. c/, písm. g/

)- v predloženom stave nie je streľby schopná,

- broková dvojka belgickej výroby systému Lefaucheux kal. 16/16 výr. č. 3823

z obdobia rokov 1811-1893 (, , )

-streľby schopná.

Pri všetkých týchto zbraniach kategórie „A“ ako aj strelive na nadobúdanie

vlastníctva sa vzťahujú až , a o zbraniach

a strelive)...».

19.4 Na podklade v predchádzajúcom bode tohto odôvodnenia (bod 19.3)

prezentovaných záverov znaleckého dokazovania krajský súd k argumentácii sťažovateľa,

že je držiteľom zbrojného preukazu, sám vlastní streľby schopnú zbraň a ak by vedel, že

v prípade 4 kusov zbraní pôvodne patriacich nebohému ide o zbrane

zakázané – kategórie „A“, bol by ich v rámci tzv. „zbraňových amnestií“ odovzdal, uviedol,

že „... je presvedčený, že obžalovaný mal vedomosť o prítomnosti týchto zbraní v rodinnom

dome (tak ako zdôvodnil vo svojom zrušujúcom rozhodnutí) i napriek tomu nepostupoval

podľa príslušných ustanovení , pričom zvlášť pri osobe, ktorá je

držiteľom zbrojného preukazu a vlastní strelnú zbraň, možno nielen oprávnene očakávať,

ale aj vyžadovať správanie sa v súlade s príslušnými, vyššie citovanými ustanoveniami

v otázke dodržiavania podmienok nadobúdania vlastníctva,

držania, nosenia a používania zbraní a streliva ako aj práv a povinností držiteľov zbraní

a streliva.“.

III.2 K namietanému porušeniu práv zaručených a dohovorom

napadnutým uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 13. decembra 2017

a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu

20. Najvyšší súd v odôvodnení svojho uznesenia sp. zn.

z 13. decembra 2017 v podstatnom uviedol:

«Po posudzovaní oprávnenosti tvrdenia o existencii dovolacieho dôvodu podľa § 371

ods. 1 písm. i) je dovolací súd vždy viazaný konečným skutkovým zistením, ktoré vo

veci urobili súdy prvého a druhého stupňa, teda dôvodom dovolania nemôžu byť nesprávne

skutkové zistenia, čo je zrejmé z dikcie Dovolací súd skutkové

zistenia urobené súdmi prvého a druhého stupňa teda zásadne nemôže ani meniť ani

dopĺňať. Dikciou za bodkočiarkou vylučuje námietky skutkové, to znamená nie je prípustné

právne účinne namietať, že skutok tak, ako bol zistený súdmi prvého a druhého stupňa, bol

zistený nesprávne a neúplne, ani hodnotenie vykonaných dôkazov, pretože určitý skutkový

stav je vždy výsledkom tohto hodnotiaceho procesu (uznesenie najvyššieho súdu

z 18. decembra 2012. sp. zn. , uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho

súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 47/2014 - II.).

To znamená, že vo vzťahu ku skutkovému stavu zistenému súdmi nižšieho stupňa

vyjadrenému v tzv. skutkovej vete výroku, môže obvinený uplatňovať iba námietky právneho

charakteru, nie námietky skutkové. Za skutkové námietky sa pritom považujú námietky,

ktoré smerujú proti skutkovým zisteniam súdov, proti rozsahu vykonaného dokazovania,

prípadne proti hodnoteniu vykonaných dôkazov súdmi nižšej inštancie. Dovolací súd

nemôže posudzovať správnosť a úplnosť skutkových zistení aj preto, že nie je oprávnený bez

ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy bez toho, aby ich mohol v konaní o dovolaní sám

vykonávať. Ťažisko dokazovania je totiž v konaní na súde prvého stupňa a jeho skutkové

závery môže dopĺňať, resp. korigovať iba odvolací súd v rámci konania o riadnom

opravnom prostriedku (porovnaj uznesenie najvyššieho súdu zo dňa 28. januára 2016,

sp. zn. ). Dovolací súd nie je možné chápať ako súd tretej inštancie

a dovolanie nie je inštitút, ktorý má plniť úlohu ďalšieho odvolania, je mimoriadnym

opravným prostriedkom, ktoré má zabrániť porušovaniu základných práv účastníkov

konania a nie nahrádzať úlohy určené prvostupňovému a odvolaciemu súdu, pokiaľ ide

o vykonávanie a hodnotenie dôkazov.

Hoci obvinený v dovolaní namieta nesprávne právne posúdenie zisteného skutku

a nesprávne použitie iného hmotnoprávneho ustanovenia, v skutočnosti napáda skutkové

zistenia súdov oboch stupňov a hodnotenie vykonaných dôkazov. Uvedené je zrejmé najmä

z jeho tvrdenia, že nemal dôvod sa nelegálne ozbrojovať historickými zbraňami (ktoré

neboli funkčné), ak bol v tom istom období držiteľom zbrojného preukazu a funkčnej streľby

schopnej zbrane. Na to potom nadväzuje tvrdením, že jeho konanie (skutok) malo byť

posúdené ako priestupok podľa a nie ako trestný čin. Fakticky

sa teda dožaduje prehodnotenia vykonaných dôkazov, čo v dovolacom konaní na základe

dovolacieho dôvodu podľa nie je možné.

Navyše najvyšší súd musí pripomenúť, že daný skutok bol súdmi oboch stupňov

právne posúdený ako zločin (§ 11 Tr. zák.). Ak sa obvinený dožaduje jeho právnej

kvalifikácie ako priestupku, žiada vlastne aplikáciu princípu ultima ratio v danom prípade.

Z recentnej judikatúry najvyššieho súdu však vyplýva, že ak páchateľ svojim konaním naplní

zákonné znaky skutkovej podstaty trestného činu, je povinnosťou orgánov činných

v trestnom konaní a súdu vyvodiť trestnoprávnu zodpovednosť postupom podľa Trestného

poriadku. Pravidlo „ultima ratio“ možno uplatniť jedine prostredníctvom materiálneho

korektívu v rozsahu § 10 ods. 2 Tr. zák., teda v zmysle platnej a účinnej zákonnej úpravy,

len pri prečinoch (pozri rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené

v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR pod č. 96/2014). Z uvedeného

jej jednoznačne zrejmé, že aplikácia zásady ultima ratio prichádza do úvahy len výlučne pri

prečinoch a nie je možné ho aplikovať, ak sa jedná o zločin. V danom prípade

neprichádzala aplikácia uvedenej zásady vo vzťahu k trestnej činnosti preto do úvahy

a preto bolo vylúčené prípadne posúdiť daný skutok ako priestupok.»

IV.

Spoločné závery ústavného súdu k namietanému porušeniu práv zaručených

a dohovorom napadnutým rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 15. novembra 2016 a napadnutým uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 13. decembra 2017 a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu

21. Ústavný súd poukazuje na to, že argumentácia, ktorú sťažovateľ ústavnému súdu

predkladá, je len opakovaním jeho odvolacích a dovolacích námietok, vnímajúc ústavný súd

ako v poradí ďalšiu „opravnú“ inštanciu, ktorá pripadá do úvahy/nasleduje za najvyšším

súdom, a je predkladaná ústavnému súdu v zámere presvedčiť ho o opodstatnenosti

predložených námietok. Ústavný súd síce akceptuje obhajobnú snahu sťažovateľa, no na

druhej strane vo veci konajúci krajský súd a najvyšší súd v odôvodnení svojich rozhodnutí

(ako vyplýva z už uvedených citácií v odôvodnení) primerane argumentačne podchytili

a vysvetlili svoje právne názory, ktorými dospeli k záveru nielen o tom, že skutok sa stal,

ale že sa ho dopustil samotný sťažovateľ.

22. Ústavný súd výslovne akcentuje tú skutočnosť, že skutok bol primerane

objektivizovaný predovšetkým vykonaním domovej prehliadky, znaleckým dokazovaním

a výpoveďami svedkov, pričom vo veci konajúce súdy patričným a presvedčivým spôsobom

zdôvodnili, prečo neuverili obhajobným tvrdeniam sťažovateľa, resp. prečo ich považovali

za nevierohodné. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že právne posúdenie

skutku korešponduje so skutkovými zisteniami vo veci konajúcich súdov, ktoré majú oporu

vo vykonanom dokazovaní, pričom krajský súd ako súd odvolací, vychádzajúc

zo skutkových zistení okresného súdu, s ktorými sa stotožnil, presvedčivo a opierajúc sa

o vykonané dokazovanie s jeho čitateľným a preskúmateľným popisom vysvetlil, prečo

posúdil konanie sťažovateľa, resp. skutok kladený mu za vinu ako zločin nedovoleného

ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa .

Svoj záver o trestnoprávnej zodpovednosti sťažovateľa krajský súd podporil aj precíznou

citáciou z príslušnej právnej úpravy zakladajúcej povinnosti držiteľa zbrane. Správne

vo veci konajúci krajský súd poukázal na skutočnosť, že okrem notoriety zakladajúcej

nevyvrátiteľnú domnienku o neznalosti právnych predpisov o dvoch „zbrojných

amnestiách“ je v sťažovateľovom prípade zanedbanie jeho povinností ako držiteľa

zbrojného preukazu o to markantnejšie.

23. Podľa ďalšej judikatúry ESĽP (okrem už citovanej v bode 11) vnútroštátne súdy

majú v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru povinnosť posúdiť hlavné argumenty účastníkov

konania (rozsudok ESĽP vo veci Buzescu proti Rumunsku z 24. 5. 2005, sťažnosť

č. 61302/00, bod 67), ako aj námietky týkajúce sa práv a slobôd zaručených dohovorom

a jeho protokolmi, pričom tieto námietky sú vnútroštátne súdy povinné skúmať obzvlášť

prísne a dôkladne (rozsudok ESĽP vo veci Wagner a J.M.W.L. proti Luxembursku z 28. 6.

2007, sťažnosť č. 76240/01, bod 96). Je potrebné prihliadnuť aj na to, či námietka, na ktorú

súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nedal odpoveď, bola pre daný prípad relevantná

a či mohla mať vplyv na výsledok konania (rozsudok ESĽP vo veci Luka proti Rumunsku

z 21. 7. 2009, sťažnosť č. 34197/02, bod 52).

24. Krajský súd aj najvyšší súd vo svojich napadnutých rozhodnutiach primerane

a v okolnostiach veci postačujúcim spôsobom reflektovali na sťažovateľom prednesené

obhajobné tvrdenia, námietky a argumenty týkajúce sa právneho posúdenia/kvalifikácií

skutkových zistení a hodnotiacich úsudkov, ku ktorým vo svojej primerane podrobnej

argumentácii zdôvodnili svoje úvahy vychádzajúce z vykonaného dokazovania

(predovšetkým vykonaná domová prehliadka, znalecké dokazovanie a výpovede svedkov)

a z nich odvodené právne závery. Uvedené závery vo veci konajúcich všeobecných súdov

ústavný súd nepovažuje za arbitrárne, teda za také, ktoré by nevychádzali z vykonaného

dokazovania alebo by popierali podstatu a zmysel použitej právnej úpravy (rozumej Trestný

zákon), alebo by boli v rozpore s pravidlami formálnej logiky, alebo by nedávali jasnú

a zrozumiteľnú odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany () a ktoré by bolo možné klasifikovať

v konečnom dôsledku za ústavne nesúladné. Naopak, týmto postupom dal krajský súd

nielen relevantnú odpoveď na meritórne, pre vec východiskové argumenty sťažovateľa (už

spomenutý rozsudok ESĽP Buzescu proti Rumunsku z 24. 5. 2005), ale zároveň aj posúdil

námietky sťažovateľa týkajúce sa práv a slobôd zaručených a dohovorom (už

spomenutý rozsudok ESĽP Wagner a J.M.W.L. proti Luxembursku z 28. 6. 2007)

a napokon odôvodnil svoje napadnuté rozhodnutie so zreteľom na konkrétny prípad

(rozsudky ESĽP vo veci Ruiz Torija proti Španielsku z 9. 12. 1994, séria A, č. 303A, s. 12,

bod 29; Hiro Balani proti Španielsku z 9. 12. 1994, séria A, č. 303B; Georgiadis proti

Grécku z 29. 5. 1997; Higgins proti Francúzsku z 19. 2. 1998).

25. Nad rámec ústavný súd konštatuje, že pokiaľ sťažovateľ v podanej ústavnej

sťažnosti (mimo petitu) namietal aj postup krajského súdu vyplývajúci z jeho rozsudku

sp. zn. z 15. marca 2016, ktorým mal podľa názoru sťažovateľa „... dávať

súdu prvého stupňa záväzné pokyny, k akým záverom má dospieť pri hodnotení jednotlivých

dôkazov...“ (bližšie pozri body 3 a 3.1), túto časť považuje ústavný súd len za súčasť jeho

sťažnostnej argumentácie, preto sa bližším preskúmaním uvedeného rozhodnutia ústavný

súd zaoberal len v časových súvislostiach v petite uvedených rozhodnutí všeobecných

súdov. Navyše z kontextu celého vykonaného konania a vydaných rozhodnutí krajského

súdu je zrejmé, že krajský súd nevykonal oproti okresnému súdu „odlišné hodnotenie

dôkazov“ (ako to sťažovateľ prezentuje vo svojej ústavnej sťažnosti), len skonštatoval, že sa

okresný súd buď vôbec, alebo nedostatočne s už vykonanými dôkazmi v kontexte s inými

vykonanými dôkazmi nevysporiadal. Keďže hodnotenie dôkazov je právom súdu prvého

stupňa (ako správne sťažovateľ poznamenáva), práve aj táto skutočnosť bola dôvodom

na vrátenie veci na nové prejednanie a rozhodnutie prvostupňovému súdu.

25.1 Pre úplnosť ale ústavný súd poznamenáva, že v prípade, ak by aj uvedený

postup rozhodnutia krajského súdu sp. zn. z 15. marca 2016 bol predmetom

petitu ústavnej sťažnosti, musel by ústavný súd takúto časť podanej ústavnej sťažnosti

odmietnuť podľa z dôvodu jej oneskorenosti.

26. Sťažovateľovi taktiež najvyšší súd v sťažnosťou napadnutom rozhodnutí

pri analýze dôvodu dovolania podľa , teda dôvodu,

že rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku, dostatočne

a precízne vyargumentoval a logicky aj so zvýraznením svojej viazanosti zisteným

skutkovým stavom veci tak, ako ho ustálili súdy nižšej inštancie, aj zdôvodnil závery

o trestnoprávnej zodpovednosti sťažovateľa za skutok kladený mu za vinu a jeho právnej

kvalifikácii ako zločinu nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami

podľa . Poukazom aj na ustálenú rozhodovaciu prax

najvyššieho súdu tento vyvodil záver, že z dôvodu právnej kvalifikácie skutku ako zločinu

neprichádza do úvahy postup podľa , ktorý je a) možný len

pri prečinoch a b) je podmienený aj taxatívne definovanými skutočnosťami, ktoré ani neboli

v konaní sťažovateľa zistené/prítomné.

27. V súvislosti so sťažovateľom deklarovaným prejavom nespokojnosti

s napadnutými rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že

obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie

súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu

bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo

možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá

ústavný súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia

základných práv (, ).

28. S prihliadnutím na v tomto odôvodnení uvedené skutočnosti a dôvody ústavný

súd podľa odmietol sťažovateľom podanú

ústavnú sťažnosť namietajúcu porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

napadnutými rozhodnutiami krajského súdu aj najvyššieho súdu a postupom, ktorý

predchádzal ich vydaniu, z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

29. Vzhľadom na odmietnutie podanej ústavnej sťažnosti ako celku rozhodovanie

o ďalších procesných návrhoch sťažovateľa (zrušenie napadnutých rozhodnutí všeobecných

súdov, vrátenie veci na ďalšie konanie, priznanie trov konania) v danej veci stratilo

opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. marca 2019