Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 211/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-32

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. mája 2019 v senáte

zloženom z predsedníčky Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov Miroslava

Duriša a Mojmíra Mamojku predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, zastúpenej advokátskou kanceláriou URBAN FALATH

GAŠPEREC BOŠANSKÝ, s. r. o., advokátska kancelária, Havlíčková 16, Bratislava,

v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Ondrej Urban, MBA, vo veci namietaného

porušenia a v spojení s

Listiny základných práv a slobôd a porušenia základných práv zaručených v čl. 17 ods. 2

a , základných práv zaručených v ,

čl. 38 ods. 2 a čl. 39 Listiny základných práv a slobôd, práv zaručených v čl. 6 ods. 1 a 2

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práv zaručených v čl. 47 a čl. 48

ods. 1 a 2 Charty základných práv Európskej únie uznesením Krajského súdu v Bratislave

sp. zn. z 8. novembra 2018 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. marca

2019 elektronickou formou doručená ústavná sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie čl. 1 ods. 1

a (ďalej len „“) v spojení s

Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a porušenie základných práv

zaručených v a , základných práv zaručených v

ods. 1, čl. 38 ods. 2 a čl. 39 listiny, práv zaručených v čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práv zaručených v čl. 47 a čl. 48

ods. 1 a 2 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) uznesením Krajského

súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 8. novembra 2018.

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola rozsudkom

Okresného súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 26. júna 2018

uznaná vinnou z pokračovacieho obzvlášť závažného zločinu podvodu podľa § 221 ods. 1

a ods. 4 písm. a) v znení neskorších predpisov

(ďalej len „“), za spáchanie ktorého jej bol podľa Trestného

zákona s použitím a a uložený trest odňatia

slobody vo výmere 12 rokov so zaradením sťažovateľky na jeho výkon do ústavu

so stredným stupňom stráženia podľa . Zároveň bol

sťažovateľke podľa a uložený ochranný dohľad

na dobu 2 rokov. Ďalšie výroky rozsudku sa týkali náhrady škody spôsobenej trestným

činom poškodeným.

3. Proti rozsudku okresného súdu sp. zn. z 26. júna 2018 sťažovateľka

podala odvolanie, ktoré krajský súd uznesením sp. zn. z 8. novembra 2018

podľa v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“) zamietol.

4. Podľa názoru sťažovateľky všeobecné súdy oboch stupňov zasiahli do jej

základného práva na súdnu ochranu, základného práva na obhajobu a práva na spravodlivý

proces, keď v jej trestnej veci nesprávne hodnotili vykonané dôkazy, nedostatočne

a nesprávne zistili skutkový stav veci v podstatných okolnostiach, nesprávne právne

kvalifikovali skutok, ktorého sa mala dopustiť, aplikovali nesprávnu trestnú sadzbu,

nevykonali navrhované doplnenie dokazovania a uložili jej nespravodlivý, neprimeraný,

neproporcionálny, a teda nezákonný trest. V dôsledku toho považuje obe rozhodnutia

(okresného súdu aj krajského súdu) za nezákonné a ústavne nekonformné.

5. Sťažovateľka tvrdí, že jej uznanie za vinnú konajúcimi všeobecnými súdmi je

„postavené výlučne na dohadoch a špekulatívnych domnienkach, ktoré... neboli skutkovo

ničím podložené a ani preukázané“.

6. Zvlášť napadnutému uzneseniu krajského súdu sp. zn. z 8. novembra

2018 sťažovateľka vyčíta jeho arbitrárnosť, zmätočnosť a nepreskúmateľnosť z dôvodu jeho

nezrozumiteľnosti a nedostatku dôvodov. Podľa presvedčenia sťažovateľky odvolací súd jej

nedal odpovede na právne a skutkovo relevantné otázky a nevysporiadal sa riadne a náležite

s argumentmi obhajoby.

7. Argumentáciu odvolacieho súdu v napadnutom rozhodnutí sťažovateľka považuje

za vecne a právne nesprávnu, a tak nezákonnú a ústavne nekonformnú bez dostatočných

logicko-právnych odpovedí na kľúčové namietané otázky obhajoby. Druhostupňové

rozhodnutie v spojení s rozhodnutím okresného súdu podľa jej názoru vychádza z „ničím

nepodložených faktov a tvrdení“.

8. Ďalšia výčitka sťažovateľky adresovaná krajskému súdu spočíva v tom, že sa

v celom rozsahu stotožnil s názorom prvostupňového súdu, pritom „svoje tvrdenia žiadnym

bližším spôsobom nešpecifikoval a ani nijakým spôsobom skutkovo, vecne ani právne

nerozviedol, a preto v rozhodnutí odvolacieho súdu nedáva rovnako tak odpovede na nosné

a kľúčové otázky, týkajúce sa merita veci“.

9. Podľa sťažovateľky druhostupňové rozhodnutie vychádza zo skutkového stavu,

ktorý bol na základe vykonaných dôkazov v podstatných okolnostiach nesprávne zistený

a pri zisťovaní skutkového stavu boli závažným spôsobom porušené ustanovenia, ktorými

sa má zabezpečiť objasnenie veci, ako aj právo na obhajobu.

10. Konkrétne námietky sťažovateľka rozdelila do jednotlivých častí nasledujúco:

11. A. Napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu je nezákonné, ústavne nekonformné,

pretože sťažovateľke bol uložený taký druh trestu, ktorý zákon za prejednávaný trestný čin

nepripúšťa.

12. Sťažovateľka uviedla, že všeobecné súdy ju odsúdili bez toho, aby mali

bez akýchkoľvek pochybností preukázanú jej vinu, a bez toho, aby boli naplnené všetky

obligatórne znaky skutkovej podstaty trestného činu podvodu. Podľa nej nebola riadne

a presvedčivo preukázaná výška spôsobenej škody. Tvrdí tiež, že jej bol uložený určitý druh

trestu bez toho, aby to zákon pri konkrétnom trestnom čine pripúšťal, pretože uloženie

takéhoto trestu je viazané na určité podmienky, ktoré v jej prípade neboli splnené ani

preukázané. Je presvedčená, že v jej prípade nemožno ani len hovoriť o trestnom čine

podvodu, keďže preukázateľne neboli naplnené viaceré obligatórne znaky tejto skutkovej

podstaty (subjektívna a objektívna stránka) označeného trestného činu. S ohľadom

na dôkaznú situáciu podľa sťažovateľky mal byť skutok posudzovaný ako neoprávnené

podnikanie ( ). Ako sťažovateľka ďalej uvádza, tým, že došlo

k vysloveniu nesprávneho výroku o vine, súčasne došlo aj k nesprávnemu výroku o treste,

keďže „bez splnenia zákonom ustanovených podmienok bola evidentne prekročená horná

hranica trestnej sadzby“.

13. B. Nesprávne zaradenie sťažovateľky do ústavu na výkon trestu iného stupňa

stráženia, než do ktorého mala byť v zmysle zákona zaradená.

14. Podľa sťažovateľky pri správnom postupe všeobecných súdov mala byť na výkon

trestu odňatia slobody zaradená do ústavu s minimálnym stupňom stráženia, pretože

v posledných desiatich rokoch pred spáchaním „údajného“ trestného činu nebola vo výkone

trestu odňatia slobody za úmyselný trestný čin a súčasne jej nebol uložený trest odňatia

slobody prevyšujúci pätnásť rokov.

15. C. Napadnuté rozhodnutie je nezákonné a ústavne nekonformné, pretože

vychádza z nedostatočne, resp. nesprávne zisteného skutkového stavu veci.

16. Sťažovateľka je presvedčená, že názor konajúcich súdov o naplnení všetkých

znakov skutkovej podstaty obzvlášť závažného zločinu podvodu podľa § 221 ods. 1 a 4

písm. a) „je právne mylný a vecne a právne nesprávny“.

17. Tvrdí tiež, že všeobecné súdy reagovali iba na dôkazy, ktoré sťažovateľku

usvedčovali bez toho, aby prihliadali aj na skutočnosti svedčiace v jej prospech. V tom

videla porušenie práva na spravodlivý proces a práva na obhajobu.

18. Skutkový stav bol podľa sťažovateľky založený len na domnienkach,

predpokladoch a hypotézach, ktoré sa však neopierali o žiadne dôveryhodné dôkazy

v súdnom spise.

19. D. Absencia naplnenia subjektívnej stránky pri trestnom čine podvodu.

20. Nebolo podľa sťažovateľky dostatočne preukázané, že by už od začiatku konala

s úmyslom iného poškodiť a seba alebo iného na škodu cudzieho majetku obohatiť, a pritom

z tejto pohnútky niekoho uviedla do omylu alebo niečí omyl využila. Naopak, podľa

sťažovateľky bolo preukázané, že poškodeným požičané peniaze vracala a tvrdenie

všeobecných súdov o tom, že išlo o akúsi jej taktiku, nemôže bez podloženia relevantnými

dôkazmi v žiadnom prípade obstáť. Tvrdí tiež, že ani jeden poškodený (nikdy) v trestnom

konaní netvrdil, že by ich presviedčala, aby jej peniaze poskytli. Zo spisového materiálu

malo vyplývať, že poškodení sťažovateľke peniaze požičali dobrovoľne, z vlastného

rozhodnutia, bez jej nátlaku.

21. Sťažovateľka vytýka konajúcim súdom, že nestačí len niečo nepodložene tvrdiť,

ale je potrebné v každom prípade nespochybniteľným spôsobom dokázať pravdivosť,

objektívnosť, vecnú správnosť a vierohodnosť týchto tvrdení. Podľa nej v danej trestnej veci

neexistuje nespochybniteľný dôkaz pre vyslovenie jej viny.

22. E. Absencia preukázania výšky škody ako jedného z formálnych a obligatórnych

znakov kvalifikovanej skutkovej podstaty trestného činu podvodu.

23. V trestnom konaní podľa sťažovateľky nebola riadne a presvedčivo preukázaná

a ani nijakým spôsobom zdokumentovaná výška škody ako obligatórny znak kvalifikovanej

skutkovej podstaty trestného činu podvodu. Tvrdí, že výška škody musí byť

nespochybniteľne a objektívne preukázaná. Takémuto objektívnemu dôkazu však

nezodpovedá len samotné vyčíslenie škody poškodenými. A aj napriek tomu, že výška

škody nebola v tomto konaní zdokumentovaná, prvostupňový súd a následne odvolací súd

priznali poškodeným jej náhradu, aj keď táto bola podľa sťažovateľky vo všetkých

prípadoch premlčaná. Teda okrem toho, že konajúci súd nepoznal presne určený rozsah

škody, vôbec nešpecifikoval, či boli splnené všetky zákonné podmienky pre jej priznanie,

najmä s ohľadom na existenciu zmeniek, o ktorých nebolo možné hovoriť, či súviseli alebo

nesúviseli s predmetom trestného konania.

24. Aj keď konajúci súd nemal na podklade vykonaného dokazovania presne

preukázanú výšku spôsobenej škody, odmietol vykonať dôkazy navrhované sťažovateľkou,

čo sa týka jej zistenia, a to skúmaním výšky finančných prostriedkov na bankových účtoch

všetkých poškodených v čase inkriminovaného skutku.

25. Sťažovateľka ďalej uvádza, že neobstojí ani názor všeobecných súdov, že všetci

poškodení sa nechali nalákať sťažovateľkou, ktorá len „údajnou“ taktikou využila

pravdepodobne neznalosť poškodených a „pro forma“ s nimi uzatvorila zmluvy

o pôžičkách so všetkými náležitosťami tak, ako ich zákonodarca vymedzuje. Nepopiera, že

nevrátila všetky finančné prostriedky, ktoré si požičala, avšak nevrátenie finančných

prostriedkov v dohodnutom termíne predsa samo osebe, podľa jej slov, nenapĺňa žiadnu

skutkovú podstatu trestného činu.

26. Konajúce súdy bez toho, aby akýmkoľvek spôsobom overovali vierohodnosť

tvrdení poškodených, dospeli k záveru, že sťažovateľka poškodeným prezentovala nereálne

či nerealistické výnosy, a to na účel vylákať od nich peniaze. K tomu sťažovateľka dodáva,

že nebol predložený žiaden dôkaz o tom, že by mala garantovať poškodeným presný,

konkrétny a podľa názoru súdov nerealistický výnos.

27. F. Absencia naplnenia objektívnej stránky skutkovej podstaty trestného činu

podvodu.

28. Sťažovateľka je toho názoru, že v danom prípade sa nepodarilo preukázať verziu

o uvedení iného do omylu a súčasne týmto konaním spôsobiť na cudzom majetku škodu

a zároveň seba alebo iného obohatiť, a to najmä s ohľadom na skutočnosť, že opakovane

zhodnotila rôzne sumy peňazí, ktoré aj v dohodnutých termínoch poškodeným vrátila, a to

aj s určitým výnosom, a súčasne, že sa sťažovateľka s približne tretinou poškodených nikdy

osobne nestretla a s touto skupinou poškodených ani nikdy nijakým spôsobom

nekomunikovala. S ohľadom na túto skutočnosť nebolo nikdy de iure možné preukázať jej

podvodný úmysel.

29. Jednoznačne bolo preukázané, že poškodení dobrovoľne sťažovateľke požičali

finančné prostriedky na účel ich zhodnotenia, pričom nevrátenie týchto finančných

prostriedkov má výlučne záväzkovo-právny charakter. Ich nesplnením nemohlo dôjsť

k spáchaniu trestného činu, ale výlučne k záväzkovo-právnej zodpovednosti v rovine

občiansko-právnych alebo obchodno-právnych vzťahov.

30. Porušenie práva na obhajobu sťažovateľka vidí v tom, že v trestnom konaní boli

produkované výlučne len dôkazy proti jej osobe a ňou navrhnuté dôkazy konajúce

všeobecné súdy zamietli, čím bola zároveň porušená zásada rovnosti strán a nerešpektovaný

kontradiktórny charakter konania.

31. Sťažovateľka zdôraznila, že v predmetnej veci i odvolací súd odmietol vykonať

navrhované dôkazy vôbec predtým, ako poznal ich obsah. Ich vykonanie pritom mohlo

prispieť k zisteniu skutočne spôsobenej škody, a nie k zisteniu výšky škody, ktorú uvádzajú

jednotliví poškodení.

32. K namietanému porušeniu zásady kontradiktórnosti sťažovateľka uviedla, že nie

je postačujúce, aby sa rozhodnutie v trestnom konaní opieralo len o tvrdenia a prednesy

poškodených, alebo len o dôkazy predložené – poskytnuté – poškodenými.

33. Sťažovateľka namieta aj skutočnosť, že trest odňatia slobody, ktorý jej bol

uložený, je nepochybne nespravodlivý, neprimeraný a celkom neproporcionálny. Toto

tvrdenie odvodzuje od skutočnosti, že prípravné konanie trvalo viac ako 8 rokov a viac ako

2 roky trvalo konanie pred prvostupňovým súdom. Takto extrémne dlho trvajúce trestné

konanie nezodpovedá hľadiskám rozhodným pre ukladanie trestov, ako ani judikatúre

Európskeho súdu pre ľudské práva či ústavného súdu alebo aj Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“).

34. Odvolací súd pritom svojou argumentáciou ospravedlnil už uvedenú dĺžku

trestného konania tým, že neprimerané prieťahy v tomto trestnom konaní boli spôsobené

výlučne samotným správaním sťažovateľky. V tejto súvislosti sa sťažovateľka pýta, prečo

„prokurátor ako pán sporu teda nevyužil prostriedok ktorý má k dispozícii a nenavrhol

v celom prípravnom konaní väzbu pre obvinenú? Prečo odvolací súd opätovne aj v tejto

časti hľadal len dôvody svedčiace v jej neprospech, pričom odignoroval zjavnú nečinnosť

samotného prokurátora počas samotného prípravného konania?“.

35. Sťažovateľka trvá na svojom názore, a to, že extrémne neprimeraná dĺžka

konania mala byť v súlade s čl. 6 ods. 1 dohovoru premietnutá v uloženom treste odňatia

slobody pri použití mimoriadneho zmierňovacieho režimu inkorporovaného pod § 39

. Porušenie dohovoru, ako aj vnútroštátnych ustanovení

s ohľadom na extrémnu dĺžku trestného konania odsúdená namietala aj v odvolaní, pričom

odvolací súd sa touto jej obhajobou opätovne náležitým spôsobom nezaoberal.

36. V dôsledku uvedeného je sťažovateľka toho názoru, že napadnuté rozhodnutie

krajského súdu je založené na nesprávnom použití hmotnoprávneho ustanovenia, čím bolo

zásadným spôsobom porušené jej právo na obhajobu a trest bol uložený mimo zákonom

ustanovenej trestnej sadzby.

37. Napokon sťažovateľka vyčíta všeobecným súdom, že si nesplnili povinnosť

aplikovať na jej trestnú vec test proporcionality a neprihliadli ani na to, či:

- je sledovaný cieľ legitímny, či je teda žiadaný cieľ nevyhnutý v slobodnej

a demokratickej spoločnosti,

- je dané racionálne spojenie medzi cieľom a vybranými prostriedkami,

- existujú prípadne alternatívne prostriedky, ktoré by boli menej intenzívne, prípadne

pôvodne zvolený prostriedok úplne vylučujúce.

38. Sťažovateľka zastáva názor, že dostatočným spôsobom preukázala, že konajúce

súdy v danom prípade nedostatočným spôsobom zistili skutkový stav veci, nesprávne

právne vec posúdili, v dôsledku čoho vyvodili nielen nesprávny, ale aj nespravodlivý

právny záver. Rozhodnutia prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho súdu sú podľa nej

okrem iného „zaťažené vadou arbitrárnosti a vadou zmätočnosti a vadou

nepreskúmateľnosti pre nedostatok dôvodov, lebo odvolací súd vo svojom (ne)odôvodnení

nedáva žiadne náležité právne odpovede na otázky, na ktoré sťažovateľka v podanom

odvolaní apelovala“.

39. Odvolací súd v danom prípade neposkytol sťažovateľke dostatočné zdôvodnenie

svojho rozhodnutia, ktoré v podstatnej miere založil na reprodukovaní jednotlivých

výpovedi poškodených, následne stroho opísal vykonané dôkazy, ešte stručnejší výklad

poskytol pri odmietnutí vykonania navrhovaného dokazovania, pritom absolútne

nepovažoval za potrebné vyjadriť sa k argumentácii, čo sa týka nepreukázania úmyslu,

nedostatočnému vyčísleniu skutočne spôsobenej škody, popretím pravosti listín, ako aj

k nerešpektovaniu testu proporcionality. Krajský súd podľa sťažovateľky rovnako

nepovažoval za podstatné objasniť nezrovnalosti, ktoré sa pri vykonávaní jednotlivých

dôkazov objavili a ktoré mohli mať podstatný vplyv na posúdenie otázky jej viny alebo

neviny zo spáchania trestného činu, ktorý sa jej v tomto konaní kládol za vinu. Konajúci súd

nevenoval žiadnu pozornosť zmenkám, neuviedol, ako sa vysporiadal s týmito dôkazmi,

resp. sa nijakým spôsobom nevyjadril k otázke posúdenia zmeniek, ako v danom konaní

postupoval v prípade otázky, či predmetné zmenky súviseli alebo nesúviseli s predmetom

tohto konania. Súd rovnako ani nevysvetlil „mantru o obchodovaní na burze“ tak, ako to

namietala sťažovateľka, a opieral sa pritom o niečo, čo nikdy poškodení nepovedali.

Súčasne všeobecný súd úplne odignoroval písomné zmluvy o pôžičke, o ktorých iba slovne

povedal, že boli „na oko“, no ako k tomu dospel a na základe akého dokazovania, to už

rovnako odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia nijakým spôsobom neuvádza.

40. V závere sťažovateľka uviedla, že opätovne ani na podklade rozhodnutia

odvolacieho súdu jej nie je zrejmé, na základe čoho a z akého dôvodu priznal nárok

niektorým z poškodených na náhradu škody v celom rozsahu, niektorým ju priznal

čiastočne a niektorým ju nepriznal vôbec. Uvedeným konaním tak konajúci súd podľa

sťažovateľky žiadnym spôsobom neozrejmil svoje myšlienkové pochody, v dôsledku čoho

odsúdená môže hľadať odpovede na nastolenú problematiku iba v rovine dohadov,

domnienok či v rovine svojich úvah. Sťažovateľka nedostatočné, nepresvedčivé, arbitrárne

a nepreskúmateľné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia vidí najmä v už uvedených

konkrétnostiach a je toho názoru, že orgány činné v trestnom konaní a následne ani

konajúce súdy (i) nereflektovali základné procesné zásady a požiadavky trestného konania,

(ii) nezaoberali sa absenciou adekvátnych rozhodujúcich dôkazov pre zistenie skutkového

stavu bez dôvodných pochybností a (iii) dostatočným spôsobom nereagovali

a nevysporiadali sa s jej námietkami prezentovanými v priebehu súdneho konania.

41. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Krajský súd v Bratislave, Uznesením sp. zn. zo dňa 08. 11. 2018

porušil základné práva Sťažovateľky a to práva vyplývajúce z čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1

a podľa , a Listiny základných

práv a slobôd a tiež aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 6 ods. 2

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a tiež aj právo na spravodlivý

proces podľa čl. 47 a čl. 48 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Charty základných práv Európskej únie

a súčasne i porušil SR v nadväznosti na SR v spojení

s čl. 2 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd.

Uznesenie Krajského súd v Bratislave, sp. zn. zo dňa 08. 11. 2018

zrušuje a prikazuje Krajskému súdu v Bratislave vo veci znova konať a rozhodnúť.

Sťažovateľke priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 623,37 EUR, ktorú

je Krajský súd v Bratislave povinný uhradiť na bankový účet právneho zástupcu

Sťažovateľky a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

42. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

43. Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný

zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie…

44. Podľa o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov účinného od 1. marca 2019 (ďalej len

„“) ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje

na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje

inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v § 56

ods. 2 nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

45. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

46. Ústavný súd v prvom rade pripomína, že podľa je

viazaný rozsahom a dôvodmi návrhu na začatie konania, ak § 89 neustanovuje inak.

Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh požadovaného výroku

rozhodnutia. Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľka domáha

v petite svojej ústavnej sťažnosti, preto v danej veci ústavný súd rozhodoval o porušení tých

práv a iba v súvislosti s tým rozhodnutím orgánu verejnej moci, ktorých vyslovenia

porušenia sa sťažovateľka dožaduje v návrhu na rozhodnutie, t. j. v petite ústavnej

sťažnosti. Tvrdenia o porušení iných práv, inými orgánmi verejnej moci, ktoré sťažovateľka

uvádza v texte ústavnej sťažnosti mimo petitu, je podľa názoru ústavného súdu potrebné

považovať iba za súčasť jej argumentácie (napr. , , II. ÚS

65/07).

47. Vzhľadom na uvedené ústavný súd považoval za predmet sťažnosti namietané

porušenie a v spojení s listiny a porušenie

základných práv zaručených v a , základných práv

zaručených v čl. 36 ods. 1, čl. 38 ods. 2 a čl. 39 listiny, práv zaručených v čl. 6 ods. 1 a 2

dohovoru a práv zaručených v čl. 47 a čl. 48 ods. 1 a 2 charty uznesením krajského súdu

sp. zn. z 8. novembra 2018, ku ktorému malo dôjsť arbitrárnosťou,

zmätočnosťou, nezrozumiteľnosťou, a tak nepreskúmateľnosťou napadnutého rozhodnutia,

ako aj jeho nedostatočným odôvodnením.

48. Podľa Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický

a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

49. Podľa štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej

medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

50. Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,

ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len

pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

51. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

52. Podľa čl. 2 ods. 2 listiny štátnu moc možno uplatňovať iba v prípadoch

a v medziach ustanovených zákonom, a to spôsobom ktorý ustanoví zákon.

53. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

54. Podľa čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby jeho vec bola prerokovaná

verejne, bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť iba v prípadoch ustanovených zákonom.

55. Podľa čl. 39 listiny iba zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a aký

trest, prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno za jeho spáchanie uložiť.

56. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

57. Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje

za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.

58. Podľa čl. 47 charty každý, koho práva a slobody zaručené právom únie sú

porušené, má za podmienok ustanovených v tomto článku právo na účinný prostriedok

nápravy pred súdom.

Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej

lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Každý musí mať

možnosť poradiť sa, obhajovať sa a nechať sa zastupovať.

Právna pomoc sa poskytuje osobám, ktoré nemajú dostatočné prostriedky v prípade,

ak je táto pomoc potrebná na zabezpečenie efektívneho prístupu k spravodlivosti.

59. Podľa čl. 48 ods. 1 charty každý, kto je obvinený, sa považuje za nevinného, kým

jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.

60. Podľa čl. 48 ods. 2 charty každý, kto je obvinený, má zaručené právo

na obhajobu.

61. Pokiaľ ide o namietané porušenie označených základných práv zaručených

a listinou a práv zaručených dohovorom a chartou tým, že rozhodnutie krajského

súdu je založené na nesprávnom použití hmotnoprávneho ustanovenia (spočívajúcom

v absencii naplnenia subjektívnej a objektívnej stránky stíhaného trestného činu,

nepreukázaním výšky spôsobenej škody riadne a presvedčivo, použitím nesprávnej právnej

kvalifikácie skutku, a nesprávnym zaradením sťažovateľky do ústavu na výkon trestu iného

stupňa stráženia, než do ktorého mala byť v zmysle zákona zaradená), ďalej tým, že

sťažovateľke bol uložený taký druh trestu, ktorý zákon za prejednávaný trestný čin

nepripúšťa, a trest bol uložený mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby, ako aj

porušením jej práva na obhajobu (keď boli produkované dôkazy iba v neprospech

sťažovateľky, bola porušená rovnosť zbraní a kontradiktórnosti konania, a bolo odmietnuté

vykonanie navrhovaného dokazovania), ústavný súd poznamenáva, že na preskúmanie

týchto námietok v rámci konania o ústavnej sťažnosti nemá dostatok právomoci.

62. Ako to vyplýva z citovaného , právomoc ústavného súdu

poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,

keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Z princípu subsidiarity

zakotveného v („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) vyplýva, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne

úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených

kompetencií. Preto pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti

fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany tohto základného práva alebo

slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných

a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom

pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť

z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. m. m. ,

, , , , ). Opačný záver by

znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad

uvedených v a (obdobne ,

).

63. Podľa dovolanie možno podať proti

právoplatnému rozhodnutiu súdu, ktorým bol porušený zákon alebo ak boli porušené

ustanovenia o konaní, ktoré mu predchádzalo, ak je toto porušenie dôvodom dovolania

podľa § 371.

64. Podľa ak tento zákon neustanovuje inak,

rozhodnutím podľa odseku 1 sa rozumie

a) rozsudok a trestný rozkaz,

...

h) rozhodnutie, ktorým bol zamietnutý riadny opravný prostriedok podaný proti

rozhodnutiu podľa písmen a) až g), alebo rozhodnutie, ktorým odvolací súd na základe

riadneho opravného prostriedku vo veci sám rozhodol.

65. Podľa proti právoplatnému rozhodnutiu súdu

druhého stupňa môže podať dovolanie z dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1

...

b) obvinený vo svoj prospech proti výroku, ktorý sa ho priamo týka.

66. Podľa dovolanie možno podať, ak

...

c) zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu,

...

h) bol uložený trest mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby alebo bol uložený

taký druh trestu, ktorý zákon za prejednávaný trestný čin nepripúšťa,

i) rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo

na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného

skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť,...

67. Podľa ak bol dovolacím súdom zistený dôvod

dovolania podľa § 371, vysloví rozsudkom porušenie zákona v príslušných ustanoveniach,

o ktoré sa tento dôvod opiera.

68. Podľa súčasne s výrokom uvedeným v odseku 1

dovolací súd zruší napadnuté rozhodnutie alebo jeho časť, alebo aj chybné konanie, ktoré

napadnutému rozhodnutiu predchádzalo. Po zrušení rozhodnutia odvolacieho súdu dovolací

súd podľa okolností prípadu zruší aj predchádzajúce rozhodnutie súdu prvého stupňa. Ak je

nezákonný len niektorý výrok napadnutého rozhodnutia alebo rozhodnutia súdu prvého

stupňa a ak ho možno oddeliť od ostatných, zruší dovolací súd len tento výrok. Ak však

zruší hoci len sčasti výrok o vine, zruší vždy súčasne celý výrok o treste, ako aj ďalšie

výroky, ktoré majú vo výroku o vine svoj podklad. Zruší aj ďalšie rozhodnutia na zrušené

rozhodnutie obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením,

stratili podklad.

69. Ako z citovaných ustanovení vyplýva, sťažovateľka mala,

resp. má k dispozícii mimoriadny opravný prostriedok, ktorý jej zákon priznáva na ochranu

základných práv a o ktorom (dovolaní) je oprávnený rozhodovať príslušný všeobecný súd –

najvyšší súd ako dovolací súd, ktorého povinnosťou by bolo v prípade zistenia zásahu

do týchto práv poskytnúť im primeranú ochranu. Námietky sťažovateľky tak, ako ich ona

predostrela ústavnému súdu, sa javia ako dovolacie dôvody, a to nielen spôsobom, akým sú

sťažovateľkou opísané, ale aj tým, ako ich sama pomenovala. Za takejto situácie je to potom

práve najvyšší súd, ktorý by sa mal v rozsahu svojho preskúmavacieho oprávnenia

dovolacieho súdu v podstate vysporiadať s rovnakými skutkovými a právnymi argumentmi,

aké sú obsiahnuté aj v ústavnej sťažnosti.

70. Pre úplnosť je však na tomto mieste potrebné poznamenať, že o tom, či dovolanie

je alebo nie je prípustné a či je alebo nie je v danej trestnej veci naplnený ten-ktorý dovolací

dôvod, je v konečnom dôsledku oprávnený rozhodnúť iba najvyšší (dovolací) súd (nie

ústavný súd), avšak na základe argumentácie sťažovateľky tak, ako ju formulovala

v aktuálnej ústavnej sťažnosti, neostávalo ústavnému súdu iné, iba zotrvať na závere

o absencii svojej právomoci (pozri napr. ).

71. Ústavný súd pripomína, že princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je

ústavným príkazom pre každú osobu − fyzickú aj právnickú. Preto každý, kto namieta

porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a predtým,

ako podá sťažnosť ústavnému súdu, musí si uplatniť ochranu základných práv a slobôd

na orgáne verejnej moci, ktorého právomoc predchádza právomoci ústavného súdu

(, , ).

72. Podľa zistenia ústavného súdu tak sťažovateľka dosiaľ neurobila (nepodala

dovolanie), a to znamená, že nesplnila požiadavku vyjadrenú v § 132 ods. 2 zákona

o ústavnom súde, čo robí z jej ústavnej sťažnosti v tejto časti sťažnosť neprípustnú

a zároveň takú, ktorú ústavný súd nemá právomoc prerokovať (§ 132 ods. 1 zákona

o ústavnom súde), a to sú dôvody pre jej odmietnutie podľa § 56 ods. 2 písm. a) a d) zákona

o ústavnom súde.

73. K ďalším námietkam sťažovateľky, spočívajúcim v tvrdení, že konajúcimi

všeobecnými súdmi nebol dostatočne, resp. správne zistený skutkový stav veci, že nebola

zohľadnená celková dĺžka trvania trestného konania do výšky trestu, ako aj vytýkaná

nedostatočnosť odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu, ktoré ako také síce

prima facie nevykazujú spôsobilosť byť subsumované pod niektorý zo zákonných dôvodov

dovolania uvedených v , ústavný súd poznamenáva, že ak

by prípadné dovolacie konanie otvorilo otázku zákonnosti uznania viny a uloženia trestu

sťažovateľke, a to na základe ňou tvrdených skutočností, ktoré sa naopak v predostretej

forme javia ako dovolacie dôvody, nepochybne by sa to mohlo dotknúť aj v úvode tohto

odseku uvedených námietok sťažovateľky a mať na ne adekvátny reálny dopad. Preto

zaoberať sa týmito námietkami v štádiu, keď ešte existuje právomoc iného orgánu verejnej

moci (najvyššieho súdu), ktorá je predsunutá oprávneniam ústavného súdu, je zo strany

ústavného súdu predčasným. To opäť predstavuje nedostatok právomoci ústavného súdu

konať o tejto časti sťažnosti a zároveň aj jej neprípustnosť z dôvodu nevyčerpania do úvahy

prichádzajúceho mimoriadneho opravného prostriedku.

74. Vzhľadom na uvedené, rešpektujúc postavenie ústavného súdu ako nezávislého

súdneho orgánu ochrany ústavnosti ( ), ktorý nie je alternatívnou ani

mimoriadnou opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov

(, ), ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľky už pri jej

predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie

podľa a v okolnostiach danej veci považuje

ústavnú sťažnosť aj za neprípustnú podľa , a ako takú

ju odmietol podľa aj z tohto dôvodu.

75. Pretože ústavná sťažnosť sťažovateľky bola ako celok odmietnutá, neprichádzalo

do úvahy zaoberať sa jej ďalšími požiadavkami uvedenými v jej petite, rozhodovanie

o ktorých je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu

v tomto prípade nedošlo (pozri ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. mája 2019