Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 211/2019
PDF · 298.15 KB
No categories available
I. ÚS 211/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. mája 2019 v senáte
zloženom z predsedníčky Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov Miroslava
Duriša a Mojmíra Mamojku predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, zastúpenej advokátskou kanceláriou URBAN FALATH
GAŠPEREC BOŠANSKÝ, s. r. o., advokátska kancelária, Havlíčková 16, Bratislava,
v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Ondrej Urban, MBA, vo veci namietaného
porušenia čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 2 ods. 2
Listiny základných práv a slobôd a porušenia základných práv zaručených v čl. 17 ods. 2
a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základných práv zaručených v čl. 36 ods. 1,
čl. 38 ods. 2 a čl. 39 Listiny základných práv a slobôd, práv zaručených v čl. 6 ods. 1 a 2
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práv zaručených v čl. 47 a čl. 48
ods. 1 a 2 Charty základných práv Európskej únie uznesením Krajského súdu v Bratislave
sp. zn. 4 To 94/2018 z 8. novembra 2018 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. marca
2019 elektronickou formou doručená ústavná sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie čl. 1 ods. 1
a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 2 ods. 2
Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a porušenie základných práv
zaručených v čl. 17 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy, základných práv zaručených v čl. 36
ods. 1, čl. 38 ods. 2 a čl. 39 listiny, práv zaručených v čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práv zaručených v čl. 47 a čl. 48
ods. 1 a 2 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) uznesením Krajského
súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 To 94/2018 z 8. novembra 2018.
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola rozsudkom
Okresného súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 2 T 8/2016 z 26. júna 2018
uznaná vinnou z pokračovacieho obzvlášť závažného zločinu podvodu podľa § 221 ods. 1
a ods. 4 písm. a) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov
(ďalej len „Trestný zákon“), za spáchanie ktorého jej bol podľa § 221 ods. 4 Trestného
zákona s použitím § 38 ods. 2 a 3 a § 36 písm. j) Trestného zákona uložený trest odňatia
slobody vo výmere 12 rokov so zaradením sťažovateľky na jeho výkon do ústavu
so stredným stupňom stráženia podľa § 48 ods. 2 písm. b) Trestného zákona. Zároveň bol
sťažovateľke podľa § 76 ods. 1 a § 78 ods. 1 Trestného zákona uložený ochranný dohľad
na dobu 2 rokov. Ďalšie výroky rozsudku sa týkali náhrady škody spôsobenej trestným
činom poškodeným.
3. Proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 2 T 8/2016 z 26. júna 2018 sťažovateľka
podala odvolanie, ktoré krajský súd uznesením sp. zn. 4 To 94/2018 z 8. novembra 2018
podľa § 319 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej
len „Trestný poriadok“) zamietol.
4. Podľa názoru sťažovateľky všeobecné súdy oboch stupňov zasiahli do jej
základného práva na súdnu ochranu, základného práva na obhajobu a práva na spravodlivý
proces, keď v jej trestnej veci nesprávne hodnotili vykonané dôkazy, nedostatočne
a nesprávne zistili skutkový stav veci v podstatných okolnostiach, nesprávne právne
kvalifikovali skutok, ktorého sa mala dopustiť, aplikovali nesprávnu trestnú sadzbu,
nevykonali navrhované doplnenie dokazovania a uložili jej nespravodlivý, neprimeraný,
neproporcionálny, a teda nezákonný trest. V dôsledku toho považuje obe rozhodnutia
(okresného súdu aj krajského súdu) za nezákonné a ústavne nekonformné.
5. Sťažovateľka tvrdí, že jej uznanie za vinnú konajúcimi všeobecnými súdmi je
„postavené výlučne na dohadoch a špekulatívnych domnienkach, ktoré... neboli skutkovo
ničím podložené a ani preukázané“.
6. Zvlášť napadnutému uzneseniu krajského súdu sp. zn. 4 To 94/2018 z 8. novembra
2018 sťažovateľka vyčíta jeho arbitrárnosť, zmätočnosť a nepreskúmateľnosť z dôvodu jeho
nezrozumiteľnosti a nedostatku dôvodov. Podľa presvedčenia sťažovateľky odvolací súd jej
nedal odpovede na právne a skutkovo relevantné otázky a nevysporiadal sa riadne a náležite
s argumentmi obhajoby.
7. Argumentáciu odvolacieho súdu v napadnutom rozhodnutí sťažovateľka považuje
za vecne a právne nesprávnu, a tak nezákonnú a ústavne nekonformnú bez dostatočných
logicko-právnych odpovedí na kľúčové namietané otázky obhajoby. Druhostupňové
rozhodnutie v spojení s rozhodnutím okresného súdu podľa jej názoru vychádza z „ničím
nepodložených faktov a tvrdení“.
8. Ďalšia výčitka sťažovateľky adresovaná krajskému súdu spočíva v tom, že sa
v celom rozsahu stotožnil s názorom prvostupňového súdu, pritom „svoje tvrdenia žiadnym
bližším spôsobom nešpecifikoval a ani nijakým spôsobom skutkovo, vecne ani právne
nerozviedol, a preto v rozhodnutí odvolacieho súdu nedáva rovnako tak odpovede na nosné
a kľúčové otázky, týkajúce sa merita veci“.
9. Podľa sťažovateľky druhostupňové rozhodnutie vychádza zo skutkového stavu,
ktorý bol na základe vykonaných dôkazov v podstatných okolnostiach nesprávne zistený
a pri zisťovaní skutkového stavu boli závažným spôsobom porušené ustanovenia, ktorými
sa má zabezpečiť objasnenie veci, ako aj právo na obhajobu.
10. Konkrétne námietky sťažovateľka rozdelila do jednotlivých častí nasledujúco:
11. A. Napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu je nezákonné, ústavne nekonformné,
pretože sťažovateľke bol uložený taký druh trestu, ktorý zákon za prejednávaný trestný čin
nepripúšťa.
12. Sťažovateľka uviedla, že všeobecné súdy ju odsúdili bez toho, aby mali
bez akýchkoľvek pochybností preukázanú jej vinu, a bez toho, aby boli naplnené všetky
obligatórne znaky skutkovej podstaty trestného činu podvodu. Podľa nej nebola riadne
a presvedčivo preukázaná výška spôsobenej škody. Tvrdí tiež, že jej bol uložený určitý druh
trestu bez toho, aby to zákon pri konkrétnom trestnom čine pripúšťal, pretože uloženie
takéhoto trestu je viazané na určité podmienky, ktoré v jej prípade neboli splnené ani
preukázané. Je presvedčená, že v jej prípade nemožno ani len hovoriť o trestnom čine
podvodu, keďže preukázateľne neboli naplnené viaceré obligatórne znaky tejto skutkovej
podstaty (subjektívna a objektívna stránka) označeného trestného činu. S ohľadom
na dôkaznú situáciu podľa sťažovateľky mal byť skutok posudzovaný ako neoprávnené
podnikanie (§ 251 Trestného zákona). Ako sťažovateľka ďalej uvádza, tým, že došlo
k vysloveniu nesprávneho výroku o vine, súčasne došlo aj k nesprávnemu výroku o treste,
keďže „bez splnenia zákonom ustanovených podmienok bola evidentne prekročená horná
hranica trestnej sadzby“.
13. B. Nesprávne zaradenie sťažovateľky do ústavu na výkon trestu iného stupňa
stráženia, než do ktorého mala byť v zmysle zákona zaradená.
14. Podľa sťažovateľky pri správnom postupe všeobecných súdov mala byť na výkon
trestu odňatia slobody zaradená do ústavu s minimálnym stupňom stráženia, pretože
v posledných desiatich rokoch pred spáchaním „údajného“ trestného činu nebola vo výkone
trestu odňatia slobody za úmyselný trestný čin a súčasne jej nebol uložený trest odňatia
slobody prevyšujúci pätnásť rokov.
15. C. Napadnuté rozhodnutie je nezákonné a ústavne nekonformné, pretože
vychádza z nedostatočne, resp. nesprávne zisteného skutkového stavu veci.
16. Sťažovateľka je presvedčená, že názor konajúcich súdov o naplnení všetkých
znakov skutkovej podstaty obzvlášť závažného zločinu podvodu podľa § 221 ods. 1 a 4
písm. a) Trestného zákona „je právne mylný a vecne a právne nesprávny“.
17. Tvrdí tiež, že všeobecné súdy reagovali iba na dôkazy, ktoré sťažovateľku
usvedčovali bez toho, aby prihliadali aj na skutočnosti svedčiace v jej prospech. V tom
videla porušenie práva na spravodlivý proces a práva na obhajobu.
18. Skutkový stav bol podľa sťažovateľky založený len na domnienkach,
predpokladoch a hypotézach, ktoré sa však neopierali o žiadne dôveryhodné dôkazy
v súdnom spise.
19. D. Absencia naplnenia subjektívnej stránky pri trestnom čine podvodu.
20. Nebolo podľa sťažovateľky dostatočne preukázané, že by už od začiatku konala
s úmyslom iného poškodiť a seba alebo iného na škodu cudzieho majetku obohatiť, a pritom
z tejto pohnútky niekoho uviedla do omylu alebo niečí omyl využila. Naopak, podľa
sťažovateľky bolo preukázané, že poškodeným požičané peniaze vracala a tvrdenie
všeobecných súdov o tom, že išlo o akúsi jej taktiku, nemôže bez podloženia relevantnými
dôkazmi v žiadnom prípade obstáť. Tvrdí tiež, že ani jeden poškodený (nikdy) v trestnom
konaní netvrdil, že by ich presviedčala, aby jej peniaze poskytli. Zo spisového materiálu
malo vyplývať, že poškodení sťažovateľke peniaze požičali dobrovoľne, z vlastného
rozhodnutia, bez jej nátlaku.
21. Sťažovateľka vytýka konajúcim súdom, že nestačí len niečo nepodložene tvrdiť,
ale je potrebné v každom prípade nespochybniteľným spôsobom dokázať pravdivosť,
objektívnosť, vecnú správnosť a vierohodnosť týchto tvrdení. Podľa nej v danej trestnej veci
neexistuje nespochybniteľný dôkaz pre vyslovenie jej viny.
22. E. Absencia preukázania výšky škody ako jedného z formálnych a obligatórnych
znakov kvalifikovanej skutkovej podstaty trestného činu podvodu.
23. V trestnom konaní podľa sťažovateľky nebola riadne a presvedčivo preukázaná
a ani nijakým spôsobom zdokumentovaná výška škody ako obligatórny znak kvalifikovanej
skutkovej podstaty trestného činu podvodu. Tvrdí, že výška škody musí byť
nespochybniteľne a objektívne preukázaná. Takémuto objektívnemu dôkazu však
nezodpovedá len samotné vyčíslenie škody poškodenými. A aj napriek tomu, že výška
škody nebola v tomto konaní zdokumentovaná, prvostupňový súd a následne odvolací súd
priznali poškodeným jej náhradu, aj keď táto bola podľa sťažovateľky vo všetkých
prípadoch premlčaná. Teda okrem toho, že konajúci súd nepoznal presne určený rozsah
škody, vôbec nešpecifikoval, či boli splnené všetky zákonné podmienky pre jej priznanie,
najmä s ohľadom na existenciu zmeniek, o ktorých nebolo možné hovoriť, či súviseli alebo
nesúviseli s predmetom trestného konania.
24. Aj keď konajúci súd nemal na podklade vykonaného dokazovania presne
preukázanú výšku spôsobenej škody, odmietol vykonať dôkazy navrhované sťažovateľkou,
čo sa týka jej zistenia, a to skúmaním výšky finančných prostriedkov na bankových účtoch
všetkých poškodených v čase inkriminovaného skutku.
25. Sťažovateľka ďalej uvádza, že neobstojí ani názor všeobecných súdov, že všetci
poškodení sa nechali nalákať sťažovateľkou, ktorá len „údajnou“ taktikou využila
pravdepodobne neznalosť poškodených a „pro forma“ s nimi uzatvorila zmluvy
o pôžičkách so všetkými náležitosťami tak, ako ich zákonodarca vymedzuje. Nepopiera, že
nevrátila všetky finančné prostriedky, ktoré si požičala, avšak nevrátenie finančných
prostriedkov v dohodnutom termíne predsa samo osebe, podľa jej slov, nenapĺňa žiadnu
skutkovú podstatu trestného činu.
26. Konajúce súdy bez toho, aby akýmkoľvek spôsobom overovali vierohodnosť
tvrdení poškodených, dospeli k záveru, že sťažovateľka poškodeným prezentovala nereálne
či nerealistické výnosy, a to na účel vylákať od nich peniaze. K tomu sťažovateľka dodáva,
že nebol predložený žiaden dôkaz o tom, že by mala garantovať poškodeným presný,
konkrétny a podľa názoru súdov nerealistický výnos.
27. F. Absencia naplnenia objektívnej stránky skutkovej podstaty trestného činu
podvodu.
28. Sťažovateľka je toho názoru, že v danom prípade sa nepodarilo preukázať verziu
o uvedení iného do omylu a súčasne týmto konaním spôsobiť na cudzom majetku škodu
a zároveň seba alebo iného obohatiť, a to najmä s ohľadom na skutočnosť, že opakovane
zhodnotila rôzne sumy peňazí, ktoré aj v dohodnutých termínoch poškodeným vrátila, a to
aj s určitým výnosom, a súčasne, že sa sťažovateľka s približne tretinou poškodených nikdy
osobne nestretla a s touto skupinou poškodených ani nikdy nijakým spôsobom
nekomunikovala. S ohľadom na túto skutočnosť nebolo nikdy de iure možné preukázať jej
podvodný úmysel.
29. Jednoznačne bolo preukázané, že poškodení dobrovoľne sťažovateľke požičali
finančné prostriedky na účel ich zhodnotenia, pričom nevrátenie týchto finančných
prostriedkov má výlučne záväzkovo-právny charakter. Ich nesplnením nemohlo dôjsť
k spáchaniu trestného činu, ale výlučne k záväzkovo-právnej zodpovednosti v rovine
občiansko-právnych alebo obchodno-právnych vzťahov.
30. Porušenie práva na obhajobu sťažovateľka vidí v tom, že v trestnom konaní boli
produkované výlučne len dôkazy proti jej osobe a ňou navrhnuté dôkazy konajúce
všeobecné súdy zamietli, čím bola zároveň porušená zásada rovnosti strán a nerešpektovaný
kontradiktórny charakter konania.
31. Sťažovateľka zdôraznila, že v predmetnej veci i odvolací súd odmietol vykonať
navrhované dôkazy vôbec predtým, ako poznal ich obsah. Ich vykonanie pritom mohlo
prispieť k zisteniu skutočne spôsobenej škody, a nie k zisteniu výšky škody, ktorú uvádzajú
jednotliví poškodení.
32. K namietanému porušeniu zásady kontradiktórnosti sťažovateľka uviedla, že nie
je postačujúce, aby sa rozhodnutie v trestnom konaní opieralo len o tvrdenia a prednesy
poškodených, alebo len o dôkazy predložené – poskytnuté – poškodenými.
33. Sťažovateľka namieta aj skutočnosť, že trest odňatia slobody, ktorý jej bol
uložený, je nepochybne nespravodlivý, neprimeraný a celkom neproporcionálny. Toto
tvrdenie odvodzuje od skutočnosti, že prípravné konanie trvalo viac ako 8 rokov a viac ako
2 roky trvalo konanie pred prvostupňovým súdom. Takto extrémne dlho trvajúce trestné
konanie nezodpovedá hľadiskám rozhodným pre ukladanie trestov, ako ani judikatúre
Európskeho súdu pre ľudské práva či ústavného súdu alebo aj Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“).
34. Odvolací súd pritom svojou argumentáciou ospravedlnil už uvedenú dĺžku
trestného konania tým, že neprimerané prieťahy v tomto trestnom konaní boli spôsobené
výlučne samotným správaním sťažovateľky. V tejto súvislosti sa sťažovateľka pýta, prečo
„prokurátor ako pán sporu teda nevyužil prostriedok ktorý má k dispozícii a nenavrhol
v celom prípravnom konaní väzbu pre obvinenú? Prečo odvolací súd opätovne aj v tejto
časti hľadal len dôvody svedčiace v jej neprospech, pričom odignoroval zjavnú nečinnosť
samotného prokurátora počas samotného prípravného konania?“.
35. Sťažovateľka trvá na svojom názore, a to, že extrémne neprimeraná dĺžka
konania mala byť v súlade s čl. 6 ods. 1 dohovoru premietnutá v uloženom treste odňatia
slobody pri použití mimoriadneho zmierňovacieho režimu inkorporovaného pod § 39
Trestného zákona. Porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj vnútroštátnych ustanovení
s ohľadom na extrémnu dĺžku trestného konania odsúdená namietala aj v odvolaní, pričom
odvolací súd sa touto jej obhajobou opätovne náležitým spôsobom nezaoberal.
36. V dôsledku uvedeného je sťažovateľka toho názoru, že napadnuté rozhodnutie
krajského súdu je založené na nesprávnom použití hmotnoprávneho ustanovenia, čím bolo
zásadným spôsobom porušené jej právo na obhajobu a trest bol uložený mimo zákonom
ustanovenej trestnej sadzby.
37. Napokon sťažovateľka vyčíta všeobecným súdom, že si nesplnili povinnosť
aplikovať na jej trestnú vec test proporcionality a neprihliadli ani na to, či:
- je sledovaný cieľ legitímny, či je teda žiadaný cieľ nevyhnutý v slobodnej
a demokratickej spoločnosti,
- je dané racionálne spojenie medzi cieľom a vybranými prostriedkami,
- existujú prípadne alternatívne prostriedky, ktoré by boli menej intenzívne, prípadne
pôvodne zvolený prostriedok úplne vylučujúce.
38. Sťažovateľka zastáva názor, že dostatočným spôsobom preukázala, že konajúce
súdy v danom prípade nedostatočným spôsobom zistili skutkový stav veci, nesprávne
právne vec posúdili, v dôsledku čoho vyvodili nielen nesprávny, ale aj nespravodlivý
právny záver. Rozhodnutia prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho súdu sú podľa nej
okrem iného „zaťažené vadou arbitrárnosti a vadou zmätočnosti a vadou
nepreskúmateľnosti pre nedostatok dôvodov, lebo odvolací súd vo svojom (ne)odôvodnení
nedáva žiadne náležité právne odpovede na otázky, na ktoré sťažovateľka v podanom
odvolaní apelovala“.
39. Odvolací súd v danom prípade neposkytol sťažovateľke dostatočné zdôvodnenie
svojho rozhodnutia, ktoré v podstatnej miere založil na reprodukovaní jednotlivých
výpovedi poškodených, následne stroho opísal vykonané dôkazy, ešte stručnejší výklad
poskytol pri odmietnutí vykonania navrhovaného dokazovania, pritom absolútne
nepovažoval za potrebné vyjadriť sa k argumentácii, čo sa týka nepreukázania úmyslu,
nedostatočnému vyčísleniu skutočne spôsobenej škody, popretím pravosti listín, ako aj
k nerešpektovaniu testu proporcionality. Krajský súd podľa sťažovateľky rovnako
nepovažoval za podstatné objasniť nezrovnalosti, ktoré sa pri vykonávaní jednotlivých
dôkazov objavili a ktoré mohli mať podstatný vplyv na posúdenie otázky jej viny alebo
neviny zo spáchania trestného činu, ktorý sa jej v tomto konaní kládol za vinu. Konajúci súd
nevenoval žiadnu pozornosť zmenkám, neuviedol, ako sa vysporiadal s týmito dôkazmi,
resp. sa nijakým spôsobom nevyjadril k otázke posúdenia zmeniek, ako v danom konaní
postupoval v prípade otázky, či predmetné zmenky súviseli alebo nesúviseli s predmetom
tohto konania. Súd rovnako ani nevysvetlil „mantru o obchodovaní na burze“ tak, ako to
namietala sťažovateľka, a opieral sa pritom o niečo, čo nikdy poškodení nepovedali.
Súčasne všeobecný súd úplne odignoroval písomné zmluvy o pôžičke, o ktorých iba slovne
povedal, že boli „na oko“, no ako k tomu dospel a na základe akého dokazovania, to už
rovnako odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia nijakým spôsobom neuvádza.
40. V závere sťažovateľka uviedla, že opätovne ani na podklade rozhodnutia
odvolacieho súdu jej nie je zrejmé, na základe čoho a z akého dôvodu priznal nárok
niektorým z poškodených na náhradu škody v celom rozsahu, niektorým ju priznal
čiastočne a niektorým ju nepriznal vôbec. Uvedeným konaním tak konajúci súd podľa
sťažovateľky žiadnym spôsobom neozrejmil svoje myšlienkové pochody, v dôsledku čoho
odsúdená môže hľadať odpovede na nastolenú problematiku iba v rovine dohadov,
domnienok či v rovine svojich úvah. Sťažovateľka nedostatočné, nepresvedčivé, arbitrárne
a nepreskúmateľné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia vidí najmä v už uvedených
konkrétnostiach a je toho názoru, že orgány činné v trestnom konaní a následne ani
konajúce súdy (i) nereflektovali základné procesné zásady a požiadavky trestného konania,
(ii) nezaoberali sa absenciou adekvátnych rozhodujúcich dôkazov pre zistenie skutkového
stavu bez dôvodných pochybností a (iii) dostatočným spôsobom nereagovali
a nevysporiadali sa s jej námietkami prezentovanými v priebehu súdneho konania.
41. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„Krajský súd v Bratislave, Uznesením sp. zn. 4 To/94/2018 zo dňa 08. 11. 2018
porušil základné práva Sťažovateľky a to práva vyplývajúce z čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1, čl. 38 ods. 2 a čl. 39 Listiny základných
práv a slobôd a tiež aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 6 ods. 2
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a tiež aj právo na spravodlivý
proces podľa čl. 47 a čl. 48 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Charty základných práv Európskej únie
a súčasne i porušil čl. 1 ods. 1 Ústavy SR v nadväznosti na čl. 2 ods. 2 Ústavy SR v spojení
s čl. 2 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd.
Uznesenie Krajského súd v Bratislave, sp. zn. 4 To/94/2018 zo dňa 08. 11. 2018
zrušuje a prikazuje Krajskému súdu v Bratislave vo veci znova konať a rozhodnúť.
Sťažovateľke priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 623,37 EUR, ktorú
je Krajský súd v Bratislave povinný uhradiť na bankový účet právneho zástupcu
Sťažovateľky a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
42. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
43. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím
rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli
porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný
zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie…
44. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov účinného od 1. marca 2019 (ďalej len
„zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje
na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje
inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v § 56
ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
45. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
46. Ústavný súd v prvom rade pripomína, že podľa § 45 zákona o ústavnom súde je
viazaný rozsahom a dôvodmi návrhu na začatie konania, ak § 89 neustanovuje inak.
Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh požadovaného výroku
rozhodnutia. Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľka domáha
v petite svojej ústavnej sťažnosti, preto v danej veci ústavný súd rozhodoval o porušení tých
práv a iba v súvislosti s tým rozhodnutím orgánu verejnej moci, ktorých vyslovenia
porušenia sa sťažovateľka dožaduje v návrhu na rozhodnutie, t. j. v petite ústavnej
sťažnosti. Tvrdenia o porušení iných práv, inými orgánmi verejnej moci, ktoré sťažovateľka
uvádza v texte ústavnej sťažnosti mimo petitu, je podľa názoru ústavného súdu potrebné
považovať iba za súčasť jej argumentácie (napr. III. ÚS 149/04, III. ÚS 235/05, II. ÚS
65/07).
47. Vzhľadom na uvedené ústavný súd považoval za predmet sťažnosti namietané
porušenie čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy v spojení s čl. 2 ods. 2 listiny a porušenie
základných práv zaručených v čl. 17 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy, základných práv
zaručených v čl. 36 ods. 1, čl. 38 ods. 2 a čl. 39 listiny, práv zaručených v čl. 6 ods. 1 a 2
dohovoru a práv zaručených v čl. 47 a čl. 48 ods. 1 a 2 charty uznesením krajského súdu
sp. zn. 4 To 94/2018 z 8. novembra 2018, ku ktorému malo dôjsť arbitrárnosťou,
zmätočnosťou, nezrozumiteľnosťou, a tak nepreskúmateľnosťou napadnutého rozhodnutia,
ako aj jeho nedostatočným odôvodnením.
48. Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický
a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.
49. Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej
medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
50. Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,
ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len
pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.
51. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
52. Podľa čl. 2 ods. 2 listiny štátnu moc možno uplatňovať iba v prípadoch
a v medziach ustanovených zákonom, a to spôsobom ktorý ustanoví zákon.
53. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
54. Podľa čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby jeho vec bola prerokovaná
verejne, bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť iba v prípadoch ustanovených zákonom.
55. Podľa čl. 39 listiny iba zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a aký
trest, prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno za jeho spáchanie uložiť.
56. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...
57. Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje
za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.
58. Podľa čl. 47 charty každý, koho práva a slobody zaručené právom únie sú
porušené, má za podmienok ustanovených v tomto článku právo na účinný prostriedok
nápravy pred súdom.
Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej
lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Každý musí mať
možnosť poradiť sa, obhajovať sa a nechať sa zastupovať.
Právna pomoc sa poskytuje osobám, ktoré nemajú dostatočné prostriedky v prípade,
ak je táto pomoc potrebná na zabezpečenie efektívneho prístupu k spravodlivosti.
59. Podľa čl. 48 ods. 1 charty každý, kto je obvinený, sa považuje za nevinného, kým
jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.
60. Podľa čl. 48 ods. 2 charty každý, kto je obvinený, má zaručené právo
na obhajobu.
61. Pokiaľ ide o namietané porušenie označených základných práv zaručených
ústavou a listinou a práv zaručených dohovorom a chartou tým, že rozhodnutie krajského
súdu je založené na nesprávnom použití hmotnoprávneho ustanovenia (spočívajúcom
v absencii naplnenia subjektívnej a objektívnej stránky stíhaného trestného činu,
nepreukázaním výšky spôsobenej škody riadne a presvedčivo, použitím nesprávnej právnej
kvalifikácie skutku, a nesprávnym zaradením sťažovateľky do ústavu na výkon trestu iného
stupňa stráženia, než do ktorého mala byť v zmysle zákona zaradená), ďalej tým, že
sťažovateľke bol uložený taký druh trestu, ktorý zákon za prejednávaný trestný čin
nepripúšťa, a trest bol uložený mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby, ako aj
porušením jej práva na obhajobu (keď boli produkované dôkazy iba v neprospech
sťažovateľky, bola porušená rovnosť zbraní a kontradiktórnosti konania, a bolo odmietnuté
vykonanie navrhovaného dokazovania), ústavný súd poznamenáva, že na preskúmanie
týchto námietok v rámci konania o ústavnej sťažnosti nemá dostatok právomoci.
62. Ako to vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu
poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,
keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Z princípu subsidiarity
zakotveného v čl. 127 ods. 1 ústavy („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) vyplýva, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne
úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených
kompetencií. Preto pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti
fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany tohto základného práva alebo
slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných
a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom
pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť
z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02,
I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06). Opačný záver by
znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad
uvedených v § 132 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde (obdobne III. ÚS 149/04,
63. Podľa § 368 ods. 1 Trestného poriadku dovolanie možno podať proti
právoplatnému rozhodnutiu súdu, ktorým bol porušený zákon alebo ak boli porušené
ustanovenia o konaní, ktoré mu predchádzalo, ak je toto porušenie dôvodom dovolania
podľa § 371.
64. Podľa § 368 ods. 2 Trestného poriadku ak tento zákon neustanovuje inak,
rozhodnutím podľa odseku 1 sa rozumie
a) rozsudok a trestný rozkaz,
...
h) rozhodnutie, ktorým bol zamietnutý riadny opravný prostriedok podaný proti
rozhodnutiu podľa písmen a) až g), alebo rozhodnutie, ktorým odvolací súd na základe
riadneho opravného prostriedku vo veci sám rozhodol.
65. Podľa § 369 ods. 2 Trestného poriadku proti právoplatnému rozhodnutiu súdu
druhého stupňa môže podať dovolanie z dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1
...
b) obvinený vo svoj prospech proti výroku, ktorý sa ho priamo týka.
66. Podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak
...
c) zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu,
...
h) bol uložený trest mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby alebo bol uložený
taký druh trestu, ktorý zákon za prejednávaný trestný čin nepripúšťa,
i) rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo
na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného
skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť,...
67. Podľa § 386 ods. 1 Trestného poriadku ak bol dovolacím súdom zistený dôvod
dovolania podľa § 371, vysloví rozsudkom porušenie zákona v príslušných ustanoveniach,
o ktoré sa tento dôvod opiera.
68. Podľa § 386 ods. 2 Trestného poriadku súčasne s výrokom uvedeným v odseku 1
dovolací súd zruší napadnuté rozhodnutie alebo jeho časť, alebo aj chybné konanie, ktoré
napadnutému rozhodnutiu predchádzalo. Po zrušení rozhodnutia odvolacieho súdu dovolací
súd podľa okolností prípadu zruší aj predchádzajúce rozhodnutie súdu prvého stupňa. Ak je
nezákonný len niektorý výrok napadnutého rozhodnutia alebo rozhodnutia súdu prvého
stupňa a ak ho možno oddeliť od ostatných, zruší dovolací súd len tento výrok. Ak však
zruší hoci len sčasti výrok o vine, zruší vždy súčasne celý výrok o treste, ako aj ďalšie
výroky, ktoré majú vo výroku o vine svoj podklad. Zruší aj ďalšie rozhodnutia na zrušené
rozhodnutie obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením,
stratili podklad.
69. Ako z citovaných ustanovení Trestného poriadku vyplýva, sťažovateľka mala,
resp. má k dispozícii mimoriadny opravný prostriedok, ktorý jej zákon priznáva na ochranu
základných práv a o ktorom (dovolaní) je oprávnený rozhodovať príslušný všeobecný súd –
najvyšší súd ako dovolací súd, ktorého povinnosťou by bolo v prípade zistenia zásahu
do týchto práv poskytnúť im primeranú ochranu. Námietky sťažovateľky tak, ako ich ona
predostrela ústavnému súdu, sa javia ako dovolacie dôvody, a to nielen spôsobom, akým sú
sťažovateľkou opísané, ale aj tým, ako ich sama pomenovala. Za takejto situácie je to potom
práve najvyšší súd, ktorý by sa mal v rozsahu svojho preskúmavacieho oprávnenia
dovolacieho súdu v podstate vysporiadať s rovnakými skutkovými a právnymi argumentmi,
aké sú obsiahnuté aj v ústavnej sťažnosti.
70. Pre úplnosť je však na tomto mieste potrebné poznamenať, že o tom, či dovolanie
je alebo nie je prípustné a či je alebo nie je v danej trestnej veci naplnený ten-ktorý dovolací
dôvod, je v konečnom dôsledku oprávnený rozhodnúť iba najvyšší (dovolací) súd (nie
ústavný súd), avšak na základe argumentácie sťažovateľky tak, ako ju formulovala
v aktuálnej ústavnej sťažnosti, neostávalo ústavnému súdu iné, iba zotrvať na závere
o absencii svojej právomoci (pozri napr. III. ÚS 243/2018).
71. Ústavný súd pripomína, že princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je
ústavným príkazom pre každú osobu − fyzickú aj právnickú. Preto každý, kto namieta
porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a predtým,
ako podá sťažnosť ústavnému súdu, musí si uplatniť ochranu základných práv a slobôd
na orgáne verejnej moci, ktorého právomoc predchádza právomoci ústavného súdu
(IV. ÚS 128/04, III. ÚS 250/08, I. ÚS 410/2011).
72. Podľa zistenia ústavného súdu tak sťažovateľka dosiaľ neurobila (nepodala
dovolanie), a to znamená, že nesplnila požiadavku vyjadrenú v § 132 ods. 2 zákona
o ústavnom súde, čo robí z jej ústavnej sťažnosti v tejto časti sťažnosť neprípustnú
a zároveň takú, ktorú ústavný súd nemá právomoc prerokovať (§ 132 ods. 1 zákona
o ústavnom súde), a to sú dôvody pre jej odmietnutie podľa § 56 ods. 2 písm. a) a d) zákona
o ústavnom súde.
73. K ďalším námietkam sťažovateľky, spočívajúcim v tvrdení, že konajúcimi
všeobecnými súdmi nebol dostatočne, resp. správne zistený skutkový stav veci, že nebola
zohľadnená celková dĺžka trvania trestného konania do výšky trestu, ako aj vytýkaná
nedostatočnosť odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu, ktoré ako také síce
prima facie nevykazujú spôsobilosť byť subsumované pod niektorý zo zákonných dôvodov
dovolania uvedených v § 371 ods. 1 Trestného poriadku, ústavný súd poznamenáva, že ak
by prípadné dovolacie konanie otvorilo otázku zákonnosti uznania viny a uloženia trestu
sťažovateľke, a to na základe ňou tvrdených skutočností, ktoré sa naopak v predostretej
forme javia ako dovolacie dôvody, nepochybne by sa to mohlo dotknúť aj v úvode tohto
odseku uvedených námietok sťažovateľky a mať na ne adekvátny reálny dopad. Preto
zaoberať sa týmito námietkami v štádiu, keď ešte existuje právomoc iného orgánu verejnej
moci (najvyššieho súdu), ktorá je predsunutá oprávneniam ústavného súdu, je zo strany
ústavného súdu predčasným. To opäť predstavuje nedostatok právomoci ústavného súdu
konať o tejto časti sťažnosti a zároveň aj jej neprípustnosť z dôvodu nevyčerpania do úvahy
prichádzajúceho mimoriadneho opravného prostriedku.
74. Vzhľadom na uvedené, rešpektujúc postavenie ústavného súdu ako nezávislého
súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je alternatívnou ani
mimoriadnou opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov
(II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľky už pri jej
predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie
podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde a v okolnostiach danej veci považuje
ústavnú sťažnosť aj za neprípustnú podľa § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde, a ako takú
ju odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. d) zákona o ústavnom súde aj z tohto dôvodu.
75. Pretože ústavná sťažnosť sťažovateľky bola ako celok odmietnutá, neprichádzalo
do úvahy zaoberať sa jej ďalšími požiadavkami uvedenými v jej petite, rozhodovanie
o ktorých je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu
v tomto prípade nedošlo (pozri čl. 127 ods. 2 ústavy).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. mája 2019