Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 93/2019
PDF · 195.69 KB
No categories available
II. ÚS 93/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. mája 2019 v senáte
zloženom z predsedníčky Jany Laššákovej a zo sudcov Petra Molnára a Ľuboša Szigetiho
(sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť , správcu
konkurznej podstaty úpadcu , , ,
zastúpeného advokátskou kanceláriou Zvara advokáti s. r. o., Námestie SNP 1, Bratislava,
v mene ktorej koná advokát Mgr. Peter Zvara, vo veci namietaného porušenia základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na
spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd
uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1 Cbi 1/2015 z 8. januára 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť , správcu konkurznej podstaty úpadcu
, o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. marca
2019 doručená ústavná sťažnosť , správcu konkurznej podstaty
úpadcu , , (ďalej len „sťažovateľ“),
vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením
Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 Cbi 1/2015 z 8. januára 2019
(ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
2. Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že uznesením krajského súdu sp. zn. 6 K 234/2000
z 8. marca 2001 bol na majetok dlžníka vyhlásený konkurz. Návrhom
na vydanie platobného rozkazu podaným na Okresnom súde Bratislava III z 10. decembra
2003 sa žalobca ‒Západoslovenská vodárenská spoločnosť, a. s., domáhal proti dlžníkovi
v konkurze úhrady svojich pohľadávok, ktoré vznikli po vyhlásení konkurzu.
V kompetenčnom spore o príslušnosť všeobecného súdu rozhodol Najvyšší súd Slovenskej
republiky uznesením sp. zn. 5 Ndob 1/2016 z 18. februára 2016 tak, že vec prikázal
krajskému súdu, ktorý vo veci rozhodol.
3. Krajský súd ako súd prvej inštancie vo veci právoplatne rozhodol rozsudkom
sp. zn. 1 Cbi 1/2015 z 22. mája 2018 tak, že uložil sťažovateľovi povinnosť zaplatiť sumu
23 895 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 10 % ročne od 8. októbra 2003 do troch dní
od právoplatnosti rozsudku. Otázka samotného rozsudku a jeho výroku o povinnosti zaplatiť
uvedenú sumu však nie je podstatou sťažnosti sťažovateľa, no sťažovateľ je presvedčený
o tom, že spor vo veci bol vyvolaný popretím pohľadávky, ktorá vznikla po vyhlásení
konkurzu zo strany správcu, a teda prejednávaná vec mala charakter incidenčného sporu
o určenie pohľadávky proti podstate.
4. Uznesením krajského súdu sp. zn. 1 Cbi 1/2015 z 2. júla 2018, ktoré vydal vyšší
súdny úradník, krajský súd rozhodol o náhrade trov konania tak, že žalovanému
(sťažovateľovi) uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 3 668,31 € na účet právneho
zástupcu žalobcu do troch dní od právoplatnosti tohto uznesenia. Na vyčíslenie výšky trov
pritom aplikoval ustanovenie § 10 ods. 1 a 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).
5. Proti uzneseniu krajského súdu vydanému vyšším súdnym úradníkom o náhrade
trov konania z 2. júla 2018 podal sťažovateľ sťažnosť, v ktorej namietal použitie
nesprávneho ustanovenia vyhlášky pri vyčíslení náhrady trov žalobcu. Sťažovateľ zdôraznil,
že incidenčná žaloba má charakter určovacej žaloby a súdny poplatok sa riadi položkou č. 2
písm. b) zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Z. z. o súdnych poplatkoch v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“) a sadzobníka súdnych
poplatkov. Zároveň sťažovateľ poukázal na ustálenú rozhodovaciu prax všeobecných súdov
(uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Obo 135/2008 z 29. septembra
2008, sp. zn. 4 Obo 262/2007 z 8. apríla 2008), ako aj uznesenie ústavného súdu sp. zn. III.
ÚS 534/2011 z 13. decembra 2011, podľa ktorých incidenčná žaloba o určenie pravosti,
výšky alebo poradia pohľadávky je určovacou žalobou a hodnotu tohto sporu nemožno
určiť. Výška tarifnej odmeny advokáta sa preto má určiť podľa § 11 ods. 1 vyhlášky
o odmenách advokátov ako v spore s neoceniteľnou hodnotou veci.
6. Krajský súd namietaným uznesením sp. zn. 1 Cbi 1/2015 z 8. januára 2019
o sťažnosti rozhodol tak, že sťažovateľovi ako žalovanému uložil povinnosť zaplatiť
žalobcovi náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 4 163,04 €, teda zotrval na aplikovaní
podľa sťažovateľa nesprávneho ustanovenia vyhlášky o odmenách advokátov na výšku trov
prejednávanej veci a zároveň vyhovel aj sťažnosti žalobcu a priznal mu daň z pridanej
hodnoty.
7. Sťažovateľ namieta, že uvedeným rozhodnutím krajský súd porušil jeho základné
právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdneho konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže napriek upozorneniu sťažovateľa nerešpektoval ustálenú
rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít a pri určení výšky trov právneho zastúpenia
zotrval na použití nesprávneho ustanovenia vyhlášky o odmenách advokátov. Krajský súd
vydal uznesenie, ktorého závery sú nielen nesprávne, ale aj neodôvodniteľné, neudržateľné
a svojvoľné. Týmto postupom porušil nielen práva sťažovateľa, ale negatívne zasiahol aj do
práv a právom chránených záujmov konkurzných veriteľov, pretože pohľadávky proti
podstate sa uspokojujú prednostne pred pohľadávkami iných veriteľov. Krajský súd podľa
sťažovateľa pri rozhodnutí o výške trov právneho zastúpenia vybočil zo štandardov
právneho výkladu a aplikácie príslušných noriem vyhlášky o odmenách advokátov, ktoré sú
v praxi rešpektované; navyše rozhodnutiu krajského súdu absentuje aj akékoľvek
zmysluplné odôvodnenie.
8. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd takto nálezom
rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa , správca úpadcu
na súdnu a inú právnu ochranu zaručenú podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a základné právo na spravodlivý súdny proces zaručené podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd porušené bolo.
2. Uznesenie Krajského súdu č.k. 1Cbi/1/2015-216 zo dňa 18.01.2019 zrušuje a vec
mu vracia na ďalšie konanie.
3. Krajskému súdu v Bratislave prikazuje zaplatiť trovy právneho zastúpenia na účet
právneho zástupcu v sume 415,51 eur.“
II.
9. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
10. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
11. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak.
Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
12. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
13. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o
oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený
verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v
záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej
spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života
účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by,
vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom
spoločnosti.
III.
14. Podstatu sťažnosti sťažovateľa tvorí jeho námietka porušenia základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu,
ktorým bolo rozhodnuté o povinnosti sťažovateľa nahradiť trovy právneho zastúpenia
žalobcu v spore súvisiacom s konkurzom, keď krajský súd na vec svojvoľne aplikoval
nesprávne ustanovenie vyhlášky o odmenách advokátov a v rozpore s ustálenou
rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít vypočítal výšku trov právneho zastúpenia
z hodnoty predmetu sporu. Svoje rozhodnutie pritom nedostatočne odôvodnil.
15. Ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní
tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci
samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite
zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým
predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
16. Zároveň ústavný súd pripomína aj svoju konštantnú judikatúru, v zmysle ktorej
rozhodovanie o trovách konania pred všeobecnými súdmi prislúcha zásadne týmto súdom.
Ústavný súd preto iba celkom výnimočne preskúmava rozhodnutie všeobecných súdov
o trovách konania. Problematika náhrady trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny
rozmer len v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu
by mohlo dôjsť najmä na základe takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení
zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle (IV. ÚS 248/08).
17. Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol,
že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise
Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym
režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto
v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
18. Namietaným uznesením sp. zn. 1 Cbi 1/2015 z 8. januára 2019 krajský súd uložil
sťažovateľovi ako žalovanému povinnosť nahradiť žalobcovi trovy právneho zastúpenia vo
výške 4 163,04 € a sťažnosť žalovaného zamietol. Vo vzťahu k námietke sťažovateľa o
nesprávnej aplikácii ustanovení vyhlášky o odmenách advokátov pri výpočte sumy náhrady
trov právneho zastúpenia žalobcu zo strany krajského súdu krajský súd v namietanom
uznesení uviedol: „Sťažnosť žalovaného nie je dôvodná, nakoľko predmetom tohto konania
bola žaloba o zaplatenie 23.895,- Eur s prísl. titulom nezaplatených faktúr žalovaného za
dodávku z verejného vodovodu, zrážkové vody a za odvádzanie odpadovej vody vo verejnej
kanalizácii na odbernom mieste. Žalobca podal žalobu po vyhlásení konkurzu na majetok
úpadcu Cena záväzku žalovaného bola v konaní od začiatku stanovená a
určiteľná, súd preto správne postupoval pri stanovení tarifnej hodnoty, z ktorej následne
určil tarifnú odmenu za jeden úkon právnej služby v zmysle ust. § 10 ods. 2 Vyhlášky. Na
základe uvedeného nie je správny argument žalovaného, že tarifná odmena mala byť
vypočítaná podľa § 11 ods. 1 písm. a) Vyhlášky, keďže v danom prípade nešlo o incidenčnú
žalobu, ktorá má povahu určovacej žaloby, ale išlo o spor súvisiaci s konkurzom, pričom
predmetom sporu bolo splnenie peňažnej povinnosti. Taktiež súd správne priznal žalobcovi
nárok viažuci sa k zaplatenému súdnemu poplatku, ktorý bol uhradený vo výške 1.194,64
Eur, nakoľko predmetom sporu nebolo určenie pravosti pohľadávky.
15. Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody a zákonné ustanovenia patrí žalobcovi DPH
20 % vo výške 494,73 Eur, náhrada trov právneho zastúpenia predstavuje spolu sumu
2.968,40 Eur, pričom po pripočítaní zaplateného súdneho poplatku 1.194,64 Eur je
žalovaný povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania vo výške 4.163,04 Eur.“
19. Podľa § 10 ods. 2 vyhlášky ak nie je ustanovené inak, považuje sa za tarifnú
hodnotu výška peňažného plnenia alebo cena veci alebo práva, ktorých sa právna služba
týka, určená pri začatí poskytovania právnej služby; za cenu práva sa považuje aj hodnota
pohľadávky, hodnota záväzku a hodnota veci, o ktorej vlastníctvo sa vedie spor alebo ktorej
vydanie je predmetom súdneho sporu.
20. Podľa § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky základná sadzba tarifnej odmeny za jeden
úkon právnej služby je jedna trinástina výpočtového základu, ak nie je možné vyjadriť
hodnotu veci alebo práva v peniazoch, alebo ju možno zistiť len s nepomernými
ťažkosťami.
21. Sťažovateľ je presvedčený, že spor iniciovaný žalobou 8. marca 2001 je
incidenčným sporom, ktorý je potrebné považovať za spor o určenie pohľadávky, a preto je
potrebné pri výpočte trov právneho zastúpenia podľa vyhlášky pri výpočte trov konania
potrebné aplikovať ustanovenia § 11 ods. 1 písm. a) tejto vyhlášky. Odvoláva sa pritom na
ustálenú rozhodovaciu prax všeobecných súdov a rozhodnutie ústavného súdu.
Je nutné prisvedčiť, že judikatúra, na ktorú sťažovateľ odkazuje, považuje žalobu
o určenie pravosti, výšky alebo poradia pohľadávky uplatnenej v konkurze, tzv. incidenčnú
žalobu za spor o určenie, a preto sa výška trov právneho zastúpenia v takomto incidenčnom
konaní určí podľa citovaného § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky.
22. V danom prípade sťažovateľa však nemožno vec posudzovať podľa tejto
judikatúry, keďže v prípade sťažovateľa nešlo o žalobu o určenie pravosti, výšky alebo
poradia pohľadávky prihlásenej v konkurze. Išlo o žalobu o plnenie, presnejšie o zaplatenie
dlžnej sumy, pohľadávky proti podstate, ktorá vznikla po vyhlásení konkurzu, ktorú si
veriteľ v zmysle na vec aplikovateľných právnych predpisov (zákon č. 328/1991 Z. z.
o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov) nemal povinnosť v konkurze
prihlásiť prihláškou, keďže pohľadávky proti podstate sa uplatňujú bežným spôsobom
u správcu konkurznej podstaty. Pohľadávky, ktoré vznikli pred vyhlásením konkurzu, si
musia veritelia uplatniť prihláškou pohľadávky, a ak správca konkurznej podstaty ich
pohľadávku, pokiaľ ide o výšku, dôvod alebo poradie, poprie, jediným spôsobom, ako môžu
veritelia zachovať svoje postavenie účastníkov konkurzného konania a možnosť
uspokojenia svojej pohľadávky z rozvrhu výťažku, je podanie incidenčnej žaloby proti
správcovi, ktorou sa domáhajú určenia svojej pohľadávky, čo sa týka výšky, pravosti alebo
poradia. Výsledkom incidenčného sporu o určenie pohľadávky je výrok, že pohľadávka
v určitej výške z určitého dôvodu či v určitom poradí existuje a bude zahrnutá do rozvrhu
výťažku.
V prípade pohľadávok proti podstate ide o pohľadávky, ktoré vznikli po vyhlásení
konkurzu, nie je potrebné ich uplatňovať formálnou prihláškou pohľadávky, uspokojujú sa
v čase ich splatnosti počas konkurzu a v zásade v celom rozsahu. V tomto prípade petit
žalobného návrhu znel na plnenie, t. j. zaplatenie dlžnej sumy, pohľadávky proti podstate,
ktorá vznikla po vyhlásení konkurzu, výrok rozsudku krajského súdu sp. zn. 1 Cbi 1/2015
z 22. mája 2018 znel na plnenie, t. j. povinnosť žalovaného zaplatiť žalobcovi konkrétnu
sumu s úrokom z omeškania do troch dní od právoplatnosti a nahradiť trovy konania.
Nepochybne tento súdny spor je sporom súvisiacim s konkurzom, ale nie je sporom
o určenie, a preto nie je možné na prípad sťažovateľa vzťahovať judikatúru všeobecných
súdov a ústavného súdu, na ktoré odkazuje sťažovateľ v svojej ústavnej sťažnosti.
23. Z obsahu namietaného uznesenia zároveň vyplýva, že aj súdny poplatok bol
žalobcovi vyrubený podľa hodnoty žalovanej peňažnej pohľadávky, keďže žaloba a jej petit
znela na splnenie peňažnej povinnosti.
V zmysle ustálenej súdnej praxe, ako aj rozhodovacej činnosti ústavného súdu sa
základ pre výpočet trov právneho zastúpenia určuje na základe rovnakých kritérií ako
základ pre výpočet súdneho poplatku vyrubovaného vo veci. Tento postup reflektuje
jednotu základu pre všetky druhy trov konania, ktorých výška sa odvíja od hodnoty sporu
(uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 2 M Cdo 18/2008 z 30. novembra 2009).
24. Vzhľadom na uvedené nemožno považovať odôvodnenie namietaného uznesenia
krajského súdu za svojvoľné alebo arbitrárne. Odôvodnenie namietaného uznesenia je
zreteľné a dostatočné, krajský súd ozrejmil dôvod aplikácie príslušnej právnej normy
ustanovenia § 10 ods. 2 vyhlášky a s námietkou sťažovateľa uvedenej v sťažnosti sa
vysporiadal. Ústavný súd ho považuje za ústavne udržateľné, ktoré nejaví známky svojvôle.
25. Ústavný súd preto dospel k záveru, že namietané uznesenie nebolo spôsobilé
porušiť základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na
spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku
tohto uznesenia, a ústavnú sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
26. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho významu zaoberať sa
ďalšími návrhmi sťažovateľa obsiahnutými v sťažnostnom petite.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. mája 2019