Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 89/2019
PDF · 190.12 KB
No categories available
II. ÚS 89/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. mája 2019 v senáte
zloženom z predsedníčky senátu Jany Laššákovej a zo sudcov Petra Molnára a Ľuboša
Szigetiho (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,
, , zastúpenej advokátom Mgr. Jurajom
Berčom, Zimná 59, Spišská Nová Ves, vo veci namietaného porušenia základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane a ľudských práv a základných slobôd
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 204/2017 z 26. septembra
2018 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)
bola 20. decembra 2018 doručená ústavná sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia
jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane a ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Cdo 204/2017
z 26. septembra 2018 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v konaní vedenom
na Okresnom súde Spišská Nová Ves (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 10 C 203/2015
domáhala proti žalovanému ‒Sídlisko
, uloženia povinnosti žalovanému písomne
sa jej ospravedlniť oznamom zverejneným v televízii TA3 a TV JOJ za neoprávnený zásah
do jej osobnostných práv spočívajúci v nadmernom hluku z kotolne a zároveň zaplatenia
nemajetkovej ujmy vo výške 29 020 € s príslušenstvom.
3. Okresný súd rozsudkom č. k. 10 C 203/2015-80 z 21. apríla 2016 (ďalej
len „rozsudok okresného súdu“) zamietol žalobu sťažovateľky s odôvodnením,
že vykonaným dokazovaním dospel k záveru, že konanie žalovaného nevykazuje znaky
neoprávneného zásahu do osobnostných práv sťažovateľky, žalovaný hlučnosťou kotolne
neznižuje dôstojnosť a vážnosť sťažovateľky, zásah nie je neoprávnený a objektívne
nie je spôsobilý privodiť sťažovateľke závažnú ujmu. Tým nebola splnená základná
podmienka, a to zásah do osobnej integrity sťažovateľky zo strany žalovaného,
preto okresný súd návrh v celom rozsahu zamietol.
4. Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) na základe odvolania podaného
zo strany sťažovateľky rozsudkom sp. zn. 5 Co 290/2016 zo 6. júna 2017
(ďalej len „rozsudok krajského súdu“) rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil
s odôvodnením, že sa plne stotožňuje so záverom vysloveným okresným súdom
v napadnutom rozsudku, ktorý je vecne správny. Krajský súd sa v celom rozsahu stotožnil
s odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie a zároveň uviedol, že na tom nič nemení
ani odvolanie, v ktorom sa iba opakujú skutočnosti uvádzané počas konania na súde prvej
inštancie a s ktorými sa okresný súd výstižne a presvedčivo vysporiadal.
5. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti uvádza, že rozsudok súdu prvej inštancie
považuje za arbitrárny a nepreskúmateľný z dôvodu, že okresný súd bez ďalšieho rozhodol,
že nadmerná hlučnosť z kotolne pod jej bytom nie je spôsobilá zasiahnuť
do jej osobnostných práv, najmä práva na ochranu zdravia, cti a ľudskej dôstojnosti.
Sťažovateľka zastáva názor, že okresný súd sám nedisponuje odbornými znalosťami
na to, aby mohol túto okolnosť bez ďalšieho dokazovania posúdiť. Z tohto dôvodu
sťažovateľka navrhla vykonať rozsiahle dokazovanie (výsluch svedkov ,
, a ku skutočnostiam týkajúcim
sa intenzity hluku a zásahu tohto hluku do osobnostných práv sťažovateľky, výsluch svedka
, príslušníka Obvodného oddelenia Policajného zboru Levoča
k okolnostiam správania člena rodiny k sťažovateľke, pripojenie spisu
Stavebného úradu mesta Levoča k okolnostiam konania o vydanie stavebného povolenia
na predmetnú kotolňu, zabezpečenie nahrávky relácie z 19. februára 2016
a 25. februára 2016 k okolnostiam zásahu do osobnostných práv sťažovateľky,
zabezpečenie spisu Okresného riaditeľstva Policajného zboru Poprad, odboru kriminálnej
polície, vykonanie ohliadky na mieste samom, vyžiadanie odbornej správy z Regionálneho
úradu verejného zdravotníctva o tom, či hluk z prevádzky kotolne je spôsobilý zasiahnuť
zdravie sťažovateľky, výsluch svedka ktorý ako znalec vyhotovoval znalecký
posudok k intenzite hluku v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 9 C 200/2010,
výsluch svedkyne , ktorá bola súčasťou tímu vyhotovujúceho
znalecký posudok, k otázke manipulovania s hlukomerom), ktoré však okresný súd
nevykonal. Sťažovateľka vyjadruje presvedčenie, že v prípade, ak by okresný súd vykonal
ňou navrhované dokazovanie, nemohol by prijať záver, že dlhodobé prekračovanie
maximálnej povolenej hladiny hluku v byte sťažovateľky nie je spôsobilé zasiahnuť
jej zdravie.
6. Proti potvrdzujúcemu rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie,
ktoré odôvodnila tým, že jej súd nesprávnym procesným postupom znemožnil,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva
na spravodlivý proces. Existenciu tejto vady videla sťažovateľka predovšetkým v tom,
že okresný súd a krajský súd nevykonali ňou navrhnuté dôkazy na zistenie skutkového
stavu. Napadnutým uznesením najvyšší súd dovolanie sťažovateľky odmietol, pretože
nevzhliadol dôvod prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) zákona č. 160/2015 Z. z.
Civilného sporového poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“).
7. Za zásah do označených práv (bod 1) sťažovateľka považuje skutočnosť,
že vo veci konajúce súdy „nevykonali žiadne dokazovanie a bez ďalšieho rozhodli, že zásah
zo strany žalovaného nie je protiprávny“ a že nie je spôsobilý privodiť sťažovateľke ujmu.
8. Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd
vyslovil porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením
najvyššieho súdu, napadnuté uznesenie najvyššieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie a priznal sťažovateľke náhradu trov konania.
II.
9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
10. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon
č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých
zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), ktorý s účinnosťou od 1. marca 2019
upravuje konanie pred ústavným súdom. V zmysle § 246 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde
sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019, pričom právne účinky
úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú zachované. Vzhľadom
na uvedené skutočnosti ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti,
ktorá bola doručená ústavnému súdu 20. decembra 2018, postupoval v súlade s príslušnými
ustanoveniami zákona o ústavnom súde.
11. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
12. Ústavný súd môže podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
13. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý
má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom...
III.
14. Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva sťažovateľky
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ktorý odmietol
sťažovateľkou podané dovolanie, pretože nevzhliadol dôvod prípustnosti dovolania
podľa § 420 písm. f) CSP.
15. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno
vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97), a preto ich namietané porušenie možno
preskúmavať spoločne.
16. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva
alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh
preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. I. ÚS 105/06,
II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09, IV. ÚS 35/02).
17. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
18. Sťažovateľka namieta, že hoci v konaní vedenom okresným súdom navrhla
vykonanie celého radu dôkazov podstatných pre rozhodnutie vo veci samej, neboli tieto
dôkazy vykonané, pričom krajský súd sa s postupom a rozhodnutím okresného súdu
stotožnil a nenapravil to ani najvyšší súd, ktorý dovolanie sťažovateľky odmietol
ako neprípustné.
19. Vychádzajúc z obsahu ústavnej sťažnosti, v ktorej sťažovateľka napáda
len rozhodnutie dovolacieho súdu, ústavný súd v rámci predbežného prerokovania podrobil
napadnuté uznesenie najvyššieho súdu prieskumu z ústavne významných hľadísk, pričom
sa sústredil na posúdenie, či sa najvyšší súd ústavne akceptovateľným spôsobom
vysporiadal s dovolacou námietkou sťažovateľky, ktorou odôvodňovala prípustnosť
dovolania pre existenciu vady odvolacieho konania v súlade s § 420 písm. f) CSP.
20. V súvislosti s preskúmavaním napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ústavný
súd poukazuje v prvom rade na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej opakovane zdôrazňuje,
že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie
konanie, patrí v zásade do výlučnej právomoci najvyššieho súdu, nie do právomoci
ústavného súdu. Otázka posúdenia prípustnosti dovolania je vo svojej podstate otázkou
zákonnosti a spôsob jej riešenia sám osebe nemôže viesť k záveru o porušení sťažovateľom
označených práv (napr. II. ÚS 324/2010).
21. Najvyšší súd v napadnutom uznesení uviedol, že odňatím možnosti konať
pred súdom v zmysle § 420 písm. f) CSP sa rozumie nesprávny postup súdu,
ktorý má za následok znemožnenie realizácie procesných práv účastníka občianskeho
súdneho konania (napr. práva zúčastniť sa na pojednávaní, vyjadrovať sa k veci, navrhovať
dôkazy, podať opravný prostriedok alebo vyjadrenie, v stanovenej lehote urobiť procesný
úkon a pod.), no v prerokovávanej veci z obsahu spisu nevyplýva, že by sťažovateľke
bolo niektoré z týchto práv odňaté.
Najvyšší súd zároveň s odkazom na judikatúru ústavného súdu uviedol, že právomoc
konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje i právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy
na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz
na jeho vykonanie. V tejto súvislosti najvyšší súd ďalej uviedol: „Súd v občianskom
súdnom konaní nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je
povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania
a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu
(pozr. § 120 ods. 1 O.s.p., teraz § 185 C.s.p.), a nie účastníkov konania. Postup súdu,
ktorý v priebehu konania nevykonal všetky účastníkom navrhované dôkazy, nezakladá
prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa § 420 písm. f) C.s.p.,
lebo týmto postupom súd neznemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva. Prípustnosť dovolania v zmysle tohto ustanovenia nie je spôsobilé založiť
ani nesprávne vyhodnotenie dôkazov, pretože do obsahu práva na spravodlivý proces
nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých
dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných
dôkazov (I. ÚS 97/97).“
Najvyšší súd tiež dodal, že keďže krajský súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie,
považoval ho za vecne správny a v celom rozsahu sa stotožnil aj s jeho odôvodnením,
nebol daný dôvod na opakovanie či dopĺňanie dokazovania vykonaného súdom prvej
inštancie v zmysle § 384 ods. 1 a 2 CSP.
22. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia ústavný súd konštatuje,
že najvyšší súd dostatočným spôsobom reagoval na ťažiskovú námietku sťažovateľky
týkajúcu sa nevykonania ňou navrhnutých dôkazov súdom prvej inštancie a odvolacím
súdom.
23. Sťažovateľka v podanej ústavnej sťažnosti iba opakuje, že podľa jej názoru ňou
navrhnuté a súdom nevykonané dôkazy boli pre rozhodnutie vo veci samej potrebné. Nijako
však nepolemizuje so zásadným právnym názorom najvyššieho súdu, podľa ktorého takáto
námietka nie je spôsobilým dôvodom prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP.
24. Za určitých okolností by bolo možné uvažovať o prípadnej prípustnosti dovolania
podľa § 420 písm. f) CSP v prípade, ak by konajúci súd, ktorý vykonanie navrhnutých
dôkazov neakceptoval, tento svoj postup neodôvodnil. Z § 220 ods. 2 CSP totiž vyplýva
povinnosť súdu uviesť v odôvodnení rozsudku inter alia, prečo nevykonal navrhnuté
dôkazy.
25. O takýto prípad však v danej veci celkom zjavne nejde. Ústavný súd si zaobstaral
a aspoň rámcovo sa oboznámil aj s rozsudkom súdu prvej inštancie, pričom sa presvedčil
o tom, že okresný súd mimoriadne starostlivo a podrobne (bod za bodom) vysvetlil,
prečo nepovažoval jednotlivé dôkazné návrhy sťažovateľky za potrebné, resp. nevyhnutné
pre svoje rozhodovanie. V tejto súvislosti poukazuje ústavný súd na to, že sťažovateľka
sa v podanej ústavnej sťažnosti ani len nepokúša správnosť týchto úvah okresného súdu
vyvrátiť či aspoň spochybniť.
26. Vychádzajúc z citovaného, ústavný súd zastáva názor, že najvyšší súd
sa v napadnutom uznesení ústavne konformným spôsobom zaoberal kľúčovou dovolacou
námietkou (spočívajúcou v znemožnení realizácie procesných práv sťažovateľky
nevykonaním ňou navrhovaných dôkazov zo strany súdu prvej inštancie a odvolacieho
súdu, čím malo dôjsť k porušeniu jej práva na spravodlivý proces, pozn.),
ktorú sťažovateľka uplatnila vo svojom dovolaní smerujúcom proti rozsudku krajského
súdu, pričom právne závery, ktoré k nej zaujal, sú primeraným spôsobom odôvodnené
a zodpovedajú obsahu a zmyslu právnych noriem, ktoré najvyšší súd pri rozhodovaní
o dovolaní aplikoval. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je preto podľa názoru
ústavného súdu z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné a nesignalizuje
takú príčinnú súvislosť medzi jeho obsahom a základným právom sťažovateľky
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jej právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorá by zakladala
reálnu možnosť vysloviť porušenie označených práv po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti
na ďalšie konanie.
27. Z uvedených dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnú sťažnosť
odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
28. Ústavný súd považuje za potrebné tiež ozrejmiť, že právna vec sťažovateľky
bola pôvodne pridelená sudkyni spravodajkyni Ľudmile Gajdošíkovej, ktorej funkčné
obdobie sudkyne ústavného súdu skončilo 16. februára 2019. Z tohto dôvodu bola táto vec
s účinnosťou od 26. apríla 2019 v súlade s čl. X ods. 2 Rozvrhu práce Ústavného súdu
Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019
(ďalej len „rozvrh práce“) prerozdelená a náhodným výberom pomocou technických
a programových prostriedkov pridelená sudcovi spravodajcovi Ľubošovi Szigetimu,
ktorý v súlade s čl. II bodom 3 rozvrhu práce pracuje v druhom senáte ústavného súdu
v zložení uvedenom v záhlaví tohto uznesenia, ktorý predbežne prerokoval túto ústavnú
sťažnosť.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. mája 2019