Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 89/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. mája 2019 v senáte

zloženom z predsedníčky senátu Jany Laššákovej a zo sudcov Petra Molnára a Ľuboša

Szigetiho (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,

, , zastúpenej advokátom Mgr. Jurajom

Berčom, Zimná 59, Spišská Nová Ves, vo veci namietaného porušenia základného práva

na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane a ľudských práv a základných slobôd

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 26. septembra

2018 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)

bola 20. decembra 2018 doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia

jej základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane a ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 26. septembra 2018 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v konaní vedenom

na Okresnom súde Spišská Nová Ves (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.

domáhala proti žalovanému ‒Sídlisko

, uloženia povinnosti žalovanému písomne

sa jej ospravedlniť oznamom zverejneným v televízii TA3 a TV JOJ za neoprávnený zásah

do jej osobnostných práv spočívajúci v nadmernom hluku z kotolne a zároveň zaplatenia

nemajetkovej ujmy vo výške 29 020 € s príslušenstvom.

3. Okresný súd rozsudkom č. k. -80 z 21. apríla 2016 (ďalej

len „rozsudok okresného súdu“) zamietol žalobu sťažovateľky s odôvodnením,

že vykonaným dokazovaním dospel k záveru, že konanie žalovaného nevykazuje znaky

neoprávneného zásahu do osobnostných práv sťažovateľky, žalovaný hlučnosťou kotolne

neznižuje dôstojnosť a vážnosť sťažovateľky, zásah nie je neoprávnený a objektívne

nie je spôsobilý privodiť sťažovateľke závažnú ujmu. Tým nebola splnená základná

podmienka, a to zásah do osobnej integrity sťažovateľky zo strany žalovaného,

preto okresný súd návrh v celom rozsahu zamietol.

4. Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) na základe odvolania podaného

zo strany sťažovateľky rozsudkom sp. zn. zo 6. júna 2017

(ďalej len „rozsudok krajského súdu“) rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil

s odôvodnením, že sa plne stotožňuje so záverom vysloveným okresným súdom

v napadnutom rozsudku, ktorý je vecne správny. Krajský súd sa v celom rozsahu stotožnil

s odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie a zároveň uviedol, že na tom nič nemení

ani odvolanie, v ktorom sa iba opakujú skutočnosti uvádzané počas konania na súde prvej

inštancie a s ktorými sa okresný súd výstižne a presvedčivo vysporiadal.

5. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti uvádza, že rozsudok súdu prvej inštancie

považuje za arbitrárny a nepreskúmateľný z dôvodu, že okresný súd bez ďalšieho rozhodol,

že nadmerná hlučnosť z kotolne pod jej bytom nie je spôsobilá zasiahnuť

do jej osobnostných práv, najmä práva na ochranu zdravia, cti a ľudskej dôstojnosti.

Sťažovateľka zastáva názor, že okresný súd sám nedisponuje odbornými znalosťami

na to, aby mohol túto okolnosť bez ďalšieho dokazovania posúdiť. Z tohto dôvodu

sťažovateľka navrhla vykonať rozsiahle dokazovanie (výsluch svedkov ,

, a ku skutočnostiam týkajúcim

sa intenzity hluku a zásahu tohto hluku do osobnostných práv sťažovateľky, výsluch svedka

, príslušníka Obvodného oddelenia Policajného zboru Levoča

k okolnostiam správania člena rodiny k sťažovateľke, pripojenie spisu

Stavebného úradu mesta Levoča k okolnostiam konania o vydanie stavebného povolenia

na predmetnú kotolňu, zabezpečenie nahrávky relácie z 19. februára 2016

a 25. februára 2016 k okolnostiam zásahu do osobnostných práv sťažovateľky,

zabezpečenie spisu Okresného riaditeľstva Policajného zboru Poprad, odboru kriminálnej

polície, vykonanie ohliadky na mieste samom, vyžiadanie odbornej správy z Regionálneho

úradu verejného zdravotníctva o tom, či hluk z prevádzky kotolne je spôsobilý zasiahnuť

zdravie sťažovateľky, výsluch svedka ktorý ako znalec vyhotovoval znalecký

posudok k intenzite hluku v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. ,

výsluch svedkyne , ktorá bola súčasťou tímu vyhotovujúceho

znalecký posudok, k otázke manipulovania s hlukomerom), ktoré však okresný súd

nevykonal. Sťažovateľka vyjadruje presvedčenie, že v prípade, ak by okresný súd vykonal

ňou navrhované dokazovanie, nemohol by prijať záver, že dlhodobé prekračovanie

maximálnej povolenej hladiny hluku v byte sťažovateľky nie je spôsobilé zasiahnuť

jej zdravie.

6. Proti potvrdzujúcemu rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie,

ktoré odôvodnila tým, že jej súd nesprávnym procesným postupom znemožnil,

aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva

na spravodlivý proces. Existenciu tejto vady videla sťažovateľka predovšetkým v tom,

že okresný súd a krajský súd nevykonali ňou navrhnuté dôkazy na zistenie skutkového

stavu. Napadnutým uznesením najvyšší súd dovolanie sťažovateľky odmietol, pretože

nevzhliadol dôvod prípustnosti dovolania podľa

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

7. Za zásah do označených práv (bod 1) sťažovateľka považuje skutočnosť,

že vo veci konajúce súdy „nevykonali žiadne dokazovanie a bez ďalšieho rozhodli, že zásah

zo strany žalovaného nie je protiprávny“ a že nie je spôsobilý privodiť sťažovateľke ujmu.

8. Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd

vyslovil porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením

najvyššieho súdu, napadnuté uznesenie najvyššieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie

konanie a priznal sťažovateľke náhradu trov konania.

II.

9. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon

č. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých

zákonov (ďalej len „“), ktorý s účinnosťou od 1. marca 2019

upravuje konanie pred ústavným súdom. V zmysle a

sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019, pričom právne účinky

úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú zachované. Vzhľadom

na uvedené skutočnosti ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti,

ktorá bola doručená ústavnému súdu 20. decembra 2018, postupoval v súlade s príslušnými

ustanoveniami .

11. Ústavný súd podľa návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

12. Ústavný súd môže podľa na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

13. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý

má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestranným súdom...

III.

14. Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva sťažovateľky

na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ktorý odmietol

sťažovateľkou podané dovolanie, pretože nevzhliadol dôvod prípustnosti dovolania

podľa .

15. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného

práva podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno

vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. ), a preto ich namietané porušenie možno

preskúmavať spoločne.

16. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva

alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh

preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. ,

, , ).

17. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

18. Sťažovateľka namieta, že hoci v konaní vedenom okresným súdom navrhla

vykonanie celého radu dôkazov podstatných pre rozhodnutie vo veci samej, neboli tieto

dôkazy vykonané, pričom krajský súd sa s postupom a rozhodnutím okresného súdu

stotožnil a nenapravil to ani najvyšší súd, ktorý dovolanie sťažovateľky odmietol

ako neprípustné.

19. Vychádzajúc z obsahu ústavnej sťažnosti, v ktorej sťažovateľka napáda

len rozhodnutie dovolacieho súdu, ústavný súd v rámci predbežného prerokovania podrobil

napadnuté uznesenie najvyššieho súdu prieskumu z ústavne významných hľadísk, pričom

sa sústredil na posúdenie, či sa najvyšší súd ústavne akceptovateľným spôsobom

vysporiadal s dovolacou námietkou sťažovateľky, ktorou odôvodňovala prípustnosť

dovolania pre existenciu vady odvolacieho konania v súlade s .

20. V súvislosti s preskúmavaním napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ústavný

súd poukazuje v prvom rade na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej opakovane zdôrazňuje,

že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie

konanie, patrí v zásade do výlučnej právomoci najvyššieho súdu, nie do právomoci

ústavného súdu. Otázka posúdenia prípustnosti dovolania je vo svojej podstate otázkou

zákonnosti a spôsob jej riešenia sám osebe nemôže viesť k záveru o porušení sťažovateľom

označených práv (napr. ).

21. Najvyšší súd v napadnutom uznesení uviedol, že odňatím možnosti konať

pred súdom v zmysle sa rozumie nesprávny postup súdu,

ktorý má za následok znemožnenie realizácie procesných práv účastníka občianskeho

súdneho konania (napr. práva zúčastniť sa na pojednávaní, vyjadrovať sa k veci, navrhovať

dôkazy, podať opravný prostriedok alebo vyjadrenie, v stanovenej lehote urobiť procesný

úkon a pod.), no v prerokovávanej veci z obsahu spisu nevyplýva, že by sťažovateľke

bolo niektoré z týchto práv odňaté.

Najvyšší súd zároveň s odkazom na judikatúru ústavného súdu uviedol, že právomoc

konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje i právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy

na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz

na jeho vykonanie. V tejto súvislosti najvyšší súd ďalej uviedol: „Súd v občianskom

súdnom konaní nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je

povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania

a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu

(pozr. , teraz ), a nie účastníkov konania. Postup súdu,

ktorý v priebehu konania nevykonal všetky účastníkom navrhované dôkazy, nezakladá

prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa ,

lebo týmto postupom súd neznemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva. Prípustnosť dovolania v zmysle tohto ustanovenia nie je spôsobilé založiť

ani nesprávne vyhodnotenie dôkazov, pretože do obsahu práva na spravodlivý proces

nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých

dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných

dôkazov ().“

Najvyšší súd tiež dodal, že keďže krajský súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie,

považoval ho za vecne správny a v celom rozsahu sa stotožnil aj s jeho odôvodnením,

nebol daný dôvod na opakovanie či dopĺňanie dokazovania vykonaného súdom prvej

inštancie v zmysle a .

22. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia ústavný súd konštatuje,

že najvyšší súd dostatočným spôsobom reagoval na ťažiskovú námietku sťažovateľky

týkajúcu sa nevykonania ňou navrhnutých dôkazov súdom prvej inštancie a odvolacím

súdom.

23. Sťažovateľka v podanej ústavnej sťažnosti iba opakuje, že podľa jej názoru ňou

navrhnuté a súdom nevykonané dôkazy boli pre rozhodnutie vo veci samej potrebné. Nijako

však nepolemizuje so zásadným právnym názorom najvyššieho súdu, podľa ktorého takáto

námietka nie je spôsobilým dôvodom prípustnosti dovolania podľa .

24. Za určitých okolností by bolo možné uvažovať o prípadnej prípustnosti dovolania

podľa v prípade, ak by konajúci súd, ktorý vykonanie navrhnutých

dôkazov neakceptoval, tento svoj postup neodôvodnil. Z totiž vyplýva

povinnosť súdu uviesť v odôvodnení rozsudku inter alia, prečo nevykonal navrhnuté

dôkazy.

25. O takýto prípad však v danej veci celkom zjavne nejde. Ústavný súd si zaobstaral

a aspoň rámcovo sa oboznámil aj s rozsudkom súdu prvej inštancie, pričom sa presvedčil

o tom, že okresný súd mimoriadne starostlivo a podrobne (bod za bodom) vysvetlil,

prečo nepovažoval jednotlivé dôkazné návrhy sťažovateľky za potrebné, resp. nevyhnutné

pre svoje rozhodovanie. V tejto súvislosti poukazuje ústavný súd na to, že sťažovateľka

sa v podanej ústavnej sťažnosti ani len nepokúša správnosť týchto úvah okresného súdu

vyvrátiť či aspoň spochybniť.

26. Vychádzajúc z citovaného, ústavný súd zastáva názor, že najvyšší súd

sa v napadnutom uznesení ústavne konformným spôsobom zaoberal kľúčovou dovolacou

námietkou (spočívajúcou v znemožnení realizácie procesných práv sťažovateľky

nevykonaním ňou navrhovaných dôkazov zo strany súdu prvej inštancie a odvolacieho

súdu, čím malo dôjsť k porušeniu jej práva na spravodlivý proces, pozn.),

ktorú sťažovateľka uplatnila vo svojom dovolaní smerujúcom proti rozsudku krajského

súdu, pričom právne závery, ktoré k nej zaujal, sú primeraným spôsobom odôvodnené

a zodpovedajú obsahu a zmyslu právnych noriem, ktoré najvyšší súd pri rozhodovaní

o dovolaní aplikoval. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je preto podľa názoru

ústavného súdu z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné a nesignalizuje

takú príčinnú súvislosť medzi jeho obsahom a základným právom sťažovateľky

podľa a jej právom podľa dohovoru, ktorá by zakladala

reálnu možnosť vysloviť porušenie označených práv po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti

na ďalšie konanie.

27. Z uvedených dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnú sťažnosť

odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

28. Ústavný súd považuje za potrebné tiež ozrejmiť, že právna vec sťažovateľky

bola pôvodne pridelená sudkyni spravodajkyni Ľudmile Gajdošíkovej, ktorej funkčné

obdobie sudkyne ústavného súdu skončilo 16. februára 2019. Z tohto dôvodu bola táto vec

s účinnosťou od 26. apríla 2019 v súlade s čl. X ods. 2 Rozvrhu práce Ústavného súdu

Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019

(ďalej len „rozvrh práce“) prerozdelená a náhodným výberom pomocou technických

a programových prostriedkov pridelená sudcovi spravodajcovi Ľubošovi Szigetimu,

ktorý v súlade s čl. II bodom 3 rozvrhu práce pracuje v druhom senáte ústavného súdu

v zložení uvedenom v záhlaví tohto uznesenia, ktorý predbežne prerokoval túto ústavnú

sťažnosť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. mája 2019