Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 228/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. júna 2019 v senáte

zloženom z predsedníčky Jany Baricovej a zo sudcov Miroslava Duriša (sudca spravodajca)

a Mojmíra Mamojku predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,

, , zastúpeného advokátkou JUDr. Emíliou

Korčekovou, Malacká cesta 5680/2B, Pezinok, vo veci namietaného porušenia jeho

základných práv podľa a a podľa

čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a a Slovenskej

republiky uznesením Okresného súdu Bratislava I sp. zn. z 18. novembra

2015 a uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. zo 4. marca 2016

a základných práv podľa a a podľa

čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a a Slovenskej

republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 29. októbra 2018 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. marca

2019 doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. Emíliou Korčekovou,

Malacká cesta 5680/2B, Pezinok, ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 46

ods. 1 a (ďalej len „“) a podľa

Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 ods. 1 a čl. 2

ods. 2 uznesením Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 18. novembra 2015 (ďalej len „napadnuté uznesenie okresného súdu“)

a uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

zo 4. marca 2016 (ďalej len „napadnuté uznesenie krajského súdu“) a základných práv

podľa a a podľa listiny a práv podľa

ods. 1 a dohovoru a a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) sp. zn. z 29. októbra 2018

(ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľ bol stranou

v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. v procesnom postavení

žalobcu, ktorý sa proti Slovenskej republike v zastúpení Ministerstvom spravodlivosti

Slovenskej republiky (ďalej len „žalovaný“) domáhal zaplatenia ušlého zisku v sume

2 633 926,56 € s príslušenstvom a nemajetkovej ujmy v sume 50 000 €.

3. Napadnutým uznesením okresného súdu bola sťažovateľovi v súlade s vtedy

platným a účinným a (ďalej aj „OSP“)

uložená povinnosť zložiť preddavok na trovy konania v sume 134 196,32 €.

Proti napadnutému uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, ktoré krajský súd

napadnutým uznesením odmietol ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je

odvolanie prípustné v súlade s . Dovolanie proti napadnutému

uzneseniu krajského súdu najvyšší súd napadnutým uznesením odmietol ako procesne

neprípustné v súlade s (ďalej aj „“).

4. Vo veci konajúce všeobecné súdy sa podľa názoru sťažovateľa nevysporiadali

so skutočnosťou, že napadnutým uznesením okresného súdu bola sťažovateľovi uložená

povinnosť „zložiť extrémne, neproporcionálne a neprimerane vysoký preddavok na fiktívne

a neexistentné trovy konania v sume 134.196,32 Eur, a to... zneužitím práva na podklade

protiústavného ustanovenia §§-u 141a ods. 1 “.

5. Sťažovateľ ďalej zdôrazňuje, že krajský súd ani najvyšší súd sa nevysporiadali

s nálezom ústavného súdu sp. zn. z 11. mája 2016 (ďalej aj „nález

z 11. mája 2016“), ktorým bol vyslovený nesúlad s a

.

6. Podľa sťažovateľa k odňatiu možnosti konať pred súdom zo strany krajského súdu

došlo z dôvodu, že tento nedoručil sťažovateľovi vyjadrenie žalovaného k odvolaniu

sťažovateľa proti napadnutému uzneseniu okresného súdu na zaujatie stanoviska.

S odkazom na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veci

Trančíková proti Slovensku (rozsudok ESĽP z 13. 1. 2015, sťažnosť č. 17127/12)

sťažovateľ namieta, že týmto spôsobom došlo zo strany krajského súdu k zmareniu prístupu

k súdu. Za neprijateľnú považuje sťažovateľ v tejto súvislosti aj argumentáciu najvyššieho

súdu, podľa ktorej nemožnosť sťažovateľa vyjadriť sa k stanovisku žalovaného

nepredstavuje porušenie jeho práva na spravodlivé súdne konanie. Podľa názoru

sťažovateľa bol daný dovolací dôvod podľa .

7. Napadnuté uznesenia okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu sú podľa

sťažovateľa nepreskúmateľné a v konečnom dôsledku z dôvodu hrozby zastavenia

„kompenzačného konania“ pre nezaplatenie preddavku na trovy konania bránia

sťažovateľovi v prístupe k súdu.

8. Na podklade uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd

po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom tak, že vysloví

porušenie základných práv podľa a a podľa

listiny a práva podľa dohovoru a a napadnutým

uznesením krajského súdu a napadnutým uznesením okresného súdu a základných práv

podľa a a podľa listiny a práv podľa

ods. 1 a dohovoru a a napadnutým uznesením

najvyššieho súdu, napadnuté uznesenie okresného súdu, napadnuté uznesenie krajského

súdu a napadnuté uznesenie najvyššieho súdu zruší a vec vráti okresnému súdu na ďalšie

konanie. Sťažovateľ zároveň navrhuje, aby ústavný súd zaviazal okresný súd, krajský súd

a najvyšší súd povinnosťou zaplatiť sťažovateľovi solidárne primerané finančné

zadosťučinenie v sume 10 000 € a povinnosťou nahradiť trovy konania.

II.

9. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

10. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

11. V súlade s podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je

s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“).

12. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

13. V súlade s ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom

bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa

o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené

zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou, f) ktorý

je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

14. Podľa ústavnú sťažnosť možno podať do dvoch

mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo

upovedomenia o inom zásahu. Ak bol vo veci podaný mimoriadny opravný prostriedok,

lehota na podanie ústavnej sťažnosti vo vzťahu k rozhodnutiu, ktoré bolo mimoriadnym

opravným prostriedkom napadnuté, začína plynúť od doručenia rozhodnutia

o mimoriadnom opravnom prostriedku.

15. Podľa (obdobne listiny) každý sa môže domáhať

zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde

a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

16. V súlade s všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2

rovní.

17. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

18. V súlade s čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto

Dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným

orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

19. V súlade s Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický

a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

20. Podľa štátna moc pochádza od občanov, ktorí ju vykonávajú

prostredníctvom svojich volených zástupcov alebo priamo.

III.

21. Predmetom konania ústavného súdu je rozhodovanie o namietanom porušení

základného práva na súdnu ochranu a na prístup k súdu podľa (obdobne

čl. 36 ods. 1 listiny), základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru a práva na účinný

opravný prostriedok podľa čl. 13 dohovoru, ku ktorým malo podľa sťažovateľa dôjsť

pri rozhodovaní okresného súdu o uložení mu povinnosti zaplatiť preddavok na trovy

konania a pri rozhodovaní krajského súdu o odvolaní proti citovanému rozhodnutiu

okresného súdu a pri rozhodovaní najvyššieho súdu o dovolaní.

22. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa (obdobne listiny) a práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým

a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto

právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť ().

23. V súvislosti s namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu a práva

na spravodlivé súdne konanie ústavný súd ďalej zdôrazňuje, že vo vzťahu k všeobecným

súdom nie je súdom opravným. Jeho právomoc preto nenahrádza postupy a rozhodnutia

všeobecných súdov a nepoužíva sa na skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti. Úlohou

ústavného súdu nie je ani náprava prípadných pochybení všeobecných súdov pri vydávaní

procesných rozhodnutí. Rozhodovanie vo veci uloženia povinnosti zložiť preddavok

na trovy konania (procesné rozhodnutia) patrí výlučne do právomoci všeobecného súdu,

pri ktorom sa prejavujú atribúty jeho nezávislého súdneho rozhodovania (m. m.

).

24. Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vo všeobecnosti patrí aj právo

na prístup k súdu (right of access to a court), resp. právo na súd (right to a court). Z čl. 6

dohovoru vyvoditeľný zákaz odmietnutia spravodlivosti (tzv. denegatio iustitiae) sa týka

priebehu už začatého konania pred súdom, ale zaručuje aj prístup k súdu. Článok 6 ods. 1

dohovoru zaručuje teda každému právo na to, aby svoju vec týkajúcu sa civilných práv

a záväzkov mohol predložiť súdu ().

25. Ústavný súd už k zásade rovnosti zbraní ako jednej zo všeobecných záruk

spravodlivého súdneho konania zdôraznil, že táto zabezpečuje, aby v konaní

pred všeobecným súdom mali strany sporu (príp. účastníci konania) rovnaké postavenie.

Rovnosť zbraní spočívajúca v rovnakom postavení strán sporu, resp. účastníkov súdneho

konania ( ) sa prejavuje v ich procesnoprávnom postavení, v spôsobe

a rozsahu dokazovania a v iných oblastiach spojených so súdnym uplatňovaním práva

().

26. K požiadavke kontradiktórnosti ako súčasti práva zaručeného čl. 6 ods. 1

dohovoru sa ESĽP vyjadril zdôraznením, že k nej patrí právo mať možnosť oboznámiť sa

so stanoviskami a dôkazmi predloženými súdu stranami sporu (resp. účastníkmi konania)

alebo nezúčastneným subjektom (od ktorého si súd prípadne mohol také vyjadrenie alebo

dôkaz vyžiadať) a vyjadriť sa k nim s cieľom ovplyvniť jeho rozhodnutie, pričom toto právo

je priznané stranám, resp. účastníkom konania (napr. Brandstetter proti Rakúsku, rozsudok

ESĽP z 28. 8. 1991, Lobo Machado proti Portugalsku, rozsudok veľkého senátu ESĽP

z 20. 2. 1996). Zásada kontradiktórnosti spočíva v existencii procesnej rovnosti strán sporu,

resp. účastníkov konania, teda v rovnosti zbraní strán sporu, resp. účastníkov konania,

a znamená nielen to, že každá zo strán sporu musí mať možnosť predkladať dôkazy

a argumentáciu dôležité pre úspech v spore, ale aj možnosť oboznámiť sa s každým

dôkazom a argumentáciou, ktoré sú predložené v súdnom spore druhou stranou sporu

na účely ovplyvniť rozhodnutie súdu a zároveň vyjadriť sa k nim (Mantovanelli proti

Francúzsku, sťažnosť č. 21497/93, rozsudok ESĽP z 18. 3. 1997).

27. Rešpektujúc judikatúru ESĽP, ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre neustále

pripomína, že jedným z kľúčových princípov spravodlivého súdneho konania, ako ich

garantuje čl. 6 ods. 1 dohovoru, je aj právo na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia.

Jeho obsahom je právo strany sporu na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré

preskúmateľným spôsobom, jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Princíp spravodlivosti

(„fairness“) pritom zaväzuje súdy, aby pre svoje rozhodnutia poskytli dostatočné

a relevantné dôvody (napr. , , ). Potreba náležite

odôvodniť súdne rozhodnutie je daná tiež vo verejnom záujme, pretože je jednou zo záruk,

že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný a že rozhodovanie súdu je

kontrolovateľné verejnosťou ().

28. Cieľom predbežného prerokovania každého návrhu je rozhodnúť o jeho prijatí

na ďalšie konanie alebo o jeho odmietnutí, a teda vylúčení z ďalšieho konania pred

ústavným súdom zo zákonom ustanovených dôvodov. Podľa ustálenej judikatúry ústavného

súdu je dôvodom na odmietnutie ústavnej sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť

absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej

strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného

základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie

konanie (, , ).

III.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47

ods. 3 , listiny a práva podľa dohovoru a

a napadnutým uznesením okresného súdu

29. Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že napadnuté uznesenie okresného súdu, proti

ktorému platného a účinného od 1. januára 2012 nepripúšťal

podanie odvolania ako riadneho opravného prostriedku, nadobudlo právoplatnosť

29. decembra 2015.

30. V súlade s prvou vetou možno ústavnú sťažnosť

podať do dvoch mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia.

31. Sťažovateľ podal ústavnú sťažnosť 1. marca 2019, teda v časti smerujúcej proti

napadnutému uzneseniu okresného súdu o povinnosti zložiť preddavok na trovy konania,

ktoré nadobudlo právoplatnosť 29. decembra 2015, zjavne po uplynutí lehoty ustanovenej

v prvej vete .

32. Na podklade uvedených zistení ústavný súd pri predbežnom prerokovaní časť

ústavnej sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie práv zaručených čl. 46 ods. 1

a , listiny a dohovoru a a

napadnutým uznesením okresného súdu odmietol v súlade s

ako podanú oneskorene.

III.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47

ods. 3 , listiny a práva podľa dohovoru napadnutým

uznesením krajského súdu

33. Ústavný súd konštatuje, že vo vzťahu k splneniu procesných podmienok

prípustnosti ústavnej sťažnosti smerujúcej proti napadnutému uzneseniu krajského súdu

vychádzal v zmysle rozsudku ESĽP z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus

Česká republika (sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54) z právoplatnosti napadnutého

uznesenia najvyššieho súdu, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľa smerujúce proti

napadnutému uzneseniu krajského súdu ako procesne neprípustné, a preto dvojmesačnú

lehotu na podanie ústavnej sťažnosti v relevantnej časti podľa § 124 zákona o ústavnom

súde považoval v jeho prípade za zachovanú.

34. Napadnutým uznesením krajského súdu bolo odvolanie sťažovateľa proti

napadnutému uzneseniu okresného súdu odmietnuté ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti

ktorému nie je odvolanie prípustné podľa .

35. V súlade s účinného od 1. januára 2012 odvolanie

nebolo prípustné proti uzneseniu, ktorým sa rozhodlo o povinnosti zložiť preddavok

na trovy konania podľa .

36. Podľa odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré smeruje

proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné.

37. Ústavný súd už konštatoval, že základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 (obdobne listiny) a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôže všeobecný súd porušiť vtedy, ak koná vo veci v súlade

s procesno-právnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní

(). V konkrétnych okolnostiach veci bol týmto procesno-právnym predpisom

v znení platnom a účinnom v čase rozhodovania krajského súdu,

ktorý odvolanie ako riadny opravný prostriedok proti rozhodnutiu okresného súdu, ktorým

sa rozhodlo o povinnosti zložiť preddavok na trovy konania podľa , expressis

verbis nepripúšťal.

38. Pokiaľ krajský súd vzhľadom na uvedené odmietol odvolanie podané

sťažovateľom ako neprípustné v súlade s platnými a účinnými ustanoveniami Občianskeho

súdneho poriadku, ústavný súd konštatuje, že napadnuté uznesenie krajského súdu nemožno

považovať za zjavne neodôvodnené a arbitrárne.

39. Ústavný súd nezistil, že by výklad vo veci aplikovaných právnych noriem

a závery krajského súdu boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich

ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá

by bola popretím ich podstaty a zmyslu.

40. Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutým uznesením

krajského súdu a sťažovateľom namietaným porušením základných práv zaručených v čl. 46

ods. 1 a , listiny a práva podľa dohovoru

neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí ústavnej

sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení, a preto ústavnú

sťažnosť v tejto časti v súlade s odmietol

ako zjavne neopodstatnenú.

III.3 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47

ods. 3 , listiny a práv podľa a dohovoru

napadnutým uznesením najvyššieho súdu

41. Sťažovateľ v relevantnej časti ústavnej sťažnosti namieta, že napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu, ktorým bolo dovolanie proti napadnutému uzneseniu krajského súdu

odmietnuté podľa je nepreskúmateľné a v konečnom dôsledku z dôvodu

hrozby zastavenia „kompenzačného konania“ pre nezaplatenie preddavku na trovy konania

bráni sťažovateľovi v prístupe k súdu.

42. Právo na súdnu ochranu sa v civilnom súdnom konaní účinne zaručuje len vtedy,

ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých civilný súd môže konať

a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred civilným súdom vrátane

dovolacích konaní (m. m. ).

43. Keďže sťažovateľ dovolanie podal 9. mája 2016, teda pred dňom nadobudnutia

účinnosti , najvyšší súd ako dovolací súd v zmysle

ods. 2 , podľa ktorého právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali pred dňom

nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované, prípustnosť dovolania

posudzoval v zmysle , a .

44. Z konštantnej judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že samotná otázka

posúdenia podmienok pre uskutočnenie dovolacieho konania vrátane posúdenia otázky

prípustnosti dovolania patrí do výlučnej právomoci najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu.

Inými slovami, posúdenie tejto otázky je vecou zákonnosti a jej vyriešenie v súlade

s ustanoveniami , ktoré v zmysle majú

ustanovovať podrobnosti o realizácii základného práva na súdnu ochranu vyplývajúceho

z , v konečnom dôsledku nemôže viesť k záveru o porušení označeného

práva sťažovateľa (m. m. ).

45. Sťažovateľ ako dovolateľ v dovolaní vyvodzoval prípustnosť a dôvodnosť

dovolania z (postupom krajského súdu došlo k odňatiu možnosti

konať pred súdom). Podľa názoru sťažovateľa nedostatočná odôvodnenosť napadnutého

uznesenia krajského súdu odôvodňovala zároveň aj existenciu inej vady konania podľa

. K zaťaženiu konania pred krajským súdom vadou zmätočnosti

došlo podľa sťažovateľa zároveň tým, že mu nebolo doručované vyjadrenie žalovaného

k odvolaniu.

46. V bode 7 napadnutého uznesenia najvyšší súd zdôraznil, že podľa právneho stavu

účinného do 30. júna 2016 bolo dovolaním možné napadnúť právoplatné rozhodnutia

odvolacieho súdu len vtedy, pokiaľ to zákon pripúšťal, pričom dôvody prípustnosti proti

uzneseniu vymedzoval .

47. Následne najvyšší súd v bode 8 napadnutého uznesenia konštatoval, že dovolanie

sťažovateľa nesmerovalo proti uzneseniu majúcemu znaky niektorého z uznesení

uvedených v a , a preto ako také nevyvolalo účinky, ktoré by podľa

právneho stavu do 30. júna 2016 umožňovali uskutočniť meritórny dovolací prieskum.

V dôsledku uvedeného sa najvyšší súd ďalej zaoberal preskúmaním prípustnosti dovolania

z dôvodu prípadnej existencie vád konania podľa až g) , a to

v nadväznosti na sťažovateľom tvrdenú vadu konania v zmysle .

48. K sťažovateľom namietanej procesnej vade zmätočnosti vyplývajúcej z § 237

ods. 1 písm. f) pre nedostatočnú odôvodnenosť rozhodnutí vo veci konajúcich

všeobecných súdov najvyšší súd v bodoch 13 až 16 napadnutého uznesenia predovšetkým

poukázal na zjednocujúce stanovisko Najvyššieho súdu Slovenskej republiky R 2/2016.

Právna veta stanoviska najvyššieho súdu znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá

inú vadu konania v zmysle .

Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov

podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť

dovolania podľa “

49. Najvyšší súd zároveň v bode 15 napadnutého uznesenia uviedol, že uplatnenie

druhej vety jeho stanoviska R 2/2016, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka

sa výlučne len celkom ojedinelých (extrémnych) prípadov, ktoré majú znaky relevantné

aj podľa judikatúry ESĽP, nachádza svoje uplatnenie v prípadoch, keď rozhodnutie

všeobecného súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie alebo keď sa vyskytli „vady

najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém“ (pozri Sutyazhnik proti Rusku, sťažnosť

č. 8269/02, rozsudok ESĽP z 23. 7. 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala

za následok „justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku, sťažnosť č. 52854/99, rozsudok ESĽP

z 24. 7. 2003).

50. S prihliadnutím na citovanú judikatúru najvyššieho súdu a právne závery

obsiahnuté v citovaných rozhodnutiach ESĽP je podľa názoru ústavného súdu

konštatovanie najvyššieho súdu o tom, že „Po preskúmaní spisu... nezistil, že by

v prejednávanej veci bol dôvod pre uplatnenie (ako výnimky) druhej vety stanoviska R

2/2016. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu obsahuje vysvetlenie

dôvodov, na ktorých odvolací súd založil svoje rozhodnutie. Odvolací súd uviedol, že dospel

k záveru, že odvolanie žalobcu je potrebné odmietnuť podľa § 218 ods. 1 písm. c/, pretože

smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné v zmysle § 202 ods. 3

písm. q/ účinného v znení od 1. januára 2012“, ústavne udržateľné.

51. K procesnej vade zmätočnosti podľa z dôvodu

nedoručenia vyjadrenia žalovaného k odvolaniu sťažovateľa najvyšší súd v bodoch 22 až 26

napadnutého uznesenia zdôraznil, že v konkrétnej veci odvolanie smerovalo proti uzneseniu

okresného súdu, ktorým bola uložená povinnosť zaplatiť preddavok na trovy konania,

a odvolací súd odvolanie sťažovateľa ako neprípustné odmietol bez vecného prejednania.

Na podklade uvedeného najvyšší súd v bode 25 napadnutého uznesenia konštatoval, že

„nemožnosť žalobcu vyjadriť sa k vyjadreniu žalovanej k ním podanému odvolaniu

nepredstavuje porušenie jeho práva na spravodlivé súdne konanie, nakoľko jeho prípadné

vyjadrenie by nemalo vplyv na výsledok rozhodnutia odvolacieho súdu, keďže odvolanie

nebolo prípustné v zmysle “.

52. V nadväznosti na uvedené konštatovanie ústavný súd poukazuje na to, že ESĽP

vo svojej judikatúre už pripustil, že právo na kontradiktórne konanie nie je absolútne a jeho

rozsah sa môže líšiť v závislosti od špecifických okolností prejednávanej veci (porovnaj

napr. rozsudky ESĽP vo veciach Čičmanec proti Slovenskej republike z 28. 6. 2016,

Vokoun proti Českej republike z 3. 7. 2008).

53. Práve v sťažovateľom vyzdvihnutom prípade Trančíková proti Slovenskej

republike ESĽP zdôraznil, že konkrétny význam dotknutého vyjadrenia je len málo

dôležitý, keďže je na účastníkoch konania, aby posúdili, či si dokument vyžaduje, aby sa

k nemu vyjadrili alebo nie. Súčasne reagoval na argument vlády Slovenskej republiky, ktorá

poukázala na prípad Ringier Axel Springer Slovakia (rozhodnutie ESĽP zo 4. 10. 2011,

sťažnosť č. 35090/07), a uviedol, že prípad Trančíková proti Slovenskej republike sa líši

od citovaného prípadu, v ktorom sťažujúca sa spoločnosť nepreukázala, že nedoručené

vyjadrenie bolo akýmkoľvek odôvodneným názorom, ktorý skutočne mal alebo aspoň

mohol mať akýkoľvek relevantný vplyv na napadnuté rozhodnutie, zatiaľ čo v prípade

Trančíková proti Slovenskej republike nebolo pochýb o tom, že vyjadrenie žalovaného

predstavovalo riadnu právnu a skutkovú argumentáciu. Na základe uvedeného ESĽP dospel

k záveru, že vo veci Trančíková proti Slovenskej republike sa nepreukázalo, že v prípade,

ak by mala sťažovateľka možnosť oboznámiť sa s vyjadrením žalovaného k odvolaniu

a prípadne k nemu zaujať stanovisko, nemalo by to žiaden vplyv na výsledok konania, či už

preto, lebo prijatý právny záver nepripúšťal diskusiu, alebo z akéhokoľvek iného osobitného

dôvodu. Na tomto základe ESĽP uzavrel, že opomenutím povinnosti doručiť rovnopis

písomného vyjadrenia žalovaného sťažovateľke došlo k popretiu jej práva na spravodlivé

súdne konanie (rozsudok ESĽP Trančíková proti Slovenskej republike z 13. 1. 2015, body

43, 44, 46 a 47).

54. Ako už bolo citované, v tomto rozhodnutí v súlade s

platného a účinného od 1. januára 2012 odvolanie nebolo prípustné proti uzneseniu, ktorým

sa rozhodlo o povinnosti zložiť preddavok na trovy konania podľa .

55. Berúc do úvahy podstatné časti odôvodnenia rozsudku ESĽP vo veci Trančíková

proti Slovenskej republike a prihliadajúc na relevantnú právnu úpravu, ktorá v rozhodnom

čase expressis verbis v zmysle v znení účinnom od 1. januára

2012 vylučovala možnosť rozhodnutie súdu o povinnosti zložiť preddavok na trovy konania

napadnúť riadnym opravným prostriedkom (odvolaním), je záver najvyššieho súdu o tom,

že nedoručenie vyjadrenia žalovaného k odvolaniu sťažovateľovi nemalo za následok

odňatie možnosti sťažovateľa konať pred súdom [ ], ústavne

udržateľný.

56. Ústavný súd k tomuto záveru uvádza, že už citovaná zákonná právna úprava

nedávala krajskému súdu v otázke (ne)prípustnosti riadneho opravného prostriedku

možnosť akejkoľvek diskrécie, ale naopak, výslovne vylúčila možnosť rozhodnutie

o povinnosti zložiť preddavok na trovy konania napadnúť odvolaním. Uvedené zároveň

znamená, že právny záver o vylúčení možnosti napadnúť riadnym opravným prostriedkom

rozhodnutie súdu o povinnosti zložiť preddavok na trovy konania vyplývajúci priamo

zo zákona (ex lege) v konkrétnych okolnostiach veci nepripúšťal diskusiu o ňom. Za týchto

okolností preto akákoľvek argumentácia obsiahnutá vo vyjadrení k odvolaniu sťažovateľa

nemohla mať žiadny relevantný vplyv na vydanie napadnutého uznesenia krajského súdu.

57. K sťažovateľom namietanej existencii inej vady konania, ktorá mala za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci [ ], najvyšší súd v bode 27

napadnutého uznesenia uviedol, že „tzv. iná vada konania v súlade s doterajšou

konštantnou judikatúrou najvyššieho súdu nezakladala procesnú prípustnosť podaného

dovolania (viď R 37/1993 a niektoré ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3

Cdo 219/2013, ...). Dovolací súd mohol pristúpiť k preskúmaniu tohto

dovolacieho dôvodu len v procesne prípustnom dovolaní, čo však nie je prípad

prejednávanej veci.“.

58. Najvyšší súd sa ako dovolací súd v napadnutom uznesení podľa názoru ústavného

súdu zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal s námietkami

sťažovateľa, ktorými odôvodňoval prípustnosť dovolania podľa príslušných ustanovení

. Keďže najvyšší súd prípustnosť dovolania nevyvodil

z ani z , dovolanie sťažovateľa odmietol v relevantnej časti

ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je procesne prípustné [§ 447 písm. c)

].

59. Keďže najvyšší súd svoje rozhodnutie vo veci odmietnutia dovolania sťažovateľa

zdôvodnil v dostatočnej, výstižnej a presvedčivej podobe, ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní dospel k záveru, že medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a obsahom

základných práv podľa a a podľa listiny, ako aj

práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru, ktorých vyslovenia porušenia sa sťažovateľ

domáha, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí

relevantnej časti ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich

porušení.

60. Sťažovateľ v konkrétnosti namieta, že v dôsledku v jeho veci vydaných

napadnutých rozhodnutí (predovšetkým napadnutého uznesenia okresného súdu) mu

v prípade nezaplatenia preddavku na trovy konania hrozí zastavenie kompenzačného

konania, a tým aj zamedzenie prístupu k súdu.

61. Ústavný súd v tomto kontexte konštatuje, že svojím nálezom sp. zn.

z 11. mája 2016 vyslovil nesúlad

v znení účinnom od 1. januára 2012 s a . Označený

stratil 14. júna 2016 vyhlásením nálezu z 11. mája 2016 v Zbierke zákonov Slovenskej

republiky pod č. účinnosť a 1. júla 2016 aj platnosť. K strate platnosti

a účinnosti došlo po vydaní napadnutého uznesenia okresného súdu.

62. Príslušné ustanovenia v súčasnosti platného a účinného

( ), obdobne ako predtým platné a účinné ustanovenie

o organizácii

Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení

neskorších predpisov riešia (riešili) obdobnú situáciu, ako je situácia sťažovateľa, tým

spôsobom, že právoplatné rozhodnutia vydané v civilnom konaní na základe právneho

predpisu (v konkrétnych okolnostiach veci napadnuté uznesenie okresného súdu), ktorý

celkom, sčasti alebo v niektorom ustanovení stratil účinnosť, ponechávajú (ponechávali)

nedotknuté a povinnosti uložené takýmito rozhodnutiami nie je možné (nebolo možné)

nútene vymáhať.

63. Pokiaľ sťažovateľ v tejto súvislosti argumentuje hrozbou zastavenia

kompenzačného konania z dôvodu nezaplatenia preddavku na trovy konania, ústavný súd

zdôrazňuje tú skutočnosť, že , ktorý súdu umožňoval v prípade, ak navrhovateľ

preddavok na trovy konania v určenej lehote nezložil a odporca, ktorý mal povinnosť

preddavok zložiť, ho zložil alebo odporcom bol účastník, ktorého majetkové pomery

ako dlžníka nebolo možné usporiadať podľa osobitného predpisu o konkurznom konaní,

konanie v lehote 15 dní od uplynutia lehoty na zloženie preddavku na trovy konania

zastaviť, nie je už od 1. júla 2016 platný ani účinný (účinnosť citované ustanovenie stratilo

na podklade nálezu ústavného súdu z 11. mája 2016 a platnosť stratilo následne z dôvodu

zrušenia ). Z uvedeného dôvodu je argumentácia sťažovateľa

o prípadnom uplatnení postupu podľa a hrozbe zastavenia konania

pre nezaplatenie preddavku na trovy konania a tým aj zamedzenia prístupu k súdu zjavne

nedôvodná, keďže a priori nezohľadňuje súčasný platný a účinný právny stav.

64. Naopak, najvyšší súd súc viazaný už vyslovenými právnymi názormi v kontexte

právnych účinkov nálezu z 11. mája 2016, ako aj relevantnou právnou úpravou v bode 30

napadnutého uznesenia, reagoval na vzniknutú situáciu konštatovaním povinnosti okresného

súdu ďalej v merite veci sťažovateľa (kompenzačné konanie) konať a rozhodnúť, a to

aj napriek formálnej existencii napadnutého uznesenia okresného súdu o povinnosti zložiť

preddavok na trovy konania.

65. S prihliadnutím na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd ústavnú sťažnosť

v časti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1

a a podľa listiny a práv podľa a dohovoru

napadnutým uznesením najvyššieho súdu, odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 56

ods. 2 písm. g) .

III.4 K namietanému porušeniu a napadnutým

uznesením krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu

66. Ústavný súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že a majú

charakter ústavných princípov, resp. všeobecných interpretačných pravidiel, ktoré sú všetky

orgány verejnej moci povinné rešpektovať pri výklade a uplatňovaní , a preto sú vždy

implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho rozhodovania o

sťažnostiach podľa (). Keďže predmetom tohto konania

je rozhodovanie o porušení základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a

základných slobôd vyplývajúcich z kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy, možno v tomto

konaní uvažovať o porušení a len v spojení s porušením

konkrétneho základného práva alebo slobody. Pretože v posudzovanom prípade ústavný súd

nedospel k záveru o porušení niektorého základného práva alebo slobody, nemohol dospieť

ani k záveru o porušení a , a preto ústavnú sťažnosť

sťažovateľa aj v tejto časti odmietol podľa

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

67. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok bolo bez právneho dôvodu

zaoberať sa ďalšími návrhmi uplatnenými v ústavnej sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. júna 2019