Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 230/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. júna 2019 v senáte

zloženom z predsedníčky Jany Baricovej a zo sudcov Miroslava Duriša (sudca spravodajca)

a Mojmíra Mamojku predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,

, , zastúpeného advokátom JUDr. Pavlom

Gráčikom, Farská 40, Nitra, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa

a práv podľa a 4 a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Nitre

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 18. januára 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. marca

2019 doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva

podľa (ďalej len „“) a práv podľa

ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 18. januára 2019 (ďalej aj „napadnuté

uznesenie“).

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že proti sťažovateľovi je vedené trestné

stíhanie pre prečin krádeže podľa Trestný

zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „“). V rámci tohto trestného

stíhania bol sťažovateľ uznesením Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 31. októbra 2018 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn.

z 22. novembra 2018 podľa

v znení neskorších predpisov vzatý do väzby.

3. Dňa 21. novembra 2018 a 12. decembra 2018 podal sťažovateľ žiadosť

o prepustenie z väzby na slobodu. Okresný súd uznesením sp. zn.

zo 17. decembra 2018 žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu zamietol.

O sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu rozhodol krajský súd napadnutým

uznesením z 18. januára 2019 tak, že ju zamietol.

4. Sťažovateľ namieta dĺžku svojho zadržania, poukazuje na to, že 24. októbra 2018

o 16.15 h mu bola obmedzená osobná sloboda z dôvodu podozrenia zo spáchania prečinu

ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa . Dňa

26. októbra 2018 o 15.30 h bola v tejto veci podaná obžaloba, konanie o ktorej je vedené

okresným súdom pod sp. zn. . V tejto veci konala sudkyňa pre prípravné

konanie 27. októbra 2018 v čase od 8.45 h do 9.40 h a sťažovateľa prepustila zo zadržania

27. októbra 2018 o 9.35 h. Dňa 27. októbra 2018 o 9.45 h bola sťažovateľovi obmedzená

osobná sloboda vo veci prečinu krádeže podľa .

V tejto veci prokurátorka Okresnej prokuratúry Nitra podala 29. októbra 2018 návrh

na vzatie sťažovateľa do väzby, o ktorom rozhodol okresný súd uznesením z 31. októbra

2018 v spojení s uznesením krajského súdu z 22. novembra 2018 tak, že sťažovateľ bol

vzatý do väzby, ktorá mu začala plynúť 27. októbra 2018 o 9.45 h.

5. Sťažovateľ uvádza, že obmedzenie jeho osobnej slobody „trvalo bez prerušenia

od 24. 10. 2018 do 31. 10. 2018, t. j. 7 dní, a to aj napriek tomu, že dňa 27. 10. 2018 o 9:35

bolo formálnym spôsobom prerušené trvanie obmedzenia mojej osobnej slobody. V tomto

kontexte je nutné reflektovať skutočnosť, že aj napriek tomu, že som bol dňa 27. 10. 2018

o 9:35 prepustený z väzby, tak nikdy nedošlo k vykonaniu úkonov, ktoré by k tomuto

prepusteniu smerovali (napríklad spísanie prepúšťacieho protokolu, ktorý sa formálne

vyžaduje pri prepustení zo zadržania), a teda nikdy k naplneniu môjho prepustenia nedošlo.

V každom prípade, žiadnych 10 minút som určite nebol na slobode; mne bola obmedzená

osobná sloboda hneď po tom, ako som vyšiel z pojednávacej miestnosti.

Som toho názoru, že na takéto konanie je nutné nahliadať cez materiálnu optiku, t. j.

obmedzenie mojej osobnej slobody bez rozhodnutia o vzatí do väzby trvalo kontinuálne

od 24. 10. 2018 až do 31. 10. 2018...“.

6. V ústavnej sťažnosti sťažovateľ ďalej poukazuje na relevantnú judikatúru

ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), a to okrem iných

aj na tie právne závery, podľa ktorých súd rozhodujúci o väzbe je povinný skúmať, či účel

väzby nemožno dosiahnuť ponechaním na slobode alebo jeho prepustením na slobodu

za súčasného dohľadu probačného a mediačného úradníka, a to aj v prípade, ak takýto návrh

nebol podaný. Súd je zároveň povinný odôvodniť, prečo alternatívy k väzbe nepovažoval

za použiteľné. Sťažovateľ namieta, že ani okresný súd a ani krajský súd neskúmali,

či nemožno účel väzby dosiahnuť dohľadom probačného a mediačného úradníka, teda „nie

je splnená podmienka postulovaná v rozhodnutí Ústavného súdu so sp. zn.: ,

keď ak (aj keď) nebol podaný návrh na nahradenie väzby, súd, resp. sudca pre prípravné

konanie je s ohľadom na povahu dohľadu probačného a mediačného úradníka vždy povinný

zaoberať sa možnosťou nahradenia väzby týmto procesným prostriedkom a v prípade

negatívneho záveru svoje stanovisko vysvetliť v odôvodnení uznesenia...“.

7. Sťažovateľ ďalej uvádza, že tieto uznesenia okresného súdu a krajského súdu sú

„prvotné rozhodnutia v rámci procesu pozbavenia osobnej slobody v zmysle čl. 5 ods. 3

Dohovoru, pričom tento proces je zavŕšený rozhodnutím súdu, ktoré nariaďuje alebo

potvrdzuje pozbavenie osobnej slobody

... súdna kontrola zákonnosti vyžadovaná čl. 5 ods. 4 Dohovoru musí byť zahrnutá už

v tomto počiatočnom súdnom rozhodnutí...

Uznesením Okresného súdu a Uznesením Krajského súdu došlo k vzatiu osoby

Sťažovateľa do väzby, bez toho, aby došlo k odôvodneniu, prečo nie je možné nahradiť

inštitút väzby, ktorý intervenuje do základných ľudských práv, inými inštitútmi podľa

ustanovenia , a teda došlo k porušeniu Slovenskej

republiky... Čl. 5 ods. 3 Dohovoru... čl. 5 ods. 4 Dohovoru...“.

8. Na základe všetkých uvedených skutočností sťažovateľ žiada, aby ústavný súd

v jeho veci nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na osobnú slobodu podľa ...

a čl. 5 ods. 3 a ods. 4 Dohovoru... a právo na spravodlivé konanie pred súdom podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru... postupom Krajského súdu Nitra, v konaní vedenom pod sp. zn. 4

, porušené boli.

2. Uznesenie Krajského súdu v Nitre sp. zn.: zo dňa 18. 01. 2019 sa

zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3. Sťažovateľovi priznáva finančné zadosťučinenie v sume 3.000,- Eur, ktoré je

Krajský súd Nitra povinný vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto rozhodnutia.“

9. Návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľ

odôvodňuje tým, že postupom krajského súdu došlo k zásahu do jeho osobnej slobody.

Ak by krajský súd postupoval podľa zákona a rešpektoval by právne závery v rozhodnutí

sp. zn. , „nemuselo by mutatis mutiandi nevyhnutným spôsobom, po vykonaní

testu proporcionality, dôjsť k vzatiu mojej osoby. Keďže Krajský súd takýto postup

neaplikoval, jeho konanie nevyhnutným spôsobom rezultovalo do môjho vzatia do väzby.“.

10. Sťažovateľ následne doručil 29. marca 2019 podanie označené ako „Dodatok

k ústavnej sťažnosti“, v ktorom doplnil ústavnú sťažnosť podanú prostredníctvom advokáta

a vlastnými slovami opísal okolnosti, ktoré viedli k jeho zadržaniu, a postup príslušných

orgánov po jeho zadržaní.

II.

11. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

12. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

13. Ústavný súd podľa o Ústavnom súde

Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí

bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak.

14. Ústavný súd môže podľa na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

15. Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas

ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

16. Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody

v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený

pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci

a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa

môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

17. Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo

iným spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

18. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

III.

19. Podstata ústavnej sťažnosti sťažovateľa spočíva v tvrdení, že krajský súd

napadnutým uznesením porušil označené práva podľa a dohovoru. Sťažovateľ

poukazuje na to, že krajský súd nezohľadnil jeho námietku o trvaní zadržania – jeho osobná

sloboda bola obmedzená na sedem dní od 24. októbra 2018 do 31. októbra 2018 – a jeho

prepustenie na slobodu 27. októbra 2018 bolo len formálne. Sťažovateľ tiež namieta,

že ani krajský súd a ani okresný súd neposudzovali, či účel väzby nemožno naplniť

dohľadom probačného a mediačného úradníka, pričom súdy majú takto postupovať vždy,

bez ohľadu na to, či bola žiadosť v tomto smere podaná.

20. Ústavný súd v prvom rade považuje za potrebné zdôrazniť, že pri posúdení

napadnutého uznesenia krajského súdu jeho úlohou nie je preskúmať správnosť skutkových

a právnych záverov, z ktorých krajský súd vychádzal, prípadne odpovedať na otázku,

či malo byť žiadosti sťažovateľa o prepustenie väzby, resp. o jej nahradenie inými

zákonnými prostriedkami vyhovené. Úloha ústavného súdu sa v danom prípade obmedzila

na posúdenie otázky, či sa krajský súd s právne relevantnou argumentáciou sťažovateľa

vysporiadal adekvátne a preskúmateľne a či jeho právne závery nie sú arbitrárne

(svojvoľné), a teda či sú napadnuté uznesenie a postup, ktorý predchádzal jeho vydaniu,

ústavne akceptovateľné.

21. Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či nie je zjavne

neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

ústavnú sťažnosť ide vtedy, keď napadnutým postupom alebo napadnutým rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať ústavnú sťažnosť, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , , , ).

22. Krajský súd v napadnutom uznesení konštatoval, že sťažovateľ v sťažnosti

proti uzneseniu okresného súdu zo 17. decembra 2018 uviedol rovnakú argumentáciu

ako v žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu, preto v podstatnom odkázal na dôvody

uvedené v uznesení okresného súdu, z ktorých vyplýva dôvodná obava z pokračovania

v trestnej činnosti sťažovateľom a aj nemožnosť nahradenia väzby inými prostriedkami

a „s ktorými sa aj nadriadený súd stotožňuje a nepovažujúc za potrebné ich ani zmeniť

alebo doplniť na ne iba poukazuje a to aj preto, že v odôvodnení proti napadnutému

uzneseniu podanej sťažnosti obvinený neuviedol žiadne také relevantné skutočnosti,

okolnosti alebo právne úvahy, ktoré by boli spôsobilé spochybniť správnosť, teda zákonnosť

a opodstatnenosť všetkých výrokov napadnutého uznesenia.“.

23. Krajský súd uviedol, že bez dôvodných pochybností považoval za „zistené

a preukázané, že v súčasnom štádiu trestného stíhania v prejednávanej veci existujú

a pretrvávajú tak formálne, ako aj materiálne podmienky väzby preventívnej (podľa § 71

odsek 1 písmeno c/ ), pretože doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú

tomu, že skutok, pre ktorý bolo v prejednávanej veci začaté trestné stíhanie (a obvinenému

vznesené obvinenie a toto mu aj oznámené) bol spáchaný, má znaky trestného činu

a naďalej sú tiež dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený, pričom

s poukazom najmä na osobu obvineného vyplýva nielen dôvodná obava, že v prípade

prepustenia z väzby na slobodu, by tento v páchaní úmyselnej trestnej činnosti pokračoval,

ale súčasne aj nemožnosť prostriedku uvedeného v § 80 odsek 1 písmeno c/ Trestného

poriadku považovať na nahradenie väzby v prejednávanej veci za dostatočný.“.

24. Vychádzajúc z odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu – ktorý sa

v plnom rozsahu stotožnil s odôvodnením uznesenia okresného súdu zo 17. decembra 2018

– ústavný súd skúmal ústavnú udržateľnosť právnych záverov krajského súdu aj v spojení

s právnymi závermi okresného súdu.

25. Okresný súd v uznesení zo 17. decembra 2018 uviedol priebeh a trvanie zadržaní

sťažovateľa (tento opis zodpovedá tomu, ako ho sťažovateľ uviedol v ústavnej sťažnosti,

pozn.), následne dospel k záveru, že z týchto skutočností „bolo zistené, že obmedzenie

osobnej slobody bolo obvinenému prerušené, síce len na desať minút, ale každé bolo z iného

dôvodu a v inej trestnej veci. V tejto trestnej veci, v ktorej je vo väzbe, sa mu obmedzenie

osobnej slobody premietlo do výroku o začiatku väzby, teda dňa 27. 10. 2018 o 09.45

hodine.“.

26. Okresný súd tiež poukázal na to, že trestné veci sťažovateľa pre prečin krádeže

podľa a pre prečin nedovolenej výroby omamných

a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa

boli spojené na spoločné konanie. Okresný súd tiež uviedol,

že okrem uvedených skutkov je sťažovateľ stíhaný aj pre prečin ohrozenia pod vplyvom

návykovej látky podľa , za ktorý bola na neho 26. októbra

2018 podaná obžaloba, o ktorej nebolo právoplatne rozhodnuté, hlavné pojednávanie bolo

odročené na 29. január 2019.

27. Okresný súd poukázal na to, že z dosiaľ získaných dôkazov – obhliadky miesta

činu, domovej prehliadky a kamerových záznamov – vyplýva, že „naďalej trvá dôvodné

podozrenie, že prečinov, ktoré sú mu kladené za vinu sa dopustil a trestné stíhanie za tieto

prečiny je dôvodné.“. Uviedol tiež, že z „predbežného vyjadrenia Kriminalistického

a expertízneho ústavu PZ v Bratislave vyplýva, že chemickou analýzou obsahu injekčnej

striekačky bola zistená prítomnosť metamfetamínu.“. Okresný súd skúmal aj osobu

sťažovateľa a uviedol, že z „opisu registra trestov obvineného vyplýva, že sa trestnej

činnosti dopustil aj v Českej republike, pretože v roku 2016 bol právoplatne odsúdený

Obvodným súdom Praha 10 na nepodmienečný trest, ktorý aj vykonal.“. Okresný súd

dospel k záveru, že tieto konkrétne skutočnosti „odôvodňujú obavu, že obvinený bude

pokračovať v páchaní trestnej činnosti rôzneho charakteru a tak je u neho daný dôvod

väzby podľa .“.

28. K možnosti nahradenia väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka

okresný súd uviedol, že „neprijal návrh obhajkyne obvineného na nahradenie väzby

dohľadom probačného a mediačného úradníka, nakoľko vzhľadom na osobu obvineného

a povahu jednotlivých prečinov, za ktoré je stíhaný, nepovažuje dohľad probačného

a mediačného úradníka za dostatočný na nahradenie väzby.“.

29. Vychádzajúc zo skutočností uvedených v bodoch 21 až 26 odôvodnenia tohto

rozhodnutia, je ústavný súd toho názoru, že krajský súd sa s otázkou naplnenia materiálnych

podmienok väzby sťažovateľa vysporiadal náležite a preskúmateľne a jeho právne závery

nemožno považovať za arbitrárne. Materiálne podmienky väzby vyplývajú z viacerých

dôkazov – z obhliadky miesta činu, z domovej prehliadky a kamerových záznamov,

z predbežnej správy Kriminalistického a expertízneho ústavu Policajného zboru v Bratislave

a tiež zo zistení týkajúcich sa osoby sťažovateľa, ktorý je aktuálne stíhaný za tri prečiny

a v roku 2016 bol právoplatne odsúdený v Českej republike a bol mu uložený

nepodmienečný trest, ktorý aj vykonal.

30. Neobstojí námietka sťažovateľa, že konajúce súdy sa nezaoberali možnosťou

nahradenia väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka. Okresný súd sa zjavne

možnosťou nahradenia väzby zaoberal – odkázal na osobu sťažovateľa a povahu prečinov,

pre ktoré je sťažovateľ stíhaný – a dospel k záveru, že dohľad probačného a mediačného

úradníka by nebol dostatočný. O uvedenej otázke rozhodol aj samostatným výrokom

v uznesení zo 17. decembra 2018. Krajský súd v napadnutom uznesení poukázal

na rozhodnutie okresného súdu o možnosti nahradenia väzby dohľadom probačného

a mediačného úradníka a stotožnil sa s právnym záverom okresného súdu.

31. Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa týkajúcu sa trvania jeho zadržania

a prepustenia na slobodu 27. októbra 2018 efektívne na 10 minút, ústavný súd považuje

za potrebné poukázať na právny záver okresného súdu, podľa ktorého išlo o zadržania

v dvoch rôznych veciach a z rôznych dôvodov. Uvedený právny záver ako taký nemožno

považovať za arbitrárny, preto je ústavne akceptovateľný. Ústavný súd pripúšťa, že postup

orgánov činných v trestnom konaní vo veci sťažovateľa má určitú podobnosť s postupom

orgánov činných v trestnom konaní, ktorý posudzoval ústavný súd vo veci sp. zn.

, resp. ktoré boli predmetom rozhodnutia ESĽP vo veci Yegorov proti

Slovensku z 2. júna 2015. V uvedených prípadoch bol obvinený stíhaný pre viaceré skutky

súbežne či následne, pričom bol vo väzbe a po uplynutí maximálnej doby väzby bol

prepustený na slobodu a bezprostredne na to bol opäť vzatý do väzby v inom konaní. Takto

bol obvinený vo väzbe vo viacerých trestných veciach vyše desať rokov. Ústavný súd

a ESĽP považovali tento postup štátnych orgánov za neakceptovateľný a vyslovili porušenie

práva na osobnú slobodu podľa , resp. podľa dohovoru. V prípade sťažovateľa ide

o zadržanie, a nie o väzbu a intenzita zásahu do osobnej slobody je v oboch prípadoch

neporovnateľne rozdielna. Vychádzajúc z uvedených skutočností, ústavný súd neakceptoval

námietku sťažovateľa týkajúcu sa trvania zadržania a právny záver krajského súdu v tomto

smere považoval za ústavne akceptovateľný.

32. Ústavný súd považoval tiež za relevantné, že okresný súd v uznesení

zo 17. decembra 2018 uviedol, že „konkrétne skutočnosti, ktoré odôvodňovali vzatie

obvineného do väzby naďalej trvajú.“. Vychádzajúc z uvedeného, je zrejmé, že konajúce

súdy dospeli k záveru, že okolnosti, pre ktoré bol sťažovateľ vzatý do väzby, sa nezmenili

a naďalej trvajú aj v čase rozhodovania o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu.

Podrobnejšie dôvody, pre ktoré bol sťažovateľ vzatý do väzby a ktoré podľa záverov

konajúcich súdov naďalej trvajú, boli uvedené v uznesení okresného súdu sp. zn.

z 31. októbra 2018 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn.

z 22. novembra 2018 (s ktorými sa ústavný súd oboznámil, pozn.). Tieto

dôvody sú sťažovateľovi známe a všeobecný odkaz na nich v konaní o žiadosti

o prepustenie z väzby na slobodu v situácii, keď sa tieto dôvody nezmenili a naďalej trvajú,

nemožno sám osebe považovať za ústavne neakceptovateľný (m. m. ).

33. K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým

uznesením krajského súdu ústavný súd zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru je z vecného

hľadiska (ratione materiae) v trestných veciach aplikovateľný v zásade len na rozhodovanie

vo veci samej (rozhodovanie o trestnom obvinení) a nevzťahuje sa na rozhodovanie

o väzbe, pre ktoré platí špeciálna, z hľadiska procesných záruk poskytnutých osobe

nachádzajúcej sa vo väzbe prísnejšia právna úprava obsiahnutá v čl. 5 dohovoru

upravujúcom právo na osobnú slobodu a bezpečnosť (m. m. napr. ,

, , ). Tento právny názor vychádza z rešpektovania

rozhodovacej praxe ESĽP, v zmysle ktorej sa osobná sloboda chráni v zásade

prostredníctvom čl. 5 dohovoru, a to najmä pokiaľ ide o zákonnosť väzby vrátane otázky,

či k takémuto zbaveniu slobody došlo v súlade so zákonom upraveným postupom (čl. 5

ods. 1 dohovoru), pričom súčasťou záruk vyvoditeľných z čl. 5 dohovoru je aj ochrana

práva jednotlivca na primeranú dĺžku väzby v zmysle požiadavky, aby väzba nebola

predlžovaná nad primeranú lehotu a aby nedochádzalo v postupe príslušných orgánov počas

trvania väzby k zbytočným prieťahom (čl. 5 ods. 3 dohovoru), ako aj ochrana práva

jednotlivca domáhať sa periodického prieskumu zákonnosti väzby a žiadať o prepustenie

na slobodu, o ktorom musí byť rozhodnuté urýchlene [(čl. 5 ods. 4 dohovoru); k uvedenému

pozri napr. Khudoyorov v. Rusko, č. 6847/02, rozsudok ESĽP z 8. 11. 2005, body 124 –

125, 172 – 174 a 193; Öcalan v. Turecko, č. 46221/99, rozsudok Veľkej komory ESĽP

z 12. 5. 2005, body 83 – 84 a 103; Khudobin v. Rusko, č. 59696/00, rozsudok ESĽP

z 26. 10. 2006, body 103 a 115].

34. Na tomto základe ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 56

ods. 2 písm. g) ako zjavne neopodstatnenú.

35. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. júna 2019