Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 258/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. júna 2019 v senáte

zloženom z predsedníčky Jany Baricovej, zo sudcov Miroslava Duriša a Mojmíra Mamojku

(sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,

, , zastúpenej advokátom JUDr. Martinom Kirňakom, Vajanského 43,

Prešov, vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 , práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn.

, zo 16. marca 2017 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. marca

2019 elektronicky doručená a 11. marca 2019 prostredníctvom poštovej prepravy doplnená

ústavná sťažnosť , , (ďalej len

„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1

a (ďalej len „“), práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva

podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. , zo 16. marca 2017 (ďalej len

„napadnuté rozhodnutie“).

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že v právnej veci vedenej na Okresnom

súde Bardejov (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. sa sťažovateľka

vystupujúca v procesnom postavení žalobkyne v 1. rade domáhala vydania podielov na

nehnuteľnostiach bližšie špecifikovaných v žalobe. Sťažovateľka zrekapitulovala doterajší

vývoj jej právnej veci na všetkých stupňoch všeobecných súdov a v podstatnom uviedla,

že okresný súd rozsudkom zo 16. júla 2014 žalobu zamietol. Proti rozsudku okresného súdu

podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k.

-488 z 2. júla 2015 tak, že vec vrátil súdu prvého stupňa bez rozhodnutia

o odvolaní z dôvodu neprípustnosti neurčitého výroku rozsudku, ktorým sa žaloba zamieta.

Následne okresný súd rozsudkom z 28. júna 2016 rozhodol tak, že žalobu zamietol v časti

o určenie, že nehnuteľnosti špecifikované vo výroku dopĺňacieho rozsudku z 28. júna 2016

patria do dedičstva po nebohej . Proti danému rozsudku podali žalobcovia

odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým rozhodnutím tak, že rozsudok

okresného súdu v spojení s dopĺňacím rozsudkom potvrdil a žalovaným priznal nárok

na náhradu trov odvolacieho konania vo vzťahu k žalobcom v rozsahu 100 %. Sťažovateľka

podala proti napadnutému rozhodnutiu krajského súdu v zákonom ustanovenej lehote

dovolanie, ktoré Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením

sp. zn. z 21. novembra 2018 odmietol.

3. Sťažovateľka zastáva názor, že krajský súd potvrdením právneho názoru

okresného súdu porušil jej základné práva podľa a , právo

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Podľa

jej názoru krajský súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým

zisteniam a následne vec nesprávne právne posúdil a vyvodil nesprávne právne závery.

Predmet sporu sa týkal určenia, či sporné nehnuteľnosti patria do dedičstva po nebohej

, rod. , od ktorej odvodzujú svoj právny nárok žalobcovia.

Súdy sa preto zaoberali otázkou, či , rod. , ku dňu svojej smrti

bola vlastníčkou sporných nehnuteľností. Žalobcovia v konaní argumentovali tým,

že právna predchodkyňa žalobcov nadobudla vlastníctvo k pozemkom od svojho brata

darovaním pred jeho odchodom do zahraničia v roku 1912. Aj keď o

tejto skutočnosti neprebehla v evidencii nehnuteľnosti intabulácia, právna predchodkyňa

a jej právni nástupcovia užívali tieto pozemky dobromyseľne až do roku 1975, keď

ich vložili do Jednotného roľníckeho družstva.

4. Okresný súd v odôvodnení rozsudku poukázal na zákonné predpoklady

pre vydržanie predmetných nehnuteľností do vlastníctva právnej predchodkyne žalobcov,

ktoré vyžadovalo uhorské obyčajové právo uplatňované na Slovensku do 31. decembra

1950, avšak zastával názor, že dobromyseľnosť užívania sporných nehnuteľností nebola

v priebehu konania preukázaná. S týmto záverom okresného súdu sťažovateľka nesúhlasí,

pretože je v rozpore so zisteným skutkovým stavom vyplývajúcim z vykonaného

dokazovania. Vydržanie podľa uhorského obyčajového práva totiž bolo možné aj napriek

tomu, že v pozemkovej knihe bol ako vlastník zapísaný niekto iný. Právna predchodkyňa

žalobcov v pozemkovej knihe síce zapísaná nebola, ale sporné nehnuteľnosti užívala

ako vlastníčka viac ako 60 rokov. Počas tejto doby jej vlastníctvo nikto nespochybňoval.

Okrem toho podľa uhorského obyčajového práva sa dobromyseľnosť predpokladala,

čo uvádza v podmienkach pre vydržanie aj okresný súd. Takto predpokladaná

dobromyseľnosť platí, pokiaľ sa nepreukáže opak, čo sa v danom prípade nestalo.

Z uvedeného dôvodu sťažovateľka považuje závery okresného súdu, že dobromyseľnosť

užívania právnej predchodkyne žalobcov nebola v priebehu konania preukázaná,

ako nesprávne, predčasné a v rozpore s vykonanými dôkazmi.

5. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti ďalej poukázala aj na rozsudok okresného súdu

sp. zn. (prijatý súhlasným vyhlásením účastníkov konania), ktorým bolo,

naopak, rozhodnuté, že tam namietané nehnuteľnosti patria do dedičstva po nebohej

. Zamietnutie žaloby v tomto konaní potom podľa názoru sťažovateľky vytvára

stav právnej neistoty, keď pozemky pôvodne patriace jednému vlastníkovi a zapísané

na tom istom liste vlastníctva, resp. pozemkovej knihe patria v súčasnosti rôznym

vlastníkom, a to bez akejkoľvek relevantnej právnej skutočnosti. Z uvedeného dôvodu

napadnuté rozhodnutie preto porušuje princíp právnej istoty a predvídateľnosti súdnych

rozhodnutí ako súčasť základného práva na súdnu ochranu, ako aj legitímneho práva

očakávať, že súd rozhodujúci v predmetnej veci pozná právo a rozhodne podľa práva.

6. Sťažovateľka ďalej uviedla, že okresný súd rozsudkom zamietol žalobu

s odôvodnením, že sťažovateľka nepreukázala splnenie podmienok, ktoré platné hmotné

právo vyžadovalo pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním. Podľa okresného súdu

nebolo preukázané uchopenie sa držby a nepretržitosť držby v trvaní vyžadovanom

zákonom. Okresný súd poukázal na výpoveď sťažovateľky a jej manžela a v podstatnom

zhodnotil, že ich výpovede považuje len za subjektívne predpoklady, ktoré samy osebe

bez pristúpenia ďalších dôkazov nemôžu byť podkladom na prijatie záveru o tom,

že by skutočne ku dňu smrti svedčilo vlastnícke právo k dotknutým

nehnuteľnostiam z titulu vydržania. Sťažovateľka ďalej podrobne poukázala na jednotlivé

skutkové okolnosti vyplývajúce z podaní, výpovedí svedkov a vyjadrení účastníkov konania

v súdnom konaní, z ktorých podľa sťažovateľky vyplýva, že žalovaný v 1. rade klame.

7. Podľa názoru sťažovateľky sa krajský súd v napadnutom rozhodnutí dopustil

pri aplikácii a výklade právnych predpisov zjavnej svojvôle spočívajúcej v nerešpektovaní

zákonných ustanovení a zároveň v porušení zásady iura novit curia, pričom takáto aplikácia

a výklad právnych noriem je neprípustná a zasahujúca do základných práv sťažovateľky.

Napadnuté rozhodnutie krajského súdu je tak z hľadiska právneho posúdenia zjavne

svojvoľné, nelogické a v hrubom rozpore s textáciou aplikovaných právnych noriem,

čo je porušením základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu.

8. Vo vzťahu k určeniu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam sťažovateľka zastáva

názor, že konajúce súdy nesprávne posúdili otázku vlastníckeho práva žalovaného v 1. rade,

ako aj otázku vydržania vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam žalobcami po ich prevode ‒

darovaní, ktorí sa mali stať z tohto titulu ich vlastníkmi. Oprávnená držba podľa

sťažovateľky popri všeobecných znakoch držby musí spĺňať požiadavku dobrej viery

držiteľa, že mu vec patrí. Oprávnená držba sa musí opierať o právny titul a súčasne musí

byť poctivá v zmysle existencie dobrej viery držiteľa. Ak sa sťažovateľka uchopila držby

nehnuteľností po tom, ako jej právne účinným spôsobom bolo prevedené k nim vlastnícke

právo, t. j. darovaním (avšak darovacie zmluvy sa nezachovali) a predmetné nehnuteľnosti

po dobu potrebnú na vydržanie užívala ako vlastné, nemôže byť vzhľadom na všetky

okolnosti vzniknutý stav posudzovaný tak, že k vydržaniu nedošlo. S prihliadnutím

na ustálenú judikatúru bola držba nehnuteľností sťažovateľkou oprávnená a viedla

k vydržaniu veci. Všeobecné súdy sa v doterajšom konaní vôbec nezaoberali tým,

že žalovaný v 1. rade konal nečestne spôsobom hrubo porušujúcim dobré mravy a v rozpore

so zákonom, ak oklamal notárku, a tým ju uviedol do omylu. Odôvodnenie napadnutého

rozhodnutia vo vzťahu ku konaniu žalovaného úplne absentovalo a súd sa ním vôbec

nezaoberal, teda sa nevysporiadal s okolnosťami, ktoré majú pre vec podstatný význam.

9. Okrem uvedeného sťažovateľka tiež namieta aj rozhodnutie krajského súdu v časti

týkajúcej sa priznaného nároku žalovaných na náhradu trov odvolacieho konania vo vzťahu

k žalobcom v rozsahu 100 %, keďže žalovaní si nárok na náhradu trov konania neuplatnili

a priznanie náhrady ani nežiadali, čo uviedol aj krajský súd. Na základe uvedeného je podľa

názoru sťažovateľky napadnuté rozhodnutie prejavom zjavnej svojvôle, pričom absentuje

jeho dostatočné odôvodnenie, čo je aj v judikatúre ústavného súdu hodnotené ako porušenie

základného práva na súdnu ochranu podľa .

10. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti a argumenty je sťažovateľka toho

názoru, že napádané rozhodnutie krajského súdu trpí závažnými nedostatkami

spočívajúcimi v arbitrárnosti, nepreskúmateľnosti a nepredvídateľnosti rozhodnutia, pričom

popiera princíp právnej istoty. Sťažovateľka je toho názoru, že v dôsledku uvedených

hrubých nedostatkov jednoznačne došlo k porušeniu jej označených základných práv.

11. Na základe uvedenej sťažnostnej argumentácie sťažovateľka v závere svojej

ústavnej sťažnosti navrhla, aby ústavný súd po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie

nálezom rozhodol tak, že vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 , práva podľa dohovoru a práva podľa dodatkového protokolu

napadnutým rozhodnutím krajského súdu, napadnuté rozhodnutie zruší a vec vráti

krajskému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie. Sťažovateľka si taktiež uplatnila náhradu

trov konania.

II.

12. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

13. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom

je s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“)

v čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251.

14. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

15. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

16. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (m. m. , , ).

17. Ústavná sťažnosť sťažovateľky smeruje proti napadnutému rozsudku krajského

súdu zo 16. marca 2017, pričom ústavná sťažnosť bola doručená ústavnému súdu

až 8. marca 2019. Ústavný súd preto pri posudzovaní podmienok, ktorých splnenie

je nevyhnutné pre prijatie ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie, prednostne skúmal,

či ústavná sťažnosť nebola ústavnému súdu doručená oneskorene. Sťažovateľka v danej

súvislosti taktiež uviedla, že pred podaním ústavnej sťažnosti podala najvyššiemu súdu

mimoriadny opravný prostriedok ‒dovolanie, ktoré bolo uznesením sp. zn.

z 21. novembra 2018 odmietnuté. Uznesenie o odmietnutí nenadobudlo v čase podania

ústavnej sťažnosti účinky právoplatnosti z dôvodu nemožnosti doručenia daného

rozhodnutia všetkým sporovým stranám.

18. Podľa ústavnú sťažnosť možno podať do dvoch

mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo

upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa,

keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Ak rozhodnutie

nadobúda právoplatnosť vyhlásením alebo oznámením a ak sa podľa osobitných predpisov

zároveň doručuje jeho písomné vyhotovenie, začína lehota plynúť dňom doručenia tohto

písomného vyhotovenia sťažovateľovi; ak sa rozhodnutie doručuje len jeho zástupcovi,

začína lehota plynúť dňom doručenia písomného vyhotovenia tohto rozhodnutia tomuto

zástupcovi. Ak bol vo veci podaný mimoriadny opravný prostriedok, lehota na podanie

ústavnej sťažnosti vo vzťahu k rozhodnutiu, ktoré bolo mimoriadnym opravným

prostriedkom napadnuté, začína plynúť od doručenia rozhodnutia o mimoriadnom

opravnom prostriedku.

19. Z citovaného ustanovenia vyplýva,

že dvojmesačná lehota na podanie ústavnej sťažnosti začala plynúť dňom doručenia

rozhodnutia o mimoriadnom opravnom prostriedku (dovolaní) a je považovaná

za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, t. j.

napadnutému rozhodnutiu krajského súdu. Ústavný súd preto ustálil, že ústavná sťažnosť

nebola podaná oneskorene.

20. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

21. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

22. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa a práva podľa dohovoru sú obdobné

záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom

ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú

odlišnosť ().

23. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti namietala porušenie základných práv podľa

a os. 1 , dohovoru a dodatkového protokolu

napadnutým rozhodnutím krajského súdu, pričom krajský súd mal potvrdiť právny názor

okresného súdu, ktorý vychádza z nesprávnych skutkových zistení získaných vykonaným

dokazovaním. Napadnuté rozhodnutie krajského súdu má byť preto arbitrárne,

nepreskúmateľné a nedostatočne odôvodnené.

24. Ústavný súd pred samotnou analýzou ústavnej akceptovateľnosti obsahu

napadnutého rozhodnutia krajského súdu považuje za nevyhnutné poukázať na skutočnosť,

že v zmysle svojej konštantnej judikatúry nie je súčasťou systému všeobecných súdov,

ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní

tejto právomoci nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory

všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými

sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom

by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. ,

, ).

25. Nadväzujúc na uvedené, ústavný súd konštatuje, že ako nezávislý súdny orgán

ochrany ústavnosti nebol oprávnený preskúmavať podstatu tých sťažnostných námietok,

ktoré spochybňovali samotné skutkové zistenia všeobecných súdov nižších inštancií.

Z uvedeného dôvodu preto nebol oprávnený skúmať skutkový stav (a na základe neho

vyslovené právne názory okresného súdu a krajského súdu) týkajúci sa toho, či zo strany

právnej predchodkyne sťažovateľky došlo k splneniu podmienok pre nadobudnutie

vlastníckeho práva k sporným pozemkom vydržaním. Ústavný súd rovnako nebol

oprávnený hodnotiť relevanciu svedeckých výpovedí, resp. výpovedí jednotlivých strán

sporu. Ústavný súd v danej súvislosti jednoznačne konštatuje, že tieto námietky

sú námietkami týkajúcimi sa výlučne skutkového stavu veci a neobsahujú akýkoľvek

ústavnoprávny rozmer.

26. Poukazujúc na uvedené, ústavný súd ozrejmuje, že jeho úlohou bolo zistiť,

či právny názor, na základe ktorého krajský súd potvrdil rozhodnutie okresného súdu

a v ňom obsiahnuté právne názory, bol krajským súdom aplikovaný ústavne

akceptovateľným spôsobom v súlade s označenými článkami a dohovoru, ktorých

porušenie sťažovateľka namieta. Z uvedeného je zrejmé, že jeho úlohou preto nebolo

skúmať správnosť skutkových zistení všeobecných súdov, ale zistiť, či krajský súd ústavne

akceptovateľným spôsobom vyvrátil námietky uplatnené v odvolaní.

27. K skutkovej stránke veci krajský súd v napadnutom uznesení v podstatnom

uviedol:

«8. Odvolací súd prejednal odvolanie žalobkyne v 1. rade v zmysle ust. § 470 ods. 2

podľa príslušných ustanovení . Podľa

právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti,

zostávajú zachované. nadobudol účinnosť 1.7.2016, pričom

odvolanie žalobkyne v 1. rade bolo podané 31.7.2014. So zreteľom na princíp legitímneho

očakávania a princíp právnej istoty preto odvolací súd prejednal odvolanie žalobkyne

v 1. rade podľa právnej úpravy účinnej v čase jeho podania. Súčasťou princípu právnej

istoty a ochrany dôvery občanov v právny poriadok je aj zákaz spätného pôsobenia

právnych predpisov. Pokiaľ niekto konal a postupoval na základe dôvery v platný a účinný

právny predpis, nemôže byť vo svojej dôvere k nemu sklamaný spätným pôsobením

právneho predpisu alebo niektorého jeho ustanovenia. Neskorší právny predpis nemôže

ukladať povinnosti, resp. meniť právny status subjektu práva spätným pôsobením právneho

predpisu, ktorý v čase jeho konania neexistoval a ktorého právnu úpravu nemohol poznať.

Subjekt práva už nemôže ovplyvniť svoje právne postavenie nadobudnuté v minulosti.

So zreteľom na tieto dôvody preto odvolací súd prejednal odvolanie žalobkyne v 1. rade

podľa v spojení s a dospel k záveru, že odvolanie nie

je dôvodné.

9. Súd prvej inštancie náležite zistil skutkový stav a vyvodil z neho aj správny právny

záver, najmä ak dospel k tomu, že žalobkyňa v 1. rade nepreukázala existenciu držby

predmetných spoluvlastníckych podielov jej právnou predchodkyňou ,

roď. Tvrdenie, že , rod predmetné

spoluvlastnícke podiely nadobudla v roku 1912 darom od svojho brata a

že od vtedy tieto mala vo svojej držbe, nebolo ničím preukázané. Je v tejto súvislosti

potrebné upozorniť aj na to, že práve , rod. ktorá zomrela v

roku 1974, sa nikdy v priebehu svojho života nedomáhala tohto vlastníckeho práva k

predmetným nehnuteľnostiam. Tak sa stalo až podaním tejto žaloby, pričom zo žiadnych

dôkazov tieto tvrdenia preukázané neboli. Tak ako už odvolací súd zdôraznil vo svojom

uznesení č. k. -334 zo dňa 28.10.2013 vzhľadom na tvrdenú dĺžku držby

predmetnej nehnuteľnosti a to od roku 1912 až do roku 1974 mohlo prichádzať do úvahy

vydržanie vlastníckeho práva do 31.12.1950, ale aj vydržanie vlastníckeho práva od

1.1.1951 do 31.3.1964. Podmienky vydržania boli rôzne podľa toho, či išlo o vydržanie

do 31.12.1950 alebo o vydržanie za platnosti . Pokiaľ išlo

o vydržanie vlastníckeho práva do 31.12.1950, k vydržaniu sa nežiadal právny titul a len

preukázaná mala fides prekážala vydržaniu. K vydržaniu sa nevyžadoval justus titulus

a uplynutím lehoty 32 rokov nastalo vydržanie aj vtedy, ak držba sa nezakladala

na právnom titule. Vydržiteľ nemusel dokazovať justum titulum. Vydržaniu nemusela

prekážať okolnosť, že držiteľ sa veci zmocnil násilím, pretože nepoctivosť bránila vydržaniu

iba vtedy, ak vydržiteľ si držbu nadobudol nepoctivým spôsobom. Pri skutočnej držbe

sa predpokladalo, že je po práve a poctivá: opak sa musel dokázať. V tejto súvislosti však

odvolací súd poukazuje na to, že žalobcom sa nepodarilo preukázať to, že ich právna

predchodkyňa sa vôbec ujala držby predmetných spoluvlastníckych podielov, čo je pre

vydržanie jedna z podmienok. Rovnako to platí aj pre vydržanie v období platnosti zákona

č. 141/1950 75., pretože ani po tomto období držba predmetných spoluvlastníckych

podielov nebola preukázaná. Zo žiadneho dôkazu nebolo možné dospieť k tomuto záveru, a

preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 219 ods. 1

potvrdil.»

28. Vo vzťahu k záverom uvedeným v napadnutom rozhodnutí krajského súdu

ústavný súd argumentáciu sťažovateľky, v podstatnej časti zhodnú s jej odvolacou

argumentáciou, nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť jeho ústavnú udržateľnosť

a nezistil, že by posudzované rozhodnutie bolo svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom

rozpore či urobené v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou,

či nedostatočne odôvodnené, a tým mohlo zakladať dôvod na zásah ústavného súdu v súlade

s jeho právomocami ustanovenými v .

29. V súvislosti s námietkou sťažovateľky týkajúcou sa nedostatočného odôvodnenia

napadnutého rozhodnutia ústavný súd pripomína, že súčasťou práva na spravodlivé konanie

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(m. m. , ). Túto požiadavku aplikuje vo svojej judikatúre

aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý v tejto súvislosti najmä uviedol: „Právo

na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať

podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované

so zreteľom na konkrétny prípad“ (napr. Georgidias c. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil

III/1997). Európsky súd pre ľudské práva zároveň tiež pripomína, že právo na spravodlivý

súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument (argumenty),

ktorý je z hľadiska výsledku súdneho konania považovaný za rozhodujúci (porovnaj napr.

rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, Annuaire, č. 303-B). Aj podľa

judikatúry ústavného súdu odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne

a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto

aspektu je plne realizované právo na spravodlivé súdne konanie (m. m. ,

).

30. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti rovnako napadla aj rozhodnutie krajského súdu

v časti týkajúcej sa priznania náhrady trov odvolacieho konania, kde krajský súd, aplikujúc

, a (ďalej len „“),

priznal žalovaným náhradu trov odvolacieho konania vo vzťahu k žalobcom v rozsahu

100 %.

31. V nadväznosti na túto námietku ústavný súd dáva do pozornosti, že rozhodovanie

všeobecného súdu o trovách konania je integrálnou súčasťou civilného procesu a je zásadne

výsadou všeobecného súdu. V rámci tohto rozhodovania v zásade ide vždy o aplikáciu

jednoduchého práva, takže ústavný súd rozhodnutia o trovách konania meritórne

preskúmava iba celkom výnimočne, a to v prípadoch, ak samotné rozhodnutie všeobecného

súdu je takým excesom z požiadaviek kladených na spravodlivý proces alebo ide o také

extrémne vybočenie z princípu spravodlivosti, že je spôsobilé zasiahnuť do ústavnoprávnej

roviny, a teda i do práv účastníka konania, ktorý podal ústavnú sťažnosť. Inak povedané,

problematika náhrady trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade

extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä

na základe takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení aplikovateľného právneho

predpisu, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle (m. m. , ).

32. Vo veci sťažovateľky podľa názoru ústavného súdu o takýto výnimočný prípad

nejde. Ústavný súd po dôkladnej analýze relevantnej časti napadnutého rozsudku krajského

súdu konštatuje, že nezistil v skutkových a právnych záveroch napadnutého rozsudku

krajského súdu nič ústavne nekonformné, čo by nasvedčovalo jeho arbitrárnosti alebo

ústavnej neakceptovateľnosti. V rámci rozhodovania o otázke priznania náhrady trov

konania krajský súd aplikoval zásadu úspechu v konaní upravenú v .

Krajský súd rovnako nerozhodol o náhrade trov odvolacieho konania bez osobitného návrhu

svojvoľne, ale uplatnením zákonom poskytovaného priestoru zakotveného v § 262 ods. 1

. Vzhľadom na to, že žalovaní boli v konaní v plnom rozsahu úspešní, do právneho

záveru krajského súdu ústavný súd nebol oprávnený vstupovať a prijatý právny záver

nahradiť svojím vlastným.

33. Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade

neexistujú skutočnosti, ktoré by po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie

signalizovali možnosť vyslovenia porušenia označených práv podľa a dohovoru

napadnutým rozsudkom krajského súdu, a preto ústavnú sťažnosť odmietol podľa § 56

ods. 2 písm. g) z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

34. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími

nárokmi sťažovateľky nezaoberal, keďže ich posudzovanie je viazané na konštatovanie

porušenia označených práv.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júna 2019