Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 146/2019
PDF · 221.2 KB
No categories available
II. ÚS 146/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. júna 2019 v senáte
zloženom z predsedníčky Jany Laššákovej a zo sudcov Petra Molnára a Ľuboša Szigetiho
(sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,
, miesto podnikania , zastúpeného advokátskou
kanceláriou Vašiv & Partners s. r. o., Vrátna 28, Košice, v mene ktorej koná advokát
JUDr. Vladislav Vašiv, ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Sžf 56/2016 z 22. novembra 2018, a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. februára
2019 doručená ústavná sťažnosť , , miesto podnikania
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 8 Sžf 56/2016 z 22. novembra 2018 (ďalej
len „napadnutý rozsudok“).
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Daňový úrad Košice (ďalej len „daňový
úrad“) na základe výsledkov daňovej kontroly v dôsledku nepreukázania vynaloženia
deklarovaných daňových výdavkov vydal rozhodnutie z 13. októbra 2014 o vyrubení
rozdielu dane z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie 2010 v sume 17 002,88 €.
Sťažovateľ proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie, o ktorom rozhodlo Finančné
riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej len „žalovaný správny orgán“) rozhodnutím
z 29. júna 2015 tak, že napadnuté rozhodnutie daňového úradu potvrdilo.
3. Správnou žalobou z 21. septembra 2015 sa sťažovateľ domáhal preskúmania
zákonnosti rozhodnutia žalovaného správneho orgánu. Krajský súd v Košiciach
(ďalej len „krajský súd“) žalobu sťažovateľa zamietol rozsudkom sp. zn. 7 S 122/2015
z 30. marca 2016 s odôvodnením, že:
„Na základe dokazovania prvostupňovým správnym orgánom bolo preukázané,
že stavebné práce, ktoré žalobcovi fakturoval , neboli skutočne vykonané
dodávateľom , ani spoločnosťou , s.r.o.,
ktorá stavebné práce fakturovala . Z obsahu spisu správneho orgánu
prvého stupňa vyplýva, že tento pri výkone daňovej kontroly poskytol žalobcovi dostatok
možností na predloženie relevantných dôkazov, ktorými by preukázal svoje tvrdenie,
že práce vykonal subjekt uvedený na faktúrach, na základe ktorých žalobca vynaloženie
výdavkov zaúčtoval vo svojom účtovníctve, pričom žalobca nepredložil daňovej kontrole
žiadne doklady, ktorými by preukázal, že fakturované práce reálne vykonal .
... Pokiaľ sa žalobca opieral o rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
č. 3Sžf/1/2011 z ktorého vyplýva aj to, že ak daňový subjekt disponuje existenciou
materiálneho plnenia, faktúrou a prílohami s podrobným položkovitým opisom druhu a
ceny dodaných služieb a tovarov od určitého dodávateľa, vyčerpal vlastne dôkazné bremeno
a na preukázanie opaku v dôsledku skutočností, ktoré nastali u dodávateľa a jeho
subdodávateľov znáša dôkazné bremeno i dôkaznú núdzu správca dane, k tomu súd uvádza,
že je pravdou, že v predmetnej veci dôkazné bremeno i dôkazná núdza prešla na správcu
dane, ktorý však v rámci dôkazného bremena vykonal rozsiahle dokazovanie, ktoré už bolo
vyššie uvedené a z ktorého vyplýva, že vecné plnenie subjektom (osobou) uvedenou
na faktúrach nebolo reálne vykonané a tým, že žalobca uplatnil do daňových výdavkov
výdavky, vynaloženie ktorých nepreukázal, porušil § 2 písm. i/ zákona č. 595/2003 Z. z.,
ako aj ust. § 21 ods. 1 zákona č. 595/2003 Z. z.. Pokiaľ žalobca v podanej žalobe
poukázal na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie v spojených prípadoch C-354/03
(Optigen), C-355/03 (Fulcrum Elektronics) a C-484/03 (Bond House) a uviedol niektoré
právne závery v týchto rozsudkoch, k tomu je potrebné uviesť, že žalobca nepreukázal,
že skutkový stav v predmetnej preskúmavanej veci má prvky niektorého z týchto rozsudkov,
pričom jeho tvrdenia sú všeobecné.“
4. Proti tomuto rozsudku sťažovateľ podal odvolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd
napadnutým rozsudkom tak, že rozsudok krajského súdu potvrdil. V odôvodnení
sa v podstatnom uvádza:
„Ak správca dane po vykonaní daňovej kontroly preukáže, že daňovník hodnoverným
spôsobom nevie preukázať existenciu podmienok, ktoré sú pre uplatnenie tohto nároku
zákonom stanovené, teda, že ide o výdavky, ktoré daňovník vynaložil na úhradu tovarov
a služieb a ich vecnú súvislosť ako aj to, že tovar (služby) bol reálne dodaný a služby
boli reálne uskutočnené a to práve osobou - dodávateľom uvedenou na faktúre, tak nesplnil
podmienky pre priznanie daňových výdavkov. Splnenie formálnej stránky na uplatnenie
daňového výdavku, vyjadrené predloženými dokladmi je síce jednou z podmienok
aby boli na základe týchto dokladov uznané za daňové výdavky, tieto doklady však musia
byť odrazom reálneho plnenia od reálneho dodávateľa uvedeného v daňových dokladoch
(rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sžf/32/2014).
Odvolacie námietky žalobcu sú v plnom rozsahu zhodné so žalobnými námietkami
žalobcu, s ktorými sa v plnom rozsahu vysporiadal prvostupňový súd. Správca dane
v predmetnej daňovej veci vykonal rozsiahle dokazovanie, ktoré nakoniec oprávnene viedlo
k záveru, že sporné práce pre žalobcu nevykonal dodávateľ uvedený na faktúre pre žalobcu
, pričom v podrobnostiach na zistený skutkový stav najvyšší súd odkazuje
na odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa, s ktorým sa v plnom rozsahu stotožňuje.
Zo strany Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je potrebné zdôrazniť zásadný
význam dôkazného bremena žalobcu, ktorý vyplýva jednak zo zákona a je indikovaný
v rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Ústavného súdu SR.
Je evidentné, že žalobca v preskúmavanej veci bez ohľadu na kompletnú účtovnú
dokumentáciu nepreukázal jednoznačne, že výdavky, ktoré zahrnul do daňového priznania
od dodávateľa spĺňajú podmienky pre uznanie za odpočítateľné výdavky
v zmysle § 2 písm. i/ a § 21 ods. 1 zákona č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov. Nebolo teda
preukázané, žc sporné práce reálne uskutočnil , ktorý vyhotovil faktúry a ani
subjekt - spoločnosť s.r.o., ktorý mal byť dodávateľom
a mal práce reálne vykonať.
Pokiaľ žalobca v odvolaní namietal dôkazy, ktorými by preukázal, že práce uvedené
na faktúrach vykonal dodávateľ aj čestné vyhlásenia osôb, je zrejmé
z odôvodnenia rozhodnutia žalovaného, že aj týmito sa žalovaný zaoberal, tieto
neakceptoval ako dôkazy preukazujúce, že stavebné práce, ktoré daňovému subjektu
fakturoval boli skutočne realizované , vzhľadom na
ostatné zistenia žalovaného, resp. správcu dane.“
5. Sťažovateľ ústavnou sťažnosťou vytýka napadnutému rozsudku najvyššieho súdu
najmä jeho arbitrárnosť a nedostatočné odôvodnenie, ktoré sa nevysporiadalo
s rozhodnutiami, na ktoré sťažovateľ poukazoval. K tomu uvádza:
„... Najvyšší súd... neposkytol uspokojivé a presvedčivé odôvodnenie k argumentom
sťažovateľa, najmä tým, ktorými poukazoval na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 3 Sžf 1/2011 a rozsudky Súdneho dvora Európskej únie v spojených
prípadoch C-354/03 (Optigen), C-355/03 (Fulcrum Elektronics) a C-484/03 (Bond House).
V dôsledku toho je napadnuté rozhodnutie nedostatočne odôvodnené a arbitrárne.
Podotýkame, že tieto rozhodnutia obsahujú právne názory najvyšších súdnych autorít
týkajúcich sa podstatných skutočností - rozsah, vyčerpanie a prenos daňového bremena
medzi správcom dane a daňovým subjektom. Vzhľadom na to, že Najvyšší súd Slovenskej
republiky bol povinný vykladať zákon v súlade s judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie,
pričom rozhodnutia, na ktoré sťažovateľ poukazoval, ním boli odignorované a vzhľadom
na to, že sa Najvyšší súd Slovenskej republiky odchýlil od svojho predchádzajúceho
rozhodnutia zo dňa 22.11.2018, sp. zn. 8Sžf/56/2016, a to bez náležitého odôvodnenia,
je napadnuté rozhodnutie v rozpore s princípom predvídateľnosti súdnych rozhodnutí.
Následkom týchto pochybení Najvyššieho súdu SR bolo porušenie práva sťažovateľa
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky...“
6. Sťažovateľ v závere svojej sťažnosti navrhol, aby ústavný súd o nej takto nálezom
rozhodol:
„I. Základné právo Sťažovateľa na(a) na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, (b) právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1) Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky zo dňa 22.11.2018, sp. zn. 8Sžf/56/2016, porušené boli.
II. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 22.11.2018,
sp. zn. 8Sžf/56/2016 zrušuj e a vracia na ďalšie konanie.“
7. Vec napadla ústavnému súdu 13. februára 2019 a bola pôvodne pridelená sudcovi
spravodajcovi Ladislavovi Oroszovi, ktorému 16. februára 2019 uplynulo funkčné obdobie
sudcu ústavného súdu. V zmysle čl. X ods. 2 Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej
republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 (ďalej len „rozvrh“)
bola táto vec po 26. apríli 2019 v zmysle rozvrhu prerozdelená a náhodným výberom
pomocou technických a programových prostriedkov pridelená sudcovi spravodajcovi
Ľubošovi Szigetimu a v zmysle čl. II bodu 3 rozvrhu prejednaná a rozhodnutá v druhom
senáte ústavného súdu v zložení Jana Laššáková (predsedníčka senátu), Peter Molnár
a Ľuboš Szigeti.
II.
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
10. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek
trestnom čine, z ktorého je obvinený. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač
a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého alebo časti procesu v záujme mravnosti,
verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti,
keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov alebo,
v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by vzhľadom na osobitné
okolnosti mohla byť verejnosť konania na ujmu záujmom spravodlivosti.
11. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom
je s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
v čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251. V zmysle § 246 ods. 1 a 2
zákona o ústavnom súde sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019,
pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú
zachované.
12. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie.
13. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
III.
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
14. Podstatou sťažnostnej argumentácie sťažovateľa je arbitrárnosť odôvodnenia
napadnutého rozsudku najvyššieho súdu spočívajúca v nedostatočnej (podľa názoru
sťažovateľa) reakcii na rozhodnutia vyšších súdnych autorít, na ktoré sťažovateľ v priebehu
konania poukazoval a ktoré sa vzťahujú na zásady dokazovania v daňovom konaní. Z nich
sťažovateľ vyvodzuje, že dôkaznú núdzu mal v jeho prípade znášať daňový úrad.
15. K tomu ústavný súd konštatuje, že správca dane nie je povinný preukazovať,
že údaje k jednotlivému účtovnému prípadu boli daňovníkom zaznamenané v rozpore
so skutočnosťou. Povinnosťou je len preukázať, že existujú vážne a dôvodné pochyby
o súlade účtovníctva so skutočnosťou. Na ten účel musí identifikovať a preukázať konkrétne
skutočnosti, na základe ktorých možno mať reálne pochybnosti o dôveryhodnosti, úplnosti
či správnosti účtovníctva (k tomu porovnaj napr. rozsudok Najvyššieho správneho súdu
Českej republiky sp. zn. 2 Afs 24/2007 z 30. 1. 2008, č. 1572/2008 Sb. NSS alebo nález
Ústavného súdu Českej republiky z 29. 10. 2002, sp. zn. II. ÚS 232/02). Pokiaľ správca
dane unesie takto vymedzenú dôkaznú povinnosť, je opäť na daňovom subjekte,
aby preukázal pravdivosť svojich tvrdení o vierohodnosti, preukaznosti a správnosti
účtovníctva vo vzťahu k predmetnému obchodnému prípadu alebo svoje tvrdenia korigoval.
Daňový subjekt pritom tieto skutočnosti preukazuje už spravidla inými dôkaznými
prostriedkami ako vlastným účtovníctvom.
16. Ústavný súd vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov
nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).
Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie
a aplikácie práva vykonanej všeobecnými súdmi s ústavou, prípadne medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,
17. Súčasťou minimálnych garancií procesnej povahy je (okrem iných) právo
na odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na právne
a skutkovo relevantné (ťažiskové) otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany a z ktorého
musí byť zrejmé, bez ohľadu na to, či sa odvolací (prípadne dovolací) súd stotožní
a inkorporuje odôvodnenie rozhodnutí inštančne nižších súdov, že sa zaoberal a vyjadril
k esenciálnym otázkam vzťahujúcim sa na ním prejednávanú vec a neuspokojil sa bez
ďalšieho so závermi inštančne nižších súdov [porovnaj napr. Helle v. Fínsko, č. 20772/92,
rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) z 19. 12. 1997, bod 60;
Rajkovič v. Chorvátsko, č. 50943/99, rozhodnutie ESĽP o prijateľnosti z 3. 5. 2001, bod 2].
18. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku citovaného v bode 4 presvedčil
o tom, že jeho odôvodnenie nie je arbitrárne, je ústavne akceptovateľné a procesný postup
je zlučiteľný s požiadavkami základného práva na súdnu ochranu. Najvyšší súd akceptoval
na základe vykonaného dokazovania v daňovom konaní ako preukázané, že sťažovateľ
doložil svoje tvrdenia dôkazmi – účtovníctvom (zaevidovanými faktúrami dodávateľa –
a jeho subdodávateľa – , pozn.),
ale po prechode dôkazného bremena na správcu dane tento uniesol svoje dôkazné bremeno
vo vzťahu k preukázaniu dôvodnosti jeho pochýb o tom, že sporné práce uskutočnil subjekt,
ktorý vystavil faktúry a jeho (sub)dodávateľ, ktorý mal práce reálne vykonať. Dokazovaním
vykonaným správcom dane (pozri str. 11 a 12 rozsudku krajského súdu) bolo okrem iného
zistené, že subjekt, ktorý bol prezentovaný ako subdodávateľ v čase vystavenia svojej
vlastnej faktúry, právne neexistoval. Sťažovateľ nepredložil stavebný denník,
na predloženie ktorého sa zaviazal pri ústnom prejednaní výsledkov kontroly. Dôkazné
prostriedky následne predložené sťažovateľom (čestné vyhlásenie s irelevantným obsahom,
pozn.) neboli zo strany žalovaného správneho orgánu akceptované ako dôkazy preukazujúce
rozhodujúcu skutočnosť (že stavebné práce, ktoré fakturoval , boli skutočne
realizované ), a to vzhľadom na ostatné zistenia správcu dane.
19. K námietke sťažovateľa, že najvyšší súd sa nevysporiadal s ním označenou
judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie, ústavný súd konštatuje, že v sťažovateľovom
prípade išlo o aplikáciu zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších
predpisov vo vzťahu k preukázaniu vynaloženia (a uznaniu) daňového výdavku a ním
označená judikatúra pojednáva o podmienkach oprávnenosti uplatňovania odpočtu dane
z pridanej hodnoty pri tzv. „reťazových“ obchodoch. Okrem všeobecných zásad presunu
dôkazného bremena v daňovom konaní je teda ich relevancia v prejednávanej veci
marginálna. Správny súd prvej inštancie vyhodnotil poukaz na uvedenú judikatúru
ako všeobecné tvrdenie sťažovateľa bez preukázania, že skutkový stav sťažovateľovej veci
zodpovedá skutkovému stavu niektorého z judikátov. Ak najvyšší súd nepovažoval
potrebné sa nimi (opätovne) bližšie zaoberať, nemožno pripisovať takémuto opomenutiu
ústavne neakceptovateľné účinky, ktoré by signalizovali možnosť prípadného zrušenia
napadnutého rozsudku najvyššieho súdu po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie len z tohto
dôvodu.
20. Právnou podstatou, na ktorú sťažovateľ v súvislosti s uvedenou judikatúrou
odkazuje, je unesenie vlastného dôkazného bremena a jeho prenesenie na daňové orgány,
ktoré podľa jeho názoru svoje dôkazné bremeno neuniesli, a preto mali znášať dôkaznú
núdzu. Vzhľadom na už popísanú mobilitu dôkazného bremena a dostatočnosť odôvodnenia
napadnutého rozsudku najvyššieho súdu v tejto súvislosti ústavný súd nepovažuje
hodnotenie procesu dokazovania zo strany sťažovateľa za ústavne relevantné,
ale ani konformné.
21. Z uvedených dôvodov ústavný súd túto časť ústavnej sťažnosti sťažovateľa,
ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým
rozsudkom najvyššieho súdu, odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť podľa § 56
ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.
IV.
K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
22. Právna vec sťažovateľa sa týka rozhodovania správnych súdov a správnych
orgánov v daňovom konaní, v ktorom bola určená samotná daňová povinnosť a vyrubený
rozdiel dane z príjmov. V tomto smere je potrebné odkázať na judikatúru ESĽP,
ktorá vylučuje aplikáciu čl. 6 ods. 1 dohovoru na daňové veci, pretože tvoria súčasť jadra
výsad verejnej moci (hard core of public-authority prerogatives) (porov. Jussila v. Fínsko,
č. 73053/01, rozsudok Veľkej komory ESĽP z 23. 11. 2006, bod 45; Ferrazzini
v. Taliansko, č. 44759/98, rozsudok Veľkej komory ESĽP z 12. 7. 2001, body 24 ‒31).
Nejde teda ani o rozhodovanie v občianskych veciach ani o rozhodovanie o trestnom
obvinení, čo je predpokladom aplikácie čl. 6 ods. 1 dohovoru. Výnimku ESĽP nachádza
v daňových veciach len v prípade ukladania daňových sankcií, ktoré majú preventívno-
represívny charakter v zmysle tzv. Engelovských kritérií, ktorých naplnenie umožňuje
charakterizovať vnútroštátne konanie ako konanie trestného charakteru a konštatovať
aplikáciu čl. 6 ods. 1 dohovoru v danom prípade; k tomu porovnaj Engel and Others
v. Holandsko, č. 5100/71, 5101/71, 5102/71, 5354/72, 5370/72, rozsudok pléna ESĽP
z 8. 6. 1976, bod 82).
23. Ústavný súd konštantne nasleduje uvedenú judikatúru ESĽP a nevykladá čl. 6
ods. 1 dohovoru autonómne, či extenzívnejšie. Keďže správnym orgánom nedošlo
k uloženiu sankcie za porušenie právnej povinnosti sťažovateľa, ale o vyrubenie
(autoritatívne určenie) samotnej daňovej povinnosti, ktorú bol povinný platiť na základe
daňových právnych predpisov v súvislosti s jeho podnikateľskou činnosťou a hospodárskym
výsledkom, ústavný súd považuje čl. 6 ods. 1 dohovoru za neaplikovateľný na vec
sťažovateľa a v dôsledku toho odmietol sťažnosť v tejto časti podľa § 56 ods. 2 písm. g)
zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
24. V závere ústavný súd dodáva, že vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku
bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími v nej obsiahnutými návrhmi.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. júna 2019