Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 146/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. júna 2019 v senáte

zloženom z predsedníčky Jany Laššákovej a zo sudcov Petra Molnára a Ľuboša Szigetiho

(sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,

, miesto podnikania , zastúpeného advokátskou

kanceláriou Vašiv & Partners s. r. o., Vrátna 28, Košice, v mene ktorej koná advokát

JUDr. Vladislav Vašiv, ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 22. novembra 2018, a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. februára

2019 doručená ústavná sťažnosť , , miesto podnikania

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného práva

na súdnu ochranu podľa (ďalej len „“)

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 22. novembra 2018 (ďalej

len „napadnutý rozsudok“).

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Daňový úrad Košice (ďalej len „daňový

úrad“) na základe výsledkov daňovej kontroly v dôsledku nepreukázania vynaloženia

deklarovaných daňových výdavkov vydal rozhodnutie z 13. októbra 2014 o vyrubení

rozdielu dane z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie 2010 v sume 17 002,88 €.

Sťažovateľ proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie, o ktorom rozhodlo Finančné

riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej len „žalovaný správny orgán“) rozhodnutím

z 29. júna 2015 tak, že napadnuté rozhodnutie daňového úradu potvrdilo.

3. Správnou žalobou z 21. septembra 2015 sa sťažovateľ domáhal preskúmania

zákonnosti rozhodnutia žalovaného správneho orgánu. Krajský súd v Košiciach

(ďalej len „krajský súd“) žalobu sťažovateľa zamietol rozsudkom sp. zn.

z 30. marca 2016 s odôvodnením, že:

„Na základe dokazovania prvostupňovým správnym orgánom bolo preukázané,

že stavebné práce, ktoré žalobcovi fakturoval , neboli skutočne vykonané

dodávateľom , ani spoločnosťou , s.r.o.,

ktorá stavebné práce fakturovala . Z obsahu spisu správneho orgánu

prvého stupňa vyplýva, že tento pri výkone daňovej kontroly poskytol žalobcovi dostatok

možností na predloženie relevantných dôkazov, ktorými by preukázal svoje tvrdenie,

že práce vykonal subjekt uvedený na faktúrach, na základe ktorých žalobca vynaloženie

výdavkov zaúčtoval vo svojom účtovníctve, pričom žalobca nepredložil daňovej kontrole

žiadne doklady, ktorými by preukázal, že fakturované práce reálne vykonal .

... Pokiaľ sa žalobca opieral o rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

č. z ktorého vyplýva aj to, že ak daňový subjekt disponuje existenciou

materiálneho plnenia, faktúrou a prílohami s podrobným položkovitým opisom druhu a

ceny dodaných služieb a tovarov od určitého dodávateľa, vyčerpal vlastne dôkazné bremeno

a na preukázanie opaku v dôsledku skutočností, ktoré nastali u dodávateľa a jeho

subdodávateľov znáša dôkazné bremeno i dôkaznú núdzu správca dane, k tomu súd uvádza,

že je pravdou, že v predmetnej veci dôkazné bremeno i dôkazná núdza prešla na správcu

dane, ktorý však v rámci dôkazného bremena vykonal rozsiahle dokazovanie, ktoré už bolo

vyššie uvedené a z ktorého vyplýva, že vecné plnenie subjektom (osobou) uvedenou

na faktúrach nebolo reálne vykonané a tým, že žalobca uplatnil do daňových výdavkov

výdavky, vynaloženie ktorých nepreukázal, porušil ,

ako aj ust. . Pokiaľ žalobca v podanej žalobe

poukázal na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie v spojených prípadoch C-354/03

(Optigen), C-355/03 (Fulcrum Elektronics) a C-484/03 (Bond House) a uviedol niektoré

právne závery v týchto rozsudkoch, k tomu je potrebné uviesť, že žalobca nepreukázal,

že skutkový stav v predmetnej preskúmavanej veci má prvky niektorého z týchto rozsudkov,

pričom jeho tvrdenia sú všeobecné.“

4. Proti tomuto rozsudku sťažovateľ podal odvolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd

napadnutým rozsudkom tak, že rozsudok krajského súdu potvrdil. V odôvodnení

sa v podstatnom uvádza:

„Ak správca dane po vykonaní daňovej kontroly preukáže, že daňovník hodnoverným

spôsobom nevie preukázať existenciu podmienok, ktoré sú pre uplatnenie tohto nároku

zákonom stanovené, teda, že ide o výdavky, ktoré daňovník vynaložil na úhradu tovarov

a služieb a ich vecnú súvislosť ako aj to, že tovar (služby) bol reálne dodaný a služby

boli reálne uskutočnené a to práve osobou - dodávateľom uvedenou na faktúre, tak nesplnil

podmienky pre priznanie daňových výdavkov. Splnenie formálnej stránky na uplatnenie

daňového výdavku, vyjadrené predloženými dokladmi je síce jednou z podmienok

aby boli na základe týchto dokladov uznané za daňové výdavky, tieto doklady však musia

byť odrazom reálneho plnenia od reálneho dodávateľa uvedeného v daňových dokladoch

(rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. ).

Odvolacie námietky žalobcu sú v plnom rozsahu zhodné so žalobnými námietkami

žalobcu, s ktorými sa v plnom rozsahu vysporiadal prvostupňový súd. Správca dane

v predmetnej daňovej veci vykonal rozsiahle dokazovanie, ktoré nakoniec oprávnene viedlo

k záveru, že sporné práce pre žalobcu nevykonal dodávateľ uvedený na faktúre pre žalobcu

, pričom v podrobnostiach na zistený skutkový stav najvyšší súd odkazuje

na odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa, s ktorým sa v plnom rozsahu stotožňuje.

Zo strany Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je potrebné zdôrazniť zásadný

význam dôkazného bremena žalobcu, ktorý vyplýva jednak zo zákona a je indikovaný

v rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Ústavného súdu SR.

Je evidentné, že žalobca v preskúmavanej veci bez ohľadu na kompletnú účtovnú

dokumentáciu nepreukázal jednoznačne, že výdavky, ktoré zahrnul do daňového priznania

od dodávateľa spĺňajú podmienky pre uznanie za odpočítateľné výdavky

v zmysle a o dani z príjmov. Nebolo teda

preukázané, žc sporné práce reálne uskutočnil , ktorý vyhotovil faktúry a ani

subjekt - spoločnosť s.r.o., ktorý mal byť dodávateľom

a mal práce reálne vykonať.

Pokiaľ žalobca v odvolaní namietal dôkazy, ktorými by preukázal, že práce uvedené

na faktúrach vykonal dodávateľ aj čestné vyhlásenia osôb, je zrejmé

z odôvodnenia rozhodnutia žalovaného, že aj týmito sa žalovaný zaoberal, tieto

neakceptoval ako dôkazy preukazujúce, že stavebné práce, ktoré daňovému subjektu

fakturoval boli skutočne realizované , vzhľadom na

ostatné zistenia žalovaného, resp. správcu dane.“

5. Sťažovateľ ústavnou sťažnosťou vytýka napadnutému rozsudku najvyššieho súdu

najmä jeho arbitrárnosť a nedostatočné odôvodnenie, ktoré sa nevysporiadalo

s rozhodnutiami, na ktoré sťažovateľ poukazoval. K tomu uvádza:

„... Najvyšší súd... neposkytol uspokojivé a presvedčivé odôvodnenie k argumentom

sťažovateľa, najmä tým, ktorými poukazoval na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. a rozsudky Súdneho dvora Európskej únie v spojených

prípadoch C-354/03 (Optigen), C-355/03 (Fulcrum Elektronics) a C-484/03 (Bond House).

V dôsledku toho je napadnuté rozhodnutie nedostatočne odôvodnené a arbitrárne.

Podotýkame, že tieto rozhodnutia obsahujú právne názory najvyšších súdnych autorít

týkajúcich sa podstatných skutočností - rozsah, vyčerpanie a prenos daňového bremena

medzi správcom dane a daňovým subjektom. Vzhľadom na to, že Najvyšší súd Slovenskej

republiky bol povinný vykladať zákon v súlade s judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie,

pričom rozhodnutia, na ktoré sťažovateľ poukazoval, ním boli odignorované a vzhľadom

na to, že sa Najvyšší súd Slovenskej republiky odchýlil od svojho predchádzajúceho

rozhodnutia zo dňa 22.11.2018, sp. zn. , a to bez náležitého odôvodnenia,

je napadnuté rozhodnutie v rozpore s princípom predvídateľnosti súdnych rozhodnutí.

Následkom týchto pochybení Najvyššieho súdu SR bolo porušenie práva sťažovateľa

na súdnu ochranu podľa ...“

6. Sťažovateľ v závere svojej sťažnosti navrhol, aby ústavný súd o nej takto nálezom

rozhodol:

„I. Základné právo Sťažovateľa na(a) na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky, (b) právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1) Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky zo dňa 22.11.2018, sp. zn. , porušené boli.

II. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 22.11.2018,

sp. zn. zrušuj e a vracia na ďalšie konanie.“

7. Vec napadla ústavnému súdu 13. februára 2019 a bola pôvodne pridelená sudcovi

spravodajcovi Ladislavovi Oroszovi, ktorému 16. februára 2019 uplynulo funkčné obdobie

sudcu ústavného súdu. V zmysle čl. X ods. 2 Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej

republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 (ďalej len „rozvrh“)

bola táto vec po 26. apríli 2019 v zmysle rozvrhu prerozdelená a náhodným výberom

pomocou technických a programových prostriedkov pridelená sudcovi spravodajcovi

Ľubošovi Szigetimu a v zmysle čl. II bodu 3 rozvrhu prejednaná a rozhodnutá v druhom

senáte ústavného súdu v zložení Jana Laššáková (predsedníčka senátu), Peter Molnár

a Ľuboš Szigeti.

II.

8. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

10. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek

trestnom čine, z ktorého je obvinený. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač

a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého alebo časti procesu v záujme mravnosti,

verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti,

keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov alebo,

v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by vzhľadom na osobitné

okolnosti mohla byť verejnosť konania na ujmu záujmom spravodlivosti.

11. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom

je s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“)

v čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251. V zmysle § 246 ods. 1 a 2

sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019,

pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú

zachované.

12. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

13. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

III.

K namietanému porušeniu základného práva podľa

14. Podstatou sťažnostnej argumentácie sťažovateľa je arbitrárnosť odôvodnenia

napadnutého rozsudku najvyššieho súdu spočívajúca v nedostatočnej (podľa názoru

sťažovateľa) reakcii na rozhodnutia vyšších súdnych autorít, na ktoré sťažovateľ v priebehu

konania poukazoval a ktoré sa vzťahujú na zásady dokazovania v daňovom konaní. Z nich

sťažovateľ vyvodzuje, že dôkaznú núdzu mal v jeho prípade znášať daňový úrad.

15. K tomu ústavný súd konštatuje, že správca dane nie je povinný preukazovať,

že údaje k jednotlivému účtovnému prípadu boli daňovníkom zaznamenané v rozpore

so skutočnosťou. Povinnosťou je len preukázať, že existujú vážne a dôvodné pochyby

o súlade účtovníctva so skutočnosťou. Na ten účel musí identifikovať a preukázať konkrétne

skutočnosti, na základe ktorých možno mať reálne pochybnosti o dôveryhodnosti, úplnosti

či správnosti účtovníctva (k tomu porovnaj napr. rozsudok Najvyššieho správneho súdu

Českej republiky sp. zn. z 30. 1. 2008, č. 1572/2008 Sb. NSS alebo nález

Ústavného súdu Českej republiky z 29. 10. 2002, sp. zn. ). Pokiaľ správca

dane unesie takto vymedzenú dôkaznú povinnosť, je opäť na daňovom subjekte,

aby preukázal pravdivosť svojich tvrdení o vierohodnosti, preukaznosti a správnosti

účtovníctva vo vzťahu k predmetnému obchodnému prípadu alebo svoje tvrdenia korigoval.

Daňový subjekt pritom tieto skutočnosti preukazuje už spravidla inými dôkaznými

prostriedkami ako vlastným účtovníctvom.

16. Ústavný súd vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov

nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. , ).

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie

a aplikácie práva vykonanej všeobecnými súdmi s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. (m. m. , ,

).

17. Súčasťou minimálnych garancií procesnej povahy je (okrem iných) právo

na odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na právne

a skutkovo relevantné (ťažiskové) otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany a z ktorého

musí byť zrejmé, bez ohľadu na to, či sa odvolací (prípadne dovolací) súd stotožní

a inkorporuje odôvodnenie rozhodnutí inštančne nižších súdov, že sa zaoberal a vyjadril

k esenciálnym otázkam vzťahujúcim sa na ním prejednávanú vec a neuspokojil sa bez

ďalšieho so závermi inštančne nižších súdov [porovnaj napr. Helle v. Fínsko, č. 20772/92,

rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) z 19. 12. 1997, bod 60;

Rajkovič v. Chorvátsko, č. 50943/99, rozhodnutie ESĽP o prijateľnosti z 3. 5. 2001, bod 2].

18. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku citovaného v bode 4 presvedčil

o tom, že jeho odôvodnenie nie je arbitrárne, je ústavne akceptovateľné a procesný postup

je zlučiteľný s požiadavkami základného práva na súdnu ochranu. Najvyšší súd akceptoval

na základe vykonaného dokazovania v daňovom konaní ako preukázané, že sťažovateľ

doložil svoje tvrdenia dôkazmi – účtovníctvom (zaevidovanými faktúrami dodávateľa –

a jeho subdodávateľa – , pozn.),

ale po prechode dôkazného bremena na správcu dane tento uniesol svoje dôkazné bremeno

vo vzťahu k preukázaniu dôvodnosti jeho pochýb o tom, že sporné práce uskutočnil subjekt,

ktorý vystavil faktúry a jeho (sub)dodávateľ, ktorý mal práce reálne vykonať. Dokazovaním

vykonaným správcom dane (pozri str. 11 a 12 rozsudku krajského súdu) bolo okrem iného

zistené, že subjekt, ktorý bol prezentovaný ako subdodávateľ v čase vystavenia svojej

vlastnej faktúry, právne neexistoval. Sťažovateľ nepredložil stavebný denník,

na predloženie ktorého sa zaviazal pri ústnom prejednaní výsledkov kontroly. Dôkazné

prostriedky následne predložené sťažovateľom (čestné vyhlásenie s irelevantným obsahom,

pozn.) neboli zo strany žalovaného správneho orgánu akceptované ako dôkazy preukazujúce

rozhodujúcu skutočnosť (že stavebné práce, ktoré fakturoval , boli skutočne

realizované ), a to vzhľadom na ostatné zistenia správcu dane.

19. K námietke sťažovateľa, že najvyšší súd sa nevysporiadal s ním označenou

judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie, ústavný súd konštatuje, že v sťažovateľovom

prípade išlo o aplikáciu o dani z príjmov v znení neskorších

predpisov vo vzťahu k preukázaniu vynaloženia (a uznaniu) daňového výdavku a ním

označená judikatúra pojednáva o podmienkach oprávnenosti uplatňovania odpočtu dane

z pridanej hodnoty pri tzv. „reťazových“ obchodoch. Okrem všeobecných zásad presunu

dôkazného bremena v daňovom konaní je teda ich relevancia v prejednávanej veci

marginálna. Správny súd prvej inštancie vyhodnotil poukaz na uvedenú judikatúru

ako všeobecné tvrdenie sťažovateľa bez preukázania, že skutkový stav sťažovateľovej veci

zodpovedá skutkovému stavu niektorého z judikátov. Ak najvyšší súd nepovažoval

potrebné sa nimi (opätovne) bližšie zaoberať, nemožno pripisovať takémuto opomenutiu

ústavne neakceptovateľné účinky, ktoré by signalizovali možnosť prípadného zrušenia

napadnutého rozsudku najvyššieho súdu po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie len z tohto

dôvodu.

20. Právnou podstatou, na ktorú sťažovateľ v súvislosti s uvedenou judikatúrou

odkazuje, je unesenie vlastného dôkazného bremena a jeho prenesenie na daňové orgány,

ktoré podľa jeho názoru svoje dôkazné bremeno neuniesli, a preto mali znášať dôkaznú

núdzu. Vzhľadom na už popísanú mobilitu dôkazného bremena a dostatočnosť odôvodnenia

napadnutého rozsudku najvyššieho súdu v tejto súvislosti ústavný súd nepovažuje

hodnotenie procesu dokazovania zo strany sťažovateľa za ústavne relevantné,

ale ani konformné.

21. Z uvedených dôvodov ústavný súd túto časť ústavnej sťažnosti sťažovateľa,

ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa napadnutým

rozsudkom najvyššieho súdu, odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť podľa § 56

ods. 2 písm. g) .

IV.

K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

22. Právna vec sťažovateľa sa týka rozhodovania správnych súdov a správnych

orgánov v daňovom konaní, v ktorom bola určená samotná daňová povinnosť a vyrubený

rozdiel dane z príjmov. V tomto smere je potrebné odkázať na judikatúru ESĽP,

ktorá vylučuje aplikáciu čl. 6 ods. 1 dohovoru na daňové veci, pretože tvoria súčasť jadra

výsad verejnej moci (hard core of public-authority prerogatives) (porov. Jussila v. Fínsko,

č. 73053/01, rozsudok Veľkej komory ESĽP z 23. 11. 2006, bod 45; Ferrazzini

v. Taliansko, č. 44759/98, rozsudok Veľkej komory ESĽP z 12. 7. 2001, body 24 ‒31).

Nejde teda ani o rozhodovanie v občianskych veciach ani o rozhodovanie o trestnom

obvinení, čo je predpokladom aplikácie čl. 6 ods. 1 dohovoru. Výnimku ESĽP nachádza

v daňových veciach len v prípade ukladania daňových sankcií, ktoré majú preventívno-

represívny charakter v zmysle tzv. Engelovských kritérií, ktorých naplnenie umožňuje

charakterizovať vnútroštátne konanie ako konanie trestného charakteru a konštatovať

aplikáciu čl. 6 ods. 1 dohovoru v danom prípade; k tomu porovnaj Engel and Others

v. Holandsko, č. 5100/71, 5101/71, 5102/71, 5354/72, 5370/72, rozsudok pléna ESĽP

z 8. 6. 1976, bod 82).

23. Ústavný súd konštantne nasleduje uvedenú judikatúru ESĽP a nevykladá čl. 6

ods. 1 dohovoru autonómne, či extenzívnejšie. Keďže správnym orgánom nedošlo

k uloženiu sankcie za porušenie právnej povinnosti sťažovateľa, ale o vyrubenie

(autoritatívne určenie) samotnej daňovej povinnosti, ktorú bol povinný platiť na základe

daňových právnych predpisov v súvislosti s jeho podnikateľskou činnosťou a hospodárskym

výsledkom, ústavný súd považuje čl. 6 ods. 1 dohovoru za neaplikovateľný na vec

sťažovateľa a v dôsledku toho odmietol sťažnosť v tejto časti podľa § 56 ods. 2 písm. g)

ako zjavne neopodstatnenú.

24. V závere ústavný súd dodáva, že vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku

bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími v nej obsiahnutými návrhmi.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. júna 2019