Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 301/2019
PDF · 428.61 KB
No categories available
I. ÚS 301/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. júla 2019 v senáte
zloženom z predsedníčky Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov Miroslava
Duriša a Mojmíra Mamojku predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, zastúpeného Advokátskou
kanceláriou JUDr. Ošváth, s. r. o., Vajanského 58, Piešťany, v mene ktorej koná advokát
a konateľ JUDr. Peter Ošváth, PhD., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv
podľa čl. 17 ods. 2 a 5 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského
súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tpo 106/2018, a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) bola 1. marca 2019
doručená ústavná sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. Ošváth,
s. r. o., Vajanského 58, Piešťany, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Peter Ošváth,
PhD., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 a čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Krajského súdu v Trnave
(ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tpo 106/2018 (ďalej aj
„napadnuté konanie“).
2. Vec bola pôvodne pridelená sudcovi spravodajcovi, ktorého funkčné obdobie
sudcu ústavného súdu skončilo 16. februára 2019. V súlade s čl. II bodom 7 Dodatku č. 1
k Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 1. marca 2018
do 28. februára 2019, schváleného na zasadnutí pléna ústavného súdu 13. februára 2019,
bola vec sťažovateľa na základe rozhodnutia o nariadení jej pridelenia z 9. apríla 2019,
keďže ide o naliehavú vec patriacu do rozhodovacej pôsobnosti senátu, rozhodnutie o ktorej
neznesie odklad, pridelená náhodným výberom pomocou technických a programových
prostriedkov sudkyni spravodajkyni Jane Baricovej, a preto bola prejednaná a rozhodnutá
v prvom senáte, ktorý podľa čl. II bodu 2 písm. a) Dodatku č. 1 k Rozvrhu práce Ústavného
súdu Slovenskej republiky na obdobie od 1. marca 2018 do 28. februára 2019 v období
od 17. februára 2019 do prijatia nového rozvrhu práce pri predkladaní veci do senátu Janou
Baricovou ako sudkyňou spravodajkyňou pracuje v zložení Jana Baricová (predsedníčka
senátu), Miroslav Duriš a Mojmír Mamojka.
3. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je z dôvodov podľa § 71
ods. 1 písm. b) a c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov
(ďalej len „Trestný poriadok“) väzobne stíhaný pre podozrenie zo spáchania zločinu
krádeže podľa § 212 ods. 1 a ods. 4 písm. b) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) s poukazom na § 138 písm. e) Trestného
zákona, formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona.
4. Sťažovateľ ďalej v sťažnosti uvádza, že podaním z 8. októbra 2018, adresovaným
Okresnej prokuratúre Trnava, požiadal o prepustenie z väzby na slobodu. Okresný súd
Trnava (ďalej len „okresný súd“) po tom, čo mu 23. októbra 2018 bolo doručené negatívne
stanovisko prokurátora Okresnej prokuratúry Trnava k prepusteniu sťažovateľa, uznesením
sp. zn. 15 Tp 69/2018 z 29. októbra 2018 žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby
zamietol podľa § 79 ods. 3 Trestného poriadku a zároveň rozhodol, že väzbu sťažovateľa
dohľadom probačného a mediačného úradníka podľa § 80 ods. 1 písm. c) Trestného
poriadku nenahrádza (ďalej aj „uznesenie okresného súdu“). Proti označenému uzneseniu
prvostupňového súdu sťažovateľ podal sťažnosť, ktorú krajský súd uznesením sp. zn.
5 Tpo 106/2018 zo 17. decembra 2018 zamietol ako nedôvodnú podľa § 193 ods. 1 písm. c)
5. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti doručenej ústavnému súdu namieta porušenie
svojho základného práva na prednostné a urýchlené rozhodnutie o väzbe, garantovaného
prostredníctvom čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ako aj svojho základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom krajského súdu
v napadnutom konaní, v ktorom ako sťažnostný súd rozhodoval o sťažnosti sťažovateľa
proti uzneseniu okresného súdu, ktorým bola jeho žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu
zamietnutá.
5.1 Sťažovateľ (v podstate) argumentuje, že sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu
podal ihneď po jeho vyhlásení 29. októbra 2018, pričom ju priamo do zápisnice aj
odôvodnil. Krajský súd rozhodol o jeho sťažnosti 17. decembra 2018 (t. j. 49 dní po jej
podaní) uznesením, ktoré mu bolo doručené až 4. januára 2019, t. j. až 67 dní po podaní
sťažnosti proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa. Takýto postup krajského súdu sťažovateľ
považuje za neprimeraný a porušujúci jeho v sťažnosti označené základné práva
garantované ústavou.
6. Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný
súd nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo (sloboda) , upravené v čl. 48 ods. 2 a čl. 17 ods. 2
a ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu Trnava v konaní vedenom
pod sp. zn.: 5 TPo/106/2018 porušené bolo.
2. Obvineného nariaďuje ÚS SR prepustiť z výkonu väzby ihneď na
slobodu.
3. Krajskému súdu Trnava prikazuje, aby vo veci konal bez ďalších prieťahov
v konaní.
4. priznáva finančné zadosťučinenie 10.000 €... ktoré je Krajský
súd Trnava povinný vyplatiť do 15 dní od právoplatnosti tohto
rozhodnutia (nálezu).
5. priznáva trovy konania/právneho zastúpenia vo výške 441 €,
ktoré je Krajský súd Trnava povinný zaplatiť na účet splnomocneného advokáta... do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia (nálezu).“
II.
7. Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou
od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) v čl. I § 1 až § 13
a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251.
10. Podľa § 45 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný rozsahom a dôvodmi
návrhu na začatie konania, ak § 89 neustanovuje inak.
10.1 Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak
tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie.
10.2 Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
11. Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,
ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
11.1 Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas
ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
11.2 Podľa § 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom.
12. Podľa § 2 ods. 6 Trestného poriadku ak tento zákon neustanovuje inak, orgány
činné v trestnom konaní a súdy konajú z úradnej povinnosti. Väzobné veci sú povinné
vybavovať prednostne a urýchlene.
12.1 Podľa § 71 ods. 1 Trestného poriadku obvinený môže byť vzatý do väzby len
vtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté
trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento
skutok spáchal obvinený a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva
dôvodná obava, že
b) bude pôsobiť na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť
objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie, alebo
c) bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo
vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.
12.2 Podľa § 79 ods. 3 Trestného poriadku obvinený má právo kedykoľvek žiadať
o prepustenie na slobodu. Ak v prípravnom konaní prokurátor takej žiadosti nevyhovie,
predloží ju bez meškania so svojím stanoviskom a s návrhom na rozhodnutie sudcovi
pre prípravné konanie, o čom upovedomí obvineného a jeho obhajcu. O takej žiadosti sa
musí bez meškania rozhodnúť. Ak sa žiadosť zamietla, môže ju obvinený, ak v nej neuvedie
iné dôvody, opakovať až po uplynutí tridsiatich dní odo dňa, keď rozhodnutie o jeho
predchádzajúcej žiadosti nadobudlo právoplatnosť.
12.3 Podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku nadriadený orgán zamietne
sťažnosť, ak nie je dôvodná.
III.
13. Sťažovateľ v posudzovanej veci namieta porušenie svojho základného práva
na prednostné a urýchlené rozhodnutie o väzbe garantované prostredníctvom čl. 17 ods. 2
a 5 ústavy, ako aj svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom krajského súdu v napadnutom konaní, v ktorom
označený súd rozhodoval o sťažnosti sťažovateľa proti väzobnému rozhodnutiu
prvostupňového súdu.
14. Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania preskúmal, či ústavná sťažnosť
sťažovateľa obsahuje všeobecné a osobitné náležitosti predpísané zákonom o ústavnom
súde a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
15. Z § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne
neopodstatnenú (ústavnú) sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo
namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu
základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať ústavnú sťažnosť,
pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05,
III.1 K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
16. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti tiež namieta, že postupom krajského súdu
v napadnutom konaní došlo (aj) k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
17. Ústavný súd vo vzťahu k tejto časti ústavnej sťažnosti, poukazujúc na svoju
konštantnú judikatúru, uvádza, že vo veciach, v ktorých sťažovateľ namieta porušenie
svojich práv v trestnom konaní, uplatňuje vzťah špeciálneho a všeobecného, pokiaľ ide
o vzťah medzi jednotlivými čiastkovými právami tvoriacimi súčasť základného práva
na súdnu a inú právnu ochranu garantovaného v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy
(čl. 46 až 50 ústavy) a ustanoveniami čl. 17 ústavy, ktoré garantujú osobnú slobodu.
Z uvedeného vyplýva, že čl. 48 ods. 2 ústavy, porušenie ktorého sťažovateľ tiež namieta, je
v trestných veciach v zásade aplikovateľný len na rozhodovanie o oprávnenosti trestného
obvinenia vzneseného voči konkrétnej osobe, t. j. na konanie a rozhodovanie vo veci samej,
kým na rozhodovanie vo väzobných veciach je aplikovaná špeciálna úprava obsiahnutá
v čl. 17 ústavy. Označený článok ústavy totiž zahŕňa všetky základné hmotné a tiež
procesné atribúty (základného) práva na osobnú slobodu vrátane práva na súdnu ochranu,
a preto sa na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe aplikujú špeciálne ustanovenia o osobnej
slobode vyplývajúce z čl. 17 ústavy a nie všeobecné ustanovenia čl. 46 ústavy a naň
nadväzujúce ďalšie články siedmeho oddielu druhej hlavy ústavy (vrátane čl. 48 ods. 2,
pozn.), garantujúce právo na súdnu ochranu (m. m. napr. II. ÚS 10/2016, I. ÚS 124/08,
II. ÚS 60/08, III. ÚS 135/04, IV. ÚS 397/2010).
18. Vychádzajúc z uvedeného, z dôvodu, že na vec sťažovateľa (týkajúcu sa
rozhodovania o jeho väzbe, pozn.) je ratione materiae neaplikovateľné ustanovenie čl. 48
ods. 2 ústavy, ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa pri predbežnom prerokovaní v tejto
časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
III.2 K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa na prednostné
a urýchlené rozhodnutie o väzbe garantované prostredníctvom čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy
19. Ústavný súd vo vzťahu k tejto časti ústavnej sťažnosti považuje najskôr
za potrebné poukázať na skutočnosť, že podľa § 45 zákona o ústavnom súde je viazaný
rozsahom a dôvodmi návrhu na začatie konania okrem prípadu výslovne ustanoveného
v § 89 tohto zákona. Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje
predovšetkým vo viazanosti petitom, teda tou časťou ústavnej sťažnosti, v ktorej sťažovateľ
špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha, čím zároveň vymedzí rozsah a predmet konania
pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom
na to môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej
ústavnej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich
práv. Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom
(m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011).
19.1 Vychádzajúc z uvedeného, keďže sťažovateľ v petite (ako aj v odôvodnení,
pozn.) svojej ústavnej sťažnosti namieta porušenie označených základných práv výlučne
postupom krajského súdu v napadnutom konaní, a nie aj postupom okresného súdu
v súvislosti s rozhodovaním o jeho sťažnosti proti uzneseniu prvostupňového súdu (napr.
pri predkladaní veci krajskému súdu na účel rozhodnutia o podanej sťažnosti, pozn.),
ústavný súd mohol z hľadiska ústavnej akceptovateľnosti preskúmať len postup krajského
súdu pri rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu, ktorým bola
jeho žiadosť o prepustenie z väzby zamietnutá.
20. V súvislosti so sťažovateľom namietaným nedodržaním požiadavky
na prednostné a urýchlené rozhodnutie o jeho väzbe ústavný súd tiež poukazuje na svoju
konštantnú judikatúru, z ktorej vyplýva, že obsahom čl. 17 ústavy týkajúceho sa práva
na osobnú slobodu je tak právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd neodkladne
a urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná, ako aj
právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú, resp. primeranú dobu, alebo byť
prepustený počas konania (napr. III. ÚS 7/00, III. ÚS 255/03, III. ÚS 199/05).
21. Ústavne akceptovateľné v zmysle čl. 17 ods. 2 ústavy je držanie osoby vo väzbe
z dôvodov a na čas ustanovený zákonom, ako aj také zaobchádzanie s ňou, ktoré zodpovedá
zákonu, to znamená Trestnému poriadku. Požiadavka rozhodovať vo väzobných veciach
prednostne a urýchlene (resp. neodkladne) je vyjadrená výslovne v už citovanom ustanovení
§ 2 ods. 6 Trestného poriadku a v súvislosti s rozhodovaním o žiadosti obvineného
o prepustenie z väzby aj v už citovanom ustanovení § 79 ods. 3 Trestného poriadku.
21.1 Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti pritom už opakovane uviedol,
že jednotlivé lehoty sa z hľadiska požiadaviek neodkladnosti alebo urýchlenosti posudzujú
podľa všetkých okolností prípadu. V zásade však požiadavke neodkladnosti rozhodovania
o žiadosti o prepustenie z väzby v zmysle čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy nezodpovedá lehota
počítaná na mesiace, ale na týždne. Tejto požiadavke preto spravidla nemôže zodpovedať
lehota konania presahujúca na jednom stupni súdu dobu jedného mesiaca a ani nečinnosť
trvajúca týždne (m. m. III. ÚS 255/03, IV. ÚS 253/05, III. ÚS 345/06).
22. Ústavný súd pri príprave predbežného prerokovania ústavnej sťažnosti
sťažovateľa zistil, že po podaní sťažnosti sťažovateľom proti uzneseniu okresného súdu
sp. zn. 15 Tp 69/2018 z 29. októbra 2018, ktorým bola jeho žiadosť o prepustenie z väzby
zamietnutá, bola vec predložená sťažnostnému (krajskému) súdu 5. decembra 2018. Krajský
súd po zamietnutí sťažnosti uznesením sp. zn. 5 Tpo 106/2018 zo 17. decembra 2018 vrátil
spisový materiál okresnému súdu 3. januára 2019. Označené rozhodnutie krajského súdu
následne doručoval stranám konania okresný súd, pričom sťažovateľovi bolo doručené
4. januára 2019 (ako to vyplýva aj z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh, pozn.).
23. Zo skutočností uvedených v predchádzajúcom bode tohto uznesenia vyplýva, že
krajský súd v napadnutom konaní rozhodol o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu
prvostupňového súdu na dvanásty deň od prevzatia veci do svojej dispozície, pričom
spisový materiál vrátil okresnému súdu na účel ďalšieho postupu v konaní v rámci lehoty
jedného mesiaca (od prevzatia veci). Ústavný súd preto, zohľadňujúc svoju už poukazovanú
stabilnú judikatúru, konštatuje, že v kontexte požiadavky na neodkladné rozhodnutie
o väzbe bol postup krajského súdu v napadnutom konaní, výlučne ktorý sťažovateľ
v ústavnej sťažnosti napáda, z ústavného hľadiska akceptovateľný.
23.1 Uvedený záver ústavný súd vyslovuje napriek možnej výhrade, že krajský súd
doručil (vrátil) spis okresnému súdu na účel ďalšieho postupu v konaní (vrátane doručenia
uznesenia krajského súdu stranám konania, pozn.) až na sedemnásty deň po tom, čo
rozhodol o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu prvostupňového súdu. Podľa názoru
ústavného súdu je totiž v tejto súvislosti relevantná skutočnosť, že proti uzneseniu krajského
súdu, vydanému v napadnutom konaní, už nebol prípustný riadny opravný prostriedok,
a preto pre reálne naplnenie požiadavky na prednostné a urýchlené rozhodnutie o väzbe
sťažovateľa bolo kľúčové samotné rozhodnutie o jeho sťažnosti proti väzobnému uzneseniu
okresného súdu, a nie až moment, keď mu bolo uznesenie krajského súdu doručené (m. m.
24. Na základe uvedených skutočností ústavný súd konštatuje, že postup krajského
súdu v napadnutom konaní nevykazuje také ústavne relevantné nedostatky, na základe
ktorých by po prípadnom prijatí tejto časti ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie mohol
reálne dospieť k záveru o porušení základných práv sťažovateľa garantovaných
prostredníctvom čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, a preto ústavnú sťažnosť sťažovateľa aj v tejto
časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
25. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku bolo už bez právneho
významu zaoberať sa ďalšími procesnými návrhmi sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. júla 2019