Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 190/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. júla 2019 predbežne

prerokoval ústavnú sťažnosť , ,

, zastúpeného spoločnosťou AZARIOVÁ & RUŽBAŠÁN Law firm

s. r. o., Kmeťova 26, Košice, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Róbert Ružbašán,

vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 , práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základného práva

na starostlivosť o deti a ich výchovu podľa

rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. -2337 zo 7. februára 2019

a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

25. apríla 2019 doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie

základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a základného práva

na starostlivosť o deti a ich výchovu podľa rozsudkom Krajského súdu

v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. -2337 zo 7. februára 2019

(ďalej len „rozsudok krajského súdu“).

2. Ústavná sťažnosť sťažovateľa bola ako naliehavá vec patriaca do rozhodovacej

pôsobnosti senátu, rozhodnutie o ktorej neznesie odklad, v súlade s čl. X bodom 3 Rozvrhu

práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019

do 31. decembra 2019 (ďalej len „rozvrh práce“) náhodným výberom pomocou technických

a programových prostriedkov pridelená sudkyni spravodajkyni Jane Laššákovej nad rámec

stanoveného rozsahu nápadu vecí. Podľa čl. II bodu 5 rozvrhu práce na konanie vo veciach

patriacich do pôsobnosti senátov ústavného súdu je v jednotlivých prípadoch príslušný

ten senát ústavného súdu, ktorého členom je sudca spravodajca, ktorému bola vec pridelená.

V súlade s čl. II bodom 3 rozvrhu práce pri predkladaní vecí do senátu sudkyňou

spravodajkyňou Janou Laššákovou pracuje II. senát ústavného súdu v zložení Jana

Laššáková (predsedníčka senátu), Peter Molnár a Ľuboš Szigeti. O ústavnej sťažnosti

sťažovateľa bolo teda rozhodnuté v tomto zložení senátu.

3. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že rozsudkom krajského súdu

bol potvrdený výrok I rozsudku Okresného súdu Svidník (ďalej len „okresný súd“)

č. k. -2129 z 9. apríla 2018 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“), ktorým

bol zamietnutý návrh sťažovateľa na zverenie maloletej

(ďalej len „maloletá“), do jeho osobnej starostlivosti, a tiež bol potvrdený

výrok II rozsudku okresného súdu, ktorým bol zamietnutý návrh matky na zákaz styku otca

s maloletou. Krajským súdom bol zároveň zmenený výrok III a výrok IV rozsudku

okresného súdu a nanovo upravený styk maloletej so sťažovateľom (výroky II

až V rozsudku krajského súdu). Výrokmi VI až VIII rozsudku krajského súdu boli upravené

informačná povinnosť matky vo vzťahu k sťažovateľovi o všetkých podstatných

náležitostiach maloletej, otázka náhrady trov konania a danie podnetu okresnému súdu

na postup podľa o rodine a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

2

4. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti okrem iného uviedol, že «Okresný súd Svidník

a rovnako tiež Krajský súd v Prešove vo svojich rozhodnutiach dôsledne nevyhodnotili

najlepší záujem maloletej. Na jednej strane síce konštatovali, že konaním matky došlo

k naplneniu znakov ust. § 25 ods. 4 zákona o rodine, avšak pri posudzovaní najlepšieho

záujmu maloletej nevzali do úvahy, že vzhľadom na opakované bezdôvodné a zámerné

marenie styku otca s maloletou zo strany matky, maloletá ako aj sťažovateľ ako jej otec

nemali žiaden priestor na prehĺbenie ich vzájomného vzťahu do tej miery, aby aj sťažovateľ

ako otec mal možnosť stať sa pre maloletú ústrednou osobou, na ktorú je maloletá citovo

naviazaná. Súdy oboch inštancií vychádzali z nezákonného stavu, ktorý vytvorila matka

maloletej niekoľkoročným nerešpektovaním súdnych rozhodnutí o úprave styku otca mal.

s maloletou.

Od 07.12.2014 v zásade žiadne stretnutie sťažovateľa s maloletou neprebehlo.

Sťažovateľ nemal v dôsledku opakovaného bezdôvodného a zámerného marenia jeho styku

s maloletou zo strany matky absolútne žiaden priestor, aby si mohol vytvárať vzťah

so svojou maloletou dcérou, aby maloletá mohla skutočne slobodne spoznať svojho otca

a prejaviť svoje city k otcovi, bez akýchkoľvek iných vplyvov. Rovnako tak nemal priestor,

aby mohol akokoľvek ovplyvňovať psychický stav maloletej. Maloletá v zásade svojho otca

vôbec nepozná, nepozná jeho charakterové vlastnosti, nepozná pomery v akých žije,

kde pracuje, aký je jeho vzťah k blízkym osobám, t. j. aj k maloletej. Pre maloletú

je v súčasnosti sťažovateľ cudzou osobou. Za situácie ak maloletej a jej otcovi nebol

umožnený priestor na prirodzené si vytvorenie a prehĺbenie vzájomného vzťahu,

nie je zrejmé, ako súd prvej inštancie a rovnako aj odvolací súd mohli posúdiť

čo je v jej najlepšom záujme maloletej.

Ďalej k veci uvádzame, že pri vyhodnocovaní najlepšieho záujmu maloletej

sa tak krajský súd ako aj okresný súd dostatočným spôsobom nezaoberali a nevysporiadali

s motívmi matky, ktoré ju vedú k nerešpektovaniu otca mal. ako jej druhého rodiča,

resp. nerešpektovaniu jeho styku s maloletou. Navyše Krajský súd v Prešove nesprávne

vychádzal z toho, keď uveril matke, že popiera účelovú manipuláciu maloletej dcéry.

Rovnako Krajský súd v Prešove matke uveril jej snahu o revitalizáciu vzťahu a zlepšenie

komunikácie, čo vyplýva z toho, že v inom konaní pred Krajským súdom v Prešove matka

prejavila snahu prijať opatrenie pre zlepšenie komunikácie vo forme mediácie, prejavila

vôľu pre akceptáciu asistovaného styku dcéry s otcom (viď bod 47 rozsudku krajského

súdu). Ako vyplýva z ďalšieho vývoja situácie po právoplatnosti napadnutého rozsudku

krajského súdu, matka mal. krajský súd zaviedla, ak tvrdila snahu o prijatie opatrenia

pre zlepšenie komunikácie vo forme mediácie, prejavila vôľu pre akceptáciu asistovaného

styku dcéry s otcom. Matka mal. ignoruje styk otca s maloletou prostr. kamery a webovej

aplikácie Skype, nijako nenapomáha k uľahčeniu komunikácie, maloletú nepresviedča

ku komunikácii s otcom, nehľadá témy, o ktorých by sa maloletá mohla s otcom rozprávať,

nie je žiadnym spôsobom nápomocná otcovi pri komunikácii s maloletou, otca mal.

pred maloletou oslovuje „pán “.».

5. Sťažovateľ ďalej poukázal na skutočnosť, že „v snahe zistiť motív konania matky,

ktorý ju vedie k nerešpektovaniu rodičovských práv otca, sťažovateľ v priebehu konania

niekoľkokrát navrhoval, aby súd prvej inštancie a neskôr v odvolacom konaní Krajský súd

v Prešove vykonali dôkaz - psychiatrické vyšetrenie matky maloletej za účelom zistenia,

či matka mal. netrpí nejakou poruchou, ktorá by mohla mať vplyv na výkon jej rodičovských

práv a to vzhľadom na situáciu, že dlhú dobu zámerne a bezdôvodne neumožňovala otcovi

mal. výkon jeho rodičovských práv. Sťažovateľ uvedené navrhoval aj vzhľadom na závery

súdom ustanovených znalkýň, ktoré naznačovali manipulatívne správanie sa matky

vo vzťahu k maloletej. Vyššie uvedený dôkaz okresný súd a rovnako ani krajský súd

nepovažovali za potrebné vykonať. Krajský súd navyše tento návrh otca mal. označil

za prejav vážneho narušenia vzťahov. Napriek tomu, že súd prvej inštancie prijal záver,

že zo strany matky dochádza k opakovanému, bezdôvodnému a zámernému obmedzovaniu

otca v styku s maloletou, s ktorými sa stotožnil aj odvolací súd, zároveň tiež súdy oboch

inštancií mali za preukázaný zhoršený psychický stav maloletej, manipulatívne správanie

matky vo vzťahu k maloletej, neskúmali príčiny matkinho nepochopiteľného správania,

ktoré by mohlo mať vplyv na zdravotný stav maloletej, nenariadili vykonanie dôkazu,

ktorý sťažovateľ niekoľkokrát navrhoval a ani nijako nevykonanie tohto dôkazu

v odôvodnení napádaného rozhodnutia nezdôvodnili.

Okresný súd Svidník a rovnako aj Krajský súd v Prešove vôbec nezvážili budúcu

perspektívnosť dodržiavania svojich rozsudkov, aj keď bolo zrejmé, že počas takmer 6 rokov

4

prebiehajúceho súdneho konania, matka mal. riadne nerešpektovala ani jedno súdne

rozhodnutie o úprave styku otca s mal, a to ani v rokoch 2014,2015 o ktorých sa okresný

súd aj vyjadril, že v danom čase existovalo citové puto medzi otcom a maloletou.

Okresný súd Svidník a rovnako aj Krajský súd v Prešove... vec nesprávne právne

posúdili, keď zamietli návrh otca mal. do jeho osobnej starostlivosti. Z doterajšieho

priebehu konania je zrejmé, že v osobnej starostlivosti matky nebude nikdy rešpektované

právo maloletej na zachovanie jej vzťahu k otcovi, nebudú naplnené jej citové potreby,

vývinové potreby, zdravý vývoj, dosiahnutý cieľ výchovy... Matka zároveň nie je ani

schopná dohodnúť sa na výchove a starostlivosti o dieťa, akákoľvek dohoda s ňou

obsahujúca aj minimálne požiadavky otca nie je možná.“.

6. Sťažovateľ v závere ústavnej sťažnosti (s. 32) zároveň poukázal na to, že podal

dovolanie proti rozsudku krajského súdu.

7. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po predbežnom

prerokovaní prijal ústavnú sťažnosť na ďalšie konanie a následne nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1

SR, základné právo na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (1950), základné právo na starostlivosť a výchovu o deti podľa

SR rozhodnutím Krajského súdu v Prešove zo dňa 07.02.2019

sp. zn. - 2337 vo výroku I. rozsudku Krajského súdu v Prešove zo dňa

07.02.2019 sp. zn. - 2337 v časti, ktorým Krajský súd v Prešove potvrdil

výrok I. rozsudku Okresného súdu Svidník zo dňa 09.04.2018 pod sp. zn.

2129, ktorým Okresný súd Svidník rozhodol tak, že návrh otca maloletej na zverenie

maloletej do jeho osobnej starostlivosti zamietol, a vo výrokoch II., III., IV., V., VI., VII. a

VIII. rozsudku Krajského súdu v Prešove zo dňa 07.02.2019 sp. zn. - 2337,

bolo porušené.

2. Rozhodnutie Krajského súdu v Prešove zo dňa 07.02.2019

pod sp zn. - 2337 vo výroku I. rozsudku Krajského súdu v Prešove zo dňa

07.02.2019 sp. zn. - 2337 v časti, ktorým Krajský súd v Prešove potvrdil

výrok I. rozsudku Okresného súdu Svidník zo dňa 09.04.2018 pod sp. zn.

2129, ktorým Okresný súd Svidník rozhodol tak, že návrh otca maloletej na zverenie

maloletej do jeho osobnej starostlivosti zamietol, a vo výrokoch II., III., IV., V., VI., VII. a

VIII. rozsudku Krajského súdu v Prešove zo dňa 07.02.2019 sp. zn. - 2337

zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 25.000,- €,

ktoré je Krajský súd v Prešove povinný do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu

vyplatiť sťažovateľovi na účet právneho zástupcu sťažovateľa.

4. Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške

415,50 € do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu ...“

II.

8. Podľa je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

9. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

11. Podľa starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov;

deti majú právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť. Práva rodičov možno obmedziť

a maloleté deti možno od rodičov odlúčiť proti vôli rodičov len rozhodnutím súdu

na základe zákona.

6

12. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch

alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

13. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

14. Podľa o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“)

ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí

bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom

prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona

o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom

bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa

o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené

zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

15. Podľa návrh na začatie konania

je neprípustný, ak to ustanovuje tento zákon v § 132 ods. 2 alebo § 142 ods. 2.

Podľa ústavná sťažnosť je neprípustná,

ak sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu

jeho základných práv a slobôd.

16. Princíp subsidiarity zakotvený v znamená, že ústavný súd

môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať

iba tými ústavnými sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť

ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom

iných právnych prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie

niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc

ústavného súdu na konanie o nich.

17. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti

nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou

všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy,

ktoré sú v občianskom súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony

na konkrétny prípad v súlade s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

podľa , sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv

a základných slobôd, ktoré alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám

zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov

verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 132

ods. 2 (, ). Zásada subsidiarity

reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci

všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané

().

18. Právny poriadok Slovenskej republiky poskytuje sťažovateľovi účinný právny

prostriedok ochrany základných práv a slobôd, ktorý sťažovateľ aj využil [t. j. podal

25. apríla 2019 dovolanie proti rozsudku krajského súdu, o ktorom bude rozhodovať

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako všeobecný súd], avšak

nebolo o ňom dosiaľ právoplatne rozhodnuté. V tejto chvíli sa ústavná sťažnosť podaná

ústavnému súdu javí byť predčasne podaná, keďže existuje iný orgán verejnej moci

(najvyšší súd) oprávnený poskytnúť ochranu základným právam a slobodám sťažovateľa,

ktorého právomoc preto predchádza právomoci ústavného súdu. Inými slovami, v prípade

podania opravného prostriedku (v tomto prípade dovolania) v konaní pred všeobecným

súdom a súbežne podanej ústavnej sťažnosti je ústavná sťažnosť považovaná za prípustnú

až po rozhodnutí všeobecného súdu.

8

19. Ústavný súd poznamenáva, že prijatím ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie

by došlo k vzniku ústavne neakceptovateľného stavu, keď by v zásade o rovnakej veci

rozhodovali paralelne viaceré orgány súdneho typu – najvyšší súd a ústavný súd

(porov. mutatis mutandis , , , ,

). Išlo by o taký stav, ktorý je v právnom štáte neaprobovateľný, pretože

by mohol viesť k rozdielnym rozhodnutiam v rovnakej veci, čo by malo negatívne

(a len obťažne odstrániteľné) dôsledky na právnu istotu, ktorá tvorí integrálnu súčasť

princípov právneho štátu.

20. Ústavný súd zároveň zdôrazňuje právny názor, ktorý opakovane vo svojej

judikatúre vyslovil (akcentujúc pritom závery rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva

z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská v. Česká republika, sťažnosť č. 46129/99,

najmä jeho body 51, 53 a 54), a to, že v prípade procesného rozhodnutia najvyššieho súdu

o dovolaní bude sťažovateľovi (v prípade opätovného obrátenia sa na ústavný súd) lehota

na podanie ústavnej sťažnosti ústavnému súdu považovaná za zachovanú

aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozsudku krajského súdu (porov.

napr. , ). V tejto súvislosti ústavný súd odkazuje aj na § 124

, podľa ktorého „ak bol vo veci podaný mimoriadny opravný

prostriedok, lehota na podanie ústavnej sťažnosti vo vzťahu k rozhodnutiu, ktoré bolo

mimoriadnym opravným prostriedkom napadnuté, začína plynúť od doručenia rozhodnutia

o mimoriadnom opravnom prostriedku“.

21. Z uvedených dôvodov ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa pri predbežnom

prerokovaní odmietol ako neprípustnú pre jej predčasnosť podľa § 56 ods. 2 písm. d)

v spojení s .

22. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších

procesných návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi

ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. júla 2019

10