Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 190/2019
PDF · 197.08 KB
No categories available
II. ÚS 190/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. júla 2019 predbežne
prerokoval ústavnú sťažnosť , ,
, zastúpeného spoločnosťou AZARIOVÁ & RUŽBAŠÁN Law firm
s. r. o., Kmeťova 26, Košice, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Róbert Ružbašán,
vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základného práva
na starostlivosť o deti a ich výchovu podľa čl. 41 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky
rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 21 CoP 20/2018-2337 zo 7. februára 2019
a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a pre neprípustnosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
25. apríla 2019 doručená ústavná sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a základného práva
na starostlivosť o deti a ich výchovu podľa čl. 41 ods. 4 ústavy rozsudkom Krajského súdu
v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. 21 CoP 20/2018-2337 zo 7. februára 2019
(ďalej len „rozsudok krajského súdu“).
2. Ústavná sťažnosť sťažovateľa bola ako naliehavá vec patriaca do rozhodovacej
pôsobnosti senátu, rozhodnutie o ktorej neznesie odklad, v súlade s čl. X bodom 3 Rozvrhu
práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019
do 31. decembra 2019 (ďalej len „rozvrh práce“) náhodným výberom pomocou technických
a programových prostriedkov pridelená sudkyni spravodajkyni Jane Laššákovej nad rámec
stanoveného rozsahu nápadu vecí. Podľa čl. II bodu 5 rozvrhu práce na konanie vo veciach
patriacich do pôsobnosti senátov ústavného súdu je v jednotlivých prípadoch príslušný
ten senát ústavného súdu, ktorého členom je sudca spravodajca, ktorému bola vec pridelená.
V súlade s čl. II bodom 3 rozvrhu práce pri predkladaní vecí do senátu sudkyňou
spravodajkyňou Janou Laššákovou pracuje II. senát ústavného súdu v zložení Jana
Laššáková (predsedníčka senátu), Peter Molnár a Ľuboš Szigeti. O ústavnej sťažnosti
sťažovateľa bolo teda rozhodnuté v tomto zložení senátu.
3. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že rozsudkom krajského súdu
bol potvrdený výrok I rozsudku Okresného súdu Svidník (ďalej len „okresný súd“)
č. k. 2 P 16/2015-2129 z 9. apríla 2018 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“), ktorým
bol zamietnutý návrh sťažovateľa na zverenie maloletej
(ďalej len „maloletá“), do jeho osobnej starostlivosti, a tiež bol potvrdený
výrok II rozsudku okresného súdu, ktorým bol zamietnutý návrh matky na zákaz styku otca
s maloletou. Krajským súdom bol zároveň zmenený výrok III a výrok IV rozsudku
okresného súdu a nanovo upravený styk maloletej so sťažovateľom (výroky II
až V rozsudku krajského súdu). Výrokmi VI až VIII rozsudku krajského súdu boli upravené
informačná povinnosť matky vo vzťahu k sťažovateľovi o všetkých podstatných
náležitostiach maloletej, otázka náhrady trov konania a danie podnetu okresnému súdu
na postup podľa § 37 ods. 2 písm. d) zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
2
4. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti okrem iného uviedol, že «Okresný súd Svidník
a rovnako tiež Krajský súd v Prešove vo svojich rozhodnutiach dôsledne nevyhodnotili
najlepší záujem maloletej. Na jednej strane síce konštatovali, že konaním matky došlo
k naplneniu znakov ust. § 25 ods. 4 zákona o rodine, avšak pri posudzovaní najlepšieho
záujmu maloletej nevzali do úvahy, že vzhľadom na opakované bezdôvodné a zámerné
marenie styku otca s maloletou zo strany matky, maloletá ako aj sťažovateľ ako jej otec
nemali žiaden priestor na prehĺbenie ich vzájomného vzťahu do tej miery, aby aj sťažovateľ
ako otec mal možnosť stať sa pre maloletú ústrednou osobou, na ktorú je maloletá citovo
naviazaná. Súdy oboch inštancií vychádzali z nezákonného stavu, ktorý vytvorila matka
maloletej niekoľkoročným nerešpektovaním súdnych rozhodnutí o úprave styku otca mal.
s maloletou.
Od 07.12.2014 v zásade žiadne stretnutie sťažovateľa s maloletou neprebehlo.
Sťažovateľ nemal v dôsledku opakovaného bezdôvodného a zámerného marenia jeho styku
s maloletou zo strany matky absolútne žiaden priestor, aby si mohol vytvárať vzťah
so svojou maloletou dcérou, aby maloletá mohla skutočne slobodne spoznať svojho otca
a prejaviť svoje city k otcovi, bez akýchkoľvek iných vplyvov. Rovnako tak nemal priestor,
aby mohol akokoľvek ovplyvňovať psychický stav maloletej. Maloletá v zásade svojho otca
vôbec nepozná, nepozná jeho charakterové vlastnosti, nepozná pomery v akých žije,
kde pracuje, aký je jeho vzťah k blízkym osobám, t. j. aj k maloletej. Pre maloletú
je v súčasnosti sťažovateľ cudzou osobou. Za situácie ak maloletej a jej otcovi nebol
umožnený priestor na prirodzené si vytvorenie a prehĺbenie vzájomného vzťahu,
nie je zrejmé, ako súd prvej inštancie a rovnako aj odvolací súd mohli posúdiť
čo je v jej najlepšom záujme maloletej.
Ďalej k veci uvádzame, že pri vyhodnocovaní najlepšieho záujmu maloletej
sa tak krajský súd ako aj okresný súd dostatočným spôsobom nezaoberali a nevysporiadali
s motívmi matky, ktoré ju vedú k nerešpektovaniu otca mal. ako jej druhého rodiča,
resp. nerešpektovaniu jeho styku s maloletou. Navyše Krajský súd v Prešove nesprávne
vychádzal z toho, keď uveril matke, že popiera účelovú manipuláciu maloletej dcéry.
Rovnako Krajský súd v Prešove matke uveril jej snahu o revitalizáciu vzťahu a zlepšenie
komunikácie, čo vyplýva z toho, že v inom konaní pred Krajským súdom v Prešove matka
prejavila snahu prijať opatrenie pre zlepšenie komunikácie vo forme mediácie, prejavila
vôľu pre akceptáciu asistovaného styku dcéry s otcom (viď bod 47 rozsudku krajského
súdu). Ako vyplýva z ďalšieho vývoja situácie po právoplatnosti napadnutého rozsudku
krajského súdu, matka mal. krajský súd zaviedla, ak tvrdila snahu o prijatie opatrenia
pre zlepšenie komunikácie vo forme mediácie, prejavila vôľu pre akceptáciu asistovaného
styku dcéry s otcom. Matka mal. ignoruje styk otca s maloletou prostr. kamery a webovej
aplikácie Skype, nijako nenapomáha k uľahčeniu komunikácie, maloletú nepresviedča
ku komunikácii s otcom, nehľadá témy, o ktorých by sa maloletá mohla s otcom rozprávať,
nie je žiadnym spôsobom nápomocná otcovi pri komunikácii s maloletou, otca mal.
pred maloletou oslovuje „pán “.».
5. Sťažovateľ ďalej poukázal na skutočnosť, že „v snahe zistiť motív konania matky,
ktorý ju vedie k nerešpektovaniu rodičovských práv otca, sťažovateľ v priebehu konania
niekoľkokrát navrhoval, aby súd prvej inštancie a neskôr v odvolacom konaní Krajský súd
v Prešove vykonali dôkaz - psychiatrické vyšetrenie matky maloletej za účelom zistenia,
či matka mal. netrpí nejakou poruchou, ktorá by mohla mať vplyv na výkon jej rodičovských
práv a to vzhľadom na situáciu, že dlhú dobu zámerne a bezdôvodne neumožňovala otcovi
mal. výkon jeho rodičovských práv. Sťažovateľ uvedené navrhoval aj vzhľadom na závery
súdom ustanovených znalkýň, ktoré naznačovali manipulatívne správanie sa matky
vo vzťahu k maloletej. Vyššie uvedený dôkaz okresný súd a rovnako ani krajský súd
nepovažovali za potrebné vykonať. Krajský súd navyše tento návrh otca mal. označil
za prejav vážneho narušenia vzťahov. Napriek tomu, že súd prvej inštancie prijal záver,
že zo strany matky dochádza k opakovanému, bezdôvodnému a zámernému obmedzovaniu
otca v styku s maloletou, s ktorými sa stotožnil aj odvolací súd, zároveň tiež súdy oboch
inštancií mali za preukázaný zhoršený psychický stav maloletej, manipulatívne správanie
matky vo vzťahu k maloletej, neskúmali príčiny matkinho nepochopiteľného správania,
ktoré by mohlo mať vplyv na zdravotný stav maloletej, nenariadili vykonanie dôkazu,
ktorý sťažovateľ niekoľkokrát navrhoval a ani nijako nevykonanie tohto dôkazu
v odôvodnení napádaného rozhodnutia nezdôvodnili.
Okresný súd Svidník a rovnako aj Krajský súd v Prešove vôbec nezvážili budúcu
perspektívnosť dodržiavania svojich rozsudkov, aj keď bolo zrejmé, že počas takmer 6 rokov
4
prebiehajúceho súdneho konania, matka mal. riadne nerešpektovala ani jedno súdne
rozhodnutie o úprave styku otca s mal, a to ani v rokoch 2014,2015 o ktorých sa okresný
súd aj vyjadril, že v danom čase existovalo citové puto medzi otcom a maloletou.
Okresný súd Svidník a rovnako aj Krajský súd v Prešove... vec nesprávne právne
posúdili, keď zamietli návrh otca mal. do jeho osobnej starostlivosti. Z doterajšieho
priebehu konania je zrejmé, že v osobnej starostlivosti matky nebude nikdy rešpektované
právo maloletej na zachovanie jej vzťahu k otcovi, nebudú naplnené jej citové potreby,
vývinové potreby, zdravý vývoj, dosiahnutý cieľ výchovy... Matka zároveň nie je ani
schopná dohodnúť sa na výchove a starostlivosti o dieťa, akákoľvek dohoda s ňou
obsahujúca aj minimálne požiadavky otca nie je možná.“.
6. Sťažovateľ v závere ústavnej sťažnosti (s. 32) zároveň poukázal na to, že podal
dovolanie proti rozsudku krajského súdu.
7. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po predbežnom
prerokovaní prijal ústavnú sťažnosť na ďalšie konanie a následne nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy
SR, základné právo na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (1950), základné právo na starostlivosť a výchovu o deti podľa
čl. 41 ods. 4 Ústavy SR rozhodnutím Krajského súdu v Prešove zo dňa 07.02.2019
sp. zn. 21CoP/20/2018 - 2337 vo výroku I. rozsudku Krajského súdu v Prešove zo dňa
07.02.2019 sp. zn. 21CoP/20/2018 - 2337 v časti, ktorým Krajský súd v Prešove potvrdil
výrok I. rozsudku Okresného súdu Svidník zo dňa 09.04.2018 pod sp. zn. 2P/16/2015 -
2129, ktorým Okresný súd Svidník rozhodol tak, že návrh otca maloletej na zverenie
maloletej do jeho osobnej starostlivosti zamietol, a vo výrokoch II., III., IV., V., VI., VII. a
VIII. rozsudku Krajského súdu v Prešove zo dňa 07.02.2019 sp. zn. 21CoP/20/2018 - 2337,
bolo porušené.
2. Rozhodnutie Krajského súdu v Prešove zo dňa 07.02.2019
pod sp zn. 21CoP/20/2018 - 2337 vo výroku I. rozsudku Krajského súdu v Prešove zo dňa
07.02.2019 sp. zn. 21CoP/20/2018 - 2337 v časti, ktorým Krajský súd v Prešove potvrdil
výrok I. rozsudku Okresného súdu Svidník zo dňa 09.04.2018 pod sp. zn. 2P/16/2015 -
2129, ktorým Okresný súd Svidník rozhodol tak, že návrh otca maloletej na zverenie
maloletej do jeho osobnej starostlivosti zamietol, a vo výrokoch II., III., IV., V., VI., VII. a
VIII. rozsudku Krajského súdu v Prešove zo dňa 07.02.2019 sp. zn. 21CoP/20/2018 - 2337
zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.
3. Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 25.000,- €,
ktoré je Krajský súd v Prešove povinný do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu
vyplatiť sťažovateľovi na účet právneho zástupcu sťažovateľa.
4. Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške
415,50 € do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu ...“
II.
8. Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
10. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
11. Podľa čl. 41 ods. 4 ústavy starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov;
deti majú právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť. Práva rodičov možno obmedziť
a maloleté deti možno od rodičov odlúčiť proti vôli rodičov len rozhodnutím súdu
na základe zákona.
6
12. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch
alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
13. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
14. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí
bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom
prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona
o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom
bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa
o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené
zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
15. Podľa § 55 ods. 1 písm. d) zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania
je neprípustný, ak to ustanovuje tento zákon v § 132 ods. 2 alebo § 142 ods. 2.
Podľa § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavná sťažnosť je neprípustná,
ak sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu
jeho základných práv a slobôd.
16. Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd
môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať
iba tými ústavnými sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť
ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom
iných právnych prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie
niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc
ústavného súdu na konanie o nich.
17. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti
nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou
všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy,
ktoré sú v občianskom súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony
na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv
a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám
zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny
mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov
verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 132
ods. 2 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05). Zásada subsidiarity
reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci
všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané
18. Právny poriadok Slovenskej republiky poskytuje sťažovateľovi účinný právny
prostriedok ochrany základných práv a slobôd, ktorý sťažovateľ aj využil [t. j. podal
25. apríla 2019 dovolanie proti rozsudku krajského súdu, o ktorom bude rozhodovať
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako všeobecný súd], avšak
nebolo o ňom dosiaľ právoplatne rozhodnuté. V tejto chvíli sa ústavná sťažnosť podaná
ústavnému súdu javí byť predčasne podaná, keďže existuje iný orgán verejnej moci
(najvyšší súd) oprávnený poskytnúť ochranu základným právam a slobodám sťažovateľa,
ktorého právomoc preto predchádza právomoci ústavného súdu. Inými slovami, v prípade
podania opravného prostriedku (v tomto prípade dovolania) v konaní pred všeobecným
súdom a súbežne podanej ústavnej sťažnosti je ústavná sťažnosť považovaná za prípustnú
až po rozhodnutí všeobecného súdu.
8
19. Ústavný súd poznamenáva, že prijatím ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie
by došlo k vzniku ústavne neakceptovateľného stavu, keď by v zásade o rovnakej veci
rozhodovali paralelne viaceré orgány súdneho typu – najvyšší súd a ústavný súd
(porov. mutatis mutandis II. ÚS 1/08, II. ÚS 393/2014, III. ÚS 632/2014, IV. ÚS 146/08,
IV. ÚS 420/2011). Išlo by o taký stav, ktorý je v právnom štáte neaprobovateľný, pretože
by mohol viesť k rozdielnym rozhodnutiam v rovnakej veci, čo by malo negatívne
(a len obťažne odstrániteľné) dôsledky na právnu istotu, ktorá tvorí integrálnu súčasť
princípov právneho štátu.
20. Ústavný súd zároveň zdôrazňuje právny názor, ktorý opakovane vo svojej
judikatúre vyslovil (akcentujúc pritom závery rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva
z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská v. Česká republika, sťažnosť č. 46129/99,
najmä jeho body 51, 53 a 54), a to, že v prípade procesného rozhodnutia najvyššieho súdu
o dovolaní bude sťažovateľovi (v prípade opätovného obrátenia sa na ústavný súd) lehota
na podanie ústavnej sťažnosti ústavnému súdu považovaná za zachovanú
aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozsudku krajského súdu (porov.
napr. III. ÚS 114/2010, I. ÚS 165/2010). V tejto súvislosti ústavný súd odkazuje aj na § 124
zákona o ústavnom súde, podľa ktorého „ak bol vo veci podaný mimoriadny opravný
prostriedok, lehota na podanie ústavnej sťažnosti vo vzťahu k rozhodnutiu, ktoré bolo
mimoriadnym opravným prostriedkom napadnuté, začína plynúť od doručenia rozhodnutia
o mimoriadnom opravnom prostriedku“.
21. Z uvedených dôvodov ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa pri predbežnom
prerokovaní odmietol ako neprípustnú pre jej predčasnosť podľa § 56 ods. 2 písm. d)
v spojení s § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
22. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších
procesných návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi
ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. júla 2019
10