Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 195/2019
PDF · 175.46 KB
No categories available
II. ÚS 195/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. júla 2019
v zložení z predsedníčky Jany Laššákovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov Petra
Molnára a Ľuboša Szigetiho predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,
, , zastúpenej advokátom
JUDr. Jozefom Polákom, Aleja Slobody 1890/50, Dolný Kubín, vo veci namietaného
porušenia základných práv podľa čl. 20 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva
podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd uznesením Krajského súdu v Žiline č. k. 5 Co 61/2019-201 z 26. marca 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
12. júna 2019 doručená ústavná sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie
základných práv podľa čl. 20 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením
Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. 5 Co 61/2019-201 z 26. marca 2019
(ďalej len „napadnuté uznesenie“).
2. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka vystupuje v procesnom postavení
žalovanej 2 v konaní vedenom na Okresnom súde Liptovský Mikuláš (ďalej len „okresný
súd“) pod sp. zn. 10 C 47/2018 o určenie, že nehnuteľnosti patria do bezpodielového
spoluvlastníctva žalobkyne a žalovaného 1, a o určenie neplatnosti právneho úkonu
(ďalej len „konanie na okresnom súde“).
Žalobkyňa v konaní na okresnom súde podala návrh na nariadenie neodkladného
opatrenia v súvislosti s nehnuteľnosťami, ktorých určenie do bezpodielového
spoluvlastníctva so žalovaným 1 žiada a ktorých výlučnou vlastníčkou je v katastri
nehnuteľností evidovaná sťažovateľka. Okresný súd návrhu na nariadenie neodkladného
opatrenia uznesením č. k. 10 C 47/2018-36 zo 17. decembra 2018 (ďalej len „uznesenie
okresného súdu“) čiastočne vyhovel a uložil žalovanej 2 (sťažovateľke),
aby až do právoplatného skončenia konania vo veci samej nehnuteľnosti nepredala,
nezamenila, nedarovala, nevypožičala, neprenajala, nevložila do základného imania
obchodnej spoločnosti, nezaťažila záložným právom alebo vecným bremenom,
nezabezpečila záväzok prevodom vlastníckeho práva k nim, neudelila súhlas
s ich dobrovoľnou dražbou a nezaťažila predkupným právom.
3. Proti uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom krajský
súd napadnutým uznesením rozhodol tak, že uznesenie okresného súdu potvrdil.
4. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti uviedla vlastné dôvody, pre ktoré podľa
jej názoru sporné nehnuteľnosti nepatria do bezpodielového spoluvlastníctva manželov,
ako aj z jej subjektívneho pohľadu obhajovala platnosť kúpnej zmluvy, ktorou nadobudla
nehnuteľnosti.
Porušenie v ústavnej sťažnosti označených práv odôvodnila sťažovateľka tvrdením,
že „... žalobkyňa neosvedčila splnenie základných zákonných predpokladov pre nariadenie
neodkladného opatrenia a napadnuté uznesenie je nezákonné, nakoľko nedôvodne zasahuje
do vlastníckeho práva žalovanej 2/.
Porušovateľ dôvody odvolania, ktoré sú a boli dané, ktorými sa sťažovateľka bránila
proti nezákonnému rozhodnutiu súdu prvej inštancie, vôbec neposudzoval a nebral
do úvahy, resp. konštatoval, že sú nedôvodné.
Sťažovateľka považuje napadnuté uznesenie za arbitrárne a nezákonné.“.
5. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej ústavnej sťažnosti rozhodol týmto
nálezom: „1. Uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5Co/61/2019-201 zo dňa
26. marca 2019 bolo porušené základné právo sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, spočívajúce v práve na súdnu ochranu na nezávislom a nestrannom
súde, základné právo sťažovateľky podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd spočívajúce v práve na spravodlivé súdne konanie a základné právo
sťažovateľov 1/ a 2/ na vlastníctvo zaručené podľa čl. 20 ústavy a základné právo
na majetok podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd zo dňa 06. 06. 2013.
2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Krajského súdu v Žiline
sp. zn. 5Co/61/2019-201 zo dňa 26. marca 2019.
3. Zároveň sťažovateľka žiada priznať náhradu trov právneho zastúpenia...“
II.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou
od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
8. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
9. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
10. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom.
11. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba
má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva.
12. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom
súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody
na jeho odmietnutie podľa § 56 ods. 2 písm. a) až g) zákona o ústavnom súde.
13. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
III.
14. Jadrom ústavnej sťažnosti je nespokojnosť sťažovateľky s nariadením
neodkladného opatrenia, ktorým jej okresný súd, resp. krajský súd zakázal nakladať
s nehnuteľnosťami až do právoplatného skončenia konania vo veci určenia, že
nehnuteľnosti patria do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, a určenia neplatnosti
právneho úkonu.
Argumentácia sťažovateľky smeruje ku skutkovým okolnostiam, o ktorých tvrdí,
že zakladajú jej dobromyseľné oprávnené vlastníctvo. Porušenie svojich práv potom odvíja
od nedostatočného posúdenia týchto okolností zo strany všeobecných súdov.
15. Ústavný súd v prvom rade uvádza, že neodkladné opatrenie podľa Civilného
sporového poriadku je jedným zo zabezpečovacích inštitútov civilného procesu,
ktorého zabezpečovacia funkcia má za cieľ dočasnou úpravou eliminovať nepriaznivé
následky, ktoré by mohli v jeho priebehu nastať. Dočasnosť tohto opatrenia
ako jeho základný znak znamená, že nejde o konečnú a definitívnu úpravu vzťahov medzi
subjektmi. Nariadením nezískava jeden z účastníkov práva, o ktorých sa má rozhodovať
v budúcnosti, ale sa ním len dočasne upravuje určitý okruh vzťahov (m. m. I. ÚS 42/2018).
16. Z uvedených dôvodov je preto ústavný súd vo svojej judikatúre zdržanlivý
v prieskume uznesení, ktorými sa rozhoduje iba o neodkladných opatreniach (porovnaj
II. ÚS 261/2013, I. ÚS 141/2017).
17. V nadväznosti na citované považuje ústavný súd za potrebné uviesť,
že aj v konaní o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia musia byť rešpektované
minimálne požiadavky zodpovedajúce princípom spravodlivého procesu, resp. základnému
právu na súdnu ochranu. Rozhodnutie o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia musí
mať predovšetkým rovnako ako iné rozhodnutia zákonný podklad, musí byť vydané
príslušným orgánom a nemôže byť prejavom svojvôle, teda musí byť najmä náležite
odôvodnené (I. ÚS 42/2018).
18. Z uvedených dôvodov ústavný súd skúmal obsah ústavnej sťažnosti a uznesenia
krajského súdu, či konajúcim súdom zvolená interpretácia právnych predpisov nebola
neodôvodnená až do takej miery, že by to mohlo mať za následok porušenie označených
práv.
19. Ústavný súd konštatuje, že krajský súd reagoval na argumentáciu sťažovateľky
ústavne akceptovateľným spôsobom, z napadnutého uznesenia je zrejmé, na základe
akých právnych predpisov rozhodol a akými úvahami sa spravoval.
Krajský súd konštatoval, že po preskúmaní uznesenia okresného súdu,
ako aj spisového materiálu sa so závermi okresného súdu stotožnil a na zdôraznenie
správnosti prvoinštančného rozhodnutia a vzhľadom na potrebu vysporiadať sa
s odvolacími námietkami sťažovateľky v závere uviedol: „Odvolacia argumentácia
žalovanej v 2/ rade za daného a osvedčeného skutkového stavu neumožňovala uprednostniť
požiadavku právnej istoty a ochrany práv nadobudnutých v dobrej viere pred zásadou,
podľa ktorej nikto nemôže na iného previesť viac práv ako má sám.“
20. Ústavný súd vo vzťahu k tvrdeniu sťažovateľky o arbitrárnom posudzovaní veci
samej o neodkladnom opatrení konštatuje, že takéto tvrdenie sťažovateľky nemá oporu
v odôvodnení napadnutého uznesenia, v ktorom sa krajský súd dôsledne vysporiadal
so všetkými okolnosťami rozhodnými pre nariadenie neodkladného opatrenia. Podľa názoru
ústavného súdu krajský súd ústavne akceptovateľným a udržateľným spôsobom objasnil
skutkový základ veci a aplikáciu právnej úpravy neodkladného opatrenia,
ktorá nie je v rozpore s jej zmyslom a účelom. Nesúhlas sťažovateľky s uznesením
krajského súdu nemôže sám osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti
alebo arbitrárnosti tohto rozhodnutia a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť
jeho právny názor svojím vlastným. Ústavný súd nezistil žiadne ústavnoprávne vady
napadnutého uznesenia krajského súdu, ktoré by odôvodňovali zásah do napadnutého
uznesenia krajského súdu v súlade s jeho právomocami, a preto podľa § 56 ods. 2 písm. g)
zákona o ústavnom súde ústavnú sťažnosť odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
21. Pokiaľ ide o rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva, táto vylučuje
aplikovateľnosť čl. 6 ods. 1 dohovoru na rozhodovanie v otázke neodkladných
(predbežných) opatrení, pretože nie sú rozhodnutiami o občianskych právach
alebo záväzkoch (pozri rozhodnutie Apis v. Slovenská republika č. 39754/98 z 10. 1. 2000,
v ktorom sa konštatovala neaplikovateľnosť čl. 6 dohovoru ratione materiae v konaní
o zrušení predbežného opatrenia).
22. Reflektujúc na uvedené východiská, ústavný súd konštatuje, že realizácia
inštitútu predbežného opatrenia ako zabezpečovacieho prostriedku v civilnom procese
nemôže sama osebe opodstatniť záver o porušení práva fyzickej osoby alebo právnickej
osoby vyplývajúceho z ústavy alebo dohovoru, pretože zákon poskytuje účastníkovi, proti
ktorému smeruje výrok rozhodnutia o predbežnom opatrení, primeranú a efektívnu ochranu
pred prípadným neopodstatneným a nezákonným obsahom takéhoto rozhodnutia aj počas
konania vo veci samej. Keďže teda túto ochranu považuje ústavný súd jednak za účinnú
a jednak za dostupnú, účastník súdneho konania sa jej preto nemôže súčasne dovolávať
aj prostredníctvom sťažnosti pred ústavným súdom (m. m. II. ÚS 37/00, I. ÚS 49/ 07,
III. ÚS 281/07, III. ÚS 502/2017, III. ÚS 76/2015).
Na základe uvedených záverov aj v tejto časti je potrebné ústavnú sťažnosť
odmietnuť z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ústavy a práva
podľa čl. 1 dodatkového protokolu
23. Sťažovateľka porušenie základného práva podľa čl. 20 ústavy a práva podľa čl. 1
dodatkového protokolu odvíja od porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Keďže ústavný súd ústavnú sťažnosť v časti
namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy)
napadnutým uznesením krajského súdu odmietol ako zjavne neopodstatnenú, konštatuje,
že v takom prípade nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľkou označeného základného
práva podľa čl. 20 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu.
24. Ústavný súd zároveň konštatuje, že uvedené práva sú právami hmotnej povahy.
Právne závery uvedené v odôvodnení napadnutého uznesenia nemajú spojitosť
s označenými právami hmotnoprávneho charakteru. Ústavný súd považuje závery krajského
súdu za dostačujúce pre konštatovanie, že neexistuje relevantná súvislosť medzi
namietaným porušením označených práv hmotného charakteru na jednej strane
a napadnutým uznesením na strane druhej, a preto aj v tejto časti bolo potrebné ústavnú
sťažnosť odmietnuť podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
25. Iba na záver ústavný súd dodáva, že pokiaľ sťažovateľka v petite ústavnej
sťažnosti uviedla „... základné právo sťažovateľov 1/ a 2/...“, ústavný súd považuje takéto
označenie iba za pisársku chybu a postavením žalovaného 1 v konaní pred ústavným súdom
sa nezaoberal aj vzhľadom na skutočnosť, že odvolanie proti uzneseniu okresného súdu
podala zrejme iba sťažovateľka.
26. Keďže ústavný súd vzhľadom na uvedené nezistil žiadnu možnosť porušenia
sťažovateľkou označených práv, dospel k záveru, že je potrebné ústavnú sťažnosť ako celok
odmietnuť podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. júla 2019