Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 195/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. júla 2019

v zložení z predsedníčky Jany Laššákovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov Petra

Molnára a Ľuboša Szigetiho predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,

, , zastúpenej advokátom

JUDr. Jozefom Polákom, Aleja Slobody 1890/50, Dolný Kubín, vo veci namietaného

porušenia základných práv podľa a ,

práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva

podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd uznesením Krajského súdu v Žiline č. k. -201 z 26. marca 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

12. júna 2019 doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie

základných práv podľa a (ďalej

len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením

Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. -201 z 26. marca 2019

(ďalej len „napadnuté uznesenie“).

2. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka vystupuje v procesnom postavení

žalovanej 2 v konaní vedenom na Okresnom súde Liptovský Mikuláš (ďalej len „okresný

súd“) pod sp. zn. o určenie, že nehnuteľnosti patria do bezpodielového

spoluvlastníctva žalobkyne a žalovaného 1, a o určenie neplatnosti právneho úkonu

(ďalej len „konanie na okresnom súde“).

Žalobkyňa v konaní na okresnom súde podala návrh na nariadenie neodkladného

opatrenia v súvislosti s nehnuteľnosťami, ktorých určenie do bezpodielového

spoluvlastníctva so žalovaným 1 žiada a ktorých výlučnou vlastníčkou je v katastri

nehnuteľností evidovaná sťažovateľka. Okresný súd návrhu na nariadenie neodkladného

opatrenia uznesením č. k. -36 zo 17. decembra 2018 (ďalej len „uznesenie

okresného súdu“) čiastočne vyhovel a uložil žalovanej 2 (sťažovateľke),

aby až do právoplatného skončenia konania vo veci samej nehnuteľnosti nepredala,

nezamenila, nedarovala, nevypožičala, neprenajala, nevložila do základného imania

obchodnej spoločnosti, nezaťažila záložným právom alebo vecným bremenom,

nezabezpečila záväzok prevodom vlastníckeho práva k nim, neudelila súhlas

s ich dobrovoľnou dražbou a nezaťažila predkupným právom.

3. Proti uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom krajský

súd napadnutým uznesením rozhodol tak, že uznesenie okresného súdu potvrdil.

4. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti uviedla vlastné dôvody, pre ktoré podľa

jej názoru sporné nehnuteľnosti nepatria do bezpodielového spoluvlastníctva manželov,

ako aj z jej subjektívneho pohľadu obhajovala platnosť kúpnej zmluvy, ktorou nadobudla

nehnuteľnosti.

Porušenie v ústavnej sťažnosti označených práv odôvodnila sťažovateľka tvrdením,

že „... žalobkyňa neosvedčila splnenie základných zákonných predpokladov pre nariadenie

neodkladného opatrenia a napadnuté uznesenie je nezákonné, nakoľko nedôvodne zasahuje

do vlastníckeho práva žalovanej 2/.

Porušovateľ dôvody odvolania, ktoré sú a boli dané, ktorými sa sťažovateľka bránila

proti nezákonnému rozhodnutiu súdu prvej inštancie, vôbec neposudzoval a nebral

do úvahy, resp. konštatoval, že sú nedôvodné.

Sťažovateľka považuje napadnuté uznesenie za arbitrárne a nezákonné.“.

5. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej ústavnej sťažnosti rozhodol týmto

nálezom: „1. Uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. -201 zo dňa

26. marca 2019 bolo porušené základné právo sťažovateľky podľa

Slovenskej republiky, spočívajúce v práve na súdnu ochranu na nezávislom a nestrannom

súde, základné právo sťažovateľky podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd spočívajúce v práve na spravodlivé súdne konanie a základné právo

sťažovateľov 1/ a 2/ na vlastníctvo zaručené podľa a základné právo

na majetok podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd zo dňa 06. 06. 2013.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Krajského súdu v Žiline

sp. zn. -201 zo dňa 26. marca 2019.

3. Zároveň sťažovateľka žiada priznať náhradu trov právneho zastúpenia...“

II.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou

od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene

a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“).

8. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

9. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

10. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom.

11. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba

má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

12. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom

súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody

na jeho odmietnutie podľa až g) .

13. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

III.

14. Jadrom ústavnej sťažnosti je nespokojnosť sťažovateľky s nariadením

neodkladného opatrenia, ktorým jej okresný súd, resp. krajský súd zakázal nakladať

s nehnuteľnosťami až do právoplatného skončenia konania vo veci určenia, že

nehnuteľnosti patria do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, a určenia neplatnosti

právneho úkonu.

Argumentácia sťažovateľky smeruje ku skutkovým okolnostiam, o ktorých tvrdí,

že zakladajú jej dobromyseľné oprávnené vlastníctvo. Porušenie svojich práv potom odvíja

od nedostatočného posúdenia týchto okolností zo strany všeobecných súdov.

15. Ústavný súd v prvom rade uvádza, že neodkladné opatrenie podľa Civilného

sporového poriadku je jedným zo zabezpečovacích inštitútov civilného procesu,

ktorého zabezpečovacia funkcia má za cieľ dočasnou úpravou eliminovať nepriaznivé

následky, ktoré by mohli v jeho priebehu nastať. Dočasnosť tohto opatrenia

ako jeho základný znak znamená, že nejde o konečnú a definitívnu úpravu vzťahov medzi

subjektmi. Nariadením nezískava jeden z účastníkov práva, o ktorých sa má rozhodovať

v budúcnosti, ale sa ním len dočasne upravuje určitý okruh vzťahov (m. m. ).

16. Z uvedených dôvodov je preto ústavný súd vo svojej judikatúre zdržanlivý

v prieskume uznesení, ktorými sa rozhoduje iba o neodkladných opatreniach (porovnaj

, ).

17. V nadväznosti na citované považuje ústavný súd za potrebné uviesť,

že aj v konaní o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia musia byť rešpektované

minimálne požiadavky zodpovedajúce princípom spravodlivého procesu, resp. základnému

právu na súdnu ochranu. Rozhodnutie o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia musí

mať predovšetkým rovnako ako iné rozhodnutia zákonný podklad, musí byť vydané

príslušným orgánom a nemôže byť prejavom svojvôle, teda musí byť najmä náležite

odôvodnené ().

18. Z uvedených dôvodov ústavný súd skúmal obsah ústavnej sťažnosti a uznesenia

krajského súdu, či konajúcim súdom zvolená interpretácia právnych predpisov nebola

neodôvodnená až do takej miery, že by to mohlo mať za následok porušenie označených

práv.

19. Ústavný súd konštatuje, že krajský súd reagoval na argumentáciu sťažovateľky

ústavne akceptovateľným spôsobom, z napadnutého uznesenia je zrejmé, na základe

akých právnych predpisov rozhodol a akými úvahami sa spravoval.

Krajský súd konštatoval, že po preskúmaní uznesenia okresného súdu,

ako aj spisového materiálu sa so závermi okresného súdu stotožnil a na zdôraznenie

správnosti prvoinštančného rozhodnutia a vzhľadom na potrebu vysporiadať sa

s odvolacími námietkami sťažovateľky v závere uviedol: „Odvolacia argumentácia

žalovanej v 2/ rade za daného a osvedčeného skutkového stavu neumožňovala uprednostniť

požiadavku právnej istoty a ochrany práv nadobudnutých v dobrej viere pred zásadou,

podľa ktorej nikto nemôže na iného previesť viac práv ako má sám.“

20. Ústavný súd vo vzťahu k tvrdeniu sťažovateľky o arbitrárnom posudzovaní veci

samej o neodkladnom opatrení konštatuje, že takéto tvrdenie sťažovateľky nemá oporu

v odôvodnení napadnutého uznesenia, v ktorom sa krajský súd dôsledne vysporiadal

so všetkými okolnosťami rozhodnými pre nariadenie neodkladného opatrenia. Podľa názoru

ústavného súdu krajský súd ústavne akceptovateľným a udržateľným spôsobom objasnil

skutkový základ veci a aplikáciu právnej úpravy neodkladného opatrenia,

ktorá nie je v rozpore s jej zmyslom a účelom. Nesúhlas sťažovateľky s uznesením

krajského súdu nemôže sám osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti

alebo arbitrárnosti tohto rozhodnutia a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť

jeho právny názor svojím vlastným. Ústavný súd nezistil žiadne ústavnoprávne vady

napadnutého uznesenia krajského súdu, ktoré by odôvodňovali zásah do napadnutého

uznesenia krajského súdu v súlade s jeho právomocami, a preto podľa § 56 ods. 2 písm. g)

ústavnú sťažnosť odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

21. Pokiaľ ide o rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva, táto vylučuje

aplikovateľnosť čl. 6 ods. 1 dohovoru na rozhodovanie v otázke neodkladných

(predbežných) opatrení, pretože nie sú rozhodnutiami o občianskych právach

alebo záväzkoch (pozri rozhodnutie Apis v. Slovenská republika č. 39754/98 z 10. 1. 2000,

v ktorom sa konštatovala neaplikovateľnosť čl. 6 dohovoru ratione materiae v konaní

o zrušení predbežného opatrenia).

22. Reflektujúc na uvedené východiská, ústavný súd konštatuje, že realizácia

inštitútu predbežného opatrenia ako zabezpečovacieho prostriedku v civilnom procese

nemôže sama osebe opodstatniť záver o porušení práva fyzickej osoby alebo právnickej

osoby vyplývajúceho z alebo dohovoru, pretože zákon poskytuje účastníkovi, proti

ktorému smeruje výrok rozhodnutia o predbežnom opatrení, primeranú a efektívnu ochranu

pred prípadným neopodstatneným a nezákonným obsahom takéhoto rozhodnutia aj počas

konania vo veci samej. Keďže teda túto ochranu považuje ústavný súd jednak za účinnú

a jednak za dostupnú, účastník súdneho konania sa jej preto nemôže súčasne dovolávať

aj prostredníctvom sťažnosti pred ústavným súdom (m. m. , ,

, , ).

Na základe uvedených záverov aj v tejto časti je potrebné ústavnú sťažnosť

odmietnuť z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

K namietanému porušeniu základného práva podľa a práva

podľa čl. 1 dodatkového protokolu

23. Sťažovateľka porušenie základného práva podľa a práva podľa

dodatkového protokolu odvíja od porušenia základného práva podľa a 2

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Keďže ústavný súd ústavnú sťažnosť v časti

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu ( )

napadnutým uznesením krajského súdu odmietol ako zjavne neopodstatnenú, konštatuje,

že v takom prípade nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľkou označeného základného

práva podľa a práva podľa dodatkového protokolu.

24. Ústavný súd zároveň konštatuje, že uvedené práva sú právami hmotnej povahy.

Právne závery uvedené v odôvodnení napadnutého uznesenia nemajú spojitosť

s označenými právami hmotnoprávneho charakteru. Ústavný súd považuje závery krajského

súdu za dostačujúce pre konštatovanie, že neexistuje relevantná súvislosť medzi

namietaným porušením označených práv hmotného charakteru na jednej strane

a napadnutým uznesením na strane druhej, a preto aj v tejto časti bolo potrebné ústavnú

sťažnosť odmietnuť podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

25. Iba na záver ústavný súd dodáva, že pokiaľ sťažovateľka v petite ústavnej

sťažnosti uviedla „... základné právo sťažovateľov 1/ a 2/...“, ústavný súd považuje takéto

označenie iba za pisársku chybu a postavením žalovaného 1 v konaní pred ústavným súdom

sa nezaoberal aj vzhľadom na skutočnosť, že odvolanie proti uzneseniu okresného súdu

podala zrejme iba sťažovateľka.

26. Keďže ústavný súd vzhľadom na uvedené nezistil žiadnu možnosť porušenia

sťažovateľkou označených práv, dospel k záveru, že je potrebné ústavnú sťažnosť ako celok

odmietnuť podľa .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. júla 2019