Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 433/2018
PDF · 170.76 KB
No categories available
I. ÚS 433/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. septembra 2019
v senáte zloženom z predsedníčky Jany Laššákovej a zo sudcov Petra Molnára (sudca
spravodajca) a Ľuboša Szigetiho o ústavnej sťažnosti ,
, zastúpeného advokátkou JUDr. Emíliou Korčekovou, Malacká
cesta 5680/2B, Pezinok, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a práva na prejednanie jeho
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Pezinok v konaní vedenom pod sp. zn.
5 C 813/2008 takto
rozhodol:
Ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. októbra
2018 doručená ústavná sťažnosť , (ďalej
len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. Emíliou Korčekovou, Malacká
cesta 5680/2B, Pezinok, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej
len „listina“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom
Okresného súdu Pezinok (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že proti sťažovateľovi bola
pôvodne na Okresnom súde Bratislava III podaná 8. decembra 2006 žaloba o ochranu
osobnosti. Konanie bolo pred označeným súdom vedené pod sp. zn. 11 C 179/2006.
Následne bola právna vec sťažovateľa postúpená k 1. januáru 2008 okresnému súdu,
na ktorom sa konanie vedie pod sp. zn. 5 C 813/2008. Podľa vyjadrenia sťažovateľa «stav
jeho právnej neistoty o výsledok konania pri posudzovaní ako CELKU trvá už viac ako
11 ROKOV a 10 MESIACOV, teda EXTRÉMNE DLHO, čo je z ústavnoprávneho hľadiska
neprijateľné a neakceptovateľné. Aj po náleze ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 152/2014-35
z 11. 6. 2014 (príloha č. 2) došlo k porušeniu primeranej lehoty podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru, keďže porušovateľ nekonal/nekoná s urýchlením „speadily“, o vec sa riadne
nestaral/nestará, čo je možným kvalifikovať ako odmietnutie spravodlivosti.».
3. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti ústavný súd zároveň oboznamuje, že v jeho
právnej veci prijal okresný súd 11. decembra 2017 rozsudok, ktorým žalobu v plnom
rozsahu zamietol a sťažovateľovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %,
pričom v čase podania ústavnej sťažnosti je už tento rozsudok právoplatný. Sťažovateľ
takisto uvádza, že okresný súd uznesením z 10. septembra 2018 rozhodol o výške priznanej
náhrady trov konania, ktoré mu bolo doručené 15. októbra 2018, pričom sťažnosť, ktorá je
voči nemu prípustná a lehota pre podanie ktorej končí k dátumu 30. október 2018,
sťažovateľ zatiaľ neuplatnil.
4. S odkazom na prezentovanú argumentáciu sťažovateľ ústavnému súdu navrhuje,
aby rozhodol o jeho ústavnej sťažnosti nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 813/2008,
prikázal okresnému súdu konať v jeho právnej veci bez zbytočných prieťahov a priznal mu
tiež primerané finančné zadosťučinenie v sume 11 000 €, ako aj náhradu trov právneho
zastúpenia.
5. Ústavný súd uznesením č. k. I. ÚS 433/2018-15 z 5. decembra 2018 prijal ústavnú
sťažnosť sťažovateľa na ďalšie konanie.
6. Na základe výzvy ústavného súdu sa k ústavnej sťažnosti sťažovateľa vyjadrila
podpredsedníčka okresného súdu, ktorej stanovisko doručené ústavnému súdu 21. februára
2019 okrem chronologického prehľadu procesných úkonov dotknutého konania obsahovalo
aj argumentáciu, v ktorej okresný súd uznal, že dĺžka posudzovaného konania je
neprimeraná a túto skutočnosť zdôvodnil opakovanou zmenou osoby zákonného sudcu,
preťaženosťou okresného súdu z hľadiska množstva prejednávaných vecí a tiež správaním
účastníkov konania vrátane správania sťažovateľa, ktorý podľa vyjadrenia okresného súdu
žiadal vo viacerých prípadoch o odročenie určených termínov pojednávania a opakovane
uplatňoval opravné prostriedky proti procesným rozhodnutiam okresného súdu.
7. Podpredsedníčka okresného súdu v závere svojho stanoviska zároveň uviedla, že
súhlasí s upustením od ústneho pojednávania vo veci samej.
8. Právna zástupkyňa sťažovateľa možnosť vyjadriť sa k stanovisku okresného súdu
nevyužila a v podaní doručenom ústavnému súdu 24. júna 2019 oznámila, že sťažovateľ
súhlasí s prejednaním jeho ústavnej sťažnosti v konaní pred ústavným súdom bez nariadenia
ústneho pojednávania.
9. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh, vyjadrení odporcu a sťažovateľa, ako aj
z obsahu príslušného spisového materiálu týkajúceho sa právnej veci sťažovateľa vyplýva
tento skutkový stav relevantný pre posúdenie ústavnej sťažnosti:
Meritórne rozhodnutie v právnej veci sťažovateľa, a síce rozsudok o zamietnutí
žaloby a priznaní náhrady trov konania sťažovateľovi v rozsahu 100 % bol prijatý
11. decembra 2017, pričom právoplatnosť nadobudol 2. marca 2018. Sťažovateľ bol
následne 11. mája 2018 okresným súdom vyzvaný k vyčísleniu trov konania, pričom
na predmetnú výzvu reagoval podaniami doručenými okresnému súdu 22. júna 2018
a 25. júna 2018. Okresným súd rozhodol o výške trov konania priznaných sťažovateľovi
uznesením z 10. septembra 2018. Sťažovateľ napadol predmetné uznesenie sťažnosťou
(podania z 29. októbra 2018 a 2. novembra 2018), o ktorej okresný súd rozhodol uznesením
z 24. januára 2019, ktoré doručoval sťažovateľovi v priebehu januára 2019 (zásielka bola
uložená k dátumu 30. január 2019 a následne prevzatá 18. februára 2019).
II.
10. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
11. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
12. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. S účinnosťou od 1. marca 2019
došlo k zrušeniu zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii
Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení
neskorších predpisov a jeho nahradeniu zákonom č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde
Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“). V zmysle § 246 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde sa tento zákon
použije aj na konania začaté do 28. februára 2019, pričom právne účinky úkonov, ktoré
v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú zachované.
13. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 58 ods. 3 zákona
o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa
s ich stanoviskami, ako aj s obsahom súvisiaceho spisu dospel k názoru, že od tohto
pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
14. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti uplatnil námietku porušenia svojho základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa
čl. 38 ods. 2 listiny a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 813/2008.
15. Ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej je účelom
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov odstránenie stavu právnej
neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu
(III. ÚS 154/06, I. ÚS 76/03).
16. Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1
ústavy je teda požiadavka smerovania sťažnosti proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu
orgánov verejnej moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza
z princípu, podľa ktorého ústavná sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to
ako účinný prostriedok slúžiaci na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv,
a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní základných práv ďalej nepokračovalo
(napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05, III. ÚS 355/2012). Ústavný súd preto v rámci svojej
rozhodovacej činnosti (napr. IV. ÚS 61/03, IV. ÚS 26/07, III. ÚS 41/07, II. ÚS 46/07,
I. ÚS 96/07, II. ÚS 214/08) prezentuje už ustálený záver, že základnému právu
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (ako aj právu
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) sa poskytuje
ochrana len vtedy, ak bola ústavná sťažnosť ústavnému súdu predložená v čase, keď
k namietanému porušeniu označeného základného práva došlo alebo porušenie v tomto čase
ešte trvalo.
17. Zo skutočností uvedených v bode 9 odôvodnenia tohto nálezu vyplýva, že v čase,
keď sa sťažovateľ obrátil so svojou ústavnou sťažnosťou na ústavný súd (25. október 2018),
bola právna vec sťažovateľa v merite veci právoplatne skončená (rozsudok nadobudol
právoplatnosť 2. marca 2018). Ústavný súd na základe uvedeného konštatuje, že sťažovateľ,
ktorý sa domáha ochrany svojich označených práv vo vzťahu k namietanému konaniu
okresného súdu, sa so svojou ústavnou sťažnosťou na ústavný súd obrátil v čase, keď už
tento prostriedok nápravy vo vzťahu k označenému konaniu okresného súdu, v časti
prejednania základnej meritórnej otázky, nebol objektívne spôsobilý splniť svoj účel
(obdobne pozri sp. zn. I. ÚS 572/2017).
18. Ústavný súd na základe skutkových informácii uvedených v bode 9 odôvodnenia
tohto nálezu konštatuje, že v čase podania ústavnej sťažnosti sťažovateľa bola otvorenou
časťou posudzovaného konania, ktorú okresný súd stále prejednával, etapa rozhodovania
o trovách konania.
19. Pokiaľ ide o ďalšiu fázu konania v právnej veci sťažovateľa, teda o fázu
rozhodovania o trovách konania, ústavný súd poukazuje tak na svoju rozhodovaciu činnosť
(napr. sp. zn. III. ÚS 711/2017), ako aj judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej
len „ESĽP“), ktorý v rámci svojej rozhodovacej praxe zdôraznil, že čl. 6 ods. 1 dohovoru
vyžaduje, aby všetky stupne konania týkajúce sa rozhodovania o občianskych právach
a záväzkoch vrátane konania nasledujúceho po rozsudku v merite veci (čo zahŕňa teda aj
fázu konania týkajúcu sa trov) boli rozhodnuté v primeranej lehote (pozri rozhodnutie ESĽP
v prípade Čičmanec proti Slovenskej republike, rozsudok z 28. 6. 2016 k sťažnosti
č. 65302/11).
20. Pri posudzovaní otázky rešpektovania sťažovateľom namietaných práv
v dotknutej fáze rozhodovania o trovách konania ústavný súd zohľadnil svoju štandardnú
judikatúru, v zmysle ktorej otázku existencie zbytočných prieťahov v konaní a porušenia
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny (ako aj práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru) ústavný súd skúma vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu, a preto
aj v prípade sťažovateľa preskúmal z hľadiska charakteru prejednávanej veci jej skutkovú
a právnu zložitosť (1), ďalej správanie sťažovateľa v priebehu konania (2) a napokon aj
postup konajúceho súdu (3).
21. K otázke zložitosti predmetu konania ústavný súd poukazuje na svoju
rozhodovaciu prax, v rámci ktorej v minulosti konštatoval, že „Keďže všeobecný súd
rozhoduje o náhrade trov konania podľa vopred ustanovených zásad a podľa úkonov, ktoré
boli v konaní vykonané stranami sporu a ich právnymi zástupcami, ústavný súd postup
pri rozhodovaní o náhrade týchto trov nepovažuje za právne zložitý. Skutkovo musí
v každom prípade vychádzať len z obsahu spisu.“ (pozri sp. zn. III. ÚS 711/2017). Pokiaľ
ide o správanie sťažovateľa ako sporovej strany v dotknutom konaní predstavujúce druhé
zohľadňujúce kritérium, ústavný súd konštatuje, že nezistil žiadne výrazne momenty, ktoré
by nasvedčovali tomu, že by sa na dobe rozhodovania o trovách konania malo negatívne
podpísať správanie sťažovateľa.
22. V prípade tretieho hľadiska, ktorým je postup okresného súdu týkajúci sa
rozhodovania o trovách konania, ústavný súd, vychádzajúc zo skutkových informácii
uvedených v bode 9 odôvodnenia tohto nálezu, konštatuje, že bol postup okresného súdu
plynulý, primerane rýchly a zároveň efektívny. Okresný súd v priebehu približne dvoch
mesiacov od právoplatnosti základného výroku o náhrade trov konania pristúpil k úkonom
smerujúcim k vyčísleniu a ustáleniu výšky trov konania, s odstupom necelých troch
mesiacov od doručenia sťažovateľom prezentovanej špecifikácie trov konania vydal
uznesenia o ich výške a o podanej sťažnosti sťažovateľa rozhodol v priebehu necelých troch
mesiacov od doručenia posledného sťažnostného podania sťažovateľa. Vzhľadom
na uvedené je ústavný súd toho názoru, že postup okresného súdu pri rozhodovaní o trovách
konania nevykazuje žiadne známky zbytočných prieťahov.
23. Vychádzajúc zo všetkých uvedených čiastkových záverov, ústavný súd
ku konečnému záveru, že namietaným postupom okresného súdu došlo k porušeniu
základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, nedospel, a preto sťažnosti sťažovateľa nevyhovel.
24. Na základe uvedených skutočností ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené
vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.
25. Keďže ústavný súd nezistil porušenie základného práva sťažovateľa podľa ústavy
ani práva podľa dohovoru, nerozhodol o ďalších jeho návrhoch z dôvodu, že tieto sa viažu
na vyslovenie porušenia základných práv a slobôd a úspech v konaní pred ústavným súdom.
26. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie
je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
27. Pre úplnosť ústavný súd uvádza, že vec sťažovateľa bola pôvodne pridelená
sudcovi spravodajcovi Milanovi Ľalíkovi, ktorého funkčné obdobie sudcu ústavného súdu
uplynulo 16. februára 2019. Preto v súlade s čl. X bodom 2 písm. a) Rozvrhu práce
Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019
(ďalej len „rozvrh práce“) bola vec prerozdelená sudcovi spravodajcovi Petrovi Molnárovi
a v zmysle čl. II bodu 3 rozvrhu práce bola predbežne prejednaná v druhom senáte
ústavného súdu v zložení Jana Laššáková (predsedníčka senátu) a sudcovia Peter Molnár
a Ľuboš Szigeti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5. septembra 2019