Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 243/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. septembra 2019

v senáte zloženom z predsedníčky Jany Laššákovej a zo sudcov Petra Molnára (sudca

spravodajca) a Ľuboša Szigetiho predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,

, , zastúpenej advokátom JUDr. Mgr. Štefanom

Buchom, Námestie M. R. Štefánika 1, Žilina, vo veci namietaného porušenia jej základného

práva na súdnu ochranu podľa a 2 a práv

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a na účinný prostriedok nápravy podľa

čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením

Okresného súdu Žilina č. k. -114 z 11. septembra 2018 v spojení s uznesením

Okresného súdu Žilina č. k. -96 z 26. júna 2018, ako aj vo veci namietaného

porušenia jej základného práva na inú právnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práv na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a na účinný

prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

oznámením Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky o spôsobe vybavenia podnetu na

podanie dovolania generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti uzneseniu

Okresného súdu Žilina č. k. -114 z 11. septembra 2018, č. k. VI/1 Pz

181/18/1000-5 zo 17. decembra 2018 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. februára

2019 doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. Mgr. Štefanom Buchom, Námestie

M. R. Štefánika 1, Žilina, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu

ochranu podľa a 2 (ďalej len „“) a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a na účinný prostriedok nápravy

podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

postupom a uznesením Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“)

č. k. -114 z 11. septembra 2018 v spojení s postupom a uznesením okresného

súdu č. k. -96 z 26. júna 2018, ako aj vo veci namietaného porušenia jej

základného práva na inú právnu ochranu podľa a práv na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru

oznámením Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna

prokuratúra“) o spôsobe vybavenia podnetu na podanie dovolania generálneho prokurátora

Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) proti uzneseniu okresného súdu

č. k. -114 z 11. septembra 2018, č. k. VI/1 Pz 181/18/1000-5 zo 17. decembra

2018 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu.

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že špecifikovaný žalobca uplatnil

proti sťažovateľke 29. júna 2015 návrh na vydanie platobného rozkazu, kde okresný súd

rozsudkom č. k. -85 z 19. augusta 2016 zaviazal sťažovateľku zaplatiť

tomuto žalobcovi istinu s príslušenstvom a súčasne mu priznal nárok na náhradu trov

konania v rozsahu 100 %. Podľa vyjadrenia sťažovateľky predmetný rozsudok nenapadla

odvolaním z dôvodu, že jej tento rozsudok „nebol doručený“. Okresný súd následne

rozhodol uznesením č. k. -96 z 26. júna 2018 o trovách konania tak, že

zaviazal sťažovateľku nahradiť žalobcovi trovy konania pozostávajúce zo zaplateného

súdneho poplatku vo výške 572 €. Sťažovateľka ďalej ústavný súd oboznamuje, že na jej

majetok bol uznesením okresného súdu č. k. -39 z 20. septembra 2016

vyhlásený konkurz, pričom uznesením č. k. -22 z 19. októbra 2017 okresný

súd rozhodol o jej oddlžení. Sťažovateľka uvádza, že proti uzneseniu okresného súdu

č. k. -96 z 26. júna 2018, ktorým bola zaviazaná k úhrade trov konania,

podala sťažnosť, v ktorej dôvodila, že informácia o vyhlásení konkurzu na jej majetok bola

riadne zverejnená v Obchodnom vestníku, preto mal žalobca možnosť prihlásiť si svoju

pohľadávku a keďže tak neurobil, sťažovateľka považuje túto pohľadávku

za nevymáhateľnú. Okresný súd uznesením č. k. -114 z 11. septembra 2018

sťažnosť sťažovateľky ako nedôvodnú zamietol. Sťažovateľka preto adresovala

generálnemu prokurátorovi 17. októbra 2018 podnet k podaniu dovolania generálnym

prokurátorom proti uzneseniu okresného súdu č. k. -114 z 11. septembra

2018 a súčasne podala proti uvedenému uzneseniu 26. novembra 2018 ústavnú sťažnosť.

Generálna prokuratúra listom č. k VI/1 Pz 181/18/1000-5 zo 17. decembra 2018 oznámila

sťažovateľke, že jej podnet na podanie dovolania generálneho prokurátora odkladá

bez prijatia opatrenia.

3. Sťažovateľka v postupe a rozhodnutiach okresného súdu, ktorý ju zaviazal

nahradiť žalobcovi trovy konania v špecifikovanej výške a ňou podanú sťažnosť ako

nedôvodnú zamietol, vidí porušenie svojho základného práva podľa a 2

a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru, pričom predostiera ústavnému súdu túto

argumentáciu:

«1. Sťažovateľka má za to, že Okresný súd Žilina nesprávne rozhodol keď Uznesením

zo dňa 11. 09. 2018, sp. zn. -114 výrokom sťažnosť Sťažovateľky ako

nedôvodnú zamieta, čo na druhej strane v bode 3. uvedeného uznesenia odôvodnil

nasledovne.

„Sudkyňa okresného súdu preskúmala sťažnosť žalovanej a dospela k záveru, že nie

je dôvodná, nakoľko predmetná pohľadávka (tykajúca sa nie len veci samej ale aj trov

konania) vznikla po vyhlásení konkurzu. Konkurz bol na žalovanú vyhlásený uznesením

Okresného súdu Žilina, č. k. -39 dňa 20. 09. 2016, uverejnený v Obchodnom

vestníku č. 185/2016 dňa 27. 09. 2016 a rozsudkom č. k. -85 zo dňa 19. 08.

2016, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 05. 10. 2016, okresný súd v 1. výroku zastavil

konanie v časti istiny 5,71 € spolu s príslušenstvom, v II. výroku uložil žalovanej povinnosť

zaplatiť žalobcovi sumu 9.876,31 € s príslušenstvom a III. výroku priznal žalobcovi nárok

na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Z uvedeného vyplýva, že pohľadávka žalobcu

voči žalovanej vznikla dňa 05. 10. 2016, kedy predmetný rozsudok nadobudol

právoplatnosť, ktorý žalobcovi priznal nárok na zaplatenie istiny, príslušenstva a trov

konania. V zmysle Zákona o konkurze a reštrukturalizácií sa v konkurze uplatňuje

pohľadávka, ktorá vznikla pred vyhlásením konkurzu a nie po vyhlásení konkurzu“.

2. S uvedeným odôvodnením napadnutého Uznesenia (-114)

o zamietnutí sťažnosti proti Uzneseniu o priznaní trov konania (-96)

Sťažovateľka nesúhlasí z nasledovných dôvodov.

a) Nie je pravdivé tvrdenie súdu: „... pohľadávka žalobcu voči žalovanej vznikla dňa

05. 10. 2016, kedy predmetný rozsudok nadobudol právoplatnosť, ktorý žalobcovi priznal

nárok na zaplatenie istiny, príslušenstva a trov konania“, pretože predmetná pohľadávka

voči Sťažovateľke vznikla 30. 4. 2015, čo vyplýva z podania žalobcu: „Návrh na vydanie

platobného rozkazu na 9531,80 EUR s príslušenstvo“ zo dňa 19. 06. 2015 - príloha č. 2,

ktorý bol na okresnom súde podaný dňa 29. 06. 2015, kde je na druhej strane v čl. II. okrem

iného uvedené: „Po vyčerpaní poskytnutého úveru odporca porušil svoje zmluvné

povinnosti, a preto bol listom zo dňa 20. 04. 2015 vyzvaný na predčasné splatenie

poskytnutého úveru v lehote do 30. 04. 2015. Napriek výzve nebola pohľadávka

navrhovateľa voči odporcovi do dnešného dňa uhradená. Pohľadávka navrhovateľa voči

odporcovi ku dňu predčasného zaplatenia (dňa 20. 4. 2015) predstavovala 9942,02 EUR

a pozostáva z: istiny poskytnutého úveru vo výške 9537,51 EUR, úrokov 331,53 EUR...

úrokov z omeškania 6,54 €... poplatkov 60 €... poplatkov za poistenie...“.

b) Ak bolo podanie: „Návrh na vydanie platobného rozkazu na 9531,80 EUR

s príslušenstvom“ zo dňa 19. 06. 2015 - príloha č. 2 podané na Okresnom súde Žilina

podané dňa 29. 06. 2015, konkurz bol na žalovanú vyhlásený uznesením Okresného súdu

Žilina č. k. -39, dňa 20. 9. 2016 to bolo uverejnené v Obchodnom vestníku

č. 185/2016, potom z toho vyplýva, že žalobca si pohľadávku mal uplatniť v konkurznom

konaní, ale on tak neurobil, preto mu zanikla.

c) Okresný súd Žilina na napadnuté uznesenie (č. k. -114) aplikoval

ustanovenie o konkurze..., pričom mu ušlo, že

bol zavedený do uvedeného , ktorý

nadobudol účinnosť od 01. 03. 2017. To znamená, že ak Okresný súd Žilina rozsudkom

zo dňa 19. 08. 2016, sp. zn. - príloha č. 3, ktorý nadobudol právoplatnosť

5. 10. 2016 a vykonateľnosť dňa 11. 10. 2016, ktorým Žalobcovi priznal predmetnú

pohľadávku vo výške 9.876,31 €, potom súd nemôže na tento prípad aplikovať § 166a

, ktorý nadobudol účinnosť dňa 01. 03. 2017, pretože by to bola

retroaktivita, ktorá na Slovensku nie je prípustná.

d) Ďalej je potrebné poukázať na rozhodovaciu prax Krajského súdu v Žiline, ktorý

taktiež v prípade - žalovanej, ale iného žalobcu - Orange Slovensko, a. s.,

so sídlom v Bratislave, ul. Metodova č. 8, ktorý v rozsudku zo dňa 26. 06. 2018, sp. zn.

-88 - príloha č. 11 na 5 strane v 6. bode uviedol: „Z vyššie uvedeného

zisteného skutkového stavu je potom zrejme, že žalobcom uplatnená pohľadávka na základe

faktúr, ktoré vznikli v čase, keď bol na majetok žalovanej platne vyhlásený konkurz, ktorý

bol, ako je vyššie uvedené zrušený a následne uznesením č. k. -22 zo dňa

19. 10. 2017, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 27. 10. 2017 povolené oddlženie

žalovanej s tým, že zároveň je nepochybné, že si žalobca svoju pohľadávku voči správcovi

konkurznej podstaty neuplatnil. Podľa o konkurze v znení

neskorších predpisov dlžník - fyzická osoba má právo sa po zrušení konkurzu za podmienok

ustanovených týmto zákonom domáhať sa na súde zbavenia svojich dlhov“.

e) V tom istom rozsudku Krajského súdu v Žiline (-88 - príloha č. 10) je

na strane 5 v 9. bode uvedené. „Pokiaľ teda v prejednávanom prípade si žalobca svoju

pohľadávku voči žalovanej neuplatnil proti správcovi konkurznej podstaty a následne nebol

zahrnutý do zoznamu veriteľov, ktorých mala žalovaná uspokojiť počas skúšobnej doby je

potom nutné konštatovať, že týmto spôsobom zanikla vymáhateľnosť daného nároku žalobcu

voči žalovanej. Preto na rozdiel od súdu prvej inštancie odvolací súd dospel v konečnom

dôsledku k právnemu záveru, že žalobu je potrebné z vyššie uvedených dôvodov zamietnuť“.

To znamená, že uznesenie Okresného súdu Žilina zo dňa 26. 06. 2018, sp. zn.

- 96 mal súd na základe sťažnosti žalovanej zrušiť, ale on tak neurobil, čo je

jeho pochybenie.

Podľa § 206f ods. 3 (Prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 01. 03. 2017)

, ktorým sa mení a dopĺňa o konkurze...,

Ak súd rozhodol o oddlžení dlžníka podľa právnych predpisov účinných do 28. 2. 2017,

nevymáhateľné sa stavajú voči dlžníkovi všetky pohľadávky, ktoré zostali po zrušení

konkurzu neuspokojené a ktoré neboli uspokojené ani počas skúšobného obdobia bez

ohľadu na to, či boli alebo neboli v konkurze prihlásené.

f) Podľa o konkurze mal okresný súd toto konanie

prerušiť, ale on tak neurobil. Taktiež mal písomnosti doručovať správcovi konkurznej

podstaty.

3. Mám za to, že Okresný súd Žilina porušil moje právo na spravodlivý súdny proces

čo je v rozpore s a Dohovoru, pretože

konanie neprerušil, takto svojvoľne konal bez správcu konkurznej podstaty, svojvoľne konal

aj v konečnom rozhodnutí, pretože použil ustanovenie

o konkurze i napriek tomu, že sa na predmetnú vec nevzťahoval, pretože jeho platnosť

a účinnosť bola po vydaní jeho rozsudku -85. Taktiež je to v rozpore s čl. 13

Dohovoru, t. j. právom na účinný opravný prostriedok a to z vyššie uvedených dôvodov.

Tým, že sa Okresný súd Žilina v predmetnom uznesení vôbec nezaoberal a nevysporiadal

s mojimi argumentmi, ktoré som uviedla v mojej sťažnosti, alebo sa len o nich okrajovo

zmienil preto ho v súlade s platnou judikatúrou považujem za rozhodnutie, ktoré je

zmätočné a nepreskúmateľné. Pričom poukazujem aj na nasledovnú judikatúru.

„Judikatúra ESĽP však nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre

rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o

argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na

tento argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci. (Ruiz Torija c. Španielsko z 9.

decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra

1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19.

februára 1998. Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre uvádza, že súdne

rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú ich

rozhodnutia. Článok 6 ods. 1 dohovoru však nemožno chápať tak, že vyžaduje podrobnú

odpoveď na každý argument, pričom musí dostatočne zdôvodniť, prečo tak rozhodol

(Carcia Ruiz proti Španielsku z 21. január a 1999)“. Ďalej poukazujeme na judikatúru

Ústavného súdu Slovenskej republiky. „Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky

vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS

119/2003-30. Ústavný súd už vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý

proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne“.»

4. Sťažovateľka je toho názoru, že postupom generálneho prokurátora, ktorý

nevyhovel jej podnetu na podanie dovolania proti uzneseniu okresného súdu č. k.

-114 z 11. septembra 2018 v zmysle príslušných ustanovení zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“),

došlo k porušeniu jej základného práva podľa a jej práv podľa

ods. 1 dohovoru a podľa čl. 13 dohovoru.

5. Na základe argumentácie prezentovanej v ústavnej sťažnosti sťažovateľka

ústavnému súdu navrhuje, aby v jej veci rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie

a 2 , a dohovoru uzneseniami okresného súdu

č. k. -114 z 11. septembra 2018 a č. k. -96 z 26. júna 2018

a postupom, ktorý im predchádzal, ako aj čl. 46 ods. 1, čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru

oznámením generálnej prokuratúry a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, označené

uznesenia okresného súdu zrušil a vrátil vec sťažovateľky okresnému súdu na nové konanie

a rozhodnutie a priznal jej tiež primerané finančné zadosťučinenie v sume 2 500 €, ako aj

náhradu trov konania.

II.

6. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou

od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene

a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“) v čl. I až 13 a

až a až a a . V zmysle a

sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019, pričom právne účinky

úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú zachované.

9. Ústavný súd podľa každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak

tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie. Podľa ústavný súd môže

na predbežnom prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh

na začatie konania: a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je

podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel

žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá

náležitosti ustanovené zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne

neoprávnenou osobou, f) ktorý je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

III.

K namietanému porušeniu a 2 , dohovoru a

dohovoru uznesením okresného súdu č. k. -114 z 11. septembra 2018

v spojení s uznesením okresného súdu č. k. -96 z 26. júna 2018, ako aj im

predchádzajúcim postupom

10. Sťažovateľka vo vzťahu k prvostupňovému a druhostupňovému uzneseniu

okresného súdu (ktorými bolo rozhodnuté o výške priznaných trov konania), ako aj

vo vzťahu k im predchádzajúcemu postupu podala ústavnému súdu už skoršiu ústavnú

sťažnosť, ktorou namietala porušenie totožných základných práv podľa a práv

podľa dohovoru. Predmetná ústavná sťažnosť bola ústavnému súdu doručená 27. novembra

2018 a je vedená pod sp. zn. . S odkazom na § 55 písm. b) zákona

o ústavnom súde, podľa ktorého je návrh na začatie konania neprípustný, ak ústavný súd

v tej istej veci koná, ústavný súd konštatuje neprípustnosť označenej časti ústavnej sťažnosti

sťažovateľky. Vzhľadom na uvedené ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľky v časti

namietaného porušenia a 2 , dohovoru a dohovoru

uznesením okresného súdu č. k. -114 z 11. septembra 2018 v spojení

s uznesením okresného súdu č. k. -96 z 26. júna 2018, ako aj im

predchádzajúcim postupom odmietol ako neprípustnú podľa § 55 písm. b) zákona

o ústavnom súde.

K namietanému porušeniu , dohovoru a

oznámením generálnej prokuratúry a postupom, ktorý prechádzal jeho vydaniu

11. Sťažovateľka namieta ústavnou sťažnosťou porušenie svojich označených práv

nevyužitím práva generálneho prokurátora podať proti označenému uzneseniu okresného

súdu dovolanie.

12. Zákonné predpoklady na podanie dovolania generálneho prokurátora sú upravené

v a nasl. . Z týchto ustanovení jednoznačne vyplýva, že ide o mimoriadny

opravný prostriedok, ktorého využitie ako procesného inštitútu patrí výlučne generálnemu

prokurátorovi. To znamená, že nejde o základné právo sťažovateľky, ktoré by bolo možné

zahrnúť pod .

13. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu na vyhovenie podnetu fyzických

osôb alebo právnických osôb na podanie (mimoriadneho) dovolania neexistuje právny

nárok, t. j. osobe, ktorá takýto podnet podala, nevzniká právo na jeho prijatie,

resp. akceptovanie, a teda generálny prokurátor nemá povinnosť takémuto podnetu

vyhovieť. Je na voľnej úvahe generálneho prokurátora rozhodnúť o tom, či podá alebo

nepodá dovolanie. Ústavný súd v tejto súvislosti viackrát vyslovil, že oprávnenie na podanie

tohto mimoriadneho opravného prostriedku nemá charakter práva, ktorému je poskytovaná

ústavnoprávna ochrana (, , , ,

).

14. Vychádzajúc zo svojej stabilizovanej judikatúry, ústavný súd dospel k záveru, že

nevyužitím práva generálneho prokurátora podať proti označenému uzneseniu okresného

súdu dovolanie nemohlo dôjsť k porušeniu označených práv sťažovateľky, keďže platná

zákonná úprava nezakladá sťažovateľke právo (právny nárok) na vyhovenie jej podnetu

na podanie dovolania zo strany generálneho prokurátora.

15. Z citovaného textu § 56 ods. 2 vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní návrhu je tiež posúdiť, či tento nie je zjavne neopodstatnený.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti

návrhu hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu

základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh

je preto možné považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by

mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie ().

16. Keďže v danom prípade nevyužitím práva generálneho prokurátora podať

proti označenému uzneseniu okresného súdu dovolanie nemohlo dôjsť k porušeniu

označených práv sťažovateľky, ústavný súd jej ústavnú sťažnosť v časti namietaného

porušenia , ako aj a 13 dohovoru oznámením generálnej

prokuratúry a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, pri predbežnom prerokovaní

odmietol podľa z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

17. Po odmietnutí ústavnej sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky (priznanie primeraného finančného

zadosťučinenia a náhrady trov konania), keďže ich preskúmanie je podmienené vyslovením

porušenia označených základných práv podľa a práv podľa dohovoru.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. septembra 2019