Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 243/2019
PDF · 227.1 KB
No categories available
II. ÚS 243/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. septembra 2019
v senáte zloženom z predsedníčky Jany Laššákovej a zo sudcov Petra Molnára (sudca
spravodajca) a Ľuboša Szigetiho predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,
, , zastúpenej advokátom JUDr. Mgr. Štefanom
Buchom, Námestie M. R. Štefánika 1, Žilina, vo veci namietaného porušenia jej základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a na účinný prostriedok nápravy podľa
čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením
Okresného súdu Žilina č. k. 41 C 164/2016-114 z 11. septembra 2018 v spojení s uznesením
Okresného súdu Žilina č. k. 41 C 164/2016-96 z 26. júna 2018, ako aj vo veci namietaného
porušenia jej základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práv na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a na účinný
prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
oznámením Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky o spôsobe vybavenia podnetu na
podanie dovolania generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti uzneseniu
Okresného súdu Žilina č. k. 41 C 164/2016-114 z 11. septembra 2018, č. k. VI/1 Pz
181/18/1000-5 zo 17. decembra 2018 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. februára
2019 doručená ústavná sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. Mgr. Štefanom Buchom, Námestie
M. R. Štefánika 1, Žilina, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a na účinný prostriedok nápravy
podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
postupom a uznesením Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“)
č. k. 41 C 164/2016-114 z 11. septembra 2018 v spojení s postupom a uznesením okresného
súdu č. k. 41 C 164/2016-96 z 26. júna 2018, ako aj vo veci namietaného porušenia jej
základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práv na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru
oznámením Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna
prokuratúra“) o spôsobe vybavenia podnetu na podanie dovolania generálneho prokurátora
Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) proti uzneseniu okresného súdu
č. k. 41 C 164/2016-114 z 11. septembra 2018, č. k. VI/1 Pz 181/18/1000-5 zo 17. decembra
2018 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu.
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že špecifikovaný žalobca uplatnil
proti sťažovateľke 29. júna 2015 návrh na vydanie platobného rozkazu, kde okresný súd
rozsudkom č. k. 41 C 164/2016-85 z 19. augusta 2016 zaviazal sťažovateľku zaplatiť
tomuto žalobcovi istinu s príslušenstvom a súčasne mu priznal nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 100 %. Podľa vyjadrenia sťažovateľky predmetný rozsudok nenapadla
odvolaním z dôvodu, že jej tento rozsudok „nebol doručený“. Okresný súd následne
rozhodol uznesením č. k. 41 C 164/2016-96 z 26. júna 2018 o trovách konania tak, že
zaviazal sťažovateľku nahradiť žalobcovi trovy konania pozostávajúce zo zaplateného
súdneho poplatku vo výške 572 €. Sťažovateľka ďalej ústavný súd oboznamuje, že na jej
majetok bol uznesením okresného súdu č. k. 3 K 17/2016-39 z 20. septembra 2016
vyhlásený konkurz, pričom uznesením č. k. 7 NcKR 3/2017-22 z 19. októbra 2017 okresný
súd rozhodol o jej oddlžení. Sťažovateľka uvádza, že proti uzneseniu okresného súdu
č. k. 41 C 164/2016-96 z 26. júna 2018, ktorým bola zaviazaná k úhrade trov konania,
podala sťažnosť, v ktorej dôvodila, že informácia o vyhlásení konkurzu na jej majetok bola
riadne zverejnená v Obchodnom vestníku, preto mal žalobca možnosť prihlásiť si svoju
pohľadávku a keďže tak neurobil, sťažovateľka považuje túto pohľadávku
za nevymáhateľnú. Okresný súd uznesením č. k. 41 C 164/2016-114 z 11. septembra 2018
sťažnosť sťažovateľky ako nedôvodnú zamietol. Sťažovateľka preto adresovala
generálnemu prokurátorovi 17. októbra 2018 podnet k podaniu dovolania generálnym
prokurátorom proti uzneseniu okresného súdu č. k. 41 C 164/2016-114 z 11. septembra
2018 a súčasne podala proti uvedenému uzneseniu 26. novembra 2018 ústavnú sťažnosť.
Generálna prokuratúra listom č. k VI/1 Pz 181/18/1000-5 zo 17. decembra 2018 oznámila
sťažovateľke, že jej podnet na podanie dovolania generálneho prokurátora odkladá
bez prijatia opatrenia.
3. Sťažovateľka v postupe a rozhodnutiach okresného súdu, ktorý ju zaviazal
nahradiť žalobcovi trovy konania v špecifikovanej výške a ňou podanú sťažnosť ako
nedôvodnú zamietol, vidí porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy
a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru, pričom predostiera ústavnému súdu túto
argumentáciu:
«1. Sťažovateľka má za to, že Okresný súd Žilina nesprávne rozhodol keď Uznesením
zo dňa 11. 09. 2018, sp. zn. 41 C/164/2016-114 výrokom sťažnosť Sťažovateľky ako
nedôvodnú zamieta, čo na druhej strane v bode 3. uvedeného uznesenia odôvodnil
nasledovne.
„Sudkyňa okresného súdu preskúmala sťažnosť žalovanej a dospela k záveru, že nie
je dôvodná, nakoľko predmetná pohľadávka (tykajúca sa nie len veci samej ale aj trov
konania) vznikla po vyhlásení konkurzu. Konkurz bol na žalovanú vyhlásený uznesením
Okresného súdu Žilina, č. k. 3 K/17/2016-39 dňa 20. 09. 2016, uverejnený v Obchodnom
vestníku č. 185/2016 dňa 27. 09. 2016 a rozsudkom č. k. 41 C/164/2016-85 zo dňa 19. 08.
2016, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 05. 10. 2016, okresný súd v 1. výroku zastavil
konanie v časti istiny 5,71 € spolu s príslušenstvom, v II. výroku uložil žalovanej povinnosť
zaplatiť žalobcovi sumu 9.876,31 € s príslušenstvom a III. výroku priznal žalobcovi nárok
na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Z uvedeného vyplýva, že pohľadávka žalobcu
voči žalovanej vznikla dňa 05. 10. 2016, kedy predmetný rozsudok nadobudol
právoplatnosť, ktorý žalobcovi priznal nárok na zaplatenie istiny, príslušenstva a trov
konania. V zmysle Zákona o konkurze a reštrukturalizácií sa v konkurze uplatňuje
pohľadávka, ktorá vznikla pred vyhlásením konkurzu a nie po vyhlásení konkurzu“.
2. S uvedeným odôvodnením napadnutého Uznesenia (41 C/164/2016-114)
o zamietnutí sťažnosti proti Uzneseniu o priznaní trov konania (41 C/164/2016-96)
Sťažovateľka nesúhlasí z nasledovných dôvodov.
a) Nie je pravdivé tvrdenie súdu: „... pohľadávka žalobcu voči žalovanej vznikla dňa
05. 10. 2016, kedy predmetný rozsudok nadobudol právoplatnosť, ktorý žalobcovi priznal
nárok na zaplatenie istiny, príslušenstva a trov konania“, pretože predmetná pohľadávka
voči Sťažovateľke vznikla 30. 4. 2015, čo vyplýva z podania žalobcu: „Návrh na vydanie
platobného rozkazu na 9531,80 EUR s príslušenstvo“ zo dňa 19. 06. 2015 - príloha č. 2,
ktorý bol na okresnom súde podaný dňa 29. 06. 2015, kde je na druhej strane v čl. II. okrem
iného uvedené: „Po vyčerpaní poskytnutého úveru odporca porušil svoje zmluvné
povinnosti, a preto bol listom zo dňa 20. 04. 2015 vyzvaný na predčasné splatenie
poskytnutého úveru v lehote do 30. 04. 2015. Napriek výzve nebola pohľadávka
navrhovateľa voči odporcovi do dnešného dňa uhradená. Pohľadávka navrhovateľa voči
odporcovi ku dňu predčasného zaplatenia (dňa 20. 4. 2015) predstavovala 9942,02 EUR
a pozostáva z: istiny poskytnutého úveru vo výške 9537,51 EUR, úrokov 331,53 EUR...
úrokov z omeškania 6,54 €... poplatkov 60 €... poplatkov za poistenie...“.
b) Ak bolo podanie: „Návrh na vydanie platobného rozkazu na 9531,80 EUR
s príslušenstvom“ zo dňa 19. 06. 2015 - príloha č. 2 podané na Okresnom súde Žilina
podané dňa 29. 06. 2015, konkurz bol na žalovanú vyhlásený uznesením Okresného súdu
Žilina č. k. 3 K/17/2016-39, dňa 20. 9. 2016 to bolo uverejnené v Obchodnom vestníku
č. 185/2016, potom z toho vyplýva, že žalobca si pohľadávku mal uplatniť v konkurznom
konaní, ale on tak neurobil, preto mu zanikla.
c) Okresný súd Žilina na napadnuté uznesenie (č. k. 41 C/164/2016-114) aplikoval
ustanovenie § 166a ods. 1 Zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze..., pričom mu ušlo, že § 166a
Zákona č. 7/2005 Z. z. bol zavedený do uvedeného zákona Zákonom č. 377/2016 Z. z., ktorý
nadobudol účinnosť od 01. 03. 2017. To znamená, že ak Okresný súd Žilina rozsudkom
zo dňa 19. 08. 2016, sp. zn. 41 C/164/2016 - príloha č. 3, ktorý nadobudol právoplatnosť
5. 10. 2016 a vykonateľnosť dňa 11. 10. 2016, ktorým Žalobcovi priznal predmetnú
pohľadávku vo výške 9.876,31 €, potom súd nemôže na tento prípad aplikovať § 166a
Zákona č. 7/2005 Z. z., ktorý nadobudol účinnosť dňa 01. 03. 2017, pretože by to bola
retroaktivita, ktorá na Slovensku nie je prípustná.
d) Ďalej je potrebné poukázať na rozhodovaciu prax Krajského súdu v Žiline, ktorý
taktiež v prípade - žalovanej, ale iného žalobcu - Orange Slovensko, a. s.,
so sídlom v Bratislave, ul. Metodova č. 8, ktorý v rozsudku zo dňa 26. 06. 2018, sp. zn.
5 Co/50/2018-88 - príloha č. 11 na 5 strane v 6. bode uviedol: „Z vyššie uvedeného
zisteného skutkového stavu je potom zrejme, že žalobcom uplatnená pohľadávka na základe
faktúr, ktoré vznikli v čase, keď bol na majetok žalovanej platne vyhlásený konkurz, ktorý
bol, ako je vyššie uvedené zrušený a následne uznesením č. k. 7 NcKR/3/2017-22 zo dňa
19. 10. 2017, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 27. 10. 2017 povolené oddlženie
žalovanej s tým, že zároveň je nepochybné, že si žalobca svoju pohľadávku voči správcovi
konkurznej podstaty neuplatnil. Podľa § 166 ods. 1 zák. č. 7/2005 Z. z. o konkurze v znení
neskorších predpisov dlžník - fyzická osoba má právo sa po zrušení konkurzu za podmienok
ustanovených týmto zákonom domáhať sa na súde zbavenia svojich dlhov“.
e) V tom istom rozsudku Krajského súdu v Žiline (5 Co/50/2018-88 - príloha č. 10) je
na strane 5 v 9. bode uvedené. „Pokiaľ teda v prejednávanom prípade si žalobca svoju
pohľadávku voči žalovanej neuplatnil proti správcovi konkurznej podstaty a následne nebol
zahrnutý do zoznamu veriteľov, ktorých mala žalovaná uspokojiť počas skúšobnej doby je
potom nutné konštatovať, že týmto spôsobom zanikla vymáhateľnosť daného nároku žalobcu
voči žalovanej. Preto na rozdiel od súdu prvej inštancie odvolací súd dospel v konečnom
dôsledku k právnemu záveru, že žalobu je potrebné z vyššie uvedených dôvodov zamietnuť“.
To znamená, že uznesenie Okresného súdu Žilina zo dňa 26. 06. 2018, sp. zn.
41 C/164/2016- 96 mal súd na základe sťažnosti žalovanej zrušiť, ale on tak neurobil, čo je
jeho pochybenie.
Podľa § 206f ods. 3 (Prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 01. 03. 2017)
Zákona č. 377/2016 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 7/2005 Z. z. o konkurze...,
Ak súd rozhodol o oddlžení dlžníka podľa právnych predpisov účinných do 28. 2. 2017,
nevymáhateľné sa stavajú voči dlžníkovi všetky pohľadávky, ktoré zostali po zrušení
konkurzu neuspokojené a ktoré neboli uspokojené ani počas skúšobného obdobia bez
ohľadu na to, či boli alebo neboli v konkurze prihlásené.
f) Podľa § 47 Zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze mal okresný súd toto konanie
prerušiť, ale on tak neurobil. Taktiež mal písomnosti doručovať správcovi konkurznej
podstaty.
3. Mám za to, že Okresný súd Žilina porušil moje právo na spravodlivý súdny proces
čo je v rozpore s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 Dohovoru, pretože
konanie neprerušil, takto svojvoľne konal bez správcu konkurznej podstaty, svojvoľne konal
aj v konečnom rozhodnutí, pretože použil ustanovenie § 166a ods. 1 Zákona č. 7/2005 Z. z.
o konkurze i napriek tomu, že sa na predmetnú vec nevzťahoval, pretože jeho platnosť
a účinnosť bola po vydaní jeho rozsudku 41 C/164/2016-85. Taktiež je to v rozpore s čl. 13
Dohovoru, t. j. právom na účinný opravný prostriedok a to z vyššie uvedených dôvodov.
Tým, že sa Okresný súd Žilina v predmetnom uznesení vôbec nezaoberal a nevysporiadal
s mojimi argumentmi, ktoré som uviedla v mojej sťažnosti, alebo sa len o nich okrajovo
zmienil preto ho v súlade s platnou judikatúrou považujem za rozhodnutie, ktoré je
zmätočné a nepreskúmateľné. Pričom poukazujem aj na nasledovnú judikatúru.
„Judikatúra ESĽP však nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre
rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o
argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na
tento argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci. (Ruiz Torija c. Španielsko z 9.
decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra
1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19.
februára 1998. Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre uvádza, že súdne
rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú ich
rozhodnutia. Článok 6 ods. 1 dohovoru však nemožno chápať tak, že vyžaduje podrobnú
odpoveď na každý argument, pričom musí dostatočne zdôvodniť, prečo tak rozhodol
(Carcia Ruiz proti Španielsku z 21. január a 1999)“. Ďalej poukazujeme na judikatúru
Ústavného súdu Slovenskej republiky. „Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky
vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS
119/2003-30. Ústavný súd už vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý
proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne“.»
4. Sťažovateľka je toho názoru, že postupom generálneho prokurátora, ktorý
nevyhovel jej podnetu na podanie dovolania proti uzneseniu okresného súdu č. k.
41 C 164/2016-114 z 11. septembra 2018 v zmysle príslušných ustanovení zákona
č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“),
došlo k porušeniu jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jej práv podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru a podľa čl. 13 dohovoru.
5. Na základe argumentácie prezentovanej v ústavnej sťažnosti sťažovateľka
ústavnému súdu navrhuje, aby v jej veci rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie
čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru uzneseniami okresného súdu
č. k. 41 C 164/2016-114 z 11. septembra 2018 a č. k. 41 C 164/2016-96 z 26. júna 2018
a postupom, ktorý im predchádzal, ako aj čl. 46 ods. 1, čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru
oznámením generálnej prokuratúry a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, označené
uznesenia okresného súdu zrušil a vrátil vec sťažovateľky okresnému súdu na nové konanie
a rozhodnutie a priznal jej tiež primerané finančné zadosťučinenie v sume 2 500 €, ako aj
náhradu trov konania.
II.
6. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou
od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) v čl. I § 1 až 13 a § 16
až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251. V zmysle § 246 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde
sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019, pričom právne účinky
úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú zachované.
9. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak
tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže
na predbežnom prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh
na začatie konania: a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je
podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel
žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá
náležitosti ustanovené zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne
neoprávnenou osobou, f) ktorý je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
III.
K namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 13
dohovoru uznesením okresného súdu č. k. 41 C 164/2016-114 z 11. septembra 2018
v spojení s uznesením okresného súdu č. k. 41 C 164/2016-96 z 26. júna 2018, ako aj im
predchádzajúcim postupom
10. Sťažovateľka vo vzťahu k prvostupňovému a druhostupňovému uzneseniu
okresného súdu (ktorými bolo rozhodnuté o výške priznaných trov konania), ako aj
vo vzťahu k im predchádzajúcemu postupu podala ústavnému súdu už skoršiu ústavnú
sťažnosť, ktorou namietala porušenie totožných základných práv podľa ústavy a práv
podľa dohovoru. Predmetná ústavná sťažnosť bola ústavnému súdu doručená 27. novembra
2018 a je vedená pod sp. zn. Rvp 2385/2018. S odkazom na § 55 písm. b) zákona
o ústavnom súde, podľa ktorého je návrh na začatie konania neprípustný, ak ústavný súd
v tej istej veci koná, ústavný súd konštatuje neprípustnosť označenej časti ústavnej sťažnosti
sťažovateľky. Vzhľadom na uvedené ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľky v časti
namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 13 dohovoru
uznesením okresného súdu č. k. 41 C 164/2016-114 z 11. septembra 2018 v spojení
s uznesením okresného súdu č. k. 41 C 164/2016-96 z 26. júna 2018, ako aj im
predchádzajúcim postupom odmietol ako neprípustnú podľa § 55 písm. b) zákona
o ústavnom súde.
K namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 13
oznámením generálnej prokuratúry a postupom, ktorý prechádzal jeho vydaniu
11. Sťažovateľka namieta ústavnou sťažnosťou porušenie svojich označených práv
nevyužitím práva generálneho prokurátora podať proti označenému uzneseniu okresného
súdu dovolanie.
12. Zákonné predpoklady na podanie dovolania generálneho prokurátora sú upravené
v § 458 a nasl. CSP. Z týchto ustanovení jednoznačne vyplýva, že ide o mimoriadny
opravný prostriedok, ktorého využitie ako procesného inštitútu patrí výlučne generálnemu
prokurátorovi. To znamená, že nejde o základné právo sťažovateľky, ktoré by bolo možné
zahrnúť pod čl. 46 ods. 1 ústavy.
13. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu na vyhovenie podnetu fyzických
osôb alebo právnických osôb na podanie (mimoriadneho) dovolania neexistuje právny
nárok, t. j. osobe, ktorá takýto podnet podala, nevzniká právo na jeho prijatie,
resp. akceptovanie, a teda generálny prokurátor nemá povinnosť takémuto podnetu
vyhovieť. Je na voľnej úvahe generálneho prokurátora rozhodnúť o tom, či podá alebo
nepodá dovolanie. Ústavný súd v tejto súvislosti viackrát vyslovil, že oprávnenie na podanie
tohto mimoriadneho opravného prostriedku nemá charakter práva, ktorému je poskytovaná
ústavnoprávna ochrana (I. ÚS 19/01, II. ÚS 176/03, IV. ÚS 344/04, II. ÚS 144/05,
14. Vychádzajúc zo svojej stabilizovanej judikatúry, ústavný súd dospel k záveru, že
nevyužitím práva generálneho prokurátora podať proti označenému uzneseniu okresného
súdu dovolanie nemohlo dôjsť k porušeniu označených práv sťažovateľky, keďže platná
zákonná úprava nezakladá sťažovateľke právo (právny nárok) na vyhovenie jej podnetu
na podanie dovolania zo strany generálneho prokurátora.
15. Z citovaného textu § 56 ods. 2 vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní návrhu je tiež posúdiť, či tento nie je zjavne neopodstatnený.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti
návrhu hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu
základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh
je preto možné považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by
mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).
16. Keďže v danom prípade nevyužitím práva generálneho prokurátora podať
proti označenému uzneseniu okresného súdu dovolanie nemohlo dôjsť k porušeniu
označených práv sťažovateľky, ústavný súd jej ústavnú sťažnosť v časti namietaného
porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 a 13 dohovoru oznámením generálnej
prokuratúry a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, pri predbežnom prerokovaní
odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
17. Po odmietnutí ústavnej sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu
zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky (priznanie primeraného finančného
zadosťučinenia a náhrady trov konania), keďže ich preskúmanie je podmienené vyslovením
porušenia označených základných práv podľa ústavy a práv podľa dohovoru.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. septembra 2019