Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 393/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. septembra 2019

v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a zo sudcov Miroslava Duriša

(sudca spravodajca) a Mojmíra Mamojku predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, , , zastúpeného

advokátskou kanceláriou GARANT PARTNER legal s. r. o., Einsteinova 21, Bratislava,

v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Martin Dočár, ktorou namieta porušenie

základného práva podľa a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 23. mája 2019, a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. augusta

2019 doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátskou kanceláriou

GARANT PARTNER legal s. r. o., Einsteinova 21, Bratislava, v mene ktorej koná advokát

a konateľ JUDr. Martin Dočár, ktorou namieta porušenie základného práva podľa čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“) a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 23. mája 2019

(ďalej len „napadnuté uznesenie“).

2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľ bol stranou

v konaní vedenom Okresným súdom Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.

v procesnom postavení žalobcu, ktorý sa proti žalovanej (Poštová banka, a. s.)

domáhal zaplatenia sumy 497 908,78 € s príslušenstvom z titulu náhrady škody

vyplývajúcej z obchodnoprávneho vzťahu. Okresný súd rozsudkom sp. zn.

z 15. novembra 2011 (ďalej len „rozsudok z 15. novembra 2011“) žalobu zamietol

a sťažovateľa zaviazal povinnosťou zaplatiť žalovanej náhradu trov konania v sume

10 247,40 €.

3. O odvolaní proti rozsudku okresného súdu z 15. novembra 2011 rozhodol Krajský

súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. z 26. novembra

2015 (ďalej len „rozsudok z 26. novembra 2015“) tak, že rozhodnutie súdu prvej inštancie

potvrdil ako vecne správne a sťažovateľa zaviazal zaplatiť žalovanej náhradu trov

odvolacieho konania v sume 1 716,19 €.

4. Dňa 4. apríla 2017 podal sťažovateľ proti rozsudku krajského súdu z 26. novembra

2015 dovolanie, ktoré najvyšší súd napadnutým uznesením v súlade s § 447 písm. a)

(ďalej aj „“) odmietol ako oneskorene podané.

5. Sťažovateľ namieta, že najvyšší súd pri posúdení včasnosti ním podaného

dovolania vychádzal z podstatných okolností čisto formálne a matematicky. Aj napriek

konštatovaniu, že rozsudok krajského súdu z 26. novembra 2015 bol sťažovateľovi

doručený 20. februára 2017, najvyšší súd túto skutočnosť nezohľadnil a nezaoberal sa

dôvodmi, pre ktoré bolo citované rozhodnutie odvolacieho súdu doručované sťažovateľovi

až v uvedený deň, a to do vlastných rúk a s doručenkou.

6. Sťažovateľ ďalej argumentuje, že k doručeniu rozhodnutia odvolacieho súdu došlo

až 20. februára 2017, a to na podklade žiadosti sťažovateľa, aby krajský súd odstránil svoje

procesné pochybenie.

7. K uvedeným skutočnostiam sťažovateľ ďalej zdôrazňuje, že „Krajský súd

v Bratislave podľa doručenky založenej na č. l. 363 spisu doručil rozsudok odvolacieho

súdu do vlastných rúk žalobcu dňa 20.2.2017. Sťažovateľ podal dovolanie dňa 4.4.2019

(v zákonnej lehote). Napriek tomu Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol dovolanie

Sťažovateľa ako oneskorene podané. Sťažovateľ však Krajskému súdu v Bratislave vyčítal

nedoručenie konečného rozhodnutia súdu vo veci samej. Následné doručenie rozsudku

Krajského súdu v Bratislave dňa 20.2.2017 s doručenkou a do vlastných rúk Sťažovateľa

ako žalobcu Sťažovateľ vnímal ako nápravu Sťažovateľom tvrdeného procesného

pochybenia Krajského súdu v Bratislave. Je možné a ústavne akceptovateľné, aby bolo

následne Sťažovateľovi Najvyšším súdom Slovenskej republiky odmietnuté dovolanie (a teda

odmietnuté poskytnutie spravodlivosti) bez toho, aby sa Najvyšší súd Slovenskej republiky

zaoberal a preskúmateľne posúdil konanie Krajského súdu Bratislava ako základ

dobromyseľnosti Sťažovateľa a nadväzujúce podanie dovolania Sťažovateľa v dobrej

viere?“.

8. V závere ústavnej sťažnosti sťažovateľ zdôrazňuje, že ak štát prostredníctvom

svojich orgánov zjavne konal spôsobom, ktorý mohol vyvolať u sťažovateľa „následné

konanie v dobrej viere, je v rozpore s princípom spravodlivosti, aby práve štát bránil

takémuto dobromyseľnému konaniu a neposkytol mu naopak ochranu.“.

9. Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom tak, že vysloví porušenie

základného práva podľa a práva podľa dohovoru

napadnutým uznesením najvyššieho súdu, napadnuté uznesenie najvyššieho súdu zruší a vec

vráti najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a prizná sťažovateľovi náhradu trov konania

v sume 415,51 €.

II.

Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

10. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

11. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

12. V súlade s podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je

s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“).

13. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

14. V súlade s ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom

bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa

o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené

zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou, f) ktorý

je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

15. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

16. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

17. Pri prieskume ústavnej sťažnosti sťažovateľa ústavný súd vychádzal z toho,

že jeho úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie práva

s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných

slobodách. Z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany

ústavnosti vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov v prípade,

ak v konaní, ktoré im predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu

základného práva alebo slobody. Ústavný súd je oprávnený a povinný posúdiť neústavnosť

konania a rozhodovania všeobecných súdov vo veciach, v ktorých niet iného súdu,

aby prerokoval vec a rozhodol o tom, či bolo alebo nebolo porušené základné právo alebo

sloboda účastníka konania (strany sporu) pred všeobecným súdom (m. m. ,

, , ).

18. Rešpektujúc judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, ústavný súd vo svojej

ustálenej judikatúre pripomína, že jedným z kľúčových princípov spravodlivého súdneho

konania, ako ich garantuje čl. 6 ods. 1 dohovoru, je aj právo na náležité odôvodnenie

súdneho rozhodnutia. Jeho obsahom je právo účastníka konania (strany sporu) na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré preskúmateľným spôsobom, jasne a zrozumiteľne

dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom

súdnej ochrany. Princíp spravodlivosti („fairness“) pritom zaväzuje súdy, aby pre svoje

rozhodnutia poskytli dostatočné a relevantné dôvody (napr. , ,

). Potreba náležite odôvodniť súdne rozhodnutie je daná tiež vo verejnom

záujme, pretože je jednou zo záruk, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný

a že rozhodovanie súdu je kontrolovateľné verejnosťou ().

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

19. Sťažovateľ v relevantnej časti ústavnej sťažnosti vo všeobecnosti namieta,

že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, ktorým bolo dovolanie proti rozsudku krajského

súdu z 26. novembra 2015 odmietnuté podľa ako oneskorene podané, je

nepreskúmateľné.

20. Vychádzajúc z námietok sťažovateľa uvedených v bode 5 tohto odôvodnenia,

uvedený postup najvyššieho súdu je podľa neho v rozpore s princípom spravodlivosti

a pre sťažovateľa v konečnom dôsledku znamená denegatio iustitiae.

21. Právo na súdnu ochranu sa v civilnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú

splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých civilný súd môže konať

a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred civilným súdom vrátane

dovolacích konaní (). V dovolacom konaní iniciovanom sťažovateľom

ako dovolateľom procesné podmienky upravoval v čase podania dovolania § 419 a nasl.

.

22. Najvyšší súd ako súd dovolací najskôr preskúmal procesné podmienky

prípustnosti dovolania a dospel k záveru, že dovolanie je potrebné odmietnuť

ako oneskorene podané s odôvodnením, že v rozpore s nebolo podané

v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému

subjektu.

23. Najvyšší súd vychádzal pri odôvodňovaní svojho záveru o oneskorenosti

sťažovateľom podaného dovolania zo skutočnosti, že dovolaním napadnutý rozsudok

krajského súdu z 26. novembra 2015 bol doručený právnemu zástupcovi sťažovateľa –

spoločnosti Aequitas s. r. o. 8. februára 2016 a dovolanie podal sťažovateľ až 4. apríla 2017.

24. Z konštantnej judikatúry ústavného súdu v kontexte namietaného porušenia

základného práva zaručeného v dovolacom konaní vyplýva, že samotná

otázka posúdenia podmienok pre uskutočnenie dovolacieho konania vrátane posúdenia

otázky prípustnosti dovolania patrí do výlučnej právomoci najvyššieho súdu

ako dovolacieho súdu. Inými slovami, posúdenie tejto otázky je vecou zákonnosti a jej

vyriešenie v súlade s ustanoveniami , ktoré v zmysle

ods. 4 majú ustanovovať podrobnosti o realizácii základného práva na súdnu ochranu

vyplývajúceho z , v konečnom dôsledku nemôže viesť k záveru

o porušení označeného práva sťažovateľa (m. m. ).

25. Po preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje,

že odôvodnenie odmietnutia dovolania najvyšším súdom pre nenaplnenie procesnej

podmienky prípustnosti dovolania, a to dodržania zákonom stanovenej lehoty, je ústavne

udržateľné.

26. V súlade s prvou vetou dovolanie sa podáva v lehote dvoch

mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii.

27. V relevantnej časti napadnutého uznesenia najvyšší súd zdôraznil, že v čase

doručovania rozsudku krajského súdu z 26. novembra 2015 bol platný a účinný Občiansky

súdny poriadok (ďalej aj „OSP“), ktorý vo svojom § 28 ods. 1 účastníkovi konania

umožňoval zvoliť si zástupcu buď pre celé konanie, alebo len pre určité úkony. Keďže

spoločnosť Aequitas s. r. o. bola zástupcom sťažovateľa pre celé konanie, v zmysle § 49

ods. 1 sa písomnosti vrátane rozsudku krajského súdu z 26. novembra 2015 doručovali

len tomuto zástupcovi. Citované rozhodnutie odvolacieho súdu bolo spoločnosti Aequitas

s. r. o. doručené 8. februára 2016.

28. V bode 7 napadnutého uznesenia najvyšší súd zároveň poukázal na skutočnosť,

že podľa odvolanie plnomocenstva účastníkom alebo jeho výpoveď

zástupcom sú voči súdu účinné, len čo mu ich účastník alebo zástupca oznámili; voči iným

účastníkom konania sú účinné, len čo im ich oznámil súd. Podľa názoru najvyššieho súdu

doručovanie rozsudku krajského súdu z 26. novembra 2015 spoločnosti Aequitas s. r. o.

zodpovedalo ustanoveniam platného a účinného v čase jeho

doručovania.

29. Najvyšší súd záver o oneskorenosti podaného dovolania odôvodnil

skutočnosťami vyplývajúcimi zo spisu, podľa ktorých bolo na „č. l. 355 založené

oznámenie žalobcu o tom, že v nadväznosti na uzavretie zmluvy o postúpení pohľadávky

vypovedal 25. novembra 2015 plnú moc udelenú spoločnosti Aequitas, s. r. o. Pokiaľ

žalobca v uvedený deň skutočne odvolal plnomocenstvo udelené predmetnej spoločnosti

a chcel, aby odvolanie plnomocenstva bolo voči súdu účinné, mal túto skutočnosť oznámiť

súdu. Zo spisu ale nevyplýva, že by k 8. februáru 2016 (ku dňu doručenia rozsudku

odvolacieho súdu právnym zástupcom procesných strán) bolo súdu oznámené, že žalobca

odvolal plnomocenstvo udelené spoločnosti Aequitas, s. r. o., resp. že by zo strany tejto

spoločnosti došlo k vypovedaniu plnomocenstva.“.

30. Na podklade zistení, že sťažovateľ oznámil krajskému súdu vypovedanie plnej

moci udelenej spoločnosti Aequitas s. r. o. až podaním doručeným 10. októbra 2016, teda

po doručení rozsudku odvolacieho súdu spoločnosti Aequitas s. r. o., ku ktorému došlo (už)

8. februára 2016, najvyšší súd konštatoval, že doručovanie rozhodnutia odvolacieho súdu

spoločnosti Aequitas s. r. o. bolo právne účinné. Na tomto základe následne najvyšší súd

dospel k záveru, že lehota na podanie dovolania, ktoré proti rozsudku krajského súdu

z 26. novembra 2015 podal sťažovateľ až 4. apríla 2017, nebola dodržaná.

31. Na účely preskúmania sťažnostnej argumentácie si ústavný súd vyžiadal

kompletný spisový materiál vzťahujúci sa na konanie vedené okresným súdom pod sp. zn.

, z ktorého nezistil skutočnosti, ktoré by záver najvyššieho súdu o zmeškaní

lehoty na podanie dovolania proti rozsudku krajského súdu z 26. novembra 2015

nepodporovali.

32. V tejto súvislosti sťažovateľ v konkrétnostiach namieta, že najvyšší súd

nezohľadnil dôvody, pre ktoré bol rozsudok krajského súdu z 26. novembra 2015 opätovne

doručovaný sťažovateľovi. Sťažovateľ tvrdí, že dôvodom doručenia citovaného rozhodnutia

odvolacieho súdu sťažovateľovi 20. februára 2017 bola náprava procesného pochybenia

krajského súdu a povinnosťou najvyššieho súdu bolo túto skutočnosť zohľadniť.

33. Zo spisu vzťahujúceho sa na konanie vedené okresným súdom pod

sp. zn. vyplýva, že sťažovateľ sa na krajský súd obrátil podaním doručeným

10. októbra 2016, ktorým žiadal v dôsledku zmluvy o postúpení pohľadávky z 20. novembra

2015 o opravu rozsudku krajského súdu z 26. novembra 2015. Prílohou tohto podania bolo

vypovedanie plnej moci spoločnosti Aequitas s. r. o. z 25. novembra 2015.

34. Následne podaním doručeným okresnému súdu 17. januára 2017 opätovne

zopakoval povinnosť súdov sa zmenou účastníctva v dôsledku postúpenia pohľadávky

zaoberať a opraviť rozsudok krajského súdu z 26. novembra 2015. Sťažovateľ

zároveň okresný súd informoval o vypovedaní splnomocnenia spoločnosti Aequitas s. r. o.

35. Z doručenky na liste č. 363 predmetného spisu vyplýva, že rozsudok krajského

súdu z 26. novembra 2015 bol doručený na vedomie sťažovateľovi okresným súdom

20. februára 2017.

36. Uznesením krajského súdu sp. zn. zo 4. decembra 2017 bol návrh

sťažovateľa na opravu rozsudku krajského súdu z 26. novembra 2015 na podklade

postúpenia pohľadávky na postupníka zamietnutý.

37. Na podklade uvedených skutočností považuje ústavný súd skúmanie splnenia

procesných podmienok prípustnosti dovolania zo strany najvyššieho súdu za udržateľné.

Z prehľadu relevantných podaní založených v predmetnom spise vyplýva zanedbanie

procesnej povinnosti sťažovateľa, ktorý odvolanie plnej moci spoločnosti Aequitas s. r. o.

vo veci konajúcemu krajskému súdu ešte pred samotným doručovaním rozhodnutia

odvolacieho súdu neoznámil. Zanedbanie procesnej povinnosti sťažovateľa spôsobilo,

že doručenie rozhodnutia odvolacieho súdu spoločnosti Aequitas s. r. o., ako to tvrdí

aj samotný najvyšší súd, má pre posúdenie zachovania lehoty na podanie dovolania

relevantné právne účinky.

38. Sťažovateľ nepredkladá ústavnému súdu argumentáciu, ktorou by spochybnil

podstatnú okolnosť, z ktorej vychádzal aj najvyšší súd, a to, že krajský súd v čase

doručovania odvolacieho rozhodnutia o odvolaní plnej moci sťažovateľom nemal

vedomosť, keďže sťažovateľ túto informáciu krajskému súdu predložil až 10. októbra 2016,

t. j. až po doručovaní rozhodnutia odvolacieho súdu stranám sporu. Sťažovateľ v konaní

pred ústavným súdom ani netvrdí, o to viac ani nepreukazuje, že doručenie rozhodnutia

odvolacieho súdu spoločnosti Aequitas s. r. o. nebolo právne účinné, čo by následne

spochybnilo aj posúdenie zachovania lehoty na podanie dovolania najvyšším súdom.

39. Z uvedeného dôvodu nemožno opakované doručovanie rozhodnutia odvolacieho

súdu sťažovateľovi, ktoré nastalo 20. februára 2017, v kontexte skúmania zachovania lehoty

na podanie dovolania považovať za právne účinné. Sťažovateľom požadovaný postup

najvyššieho súdu, ktorým by tento pre účely zachovania lehoty na podanie dovolania

vychádzal z opätovného doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu sťažovateľovi, by

za uvedených okolností predstavoval rozpor s princípom právnej istoty ako jedným

zo základných aspektov právneho štátu.

40. Pokiaľ najvyšší súd vychádzal zo skutočnosti, že doručovanie rozhodnutia

odvolacieho súdu spoločnosti Aequitas s. r. o. bolo právne účinné, opätovné doručenie

predmetného rozhodnutia sťažovateľovi (len) na vedomie nemôže tieto právne účinky

negovať. Z uvedeného dôvodu je pre posúdenie zachovania lehoty na podanie dovolania

rovnako irelevantné aj doručovanie citovaného rozhodnutia samotnému sťažovateľovi.

Zo všetkých uvedených dôvodov preto ústavný súd konštatuje, že k zásahu do podstaty

základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu a jeho práva na spravodlivé súdne konanie

s účinkami denegatio iustitiae zo strany najvyššieho súdu v konaní o dovolaní nedošlo.

41. S prihliadnutím na všetky uvedené dôvody ústavný súd nevzhliadol

v argumentácii sťažovateľa takú ústavno-právnu relevanciu, ktorá by po prijatí ústavnej

sťažnosti na ďalšie konanie reálne umožňovala vysloviť porušenie ním označených práv

zaručených a dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho

súdu v konaní o dovolaní proti rozsudku krajského súdu z 26. novembra 2015, ktorým bolo

dovolanie sťažovateľa smerujúce proti citovanému rozhodnutiu odvolacieho súdu

odmietnuté ako podané oneskorene.

42. Najvyšší súd svoje rozhodnutie vo veci odmietnutia dovolania sťažovateľa

zdôvodnil v dostatočnej, výstižnej a presvedčivej podobe, preto ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní dospel k záveru, že medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a obsahom

základného práva podľa a práva podľa dohovoru, ktorých

vyslovenia porušenia sa sťažovateľ domáha, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe

ktorej by po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť

k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto ústavnú sťažnosť odmietol podľa § 56 ods. 2

písm. g) ako zjavne neopodstatnenú.

43. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá, bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa

ďalšími návrhmi v nej uplatnenými.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. septembra 2019