Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 397/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. septembra 2019

v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej, zo sudcov Miroslava Duriša

a Mojmíra Mamojku (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, ,

zastúpeného obchodnou spoločnosťou AZARIOVÁ & RUŽBAŠÁN Law firm s. r. o.,

Kmeťova 26, Košice, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Róbert Ružbašán,

vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu

v Prešove sp. zn. zo 7. novembra 2017 a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 26. februára 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. mája

2019 doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného

porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom

Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. zo 7. novembra

2017 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 26. februára 2019

(ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou zo 4. marca

2015 podanou na Okresnom súde Bardejov (ďalej len „okresný súd“) domáhal ochrany

svojich porušených, resp. ohrozených osobnostných práv, práva na súkromie a rodinný

život, do zásahu ktorých malo dôjsť konaním ako žalovaného.

Žalovaný ako psychológ referátu poradensko-psychologických služieb Úradu práce,

sociálnych vecí a rodiny Bardejov, pracoviska Svidník (ďalej len „úrad práce“) v čase,

keď úrad práce vykonával funkciu kolízneho opatrovníka maloletej dcéry sťažovateľa

, (ďalej len „maloletá dcéra“), v konaní

o rozvod manželstva a úpravu výkonu rodičovských práv a povinnosti k maloletej na čas po

rozvode vedenom na Okresnom súde Svidník sp. zn. , podal niekoľko

písomných odborných vyjadrení, a to odborné stanovisko znalca – psychológa z 3. júna

2014, správu o kontrolnom psychologickom vyšetrení maloletej z 12. septembra 2014

a správu o kontrolnom psychologickom vyšetrení maloletej z 15. decembra 2014.

3. Sťažovateľ je toho názoru, že uvedenými odbornými vyjadreniami došlo k zásahu

do jeho práva na súkromie (konkrétne práva na rodinný život), ako aj práva na ľudskú

dôstojnosť. Podľa sťažovateľa žalovaný podal nepravdivé a neobjektívne vyjadrenia,

bez objektívne zisteného stavu, bez vyžiadania stanoviska sťažovateľa a bez jeho osobnej

účasti, a len na základe jednostranných tvrdení matky maloletej dcéry sa vyjadril tak,

že si sťažovateľ vynucuje styk s dcérou násilím, konštatoval porušenie hlavných zásad

psychohygieny dieťaťa pri styku s otcom, čím konštatoval, že stretnutia sťažovateľa

s maloletou majú na psychický stav maloletej nepriaznivý vplyv. Sťažovateľ tiež uviedol,

že na základe týchto správ súd konajúci o rozvod manželstva na návrh matky maloletej

hodnotil vzťah maloletej k sťažovateľovi ako jej otcovi negatívne, na základe čoho

aj niekoľkokrát vydal predbežné opatrenie, ktorým oproti skôr vydaným predbežným

opatreniam obmedzil rodičovské práva sťažovateľa tak, že zúžil, resp. inak obmedzil jeho

styk s maloletou dcérou. Na základe predmetných správ sťažovateľa začalo okolie maloletej

posudzovať negatívne ako rodiča, ktorý si styk s dcérou vynucuje násilím.

4. Sťažovateľ poukazoval na to, že uvedené správy vypracoval žalovaný bez toho,

aby bol o to akokoľvek požiadaný úradom práce ako kolíznym opatrovníkom maloletej,

s ktorým bol žalovaný v pracovnoprávnom vzťahu. Sťažovateľ zároveň zhodnotil,

že vzhľadom na kolegiálne vzťahy žalovaného s otcom matky maloletej dcéry sťažovateľa

, resp. vzhľadom na priateľské vzťahy s matkou maloletej dcéry

a jej rodinou, tak vypracoval dané správy na ich pokyn s priamym úmyslom privodiť

prospech matke maloletej dcéry v rámci prebiehajúceho súdneho konania o rozvod

manželstva a poškodiť sťažovateľovi vo výkone jeho rodičovských práv.

5. Sťažovateľ prostredníctvom podanej žaloby žiadal, aby okresný súd uložil

žalovanému povinnosť upustiť od podávania neobjektívnych a nepravdivých správ, a tiež

požadoval poskytnutie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 4 000 €. Dňa

27. marca 2017 zmenil petit žaloby tak, že okrem upustenia od predmetného konania

a náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch požadoval od žalovaného aj ospravedlnenie

v písomnej podobe. Zmenu žaloby okresný súd zamietol na pojednávaní 30. marca 2017

a ďalej konal o pôvodnej žalobe, o ktorej rozhodol rozsudkom č. k. -182

z 26. apríla 2017 tak, že žalobu sťažovateľa zamietol z dôvodu nedostatku pasívnej vecnej

legitimácie žalovaného. Proti uvedenému rozsudku podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom

krajský súd rozhodol napadnutým rozsudkom tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil.

Proti napadnutému rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom

rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením z 26. februára 2019 tak, že podané dovolanie

odmietol.

6. Sťažovateľ vidí namietané porušenie označených práv zo strany okresného súdu

i krajského súdu v nesprávnom právnom posúdení veci v postupe, ktorý je v rozpore s § 191

(ďalej aj ,P“), vo vnútornej rozpornosti argumentácie

napadnutého rozhodnutia krajského súdu, v odmietnutí vykonania dôkazov navrhnutých

sťažovateľom a v zamietnutí návrhu na zmenu žaloby.

7. Nesprávnosť postupu najvyššieho súdu, ktorý odmietol dovolanie, vidí sťažovateľ

v tom, že najvyšší súd sa sťažovateľom uplatneným dovolacím dôvodom vôbec nezaoberal

a k dovolaniu pristúpil formalisticky, neberúc do úvahy osobitosti danej právnej veci

a konkrétny nezákonný postup krajského súdu. Popísaným postupom krajského súdu

i najvyššieho súdu pri posúdení pasívnej vecnej legitimácie žalovaného v spore došlo podľa

názoru sťažovateľa k porušeniu označených práv. Sťažovateľ ďalej v ústavnej sťažnosti

detailne popísal naplnenie dovolacieho dôvodu podľa a následne

konštatoval, že najvyšší súd nevzhliadnutím naplnenia uvedeného dovolacieho dôvodu

porušil sťažovateľom označené práva. Napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu

tak sťažovateľ považuje za nepreskúmateľné a arbitrárne.

8. Na základe uvedenej sťažnostnej argumentácie sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd

vyslovil porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa ,

ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým

rozsudkom krajského súdu, ako aj napadnutým uznesením najvyššieho súdu.

Obe rozhodnutia žiadal sťažovateľ zrušiť a vec vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie.

Sťažovateľ si rovnako uplatnil náhradu trov konania.

II.

Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

9. Podľa Ústavný súd Slovenskej republiky je nezávislým súdnym

orgánom ochrany ústavnosti.

10. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

11. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom

je s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“)

v čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251.

12. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

13. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

14. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (m. m. , , ).

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

III.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu

15. Sťažovateľ prostredníctvom ústavnej sťažnosti napadol rozsudok krajského súdu

sp. zn. zo 7. novembra 2017, ako aj uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

z 26. februára 2019, pričom ústavná sťažnosť bola doručená ústavnému súdu

až 28. mája 2019. Ústavný súd preto pri posudzovaní podmienok, ktorých splnenie

je nevyhnutné pre prijatie ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie prednostne skúmal,

či ústavná sťažnosť nebola vo vzťahu ku krajskému súdu doručená ústavnému súdu

oneskorene.

16. Podľa ústavnú sťažnosť možno podať do dvoch

mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo

upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa,

keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Ak rozhodnutie

nadobúda právoplatnosť vyhlásením alebo oznámením a ak sa podľa osobitných predpisov

zároveň doručuje jeho písomné vyhotovenie, začína lehota plynúť dňom doručenia tohto

písomného vyhotovenia sťažovateľovi; ak sa rozhodnutie doručuje len jeho zástupcovi,

začína lehota plynúť dňom doručenia písomného vyhotovenia tohto rozhodnutia tomuto

zástupcovi. Ak bol vo veci podaný mimoriadny opravný prostriedok, lehota na podanie

ústavnej sťažnosti vo vzťahu k rozhodnutiu, ktoré bolo mimoriadnym opravným

prostriedkom napadnuté, začína plynúť od doručenia rozhodnutia o mimoriadnom

opravnom prostriedku.

17. Z citovaného ustanovenia vyplýva,

že dvojmesačná lehota na podanie ústavnej sťažnosti začala plynúť dňom doručenia

rozhodnutia o mimoriadnom opravnom prostriedku (dovolaní) a je považovaná

za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, t. j.

napadnutému rozsudku krajského súdu. Keďže uznesenie o odmietnutí bolo právnemu

zástupcovi sťažovateľa doručené 26. marca 2019 a ústavná sťažnosť bola doručená 27. mája

2019, lehota na podanie ústavnej sťažnosti bola aj vo vzťahu k napadnutému rozsudku

krajského súdu zachovaná.

18. Ústavný súd preto pristúpil k ústavnému prieskumu obsahu napadnutého

rozsudku krajského súdu. Podstata sťažnostnej argumentácie spočíva v tom, že krajský súd

mal svojim rozsudkom potvrdiť nesprávny právny názor okresného súdu a nevysporiadal

sa so všetkými relevantnými argumentmi predloženými sťažovateľov v prvostupňovom,

ako aj odvolacom konaní. Postup krajského súdu má byť podľa sťažovateľa nesúladný

s a napadnutý rozsudok je v dôsledku toho vnútorne rozporný a nedostatočne

odôvodnený. Uvedené nedostatky majú podľa sťažovateľa za následok porušenie jeho

základného práva na súdnu ochranu podľa , ako aj práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

19. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

20. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

21. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa a práva podľa dohovoru sú obdobné

záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom

ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú

odlišnosť ().

22. Ústavný súd pred samotnou analýzou ústavnej akceptovateľnosti obsahu

napadnutého rozsudku krajského súdu považuje za nevyhnutné poukázať na skutočnosť,

že v zmysle svojej konštantnej judikatúry nie je súčasťou systému všeobecných súdov,

ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní

tejto právomoci nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory

všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými

sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom

by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. ,

, ).

23. Poukazujúc na uvedené ústavný súd ozrejmuje, že jeho úlohou bolo zistiť,

či právny názor, na základe ktorého krajský súd potvrdil rozhodnutie okresného súdu

a v ňom obsiahnuté právne názory, bol krajským súdom aplikovaný ústavne

akceptovateľným spôsobom v súlade s označenými článkami a dohovoru, ktorých

porušenie sťažovateľ namieta. Z uvedeného je zrejmé, že jeho úlohou preto nebolo skúmať

správnosť skutkových zistení všeobecných súdov, ale zistiť, či krajský súd ústavne

akceptovateľným spôsobom vyvrátil námietky sťažovateľa uplatnené v odvolaní.

24. Krajský súd v relevantných častiach napadnutého rozsudku uviedol:

«... Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených

skutočností prijal správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania

sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil

náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdom prvej inštancie, na ktoré v plnom

rozsahu odkazuje a vo vzťahu k odvolacím námietkam uvádza...

... Žalobca namieta, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vychádza

z neúplného zistenia skutkového stavu veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy... odvolací

súd zdôrazňuje, že súd prvej inštancie pri vykonávaní dokazovania nie je viazaný návrhmi

účastníkov a nemá povinnosť všetky navrhnuté dôkazy vykonať. Nevykonanie všetkých

navrhnutých dôkazov nie je vadou spôsobujúcou účastníkovi odňatie možnosti konať

pred súdom, pretože v zmysle ust. ods. I súd rozhodne, ktoré z navrhnutých

dôkazov vykoná...

... Predmetný odvolací dôvod vychádza zo zmyslu odvolacieho konania, ktorým

je prieskum nielen nesprávnosti, úplnosti skutkových zistení alebo nesprávnosti právneho

posúdenia, ale tiež nesprávnosť postupu súdu z hľadiska zachovania procesnoprávnych

predpisov takýto postup upravujúcich. Odvolacím dôvodom podľa tohto ustanovenia

sú všetky vady konania, ale spôsobilým odvolacím dôvodom sú sami o sebe (bez ďalšieho)

len vtedy, ak môžu mať za následkom nesprávne rozhodnutie vo veci. V tejto súvislosti

odvolací súd zastáva názor, že nevykonanie žalobcom označených dôkazov nemá

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci...

... Odvolací súd je toho názoru, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav.

správne vec právne posúdil a správne vyvodil právne závery. Odvolací súd konštatuje

správnosť dôvodov napadnutého rozsudku, na ktoré odkazuje. Rozsudok súdu prvej

inštancie je preskúmateľný v inštančnom postupe a spĺňa náležitosti uvedené v ust. § 220

ods. 2 tak, že je presvedčivý...

... Ako vyplýva z obsahu spisového materiálu, žalovaný... vypracoval odborné

stanovisko vo veci maloletej... ako znalec zapísaný v zozname znalcov, vedenom

na Ministerstve spravodlivosti Slovenskej republiky... V dňoch... žalovaný vypracoval

správu o kontrolnom psychologickom vyšetrení maloletej... Odborné stanovisko a správy

o kontrolnom psychologickom vyšetrení maloletej žalovaný vypracoval pre svojho

zamestnávateľa ÚPSVaR a tieto listiny predstavovali dôkazné prostriedky (okrem iných)

v konaní o rozvod manželstva a úpravu rodičovských práv a povinnosti na čas po rozvode

manželstva...

... Je bez akýchkoľvek pochybností zistiteľné, že žalovaný ako zamestnanec ÚPSVaR-

u vo funkcii psychológ, vypracoval... Uvedené správy a odborné stanovisko vypracoval

pre svojho zamestnávateľa... Tým zamestnávateľ žalovaného ako právnická osoba

nerealizoval výkon svojich práv a povinností sám, ale tak činil prostredníctvom osoby

žalovaného, ktorá je oprávnená túto činnosť vykonávať. Právne úkony realizujú štatutárny

orgán, ako aj iní zamestnanci, pokiaľ je to stanovené vo vnútorných predpisoch, alebo je to

vzhľadom k ich pracovnému zaradeniu obvyklé..., ďalšie činnosti môže vykonávať právnická

osoba i prostredníctvom ďalších osôb. najmä zamestnancov. Z ich činnosti vznikajú práva

a povinnosti právnickej osobe, ak nejde o tzv. exces (vybočenie) pri výkone pracovných

povinností, teda o konanie (opomenutie), ktorému chýba miestny časový a vecný vzťah

v činnosti právnickej osoby...

... Odvolací súd sa plne stotožňuje s konštatovaním súdu prvej inštancie o nedostatku

pasívnej vecnej legitimácie na strane žalovaného...

... Odvolací súd je toho názoru, že postup a konanie žalovaného v inkriminovaný čas

nie je možné hodnotiť ako exces. Uvedenému svedčí správa Úradu práce, sociálnych veci

a rodiny Bardejov, ktorá ako dôkaz bola predložená v predmetnom konaní. Z obsahu správy

vyplýva, cit.: „... Voči žalovanému ako psychológovi Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny

Bardejov, pracovisko Svidník nebolo počas jeho dlhoročného pôsobenia nikdy vedené

žiadne disciplinárne konania a na jeho prácu nebola podaná, okrem predmetnej veci ani

jedna sťažnosť...“...

... Z vyššie uvedeného nepochybne vyplýva, že žalovaný pri výkone svojich

pracovných povinnosti ako psychológ vždy postupoval dôsledne, počas jeho dlhodobého

pôsobenia na ÚPSVaR-e nikdy voči nemu neoblo vedené disciplinárne konanie, žalovaný

bol svojimi nadriadenými hodnotený ako vyhľadávaný a erudovaný odborník.

Aj s prihliadnutím na správu... nie je možné konanie žalovaného vyhodnotiť ako vybočenie

z rámca činnosti právnickej osoby, a preto žalovaný nemôže byť postihnutý sankciami podľa

...

... Žalovaný v podanom odbornom stanovisku a v správach nijakým spôsobom

neobmedzil žalobcu na jeho osobnostných právach... žalovaný sa oboznámil so spisovou

dokumentáciou ÚPSVaR-u ohľadom mal. dieťaťa a následne vykonal psychologicko-

diagnostické vyšetrenie maloletej v snahe pomôcť hlavne dieťaťu...

... Odvolateľ tiež namieta nesprávne skutkové zistenia súdu bez ďalšej konkretizácie

tohto odvolacieho dôvodu. Tento odvolací dôvod je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť

o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej

stránke, a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní... Nesprávne sú

aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov....

Rozhodnutiu súdu nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani že by vzal

do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesom účastníkov nevyplynuli

a ani nevyšli za konania najavo, žeby opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli

vykonanými dôkazmi preukázané, alebo žeby pri hodnotení dôkazov bol logický rozpor,

prípadne, žeby výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené

spôsobom vyplývajúcim z ust. a alebo žeby na zistený skutkový stav

aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne

vyložil...

Vychádzajúc z vyššie uvedeného odvolací súd postupom vyplývajúcim z ust. § 387

ods. I a ods. 2 rozsudok ako vecne správny potvrdil, vrátane správneho rozhodnutia

o trovách konania...»

25. Vo vzťahu k záverom uvedeným v napadnutom rozsudku krajského súdu ústavný

súd argumentáciu sťažovateľa, v podstatnej časti zhodnú s jeho odvolacou argumentáciou,

nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť jeho ústavnú udržateľnosť a nezistil,

že by posudzované rozhodnutie bolo svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom rozpore,

či urobené v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou, či nedostatočne

odôvodnené, a tým mohlo zakladať dôvod na zásah ústavného súdu v súlade s jeho

právomocami ustanovenými v .

26. V súvislosti s námietkou sťažovateľa týkajúcou sa nedostatočného odôvodnenia

napadnutého rozsudku ústavný súd pripomína, že súčasťou práva na spravodlivé konanie

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(m. m. , ). Túto požiadavku aplikuje vo svojej judikatúre

aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý v tejto súvislosti najmä uviedol: „Právo

na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať

podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované

so zreteľom na konkrétny prípad“ (napr. Georgidias c. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil

III/1997). Európsky súd pre ľudské práva zároveň tiež pripomína, že právo na spravodlivý

súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument (argumenty),

ktorý je z hľadiska výsledku súdneho konania považovaný za rozhodujúci (porovnaj napr.

rozsudok vo veci Ruiz Torija a Španielsko z 9. 12. 1994, Annuaire, č. 303-B). Aj podľa

judikatúry ústavného súdu odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne

a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto

aspektu je plne realizované právo na spravodlivé súdne konanie (m. m. ,

).

27. Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade

neexistujú skutočnosti, ktoré by po prípadnom prijatí danej časti ústavnej sťažnosti

na ďalšie konanie signalizovali možnosť vyslovenia porušenia označených práv podľa

a dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu, a preto ústavnú sťažnosť v časti

smerujúcej proti napadnutému rozsudku krajského súdu odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g)

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

III.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu

28. Ústavný súd preskúmal sťažnosť sťažovateľa aj v kontexte všetkých námietok

smerujúcich proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu. Sťažovateľ je toho názoru,

že najvyšší súd odmietnutím dovolania mal postupovať svojvoľne a príliš formalisticky.

Sťažovateľ sa domnieva, že prípustnosť dovolania v zmysle dovolacieho dôvodu podľa

odôvodnil detailne a dostatočne a dovolanie bolo v danom prípade

prípustné.

29. Vzhľadom na to, že napadnutým uznesením najvyšší súd odmietol dovolanie

sťažovateľa, ústavný súd poukazuje na svoj ustálený právny názor, v zmysle ktorého otázka

posúdenia, či sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie,

patrí v zásade do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu,

nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou

ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných

súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd. Otázka posúdenia prípustnosti dovolania

je otázkou zákonnosti a jej riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení

označených práv sťažovateľov (m. m. ).

30. Pravidlá týkajúce sa prípustnosti dovolania majú za cieľ zaistiť riadny výkon

spravodlivosti a zvlášť rešpektovať princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená

právoplatným rozhodnutím. Dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto pravidlá budú

aplikované. Jednako tieto pravidlá alebo ich používanie nemôžu týmto osobám zabrániť,

aby využili existujúci opravný prostriedok (napr. ; vec Pérez De Rada Cavanilles

c. Španielsko, rozsudok ESĽP z 28. 10. 1998).

31. Poukazujúc na uvedené ústavný súd ozrejmuje, že jeho úlohou bolo zistiť,

či právny názor, na základe ktorého najvyšší súd odmietol dovolanie sťažovateľa, bol

najvyšším súdom aplikovaný ústavne akceptovateľným spôsobom v súlade s označenými

článkami a dohovoru. Z uvedeného je zrejmé, že jeho úlohou preto nebolo skúmať

správnosť skutkových zistení, ale zistiť, či najvyšší súd ústavne akceptovateľným spôsobom

ozrejmil dôvody odmietnutia dovolania.

32. Najvyšší súd v relevantných častiach napadnutého uznesenia uviedol:

«... Žalobca, prípustnosť podaného dovolania vyvodzuje z ..

Posudzujúc dovolanie žalobcu podľa jeho obsahu (por. ) namieta tiež, že

v konaní došlo k vade podľa

... S otázkou prípustnosti dovolania, prípustnosť ktorého dovolatelia vyvodzujú

z nedostatočného odôvodnenia alebo arbitrárnosti napadnutého rozsudku, sa dovolací súd

zaoberá často. Už dávnejšia judikatúra najvyššieho súdu (R 111/1998) zastávala pritom

názor, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia nezakladá zmätočnosť rozhodnutia a prípustnosť

dovolania; nepreskúmateľnosť bola považovaná za vlastnosť (vyjadrujúcu stupeň kvality

odôvodnenia) rozhodnutia súdu, v ktorej sa navonok prejavila (len) tzv. iná vada konania

majúca za následok nesprávne rozhodnutie veci...

... V danom prípade obsah spisu nedáva žiadny podklad pre uplatnenie druhej vety

stanoviska R 2/2016, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne

len celkom ojedinelých (extrémnych) prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa

judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva... Podľa presvedčenia dovolacieho súdu

má odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu náležitosti v zmysle

a žalobca neopodstatnene namieta jeho nepreskúmateľnosť, či arbitrárnosť.

Odvolací súd zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, ktoré ho viedli

k rozhodnutiu...

... Pokiaľ dovolateľ súdom vytýka niektoré nedostatky v procese obstarávania

skutkových podkladov pre rozhodnutie, nevykonanie dôkazov a tiež nesprávnosť hodnotenia

výsledkov dokazovania, vec prejednávajúci senát dovolacieho súdu pripomína, že už podľa

predchádzajúcej právnej úpravy nebolo dôvodom znemožňujúcim realizáciu procesných

oprávnení účastníka konania (a zakladajúcim prípustnosť dovolania) nedostatočné zistenie

rozhodujúcich skutkových okolností, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo

nesprávne vyhodnotenie niektorého z dôkazov...

... Na podklade vyššie uvedeného dospel najvyšší súd k záveru, že dovolanie žalobcu

nie je podľa prípustné a v tejto časti dovolania tu teda bol dôvod

na odmietnutie dovolania podľa ..

... Pokiaľ ide o dovolací dôvod uplatnený dovolateľom podľa

a spočívajúci v nesprávnom právnom posúdení veci, v tejto časti dovolanie nespĺňalo

náležitosti vymedzené v ustanovení a , pretože dovolateľove

argumenty uvedené v dovolaní síce naznačovali jeho názor o nesprávnom právnom

posúdení veci odvolacím súdom, nevymedzil však, ktorú právnu otázku riešil odvolací súd

nesprávne a v čom táto nesprávnosť spočíva. V skutočnosti odôvodnil dovolanie

nedostatočne zisteným skutkovým stavom, hoci skutkové závery dovolací súd nie je

oprávnený preskúmavať, pretože v zmysle ust. je viazaný skutkovým stavom tak,

ako ho zistil odvolací súd.

... Právnym posúdením veci je aplikácia práva na zistený skutkový stav... Súd

pri právnom posúdení veci však rieši právne otázky, nie skutkové, preto nemožno dovolanie

podané pre nesprávne právne posúdenie veci odôvodniť spochybnením skutkových záverov

odvolacieho súdu, ktorých riešenie predchádzalo riešeniu právnych otázok. V tejto časti bol

preto daný dôvod na odmietnutie dovolania podľa ...»

33. Ústavný súd po dôkladnom preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu

konštatuje, že nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala jeho svojvoľný postup

pri rozhodovaní o dovolaní sťažovateľa nemajúci oporu v zákone. Najvyšší súd sa ústavne

akceptovateľným spôsobom vysporiadal s námietkami sťažovateľa uvedenými v dovolaní,

pričom opierajúc sa o svoju ustálenú prax sťažovateľovi dostatočne jasným spôsobom

vysvetlil dôvody odmietnutia dovolania. Právny názor najvyššieho súdu nemožno

považovať za arbitrárny, svojvoľný a jeho rozhodnutie za také, ktoré by bolo založené

na takom výklade ustanovení upravujúcich postup súdu

v dovolacom konaní, ktorý by popieral ich účel a zmysel.

34. Za situácie, keď najvyšší súd dospel ústavne konformným spôsobom k záveru

o neprípustnosti dovolania, nebol povinný vecne preskúmať v ňom obsiahnuté argumenty

sťažovateľa.

35. Samotná skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu

nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto

názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím

vlastným (). Táto okolnosť nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia

označených základných práv už aj z toho dôvodu, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov ().

36. Keďže v danom prípade bolo jednoznačne preukázané, že niet žiadnej spojitosti

medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a namietaným porušením základného práva

sťažovateľa na súdnu ochranu podľa , ani práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietol

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

37. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľa nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie

porušenia označených práv a slobôd.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. septembra 2019

Jana Baricová

predsedníčka senátu